Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 274/06
PDF · 309.89 KB
No categories available
I. ÚS 274/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 274/06-38
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. októbra 2007
v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika
vo veci sťažnosti V. O., Č., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. B. M., advokát,
spol. s r. o., so sídlom v N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a svojho základného práva na
právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 31/2005 z 23. mája 2006,
takto
rozhodol:
1. Základné práva V. O. podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 31/2005
z 23. mája 2006 p o r u š e n é b o l i .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Obdo 31/2005
z 23. mája 2006 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť V. O. trovy právneho
zastúpenia v sume 10 633,80 Sk (slovom desaťtisícšestotridsaťtri slovenských korún
a osemdesiat halierov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., so
sídlom v N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. septembra
2006 doručené faxom a 6. septembra 2006 poštou podanie V. O., bytom Č. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. B. M., advokátom, konateľom spoločnosti JUDr. B. M.,
advokát, spol. s r. o., Č., označené ako „Ústavná sťažnosť podaná podľa článku 127 Ústavy
Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47
ods. 2 ústavy uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 2 Obdo 31/2005 z 23. mája 2006.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ podal proti uzneseniu Krajského súdu
v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 20 Cob 163/05-98 z 31. mája 2005 dovolanie, ktoré
bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 31/2005 z 23. mája 2006 odmietnuté.
Dôvodom odmietnutia dovolania bolo to, že sťažovateľ ako dovolateľ nebol v dovolacom
konaní zastúpený procesne správnym spôsobom, lebo bol zastúpený advokátskou
kanceláriou označenou ako JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., teda právnickou osobou.
Za zásah do svojich základných práv a slobôd garantovaných ústavou považuje
sťažovateľ postup najvyššieho súdu, ktorým mu bola odňatá možnosť na poskytnutie
právnej pomoci, keďže „... v rozhodnutí, ktoré bolo napadnuté dovolaním ako aj
v dovolacom konaní došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a teda tým, že pokiaľ
tieto súdy vyhodnotili spôsob zastúpenia mojej osoby ako nesprávny, došlo k porušeniu
môjho základného ústavného práva na spravodlivý proces a tiež môjho práva mať v konaní
pred súdom právneho zástupcu vykonávajúceho svoje profesné povolanie v súlade so
Zákonom o advokácii.“
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej okrem iného tvrdí:
„V mojom prípade sa jednalo o správny procesný postup zastúpenia a to spôsobom
v súlade s výkonom advokácie podľa zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii a to takým spôsobom,
že splnomocnenie som udelil spoločnosti poskytujúcej právne služby, ktorá jediná je
nositeľkou právnej subjektivity vo vzťahu ku mne ako ku klientovi ... Tvrdím, že spôsob,
akým som bol zastúpený v konaní pred súdmi je v súlade s výkonom advokácie a platnou
legislatívou a na tejto skutočnosti, práve naopak, zmenu nepriniesla ani táto novela O.s.p.
(cit. Vyššie v texte), lebo nedošlo ku novelizácii Zákona o advokácii. ...
Ak Zákon o advokácii presne vymedzil, a to i pokiaľ ide o normu hmotno-právnej
povahy, postup vo veciach zastupovania klientov v konaniach, kde výkon advokácie je
možný v mene spoločnosti ako právnickej osoby, súd pri aplikácii týchto noriem
v procesnom práve je povinný sa riadiť týmto zákonom a vykladať ústavne právo každého
občana na právnu pomoc (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) na jeho prospech
v súlade s účelom, ktorý takýto zákon sleduje a nevykladať procesno-právnu normu, v ktorej
má dôjsť k aplikácii hmotného práva, iba gramaticky. Ak Zákon o advokácii pripúšťa výkon
advokácie konateľom v mene spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá je založená na účely
výkonu advokácie, pre procesné právo je takáto osoba advokátom so všetkými jej patriacimi
právami a povinnosťami.“
Na základe uvedených skutočností, podľa sťažovateľa najvyšší súd napadnutým
uznesením porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj
jeho základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ preto požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho
základných práv zakotvených v čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 2 Obdo 31/2005 z 23. mája 2006, označené uznesenie zrušil a vec vrátil
najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľ domáhal úhrady trov právneho
zastúpenia v sume 10 633,80 Sk.
Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetnej sťažnosti podaním č. k. KP 8/06-
63 z 28. novembra 2006 vyjadril najvyšší súd. Predseda najvyššieho súdu vo svojom
vyjadrení uviedol:
„Nemáme k dispozícii základný spis, máme len zberný spis. Nepoznáme preto znenie
plnomocenstva, ktoré sťažovateľ udelil svojmu zástupcovi. Z rozhodnutí, ktoré sú v zbernom
spise, sa však dá usúdiť, že ide o štandardné plnomocenstvo, aké sa udeľuje advokátovi, je
však udelené spoločnosti s ručením obmedzeným, prostredníctvom ktorej advokát vykonáva
advokáciu podľa § 12 ods. 1 písm. e/ zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii. Sťažovateľ
v sťažnosti pripúšťa, že príslušné ustanovenia Občianského súdného poriadku pred
novelizáciou § 26 (pred zavedením ods. 4 zák. 341/2005 Z.z.) umožňovali zastupovanie
účastníka v občianskom súdnom konaní len fyzickou osobou, inak len v Občianskom
súdnom poriadku vymenovanými právnickými osobami, medzi ktorými obchodné
spoločnosti na výkon advokácie nie sú uvedené. Poukazuje však na to, že otázku
zastupovania advokátov-konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným v občianskom
súdnom konaní upravuje § 15 ods. 2 zákona o advokácii, ktorý je vo vzťahu k O.s.p.
predpisom špeciálnym. V tomto smere je z časového hľadiska rozhodujúca účinnosť
uvedeného ustanovenia zákona o advokácii a nie účinnosť terajšieho znenia § 26 ods. 4
Z uvedeného je zrejme, že v konaní ide o posúdenie, čo je právnym základom, ktorý
umožňuje zastupovanie účastníka občianskeho súdneho konania advokátom – konateľom
obchodnej spoločnosti, či je ním § 15 ods. 2 zákona o advokácii, alebo až § 26 ods. 4 O.s.p.
V rozhodnutí, proti ktorému smeruje sťažnosť, senát zaujal názor, že podkladom je až § 26
ods. 4 O.s.p. Ako som zistil v obdobnej veci zaujal senát občianskeho kolégia v rozsudku
z 31. mája 2006 sp. zn. 2 Cdo 278/2005 stanovisko, že účasť advokáta, ako konateľa
spoločnosti s ručením obmedzeným, nemožno v takomto prípade vylúčiť. Vychádzal zrejme
z toho, že právnym základom, ktorý umožňuje takéto zastupovanie je § 15 ods. 2 zákona
o advokácii. Rozhodnutie prikladám.
Za tejto situácie nepovažujem za vhodné, aby som, zaujímal stanovisko k rozdielným
riešeniam uvedeného problému....“
Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k.
I. ÚS 274/06-11 zo 14. septembra 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti
vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili,
či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu
zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti a predložil ústavnému súdu spis sp. zn. 2 Obdo
31/2005.
Právny zástupca sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu oznámili, že netrvajú
na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd na základe tohto
súhlasu účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
Sťažnosť v tejto veci pôvodne predbežne prerokoval a prijal na ďalšie konanie
I. senát ústavného súdu. Na základe rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 bola vec
pridelená sudcovi Rudolfovi Tkáčikovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom
III. senátu. Z tohto dôvodu vo veci samej konal a rozhodoval III. senát ústavného súdu
v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy),
a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2 a čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie
základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva domáhať sa
svojho práva ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46
ods. 1 ústavy, ako aj práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47 ods. 2
ústavy. K porušeniu týchto práv malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo
31/2005 z 23. mája 2006, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie smerujúce proti uzneseniu
krajského súdu č. k. 20 Cob 163/05-98 z 31. mája 2005.
Z predloženého spisového materiálu v uvedenej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ
ako účastník konania vedeného Okresným súdom Čadca pod sp. zn. 7 Cb 54/2002 podal
proti rozsudku č. k. 7 Cb 54/2002-81 z 18. novembra 2004, ktorým bola zamietnutá žaloba
sťažovateľa, odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. B. M., advokát,
spol. s r. o., so sídlom v N.
Krajský súd ako súd odvolací postupom bez nariadenia pojednávania odvolanie
sťažovateľa svojím uznesením z 31. mája 2005 č. k. 20 Cob 163/05-98 odmietol ako
odvolanie podané neoprávnenou osobou podľa § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho
poriadku. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „V zmysle § 24 O.s.p zástupcom,
ktorého si účastník zvolí, môže byť len fyzická osoba a rovnako ust. § 25 O.s.p. hovorí
o advokátovi ako zástupcovi, avšak opätovne v ponímaní fyzickej osoby. Vzhľadom na
takúto dikciu ustanovení Občianskeho súdneho poriadku právnym zástupcom môže byť len
fyzická osoba, advokát, a toto nemôže byť preklenuté ani z dôvodu ustanovení zákona
o advokácii č. 586//2003 Z.z. ktoré dávajú možnosť vytvárať advokátom obchodné
spoločnosti“.
Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Obdo 31/2005 z 23. mája 2006 odmietnuté. V odôvodnení
napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol, že „...preskúmal podanie označené ako
žalobcovo dovolanie podľa § 243a ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania predovšetkým
zo zreteľa, či spĺňa náležitosti, ktoré pre účinné podanie dovolania ustanovujú príslušné
ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a dospel k záveru, že nespĺňa podmienku v ust.
§ 241 druhá veta O.s.p., podľa ktorého dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ
nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná,
a preto dovolanie podľa § 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.s.p. odmietol...
Na podanie dovolania vo veci splnomocnil žalobca plnomocenstvom zo dňa 8.7.2005
spoločnosť JUDr. B. M., advokát, s.r.o., N. a táto spoločnosť, resp. ako jej konateľ
a spoločník JUDr. B. M. advokát podal dovolanie, v ktorom svoju oprávnenosť na podanie
dovolania opiera o ustanovenia zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii v zmysle ktorého advokáti
za účelom výkonu advokácie môžu založiť spoločnosť s ručením obmedzeným.
Dovolací súd konštatoval, že ust. § 26 Obč. súdneho poriadku doplnila o ustanovenia
ods. 4, podľa ktorého „iná právnická osoba môže na základe plnomocenstva v konaní
zastupovať účastníka len ak to ustanoví zákon“ doplnila novela Občianskeho súdneho
poriadku zák. č. 341/2005 Z.z., účinná v zmysle čl. VIII od 1. septembra 2005.
Z uvedeného vyplýva, že do 1. septembra 2005 sa mohol dať účastník účinne zastúpiť
len advokátom – fyzickou osobou, čo sa nestalo a dovolanie teda nespĺňa náležitosti
dovolania v zmysle § 241ods. 1 druhá veta O.s.p., preto dovolací súd dovolanie podľa
§ 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ odmietol“.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
podľa čl. 47 ods. 2 ústavy
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to
za podmienok ustanovených zákonom.
Podľa čl. 152 ods. 4 ústavy výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov
a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o advokácii) advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo
fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických
osôb (ďalej len „klient“) v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými
všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii výkon advokácie je zastupovanie klientov
v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektami, obhajoba
v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch,
spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho
poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu.
Podľa § 12 ods. 1 zákona o advokácii advokát môže vykonávať advokáciu
a. samostatne,
b. v združení spolu s inými advokátmi,
c. ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti,
d. ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo
e. ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.
Podľa § 12 ods. 4 zákona o advokácii pri poskytovaní právnych služieb je advokát
povinný používať profesijné označenie advokát alebo advokátka. Ak poskytuje právne
služby prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti
alebo spoločnosti s ručením obmedzeným, k profesijnému označeniu pripája aj meno
združenia alebo obchodné meno spoločnosti.
Podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii advokáti môžu na účel výkonu advokácie
založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, predmetom podnikania ktorej je poskytovanie
právnych služieb. Táto spoločnosť s ručením obmedzeným nesmie mať iný predmet
podnikania, jej spoločníkmi a konateľmi môžu byť len advokáti a musí byť poistená pre
prípad zodpovednosti za škodu, ktorá by mohla vzniknúť pri poskytovaní právnych služieb,
minimálne s limitom poistného plnenia 1 500 000 EUR za každého spoločníka.
Na spoločnosť s ručením obmedzeným sa vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu,
ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 15 ods. 2 zákona o advokácii advokáti ako konatelia spoločnosti s ručením
obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti. Ak výkon advokácie
v mene spoločnosti nepripúšťajú v jednotlivých prípadoch osobitné predpisy, advokáciu
vykonávajú vo vlastnom mene a na účet spoločnosti.
Podľa § 15 ods. 3 zákona o advokácii konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným
je každý zo spoločníkov. Konatelia spoločnosti sú oprávnení konať v mene spoločnosti
samostatne a bez obmedzenia.
Podľa § 15 ods. 6 zákona o advokácii advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako
konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu
samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej
spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Advokáti sa však
môžu dohodnúť na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci
alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.
Podľa § 24 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) účastník sa môže dať
v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ak nejde o zastupovanie podľa § 26, môže
si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej veci môže mať účastník súčasne
len jedného zvoleného zástupcu.
