Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 465/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra

2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Z. S., N., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. L.,

N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 , základného práva na ochranu majetku podľa ods.

1 , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj

majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho rozsudkom z 11. marca 2009 a postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením

z 31. mája 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. Z. S. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta

2010 faxom a 20. augusta 2010 poštou doručená sťažnosť MUDr. Z. S., N. (ďalej len

„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. L., N., vo veci namietaného porušenia

jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa , práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. marca 2009

a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2010.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Sťažovateľ návrhom... uplatnil na príslušnom súde... voči žalovanej CH. nárok o

zaplatenie 266.611,09,- Sk s prísl. titulom úhrady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť jej

poistencom...

Okresný súd Bratislava 1 žalobe vyhovel, keď platobným rozkazom zo 6. 7. 2004,

sp. zn. Rob 492/04 zaviazal žalovanú poisťovňu zaplatiť sumu 266.641,09,- Sk s prísl.

sťažovateľovi.

Po podanom odpore... okresný súd rozsudkom z 12. 5. 2008. č. k. -66

žalobu... zamietol...

Krajský súd v Bratislave na odvolanie sťažovateľa... rozsudkom z 11. 3. 2009. sp. zn.

rozsudok okresného súdu potvrdil s odôvodnením, že

a) uznal námietku sťažovateľa ohľadne obchodnoprávnej kvalifikácie jeho

pohľadávky voči žalovanej poisťovni a v dôsledku toho ju nepovažoval za premlčanú, ale na

strane druhej

b) uzavrel, že sťažovateľ nepreukázal a ani len netvrdil žiadne také okolnosti,

vzhľadom na ktoré by žalovaná strana mala povinnosť poskytnúť žiadané plnenie, ktoré

bolo nad rozsah zmluvy o poskytovaní a úhrade za zdravotnú starostlivosť, a to napriek

tomu, že na zmluvou obmedzený mesačný rozsah úhrady (do 160.000,- Sk- pozn.)

poukazovala v podanom odpore a že

c) prekážku v účasti na odvolacom pojednávaní ničím nepreukázal, preto mohol

krajský súd konať a rozhodnúť.

Sťažovateľ podal... dovolanie, v ktorom namietal, že ihneď po doručení predvolania

listom z 13. 2. 2009 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť a neúčasť svojej právnej

zástupkyne na pojednávaní určenom na 11. 3. a požiadal o určenie nového termínu

pojednávania. Oznámil, že sa pojednávania 11. 3. 2009 nemôžu zúčastniť, nakoľko vo veci

Okresného súdu v Komárne , v ktorej veci je sťažovateľ obžalovaný a jeho

právna zástupkyňa je tu jeho obhajkyňou, bol určený termín hlavného pojednávania na dni

2. 3. až 13. 3. 2009. ... Predvolánku nemohol doložiť, nakoľko tento termín bol určený na

verejnom zasadnutí 7. 1. 2009 a kópiu zápisnice nemal k dispozícii. Právna zástupkyňa

sťažovateľa predpokladala, že ak by súd mal pochybnosť o pravdivosti uvedeného dôvodu

ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní, buď si súd túto prekážku telefonicky sám overí na

príslušnom okresnom súde, ako to robia mnohé iné súdy, alebo vyzve, aby sme označenú

prekážku hodnoverne doložili a preukázali. V takom prípade by sme išli na Okresný súd do

Komárna a žiadali si prefotiť zápisnicu zo 7. 1. 2009, kde bolo uznesenie o určení termínu

hlavného pojednávania na 2. až 13. marca 2009; keď sme nič od krajského súdu nedostali,

dôvodne sme predpokladali, že našej žiadosti o odročenie odvolacieho pojednávania bolo

vyhovené.“

Sťažovateľ v dovolaní tiež namietal právne posúdenie veci krajským súdom.

Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre neprípustnosť odmietol uznesením sp. zn.

3 z 31. mája 2010.

Sťažovateľ sa domnieva, že krajský súd mu svojím postupom odňal možnosť konať

pred súdom „najmä v tom, že vôbec neuznal za prekážku neúčasti na odvolacom

pojednávaní kolidujúce trestné pojednávanie...

