Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 411/2010

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. októbra 2010

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., vo veci namietaného porušenia jeho základných

práv zaručených , , , a

Slovenskej republiky a práva zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. mája 2010

v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj jeho postupom v tomto konaní a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2010

doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň zaručeného čl. 35 ods. 1

(ďalej len „“), základného práva na vzdelanie

zaručeného , základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

zaručeného , základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom

zaručeného , základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zaručeného a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 5. mája 2010

v konaní vedenom pod sp. zn. , ako aj jeho postupom v tomto konaní.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa v konaní podľa druhej hlavy

piatej časti v znení neskorších predpisov

(ďalej aj „OSP“) vedenom pod sp. zn. pred Krajským súdom v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) domáhal zrušenia rozhodnutia rektora Univerzity Komenského

v Bratislave č. OŠV 3047/2006/D IV 7 zo 7. novembra 2006, ktorým bolo potvrdené

rozhodnutie dekana Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave

č. SO 4910/2006 D IV/7 zo 6. septembra 2006 o jeho vylúčení zo štúdia podľa § 66 ods. 1

písm. c) o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vysokých školách“).

Po rozhodnutí kompetenčného sporu medzi krajským súdom a Krajským súdom v Trnave

bola veci na krajskom súde pridelená sp. zn. .

Pri podaní žaloby sťažovateľ nebol zastúpený advokátom tak, ako to vyžaduje § 250a

, čo vysvetlil neochotou „dvoch advokátskych kancelárií z Bratislavy, na ktoré sa

obrátil prostredníctvom Helsinského občianskeho zhromaždenia. Táto mimovládna

organizácia... oslovila dve advokátske kancelárie, ktoré boli požiadané o právne

zastupovanie vo veci, ktorá je predmetom žaloby. Tieto odmietli zastupovať žalobcu v tejto

veci. Formálne (ústne) zdôvodnili odmietnutie veľkou zaneprázdnenosťou.

Taktiež treba vziať do úvahy skutočnosť, že Slovenské národné stredisko pre ľudské

práva... po oboznámení sa s porušovaním Základných práv a slobôd (právo na vzdelanie)

odporučilo žalobcovi obrátiť sa v prípade súdneho sporu na advokáta. A to i napriek

skutočnosti, že podľa o zriadení SNSĽP má oprávnenie na právne

zastupovanie žalobcu v prípadoch porušovania ľudských práv.“.

V deň podania žaloby (19. januára 2007) sťažovateľ požiadal podľa § 20 ods. 3

o advokácii a o zmene a doplnení

o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o advokácii“) Slovenskú advokátsku komoru o pridelenie advokáta na zastupovanie

v predmetnom konaní. Keďže sťažovateľ na svoju žiadosť nedostal odpoveď, požiadal

podaním doručeným 13. novembra 2007 krajský súd „o pridelenie advokáta

na zastupovanie“.

Krajský súd 13. mája 2008 vyzval sťažovateľa na predloženie dôkazov

preukazujúcich dôvodnosť jeho návrhu na pridelenie právneho zástupcu z radov advokátov.

Sťažovateľ zaslal požadované podklady krajskému súdu 12. júna 2008.

Krajský súd uznesením č. k. -115 z 2. júla 2008 návrh sťažovateľa

na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov zamietol, pretože dospel k záveru, že

sťažovateľ nesplnil podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, čo je podľa § 30

ods. 1 nevyhnutná podmienka na ustanovenie právneho zástupcu.

Predmetné uznesenie sťažovateľ napadol odvolaním doručeným 8. augusta 2008

krajskému súdu. Argumentoval v ňom judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej

len „ESĽP“) v prospech tvrdenia, že skutkové okolnosti jeho prípadu zakladajú právo

na pridelenie právneho zástupcu súdom.

Najvyšší súd uznesením z 23. júna 2009 v konaní vedenom pod sp. zn.

potvrdil napadnuté uznesenie krajského súdu. Najvyšší súd zdôraznil

viazanosť krajského súdu ustanoveniami a , pričom sa stotožnil „so

záverom krajského súdu, že u žalobcu nie je naplnená zákonná podmienka v zmysle § 138

ods. 1 , pretože pomery žalobcu neodôvodňujú jeho oslobodenie od platenia súdnych

poplatkov (ktorý žalobca spolu s podaným návrhom zaplatil), a teda v zmysle

krajský súd nemohol žiadosti žalobcu o ustanovenie advokáta vyhovieť“.

