Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 370/2011
PDF · 237.68 KB
No categories available
III. ÚS 370/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V.,
Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa
čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
základných práv podľa čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 36 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv
a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. apríla 2011 v konaní
vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 265/2009 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011
doručená sťažnosť JUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho
základných práv podľa čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 35 ods. 3, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 36 a
čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1
a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 5. apríla
2011 v konaní vedenom pod sp. zn. 1 Sžo 265/2009.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že personálnym rozkazom riaditeľa Slovenskej
informačnej služby (ďalej len „SIS“) vydaným 31. júla 2006 bol sťažovateľ odvolaný
z funkcie starší referent špecialista ... a zároveň dňom 2. augusta 2006 ustanovený
do funkcie referent ... K tomuto prevedeniu malo dôjsť v dôsledku organizačných zmien.
Proti uvedenému personálnemu rozkazu riaditeľa SIS podal sťažovateľ rozklad,
o ktorom rozhodol riaditeľ SIS rozhodnutím z 2. januára 2007 sp. zn. PK-26-10/2006 tak, že
tento rozklad zamietol a rozhodnutie (riaditeľa SIS, pozn.) potvrdil.
Proti rozhodnutiu o rozklade podal sťažovateľ žalobu na Krajskom súde v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. 2 S 23/2007 zo 17. apríla 2009
rozhodnutia prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie.
Proti rozsudku krajského súdu podal riaditeľ SIS odvolanie, o ktorom rozhodol
najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. 1 Sžo 265/2009 z 5. apríla 2011 tak, že
rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 23/2007 zo 17. apríla 2009 zmenil tak, že žalobu
zamietol. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že
„Organizačné zmeny na sekcii S SIS boli realizované nariadením riaditeľa SIS 13/2006,
ktorým sa menilo a dopĺňalo nariadenie riaditeľa SIS č. 32/2004, ktorým sa ustanovil
Organizačný poriadok SIS. Sekcia S SIS, na ktorej bol zaradený žalobca, bola zrušená a jej
kompetencie boli rozdelené medzi sekcie E, D a U...
Podľa názoru odvolacieho súdu bola správna argumentácia žalovaného v súvislosti
s posúdením charakteru nariadenia riaditeľa SIS. Z personálneho rozkazu
i z druhostupňového správneho rozhodnutia je zrejmé, že odvolanie žalobcu z funkcie a jeho
ustanovenie do inej funkcie sa uskutočnilo z dôvodu organizačných zmien, ktoré sa
realizovali nariadením riaditeľa SIS č. 13/2006 a teda základom pre personálny rozkaz
jednoznačne bolo práve toto nariadenie riaditeľa SIS. Ide o vnútorný predpis, ktorý je
osobitným prípadom normatívnych právnych aktov nesmerujúcich voči subjektom stojacim
mimo systému vzťahov organizačnej nadriadenosti a podriadenosti vo verejnej správe.
Smeruje len voči subjektom ovládaným organizačnou podriadenosťou vo vzťahu
k správnemu orgánu, ktorý takýto normatívny akt vydal. Jedná sa o abstraktné formy
vnútornej činnosti verejnej správy s povahou interných normatívnych aktov.
Od normatívnych právnych aktov, ktoré majú vonkajšie právne účinky, sa vnútorné predpisy
odlišujú najmä tým. že ich právne účinky smerujú výlučne voči služobne podriadeným
subjektom, i keď individuálne nešpecifikovaným a v tomto zmysle sú aktmi internými.
Vzhľadom k tomu, že nemajú všeobecnú záväznosť, nie sú prameňmi práva, ale sú pre ich
adresátov záväzné a nesmú byť v rozpore so zákonmi. Nariadenie riaditeľa SIS preto nemá
povahu všeobecne záväzného právneho predpisu.
Personálny rozkaz bol vydaný dňa 31.7.2006 a žalobcovi (sťažovateľovi, pozn.) bol
vyhlásený dňa 1.8.2006. Týmto dňom bol žalobca aj odvolaný z dovtedajšej funkcie a
nasledujúcim dňom 2.8.2006 bol ustanovený do novej funkcie. Podľa odvolacieho súdu je
preto zrejmé, že žalobcovi bol personálny rozkaz oznámený v súlade so zákonom, pretože
personálne rozkazy musia byť vyhlásené príslušníkom najneskôr v deň ich odvolania
z dovtedajšej funkcie. V deň nadobudnutia účinnosti schválených tabuliek (2.8.2006) bola
pôvodná funkcia žalobcu zrušená. Obsadenie novej funkcie je možné ustanovením
príslušníka do funkcie, a to personálnym rozkazom, ktoré sa príslušníkovi oznámi
vyhlásením alebo doručením.“
Najvyšší súd k výkladu § 33 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe
príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej
stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon“) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „... je potrebné zdôrazniť skutočnosť,
i služobný pomer príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície je svojou povahou
inštitútom verejného práva - ide o právny pomer štátnozamestnanecký.
Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov PZ odráža osobitný
charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného
začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje
skutočnosť, že nemožno hovoriť o modifikácii súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifickom
štátnozamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu.
... v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 ods. 1 zákona prisvedčiť žalovanému
v tom zmysle, že dikcia zákona hovorí o ustanovení do „voľnej funkcie“ a nie do primeranej
resp. adekvátnej funkcie. Logickým výkladom citovaného ustanovenia preto dôvodne možno
dospieť k záveru, že citované predpoklady sa posudzujú z hľadiska potrieb a požiadaviek
pre danú voľnú funkciu, čo nemožno vykladať tak, že v prípade splnenia požadovaných
kritérií je automaticky nárokovateľná adekvátna voľná funkcia, preto odvolací súd dospel
k opačnému záveru ako súd prvého stupňa – že tento postup nebol v rozpore s ustanovením
§ 33 ods. 1 zákona.»
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdené porušenie práva
na „rovnosť pred zákonom“ podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, čl. 1 listiny a čl. 14 dohovoru
a na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zdôvodňuje tým, že „v totožnej veci dvom
osobám právo priznal, v prípade sťažovateľa však použil výklad pre sťažovateľa
nepriaznivý“. Tým podľa jeho názoru bolo porušené aj „právo na predvídateľnosť súdneho
rozhodnutia“. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v arbitrárnosti napadnutého
rozhodnutia, keď najvyšší súd v predchádzajúcich veciach rozhodol určitým spôsobom,
pričom v jeho veci najvyšší súd „bez ďalšieho zaujal odlišné stanovisko“. Namietané
porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 listiny sťažovateľ vidí v tom, že
„druhostupňový súd vo veci nenariadil pojednávanie... druhostupňový súd len základe
listinných dôkazov bez ďalšieho ústneho vyjadrenia svojím rozhodnutím negoval závery
prvostupňového súdu. Uvedeným porušil základné ľudské právo vyjadriť sa verejne
ku všetkým skutočnostiam...“. Namietané porušenie čl. 35 ods. 3 ústavy sťažovateľ
odôvodňuje tým, že podľa jeho názoru „museli na iných oddeleniach vzniknúť pracovné
miesta s rovnakým pracovným obsahom. Je v rozpore s právom na prácu zakotveným
v článku 35 Ústavy, aby v dôsledku organizačnej zmeny sa organizačné miesta dá sa
povedať len premenovávali s cieľom dostať do organizácie ľudí pohodlných novému
vedeniu.“. Z tohto dôvodu sa sťažovateľ domnieva, že napadnutým rozhodnutím bol
diskriminovaný a že došlo aj k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 3 ods. 1 listiny.
Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:
„1. Vyslovil, že rozsudkom zo dňa 5. 4. 2011 vydanom v konaní lSžo/265/2009
Najvyšším súdom Slovenskej republiky sú porušené sťažovateľove práve na rovnosť, prácu
a spravodlivý súdny proces garantované článkom 12 odsekmi (1) a (2), článkom 35
odsekom (3), článkom 46 odsekom (1), článkom 48 odsekom (2) Ústavy, článkom 1,
článkom 3 odsekom (1), článkom 36, článkom 38 odsekom (2) Listiny, článkom 6 odsekom
(1), článkom 14 Dohovoru,
2. Zrušil rozsudok zo dňa 5. 4. 2011 vydaný v konaní l Sžo/265/2009 Najvyšším
súdom Slovenskej republiky,
3. Priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1000,- €,
4. Zaviazal Slovenskú republiku zaplatiť mi trovy konania pozostávajúce z trov
právneho zastúpenia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom...
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,
ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho
prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom
prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej
navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených
ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť
existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní
odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako
neopodstatnený (I. ÚS 4/00).
Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia
priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane
a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane
druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ
namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.
III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06).
