Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 186/2012
PDF · 219.41 KB
No categories available
I. ÚS 186/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 25. apríla 2012
predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., zastúpeného advokátom Mgr. P. O., T., ktorou
namietal porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 91/09
a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 62/2011 a jeho
rozsudkom z 29. novembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť M. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“) bola 25. januára
2012 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len ,,sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len ,,ústava“), základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len ,,dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len ,,krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 62/2011 a jeho rozsudkom z 29. novembra 2011 (ďalej
len ,,rozsudok krajského súdu“). Súčasne namietal porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
Okresného súdu Bratislava I (ďalej len ,,okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C
91/09.
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že v procesnom postavení žalobcu bol účastníkom
konania o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom zo strany Ministerstva
školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len ,,ministerstvo“).
Nesprávny úradný postup podľa názoru sťažovateľa spočíval v tom, že ministerstvo ako
orgán oprávnený vykonávať dozor nad dodržiavaním všeobecne záväzných právnych
predpisov mu neposkytlo inú právnu pomoc voči Právnickej fakulte Univerzity
Komenského v Bratislave (ďalej len ,,právnická fakulta“ alebo ,,univerzita“), ktorej činnosť
voči sťažovateľovi ako študentovi externého štúdia bola v rozpore so zákonom
č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o vysokých školách“). Protiprávna činnosť fakulty
mala podľa sťažovateľa spočívať v nelegálnom vyberaní skrytých poplatkov za externé
štúdium cez tretie subjekty, čo v rozhodnom čase zákon o vysokých školách neumožňoval.
Podanou žalobou sa domáhal, aby súd zaviazal žalovanú Slovenskú republiku (za ktorú
konalo ministerstvo) zaplatiť mu nemajetkovú ujmu 50 000 € s príslušenstvom. Okresný
súd rozsudkom sp. zn. 12 C 91/09 z 29. októbra 2010 žalobu zamietol a na odvolanie
sťažovateľa krajský súd sťažnosťou napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok okresného
súdu.
3. Na preukázanie porušenia základných práv sťažovateľ argumentuje vo viacerých
rovinách. Prvá časť sťažnostnej argumentácie je zameraná na tvrdené porušenie jeho práv
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. V tomto smere sťažovateľ uvádza:
«,Ak by sa súd dôslednejšie zaoberal skutkovým aj právnym stavom, potom by dospel
k právnemu názoru, že dôvody uvedené v rozhodnutí dekana o vylúčení sťažovateľa
zo štúdia sú len simulačného (tzv. zastieracieho) charakteru. Dôvod vylúčenia, ktorým bol
oficiálne „nesplnenie podmienok študijného programu“, nevyjadroval objektívnu
skutočnosť.
Sťažovateľ ako študent PraF nesplnil podmienky študijného programu z objektívnych
dôvodov, na ktorých neniesol žiadnu vinu. Týmto objektívnym dôvodom bola skutočnosť, že
nepodpísal obchodnú (inominátnu) zmluvu s tretím subjektom - spol. K., s. r. o., cez ktorú
PraF vyberala nelegálne poplatky od študentov, v dôsledku čoho sa sťažovateľ nemohol
riadne zúčastňovať študijného programu v Konzultačnom stredisku PraF v priestoroch
spol. K., zo strany riaditeľa spol. K. mu bolo bránené zúčastňovať sa prednášok a skúšok,
príslušníci z OO PZ v Galante privolávaní riaditeľom tejto spoločnosti už od zahájenia IV.
semestra bránili sťažovateľovi vstupovať na akademickú pôdu v konzultačnom stredisku,
dokonca dňa 26.10.2005 ho vyviedli na príkaz riaditeľa spol. K. z konzultačného strediska
a na trvalo mu zakázali vstup do týchto priestorov, dekan V. mu po tomto incidente
zabezpečil výučbu v budove PraF v B., avšak za „diskriminačných podmienok", t. j.
zámerne nezosúladil už nové termíny prednášok pre sťažovateľa s už dávnejšie určenými
termínmi skúšok, hoci dekanovi bolo z početných sťažností sťažovateľa známe, že v dôsledku
vyššie uvedených udalostí sťažovateľ nemohol vykonať vo IV. semestri (II. ročník) skúšky z
troch predmetov, a že jeho spolužiaci už pred zahájením skúškového obdobia v poslednom
semestri, ktorý bol dokonca o polovicu skrátený, mali vykonané skúšky z polovice
predmetov posledného ročníka, pretože ich absolvovali v konzultačnom stredisku po
prednáškach.