Sťažovateľ 7. augusta 2009 doručil ústavnému súdu sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1

proti uzneseniu najvyššieho súdu. Navrhol vyslovenie porušenia jeho základných

práv zaručených a a práva zaručeného

dohovoru. Podaním doručeným ústavnému súdu 21. augusta 2009 požiadal sťažovateľ

o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom.

Ústavný súd uznesením č. k. -15 z 23. septembra 2009 sťažnosť

sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Konštatoval, že „z tvrdení sťažovateľa

a pripojených listinných dôkazov si nemožno z pohľadu ústavného súdu utvoriť obraz o tom,

čo bolo na príčine skutočnosti, že sťažovateľ neuzavrel zmluvu o právnych službách

so žiadnym advokátom“. Ďalej ústavný súd s poukazom na ustanovenie zdôraznil,

že v žiadosti o pridelenie právneho zástupcu z radov advokátov adresovanej krajskému súdu

sa sťažovateľ „neodvolával... na svoje pomery, ale na skutočnosť, že advokátske

zastupovanie nedokázal získať sám, ale ani prostredníctvom Slovenskej advokátskej

komory.

Za uvedených okolností všeobecné súdy žiadosti sťažovateľa nemohli vyhovieť.“.

Nakoniec ústavný súd zdôraznil, že „ku skutočnému zásahu do základného práva

sťažovateľa na súdnu ochranu by došlo až zastavením konania pre nesplnenie podmienky

zastúpenia advokátom. Pri tomto rozhodovaní by všeobecný súd mal a mohol zvážiť

situáciu, v ktorej sa sťažovateľa nachádza. Na adresu sťažovateľa treba uviesť, že mal svoju

žiadosť na Slovenskej advokátskej komore urgovať, resp. trvať na jej vybavení, a to hoci aj

súdnou cestou v rámci súdneho konania proti nečinnosti orgánu verejnej správy (§ 250t

).

Situáciu, v ktorej sa sťažovateľ ocitol, nemôže všeobecný súd v žiadnom prípade

zohľadniť pri rozhodovaní o ustanovení právneho zástupcu z radov advokátov v zmysle § 30

.“.

Krajský súd po doručení výziev sťažovateľovi na splnenie podmienky

kvalifikovaného právneho zastúpenia uznesením č. k. -130 z 9. septembra 2009

konanie o sťažovateľovej žalobe pre nesplnenie podmienky podľa zastavil.

Sťažovateľ doručil krajskému súdu 22. októbra 2009 odvolanie proti uzneseniu

o zastavení konania. Dôvodil v ňom odňatím možnosti konať pred súdom, pričom podľa

jeho názoru krajský súd ani najvyšší súd pri rozhodovaní o pridelení právneho zástupcu

nevzali „do úvahy špecifické a objektívne skutočnosti, ktoré boli napriek mojej enormnej

snahe vážnou prekážkou na zabezpečenie advokáta vlastnými silami. Okrem toho oba tieto

súdy pri rozhodovaní nevzali do úvahy ustálenú judikatúru Európskeho súdu pre ľudské

práva... v Štrasburgu ohľadom povinnosti zmluvného štátu pri zabezpečovaní spravodlivého

práva na súdny proces.“.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa uznesením z 5. mája 2010 v konaní vedenom

pod sp. zn. rozhodol tak, že prvostupňové uznesenie krajského súdu

o zastavení konania potvrdil. Podľa názoru najvyššieho súdu „neprislúchalo krajskému

súdu... angažovať sa vo veci ustanovenia advokáta žalobcovi, takýto postup zákon umožňuje

iba pri splnení podmienok stanovených v

Žalobca opakovane poukazoval na ťažkosti pri zabezpečení advokáta z roku 2007.

Pri uplatňovaní svojich procesných práv je účastník konania povinný byť aktívny, teda

žalobca sám mal opätovne vynaložiť úsilie pre zabezpečenie advokáta.

