Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 465/2010
PDF · 227.14 KB
No categories available
IV. ÚS 465/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. decembra
2010 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Z. S., N., zastúpeného advokátkou JUDr. Z. L.,
N., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva pokojne užívať svoj
majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
3 Cob/202/2008 a jeho rozsudkom z 11. marca 2009 a postupom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo/22/2009 a jeho uznesením
z 31. mája 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť MUDr. Z. S. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta
2010 faxom a 20. augusta 2010 poštou doručená sťažnosť MUDr. Z. S., N. (ďalej len
„sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Z. L., N., vo veci namietaného porušenia
jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“), základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/202/2008 a jeho rozsudkom z 11. marca 2009
a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní
vedenom pod sp. zn. 3 Obdo/22/2009 a jeho uznesením z 31. mája 2010.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
„Sťažovateľ návrhom... uplatnil na príslušnom súde... voči žalovanej CH. nárok o
zaplatenie 266.611,09,- Sk s prísl. titulom úhrady za poskytnutú zdravotnú starostlivosť jej
poistencom...
Okresný súd Bratislava 1 žalobe vyhovel, keď platobným rozkazom zo 6. 7. 2004,
sp. zn. Rob 492/04 zaviazal žalovanú poisťovňu zaplatiť sumu 266.641,09,- Sk s prísl.
sťažovateľovi.
Po podanom odpore... okresný súd rozsudkom z 12. 5. 2008. č. k. 31 Cb 353/2004-66
žalobu... zamietol...
Krajský súd v Bratislave na odvolanie sťažovateľa... rozsudkom z 11. 3. 2009. sp. zn.
3 Cob 202/2008 rozsudok okresného súdu potvrdil s odôvodnením, že
a) uznal námietku sťažovateľa ohľadne obchodnoprávnej kvalifikácie jeho
pohľadávky voči žalovanej poisťovni a v dôsledku toho ju nepovažoval za premlčanú, ale na
strane druhej
b) uzavrel, že sťažovateľ nepreukázal a ani len netvrdil žiadne také okolnosti,
vzhľadom na ktoré by žalovaná strana mala povinnosť poskytnúť žiadané plnenie, ktoré
bolo nad rozsah zmluvy o poskytovaní a úhrade za zdravotnú starostlivosť, a to napriek
tomu, že na zmluvou obmedzený mesačný rozsah úhrady (do 160.000,- Sk- pozn.)
poukazovala v podanom odpore a že
c) prekážku v účasti na odvolacom pojednávaní ničím nepreukázal, preto mohol
krajský súd konať a rozhodnúť.
Sťažovateľ podal... dovolanie, v ktorom namietal, že ihneď po doručení predvolania
listom z 13. 2. 2009 sťažovateľ ospravedlnil svoju neúčasť a neúčasť svojej právnej
zástupkyne na pojednávaní určenom na 11. 3. a požiadal o určenie nového termínu
pojednávania. Oznámil, že sa pojednávania 11. 3. 2009 nemôžu zúčastniť, nakoľko vo veci
Okresného súdu v Komárne 3 T 210/2007, v ktorej veci je sťažovateľ obžalovaný a jeho
právna zástupkyňa je tu jeho obhajkyňou, bol určený termín hlavného pojednávania na dni
2. 3. až 13. 3. 2009. ... Predvolánku nemohol doložiť, nakoľko tento termín bol určený na
verejnom zasadnutí 7. 1. 2009 a kópiu zápisnice nemal k dispozícii. Právna zástupkyňa
sťažovateľa predpokladala, že ak by súd mal pochybnosť o pravdivosti uvedeného dôvodu
ospravedlnenia neúčasti na pojednávaní, buď si súd túto prekážku telefonicky sám overí na
príslušnom okresnom súde, ako to robia mnohé iné súdy, alebo vyzve, aby sme označenú
prekážku hodnoverne doložili a preukázali. V takom prípade by sme išli na Okresný súd do
Komárna a žiadali si prefotiť zápisnicu zo 7. 1. 2009, kde bolo uznesenie o určení termínu
hlavného pojednávania na 2. až 13. marca 2009; keď sme nič od krajského súdu nedostali,
dôvodne sme predpokladali, že našej žiadosti o odročenie odvolacieho pojednávania bolo
vyhovené.“
Sťažovateľ v dovolaní tiež namietal právne posúdenie veci krajským súdom.