Z vyššie uvedeného je zrejmé, že sťažovateľovo vylúčenie zo štúdia bolo aktom
pomsty za to, že ako jediný študent z triedy odmietol uzatvoriť obchodnú zmluvu so spol. K..
Táto zmluva mala tejto spoločnosti zabezpečiť finančnú čiastku vo výške 105 000,-Sk za tri
roky štúdia.
Ak ministerstvo školstva ako kompetentný orgán za existencie nelegálneho vyberania
tzv. skrytých poplatkov od externých študentov svojou nečinnosťou de facto legalizovalo
túto nezákonnú činnosť PraF a následne všeobecné súdy svojimi rozhodnutiami zamietli
žalobu sťažovateľa, potom z ich strany prišlo k narušeniu ochrany základných práv a
slobôd sťažovateľa...
Z celého postupu ministerstva školstva a následne po podaní žaloby aj všeobecných
súdov v danej veci možno vyvodiť odôvodnený záver, že prišlo k účelovému výkladu práva,
t. j. rabulistike.
Podľa vyjadrenia sťažovateľa v žalobnom návrhu podstatou tohto účelového výkladu
práva je manipulácia s právnou normou, pri ktorej sa účel a obsah právnej normy viac
alebo menej popiera kvôli presadeniu záujmu toho, komu na prospech slúži alebo má slúžiť
účelový výklad...
Keďže rozhodnutie odvolacieho súdu vychádza taktiež z nesprávneho právneho
posúdenia veci, čím sa natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne
poprel ich účel a význam, možno hovoriť o svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu. Odôvodnenie odvolacieho súdu pri posudzovaní aplikácie príslušných zákonov
v danom prípade nebolo vykonané ústavne konformným spôsobom. Z tohto dôvodu možno
považovať konanie pred týmto súdom za nenaplnenie sťažovateľových ústavných práv.»
4. Druhá rovina sťažnostnej argumentácie smeruje k preukázaniu porušenia jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov postupom okresného súdu
v prvostupňovom konaní, ako aj krajského súdu pri rozhodovaní o jeho odvolaní.
Sťažovateľ uvádza, že konanie trvalo takmer 3 roky, pričom nešlo o skutkovo ani právne
náročnú vec, on sám svojím konaním nijako neprispel k prieťahom v konaní, naopak, podľa
jeho názoru súdy v jeho veci nepostupovali v súlade so zásadou hospodárnosti, rýchlosti,
efektívnosti a účinnosti súdneho konania. Uviedol, že na prieťahy v konaní podal sťažnosti
predsedovi okresného súdu, krajského súdu, ako aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“), pričom tieto boli tak na úrovni predsedu okresného súdu, ako aj
predsedu krajského súdu vyhodnotené ako dôvodné. Túto časť sťažnostnej argumentácie
sťažovateľ ukončil tým, že ,,Právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu síce odstránilo
niekoľko mesačnú právnu neistotu sťažovateľa, avšak svojimi účinkami nebolo spôsobilé
naplniť garanciu jeho základných práv a slobôd vyjadrených v hlave II. ústavy.“.
5. Posledná rovina sťažnostnej argumentácie sa týka namietaného porušenia práva
na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľ v tomto smere uvádza:
,,Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu
verejnej moci je právom, ktoré tvorí pohľadávku voči štátu. Dlžníkom sa v takomto prípade
stáva štát. V dôsledku porušenia sťažovateľovho ústavného práva na súdnu ochranu
zo strany odvolacieho súdu prišlo následne aj k nemožnosti úspešne vymôcť pohľadávku
voči dlžníkovi. Ústavnoprávne je právo na náhradu škody garantované čl. 46 ods. 3
a precizované v zákone č. 514/2003 Z. z. Prakticky možno konštatovať, že táto pohľadávka
vytvorila aktívum, a preto predstavuje vlastníctvo v zmysle čl. 1 dodatkového protokolu.
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd sa stotožnil s nesprávnou aplikáciou príslušných
právnych noriem zo strany súdu prvého stupňa, nedostalo sa sťažovateľovi úspechu pri
uplatnení svojho nároku. V kontexte vyššie uvedeného postupu odvolacieho súdu možno túto
skutočnosť považovať aj za porušenie čl. 1 dodatkového protokolu.“
6. V petite sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že jeho
označené práva (bod 1 odôvodnenia) postupom okresného súdu a krajského súdu porušené
boli, a aby zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, v ktorom mu
prikáže konať bez zbytočných prieťahov. Žiadal priznať aj primerané finančné
zadosťučinenie v sume 2 000 € a náhradu trov konania v sume 269,58 €.
II.
7. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy má každý právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická alebo právnická osoba má právo
pokojne užívať svoj majetok.
8. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento
zákon neustanovuje inak. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti
predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť
sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu, a keďže pri predbežnom prerokovaní zistil, že
táto je zjavne neopodstatnená, rozhodol o jej odmietnutí.
III.
K namietanému porušeniu práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru
a čl. 1 dodatkového protokolu postupom a rozsudkom krajského súdu
9. Zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že tento vo vzťahu
k všeobecným súdom nie je prieskumným súdom ani riadnou či mimoriadnou opravnou
inštanciou (m. m. I. ÚS 19/02, I. ÚS 31/05) a nemá zásadne ani oprávnenie preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (m. m. II. ÚS 21/96,
II. ÚS 134/09). Ústavný súd v tejto súvislosti vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že
pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Sú to teda všeobecné súdy, ktorým prislúcha chrániť princípy spravodlivého
procesu na zákonnej úrovni. Táto ochrana sa prejavuje aj v tom, že všeobecný súd odpovedá
na konkrétne námietky účastníka konania, keď jasne a zrozumiteľne dá odpoveď na všetky
kľúčové právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany.
Ústavný súd už opakovane uviedol (napr. II. ÚS 13/01, I. ÚS 241/07), že ochrana ústavou,
prípadne dohovorom garantovaných práv a slobôd (resp. ústavnosti ako takej) nie je zverená
len ústavnému súdu, ale aj všeobecným súdom, ktorých sudcovia sú pri rozhodovaní viazaní
ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a 5 ústavy
a zákonom (čl. 144 ods. 1 ústavy).
10. Úloha ústavného súdu sa pri rozhodovaní o sťažnosti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu ochranu (resp. práva na spravodlivé súdne konanie)
rozhodnutím súdu obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov interpretácie a aplikácie
zákonov s ústavou a dohovorom najmä v tom smere, či závery všeobecných súdov sú
dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne s priamym dopadom na niektoré
zo základných ľudských práv (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05, I. ÚS 241/07).
11. Vychádzajúc z týchto kritérií ostalo v právomoci ústavného súdu posúdiť, či
rozsudkom krajského súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu, mohlo dôjsť
k zásahu do označených práv sťažovateľa. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol
podstatné dôvody rozsudku okresného súdu, dôvody odvolania sťažovateľa, vyjadrenie
žalovaného a na vlastné odôvodnenie potvrdzujúceho rozsudku uviedol:
,,Pokiaľ ide o namietaný postup, resp. nečinnosť ministerstva pri vybavovaní
podania navrhovateľa zo dňa 23.11.2005 podľa zákona č. 152/1998 Z. z. sťažnostiach,
stotožnil sa odvolací súd so záverom súdu prvého stupňa, že v prípade tohto podania ani
podľa jeho obsahu (§ 17 ods. 2 zák. č. 152/1998 Z. z.) nešlo o sťažnosť v zmysle § 3 zákona
č. 152/1998 Z. z., pretože z nej nevyplývalo, že by sa ňou navrhovateľ domáhal ochrany
svojich práv alebo právom chránených záujmov, ani neupozorňoval na konkrétne
nedostatky, ani na porušenie právnych predpisov, ktorých odstránenie si vyžaduje zásah
orgánu verejnej správy, ale, ako správne konštatoval aj súd prvého stupňa, navrhovateľ ním
len reagoval na výzvu ministra školstva na podanie trestných oznámení a spoluprácu s
orgánmi činnými v trestnom konaní, uverejnenú okrem iného aj v denníku SME dňa
18.11.2005 a zaslal v tejto súvislosti ministrovi kópie jeho podaní ako informáciu. Preto,
keď ministerstvo toto jeho podanie ako sťažnosť neevidovalo a následne ani nevybavilo,
správne súd prvého stupňa uzavrel, že z jeho strany nedošlo k nesprávnemu úradnému
postupu.
Správne súd prvého stupňa vyhodnotil postup ministerstva aj vo vzťahu ku sťažnosti
navrhovateľa zo dňa 17.9.2006 adresovanej J. M., tak, že táto jeho sťažnosť sa týkala
akademických práv a povinností študenta podľa § 70 a 71 zák. č. 131/2002 Z. z., resp.
organizácie štúdia fakulty, spadajúcich podľa § 23 písm. c) a § 23 ods. 2 písm. d) zákona
č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách, do samosprávnej pôsobnosti právnickej fakulty.