Najvyšší súd v tejto súvislosti ešte považuje za dôležité uviesť, že rozhodnutia

žalovaného boli už niekoľkokrát predmetom konaní o preskúmaní zákonnosti vedených

na tomto súde, pričom bola splnená podmienka povinného zastúpenia advokátom.“.

Sťažovateľ v priebehu konania o jeho žalobe viackrát sťažnosťami podanými podľa

o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov namietal pomalý a neefektívny postup krajského súdu i najvyššieho

súdu v jeho veci.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ poukázal na neochotu ním

oslovených advokátskych kancelárií zastupovať ho v spore s Právnickou fakultou

Univerzity Komenského v Bratislave. V období január – marec 2007 oslovil „dve

advokátske kancelárie v Trnave a päť v Bratislave, pričom tri z nich ústne uviedli ako

príčinu odmietnutia zastupovania skutočnosť, že odporcom je UK v Bratislave, resp. jej

zložka – Právnická fakulta“. Kriticky hodnotí ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o advokácii,

ktorého „slabá stránka spočíva vo fakultatívnosti konania komory v prípade požiadania

o pridelenie advokáta zo strany žiadateľa. Takto formulované ustanovenie zákona ju nenúti

konať v prospech žiadateľa na naplnenie jeho práva na inú právnu ochranu a práva

na právnu pomoc, ktorý je z dôvodu zmeškania plynúcich lehôt mnohokrát vystavený hrozbe

nenaplnenia práva na prístup k súdu.“. Z uvedených okolností sťažovateľ vyvodzuje, že

„napriek enormnej snahe, ktorá ho stála mnoho času, stresov a aj finančných prostriedkov,

v snahe vyhovieť povinnosti vyplývajúcej z ustan. , nebol z vlastnej viny

schopný splniť túto zákonnú podmienku na začatie konania, ktorým sa chcel domáhať

svojho ústavného práva na vzdelanie“. Pritom zdôraznil, že sa obrátil aj na „mimovládne

organizácie zaoberajúcimi sa ľudskými právami“.

Sťažovateľ nesúhlasí s poukazom v jeho veci konajúcich všeobecných súdov

na podmienky ustanovené v , „pretože všeobecné súdy nevzali v úvahu pozitívny

záväzok Slovenskej republiky vyplývajúci z čl. 1 Dohovoru pri posudzovaní sťažovateľovho

práva podľa čl. 6 ods. 1“.

Sťažovateľ kriticky hodnotí aj názor ústavného súdu vo veci sp. zn.

týkajúci sa jeho možnosti domáhať sa voči pasivite Slovenskej advokátskej komory ochrany

svojho práva v konaní proti nečinnosti orgánu verejnej správy, keďže v ustanovení § 20

ods. 3 zákona o advokácii „zákonodarca nevyjadril povinnosť SAK prideliť advokáta. ...

pridelenie advokáta spočíva na fakultatívnosti, a nie obligatórnosti. Z takto formulovaného

ustanovenia je zrejmé, hoci možno SAK považovať za orgán verejnej správy, že jej

nečinnosť nemožno v žiadnom prípade napadnúť žalobou v zmysle , pretože

žiadnu povinnosť neporušila.“.

K argumentácii najvyššieho súdu, že sťažovateľ vystupoval vo viacerých konaniach

vedených pred najvyšším súdom, v ktorých nemal problém splniť podmienku povinného

kvalifikovaného právneho zastúpenia, sťažovateľ uvádza, že toto tvrdenie „je značne

zavádzajúce. Je pravdou, že na tomto súde bolo vedených niekoľko konaní, v ktorých

sťažovateľ vystupoval ako navrhovateľ (žalobca), avšak iba v jednom konaní sa mu

podarilo predložiť splnomocnenie podpísané právnym zástupcom... Vo všetkých ďalších

konaniach... sa mu advokáta obstarať nepodarilo.“.

Namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov sťažovateľ odôvodňuje viac ako tri a pol roka trvajúcim konaním, v ktorom

napokon aj tak „nebolo zo strany krajského súdu rozhodnuté o merite veci, ale o zastavení

konania“. Predmetné konanie podľa sťažovateľa nebolo právne zložité a ani prístup

sťažovateľa v konaní neprispel k jeho dĺžke. Postup krajského súdu nebol v súlade

„so zásadou hospodárnosti vyjadrenej v § 6 O. s .p. a v súlade s princípom právnej istoty“.

