Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 370/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. D. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V.,

Advokátska kancelária, B., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa

a 2, , a ,

základných práv podľa čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 36 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv

a slobôd, práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. apríla 2011 v konaní

vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. D. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. júla 2011

doručená sťažnosť JUDr. D. B. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho

základných práv podľa a 2, , a

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základných práv podľa čl. 1, čl. 3 ods. 1, čl. 36 a

čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 6 ods. 1

a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 5. apríla

2011 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že personálnym rozkazom riaditeľa Slovenskej

informačnej služby (ďalej len „SIS“) vydaným 31. júla 2006 bol sťažovateľ odvolaný

z funkcie starší referent špecialista ... a zároveň dňom 2. augusta 2006 ustanovený

do funkcie referent ... K tomuto prevedeniu malo dôjsť v dôsledku organizačných zmien.

Proti uvedenému personálnemu rozkazu riaditeľa SIS podal sťažovateľ rozklad,

o ktorom rozhodol riaditeľ SIS rozhodnutím z 2. januára 2007 sp. zn. PK-26-10/2006 tak, že

tento rozklad zamietol a rozhodnutie (riaditeľa SIS, pozn.) potvrdil.

Proti rozhodnutiu o rozklade podal sťažovateľ žalobu na Krajskom súde v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“), ktorý rozsudkom sp. zn. zo 17. apríla 2009

rozhodnutia prvostupňového, ako aj druhostupňového správneho orgánu zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podal riaditeľ SIS odvolanie, o ktorom rozhodol

najvyšší súd napadnutým rozsudkom sp. zn. z 5. apríla 2011 tak, že

rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 17. apríla 2009 zmenil tak, že žalobu

zamietol. V relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia najvyšší súd uviedol, že

„Organizačné zmeny na sekcii S SIS boli realizované nariadením riaditeľa SIS 13/2006,

ktorým sa menilo a dopĺňalo nariadenie riaditeľa SIS č. 32/2004, ktorým sa ustanovil

Organizačný poriadok SIS. Sekcia S SIS, na ktorej bol zaradený žalobca, bola zrušená a jej

kompetencie boli rozdelené medzi sekcie E, D a U...

Podľa názoru odvolacieho súdu bola správna argumentácia žalovaného v súvislosti

s posúdením charakteru nariadenia riaditeľa SIS. Z personálneho rozkazu

i z druhostupňového správneho rozhodnutia je zrejmé, že odvolanie žalobcu z funkcie a jeho

ustanovenie do inej funkcie sa uskutočnilo z dôvodu organizačných zmien, ktoré sa

realizovali nariadením riaditeľa SIS č. 13/2006 a teda základom pre personálny rozkaz

jednoznačne bolo práve toto nariadenie riaditeľa SIS. Ide o vnútorný predpis, ktorý je

osobitným prípadom normatívnych právnych aktov nesmerujúcich voči subjektom stojacim

mimo systému vzťahov organizačnej nadriadenosti a podriadenosti vo verejnej správe.

Smeruje len voči subjektom ovládaným organizačnou podriadenosťou vo vzťahu

k správnemu orgánu, ktorý takýto normatívny akt vydal. Jedná sa o abstraktné formy

vnútornej činnosti verejnej správy s povahou interných normatívnych aktov.

Od normatívnych právnych aktov, ktoré majú vonkajšie právne účinky, sa vnútorné predpisy

odlišujú najmä tým. že ich právne účinky smerujú výlučne voči služobne podriadeným

subjektom, i keď individuálne nešpecifikovaným a v tomto zmysle sú aktmi internými.

Vzhľadom k tomu, že nemajú všeobecnú záväznosť, nie sú prameňmi práva, ale sú pre ich

adresátov záväzné a nesmú byť v rozpore so zákonmi. Nariadenie riaditeľa SIS preto nemá

povahu všeobecne záväzného právneho predpisu.

