Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 274/06

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 25. októbra 2007

v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

vo veci sťažnosti V. O., Č., zastúpeného advokátskou kanceláriou JUDr. B. M., advokát,

spol. s r. o., so sídlom v N., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a svojho základného práva na

právnu pomoc v konaní pred súdom podľa

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 23. mája 2006,

takto

rozhodol:

1. Základné práva V. O. podľa a Slovenskej

republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. mája 2006 p o r u š e n é b o l i .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 23. mája 2006 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý uhradiť V. O. trovy právneho

zastúpenia v sume 10 633,80 Sk (slovom desaťtisícšestotridsaťtri slovenských korún

a osemdesiat halierov) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., so

sídlom v N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. septembra

2006 doručené faxom a 6. septembra 2006 poštou podanie V. O., bytom Č. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného JUDr. B. M., advokátom, konateľom spoločnosti JUDr. B. M.,

advokát, spol. s r. o., Č., označené ako „Ústavná sťažnosť podaná podľa článku 127

Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a základného práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa čl. 47

ods. 2 uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 23. mája 2006.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ podal proti uzneseniu Krajského súdu

v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. -98 z 31. mája 2005 dovolanie, ktoré

bolo uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 23. mája 2006 odmietnuté.

Dôvodom odmietnutia dovolania bolo to, že sťažovateľ ako dovolateľ nebol v dovolacom

konaní zastúpený procesne správnym spôsobom, lebo bol zastúpený advokátskou

kanceláriou označenou ako JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., teda právnickou osobou.

Za zásah do svojich základných práv a slobôd garantovaných považuje

sťažovateľ postup najvyššieho súdu, ktorým mu bola odňatá možnosť na poskytnutie

právnej pomoci, keďže „... v rozhodnutí, ktoré bolo napadnuté dovolaním ako aj

v dovolacom konaní došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci a teda tým, že pokiaľ

tieto súdy vyhodnotili spôsob zastúpenia mojej osoby ako nesprávny, došlo k porušeniu

môjho základného ústavného práva na spravodlivý proces a tiež môjho práva mať v konaní

pred súdom právneho zástupcu vykonávajúceho svoje profesné povolanie v súlade so

Zákonom o advokácii.“

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti ďalej okrem iného tvrdí:

„V mojom prípade sa jednalo o správny procesný postup zastúpenia a to spôsobom

v súlade s výkonom advokácie podľa o advokácii a to takým spôsobom,

že splnomocnenie som udelil spoločnosti poskytujúcej právne služby, ktorá jediná je

nositeľkou právnej subjektivity vo vzťahu ku mne ako ku klientovi ... Tvrdím, že spôsob,

akým som bol zastúpený v konaní pred súdmi je v súlade s výkonom advokácie a platnou

legislatívou a na tejto skutočnosti, práve naopak, zmenu nepriniesla ani táto novela

(cit. Vyššie v texte), lebo nedošlo ku novelizácii Zákona o advokácii. ...

Ak Zákon o advokácii presne vymedzil, a to i pokiaľ ide o normu hmotno-právnej

povahy, postup vo veciach zastupovania klientov v konaniach, kde výkon advokácie je

možný v mene spoločnosti ako právnickej osoby, súd pri aplikácii týchto noriem

v procesnom práve je povinný sa riadiť týmto zákonom a vykladať ústavne právo každého

občana na právnu pomoc ( ) na jeho prospech

v súlade s účelom, ktorý takýto zákon sleduje a nevykladať procesno-právnu normu, v ktorej

má dôjsť k aplikácii hmotného práva, iba gramaticky. Ak Zákon o advokácii pripúšťa výkon

advokácie konateľom v mene spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá je založená na účely

výkonu advokácie, pre procesné právo je takáto osoba advokátom so všetkými jej patriacimi

právami a povinnosťami.“

Na základe uvedených skutočností, podľa sťažovateľa najvyšší súd napadnutým

uznesením porušil jeho základné právo na súdnu ochranu podľa , ako aj

jeho základné právo na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa .

Sťažovateľ preto požaduje vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie jeho

základných práv zakotvených v a uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 23. mája 2006, označené uznesenie zrušil a vec vrátil

najvyššiemu súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa sťažovateľ domáhal úhrady trov právneho

zastúpenia v sume 10 633,80 Sk.