Podľa § 25 ods. 1 OSP ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta.
Plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť.
Podľa § 241 ods. 1 druhej vety OSP dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,
pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho
koná.
Ústavný súd aplikujúc na danú vec citované právne normy dospel k týmto záverom:
Z čl. 47 ods. 2 ústavy vyplýva právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi,
ako aj inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Z úvodných ustanovení
zákona o advokácii (najmä § 1 ods. 1 a § 2) vyplýva, že na poskytovanie právnej pomoci
podľa čl. 47 ods. 2 ústavy sú povolaní predovšetkým advokáti. Advokáti sú pri výkone
advokácie oprávnení na zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci
a inými právnymi subjektmi, obhajobu v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád,
spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku
klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci (právne služby). Inak
povedané, výkonom advokátskeho povolania a realizáciou právnych služieb sa tak napĺňa
základné právo fyzických a právnických osôb na právnu pomoc zakotvené v ústave (čl. 47
ods. 2).
Zákon o advokácii v § 12 ods. 1 ustanovuje základné formy výkonu advokácie, t. j.
formy v akých môže advokát vykonávať advokáciu, pričom ide o samostatný výkon
advokácie alebo formy spoločného výkonu advokácie. Prijatím platného zákona o advokácii
sa popri tradične zaužívanom samostatnom poskytovaní právnych služieb, resp. v združení
spolu s inými advokátmi vytvoril priestor pre nové kolektívne formy poskytovania právnej
pomoci, keďže tento zákon umožňuje poskytovanie právnej pomoci, resp. výkon advokácie
aj vo forme verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti, ako aj formou
spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 1 písm. c) až e) v spojení s § 14 a § 15
zákona o advokácii].
Z obsahu celého zákona o advokácii vyplýva, že ide o rovnocenné formy výkonu
advokácie z hľadiska napĺňania základného účelu výkonu advokácie, ktorý spočíva
v poskytovaní (kvalifikovanej) právnej pomoci podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu pri ustanovení
rôznych právnych foriem výkonu advokácie pri schvaľovaní zákona o advokácii obmedziť
skupinu advokátov, ktorí sa rozhodnú pre spoločný výkon advokácie ako konatelia
spoločnosti s ručením obmedzeným [ale tiež ako spoločníci verejnej obchodnej spoločnosti
alebo komanditnej spoločnosti podľa § 12 ods. 1 písm. c) a d) v spojení s § 14 zákona
o advokácii], tak, že by nemohli vôbec zastupovať svojich klientov v občianskom súdnom
konaní. Z ustanovenia § 15 ods. 6 (ako aj § 14 ods. 7) zákona o advokácii vyplýva, že títo
advokáti nemôžu vykonávať advokáciu samostatne, okrem prípadov ak sa dohodnú „... na
dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých
vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak“. Za týchto okolností
by boli advokáti vykonávajúci advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným
(a tiež ako spoločníci verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementári komanditnej
spoločnosti) neprimerane znevýhodnení oproti iným advokátom, keďže zastupovanie
v občianskom súdnom konaní predstavuje podstatnú, keď už nie rozhodujúcu, časť výkonu
advokácie. Je nepochybné, že v takomto prípade by táto forma výkonu advokácie v praxi
stratila svoju príťažlivosť a nenašla by praktické uplatnenie (II. ÚS 148/06-33).
Forma výkonu advokácie advokátmi ako konateľmi spoločnosti s ručením
obmedzeným, predmetom podnikania ktorej je poskytovanie právnych služieb, je
podrobnejšie upravená v ustanoveniach § 15 zákona o advokácii. Táto spoločnosť s ručením
obmedzeným nesmie mať iný predmet podnikania, jej spoločníkmi môžu byť len advokáti,
pričom konateľom je každý zo spoločníkov. Na spoločnosť s ručením obmedzeným sa
vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu (Obchodný zákonník), ak zákon o advokácii
neustanovuje inak. Z § 15 ods. 2 prvej vety zákona o advokácii vyplýva, že advokáti ako
konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet
spoločnosti. Inými slovami povedané, klient nevstupuje do právneho vzťahu založeného
zmluvou o poskytovaní právnej pomoci s advokátom ako fyzickou osobou, ale právny
vzťah založený zmluvou o poskytovaní právnej pomoci vzniká medzi klientom
a poskytovateľom právnej pomoci, t. j. spoločnosťou s ručením obmedzeným ako
samostatnou právnickou osobou, ktorej právna subjektivita je odlišná od právnej
subjektivity spoločníka (advokáta). To znamená, že ako subjekt poskytujúci právne služby
vo vzťahu ku klientovi vystupuje výlučne spoločnosť s ručením obmedzeným a advokátske
odmeny prijaté jednotlivými spoločníkmi – advokátmi sú zdaniteľnými príjmami
spoločnosti s ručením obmedzeným ako právnickej osoby s príslušnou sadzbou. Vzhľadom
na uvedené potom platí, že aj dohoda o splnomocnení ako hmotnoprávny vzťah vzniká
medzi klientom a spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorá poskytuje právne služby,
pričom právo zastupovať klienta ako účastníka občianskeho súdneho konania vzniká
v zmysle § 15 ods. 2 zákona o advokácii priamo advokátovi ako konateľovi spoločnosti
s ručením obmedzeným, ktorý koná v jej mene a na jej účet.