Personálny rozkaz bol vydaný dňa 31.7.2006 a žalobcovi (sťažovateľovi, pozn.) bol

vyhlásený dňa 1.8.2006. Týmto dňom bol žalobca aj odvolaný z dovtedajšej funkcie a

nasledujúcim dňom 2.8.2006 bol ustanovený do novej funkcie. Podľa odvolacieho súdu je

preto zrejmé, že žalobcovi bol personálny rozkaz oznámený v súlade so zákonom, pretože

personálne rozkazy musia byť vyhlásené príslušníkom najneskôr v deň ich odvolania

z dovtedajšej funkcie. V deň nadobudnutia účinnosti schválených tabuliek (2.8.2006) bola

pôvodná funkcia žalobcu zrušená. Obsadenie novej funkcie je možné ustanovením

príslušníka do funkcie, a to personálnym rozkazom, ktoré sa príslušníkovi oznámi

vyhlásením alebo doručením.“

Najvyšší súd k výkladu o štátnej službe

príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej

stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon“) v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „... je potrebné zdôrazniť skutočnosť,

i služobný pomer príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru

väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície je svojou povahou

inštitútom verejného práva - ide o právny pomer štátnozamestnanecký.

Právna povaha takéhoto služobného pomeru príslušníkov PZ odráža osobitný

charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa verejnej moci, potreba pevného

začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na jej výkone, čo zvýrazňuje

skutočnosť, že nemožno hovoriť o modifikácii súkromnoprávneho pomeru, ale o špecifickom

štátnozamestnaneckom pomere verejného práva, ktorého právna úprava má formu kódexu.

... v súvislosti s výkladom ustanovenia § 33 ods. 1 zákona prisvedčiť žalovanému

v tom zmysle, že dikcia zákona hovorí o ustanovení do „voľnej funkcie“ a nie do primeranej

resp. adekvátnej funkcie. Logickým výkladom citovaného ustanovenia preto dôvodne možno

dospieť k záveru, že citované predpoklady sa posudzujú z hľadiska potrieb a požiadaviek

pre danú voľnú funkciu, čo nemožno vykladať tak, že v prípade splnenia požadovaných

kritérií je automaticky nárokovateľná adekvátna voľná funkcia, preto odvolací súd dospel

k opačnému záveru ako súd prvého stupňa – že tento postup nebol v rozpore s ustanovením

§ 33 ods. 1 zákona.»

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ tvrdené porušenie práva

na „rovnosť pred zákonom“ podľa , listiny a dohovoru

a na súdnu ochranu podľa a listiny a práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zdôvodňuje tým, že „v totožnej veci dvom

osobám právo priznal, v prípade sťažovateľa však použil výklad pre sťažovateľa

nepriaznivý“. Tým podľa jeho názoru bolo porušené aj „právo na predvídateľnosť súdneho

rozhodnutia“. Porušenie svojich práv vidí sťažovateľ v arbitrárnosti napadnutého

rozhodnutia, keď najvyšší súd v predchádzajúcich veciach rozhodol určitým spôsobom,

pričom v jeho veci najvyšší súd „bez ďalšieho zaujal odlišné stanovisko“. Namietané

porušenie , ako aj listiny sťažovateľ vidí v tom, že

„druhostupňový súd vo veci nenariadil pojednávanie... druhostupňový súd len základe

listinných dôkazov bez ďalšieho ústneho vyjadrenia svojím rozhodnutím negoval závery

prvostupňového súdu. Uvedeným porušil základné ľudské právo vyjadriť sa verejne

ku všetkým skutočnostiam...“. Namietané porušenie sťažovateľ

odôvodňuje tým, že podľa jeho názoru „museli na iných oddeleniach vzniknúť pracovné

miesta s rovnakým pracovným obsahom. Je v rozpore s právom na prácu zakotveným

v článku 35 , aby v dôsledku organizačnej zmeny sa organizačné miesta dá sa

povedať len premenovávali s cieľom dostať do organizácie ľudí pohodlných novému

vedeniu.“. Z tohto dôvodu sa sťažovateľ domnieva, že napadnutým rozhodnutím bol

diskriminovaný a že došlo aj k porušeniu a listiny.