1. Najzávažnejšou námietkou sťažovateľa je arbitrárnosť napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu a námietka, že najvyšší súd v dvoch obdobných prípadoch, ako je prípad
sťažovateľa, rozhodol odlišne, ktorou sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podľa § 33 ods. 1 zákona policajt sa ustanovuje do voľnej funkcie s prihliadnutím
na jeho zdravotný stav, na splnenie kvalifikačných predpokladov na funkciu, dĺžku a druh
odbornej praxe a na závery služobného hodnotenia. Do funkcie, na ktorú sa podľa
osobitných predpisov 10aa) vyžaduje špeciálna odborná spôsobilosť, možno policajta
ustanoviť, len ak spĺňa túto spôsobilosť.
Podľa § 35 ods. 1 zákona policajt v služobnom pomere sa prevedie na inú funkciu
v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preloží sa na inú funkciu
do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu, ak nemôže naďalej
vykonávať doterajšiu funkciu, pretože
a) v dôsledku organizačných zmien sa zrušila jeho doterajšia funkcia...
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).
Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu týkajúci sa § 35 ods. 1
písm. a) zákona v napadnutom rozsudku nemožno považovať za zjavne neodôvodnený
alebo arbitrárny. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu možno považovať
za dostatočné a presvedčivé. Najvyšší súd pri aplikácii do úvahy pripadajúcich ustanovení
zákona poukázal na osobitosť charakteru služobného pomeru príslušníkov ozbrojených
zborov, pričom kardinálnym v posudzovanej veci bol výklad termínu voľná funkcia podľa
§ 33 ods. 1 zákona. Najvyšší súd sa aj vzhľadom na osobitý charakteru služobného pomeru
príslušníkov ozbrojených zborov priklonil k výkladu, že tento termín nemožno zamieňať
s pojmom primeraný, respektíve adekvátny, preto v prípade splnenia požadovaných kritérií
nie je automaticky nárokovateľná adekvátna funkcia, preto podľa neho postup riaditeľa SIS
nebol v rozpore s § 33 ods. 1 zákona a správna úvaha použitá v rozhodnutí riaditeľa SIS
bola prípustná.
Ďalším dôvodom, prečo sa najvyšší súd odklonil od právneho názoru krajského súdu,
spočíval v tom, že nesúhlasil s argumentáciou krajského súdu, že v danej veci bol
nedostatočne zistený skutkový stav na posúdenie veci a rozhodnutie bolo nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, pretože, ako uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, „nič mu
nebránilo zadovážiť si dôkazné prostriedky, ktorých vykonanie považoval za nevyhnutné pre
rozhodnutie vo veci (§120 ods. 1 OSP, a to i tých, ktoré nie sú nevyhnutnou súčasťou
administratívneho spisu - interné normatívne akty), resp. osvojiť si skutkové zistenia medzi
účastníkmi nesporné (§ 120 ods. 3 OSP)“.
V tejto súvislosti treba spomenúť, že najvyšší súd dostatočne vyčerpávajúcim
spôsobom vysvetlil, prečo argument sťažovateľa, že napadnuté rozhodnutie riaditeľa SIS
bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, nie je na mieste. Ústavný súd sa
v plnej miere stotožňuje s aplikovaným výkladom najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku
týkajúcim sa internej normatívnej inštrukcie, resp. aktu. Tento podľa názoru uvedeného
v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu nemožno považovať za právny predpis ani
prameň práva, ale treba ho považovať za akt riadenia. Z uvedeného dôvodu potom najvyšší
súd bez ďalšieho nemohol aplikovať ustanovenie § 250j ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pretože
organizačná zmena nemala povahu právneho predpisu.
Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia
vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľa a tiež preskúmateľným
spôsobom zdôvodnil, prečo sa odchýlil od názoru krajského súdu. Z tohto dôvodu ústavný
súd dospel k záveru o nedostatku relevantnej súvislosti medzi označeným základným
právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a právom
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K námietke sťažovateľa, že
v obdobnej veci najvyšší súd rozhodol inak, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
v zmysle ktorej diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej
právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno
objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis PL. ÚS 21/00,
PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). V posudzovanom prípade však nejde o takú situáciu, pretože
najvyšší súd zdôvodnil logickými argumentmi, ako a prečo dospel k odlišnému záveru,
preto podľa názoru ústavného súdu ani nedošlo k porušeniu princípu predvídateľnosti
súdneho rozhodnutia ako imanentnej súčasti základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru, preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti
odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2. Sťažovateľ ďalej namietal, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo aj
k porušeniu čl. 35 ods. 3 ústavy, pretože „je v rozpore s právom na prácu zakotveným
v článku 35 Ústavy, aby v dôsledku organizačnej zmeny sa organizačné miesta dá sa
povedať len premenovávali s cieľom dostať do organizácie ľudí pohodlných novému
vedeniu“.