Najvyšší súd dovolanie sťažovateľa pre neprípustnosť odmietol uznesením sp. zn.
3 Obdo/22/2009 z 31. mája 2010.
Sťažovateľ sa domnieva, že krajský súd mu svojím postupom odňal možnosť konať
pred súdom „najmä v tom, že vôbec neuznal za prekážku neúčasti na odvolacom
pojednávaní kolidujúce trestné pojednávanie...
Vzhľadom k tomu, že odvolací súd menil právne posúdenie veci, totiž okresný súd
nárok nepriznal z dôvodu jeho premlčania a preto neskúmal ani jeho základ ani jeho výšku
(viď R 29/1983 Zb. rozh.), bolo povinnosťou odvolacieho súdu podľa § 214 ods. 1 písm. a)
OSP nariadiť pojednávanie s účasťou sťažovateľa, lebo v opačnom prípade mu bola odňatá
reálna a efektívna možnosť skutkovo a právne argumentovať ohľadne uplatneného nároku,
ku ktorému zaujal názor krajský súd.
Zmena v právnom názore odvolacieho súdu mala byť dôvodom kasačného
rozhodnutia okresného súdu tak, aby bola zachovaná ústavná zásada dvojinštantnosti
občianskeho súdneho konania a aby sa sťažovateľ mohol vyjadriť k právnej stránke
uplatneného nároku...
Naviac musíme dodať, že dovolací súd sa venoval len jednej našej námietke, a to
nedoloženej prekážky na odvolacom súde. Druhú námietku - iný náhľad na vec odvolacím
súdom, a tým odňatie pre sťažovateľa, jednu riadnu opravnú inštanciu nehodnotil, teda ju
ignoroval, čím tiež hrubo zasiahol do jeho procesných práv na spravodlivý proces.
Sťažovateľ preto dôvodne namieta, že arbitrárnym a svojvoľným prístupom
najvyššieho súdu bol zbavený svojho práva na prístup na súd... a svojho práva na pokojné
užívanie majetku...
Vzhľadom na uvedené... navrhujeme, aby sa ústavný súd zameral na ústavnoprávny
prieskum nielen posledného rozhodnutia všeobecného súdu, ale aj rozsudku krajského
súdu...“
Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo MUDr. Z. S. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, na
spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a čl. 1 ods. 1 Protokolu č. 1 k Dohovoru, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z
11. 3. 2009, sp. zn. 3 Cob 202/2008 v spojení s uznesením Najvyššieho súdu SR z 31. 5.
2010, sp. zn. 3 Obdo 22/2009, porušené bolo.
2. Označené rozhodnutia krajského súdu a najvyššieho súdu zrušuje a vec vracia
Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.
3. Najvyšší súd SR je povinný zaplatiť MUDr. Z. S. trovy právneho zastúpenia 208,96
Eur na účet jeho právnej zástupkyne do 1 mesiaca od doručenia nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne
užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajského súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cob/202/2008 a jeho rozsudkom z 11. marca 2010
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je dôvodom na
odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon
o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03,
Ústavný súd vo svojej judikatúre tiež konštatoval, že podanie neprípustného
dovolania nemožno z hľadiska čl. 127 ods. 1 ústavy považovať za vyčerpanie účinného
prostriedku nápravy v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde. V prípade, ak dovolanie
nie je prípustné, nemožno ho považovať za účinný procesný prostriedok, ktorý zákon
poskytuje sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv a slobôd (II. ÚS 64/06,
V súvislosti s týmto právnym názorom ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru,
podľa ktorej opravným prostriedkom, ktorým je podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde
podmienená prípustnosť sťažnosti, nemôže byť každý v zákone predvídaný opravný
prostriedok, ale iba taký, po podaní ktorého sa rozvinú procesné vzťahy v príslušnom
konaní, ktoré vedú k prerokovaniu a rozhodnutiu vo veci samej (II. ÚS 77/06).