Na základe výzvy ústavného súdu sa k predmetnej sťažnosti podaním č. k. KP 8/06-

63 z 28. novembra 2006 vyjadril najvyšší súd. Predseda najvyššieho súdu vo svojom

vyjadrení uviedol:

„Nemáme k dispozícii základný spis, máme len zberný spis. Nepoznáme preto znenie

plnomocenstva, ktoré sťažovateľ udelil svojmu zástupcovi. Z rozhodnutí, ktoré sú v zbernom

spise, sa však dá usúdiť, že ide o štandardné plnomocenstvo, aké sa udeľuje advokátovi, je

však udelené spoločnosti s ručením obmedzeným, prostredníctvom ktorej advokát vykonáva

advokáciu podľa o advokácii. Sťažovateľ

v sťažnosti pripúšťa, že príslušné ustanovenia Občianského súdného poriadku pred

novelizáciou (pred zavedením ods. 4 zák. ) umožňovali zastupovanie

účastníka v občianskom súdnom konaní len fyzickou osobou, inak len v Občianskom

súdnom poriadku vymenovanými právnickými osobami, medzi ktorými obchodné

spoločnosti na výkon advokácie nie sú uvedené. Poukazuje však na to, že otázku

zastupovania advokátov-konateľov spoločnosti s ručením obmedzeným v občianskom

súdnom konaní upravuje zákona o advokácii, ktorý je vo vzťahu k

predpisom špeciálnym. V tomto smere je z časového hľadiska rozhodujúca účinnosť

uvedeného ustanovenia zákona o advokácii a nie účinnosť terajšieho znenia § 26 ods. 4

Z uvedeného je zrejme, že v konaní ide o posúdenie, čo je právnym základom, ktorý

umožňuje zastupovanie účastníka občianskeho súdneho konania advokátom – konateľom

obchodnej spoločnosti, či je ním zákona o advokácii, alebo až

V rozhodnutí, proti ktorému smeruje sťažnosť, senát zaujal názor, že podkladom je až § 26

ods. 4 Ako som zistil v obdobnej veci zaujal senát občianskeho kolégia v rozsudku

z 31. mája 2006 sp. zn. stanovisko, že účasť advokáta, ako konateľa

spoločnosti s ručením obmedzeným, nemožno v takomto prípade vylúčiť. Vychádzal zrejme

z toho, že právnym základom, ktorý umožňuje takéto zastupovanie je § 15 ods. 2 zákona

o advokácii. Rozhodnutie prikladám.

Za tejto situácie nepovažujem za vhodné, aby som, zaujímal stanovisko k rozdielným

riešeniam uvedeného problému....“

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľa predbežne prerokoval a uznesením č. k.

-11 zo 14. septembra 2006 ju prijal na ďalšie konanie. Po prijatí sťažnosti

vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu najvyššieho súdu, aby sa vyjadrili,

či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu najvyššieho súdu

zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti a predložil ústavnému súdu spis sp. zn.

31/2005.

Právny zástupca sťažovateľa a predseda najvyššieho súdu oznámili, že netrvajú

na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd na základe tohto

súhlasu účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Sťažnosť v tejto veci pôvodne predbežne prerokoval a prijal na ďalšie konanie

I. senát ústavného súdu. Na základe rozvrhu práce ústavného súdu na rok 2007 bola vec

pridelená sudcovi Rudolfovi Tkáčikovi ako sudcovi spravodajcovi, ktorý je členom

III. senátu. Z tohto dôvodu vo veci samej konal a rozhodoval III. senát ústavného súdu

v zložení, ako je uvedené v záhlaví tohto nálezu.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ),

a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2 a ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a zároveň by mali za následok porušenie

základného práva alebo slobody (mutatis mutandis , , ,

).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva domáhať sa

svojho práva ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde zaručeného čl. 46

ods. 1 , ako aj práva na právnu pomoc v konaní pred súdom podľa

. K porušeniu týchto práv malo dôjsť uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

31/2005 z 23. mája 2006, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie smerujúce proti uzneseniu

krajského súdu č. k. -98 z 31. mája 2005.

