Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 469/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť J. G. – K., T., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., Ž.,

ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn.

16 a jeho uznesením zo 14. októbra 2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť J. G. – K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. novembra

2010 doručená sťažnosť J. G. – K. (ďalej len „sťažovateľ“), doplnená podaním doručeným

11. novembra 2010, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1

a (ďalej len „“) a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

16 (ďalej len „napadnuté konanie“) a jeho uznesením zo 14. októbra 2010

(ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Zo sťažnosti a z jej doplnenia okrem iného vyplýva:

„Sťažovateľ dňa 16. 11. 2007 podal na Okresnom súde v Trenčíne návrh na úhradu

čiastky 987,52,-- € s príslušenstvom. Dňa 8. 7. 2009, bol vydaný rozsudok ktorý návrh

zamietol.

Proti rozsudku sťažovateľ podal odvolanie dňa 11. 09. 2009.

Dňa 18. 09. 2009 sťažovateľ vyzval Okresným súdom k úhrade odvolávacieho

poplatku, ktorý bol uhradený dňa 26. 09. 2009.

Od tejto doby ani Krajským súdom v Trenčíne nebol vykonaný žiaden úkon.

Sťažovateľ listom zo dňa 13. 10. 2010 požiadal Okresný súd v Trenčíne o prešetrenie

prieťahov v súdnom konaní. Na vec bolo reagované listom Spr - 2135/2010 zo dňa

19. 10. 2010.“

Sťažovateľ poukázal aj na to, že „... nemá vedomosť, prečo Krajský súd v Trenčíne,

od 13. 10. 2009 o odvolaní do dnešného dňa nekonal. Nekonaním súdu sťažovateľovi bola

spôsobná škoda, keď odporca nielen neuhradil sťažovateľovi žalovanú čiastku, ale

v ďalšom mu neumožnil realizovať do dnešného dňa oprávnenia dané mu platnou zmluvou,

ktorej sa odporca jej založením na ministerstve dovoláva a na základe nej realizuje svoju

činnosť, avšak povinnosti z nej vyplývajúce voči sťažovateľovi neplní. Od októbra 2007

do septembra 2010 pre nekonanie súdov sťažovateľ mesačne stratil čiastku 2500,- Sk

+ DPH. Celkove tak bol poškodený vo výške 87 500,- Sk + DPH, čo je čiastka 3 456,32.- €.

Na základe týchto skutočností máme za to, že Krajský súd v Trenčíne porušuje právo

sťažovateľa dané mu SR v článku 48 ods. 2, keď v neprávoplatne neukončenom

spore naďalej nepokračuje a následne bezdôvodne po dobu jedného roka vôbec nekoná

a spor trvá skoro tri roky.“.

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti uviedol, že „Po podaní sťažnosti Ústavnému súdu

SR Krajský súd v Trenčíne sťažovateľovi doručil uznesenie č. j. -75 zo dňa

14. 10. 2010, ktorým nepripustil zmenu (rozšírenie), žalobného návrhu zo dňa 15. 7. 2009.

Urobil tak bez akéhokoľvek odôvodnenia a v neprítomnosti sporových strán.

Z hmotnoprávneho, ako i z procesného hľadiska je konanie odvolacieho súdu

v rozpore zo zákonom. Prvostupňový súd v spore rozhodol pod č. j. .

O pripustení zmeny návrhu (rozšírení) v spore nerozhodol. Krajský súd preto ako

druhostupňový súd nemôže nahrádzať súd prvostupňový a v tejto časti sporu rozhodnúť bez

umožnenia práva na odvolanie.

Z uznesenia Krajského súdu nie je zrejmé ustanovenie , ktoré ho oprávňuje

suplovať rozhodnutie prvostupňového súdu a neobsahuje ani zdôvodnenie, z akých dôkazov

či úvah dospel k vydaniu uznesenia.“.

Sťažovateľ v doplnení sťažnosti napokon uviedol, že „Okrem zákonného porušenia

procesného práva, keď druhostupňový súd neoprávnene rozhodol o tom, o čom mal

rozhodovať prvostupňový súd, Krajský súd v Trenčíne porušil i ustanovenie § 157 ods. 1

, keď svoje uznesenie riadne neodôvodnil. Neoznačil jeho vzťah medzi skutkovými

zisteniami a úvahami, podľa ktorých v uznesení prijal právny záver. Bez konkrétneho

zdôvodnenia odvolací súd porušil princíp riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúci

z článku 46 a nasledujúcich SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.

Nezávislosť rozhodovania musí byť založená na princípe riadneho a spravodlivého

procesu, ktorý vylučuje ľubovôľu pri rozhodovaní.

