Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 8/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-32

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. januára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. J. B., R., RNDr. J. B., K., t. č. R., Česká republika,

a Ing. P. B., V., zastúpených advokátom JUDr. D. S., K., vo veci namietaného porušenia ich

základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom

a nestrannom súde podľa a práva, aby ich

záležitosť bola spravodlivo prejednaná nestranným súdom, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd a ich základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa postupmi

Okresného súdu Košice-okolie v konaní vedenom pod sp. zn. , Krajského súdu v

Košiciach v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. a

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť MUDr. J. B., RNDr. J. B. a Ing. P. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra

2009 doručená sťažnosť MUDr. J. B., RNDr. J. B. a Ing. P. B. (ďalej len „sťažovatelia“),

ktorou namietajú porušenie svojho základného práva domáhať sa zákonom ustanoveným

postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde podľa

Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva, aby ich záležitosť bola spravodlivo

prejednaná nestranným súdom, podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa postupmi Okresného súdu Košice-okolie

(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. , Krajského súdu v

Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn.

a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní

vedenom pod sp. zn. .

Zo sťažnosti a z k nej pripojených príloh vyplýva, že okresný súd v dedičskom

konaní vedenom pod sp. zn. D 994/90 po poručiteľke E. T., rod. B., uznesením z 22. mája

2000 odkázal právnych nástupcov pozostalého manžela poručiteľky na podanie žaloby o

určenie neplatnosti závetu spísaného poručiteľkou vlastnou rukou v maďarskom jazyku.

Právni nástupcovia pozostalého manžela poručiteľky podali návrh na okresnom súde,

konanie je vedené pod sp. zn. a sťažovatelia v ňom majú postavenie odporcov.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. -116 z 20. apríla 2004,

ktorým návrh zamietol, navrhovateľov zaviazal spoločne a nerozdielne uhradiť trovy

konania a odporcom trovy konania nepriznal. Keďže odporcovia neboli v rozsudku správne

označení, vydal okresný súd doplňujúci rozsudok č. k. -197 z 9. februára 2005, ale

vzhľadom na to, že ani tento neoznačil odporcov správne, bolo 1. apríla 2005 vydané

uznesenie č. k. -211, ktorým opravil výrok doplňujúceho rozsudku. Krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 24. októbra 2005 potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa v

spojení s dopĺňacím rozsudkom z 9. februára 2005 a opravným uznesením z 1. apríla 2005

vo veci samej, t. j. vo výroku, ktorým bola žaloba zamietnutá, a vo výroku o náhrade trov

konania vo vzťahu medzi žalobcami v 1. až 3. rade a žalovanou vo 4. rade. V prevyšujúcej

časti zrušil rozsudok súdu prvého stupňa v spojení s dopĺňacím rozsudkom a opravným

uznesením a v rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie, v dôsledku čoho konanie

vedené pod sp. zn. v súčasnosti prebieha už iba v časti týkajúcej sa trov konania.

K namietanému porušeniu základného práva podľa a práva

ods. 1 dohovoru došlo podľa tvrdení sťažovateľov postupmi okresného súdu, krajského

súdu a tiež dovolacieho súdu, ktoré sa v označených konaniach neriadili podľa Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“). Domnievajú sa, že všeobecné súdy obmedzili ich

základné právo na súdnu ochranu tým, že urobili nesprávny výklad ustanovenia § 175k

ods. 1 a 2 a že v konaní nemali možnosť vyjadriť sa k novým vykonávaným dôkazom.

V sťažnosti uvádzajú podrobne (na s. 3 až 22) dôvody, v čom vidia ďalšie procesné

pochybenia všeobecných súdov v ich veci, a žiadajú, aby ústavný súd vykonal kontrolu

zlučiteľnosti účinkov procesných pochybení všeobecných súdov s , a ďalej

namietajú arbitrárnosť a neodôvodnenosť záverov uznesenia najvyššieho súdu zo 17.

septembra 2009, ktorým bolo odmietnuté ich dovolanie proti rozhodnutiu krajského súdu.

Sťažovatelia v závere vo svojej sťažnosti (na s. 22 až 25) žiadali, aby ústavný súd

nálezom vyslovil porušenie nimi označených práv okresným súdom, krajským súdom a

najvyšším súdom v namietaných konaniach, žiadajú zrušiť uznesenie najvyššieho súdu sp.

zn. zo 17. septembra 2009 a vec vrátiť na opätovné prerokovanie

všeobecným súdom. Ďalej žiadajú priznať náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o

ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o

ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,

o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o

podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.

1. Ústavný súd v predmetnej veci zistil, že sťažovatelia doručili ústavnému súdu

9. decembra 2009 podanie, ktoré sa týkalo toho istého predmetu konania a rozhodnutí

všeobecných súdov (okresného súdu a krajského súdu), ktoré už ústavný súd posudzoval

24. júna 2009 pri predbežnom prerokovaní ich sťažnosti (doručenej ústavnému súdu ešte

11. augusta 2007) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Takmer ten istý nárok na ochranu ústavnosti uplatnili sťažovatelia aj v tomto konaní.