Z predloženého spisového materiálu v uvedenej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ

ako účastník konania vedeného Okresným súdom Čadca pod sp. zn. podal

proti rozsudku č. k. -81 z 18. novembra 2004, ktorým bola zamietnutá žaloba

sťažovateľa, odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu JUDr. B. M., advokát,

spol. s r. o., so sídlom v N.

Krajský súd ako súd odvolací postupom bez nariadenia pojednávania odvolanie

sťažovateľa svojím uznesením z 31. mája 2005 č. k. -98 odmietol ako

odvolanie podané neoprávnenou osobou podľa § 218 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho

poriadku. V odôvodnení svojho uznesenia uviedol, že „V zmysle § 24 O.s.p zástupcom,

ktorého si účastník zvolí, môže byť len fyzická osoba a rovnako ust. hovorí

o advokátovi ako zástupcovi, avšak opätovne v ponímaní fyzickej osoby. Vzhľadom na

takúto dikciu ustanovení právnym zástupcom môže byť len

fyzická osoba, advokát, a toto nemôže byť preklenuté ani z dôvodu ustanovení zákona

o advokácii č. Z.z. ktoré dávajú možnosť vytvárať advokátom obchodné

spoločnosti“.

Proti uzneseniu odvolacieho súdu podal sťažovateľ dovolanie, ktoré bolo uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 23. mája 2006 odmietnuté. V odôvodnení

napadnutého uznesenia najvyšší súd uviedol, že „...preskúmal podanie označené ako

žalobcovo dovolanie podľa bez nariadenia pojednávania predovšetkým

zo zreteľa, či spĺňa náležitosti, ktoré pre účinné podanie dovolania ustanovujú príslušné

ustanovenia a dospel k záveru, že nespĺňa podmienku v ust.

druhá veta , podľa ktorého dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ

nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná,

a preto dovolanie podľa v spojení s odmietol...

Na podanie dovolania vo veci splnomocnil žalobca plnomocenstvom zo dňa 8.7.2005

spoločnosť JUDr. B. M., advokát, s.r.o., N. a táto spoločnosť, resp. ako jej konateľ

a spoločník JUDr. B. M. advokát podal dovolanie, v ktorom svoju oprávnenosť na podanie

dovolania opiera o ustanovenia o advokácii v zmysle ktorého advokáti

za účelom výkonu advokácie môžu založiť spoločnosť s ručením obmedzeným.

Dovolací súd konštatoval, že ust. § 26 Obč. súdneho poriadku doplnila o ustanovenia

ods. 4, podľa ktorého „iná právnická osoba môže na základe plnomocenstva v konaní

zastupovať účastníka len ak to ustanoví zákon“ doplnila novela Občianskeho súdneho

poriadku , účinná v zmysle čl. VIII od 1. septembra 2005.

Z uvedeného vyplýva, že do 1. septembra 2005 sa mohol dať účastník účinne zastúpiť

len advokátom – fyzickou osobou, čo sa nestalo a dovolanie teda nespĺňa náležitosti

dovolania v zmysle s. 1 druhá veta , preto dovolací súd dovolanie podľa

§ 243b ods. 4 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ odmietol“.

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

podľa

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov

a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto .

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o advokácii) advokácia pomáha uplatňovať ústavné právo

fyzických osôb na obhajobu a chrániť ostatné práva a záujmy fyzických osôb a právnických

osôb (ďalej len „klient“) v súlade s , ústavnými zákonmi, so zákonmi a s inými

všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Podľa § 1 ods. 2 zákona o advokácii výkon advokácie je zastupovanie klientov

v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci a inými právnymi subjektami, obhajoba

v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád, spisovanie listín o právnych úkonoch,

spracúvanie právnych rozborov, správa majetku klientov a ďalšie formy právneho

poradenstva a právnej pomoci, ak sa vykonáva sústavne a za odmenu.

Podľa § 12 ods. 1 zákona o advokácii advokát môže vykonávať advokáciu

a. samostatne,

b. v združení spolu s inými advokátmi,

c. ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti,

d. ako komplementár komanditnej spoločnosti alebo

e. ako konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným.

