Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 186/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., zastúpeného advokátom Mgr. P. O., T., ktorou

namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok

podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

rozsudkom z 29. novembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 25. januára

2012 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len ,,ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.

48 ods. 2 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len ,,dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011 (ďalej

len ,,rozsudok krajského súdu“). Súčasne namietal porušenie základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa postupom

Okresného súdu Bratislava I (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C

91/09.

2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v procesnom postavení žalobcu bol účastníkom

konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zo strany Ministerstva

školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ministerstvo“).

Nesprávny úradný postup podľa názoru sťažovateľa spočíval v tom, že ministerstvo ako

orgán oprávnený vykonávať dozor nad dodržiavaním všeobecne záväzných právnych

predpisov mu neposkytlo inú právnu pomoc voči Právnickej fakulte Univerzity

Komenského v Bratislave (ďalej len ,,právnická fakulta“ alebo ,,univerzita“), ktorej činnosť

voči sťažovateľovi ako študentovi externého štúdia bola v rozpore so zákonom

č. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o vysokých školách“). Protiprávna činnosť fakulty

mala podľa sťažovateľa spočívať v nelegálnom vyberaní skrytých poplatkov za externé

štúdium cez tretie subjekty, čo v rozhodnom čase zákon o vysokých školách neumožňoval.

Podanou žalobou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovanú Slovenskú republiku (za ktorú

konalo ministerstvo) zaplatiť mu nemajetkovú ujmu 50 000 € s príslušenstvom. Okresný

súd rozsudkom sp. zn. z 29. októbra 2010 žalobu zamietol a na odvolanie

sťažovateľa krajský súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného

súdu.

3. Na preukázanie porušenia základných práv sťažovateľ argumentuje vo viacerých

rovinách. Prvá časť sťažnostnej argumentácie je zameraná na tvrdené porušenie jeho práv

podľa a dohovoru. V tomto smere sťažovateľ uvádza:

«,Ak by sa súd dôslednejšie zaoberal skutkovým aj právnym stavom, potom by dospel

k právnemu názoru, že dôvody uvedené v rozhodnutí dekana o vylúčení sťažovateľa

zo štúdia sú len simulačného (tzv. zastieracieho) charakteru. Dôvod vylúčenia, ktorým bol

oficiálne „nesplnenie podmienok študijného programu“, nevyjadroval objektívnu

skutočnosť.

Sťažovateľ ako študent PraF nesplnil podmienky študijného programu z objektívnych

dôvodov, na ktorých neniesol žiadnu vinu. Týmto objektívnym dôvodom bola skutočnosť, že

nepodpísal obchodnú (inominátnu) zmluvu s tretím subjektom - spol. K., s. r. o., cez ktorú

PraF vyberala nelegálne poplatky od študentov, v dôsledku čoho sa sťažovateľ nemohol

riadne zúčastňovať študijného programu v Konzultačnom stredisku PraF v priestoroch

spol. K., zo strany riaditeľa spol. K. mu bolo bránené zúčastňovať sa prednášok a skúšok,

príslušníci z OO PZ v Galante privolávaní riaditeľom tejto spoločnosti už od zahájenia IV.

semestra bránili sťažovateľovi vstupovať na akademickú pôdu v konzultačnom stredisku,

dokonca dňa 26.10.2005 ho vyviedli na príkaz riaditeľa spol. K. z konzultačného strediska

a na trvalo mu zakázali vstup do týchto priestorov, dekan V. mu po tomto incidente

zabezpečil výučbu v budove PraF v B., avšak za „diskriminačných podmienok", t. j.

zámerne nezosúladil už nové termíny prednášok pre sťažovateľa s už dávnejšie určenými

termínmi skúšok, hoci dekanovi bolo z početných sťažností sťažovateľa známe, že v dôsledku

vyššie uvedených udalostí sťažovateľ nemohol vykonať vo IV. semestri (II. ročník) skúšky z

troch predmetov, a že jeho spolužiaci už pred zahájením skúškového obdobia v poslednom

semestri, ktorý bol dokonca o polovicu skrátený, mali vykonané skúšky z polovice

predmetov posledného ročníka, pretože ich absolvovali v konzultačnom stredisku po

prednáškach.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že sťažovateľovo vylúčenie zo štúdia bolo aktom

pomsty za to, že ako jediný študent z triedy odmietol uzatvoriť obchodnú zmluvu so spol. K..

Táto zmluva mala tejto spoločnosti zabezpečiť finančnú čiastku vo výške 105 000,-Sk za tri

roky štúdia.