Rovnako „rozhodovanie najvyššieho súdu o Odvolaní voči uzneseniu zo 7.8.2008 trvalo

neprimerane dlho“.

Vzhľadom na meritum veci rozhodovanej krajským súdom došlo podľa sťažovateľa

aj k porušeniu jeho základných práv podľa a .

Sťažovateľ tvrdí, že v jeho veci konajúce súdy „nedodržali spravodlivú rovnováhu

medzi sťažovateľovou povinnosťou byť zastúpený advokátom a jeho právom na prístup

k súdu vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 Dohovoru“.

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v náleze vyslovil:

„1. Právo sťažovateľa K. M. na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1,

právo na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2, právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2, právo na vzdelanie podľa čl. 42 ods. 1, právo na slobodnú

voľbu povolania a prípravu naň podľa a právo

podľa čl. 1 a právo na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru v uvedenej právnej veci

vydaním uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. (správne malo

byť , pozn.) zo dňa 5. mája 2010 a konaním, ktoré mu prechádzalo, bolo

porušené.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky týmto ruší Uznesenie Krajského súdu

v Bratislave – 130 z 09.09.2009 a Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky č. zo dňa 5. mája 2010 a vracia vec späť na ďalšie konanie

krajskému súdu. Zároveň prikazuje Krajskému súdu v Bratislave prideliť sťažovateľovi

advokáta v právnej veci a konať ďalej bez prieťahov.

3. Sťažovateľovi K. M. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške

15 000,- EUR predstavujúce náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch

za porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedeného v čl. 4o ods. 1,

práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2, práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa čl. 48 ods. 2, práva na vzdelanie podľa čl. 4k ods. 1, práva na slobodnú

voľbu povolania a prípravu naň podľa a práva

na prístup k súdu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré sú krajský súd a najvyšší súd povinné

zaplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od nadobudnutia právoplatnosti tohto nálezu.

4. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia, ktoré sú krajský

súd a najvyšší súd povinné zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa do 15 dní.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa každý má právo na vzdelanie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa je ústavný súd viazaný návrhom

na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone.

Formulácia sťažnostného petitu predloženej sťažnosti (bod 2) naznačuje, že

sťažovateľ sa domáha nielen zrušenia uznesenia najvyššieho súdu, ale aj uznesenia

krajského súdu č. k. -130 z 9. septembra 2009. Zároveň však sťažovateľ

ústavnému súdu nenavrhol vyslovenie porušenia označených základných práv predmetným

uznesením krajského súdu, prípadne jeho postupom.

Konštrukcia , ale aj dokazuje, že ústavný

súd je oprávnený zrušiť právoplatné rozhodnutie všeobecného súdu (aj iného orgánu

verejnej moci) len za podmienky, ak vysloví porušenie základných práv sťažovateľa týmto

rozhodnutím. Ak teda sťažovateľ nenavrhne autoritatívne konštatovanie porušenia svojich

základných práv alebo iných práv uvedených v právoplatným

rozhodnutím všeobecného súdu, potom nemôže byť za žiadnych okolností úspešný

s návrhom na zrušenie takého rozhodnutia, lebo ústavný súd súc viazaný návrhom

na začatie konania nemôže vysloviť porušenie označených práv.

Ústavný súd preto časť sťažnostného petitu, v ktorej sťažovateľ navrhol zrušenie

prvostupňového uznesenia krajského súdu, považoval iba za súčasť jeho argumentácie, a nie

za súčasť záväzného procesného návrhu sťažovateľa. K tomuto záveru ústavný súd viedla aj

skutočnosť, že i v prípade bezvadnej formulácie sťažnostného návrhu vo vzťahu

k predmetnému uzneseniu krajského súdu by sťažnosť v tejto časti musela byť odmietnutá

pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie, čo je dané princípom

subsidiarity právomoci ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a iným

právam podľa .

Ústavný súd tak za predmet svojho prieskumu ustálil výlučne uznesenie najvyššieho

súdu z 5. mája 2010 v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho postup v tomto

konaní.