Pokiaľ teda ministerstvo dňa 29.9.2006 postúpilo sťažnosť navrhovateľa v zmysle § 9
zákona č. 152/1998 Z. z. o sťažnostiach na priame vybavenie rektorovi univerzity, dospel aj
odvolací súd k záveru, že postupovalo správne.
V tejto súvislosti navrhovateľ nedôvodne namieta, že došlo k postúpeniu jeho
sťažnosti priamo porušovateľovi, nakoľko sťažnosť nesmerovala proti rektorovi univerzity,
ale proti postupom právnickej fakulty, resp. jej dekanovi, ktorý zodpovedá za svoju činnosť
aj pri výkone samosprávnej pôsobnosti podľa § 23 ods. 1, písm. c/ zákona (rozhodovanie
vo veciach týkajúcich sa akademických práv a povinností študentov zapísaných na štúdium
podľa študijných programov uskutočňovaných na fakulte) rektorovi podľa § 28 ods. 1
zákona o vysokých školách, ktorý je dekanovi najbližšie nadriadený orgán na prešetrenie
sťažnosti voči nemu v zmysle § 11 ods. 1 zákona č. 152/1998 Z.Z.. Odvolací súd sa preto
stotožnil aj so záverom súdu prvého stupňa, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany
ministerstva ani pri vybavovaní sťažnosti zo dňa 17.9.2006 nedošlo...
Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu je existencia príčinnej
súvislosti (kauzálny nexus) medzi škodnou udalosťou (nesprávnym úradným postupom či
nezákonným rozhodnutím) a vzniknutou ujmou. V právnej teórii sa týmto vzťahom označuje
priama väzba vzťahov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina)
vyvoláva druhý jav (následok). O vzťah príčinnej súvislosti ide, ak je medzi nesprávnym
úradným postupom či nezákonným rozhodnutím a škodou (ujmou) vzťah príčiny a následku;
ak bola príčinou škody iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Otázka príčinnej
súvislosti nie je otázkou právnou, ide o jej skutkové posúdenie vo všetkých konkrétnych
súvislostiach, pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny
a následku, časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti (R 21/1992);
príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (R 7/1979).
V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom
niečoho) a každý ňou spojený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však
nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž
priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo - bezprostredne
predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený, nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej
súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do
úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za
škodu.
Pri skúmaní možnej príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a vznikom navrhovateľom uplatňovanej ujmy, dospel súd prvého stupňa k správnemu
záveru, že navrhovateľ jej existenciu nepreukázal, keďže mu škoda (ujma) vznikla z dôvodu
neukončenie štúdia, resp. jeho vylúčením zo štúdia, a teda nie v dôsledku nečinnosti
odporcu pri vybavovaní jeho sťažnosti zo dňa 23.11.2005 a 17.9.2006. Tu treba zdôrazniť,
že aj v prípade vybavenia sťažností ministerstvom by nemal navrhovateľ garantované
ukončenia bakalárskeho či magisterského štúdia, ktoré nezáviseli od vybavenia jeho
sťažností, ale od dosiahnutia potrebného počtu kreditov a úspešného absolvovania
záverečných skúšok, a preto navrhovateľ nedôvodne odvodzuje z nečinnosti odporcu
následky v podobe nemožnosti ukončenia jeho bakalárskeho a magisterského štúdia
a následnej nemožnosti zamestnania sa ako príslušníka v právnej službe Ozbrojených síl
SR, resp. advokátskeho koncipienta.“
12. Podľa ústavného súdu postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho
záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny,
teda krajský súd v danom prípade nemohol porušiť jeho označené práva. Krajský súd dal
sťažovateľovi v napadnutom rozsudku podrobnú odpoveď na to, prečo v jeho veci neboli
splnené zákonné podmienky na vznik zodpovednosti za škodu, ktorej náhradu žalobou
požadoval. Odôvodnenie rozsudku krajského súdu nevykazuje všeobecný charakter
a primeraným spôsobom reaguje aj na odvolacie námietky sťažovateľa. Krajský súd
aplikujúc jednoduché (podústavné) právo dospel k záveru, že sťažovateľovi nevznikol nárok
na náhradu škody v dôsledku namietaného nesprávneho úradného postupu a z ním
uvedených dôvodov neprichádzalo do úvahy vyhovieť žalobe. Zaoberal sa pritom všetkými
predpokladmi vzniku zodpovednosti za škodu, pričom uzavrel, že zo strany ministerstva
nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, a podrobne odôvodnil aj absenciu príčinnej
súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a sťažovateľom uplatňovanou
náhradou nemajetkovej ujmy.
13. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje,
nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto
názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor krajského súdu
svojím vlastným (m. m. I. ÚS 313/2010, II. ÚS 134/09). Aj keby ústavný súd nesúhlasil
s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, v zmysle citovanej judikatúry by mohol
nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný,
zjavne neodôvodnený, resp. ústavne nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajského súdu takéto
nedostatky nevykazuje, a preto bolo potrebné sťažnosť odmietnuť ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
14. Ústavný súd k dôvodom rozsudku krajského súdu len stručne dodáva, že prípadná
ujma sťažovateľovi mohla vzniknúť nie v súvislosti s nečinnosťou ministerstva, ale
v súvislosti s rozhodnutím dekana právnickej fakulty o jeho vylúčení zo štúdia, ktoré však
bolo predmetom súdneho prieskumu na úrovni všeobecných súdov v inom konaní (krajský
súd pod sp. zn. 2 S 198/07 a odvolací najvyšší súd sp. zn. 8 Sžo 482/2009), ktoré konanie
bolo zastavené, a tieto rozhodnutia sťažovateľ neúspešne napadol aj na ústavnom súde
(II. ÚS 311/09, III. ÚS 411/2010).
15. K tvrdenému zásahu do práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd uvádza, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom
základných práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný
súd súčasne porušil ústavno-procesné princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy.
V opačnom prípade by ústavný súd bol opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie
súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy.
Keďže ústavný súd sťažnosť v časti pre namietané porušenie základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, odmietnutie tej časti sťažnosti, ktorou
sťažovateľ namietal porušenie práva na majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu, bolo už
len nevyhnutným dôsledkom vyplývajúcim zo vzájomného vzťahu medzi právami
hmotnoprávneho charakteru a ústavno-procesnými princípmi z perspektívy ich možného
porušenia. Bez ohľadu na uvedené však možno uviesť, že krajský súd v merite veci konal
a rozhodoval o nároku sťažovateľa na náhradu škody, vo vzťahu ku ktorému ústavne
akceptovateľným a riadne odôvodneným postupom dospel k záveru o nenaplnení
zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu na strane žalovaného. Sťažovateľ
preto nebol a nie je veriteľom pohľadávky na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom ministerstva, vo vzťahu ku ktorej by požíval ochranu zaručenú čl. 1
dodatkového protokolu. Z uvedeného dôvodu nemohlo dôjsť k porušeniu označeného práva
sťažovateľa.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
16. Porušenie tohto základného práva sťažovateľ namieta tak vo vzťahu k postupu
okresného súdu, ako aj vo vzťahu k postupu krajského súdu. Podľa stabilizovanej
a konštantnej judikatúry ústavného súdu ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2
ústavy sa poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto
ochrany porušenie základného práva ešte trvalo. Podstatou, účelom a cieľom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd preto poskytuje ochranu tomuto právu len vtedy, ak bola na ústavnom súde
uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01,
I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02, I. ÚS 423/08). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu,
nedochádza k porušovaniu označeného základného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne
ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (napr. II. ÚS 55/02,
I. ÚS 226/08). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudkom krajského súdu z 29. novembra
2011, ktorý bol sťažovateľovi podľa jeho tvrdenia doručený 23. januára 2012, bol potvrdený
rozsudok okresného súdu, ktorým bola žaloba sťažovateľa zamietnutá. Sťažnosť
sťažovateľa bola podaná na poštovú prepravu 23. januára 2012 a ústavnému súdu doručená
25. januára 2012. Z uvedeného vyplýva, že konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu
sťažovateľovho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bolo v čase uplatnenia ochrany
jeho práv prostredníctvom sťažnosti podanej ústavnému súdu skončené. Ak už teda v čase
podania sťažnosti okresný súd a ani krajský súd vo veci sťažovateľa nekonali, nemohli ani
porušovať jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Preto
neostalo ústavnému súdu iné, ako odmietnuť sťažnosť v tejto časti pre zjavnú
neopodstatnenosť. Neobstojí v tomto smere ani sťažovateľova námietka o absencii
materiálneho ukončenia jeho stavu právnej neistoty, keďže, ako vyplýva z už uvedeného,
ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistil nič, čo by vo vzťahu k právam
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru indikovalo jeho ústavnú
neakceptovateľnosť.
17. Keďže došlo k odmietnutiu sťažnosti, ústavný súd sa nezaoberal ďalšími návrhmi
sťažovateľa (návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu a vrátenie veci na ďalšie konanie,
primerané finančné zadosťučinenie a náhrada trov konania), pretože tieto sú viazané na to,
že ústavný súd sťažnosti vyhovie.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. apríla 2012