Ak ministerstvo školstva ako kompetentný orgán za existencie nelegálneho vyberania

tzv. skrytých poplatkov od externých študentov svojou nečinnosťou de facto legalizovalo

túto nezákonnú činnosť PraF a následne všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami zamietli

žalobu sťažovateľa, potom z ich strany prišlo k narušeniu ochrany základných práv a

slobôd sťažovateľa...

Z celého postupu ministerstva školstva a následne po podaní žaloby aj všeobecných

súdov v danej veci možno vyvodiť odôvodnený záver, že prišlo k účelovému výkladu práva,

t. j. rabulistike.

Podľa vyjadrenia sťažovateľa v žalobnom návrhu podstatou tohto účelového výkladu

práva je manipulácia s právnou normou, pri ktorej sa účel a obsah právnej normy viac

alebo menej popiera kvôli presadeniu záujmu toho, komu na prospech slúži alebo má slúžiť

účelový výklad...

Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza taktiež z nesprávneho právneho

posúdenia veci, čím sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne

poprel ich účel a význam, možno hovoriť o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu. Odôvodnenie odvolacieho súdu pri posudzovaní aplikácie príslušných zákonov

v danom prípade nebolo vykonané ústavne konformným spôsobom. Z tohto dôvodu možno

považovať konanie pred týmto súdom za nenaplnenie sťažovateľových ústavných práv.»

4. Druhá rovina sťažnostnej argumentácie smeruje k preukázaniu porušenia jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu

v prvostupňovom konaní, ako aj krajského súdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní.

Sťažovateľ uvádza, že konanie trvalo takmer 3 roky, pričom nešlo o skutkovo ani právne

náročnú vec, on sám svojím konaním nijako neprispel k prieťahom v konaní, naopak, podľa

jeho názoru súdy v jeho veci nepostupovali v súlade so zásadou hospodárnosti, rýchlosti,

efektívnosti a účinnosti súdneho konania. Uviedol, že na prieťahy v konaní podal sťažnosti

predsedovi okresného súdu, krajského súdu, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“), pričom tieto boli tak na úrovni predsedu okresného súdu, ako aj

predsedu krajského súdu vyhodnotené ako dôvodné. Túto časť sťažnostnej argumentácie

sťažovateľ ukončil tým, že ,,Právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu síce odstránilo

niekoľko mesačnú právnu neistotu sťažovateľa, avšak svojimi účinkami nebolo spôsobilé

naplniť garanciu jeho základných práv a slobôd vyjadrených v hlave II. .“.

5. Posledná rovina sťažnostnej argumentácie sa týka namietaného porušenia práva

na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ v tomto smere uvádza:

,,Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu

verejnej moci je právom, ktoré tvorí pohľadávku voči štátu. Dlžníkom sa v takomto prípade

stáva štát. V dôsledku porušenia sťažovateľovho ústavného práva na súdnu ochranu

zo strany odvolacieho súdu prišlo následne aj k nemožnosti úspešne vymôcť pohľadávku

voči dlžníkovi. Ústavnoprávne je právo na náhradu škody garantované čl. 46 ods. 3

a precizované v Prakticky možno konštatovať, že táto pohľadávka

vytvorila aktívum, a preto predstavuje vlastníctvo v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa stotožnil s nesprávnou aplikáciou príslušných

právnych noriem zo strany súdu prvého stupňa, nedostalo sa sťažovateľovi úspechu pri

uplatnení svojho nároku. V kontexte vyššie uvedeného postupu odvolacieho súdu možno túto

skutočnosť považovať aj za porušenie čl. 1 dodatkového protokolu.“

6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho

označené práva (bod 1 odôvodnenia) postupom okresného súdu a krajského súdu porušené

boli, a aby zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom mu

prikáže konať bez zbytočných prieťahov. Žiadal priznať aj primerané finančné

zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania v sume 269,58 €.

II.

7. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo

pokojne užívať svoj majetok.

8. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Podľa návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti

predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť

sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní zistil, že

táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.

III.

K namietanému porušeniu práv podľa , dohovoru

a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom krajského súdu

9. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu

k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou

inštanciou (m. m. , ) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. ,

). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že

pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého

procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá

na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky

kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.

Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. , ), že ochrana ,

prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená

len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní

, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa a 5

a zákonom ( ).

10. Úloha ústavného súdu sa pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie

základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie)

rozhodnutím súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie

zákonov s a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú

dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré

zo základných ľudských práv (napr. , , , ).

11. Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci ústavného súdu posúdiť, či

rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, mohlo dôjsť

k zásahu do označených práv sťažovateľa. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol

podstatné dôvody rozsudku okresného súdu, dôvody odvolania sťažovateľa, vyjadrenie

žalovaného a na vlastné odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku uviedol:

,,Pokiaľ ide o namietaný postup, resp. nečinnosť ministerstva pri vybavovaní

podania navrhovateľa zo dňa 23.11.2005 podľa sťažnostiach,

stotožnil sa odvolací súd so záverom súdu prvého stupňa, že v prípade tohto podania ani

podľa jeho obsahu ( ) nešlo o sťažnosť v zmysle zákona

č. , pretože z nej nevyplývalo, že by sa ňou navrhovateľ domáhal ochrany

svojich práv alebo právom chránených záujmov, ani neupozorňoval na konkrétne

nedostatky, ani na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie si vyžaduje zásah

orgánu verejnej správy, ale, ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa, navrhovateľ ním

len reagoval na výzvu ministra školstva na podanie trestných oznámení a spoluprácu s

orgánmi činnými v trestnom konaní, uverejnenú okrem iného aj v denníku SME dňa

18.11.2005 a zaslal v tejto súvislosti ministrovi kópie jeho podaní ako informáciu. Preto,

keď ministerstvo toto jeho podanie ako sťažnosť neevidovalo a následne ani nevybavilo,

správne súd prvého stupňa uzavrel, že z jeho strany nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu.

Správne súd prvého stupňa vyhodnotil postup ministerstva aj vo vzťahu ku sťažnosti

navrhovateľa zo dňa 17.9.2006 adresovanej J. M., tak, že táto jeho sťažnosť sa týkala

akademických práv a povinností študenta podľa a 71 , resp.

organizácie štúdia fakulty, spadajúcich podľa § 23 písm. c) a § 23 ods. 2 písm. d) zákona

č. o vysokých školách, do samosprávnej pôsobnosti právnickej fakulty.

Pokiaľ teda ministerstvo dňa 29.9.2006 postúpilo sťažnosť navrhovateľa v zmysle § 9

o sťažnostiach na priame vybavenie rektorovi univerzity, dospel aj

odvolací súd k záveru, že postupovalo správne.

V tejto súvislosti navrhovateľ nedôvodne namieta, že došlo k postúpeniu jeho

sťažnosti priamo porušovateľovi, nakoľko sťažnosť nesmerovala proti rektorovi univerzity,

ale proti postupom právnickej fakulty, resp. jej dekanovi, ktorý zodpovedá za svoju činnosť

aj pri výkone samosprávnej pôsobnosti podľa § 23 ods. 1, písm. c/ zákona (rozhodovanie

vo veciach týkajúcich sa akademických práv a povinností študentov zapísaných na štúdium

podľa študijných programov uskutočňovaných na fakulte) rektorovi podľa § 28 ods. 1

zákona o vysokých školách, ktorý je dekanovi najbližšie nadriadený orgán na prešetrenie

sťažnosti voči nemu v zmysle . Odvolací súd sa preto

stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany

ministerstva ani pri vybavovaní sťažnosti zo dňa 17.9.2006 nedošlo...

Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu je existencia príčinnej

súvislosti (kauzálny nexus) medzi škodnou udalosťou (nesprávnym úradným postupom či

nezákonným rozhodnutím) a vzniknutou ujmou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje

priama väzba vzťahov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina)

vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym

úradným postupom či nezákonným rozhodnutím a škodou (ujmou) vzťah príčiny a následku;

ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej

súvislosti nie je otázkou právnou, ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych

súvislostiach, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny

a následku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992);

príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (R 7/1979).

V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom

niečoho) a každý ňou spojený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však

nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž

priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo - bezprostredne

predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,

bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej

súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do

úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za

škodu.