Vzhľadom k tomu, že odvolací súd menil právne posúdenie veci, totiž okresný súd

nárok nepriznal z dôvodu jeho premlčania a preto neskúmal ani jeho základ ani jeho výšku

(viď R rozh.), bolo povinnosťou odvolacieho súdu podľa

nariadiť pojednávanie s účasťou sťažovateľa, lebo v opačnom prípade mu bola odňatá

reálna a efektívna možnosť skutkovo a právne argumentovať ohľadne uplatneného nároku,

ku ktorému zaujal názor krajský súd.

Zmena v právnom názore odvolacieho súdu mala byť dôvodom kasačného

rozhodnutia okresného súdu tak, aby bola zachovaná ústavná zásada dvojinštantnosti

občianskeho súdneho konania a aby sa sťažovateľ mohol vyjadriť k právnej stránke

uplatneného nároku...

Naviac musíme dodať, že dovolací súd sa venoval len jednej našej námietke, a to

nedoloženej prekážky na odvolacom súde. Druhú námietku - iný náhľad na vec odvolacím

súdom, a tým odňatie pre sťažovateľa, jednu riadnu opravnú inštanciu nehodnotil, teda ju

ignoroval, čím tiež hrubo zasiahol do jeho procesných práv na spravodlivý proces.

Sťažovateľ preto dôvodne namieta, že arbitrárnym a svojvoľným prístupom

najvyššieho súdu bol zbavený svojho práva na prístup na súd... a svojho práva na pokojné

užívanie majetku...

Vzhľadom na uvedené... navrhujeme, aby sa ústavný súd zameral na ústavnoprávny

prieskum nielen posledného rozhodnutia všeobecného súdu, ale aj rozsudku krajského

súdu...“

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo MUDr. Z. S. na súdnu ochranu podľa , na

spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1

a Protokolu č. 1 k Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z

11. 3. 2009, sp. zn. v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR z 31. 5.

2010, sp. zn. , porušené bolo.

2. Označené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušuje a vec vracia

Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť MUDr. Z. S. trovy právneho zastúpenia 208,96

Eur na účet jeho právnej zástupkyne do 1 mesiaca od doručenia nálezu.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2

.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva na ochranu majetku podľa , práva

na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne

užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 11. marca 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie

v lehote ustanovenej v . Táto lehota je dvojmesačná

a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia

o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na

odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene ( ).

V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon

o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. , ,

, ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že podanie neprípustného

dovolania nemožno z hľadiska považovať za vyčerpanie účinného

prostriedku nápravy v zmysle . V prípade, ak dovolanie

nie je prípustné, nemožno ho považovať za účinný procesný prostriedok, ktorý zákon

poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd (,

).

V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,

podľa ktorej opravným prostriedkom, ktorým je podľa

podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý v zákone predvídaný opravný

prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa rozvinú procesné vzťahy v príslušnom

konaní, ktoré vedú k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej ().

Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému tento

opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu

o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3

( v uznesení uvedená judikatúra).

Namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 10. apríla 2009.

Zásielku so sťažnosťou adresovanú ústavnému súdu podal sťažovateľ na pošte 17. augusta

2010. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty

ustanovenej v .

Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť

sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu a jeho rozsudku podľa § 25

ods. 2 z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a základného práva na ochranu majetku podľa , práva

na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne

užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2010

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je, že nie je

zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak

namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď

preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného

prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody

sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie (napr. , , , ).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej

právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti ( ) nemôže

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , ). Vzhľadom na to ústavný súd nie je

zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne

názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov

vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkový stav a právne závery

všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté

právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne

a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (podobne , ).

Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1

dohovoru a aj , ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu

pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje

rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná

podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá

vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno

posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti

Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia

nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,

ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.

Najvyšší súd rozhodoval na základe dovolania sťažovateľa, v ktorom sťažovateľ

namietal, že mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože

krajský súd neprihliadol na ospravedlnenie sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, ktorým

ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní 11. marca 2009 z dôvodu kolízie pojednávaní,

s tým, že krajský súd 11. marca 2009 vo veci konal a rozhodol. V dovolaní tiež namietol, že

konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

a rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa skúmal prípustnosť dovolania

a zaoberal sa otázkou, či postupom krajského súdu nebola sťažovateľovi odňatá možnosť

konať pred súdom podľa (ďalej aj „OSP“).