Zákon o advokácii predvída aj situáciu ako postupovať v prípade, ak výkon
advokácie v mene spoločnosti s ručením obmedzeným nepripúšťajú v jednotlivých
prípadoch osobitné predpisy. V takomto prípade advokáciu vykonávajú advokáti ako
konatelia vo vlastnom mene, avšak na účet spoločnosti (§ 15 ods. 2 druhá veta zákona
o advokácii). V poznámke pod čiarou (č. 13) k tomuto ustanoveniu sú demonštratívnym
spôsobom uvedené prípady, kedy nie je pripustený výkon advokácie v mene spoločnosti.
Ide o prípady, keď si právneho zástupcu nezvolí subjekt disponujúci základným právom
podľa čl. 47 ods. 2 ústavy sám, ale mu je ustanovený rozhodnutím príslušného štátneho
orgánu [ustanovovanie právneho zástupcu podľa § 30 a 31 OSP pre zastupovanie v
občianskom súdnom konaní a ustanovovanie obhajcu v prípadoch povinnej obhajoby (podľa
predchádzajúcej právnej úpravy „nútenej“ obhajoby) podľa § 40 v spojení s § 37 a 38
Trestného poriadku]. Aj v takýchto prípadoch ale advokát vykonáva advokáciu na účet
spoločnosti. Podľa ústavného súdu však ustanovenie § 15 ods. 2 druhá veta zákona
o advokácii nemožno vykladať extenzívne, to znamená, že predmetné ustanovenie (okrem
prípadov, keď je súdom alebo povereným zamestnancom súdu účastníkovi konania
ustanovený právny zástupca z radov advokátov podľa § 30 OSP) nemožno vztiahnuť aj na
každé iné právne zastúpenie v občianskom súdnom konaní (II. ÚS 148/06-33).
Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol ako dôvod odmietnutia
dovolania to, že dovolanie nespĺňa podmienku zakotvenú v § 241 druhá veta OSP, podľa
ktorého dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď
sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná, pričom uvedené ustanovenie § 241
druhá veta OSP interpretoval tak, že dovolateľ musí byť zastúpený advokátom – fyzickou
osobou. Najvyšší súd tak interpretoval ustanovenie § 241 druhá veta OSP v nadväznosti na
§ 24 druhá veta OSP, v zmysle ktorého ak nejde o zastupovanie podľa § 26, môže si
účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. A keďže § 26 OSP (v znení platnom v čase
relevantnom pre rozhodovanie najvyššieho súdu) neobsahovalo výslovne možnosť
procesného zastúpenia účastníka spoločnosťou s ručením obmedzeným poskytujúcu právne
služby podľa zákona o advokácii, najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol.
Podľa názoru ústavného súdu nie je takýto výklad správny. K otázke práva účastníka
občianskeho súdneho konania zvoliť si zástupcu ústavný súd už uviedol, že ustanovenie
§ 24 OSP upravuje právo účastníka občianskeho súdneho konania dať sa zastupovať
zástupcom, ktorého si zvolí vo všeobecnosti. Vo vzťahu k zastupovaniu účastníka
občianskeho súdneho konania zvoleným advokátom je podľa názoru ústavného súdu
určujúce ustanovenie § 25 OSP, ktoré neobsahuje obmedzenie obsiahnuté v druhej vete
ustanovenia § 24 OSP, t. j. že účastník konania si môže zvoliť za zástupcu len fyzickú
osobu. Zo vzťahu týchto právnych noriem vyplýva, že ak si účastník konania zvolí ako
svojho zástupcu pre občianske súdne konanie advokáta, je pre neho smerodajné ustanovenie
§ 25 OSP, ktoré je potrebné vykladať v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona
o advokácii, pričom tieto, ako už bolo uvedené, umožňujú rôzne a pritom rovnocenné formy
výkonu advokácie, t. j. aj zastupovanie advokátom ako konateľom spoločnosti s ručením
obmedzeným podľa § 12 ods. 1 písm. e) v spojení s § 15 zákona o advokácii (II. ÚS
148/06-33).