Ak je dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, proti ktorému tento
opravný prostriedok nie je prípustný, nemožno prihliadať na rozhodnutie najvyššieho súdu
o jeho odmietnutí v súvislosti s plynutím lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde (II. ÚS 103/09 v uznesení uvedená judikatúra).
Namietaný rozsudok krajského súdu nadobudol právoplatnosť 10. apríla 2009.
Zásielku so sťažnosťou adresovanú ústavnému súdu podal sťažovateľ na pošte 17. augusta
2010. Z uvedeného vyplýva, že sťažovateľ podal sťažnosť zjavne po uplynutí lehoty
ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietol sťažnosť
sťažovateľa v časti smerujúcej proti postupu krajského súdu a jeho rozsudku podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, práva
na spravodlivé prejednanie záležitosti podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva pokojne
užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Obdo/22/2009 a jeho uznesením z 31. mája 2010
Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je, že nie je
zjavne neopodstatnená. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak
namietaným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď
preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného
prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo slobody
sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov, a jeho úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to ústavný súd nie je
zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne
názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov
vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkový stav a právne závery
všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté
právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne
a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru a aj čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho súdu
pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd síce zaväzuje, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie, to však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá
vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia
nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,
ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Najvyšší súd rozhodoval na základe dovolania sťažovateľa, v ktorom sťažovateľ
namietal, že mu postupom krajského súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože
krajský súd neprihliadol na ospravedlnenie sťažovateľa a jeho právnej zástupkyne, ktorým
ospravedlnili svoju neúčasť na pojednávaní 11. marca 2009 z dôvodu kolízie pojednávaní,
s tým, že krajský súd 11. marca 2009 vo veci konal a rozhodol. V dovolaní tiež namietol, že
konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci
a rozhodnutie krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Najvyšší súd pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľa skúmal prípustnosť dovolania
a zaoberal sa otázkou, či postupom krajského súdu nebola sťažovateľovi odňatá možnosť
konať pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:
„Podľa § 236 ods. 1 O. s. p., dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie
odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.
Občiansky súdny poriadok pripúšťa dovolanie proti rozsudku odvolacieho súdu
z dôvodov, taxatívne uvedených v § 237 písm. a) až g) a v prípadoch uvedených v § 238.
V prejednávanej veci dovolanie nie je prípustné zo žiadneho z dôvodov uvedených
Dovolací súd skúmal existenciu dôvodov prípustnosti dovolania uvedených v § 237
O. s. p., osobitne so zameraním na žalobcom namietaný dôvod, uvedený pod písmenom f)
tohto ustanovenia, t. j., že mu bola odňatá možnosť konať pred súdom.
Za odňatie možnosti konať pred súdom je potrebné považovať taký procesný postup
súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých procesných práv, ktoré mu Občiansky
súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.
Žalobca v dovolaní namieta, že vec bola prejednaná a rozhodnutá odvolacím súdom
na pojednávaní bez jeho prítomnosti, pričom svoju neúčasť ospravedlnil s poukazom na
kolíziu s iným pojednávaním a požiadal o stanovenie nového termínu pojednávania.
Podľa § 101 ods. 2 O. s. p., súd pokračuje v konaní, aj keď sú účastníci nečinní. Ak
sa riadne predvolaný účastník nedostavil na pojednávanie a nepožiadal z dôležitého dôvodu
o odročenie, môže súd vec prejednať v neprítomnosti takého účastníka, pritom prihliadne
na obsah spisu a dosiaľ vykonané dôkazy.