Ústavný súd v súlade s judikatúrou uvádza, že právo na prácu nemožno chápať ako
právo na konkrétnu prácu, na ktorú má občan príslušnú kvalifikáciu (m. m. II. ÚS 12/93,
Odhliadnuc od faktu, že uvedená námietka sťažovateľa nemá ústavnoprávny rozmer
a nie je ničím podložená, ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie
nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy. V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči
všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy
v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové
a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal
dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané
porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie
základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, bolo už len nevyhnutným dôsledkom
vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-
procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (m. m. III. ÚS 411/2010).
3. Sťažovateľ v tejto súvislosti tiež namietal, že napadnutým rozsudkom najvyššieho
súdu bol diskriminovaný a že týmto došlo k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 3 ods. 1
listiny. S touto námietkou sťažovateľa bezprostredne súvisí aj jeho námietka porušenia
princípu rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, čl. 1 listiny a čl. 14 dohovoru.
Ústavný súd k uvedenej námietke v súlade s jeho judikatúrou uvádza, že
za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie
rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis
mutandis PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS 6/04).
Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ v posudzovanom prípade nebol
diskrimininovaný, pretože, ako už bolo uvedené, najvyšší súd v napadnutom rozsudku
vysvetlil svoj odlišný názor preskúmateľným spôsobom a v konečnom dôsledku argument
sťažovateľa o dvoch prípadoch, keď v „totožných“ veciach rozhodol odvolací súd tak, že
vyhovel týmto osobám (potvrdil rozsudky o zrušení rozhodnutia riaditeľa SIS), podľa
názoru ústavného súdu neobstojí, pretože v jednom prípade najvyšší súd potvrdil rozsudok
krajského súdu z iného dôvodu (sp. zn. 6 Sžo 373/2009) a v druhom prípade síce potvrdil
rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici o zrušení rozhodnutia riaditeľa SIS, ale vec
vrátil na ďalšie konanie (sp. zn. 6 Sžo 27/2008). Z povahy takéhoto kasačného rozhodnutia
však vyplýva, že nie je vylúčené, že všeobecný súd dospeje k tomu istému názoru ako
v prípade sťažovateľa. Inak povedané, sťažovateľ neargumentoval dvoma konečnými
opačnými právoplatnými rozsudkami v rovnakej situácii, na základe ktorých by bolo možné
uvažovať o diskriminácii. Z uvedeného dôvodu ústavný súd námietku porušenia zákazu
diskriminácie považoval za nedôvodnú, a preto podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Na základe tohto
zistenia ústavný súd dospel aj k obdobnému záveru o neopodstanenosti namietaného
porušenia princípu rovnosti v právach podľa čl. 12 ods. 1 ústavy, čl. 1 listiny a čl. 14
dohovoru a sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
4. Ústavný súd sa v neposlednom rade musel vysporiadať aj s námietkou porušenia
čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 listiny napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,
ktorú sťažovateľ videl v tom, že „druhostupňový súd vo veci nenariadil pojednávanie“ a že
sa nemal možnosť „vyjadriť sa verejne ku všetkým skutočnostiam“.
Ústavný súd tu poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku
najvyššieho súdu, v ktorej najvyšší súd uviedol, že „vo veci rozhodol bez nariadenia
pojednávania (§250ja ods. 2 OSP) s tým, že rozsudok verejne vyhlásil dňa 5. apríla 2011
po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť
dní vopred (§ 156 ods. 1 a 3 OSP)“.
Podľa § 250ja ods. 2 OSP odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez
pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi
pojednávanie, ak to považuje za potrebné, vo veciach podľa § 250i ods. 2 alebo ak
vykonáva dokazovanie.
Aj túto námietku sťažovateľa ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože
najvyšší súd v posudzovanom prípade nemal povinnosť nariadiť pojednávanie,
pretože nešlo o prípad, kedy by to vyžadoval verejný záujem (sťažovateľ to ani nenamietal),
a tiež nevykonával dokazovanie, len právne posúdil relevantné skutočnosti, ktoré už boli
obsahom súdneho spisu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu
nestotožňuje v merite veci, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva
vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 listiny.
Túto možnosť sťažovateľ mal v priebehu správneho konania, ako aj v konaní pred súdom,
čo, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, aj využil. Na základe uvedeného
ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne relevantnej súvislosti medzi namietaným
postupom najvyššieho súdu a základným právom vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj čl. 38 ods. 2 listiny, preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto
časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnostnom petite
(zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, priznanie finančného zadosťučinenia
a nároku na náhradu trov konania).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 13. septembra 2011