Sťažovateľ v závere sťažnosti navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Vyslovil, že rozsudkom zo dňa 5. 4. 2011 vydanom v konaní

Najvyšším súdom Slovenskej republiky sú porušené sťažovateľove práve na rovnosť, prácu

a spravodlivý súdny proces garantované článkom 12 odsekmi (1) a (2), článkom 35

odsekom (3), článkom 46 odsekom (1), článkom 48 odsekom (2) , článkom 1,

článkom 3 odsekom (1), článkom 36, článkom 38 odsekom (2) Listiny, článkom 6 odsekom

(1), článkom 14 Dohovoru,

2. Zrušil rozsudok zo dňa 5. 4. 2011 vydaný v konaní l Najvyšším

súdom Slovenskej republiky,

3. Priznal sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1000,- €,

4. Zaviazal Slovenskú republiku zaplatiť mi trovy konania pozostávajúce z trov

právneho zastúpenia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa a listiny každý sa môže domáhať zákonom

ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom...

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy,

ak ústavný súd pri jeho predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho

prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha ústavného súdu pri predbežnom

prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil, či preskúmanie veci predloženej

navrhovateľom odhalí existenciu porušenia niektorého z práv alebo slobôd zaručených

, ale spočíva len v tom, aby určil, či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť

existencie takéhoto porušenia. Ústavný súd teda môže pri predbežnom prerokovaní

odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako

neopodstatnený ().

Dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť je absencia

priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane

a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane

druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ

namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr.

, , ).

1. Najzávažnejšou námietkou sťažovateľa je arbitrárnosť napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu a námietka, že najvyšší súd v dvoch obdobných prípadoch, ako je prípad

sťažovateľa, rozhodol odlišne, ktorou sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného

práva na súdnu ochranu podľa a listiny a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa § 33 ods. 1 zákona policajt sa ustanovuje do voľnej funkcie s prihliadnutím

na jeho zdravotný stav, na splnenie kvalifikačných predpokladov na funkciu, dĺžku a druh

odbornej praxe a na závery služobného hodnotenia. Do funkcie, na ktorú sa podľa

osobitných predpisov 10aa) vyžaduje špeciálna odborná spôsobilosť, možno policajta

ustanoviť, len ak spĺňa túto spôsobilosť.

Podľa § 35 ods. 1 zákona policajt v služobnom pomere sa prevedie na inú funkciu

v tom istom mieste výkonu štátnej služby, a ak to nie je možné, preloží sa na inú funkciu

do iného miesta výkonu štátnej služby alebo do iného služobného úradu, ak nemôže naďalej

vykonávať doterajšiu funkciu, pretože

a) v dôsledku organizačných zmien sa zrušila jeho doterajšia funkcia...

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

Podľa názoru ústavného súdu výklad najvyššieho súdu týkajúci sa § 35 ods. 1

písm. a) zákona v napadnutom rozsudku nemožno považovať za zjavne neodôvodnený

alebo arbitrárny. Odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu možno považovať

za dostatočné a presvedčivé. Najvyšší súd pri aplikácii do úvahy pripadajúcich ustanovení

zákona poukázal na osobitosť charakteru služobného pomeru príslušníkov ozbrojených

zborov, pričom kardinálnym v posudzovanej veci bol výklad termínu voľná funkcia podľa

§ 33 ods. 1 zákona. Najvyšší súd sa aj vzhľadom na osobitý charakteru služobného pomeru

príslušníkov ozbrojených zborov priklonil k výkladu, že tento termín nemožno zamieňať

s pojmom primeraný, respektíve adekvátny, preto v prípade splnenia požadovaných kritérií

nie je automaticky nárokovateľná adekvátna funkcia, preto podľa neho postup riaditeľa SIS

nebol v rozpore s § 33 ods. 1 zákona a správna úvaha použitá v rozhodnutí riaditeľa SIS

bola prípustná.