Podľa § 12 ods. 4 zákona o advokácii pri poskytovaní právnych služieb je advokát

povinný používať profesijné označenie advokát alebo advokátka. Ak poskytuje právne

služby prostredníctvom združenia, verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti

alebo spoločnosti s ručením obmedzeným, k profesijnému označeniu pripája aj meno

združenia alebo obchodné meno spoločnosti.

Podľa § 15 ods. 1 zákona o advokácii advokáti môžu na účel výkonu advokácie

založiť spoločnosť s ručením obmedzeným, predmetom podnikania ktorej je poskytovanie

právnych služieb. Táto spoločnosť s ručením obmedzeným nesmie mať iný predmet

podnikania, jej spoločníkmi a konateľmi môžu byť len advokáti a musí byť poistená pre

prípad zodpovednosti za škodu, ktorá by mohla vzniknúť pri poskytovaní právnych služieb,

minimálne s limitom poistného plnenia 1 500 000 EUR za každého spoločníka.

Na spoločnosť s ručením obmedzeným sa vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu,

ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 15 ods. 2 zákona o advokácii advokáti ako konatelia spoločnosti s ručením

obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet spoločnosti. Ak výkon advokácie

v mene spoločnosti nepripúšťajú v jednotlivých prípadoch osobitné predpisy, advokáciu

vykonávajú vo vlastnom mene a na účet spoločnosti.

Podľa § 15 ods. 3 zákona o advokácii konateľom spoločnosti s ručením obmedzeným

je každý zo spoločníkov. Konatelia spoločnosti sú oprávnení konať v mene spoločnosti

samostatne a bez obmedzenia.

Podľa § 15 ods. 6 zákona o advokácii advokát, ktorý vykonáva advokáciu ako

konateľ spoločnosti s ručením obmedzeným, nemôže súčasne vykonávať advokáciu

samostatne, v združení, ako spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komanditnej

spoločnosti, alebo ako konateľ inej spoločnosti s ručením obmedzeným. Advokáti sa však

môžu dohodnúť na dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci

alebo vo viacerých vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak.

Podľa (ďalej len „OSP“) účastník sa môže dať

v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Ak nejde o zastupovanie podľa § 26, môže

si účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. V tej istej veci môže mať účastník súčasne

len jedného zvoleného zástupcu.

Podľa ako zástupcu si účastník môže vždy zvoliť advokáta.

Plnomocenstvo udelené advokátovi nemožno obmedziť.

Podľa druhej vety dovolateľ musí byť zastúpený advokátom,

pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho

koná.

Ústavný súd aplikujúc na danú vec citované právne normy dospel k týmto záverom:

Z vyplýva právo každého na právnu pomoc v konaní pred súdmi,

ako aj inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy. Z úvodných ustanovení

zákona o advokácii (najmä § 1 ods. 1 a § 2) vyplýva, že na poskytovanie právnej pomoci

podľa sú povolaní predovšetkým advokáti. Advokáti sú pri výkone

advokácie oprávnení na zastupovanie klientov v konaní pred súdmi, orgánmi verejnej moci

a inými právnymi subjektmi, obhajobu v trestnom konaní, poskytovanie právnych rád,

spisovanie listín o právnych úkonoch, spracúvanie právnych rozborov, správa majetku

klientov a ďalšie formy právneho poradenstva a právnej pomoci (právne služby). Inak

povedané, výkonom advokátskeho povolania a realizáciou právnych služieb sa tak napĺňa

základné právo fyzických a právnických osôb na právnu pomoc zakotvené v ústave (čl. 47

ods. 2).

Zákon o advokácii v § 12 ods. 1 ustanovuje základné formy výkonu advokácie, t. j.

formy v akých môže advokát vykonávať advokáciu, pričom ide o samostatný výkon

advokácie alebo formy spoločného výkonu advokácie. Prijatím platného zákona o advokácii

sa popri tradične zaužívanom samostatnom poskytovaní právnych služieb, resp. v združení

spolu s inými advokátmi vytvoril priestor pre nové kolektívne formy poskytovania právnej

pomoci, keďže tento zákon umožňuje poskytovanie právnej pomoci, resp. výkon advokácie

aj vo forme verejnej obchodnej spoločnosti, komanditnej spoločnosti, ako aj formou

spoločnosti s ručením obmedzeným [§ 12 ods. 1 písm. c) až e) v spojení s § 14 a § 15

zákona o advokácii].