Pri určovaní rozsahu svojho prieskumu ústavný súd nemohol opomenúť ani

skutočnosť, že napadnuté uznesenie najvyššieho súdu bolo prirodzeným procesným

dôsledkom iného uznesenia najvyššieho súdu (sp. zn. ), ktorým bolo

potvrdené uznesenie krajského súdu o nepridelení právneho zástupcu z radov advokátov

sťažovateľovi (č. k. -115 z 2. júla 2008). Uvedené skoršie rozhodnutie

najvyššieho súdu už bolo predmetom prieskumu zo strany ústavného súdu v konaní sp. zn.

vyvolanom sťažnosťou sťažovateľa, pričom táto sťažnosť bola posúdená ako

zjavne neopodstatnená.

V predloženej sťažnosti pritom sťažovateľ vzhľadom na spätosť všetkých uvedených

rozhodnutí argumentoval v prevažnej miere tvrdeniami, ktoré mali priamy súvis

s rozhodnutím najvyššieho súdu už preskúmaným ústavným súdom, a teda už boli

predmetom posudzovania zo strany ústavného súdu. Napriek tomu sa však ústavný súd

neobmedzil iba na formálny odkaz na súvisiace právoplatne ukončené konanie sp. zn.

, ale v snahe naplniť presvedčovaciu funkciu súdneho rozhodnutia (§ 157

ods. 2 v spojení s ) preskúmal uznesenie najvyššieho

súdu z 5. mája 2010 aj vo svetle tých sťažnostných námietok, ktoré s ním súviseli len

nepriamo a čiastočne už boli zodpovedané v spomenutom súvisiacom konaní pred ústavným

súdom. Bral pritom do úvahy aj právny názor ústavného súdu vyslovený v náleze č. k.

-15 z 23. septembra 2009, podľa ktorého „ku skutočnému zásahu

do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu by došlo až zastavením konania

pre nesplnenie podmienky zastúpenia advokátom. Pri tomto rozhodovaní by všeobecný súd

mal a mohol zvážiť situáciu, v ktorej sa sťažovateľa nachádza.“.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu

( ), základného práva na právnu pomoc ( ) a práva

na spravodlivé súdne konanie (čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd poukazuje na svoju

ustálenú judikatúru, podľa ktorej o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd

pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného

práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie

(). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva

v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu

porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby

určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý

pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený ().

Dôvodom odmietnutia návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej

súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

Zásadná námietka sťažovateľa smerovala proti rozhodnutiu najvyššieho súdu

potvrdzujúcemu zastavenie konania pre nesplnenie podmienky povinného právneho

zastúpenia. Najvyšší súd nezistil rozpor rozhodnutia krajského súdu s relevantnými

ustanoveniami (, v spojení s ). Podľa

sťažovateľa však konanie o jeho žalobe podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho

súdneho poriadku aj bez povinného právneho zastúpenia odôvodňujú špecifické okolnosti

jeho prípadu, keď ním oslovené advokátske kancelárie odmietli poskytnúť mu právnu

pomoc, pretože žalovaným v konaní je Univerzita Komenského – Právnická fakulta.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj

pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov, ktoré upravujú podmienky konania

().

Podľa žalobca musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické

vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí

vo veciach, v ktorých je daná vecná príslušnosť okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie

rozhodnutia a postupu vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane

nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej

pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu,

poskytovania zdravotnej starostlivosti, vo veciach priestupkov a vo veciach azylu

a doplnkovej ochrany.

Podľa súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala

oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže

byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých

odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je

zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Odvolanie proti

uzneseniu je prípustné.

Podľa účastníkovi, u ktorého sú predpoklady, aby bol súdom

oslobodený od súdnych poplatkov, ustanoví sudca alebo poverený zamestnanec súdu

na jeho žiadosť za zástupcu Centrum právnej pomoci alebo advokáta zapísaného

do zoznamu podľa osobitného predpisu, ak je to potrebné na ochranu jeho záujmov. O tejto

možnosti súd účastníka poučí.