Tvrdia, že bolo porušené ich základné právo na súdnu a inú právnu ochranu, resp. právo

domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom

súde podľa , právo, aby ich záležitosť bola spravodlivo prejednaná

nestranným súdom, podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a ich základné právo vyjadriť sa ku

všetkým vykonávaným dôkazom podľa (vyplýva to z obsahu ich

sťažnosti) postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a krajského

súdu v konaniach vedených pod sp. zn. a sp. zn. .

Z porovnania obsahu terajšej sťažnosti s obsahom sťažnosti sťažovateľov vo veci sp.

zn. nevyplývajú také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali záver, že nejde o

totožné veci. Obidve sťažnosti sú založené na takmer tých istých skutkových a právnych

skutočnostiach relevantných z hľadiska posudzovaného prípadu a týkajú sa tých istých

subjektov (sťažovateľov a všeobecných súdov), aj keď petit ich sťažností je nepatrne

odlišný, pretože v prvej sťažnosti namietali aj porušenie svojho základného práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (v tejto časti bolo

sťažnosti sťažovateľov vyhovené) a v druhej riadne namietali aj porušenie svojho práva

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a svojho základného práva vyjadriť sa ku všetkým

vykonávaným dôkazom podľa , ktoré vyplývali iba z odôvodnenia prvej

sťažnosti. V tejto časti však ústavný súd konštatoval, že nemá právomoc preskúmavať

rozhodnutia a postupy okresného súdu a krajského súdu, keďže boli predmetom

preskúmania najvyšším súdom, v čom mu bráni princíp subsidiarity ( ),

a preto ich sťažnosť v tejto časti mohol odmietnuť aj pre nedostatok právomoci na jej

prerokovanie.

Na základe uvedeného dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľov

vo vzťahu k postupom okresného súdu a krajského súdu v označených konaniach nie je

prípustná pre prekážku rozhodnutej veci podľa ,

a preto rozhodol o nej tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Z týchto právne významných skutočností vyplýva, že ústavný súd by mal opätovne

konať a rozhodovať o porušení základných práv sťažovateľov postupmi okresného súdu a

krajského súdu vo veci, o ktorej už rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Sťažovatelia v tejto sťažnosti žiadali tiež o preskúmanie rozhodnutia najvyššieho

súdu sp. zn. zo 17. septembra 2009, pretože je podľa nich arbitrárne a zjavne

neodôvodnené.

Základného práva na súdnu ochranu podľa sa možno domáhať podľa

len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. V tejto

súvislosti ústavný súd konštatuje, že na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho

konania vrátane preskúmania prípustnosti dovolania, jeho opodstatnenosti, dodržania

zákonných lehôt, oprávnenosti navrhovateľov takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí je zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu - inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. Ingerencia ústavného súdu do výkonu

tejto právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade jeho nezlučiteľnosti s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých

sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Z rozhodnutia najvyššieho súdu okrem iného vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po

zistení, že dovolanie podali včas účastníci konania ( ) riadne zastúpení

( ), skúmal najskôr, či dovolanie smeruje proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný a či bolo podané oprávnenými

osobami.

I. Pokiaľ ide o časť dovolania, ktorou je napadnuté uznesenie Krajského súdu v

Košiciach z 28. septembra sp. zn. , treba osobitne zdôrazniť, že

napadnutým je výrok, ktorým odvolací súd a/ zrušil výrok súdu prvého stupňa o náhrade

trov konania medzi účastníkmi a vec v rozsahu zrušenia vrátil na ďalšie konanie, b/ zmenil

výrok uznesenia súdu prvého stupňa o trovách štátu a štátu nepriznal náhradu trov konania

v sume 2 266 Sk.

I. a/ Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ

to zákon pripúšťa ( ). Dovolanie v danom prípade smeruje proti

uzneseniu odvolacieho súdu. Dovolanie proti uzneseniu odvolacieho súdu je prípustné, ak

a/ odvolací súd zmenil uznesenie súdu prvého stupňa, b/ odvolací súd rozhodoval vo veci

postúpenia návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev (viď § 109 ods. 1 písm. c/

) na zaujatie stanoviska; dovolanie nie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho

súdu, ktorým sa odmietlo odvolanie proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa o zamietnutí

návrhu na prerušenie konania podľa ( ).

Dovolanie je tiež prípustné proti uzneseniu odvolacieho súdu, ktorým bolo potvrdené

uznesenie súdu prvého stupňa, ak a/ odvolací súd vyslovil vo svojom potvrdzujúcom

uznesení, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu, b/ ide o uznesenie o návrhu na zastavenie výkonu rozhodnutia na podklade

cudzozemského rozhodnutia, c/ ide o uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia

alebo o jeho vyhlásení za vykonateľné (nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (viď

). Ako je však výslovne uvedené v , ustanovenia

odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o uznesenie (medziiným) o trovách konania.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že touto časťou dovolania je napadnuté uznesenie

odvolacieho súdu, ktoré nevykazuje znaky uznesenia, proti ktorému je dovolanie prípustné.