Ďalším dôvodom, prečo sa najvyšší súd odklonil od právneho názoru krajského súdu,

spočíval v tom, že nesúhlasil s argumentáciou krajského súdu, že v danej veci bol

nedostatočne zistený skutkový stav na posúdenie veci a rozhodnutie bolo nepreskúmateľné

pre nedostatok dôvodov, pretože, ako uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, „nič mu

nebránilo zadovážiť si dôkazné prostriedky, ktorých vykonanie považoval za nevyhnutné pre

rozhodnutie vo veci ( , a to i tých, ktoré nie sú nevyhnutnou súčasťou

administratívneho spisu - interné normatívne akty), resp. osvojiť si skutkové zistenia medzi

účastníkmi nesporné ( )“.

V tejto súvislosti treba spomenúť, že najvyšší súd dostatočne vyčerpávajúcim

spôsobom vysvetlil, prečo argument sťažovateľa, že napadnuté rozhodnutie riaditeľa SIS

bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, nie je na mieste. Ústavný súd sa

v plnej miere stotožňuje s aplikovaným výkladom najvyššieho súdu v napadnutom rozsudku

týkajúcim sa internej normatívnej inštrukcie, resp. aktu. Tento podľa názoru uvedeného

v napadnutom rozsudku najvyššieho súdu nemožno považovať za právny predpis ani

prameň práva, ale treba ho považovať za akt riadenia. Z uvedeného dôvodu potom najvyšší

súd bez ďalšieho nemohol aplikovať ustanovenie

v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“), pretože

organizačná zmena nemala povahu právneho predpisu.

Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia

vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami sťažovateľa a tiež preskúmateľným

spôsobom zdôvodnil, prečo sa odchýlil od názoru krajského súdu. Z tohto dôvodu ústavný

súd dospel k záveru o nedostatku relevantnej súvislosti medzi označeným základným

právom na súdnu ochranu podľa a listiny a právom

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. K námietke sťažovateľa, že

v obdobnej veci najvyšší súd rozhodol inak, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

v zmysle ktorej diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej

právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno

objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (mutatis mutandis ,

, ). V posudzovanom prípade však nejde o takú situáciu, pretože

najvyšší súd zdôvodnil logickými argumentmi, ako a prečo dospel k odlišnému záveru,

preto podľa názoru ústavného súdu ani nedošlo k porušeniu princípu predvídateľnosti

súdneho rozhodnutia ako imanentnej súčasti základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru, preto podľa sťažnosť v tejto časti

odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2. Sťažovateľ ďalej namietal, že napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu došlo aj

k porušeniu , pretože „je v rozpore s právom na prácu zakotveným

v článku 35 , aby v dôsledku organizačnej zmeny sa organizačné miesta dá sa

povedať len premenovávali s cieľom dostať do organizácie ľudí pohodlných novému

vedeniu“.

Ústavný súd v súlade s judikatúrou uvádza, že právo na prácu nemožno chápať ako

právo na konkrétnu prácu, na ktorú má občan príslušnú kvalifikáciu (m. m. ,

).

Odhliadnuc od faktu, že uvedená námietka sťažovateľa nemá ústavnoprávny rozmer

a nie je ničím podložená, ústavný súd poznamenáva, že všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie

nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce

z až . V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči

všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové

a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal

dokazovanie, ktoré je základným predpokladom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , ). Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané

porušenie základného práva podľa , listiny a práva podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím najvyššieho súdu odmietol z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti, odmietnutie ďalšej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal porušenie

základného práva podľa , bolo už len nevyhnutným dôsledkom

vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami hmotnoprávneho charakteru a ústavno-

procesnými princípmi z perspektívy ich možného porušenia (m. m. ).

3. Sťažovateľ v tejto súvislosti tiež namietal, že napadnutým rozsudkom najvyššieho

súdu bol diskriminovaný a že týmto došlo k porušeniu a

listiny. S touto námietkou sťažovateľa bezprostredne súvisí aj jeho námietka porušenia

princípu rovnosti v právach podľa , listiny a dohovoru.