V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:

„Podľa , dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu

z dôvodov, taxatívne uvedených v § 237 písm. a) až g) a v prípadoch uvedených v § 238.

V prejednávanej veci dovolanie nie je prípustné zo žiadneho z dôvodov uvedených

v

Dovolací súd skúmal existenciu dôvodov prípustnosti dovolania uvedených v § 237

, osobitne so zameraním na žalobcom namietaný dôvod, uvedený pod písmenom f)

tohto ustanovenia, t. j., že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.

Za odňatie možnosti konať pred súdom je potrebné považovať taký procesný postup

súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky

súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.

Žalobca v dovolaní namieta, že vec bola prejednaná a rozhodnutá odvolacím súdom

na pojednávaní bez jeho prítomnosti, pričom svoju neúčasť ospravedlnil s poukazom na

kolíziu s iným pojednávaním a požiadal o stanovenie nového termínu pojednávania.

Podľa , súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak

sa riadne predvolaný účastník nedostavil na pojednávanie a nepožiadal z dôležitého dôvodu

o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, pritom prihliadne

na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.

Dôležitosť dôvodov, pre ktoré účastník konania žiada o jeho odročenie, posudzuje

súd so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu. Žalobca nepredložil žiadny doklad

o existencii ním uvádzaného dôvodu pre odročenie pojednávania a odvolací súd preto

dôvodne konštatoval, že pre odročenie pojednávania nie sú dané dôležité dôvody. Postup

súdu podľa citovaného ustanovenia nie je preto možné v danom

prípade považovať za dovolací dôvod podľa

Keďže v dovolacom konaní neboli zistené žiadne vady, pre ktoré je daná prípustnosť

dovolania v zmysle , dovolací súd dovolanie žalobcu podľa

v spojení s odmietol.“

Podľa podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví

zákon. Domáhať sa práva na súdnu ochranu podľa možno len

v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú ( ). S právom na

súdnu ochranu súvisí právo účastníka konania, aby sa jeho vec prerokovala v jeho

prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2

). V oblasti uplatňovania a ochrany subjektívnych práv v rámci civilného procesu je

základným právnym predpisom . Tento právny predpis upravuje

aj podmienky, za splnenia ktorých môže súd vec prejednať aj v neprítomnosti účastníka

konania, čím ustanovuje výnimku zo základného práva podľa . Ide

o prípad, keď sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada

z dôležitého dôvodu o odročenie ( ). Dôležitosť dôvodov podľa

ods. 2 hodnotí v každom konkrétnom prípade súd, pričom bude závisieť od

konkrétnych právnych a skutkových okolností prípadu. Zásah ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnený len v prípade jeho nezlučiteľnosti

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou ().

Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. z 31. mája 2010

skúmal prípustnosť dovolania z hľadiska zákonných podmienok podľa

a hodnotil postup krajského súdu z toho pohľadu, či svojím postupom neodňal

sťažovateľovi možnosť konať pred súdom podľa . Najvyšší súd dospel

k záveru, že dovolanie nie je prípustné podľa . Postup krajského súdu, ktorý vec

prerokoval a rozhodol na pojednávaní bez prítomnosti sťažovateľa a jeho právnej

zástupkyne, vyhodnotil tak, že krajský súd svojím postupom neodňal sťažovateľovi

možnosť konať pred súdom. Podstata argumentácie najvyššieho súdu spočívala

v konštatovaní, že sťažovateľ nepreukázal svoje tvrdenie o kolízii pojednávaní („žalobca

nepredložil žiadny doklad o existencii ním uvádzaného dôvodu pre odročenie pojednávania

a odvolací súd preto dôvodne konštatoval, že pre odročenie pojednávania nie sú dané

dôležité dôvody“). Z týchto skutočností je zrejmý záver najvyššieho súdu, že krajský súd

postupoval v súlade so zákonnou možnosťou podľa prejednať vec

a rozhodnúť v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka, ktorý sa nedostaví na

pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie.

