Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 311/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. septembra 2009

predbežne prerokoval sťažnosť M. K., T., vo veci namietaného porušenia základného práva

na súdnu ochranu a na právnu pomoc podľa a Slovenskej

republiky, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. K. o d m i e t a pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. augusta 2009

doručená sťažnosť M. K., T. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva na súdnu ochranu a na právnu pomoc podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2

(ďalej len „“), ako aj práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) pod sp. zn. . Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu

5. augusta 2009.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ 19. januára

2007 podal Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) žalobu proti rozhodnutiu

dekana o vylúčení zo štúdia pre nesplnenie požiadaviek. Prílohou žaloby bolo aj vyhlásenie

sťažovateľa o zastúpení advokátom v súdnom konaní, podľa ktorého sťažovateľ nemôže

splniť podmienku právneho zastúpenia advokátom z dôvodu neochoty dvoch advokátskych

kancelárií, na ktoré sa obrátil. Zároveň toho istého dňa požiadal Slovenskú advokátsku

komoru o pridelenie advokáta v zmysle o advokácii

a o zmene a doplnení o živnostenskom podnikaní (Živnostenský

zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o advokácii“). Žiadosť odôvodnil

tým, že dve oslovené advokátske kancelárie sa vyjadrili k jeho zastupovaniu odmietavo,

resp. sa v dohodnutom termíne nevyjadrili. Keďže Slovenská advokátska komora na túto

žiadosť vôbec nereagovala, sťažovateľ žiadosťou zo 7. novembra 2007 doručenou

krajskému súdu 13. novembra 2007 požiadal o pridelenie advokáta vzhľadom na povinné

právne zastupovanie v súdnom konaní. Žiadosť odôvodnil veľmi zlými skúsenosťami pri

rokovaniach s niekoľkými (celkom šiestimi) advokátskymi kanceláriami v B. a T., pričom

právne zastúpenie nezískal ani prostredníctvom Slovenskej advokátskej komory, ktorá na

jeho žiadosť vôbec neodpovedala. Uznesením krajského súdu č. k. -115 z 2. júla

2008 bol jeho návrh na ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov zamietnutý,

keďže z požadovaných dokladov predložených sťažovateľom 19. júna 2008 sa zistilo, že

sťažovateľ nespĺňa predpoklady na priznanie oslobodenia od súdnych poplatkov, čo

vylučuje ustanovenie právneho zástupcu. Sťažovateľ podal proti uzneseniu krajského súdu

8. augusta 2008 odvolanie. Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. júna

2009 bolo uznesenie krajského súdu potvrdené. Podľa názoru najvyššieho súdu z ustanovení

a vyplýva, že všeobecný súd môže

ustanoviť účastníkovi konania na jeho žiadosť zástupcu z radov advokátov, ale iba

v prípade, ak sú u neho splnené predpoklady, aby bol súdom oslobodený od súdnych

poplatkov. Oslobodenie od súdnych poplatkov možno priznať, ak to pomery účastníka

odôvodňujú a ak nejde o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie

práva. Pomery sťažovateľa neodôvodňujú jeho oslobodenie od platenia súdnych poplatkov,

lebo z podkladov ním predložených vyplýva, že je zamestnaný a jeho ročný príjem za rok

2007 bol 132 906 Sk, za marec 2008 bol 18 935 Sk, za apríl 2008 bol 14 467 Sk a za máj

2008 bol 17 672 Sk, pričom jeho manželka je zamestnaná s mesačným príjmom 11 000 Sk.

Navyše sťažovateľ súdny poplatok vo výške 2 000 Sk pri podaní žaloby aj zaplatil. Preto

nebolo možné jeho žiadosti o ustanovenie advokáta vyhovieť. V súvislosti s tvrdenými

problémami sťažovateľa pri hľadaní advokáta, ktorý by prevzal jeho zastupovanie

v predmetnej veci, je potrebné pripomenúť, že všeobecnému súdu neprislúcha angažovať sa

v prospech účastníka pri zaobstaraní si advokáta, lebo toto je plne v dispozícii účastníka.

Toto uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 15. júla 2009. Zároveň toho istého dňa mu bola

doručená aj výzva krajského súdu č. k. -125 z 13. júla 2009, podľa ktorej v lehote

10 dní pod hrozbou zastavenia konania má oznámiť, či si zvolil právneho zástupcu

v konaní. Sťažovateľ 16. júla 2009 oznámil, že právneho zástupcu zo známych dôvodov

stále nemá.

Podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu označených práv podľa

a dohovoru. Hlavnú vinu na tom majú postoje advokátov, na ktorých sa obrátil, Slovenská

advokátska komora, ktorá na jeho žiadosť nereagovala, a aj samotná zákonná úprava, ktorá

nie je jednoznačná a efektívna. Sťažovateľ dospel k záveru, že právny poriadok nedáva

v takomto prípade účastníkovi konania primerané procesné záruky na zabezpečenie

a zohľadnenie záujmov v súdnom konaní. Základné právo na súdnu ochranu vyznieva takto

príliš formálne.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených

článkov a dohovoru v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

s tým, aby uznesenie z 23. júna 2009 bolo zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie.

Požaduje tiež primerané finančné zadosťučinenie v sume 5 000 € a trovy právneho

zastúpenia.

Žiadosťou z 27. júla 2009 sťažovateľ požiadal Slovenskú advokátsku komoru

o pridelenie právneho zástupcu z radov advokátov v konaní pred ústavným súdom.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa názoru ústavného súdu sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Pri

uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani

právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného

súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia

a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou

o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže

stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými sa

všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis ,

, ).

Podstatou sťažnosti je skutočnosť, že hoci sťažovateľ musí byť v konaní vedenom

krajským súdom v rámci správneho súdnictva povinne zastúpený advokátom (sám

právnické vzdelanie nemá), nemôže túto podmienku splniť, lebo nezískal žiadneho

advokáta. Slovenská advokátska komora na jeho žiadosť nereagovala a všeobecné súdy mu

odmietli právneho zástupcu z radov advokátov ustanoviť.

Z tvrdení sťažovateľa a pripojených listinných dôkazov si nemožno z pohľadu

ústavného súdu utvoriť objektívny obraz o tom, čo bolo na príčine skutočnosti, že

sťažovateľ neuzavrel zmluvu o právnych službách so žiadnym advokátom.

Podľa ustanovenia § 20 ods. 3 zákona o advokácii ak sa niekto nemôže poskytnutia

právnych služieb podľa tohto zákona domôcť, je oprávnený požiadať Slovenskú advokátsku

komoru, aby mu ponúkla vhodného advokáta, ktorý je s výnimkou dôvodov uvedených

v § 21 povinný právne služby za určených podmienok poskytnúť. Sťažovateľ preto správne

požiadal Slovenskú advokátsku komoru o zabezpečenie advokáta. Podľa tvrdenia

sťažovateľa Slovenská advokátska komora na jeho žiadosť dosiaľ nereagovala.

Z jednoznačného ustanovenia § 30 v spojení s ustanovením § 138 ods. 1

vyplýva, že všeobecný súd môže ustanoviť účastníkovi

konania zástupcu z radov advokátov len v prípade, ak to odôvodňujú pomery účastníka,

pričom nesmie ísť o svojvoľné alebo zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva.

Sťažovateľ požiadal krajský súd o ustanovenie právneho zástupcu z radov advokátov

postupom podľa , pričom na odôvodnenie žiadosti

netvrdil potrebné rozhodujúce skutočnosti. Neodvolával sa teda na svoje pomery, ale na

skutočnosť, že advokátske zastupovanie nedokázal získať sám, ale ani prostredníctvom

Slovenskej advokátskej komory.

Za uvedených okolností všeobecné súdy žiadosti sťažovateľa nemohli vyhovieť.

Odôvodnenie uznesenia najvyššieho súdu je v plnom súlade so zákonom a so zistenými

skutočnosťami týkajúcimi sa pomerov sťažovateľa. Napokon tieto podklady dodal

všeobecnému súdu sám sťažovateľ. V žiadnom prípade nemožno preto uznesenie hodnotiť

ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.

Ústavný súd považuje za potrebné osobitne zdôrazniť, že ku skutočnému zásahu do

základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu by došlo až zastavením konania pre

nesplnenie podmienky zastúpenia advokátom. Pri tomto rozhodovaní by všeobecný súd mal

a mohol zvážiť situáciu, v ktorej sa sťažovateľ nachádza. Na adresu sťažovateľa treba

uviesť, že mal svoju žiadosť na Slovenskej advokátskej komore urgovať, resp. trvať na jej

vybavení, a to hoci aj súdnou cestou v rámci súdneho konania proti nečinnosti orgánu

verejnej správy ( ).

Situáciu, v ktorej sa sťažovateľ ocitol, nemôže všeobecný súd v žiadnom prípade

zohľadniť pri rozhodovaní o ustanovení právneho zástupcu z radov advokátov v zmysle

.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol tak, ako to vyplýva

z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2009