Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 469/2010
PDF · 273.1 KB
No categories available
IV. ÚS 469/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. G. – K., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž.,
ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.
16 Cob/176/2009 a jeho uznesením zo 14. októbra 2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. G. – K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra
2010 doručená sťažnosť J. G. – K. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným
11. novembra 2010, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.
16 Cob/176/2009 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením zo 14. októbra 2010
(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).
Zo sťažnosti a z jej doplnenia okrem iného vyplýva:
„Sťažovateľ dňa 16. 11. 2007 podal na Okresnom súde v Trenčíne návrh na úhradu
čiastky 987,52,-- € s príslušenstvom. Dňa 8. 7. 2009, bol vydaný rozsudok ktorý návrh
zamietol.
Proti rozsudku sťažovateľ podal odvolanie dňa 11. 09. 2009.
Dňa 18. 09. 2009 sťažovateľ vyzval Okresným súdom k úhrade odvolávacieho
poplatku, ktorý bol uhradený dňa 26. 09. 2009.
Od tejto doby ani Krajským súdom v Trenčíne nebol vykonaný žiaden úkon.
Sťažovateľ listom zo dňa 13. 10. 2010 požiadal Okresný súd v Trenčíne o prešetrenie
prieťahov v súdnom konaní. Na vec bolo reagované listom Spr - 2135/2010 zo dňa
19. 10. 2010.“
Sťažovateľ poukázal aj na to, že „... nemá vedomosť, prečo Krajský súd v Trenčíne,
od 13. 10. 2009 o odvolaní do dnešného dňa nekonal. Nekonaním súdu sťažovateľovi bola
spôsobná škoda, keď odporca nielen neuhradil sťažovateľovi žalovanú čiastku, ale
v ďalšom mu neumožnil realizovať do dnešného dňa oprávnenia dané mu platnou zmluvou,
ktorej sa odporca jej založením na ministerstve dovoláva a na základe nej realizuje svoju
činnosť, avšak povinnosti z nej vyplývajúce voči sťažovateľovi neplní. Od októbra 2007
do septembra 2010 pre nekonanie súdov sťažovateľ mesačne stratil čiastku 2500,- Sk
+ DPH. Celkove tak bol poškodený vo výške 87 500,- Sk + DPH, čo je čiastka 3 456,32.- €.
Na základe týchto skutočností máme za to, že Krajský súd v Trenčíne porušuje právo
sťažovateľa dané mu Ústavou SR v článku 48 ods. 2, keď v neprávoplatne neukončenom
spore naďalej nepokračuje a následne bezdôvodne po dobu jedného roka vôbec nekoná
a spor trvá skoro tri roky.“.
Sťažovateľ v doplnení sťažnosti uviedol, že „Po podaní sťažnosti Ústavnému súdu
SR Krajský súd v Trenčíne sťažovateľovi doručil uznesenie č. j. 16 Cob/176/2009-75 zo dňa
14. 10. 2010, ktorým nepripustil zmenu (rozšírenie), žalobného návrhu zo dňa 15. 7. 2009.
Urobil tak bez akéhokoľvek odôvodnenia a v neprítomnosti sporových strán.
Z hmotnoprávneho, ako i z procesného hľadiska je konanie odvolacieho súdu
v rozpore zo zákonom. Prvostupňový súd v spore rozhodol pod č. j. 36 Cb/358/2008.
O pripustení zmeny návrhu (rozšírení) v spore nerozhodol. Krajský súd preto ako
druhostupňový súd nemôže nahrádzať súd prvostupňový a v tejto časti sporu rozhodnúť bez
umožnenia práva na odvolanie.
Z uznesenia Krajského súdu nie je zrejmé ustanovenie OSP, ktoré ho oprávňuje
suplovať rozhodnutie prvostupňového súdu a neobsahuje ani zdôvodnenie, z akých dôkazov
či úvah dospel k vydaniu uznesenia.“.