Dôležitosť dôvodov, pre ktoré účastník konania žiada o jeho odročenie, posudzuje
súd so zreteľom k okolnostiam konkrétneho prípadu. Žalobca nepredložil žiadny doklad
o existencii ním uvádzaného dôvodu pre odročenie pojednávania a odvolací súd preto
dôvodne konštatoval, že pre odročenie pojednávania nie sú dané dôležité dôvody. Postup
súdu podľa citovaného ustanovenia § 101 ods. 2 O. s. p. nie je preto možné v danom
prípade považovať za dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) O. s. p.
Keďže v dovolacom konaní neboli zistené žiadne vady, pre ktoré je daná prípustnosť
dovolania v zmysle § 237 O. s. p., dovolací súd dovolanie žalobcu podľa § 243b ods. 5
O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. odmietol.“
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví
zákon. Domáhať sa práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno len
v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). S právom na
súdnu ochranu súvisí právo účastníka konania, aby sa jeho vec prerokovala v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2
ústavy). V oblasti uplatňovania a ochrany subjektívnych práv v rámci civilného procesu je
základným právnym predpisom Občiansky súdny poriadok. Tento právny predpis upravuje
aj podmienky, za splnenia ktorých môže súd vec prejednať aj v neprítomnosti účastníka
konania, čím ustanovuje výnimku zo základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ide
o prípad, keď sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie ani nepožiada
z dôležitého dôvodu o odročenie (§ 101 ods. 2 OSP). Dôležitosť dôvodov podľa § 101
ods. 2 OSP hodnotí v každom konkrétnom prípade súd, pričom bude závisieť od
konkrétnych právnych a skutkových okolností prípadu. Zásah ústavného súdu do výkonu
tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnený len v prípade jeho nezlučiteľnosti
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (III. ÚS 8/2010).
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 3 Obdo/22/2009 z 31. mája 2010
skúmal prípustnosť dovolania z hľadiska zákonných podmienok podľa § 238 OSP
a hodnotil postup krajského súdu z toho pohľadu, či svojím postupom neodňal
sťažovateľovi možnosť konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP. Najvyšší súd dospel
k záveru, že dovolanie nie je prípustné podľa § 238 OSP. Postup krajského súdu, ktorý vec
prerokoval a rozhodol na pojednávaní bez prítomnosti sťažovateľa a jeho právnej
zástupkyne, vyhodnotil tak, že krajský súd svojím postupom neodňal sťažovateľovi
možnosť konať pred súdom. Podstata argumentácie najvyššieho súdu spočívala
v konštatovaní, že sťažovateľ nepreukázal svoje tvrdenie o kolízii pojednávaní („žalobca
nepredložil žiadny doklad o existencii ním uvádzaného dôvodu pre odročenie pojednávania
a odvolací súd preto dôvodne konštatoval, že pre odročenie pojednávania nie sú dané
dôležité dôvody“). Z týchto skutočností je zrejmý záver najvyššieho súdu, že krajský súd
postupoval v súlade so zákonnou možnosťou podľa § 101 ods. 2 OSP prejednať vec
a rozhodnúť v neprítomnosti riadne predvolaného účastníka, ktorý sa nedostaví na
pojednávanie ani nepožiada z dôležitého dôvodu o odročenie.