Pri skúmaní možnej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom

a vznikom navrhovateľom uplatňovanej ujmy, dospel súd prvého stupňa k správnemu

záveru, že navrhovateľ jej existenciu nepreukázal, keďže mu škoda (ujma) vznikla z dôvodu

neukončenie štúdia, resp. jeho vylúčením zo štúdia, a teda nie v dôsledku nečinnosti

odporcu pri vybavovaní jeho sťažnosti zo dňa 23.11.2005 a 17.9.2006. Tu treba zdôrazniť,

že aj v prípade vybavenia sťažností ministerstvom by nemal navrhovateľ garantované

ukončenia bakalárskeho či magisterského štúdia, ktoré nezáviseli od vybavenia jeho

sťažností, ale od dosiahnutia potrebného počtu kreditov a úspešného absolvovania

záverečných skúšok, a preto navrhovateľ nedôvodne odvodzuje z nečinnosti odporcu

následky v podobe nemožnosti ukončenia jeho bakalárskeho a magisterského štúdia

a následnej nemožnosti zamestnania sa ako príslušníka v právnej službe Ozbrojených síl

SR, resp. advokátskeho koncipienta.“

12. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho

záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,

teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jeho označené práva. Krajský súd dal

sťažovateľovi v napadnutom rozsudku podrobnú odpoveď na to, prečo v jeho veci neboli

splnené zákonné podmienky na vznik zodpovednosti za škodu, ktorej náhradu žalobou

požadoval. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nevykazuje všeobecný charakter

a primeraným spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľa. Krajský súd

aplikujúc jednoduché (podústavné) právo dospel k záveru, že sťažovateľovi nevznikol nárok

na náhradu škody v dôsledku namietaného nesprávneho úradného postupu a z ním

uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy vyhovieť žalobe. Zaoberal sa pritom všetkými

predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, pričom uzavrel, že zo strany ministerstva

nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, a podrobne odôvodnil aj absenciu príčinnej

súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a sťažovateľom uplatňovanou

náhradou nemajetkovej ujmy.

13. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto

názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu

svojím vlastným (m. m. , ). Aj keby ústavný súd nesúhlasil

s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol

nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,

zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto

nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

14. Ústavný súd k dôvodom rozsudku krajského súdu len stručne dodáva, že prípadná

ujma sťažovateľovi mohla vzniknúť nie v súvislosti s nečinnosťou ministerstva, ale

v súvislosti s rozhodnutím dekana právnickej fakulty o jeho vylúčení zo štúdia, ktoré však

bolo predmetom súdneho prieskumu na úrovni všeobecných súdov v inom konaní (krajský

súd pod sp. zn. a odvolací najvyšší súd sp. zn. ), ktoré konanie

bolo zastavené, a tieto rozhodnutia sťažovateľ neúspešne napadol aj na ústavnom súde

(, ).

15. K tvrdenému zásahu do práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný

súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z až .

V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie

súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s .

Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie tej časti sťažnosti, ktorou

sťažovateľ namietal porušenie práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už

len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami

hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného

porušenia. Bez ohľadu na uvedené však možno uviesť, že krajský súd v merite veci konal

a rozhodoval o nároku sťažovateľa na náhradu škody, vo vzťahu ku ktorému ústavne

akceptovateľným a riadne odôvodneným postupom dospel k záveru o nenaplnení

zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu na strane žalovaného. Sťažovateľ

preto nebol a nie je veriteľom pohľadávky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom ministerstva, vo vzťahu ku ktorej by požíval ochranu zaručenú čl. 1

dodatkového protokolu. Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva

sťažovateľa.

K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa

16. Porušenie tohto základného práva sťažovateľ namieta tak vo vzťahu k postupu

okresného súdu, ako aj vo vzťahu k postupu krajského súdu. Podľa stabilizovanej

a konštantnej judikatúry ústavného súdu ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2

sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto

ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Podstatou, účelom a cieľom práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.

Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde

uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. ,

, , ). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu,

nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne

ako zjavne neopodstatnenú podľa (napr. ,

). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu z 29. novembra

2011, ktorý bol sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia doručený 23. januára 2012, bol potvrdený

rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Sťažnosť

sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 23. januára 2012 a ústavnému súdu doručená

25. januára 2012. Z uvedeného vyplýva, že konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu

sťažovateľovho základného práva podľa , bolo v čase uplatnenia ochrany

jeho práv prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu skončené. Ak už teda v čase

podania sťažnosti okresný súd a ani krajský súd vo veci sťažovateľa nekonali, nemohli ani

porušovať jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto

neostalo ústavnému súdu iné, ako odmietnuť sťažnosť v tejto časti pre zjavnú

neopodstatnenosť. Neobstojí v tomto smere ani sťažovateľova námietka o absencii

materiálneho ukončenia jeho stavu právnej neistoty, keďže, ako vyplýva z už uvedeného,

ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by vo vzťahu k právam

podľa a dohovoru indikovalo jeho ústavnú

neakceptovateľnosť.

17. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi

sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie,

primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to,

že ústavný súd sťažnosti vyhovie.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. apríla 2012