Sťažovateľ v doplnení sťažnosti napokon uviedol, že „Okrem zákonného porušenia
procesného práva, keď druhostupňový súd neoprávnene rozhodol o tom, o čom mal
rozhodovať prvostupňový súd, Krajský súd v Trenčíne porušil i ustanovenie § 157 ods. 1
OSP, keď svoje uznesenie riadne neodôvodnil. Neoznačil jeho vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami, podľa ktorých v uznesení prijal právny záver. Bez konkrétneho
zdôvodnenia odvolací súd porušil princíp riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúci
z článku 46 a nasledujúcich Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.
Nezávislosť rozhodovania musí byť založená na princípe riadneho a spravodlivého
procesu, ktorý vylučuje ľubovôľu pri rozhodovaní.
Navrhovateľ dňa 11. 9. 2009 podal odvolanie proti rozsudku č. j. 36 Cb/358/2008
o ktorom do dnešného dňa odvolací súd nerozhodol, avšak horeuvedené uznesenie, i keď
v texte neoznačuje číslo horeuvedeného konania, dovoláva sa žalobného návrhu, o ktorom
prvostupňový súd pod horeuvedeným číslom jednal a rozhodol.“.
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto
rozhodol:
„Krajský súd v Trenčíne v konaní v spornej veci vedenej pod č. j. 16 Cob/176/2009
porušil právo sťažovateľa na riadne prerokovanie veci a rozhodnutie sporu bez zbytočných
prieťahov priznanému čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.
... odvolací súd v Trenčíne svojím uznesením č. j. 16 Cob/176/2009 zo dňa
14. 10. 2010 porušil základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce mu z čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv, vyslovuje Ústavný súd SR ich
porušenie a uznesenie horeuvedeného čísla č. j. 16 Cob/176/2009 zo dňa 14. 10. 2010,
zrušuje v zmysle ustanovenia § 56 ods. 1, 2 a 3 pís. b Zákona o Ústavnom súde SR.“
Okrem uvedeného sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné
zadosťučinenie v sume 3 456 €, ako aj úhradu trov konania.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,
ktorá je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, IV. ÚS 221/05).
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Cob/176/2009
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že
porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,
ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať
o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní
má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03,
IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní
sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými
významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“
v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr.
I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 221/05).
Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2
ústavy malo dôjsť postupom krajského súdu v napadnutom konaní, teda v konaní o odvolaní
podanom 11. septembra 2009 proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn.
36 Cb/358/2008 z 8. júna 2009.
Ústavný súd zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh zistil, že napadnuté konanie začalo
13. októbra 2009, keď Okresný súd Trenčín predložil súdny spis spolu s odvolaním
na rozhodnutie krajskému súdu.
Keďže sťažnosť namietajúca okrem iného aj prieťahy v napadnutom konaní bola
ústavnému súdu doručená 8. novembra 2010, teda iba po viac ako roku od jeho začatia,
ústavný súd uzavrel, že napadnuté konanie netrvá tak dlho, aby bolo možné uvažovať
o zbytočných prieťahoch, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
postupom krajského súdu ústavný súd poukazuje aj na to, že špecifickosť sťažnosti podľa
čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť
až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti
nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou
všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje
až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Predmetom konania pred ústavným súdom, ako už bolo uvedené, je okrem iného
rozhodovanie o návrhu sťažovateľa smerujúcom proti postupu krajského súdu, ktorým boli
podľa neho spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní
vedenom krajským súdom pod sp. zn. 16 Cob/176/2009.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 20/05), že účelom práva
účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3
ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)] je
poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav
zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto
o sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že využil označené právne
prostriedky podľa zákona o súdoch (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde), avšak ich
využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného porušenia označených práv.
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3
ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok
ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
(napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany
pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z.
o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať
bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť
[§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 120 ods. 7 citovaného zákona].
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho
zástupcu uplatnil sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi krajského súdu
podaním z 29. októbra 2010, pričom sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní bola
ústavnému súdu doručená už 8. novembra 2010 bez toho, aby sťažovateľ vyčkal
na odpoveď predsedu krajského súdu.
Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že predmetnú sťažnosť na prieťahy
v konaní v okolnostiach danej veci treba vyhodnotiť ako formálny úkon, ktorému nemožno
pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdu
dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom
konaní.
Ústavný súd v súvislosti s namietaným postupom krajského súdu, ktorým malo dôjsť
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, poukazuje na to, že
sťažnosť bola ústavnému súdu podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné
dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon účinne poskytuje
sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd, bolo bezúspešné a neprinieslo ním
sledovaný cieľ.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy odmietol aj pre jej neprípustnosť podľa § 25
ods. 2 ústavy v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.
16 Cob/176/2009-75 zo 14. októbra 2010
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným
spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý
rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.
Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje
každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním
(I. ÚS 26/94). Základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa možno
domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi
(napr. III. ÚS 124/04). Podľa čl. 142 ústavy súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon. Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46
ods. 1 ústavy neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)
súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo
v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už
spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch
rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že
účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Podstatou tejto časti sťažnosti sú námietky sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu
krajského súdu, ktorým podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ okrem iného
tvrdí, že predmetným uznesením, ktorým krajský súd nepripustil zmenu (rozšírenie) jeho
žalobného návrhu z 15. júla 2009, „rozhodol o tom, o čom mal rozhodovať prvostupňový
súd“, a navyše porušil aj ustanovenie § 157 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, keď
svoje uznesenie riadne neodôvodnil. Sťažovateľ je presvedčený, že z hmotnoprávneho, ako
aj procesného hľadiska je konanie odvolacieho súdu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu
krajského súdu zo 14. októbra 2010 „v rozpore so zákonom“.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu
konštatuje, že v okolnostiach danej veci nedospel k záveru, že by toto uznesenie bolo
svojvoľné a že by zasahovalo do základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1
ústavy nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia
vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že
napadnuté uznesenie nebolo dostatočne odôvodnené, ústavný súd s týmto názorom
nesúhlasí, naopak, toto uznesenie považuje za zrozumiteľné s jasne objasneným skutkovým
a právnym základom.
Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:
„Podľa § 95 ods. 1, 2 O. s. p. navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť
návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných
rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.
Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť
podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade,
ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takomto prípade
pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.
Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zmenu návrhu súd posudzuje z hľadiska
procesnej hospodárnosti. Zmeny návrhu nemôžu byť ponechané úplne neobmedzene
v dispozícii účastníkov konania. V prvom rade súd skúma základnú podmienku, ktorá
vychádza zo zásady hospodárnosti súdneho konania a ktorá je vyjadrená v platnej právnej
úprave tým, že súd nepripustí zmenu návrhu, ak by doterajšie dokazovanie nemohlo byť
podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.
V danom prípade ide o takýto stav, keď súd prvého stupňa rozhodol o pôvodnom
návrhu dňa 8. 7. 2009; žalobca podal odvolanie dňa 11. 9. 2009 a rozšírenie žalobného
návrhu dňa 15. 7. 2009. Predovšetkým je potrebné uviesť, že z doterajšieho dokazovania
nie sú dané podklady pre konanie o rozšírenom návrhu a v odvolacom konaní sa
preskúmava konanie pred súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok.“
V súvislosti s uvedeným ústavný súd vo svojej judikatúre poukázal na to, že
odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne
a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu
je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. III. ÚS 209/04).
Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd pri vydaní napadnutého uznesenia konal
v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci
správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú
logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením
krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. Za takéto rozhodnutie ústavný súd
považuje sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu.
Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že
vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah tohto ustanovenia k čl. 46 ods. 1
ústavy. Ústavodarca vyjadril formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy zhodu zámerov
vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru
(napr. II. ÚS 71/97, III. ÚS 279/09). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv
nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07), a tak závery ústavného súdu vo vzťahu
k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy sa v celom rozsahu vzťahujú aj na namietané
porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd na základe uvedeného odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jej
zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa
ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané
na vyslovenie porušenia práva alebo slobody (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2010