Uvedené je potrebné uplatniť aj na ustanovenie § 241 druhá veta OSP o to viac, že
v dovolacom konaní musí byť dovolateľ obligatórne zastúpený advokátom. To znamená, že
ustanovenie § 241 druhá veta je potrebné vykladať v nadväznosti na príslušné ustanovenia
zákona o advokácii, a nie v spojení s § 24 druhá veta OSP. Podľa ústavného súdu účelom
obligatórneho zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní advokátom je predovšetkým
zabezpečiť kvalifikovanú právnu pomoc, pričom forma v akej advokát vykonáva
advokáciu, nie je z tohto hľadiska relevantná.
Ústavný súd v súvislosti s už uvedeným poukazuje na skutočnosť, že z ustanovenia
§ 12 ods. 4 druhej vety zákona o advokácii vyplýva povinnosť advokáta, ktorý poskytuje
právne služby prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným, pripojiť
pri poskytovaní právnych služieb k profesijnému označeniu aj obchodné meno spoločnosti.
Tak to bolo aj v posudzovanom prípade, keď v dovolaní podanom proti uzneseniu krajského
súdu č. k. 20 Cob 163/05-98 z 31. mája 2005 bolo v súlade s ustanovením § 12 ods. 4 druhá
veta zákona o advokácii pripojené k menu zvoleného advokáta (JUDr. B. M., advokát) aj
obchodné označenie spoločnosti, v mene ktorej a na účet ktorej tento advokát koná (JUDr.
B. M., advokát, spol. s r. o.).
Právo na právnu pomoc sa priznáva každému. Hlavný význam práva na právnu
pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 ústavy (súdy, iné štátne orgány,
orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní
pred nimi využíval právnu pomoc (II. ÚS 78/03).
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd uznesením
sp. zn. 2 Obdo 31/2005 z 23. mája 2006, ktorým odmietol dovolanie podané sťažovateľom,
nesprávne a ústavne neprijateľným spôsobom interpretoval príslušné ustanovenia OSP
a zákona o advokácii, čím porušil základné právo sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 ústavy.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci
rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom
poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská
republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre
výklad a používanie procesnoprávnych predpisov, ktoré upravujú podmienky konania, ku
ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného
postupu najvyššieho súdu (III. ÚS 287/05).
Keďže v dôsledku postupu a uznesenia najvyššieho súdu sa sťažovateľovi
neumožnilo uplatniť jeho procesné právo garantované zákonom (OSP), ktoré tvorí súčasť
základného práva na súdnu ochranu, porušil najvyšší súd napadnutým uznesením aj
základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, zruší také rozhodnutie
a vec môže vrátiť na ďalšie konanie.
V danom prípade ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu
boli porušené základné práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy v súlade
s čl. 127 ods. 1 ústavy, zrušil toto uznesenie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd
totiž dospel k záveru, že len ďalším konaním vo veci sa naplní účel, ktorý sťažovateľ
sledoval podaním svojej sťažnosti ústavnému súdu. V ďalšom konaní bude najvyšší súd
viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona
o ústavnom súde).
3. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd napokon rozhodol
aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia
pred ústavným súdom advokátskou kanceláriou JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., ktoré
v jej mene poskytoval JUDr. B. M., advokát, konateľ spoločnosti.
Sťažovateľ požadoval trovy za dva úkony (prevzatie veci a podanie ústavnej sťažnosti)
právnych služieb poskytnutých v roku 2006 (2 x 2730 Sk + 2 x 164 Sk ako režijný
poplatok) a za jeden úkon (podanie vyjadrenia ústavnému súdu) vykonaný v roku 2007
(2 970 Sk + 178 Sk režijný poplatok) a spolu s 19 % daňou z pridanej hodnoty ich vyčíslil
na celkovú sumu 10 633,80 Sk (slovom desaťtisícšestotridsaťtri slovenských korún
a osemdesiat halierov). Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľom sú
v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z.
o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších
predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej. Trovy konania je najvyšší súd
povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde
v spojení s § 149 OSP) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 25. októbra 2007