Navrhovateľ dňa 11. 9. 2009 podal odvolanie proti rozsudku č. j.

o ktorom do dnešného dňa odvolací súd nerozhodol, avšak horeuvedené uznesenie, i keď

v texte neoznačuje číslo horeuvedeného konania, dovoláva sa žalobného návrhu, o ktorom

prvostupňový súd pod horeuvedeným číslom jednal a rozhodol.“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„Krajský súd v Trenčíne v konaní v spornej veci vedenej pod č. j. 16

porušil právo sťažovateľa na riadne prerokovanie veci a rozhodnutie sporu bez zbytočných

prieťahov priznanému SR.

... odvolací súd v Trenčíne svojím uznesením č. j. zo dňa

14. 10. 2010 porušil základné práva a slobody sťažovateľa vyplývajúce mu z čl. 46 ods. 1

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv, vyslovuje Ústavný súd SR ich

porušenie a uznesenie horeuvedeného čísla č. j. zo dňa 14. 10. 2010,

zrušuje v zmysle ustanovenia , a pís. b SR.“

Okrem uvedeného sťažovateľ žiadal, aby mu ústavný súd priznal finančné

zadosťučinenie v sume 3 456 €, ako aj úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom

predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť,

ktorá je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným

právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo

slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (,

, ).

1. K namietanému porušeniu základného práva podľa

postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva

na konanie bez zbytočných prieťahov podľa môže vyplývať aj z toho, že

porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom,

ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať

o zbytočných prieťahoch (m. m. , ).

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní

má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov podľa (, , ,

, ). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní

sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými

významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“

v zmysle , sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr.

, , , ).

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho základného práva garantovaného čl. 48 ods. 2

malo dôjsť postupom krajského súdu v napadnutom konaní, teda v konaní o odvolaní

podanom 11. septembra 2009 proti rozsudku Okresného súdu Trenčín sp. zn.

z 8. júna 2009.

Ústavný súd zo sťažnosti, z jej doplnenia a príloh zistil, že napadnuté konanie začalo

13. októbra 2009, keď Okresný súd Trenčín predložil súdny spis spolu s odvolaním

na rozhodnutie krajskému súdu.

Keďže sťažnosť namietajúca okrem iného aj prieťahy v napadnutom konaní bola

ústavnému súdu doručená 8. novembra 2010, teda iba po viac ako roku od jeho začatia,

ústavný súd uzavrel, že napadnuté konanie netrvá tak dlho, aby bolo možné uvažovať

o zbytočných prieťahoch, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

V súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa

postupom krajského súdu ústavný súd poukazuje aj na to, že špecifickosť sťažnosti podľa

spočíva okrem iného aj v tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť

až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti

nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou

všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci predovšetkým všeobecného súdnictva.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje

až v prípade zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Predmetom konania pred ústavným súdom, ako už bolo uvedené, je okrem iného

rozhodovanie o návrhu sťažovateľa smerujúcom proti postupu krajského súdu, ktorým boli

podľa neho spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa v konaní

vedenom krajským súdom pod sp. zn. .

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , ), že účelom práva

účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní [podľa § 3

ods. 7 a a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“)] je

poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav

zapríčinený nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou. Ústavný súd preto

o sťažnosti, predmetom ktorej je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2

, koná iba za predpokladu, že sťažovateľ preukáže, že využil označené právne

prostriedky podľa zákona o súdoch ( ), avšak ich

využitím nedosiahol účinnú nápravu namietaného porušenia označených práv.

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní podľa § 3

ods. 7 a § 62 ods. 1 a nasl. zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok

ochrany základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

(napr. , ). Účinnosť takého právneho prostriedku ochrany

pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní potvrdzuje aj znenie

o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať

bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť

[§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b) a § 120 ods. 7 citovaného zákona].

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho

zástupcu uplatnil sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi krajského súdu

podaním z 29. októbra 2010, pričom sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní bola

ústavnému súdu doručená už 8. novembra 2010 bez toho, aby sťažovateľ vyčkal

na odpoveď predsedu krajského súdu.

Ústavný súd na základe uvedeného konštatuje, že predmetnú sťažnosť na prieťahy

v konaní v okolnostiach danej veci treba vyhodnotiť ako formálny úkon, ktorému nemožno

pripísať účinky, ktoré by inak takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda krajského súdu

dostal primeranú lehotu na prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom

konaní.

Ústavný súd v súvislosti s namietaným postupom krajského súdu, ktorým malo dôjsť

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , poukazuje na to, že

sťažnosť bola ústavnému súdu podaná predčasne, a to v čase, keď ešte nebolo možné

dospieť k záveru, že by vyčerpanie právneho prostriedku, ktorý zákon účinne poskytuje

sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd, bolo bezúspešné a neprinieslo ním

sledovaný cieľ.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v časti namietajúcej porušenie

základného práva podľa odmietol aj pre jej neprípustnosť podľa

ods. 2 v spojení s .