Ústavný súd k uvedenej námietke v súlade s jeho judikatúrou uvádza, že

za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie

rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (mutatis

mutandis a ).

Podľa názoru ústavného súdu sťažovateľ v posudzovanom prípade nebol

diskrimininovaný, pretože, ako už bolo uvedené, najvyšší súd v napadnutom rozsudku

vysvetlil svoj odlišný názor preskúmateľným spôsobom a v konečnom dôsledku argument

sťažovateľa o dvoch prípadoch, keď v „totožných“ veciach rozhodol odvolací súd tak, že

vyhovel týmto osobám (potvrdil rozsudky o zrušení rozhodnutia riaditeľa SIS), podľa

názoru ústavného súdu neobstojí, pretože v jednom prípade najvyšší súd potvrdil rozsudok

krajského súdu z iného dôvodu (sp. zn. ) a v druhom prípade síce potvrdil

rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici o zrušení rozhodnutia riaditeľa SIS, ale vec

vrátil na ďalšie konanie (sp. zn. ). Z povahy takéhoto kasačného rozhodnutia

však vyplýva, že nie je vylúčené, že všeobecný súd dospeje k tomu istému názoru ako

v prípade sťažovateľa. Inak povedané, sťažovateľ neargumentoval dvoma konečnými

opačnými právoplatnými rozsudkami v rovnakej situácii, na základe ktorých by bolo možné

uvažovať o diskriminácii. Z uvedeného dôvodu ústavný súd námietku porušenia zákazu

diskriminácie považoval za nedôvodnú, a preto podľa

sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti. Na základe tohto

zistenia ústavný súd dospel aj k obdobnému záveru o neopodstanenosti namietaného

porušenia princípu rovnosti v právach podľa , listiny a

dohovoru a sťažnosť aj v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

4. Ústavný súd sa v neposlednom rade musel vysporiadať aj s námietkou porušenia

, ako aj listiny napadnutým rozsudkom najvyššieho súdu,

ktorú sťažovateľ videl v tom, že „druhostupňový súd vo veci nenariadil pojednávanie“ a že

sa nemal možnosť „vyjadriť sa verejne ku všetkým skutočnostiam“.

Ústavný súd tu poukazuje na relevantnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku

najvyššieho súdu, v ktorej najvyšší súd uviedol, že „vo veci rozhodol bez nariadenia

pojednávania ( ) s tým, že rozsudok verejne vyhlásil dňa 5. apríla 2011

po tom, čo deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk najmenej päť

dní vopred ( a )“.

Podľa odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez

pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi

pojednávanie, ak to považuje za potrebné, vo veciach podľa § 250i ods. 2 alebo ak

vykonáva dokazovanie.

Aj túto námietku sťažovateľa ústavný súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože

najvyšší súd v posudzovanom prípade nemal povinnosť nariadiť pojednávanie,

pretože nešlo o prípad, kedy by to vyžadoval verejný záujem (sťažovateľ to ani nenamietal),

a tiež nevykonával dokazovanie, len právne posúdil relevantné skutočnosti, ktoré už boli

obsahom súdneho spisu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje v merite veci, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení základného práva

vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam podľa , ako aj listiny.

Túto možnosť sťažovateľ mal v priebehu správneho konania, ako aj v konaní pred súdom,

čo, ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, aj využil. Na základe uvedeného

ústavný súd dospel k záveru o nedostatku ústavne relevantnej súvislosti medzi namietaným

postupom najvyššieho súdu a základným právom vyjadriť sa ku všetkým skutočnostiam

podľa , ako aj listiny, preto sťažnosť sťažovateľa aj v tejto

časti odmietol podľa z dôvodu zjavnej

neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol predloženú sťažnosť ako celok, bolo už bez právneho

významu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľa nastolenými v sťažnostnom petite

(zrušenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu, priznanie finančného zadosťučinenia

a nároku na náhradu trov konania).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. septembra 2011