Podľa na návrh môže súd priznať účastníkovi celkom alebo sčasti

oslobodenie od súdnych poplatkov, ak to pomery účastníka odôvodňujú a ak nejde

o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Citované ustanovenia jednoznačne viažu možnosť

pridelenia kvalifikovaného právneho zástupcu účastníkovi konania okrem iného na pomery

účastníka konania. Všeobecné súdy tieto pomery štandardne hodnotia s prihliadnutím

na osobné, majetkové a zárobkové pomery účastníka konania. Preto z formálneho hľadiska

všeobecné súdy konajúce v sťažovateľovej veci neporušili relevantné ustanovenia

, ak konanie o jeho žalobe podľa zastavili

pre nesplnenie procesnej podmienky povinného právneho zastúpenia.

Ústavný súd však vzhľadom na charakter sťažnostných námietok zameral svoju

pozornosť i na materiálne hľadisko poskytovania súdnej ochrany sťažovateľom uplatneným

právam. V okolnostiach posudzovaného prípadu materiálny prvok predstavuje ústavná

konformita výkladu relevantných ustanovení

(), ale aj ich súlad s dohovorom a judikatúrou k nemu. Tie totiž predstavujú

pre vnútroštátne orgány aplikácie práva záväzné výkladové smernice pre výklad

a uplatňovanie zákonnej úpravy jednotlivých komponentov práva na súdnu a inú právnu

ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy , a tým normujú rámec,

v ktorom je pred týmito orgánmi možné domáhať sa rešpektovania jednotlivých aspektov

„práva na spravodlivé súdne konanie“ (napr. , ).

Podľa názoru ústavného súdu úvahy najvyššieho súdu, ako ani napadnuté

rozhodnutie najvyššieho súdu nie sú v rozpore s judikatúrou ESĽP, na ktorú poukázal

samotný sťažovateľ. V rozhodnutí Aireyová vs. Írsko z 9. októbra 1979 totiž ESĽP riešil

prípad, ktorého zásadným skutkovým znakom boli nedostatočné majetkové pomery

sťažovateľky v prostredí právnej úpravy neumožňujúcej prístup k bezplatnej právnej

pomoci. Majetkovému aspektu pomerov účastníka konania odôvodňujúcich pridelenie

kvalifikovaného právneho zástupcu súdom svedčí aj Rezolúcia (78) 8 Výboru ministrov pri

Rade Európy o právnej pomoci a poradenstve z 2. marca 1978, ktorá vychádza z názoru, že

odstránením jednej z prekážok prístupu k spravodlivosti je zabezpečenie prístupu k právnej

pomoci pre nemajetných. Rovnako podľa čl. 47 ods. 3 Charty základných práv Európskej

únie právna pomoc má byť prístupná tým, ktorí nemajú dostatočné prostriedky, pokiaľ je to

nevyhnutné na to, aby im bol zabezpečený prístup k spravodlivosti.

Za takýchto okolností ústavný súd nepovažuje rozhodnutie najvyššieho súdu

potvrdzujúce zastavenie konania krajským súdom z dôvodu nesplnenia podmienky

povinného právneho zastúpenia za prejav arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti,

a tým ani za odmietnutie poskytnutia právnej ochrany sťažovateľom uplatneným právam.

Navyše, ku skutkovým tvrdeniam sťažovateľa o neochote oslovených advokátskych

kancelárií poskytnúť mu požadovanú právnu pomoc (malo ísť o sedem oslovených

advokátskych kancelárií) sa žiada dodať, že by síce mohlo ísť o relevantnú vzorku pre

záver, že sa sťažovateľ účinnej právnej pomoci nemohol domôcť, avšak zároveň treba

zdôrazniť, že predmetom napadnutého konania a rozhodnutia najvyššieho súdu nebola táto

otázka, a teda ani skúmanie, či ide o preukázané alebo iba subjektívne tvrdenia sťažovateľa.

Na druhej strane sťažovateľovi podľa názoru ústavného súdu nič nebránilo osloviť aj

advokátske kancelárie z prostredia, v ktorom absentujú prípadné väzby na žalovaného

(Univerzitu Komenského – Právnickú fakultu). Ústavný súd už celkom mimo rámca

prerokúvanej veci poznamenáva, že v podobných prípadoch, kde ide o neodôvodnené

odmietnutie poskytnutia právnych služieb, by potencionálny klient mal vo svojom záujme

komunikovať s advokátmi písomnou formou, aby tak boli vytvorené dôkazné predpoklady

na eventuálne vyvodenie právnych konzekvencii v medziach zákona o advokácii.