2. K namietanému porušeniu základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu č. k.

16 -75 zo 14. októbra 2010

Podľa má každý právo domáhať sa zákonom ustanoveným

spôsobom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených

zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo... prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý

rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu zaručuje

každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním

(). Základného práva na súdnu ochranu podľa sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi

(napr. ). Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon. zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym)

súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo

v občianskoprávnom spore (, ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Podstatou tejto časti sťažnosti sú námietky sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu

krajského súdu, ktorým podľa názoru sťažovateľa došlo k porušeniu jeho základného práva

podľa a práva podľa dohovoru. Sťažovateľ okrem iného

tvrdí, že predmetným uznesením, ktorým krajský súd nepripustil zmenu (rozšírenie) jeho

žalobného návrhu z 15. júla 2009, „rozhodol o tom, o čom mal rozhodovať prvostupňový

súd“, a navyše porušil aj ustanovenie , keď

svoje uznesenie riadne neodôvodnil. Sťažovateľ je presvedčený, že z hmotnoprávneho, ako

aj procesného hľadiska je konanie odvolacieho súdu vo vzťahu k napadnutému uzneseniu

krajského súdu zo 14. októbra 2010 „v rozpore so zákonom“.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu

konštatuje, že v okolnostiach danej veci nedospel k záveru, že by toto uznesenie bolo

svojvoľné a že by zasahovalo do základného práva sťažovateľa podľa .

Podľa názoru ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1

nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia

vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že

napadnuté uznesenie nebolo dostatočne odôvodnené, ústavný súd s týmto názorom

nesúhlasí, naopak, toto uznesenie považuje za zrozumiteľné s jasne objasneným skutkovým

a právnym základom.

Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia okrem iného uviedol:

„Podľa , navrhovateľ môže za konania so súhlasom súdu meniť

návrh na začatie konania. Zmenený návrh treba ostatným účastníkom doručiť do vlastných

rúk, pokiaľ neboli prítomní na pojednávaní, na ktorom došlo k zmene.

Súd nepripustí zmenu návrhu, ak by výsledky doterajšieho konania nemohli byť

podkladom pre konanie o zmenenom návrhu. Súd nepripustí zmenu návrhu ani v prípade,

ak by na konanie o zmenenom návrhu bol vecne príslušný iný súd. V takomto prípade

pokračuje súd v konaní o pôvodnom návrhu po právoplatnosti uznesenia.

Z citovaného ustanovenia vyplýva, že zmenu návrhu súd posudzuje z hľadiska

procesnej hospodárnosti. Zmeny návrhu nemôžu byť ponechané úplne neobmedzene

v dispozícii účastníkov konania. V prvom rade súd skúma základnú podmienku, ktorá

vychádza zo zásady hospodárnosti súdneho konania a ktorá je vyjadrená v platnej právnej

úprave tým, že súd nepripustí zmenu návrhu, ak by doterajšie dokazovanie nemohlo byť

podkladom pre konanie o zmenenom návrhu.

V danom prípade ide o takýto stav, keď súd prvého stupňa rozhodol o pôvodnom

návrhu dňa 8. 7. 2009; žalobca podal odvolanie dňa 11. 9. 2009 a rozšírenie žalobného

návrhu dňa 15. 7. 2009. Predovšetkým je potrebné uviesť, že z doterajšieho dokazovania

nie sú dané podklady pre konanie o rozšírenom návrhu a v odvolacom konaní sa

preskúmava konanie pred súdom prvého stupňa a napadnutý rozsudok.“

V súvislosti s uvedeným ústavný súd vo svojej judikatúre poukázal na to, že

odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového i odvolacieho), ktoré stručne

a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver, že z tohto aspektu

je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (m. m. ).

Ústavný súd ďalej konštatuje, že krajský súd pri vydaní napadnutého uznesenia konal

v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci

správne interpretoval a aplikoval, a jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú

logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s napadnutým uznesením

krajského súdu ústavný súd ďalej konštatuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. Za takéto rozhodnutie ústavný súd

považuje sťažnosťou napadnuté uznesenie krajského súdu.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd konštatuje, že

vo svojej ustálenej judikatúre viackrát poukázal na vzťah tohto ustanovenia k čl. 46 ods. 1

. Ústavodarca vyjadril formuláciou uvedenou v zhodu zámerov

vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru

(napr. , ). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (), a tak závery ústavného súdu vo vzťahu

k namietanému porušeniu sa v celom rozsahu vzťahujú aj na namietané

porušenie práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd na základe uvedeného odmietol sťažnosť aj v tejto časti z dôvodu jej

zjavnej neopodstatnenosti ( ).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti, keďže rozhodovanie o nich je viazané

na vyslovenie porušenia práva alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010