Z obsahu celého zákona o advokácii vyplýva, že ide o rovnocenné formy výkonu

advokácie z hľadiska napĺňania základného účelu výkonu advokácie, ktorý spočíva

v poskytovaní (kvalifikovanej) právnej pomoci podľa .

Podľa názoru ústavného súdu nemohlo byť zámerom zákonodarcu pri ustanovení

rôznych právnych foriem výkonu advokácie pri schvaľovaní zákona o advokácii obmedziť

skupinu advokátov, ktorí sa rozhodnú pre spoločný výkon advokácie ako konatelia

spoločnosti s ručením obmedzeným [ale tiež ako spoločníci verejnej obchodnej spoločnosti

alebo komanditnej spoločnosti podľa § 12 ods. 1 písm. c) a d) v spojení s § 14 zákona

o advokácii], tak, že by nemohli vôbec zastupovať svojich klientov v občianskom súdnom

konaní. Z ustanovenia § 15 ods. 6 (ako aj § 14 ods. 7) zákona o advokácii vyplýva, že títo

advokáti nemôžu vykonávať advokáciu samostatne, okrem prípadov ak sa dohodnú „... na

dočasnom samostatnom poskytovaní právnych služieb v jednej veci alebo vo viacerých

vopred vymedzených veciach, ak spoločenská zmluva neurčuje inak“. Za týchto okolností

by boli advokáti vykonávajúci advokáciu ako konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným

(a tiež ako spoločníci verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementári komanditnej

spoločnosti) neprimerane znevýhodnení oproti iným advokátom, keďže zastupovanie

v občianskom súdnom konaní predstavuje podstatnú, keď už nie rozhodujúcu, časť výkonu

advokácie. Je nepochybné, že v takomto prípade by táto forma výkonu advokácie v praxi

stratila svoju príťažlivosť a nenašla by praktické uplatnenie (-33).

Forma výkonu advokácie advokátmi ako konateľmi spoločnosti s ručením

obmedzeným, predmetom podnikania ktorej je poskytovanie právnych služieb, je

podrobnejšie upravená v ustanoveniach § 15 zákona o advokácii. Táto spoločnosť s ručením

obmedzeným nesmie mať iný predmet podnikania, jej spoločníkmi môžu byť len advokáti,

pričom konateľom je každý zo spoločníkov. Na spoločnosť s ručením obmedzeným sa

vzťahujú ustanovenia osobitného predpisu (), ak zákon o advokácii

neustanovuje inak. Z § 15 ods. 2 prvej vety zákona o advokácii vyplýva, že advokáti ako

konatelia spoločnosti s ručením obmedzeným vykonávajú advokáciu v mene a na účet

spoločnosti. Inými slovami povedané, klient nevstupuje do právneho vzťahu založeného

zmluvou o poskytovaní právnej pomoci s advokátom ako fyzickou osobou, ale právny

vzťah založený zmluvou o poskytovaní právnej pomoci vzniká medzi klientom

a poskytovateľom právnej pomoci, t. j. spoločnosťou s ručením obmedzeným ako

samostatnou právnickou osobou, ktorej právna subjektivita je odlišná od právnej

subjektivity spoločníka (advokáta). To znamená, že ako subjekt poskytujúci právne služby

vo vzťahu ku klientovi vystupuje výlučne spoločnosť s ručením obmedzeným a advokátske

odmeny prijaté jednotlivými spoločníkmi – advokátmi sú zdaniteľnými príjmami

spoločnosti s ručením obmedzeným ako právnickej osoby s príslušnou sadzbou. Vzhľadom

na uvedené potom platí, že aj dohoda o splnomocnení ako hmotnoprávny vzťah vzniká

medzi klientom a spoločnosťou s ručením obmedzeným, ktorá poskytuje právne služby,

pričom právo zastupovať klienta ako účastníka občianskeho súdneho konania vzniká

v zmysle § 15 ods. 2 zákona o advokácii priamo advokátovi ako konateľovi spoločnosti

s ručením obmedzeným, ktorý koná v jej mene a na jej účet.