V tejto súvislosti podľa ústavného súdu neobstojí námietka sťažovateľa, že krajský

súd mal vyzvať sťažovateľa, aby preukázal svoje tvrdenie o kolízii pojednávaní, prípadne

mal sám zisťovať opodstatnenosť tohto tvrdenia na Okresnom súde Komárno, kde sa malo

uskutočniť kolidujúce pojednávanie. Krajský súd mohol týmto spôsobom postupovať, avšak

tým, že takto nepostupoval, nekonal protizákonne, a jeho postup nemožno hodnotiť ako

svojvoľný, arbitrárny a zjavne neodôvodnený. Ústavný súd tiež poukazuje na procesnú

povinnosť účastníka konania prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania, pravdivo

a úplne opísať všetky potrebné skutočnosti, označiť dôkazné prostriedky o svojich

tvrdeniach a dbať na pokyny súdu ( ). Účastník konania je povinný

v súdnom konaní vystupovať aktívne s tým, že v určitých prípadoch Občiansky súdny

poriadok spája právne dôsledky s nečinnosťou, pasivitou, prípadne s opomenutím konať

zo strany účastníka konania (napr. rozsudok pre zmeškanie podľa alebo

prezumpcia toho, že účastník nemá námietky proti návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia

konania podľa a pod.). V tomto prípade je dôležitou skutočnosťou aj to,

že sťažovateľ bol v konaní pred všeobecnými súdmi zastúpený advokátkou, u ktorej je

dôvodné predpokladať znalosť právnych predpisov a tiež právnych dôsledkov spojených

s nepreukázaním tvrdených skutočností. Taktiež je potrebné uviesť, že predloženie dôkazu

o kolidujúcom pojednávaní na Okresnom súde Komárno nebolo u sťažovateľa spojené

s ťažko prekonateľnou prekážkou napriek tomu, že termín pojednávania bol určený na

Okresnom súde Komárno na verejnom zasadnutí 7. januára 2009.

Čo sa týka námietky sťažovateľa, že nebola dodržaná zásada dvojinštantnosti

občianskeho súdneho konania, je potrebné uviesť, že

predpokladá možnosť, aby odvolací súd vec inak právne posúdil a zároveň vydal meritórne

rozhodnutie, za predpokladu, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci. Je

vhodné, aby v prípade takého postupu odvolací súd rozhodol na pojednávaní tak, aby sa

účastníci konania mohli k veci a k odlišnému právnemu hodnoteniu vyjadriť, pričom

v tomto prípade krajský súd rozhodol na pojednávaní. Neobstojí námietka sťažovateľa, že

najvyšší súd sa nezaoberal všetkými namietanými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uviedol

v dovolaní. Dovolací súd môže skúmať to, či je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípadne či rozhodnutie odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ), až vtedy, keď je vo veci

podané dovolanie, ktoré je prípustné podľa alebo podľa .

Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sa zaoberal prípustnosťou

dovolania z hľadiska a , a keďže dospel k záveru, že

dovolanie sťažovateľa nie je prípustné ani podľa jedného z týchto ustanovení, nebol

povinný a ani oprávnený skúmať dovolaciu námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesprávneho

právneho posúdenia veci krajským súdom. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje

s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o porušení základného práva

na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie podľa

ods. 1 dohovoru a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho

súdu svojím vlastným. Najvyšší súd pri vyslovení svojho právneho názoru interpretoval

relevantné právne predpisy ústavne konformným spôsobom, čím je vylúčená arbitrárnosť

alebo zjavná neodôvodnenosť predmetného uznesenia. O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade

a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,

ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich

účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu takéto nedostatky

nevykazuje, a preto na jeho meritórne preskúmanie ústavný súd nie je oprávnený.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým

najvyšší súd dospel. Závery najvyššieho súdu a jeho rozhodnutie nemožno z ústavného

hľadiska považovať za neudržateľné a neospravedlniteľné.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa (a právo podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným

(občianskoprávnym) súdom (, mutatis mutandis , ).

K namietanému porušeniu základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu postupom

a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 31. mája 2010 ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až . Keďže ústavný súd nezistil porušenie

ods. 1 a dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom

označeného základného práva podľa a práva podľa dodatkového

protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným

súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa v spojení s

ods. 1 . Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery

v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je

základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho

subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. , ,

, ).

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že

medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného

práva na súdnu ochranu podľa , práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1

a práva pokojne užívať svoj majetok podľa dodatkového protokolu nie je taká

príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia porušenia označených práv

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími

návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. decembra 2010