V rámci meritórneho prerokovania predloženej sťažnosti by tak ústavný súd nemohol

za žiadnych okolností dospieť k záveru o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu

a inú právnu ochranu a ani jeho práva na spravodlivé súdne konanie napadnutým uznesením

najvyššieho súdu. V prostredí ustálenej judikatúry, podľa ktorej hlavný význam práva

na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v (súdy, iné štátne

orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby

v konaní pred nimi využíval právnu pomoc (, ), dospel ústavný súd

k rovnakému záveru, aj pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na právnu

pomoc, pretože rozhodnutie najvyššieho súdu nemožno hodnotiť ako brániace

sťažovateľovi využívať právnu pomoc. Vzhľadom na uvedené v tejto časti je predložená

sťažnosť zjavne neopodstatnená.

K namietanému porušeniu základných práv zaručených čl. 35 ods. 1 a čl. 42 ods. 1

napadnutým uznesením najvyššieho súdu ústavný súd poznamenáva, že všeobecný

súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného

charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-

procesné princípy vyplývajúce z až . V opačnom prípade by ústavný súd

bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany

ústavnosti podľa v spojení s . Ústavný súd by takým

postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale

bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril

skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne

normy (obdobne napr. , ). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti

pre namietané porušenie základného práva podľa a práva podľa

ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základných práv podľa a , bolo už len nevyhnutným

dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho

charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia.

Napokon k časti sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov zaručeného postupom najvyššieho súdu

v označenom konaní ústavný súd odkazuje na svoju stabilizovanú judikatúru, podľa ktorej

sa ochrana základnému právu podľa poskytuje v konaní pred ústavným

súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušenie základného práva

označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom a najvyšším súdom)

ešte trvalo (napr. , , , , ,

). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza

k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne

neopodstatnenú ( ). Vychádza pritom z toho, že účelom

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,

v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia orgánu verejnej moci (napr.

, , ).

V čase doručenia sťažovateľovej sťažnosti ústavnému súdu (29. júla 2010) už

odvolacie konanie pred najvyšším súdom bolo právoplatne ukončené, preto i v tejto časti je

predložená sťažnosť zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd tu nemohol prihliadnuť na námietky sťažovateľa, že takýmto

odmietnutím predmetnej časti jeho sťažnosti „prichádza... k znižovaniu právnej istoty

a devalvácii princípov právneho štátu“ a že „ochrana, ktorá sa priznáva v rozsahu práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, smeruje od ochrany osôb pred orgánmi

verejnej moci k ochrane orgánov verejnej moci pred oprávnenými fyzickými osobami

a právnickými osobami“. Sťažovateľovi nič nebránilo obrátiť sa na ústavný súd

so sťažnosťou namietajúcou porušenie základného práva podľa

postupom najvyššieho súdu v jeho veci počas trvania tohto konania. Ak je už toto

právoplatne ukončené, ústavný súd by využitím jeho právomoci podľa

nemohol poskytnúť sťažovateľovmu základnému právu na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov účinnú ochranu, pretože k porušovaniu tohto práva už nedochádza.

Účelom kompetencie ústavného súdu podľa totiž primárne nie je

sankcionovať orgány verejnej moci porušujúce základné práva a slobody, ale poskytovať

účinnú ochranu týmto právam a slobodám. Na účely sankcionovania orgánov verejnej moci

porušujúcich základné práva a slobody možno využiť iné prostriedky plynúce z právneho

poriadku (zodpovednosť za škodu, disciplinárna zodpovednosť úradných osôb a pod.),

ktorými však nedisponuje v rámci svojej rozhodovacej právomoci ústavný súd ako

nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti ( ). Ústavný súd preto rešpektoval

svoju stabilnú judikatúru vzťahujúcu sa na prípady s rovnakým alebo podobným skutkovým

pozadím, ako to je v sťažovateľovej kauze.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa už ústavný súd nezaoberal ďalším

návrhmi sťažovateľa prednesenými v sťažnostnom petite (návrh na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia, návrh na náhradu trov konania) ani jeho žiadosťou

o ustanovenie právneho zástupcu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. októbra 2010