Zákon o advokácii predvída aj situáciu ako postupovať v prípade, ak výkon

advokácie v mene spoločnosti s ručením obmedzeným nepripúšťajú v jednotlivých

prípadoch osobitné predpisy. V takomto prípade advokáciu vykonávajú advokáti ako

konatelia vo vlastnom mene, avšak na účet spoločnosti (§ 15 ods. 2 druhá veta zákona

o advokácii). V poznámke pod čiarou (č. 13) k tomuto ustanoveniu sú demonštratívnym

spôsobom uvedené prípady, kedy nie je pripustený výkon advokácie v mene spoločnosti.

Ide o prípady, keď si právneho zástupcu nezvolí subjekt disponujúci základným právom

podľa sám, ale mu je ustanovený rozhodnutím príslušného štátneho

orgánu [ustanovovanie právneho zástupcu podľa a 31 pre zastupovanie v

občianskom súdnom konaní a ustanovovanie obhajcu v prípadoch povinnej obhajoby (podľa

predchádzajúcej právnej úpravy „nútenej“ obhajoby) podľa § 40 v spojení s § 37 a 38

]. Aj v takýchto prípadoch ale advokát vykonáva advokáciu na účet

spoločnosti. Podľa ústavného súdu však ustanovenie § 15 ods. 2 druhá veta zákona

o advokácii nemožno vykladať extenzívne, to znamená, že predmetné ustanovenie (okrem

prípadov, keď je súdom alebo povereným zamestnancom súdu účastníkovi konania

ustanovený právny zástupca z radov advokátov podľa ) nemožno vztiahnuť aj na

každé iné právne zastúpenie v občianskom súdnom konaní (-33).

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol ako dôvod odmietnutia

dovolania to, že dovolanie nespĺňa podmienku zakotvenú v druhá veta , podľa

ktorého dovolateľ musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické vzdelanie buď

sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý za neho koná, pričom uvedené ustanovenie § 241

druhá veta interpretoval tak, že dovolateľ musí byť zastúpený advokátom – fyzickou

osobou. Najvyšší súd tak interpretoval ustanovenie druhá veta v nadväznosti na

druhá veta , v zmysle ktorého ak nejde o zastupovanie podľa , môže si

účastník zvoliť za zástupcu len fyzickú osobu. A keďže (v znení platnom v čase

relevantnom pre rozhodovanie najvyššieho súdu) neobsahovalo výslovne možnosť

procesného zastúpenia účastníka spoločnosťou s ručením obmedzeným poskytujúcu právne

služby podľa zákona o advokácii, najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol.

Podľa názoru ústavného súdu nie je takýto výklad správny. K otázke práva účastníka

občianskeho súdneho konania zvoliť si zástupcu ústavný súd už uviedol, že ustanovenie

upravuje právo účastníka občianskeho súdneho konania dať sa zastupovať

zástupcom, ktorého si zvolí vo všeobecnosti. Vo vzťahu k zastupovaniu účastníka

občianskeho súdneho konania zvoleným advokátom je podľa názoru ústavného súdu

určujúce ustanovenie , ktoré neobsahuje obmedzenie obsiahnuté v druhej vete

ustanovenia , t. j. že účastník konania si môže zvoliť za zástupcu len fyzickú

osobu. Zo vzťahu týchto právnych noriem vyplýva, že ak si účastník konania zvolí ako

svojho zástupcu pre občianske súdne konanie advokáta, je pre neho smerodajné ustanovenie

, ktoré je potrebné vykladať v spojení s príslušnými ustanoveniami zákona

o advokácii, pričom tieto, ako už bolo uvedené, umožňujú rôzne a pritom rovnocenné formy

výkonu advokácie, t. j. aj zastupovanie advokátom ako konateľom spoločnosti s ručením

obmedzeným podľa § 12 ods. 1 písm. e) v spojení s § 15 zákona o advokácii (II. ÚS

148/06-33).