V tejto súvislosti podľa ústavného súdu neobstojí námietka sťažovateľa, že krajský
súd mal vyzvať sťažovateľa, aby preukázal svoje tvrdenie o kolízii pojednávaní, prípadne
mal sám zisťovať opodstatnenosť tohto tvrdenia na Okresnom súde Komárno, kde sa malo
uskutočniť kolidujúce pojednávanie. Krajský súd mohol týmto spôsobom postupovať, avšak
tým, že takto nepostupoval, nekonal protizákonne, a jeho postup nemožno hodnotiť ako
svojvoľný, arbitrárny a zjavne neodôvodnený. Ústavný súd tiež poukazuje na procesnú
povinnosť účastníka konania prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania, pravdivo
a úplne opísať všetky potrebné skutočnosti, označiť dôkazné prostriedky o svojich
tvrdeniach a dbať na pokyny súdu (§ 101 ods. 1 OSP). Účastník konania je povinný
v súdnom konaní vystupovať aktívne s tým, že v určitých prípadoch Občiansky súdny
poriadok spája právne dôsledky s nečinnosťou, pasivitou, prípadne s opomenutím konať
zo strany účastníka konania (napr. rozsudok pre zmeškanie podľa § 153b OSP alebo
prezumpcia toho, že účastník nemá námietky proti návrhu, ktorý sa týka postupu a vedenia
konania podľa § 101 ods. 3 OSP a pod.). V tomto prípade je dôležitou skutočnosťou aj to,
že sťažovateľ bol v konaní pred všeobecnými súdmi zastúpený advokátkou, u ktorej je
dôvodné predpokladať znalosť právnych predpisov a tiež právnych dôsledkov spojených
s nepreukázaním tvrdených skutočností. Taktiež je potrebné uviesť, že predloženie dôkazu
o kolidujúcom pojednávaní na Okresnom súde Komárno nebolo u sťažovateľa spojené
s ťažko prekonateľnou prekážkou napriek tomu, že termín pojednávania bol určený na
Okresnom súde Komárno na verejnom zasadnutí 7. januára 2009.
Čo sa týka námietky sťažovateľa, že nebola dodržaná zásada dvojinštantnosti
občianskeho súdneho konania, je potrebné uviesť, že Občiansky súdny poriadok
predpokladá možnosť, aby odvolací súd vec inak právne posúdil a zároveň vydal meritórne
rozhodnutie, za predpokladu, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav veci. Je
vhodné, aby v prípade takého postupu odvolací súd rozhodol na pojednávaní tak, aby sa
účastníci konania mohli k veci a k odlišnému právnemu hodnoteniu vyjadriť, pričom
v tomto prípade krajský súd rozhodol na pojednávaní. Neobstojí námietka sťažovateľa, že
najvyšší súd sa nezaoberal všetkými namietanými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ uviedol
v dovolaní. Dovolací súd môže skúmať to, či je konanie postihnuté inou vadou, ktorá mala
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, prípadne či rozhodnutie odvolacieho súdu
spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 241 ods. 2 OSP), až vtedy, keď je vo veci
podané dovolanie, ktoré je prípustné podľa § 237 OSP alebo podľa § 238 OSP.
Z odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že sa zaoberal prípustnosťou
dovolania z hľadiska § 237 písm. f) OSP a § 238 OSP, a keďže dospel k záveru, že
dovolanie sťažovateľa nie je prípustné ani podľa jedného z týchto ustanovení, nebol
povinný a ani oprávnený skúmať dovolaciu námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesprávneho
právneho posúdenia veci krajským súdom. Skutočnosť, že sa sťažovateľ nestotožňuje
s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o porušení základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a nezakladá oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor najvyššieho
súdu svojím vlastným. Najvyšší súd pri vyslovení svojho právneho názoru interpretoval
relevantné právne predpisy ústavne konformným spôsobom, čím je vylúčená arbitrárnosť
alebo zjavná neodôvodnenosť predmetného uznesenia. O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade
a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade,
ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich
účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie najvyššieho súdu takéto nedostatky
nevykazuje, a preto na jeho meritórne preskúmanie ústavný súd nie je oprávnený.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd nemá žiaden dôvod spochybňovať závery, ku ktorým
najvyšší súd dospel. Závery najvyššieho súdu a jeho rozhodnutie nemožno z ústavného
hľadiska považovať za neudržateľné a neospravedlniteľné.
Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor,
podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným
(občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).
K namietanému porušeniu základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom
a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 3 Obdo/22/2009 z 31. mája 2010 ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 46
ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľom
označeného základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového
protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou inštanciou voči všeobecným
súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127
ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery
v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby vykonal dokazovanie, ktoré je
základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho
subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08,
IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi postupom a rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na ochranu majetku podľa čl. 20 ods. 1
ústavy a práva pokojne užívať svoj majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu nie je taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia porušenia označených práv
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími
návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. decembra 2010