Uvedené je potrebné uplatniť aj na ustanovenie druhá veta o to viac, že

v dovolacom konaní musí byť dovolateľ obligatórne zastúpený advokátom. To znamená, že

ustanovenie § 241 druhá veta je potrebné vykladať v nadväznosti na príslušné ustanovenia

zákona o advokácii, a nie v spojení s druhá veta . Podľa ústavného súdu účelom

obligatórneho zastúpenia dovolateľa v dovolacom konaní advokátom je predovšetkým

zabezpečiť kvalifikovanú právnu pomoc, pričom forma v akej advokát vykonáva

advokáciu, nie je z tohto hľadiska relevantná.

Ústavný súd v súvislosti s už uvedeným poukazuje na skutočnosť, že z ustanovenia

§ 12 ods. 4 druhej vety zákona o advokácii vyplýva povinnosť advokáta, ktorý poskytuje

právne služby prostredníctvom spoločnosti s ručením obmedzeným, pripojiť

pri poskytovaní právnych služieb k profesijnému označeniu aj obchodné meno spoločnosti.

Tak to bolo aj v posudzovanom prípade, keď v dovolaní podanom proti uzneseniu krajského

súdu č. k. -98 z 31. mája 2005 bolo v súlade s ustanovením § 12 ods. 4 druhá

veta zákona o advokácii pripojené k menu zvoleného advokáta (JUDr. B. M., advokát) aj

obchodné označenie spoločnosti, v mene ktorej a na účet ktorej tento advokát koná (JUDr.

B. M., advokát, spol. s r. o.).

Právo na právnu pomoc sa priznáva každému. Hlavný význam práva na právnu

pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v (súdy, iné štátne orgány,

orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní

pred nimi využíval právnu pomoc ().

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd uznesením

sp. zn. z 23. mája 2006, ktorým odmietol dovolanie podané sťažovateľom,

nesprávne a ústavne neprijateľným spôsobom interpretoval príslušné ustanovenia

a zákona o advokácii, čím porušil základné právo sťažovateľa podľa .

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napríklad ) do obsahu

základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci

rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom

poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská

republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre

výklad a používanie procesnoprávnych predpisov, ktoré upravujú podmienky konania, ku

ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného

postupu najvyššieho súdu ().

Keďže v dôsledku postupu a uznesenia najvyššieho súdu sa sťažovateľovi

neumožnilo uplatniť jeho procesné právo garantované zákonom , ktoré tvorí súčasť

základného práva na súdnu ochranu, porušil najvyšší súd napadnutým uznesením aj

základné právo sťažovateľa podľa .

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti a svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím boli porušené základné práva, zruší také rozhodnutie

a vec môže vrátiť na ďalšie konanie.

V danom prípade ústavný súd vyslovil, že napadnutým uznesením najvyššieho súdu

boli porušené základné práva sťažovateľa podľa a v súlade

s , zrušil toto uznesenie a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ústavný súd

totiž dospel k záveru, že len ďalším konaním vo veci sa naplní účel, ktorý sťažovateľ

sledoval podaním svojej sťažnosti ústavnému súdu. V ďalšom konaní bude najvyšší súd

viazaný právnymi názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze (§ 56 ods. 6 zákona

o ústavnom súde).

3. Podľa ústavný súd napokon rozhodol

aj o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia

pred ústavným súdom advokátskou kanceláriou JUDr. B. M., advokát, spol. s r. o., ktoré

v jej mene poskytoval JUDr. B. M., advokát, konateľ spoločnosti.

Sťažovateľ požadoval trovy za dva úkony (prevzatie veci a podanie ústavnej sťažnosti)

právnych služieb poskytnutých v roku 2006 (2 x 2730 Sk + 2 x 164 Sk ako režijný

poplatok) a za jeden úkon (podanie vyjadrenia ústavnému súdu) vykonaný v roku 2007

(2 970 Sk + 178 Sk režijný poplatok) a spolu s 19 % daňou z pridanej hodnoty ich vyčíslil

na celkovú sumu 10 633,80 Sk (slovom desaťtisícšestotridsaťtri slovenských korún

a osemdesiat halierov). Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľom sú

v súlade s vyhláškou Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov, ústavný súd ich priznal v sume ním požadovanej. Trovy konania je najvyšší súd

povinný uhradiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa (

v spojení s ) v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

V zmysle , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 25. októbra 2007