Dovolanie žalovaných v tejto časti by vzhľadom na uvedené bolo procesné prípustné iba ak

by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého uznesenia, bolo postihnuté niektorou

z vád podľa až g/ Na vadu takejto povahy je dovolací súd povinný

vždy prihliadnuť ( ). So zreteľom na túto povinnosť sa dovolací súd

neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj

otázkou, či v konaní na súdoch nižších stupňov nedošlo k procesným vadám v zmysle § 237

Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v

konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník

konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv

právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na

začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu

odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne

obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Vzhľadom na obsah dovolacích námietok dovolací súd skúmal, či konanie v danej

veci nebolo postihnuté vadou uvedenou v Vzal pri tom na zreteľ, že

sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k

veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti (§ 14

ods. 1 ). Existencia dôvodu, ktorý by vylučoval sudcu z prejednávania a

rozhodovania veci v zmysle zo spisu nevyplýva. Pokiaľ žalovaní

vyvodzujú pochybnosti o nezaujatosti vec prejednávajúcich sudkýň z ich procesného

postupu v konaní alebo z nimi vykonaného vyhodnotenia dokazovania a právnych záverov,

na ktorých súdy založili svoje rozhodnutie, treba uviesť, že dôvodom na vylúčenie sudcu

nemôžu byť okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (viď

). Pokiaľ dovolatelia argumentovali tým, že menované sudkyne

rozhodovali aj v dedičskom konaní, ktoré predchádzalo konaniu o určenie neplatnosti

závetu, dovolací súd uvádza, že táto okolnosť nemôže založiť pochybnosti o nezaujatosti

týchto sudkýň. Dôvodom pre vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci nemôže

byť pri tom ani skutočnosť, že výsledok niektorého súdneho konania nezodpovedá

predstavám účastníka. Subjektívny názor účastníka, že súd nekonal alebo nerozhodol

správne, nie je spôsobilý objektívne spochybniť nezaujatosť sudcu. Na základe uvedeného

dospel dovolací súd k záveru, že v posudzovanej veci nerozhodovali vylúčené sudkyne a že

teda nedošlo k namietanej procesnej vade v zmysle

S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či

postupom odvolacieho súdu nebola žalovaným odňatá možnosť pred súdom konať. Pod

odňatím možnosť pred súdom konať v zmysle treba rozumieť taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných

práv, priznaných mu v občianskom súdom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov. Dovolatelia v súvislosti s touto námietkou uvádzajú, že súdy porušili

ich právo na spravodlivý súdny proces. Dovolací súd ale z obsahu spisu nezistil, že by

konanie pred súdmi nižších stupňov bolo postihnuté procesnou vadou, znemožňujúcou im

realizáciu ich procesných práv...

Z odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu v napadnutej časti nevyplýva taká

aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by

popierala ich účel a ich zmysel. Skutkové a právne závery odvolacieho súdu nie sú v danom

prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s ;

odôvodnenie dovolaním napadnutého výroku uznesenia odvolacieho súdu zodpovedá

zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle ,

a Za porušenie základného práva zaručeného v

v žiadnom prípade nemožno považovať to, že odvolací súd

neodôvodnil svoje rozhodnutie o trovách konania podľa predstáv dovolateľov.

K námietke dovolateľov, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu nie je dostatočne

odôvodnené a je preto nepreskúmateľné, dovolací súd uvádza, že nepreskúmateľnosť

rozhodnutia je dôsledkom a vonkajším prejavom tzv. inej procesnej vady konania majúcej

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá môže byť ako relevantný dovolací dôvod

uplatnená v procesné prípustnom dovolaní ( ); sama

nepreskúmateľnosť rozhodnutia ale prípustnosť dovolania nezakladá.

Pokiaľ dovolatelia tvrdia, že napadnuté uznesenie je vecne nesprávne, lebo

nezodpovedá súdmi aplikovaným ustanoveniam , ide po

obsahovej stránke o námietku, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom

posúdení veci ( ). Právnym posúdením je činnosť súdu, pri

ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd

nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne

ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne

závery. Súd ale právnym posúdením veci nemôže odňať účastníkovi konania možnosť

uplatnenia jeho procesných práv v zmysle (viď R 43/2003). Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantný dovolací dôvod, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda uvedené tvrdenia dovolateľov boli opodstatnené

(dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľmi vytýkaná okolnosť by

mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, nezakladala by ale

prípustnosť dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd

(ne)použil správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych

skutkových záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby

dovolanie bolo procesné prípustné, o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo...

Z dôvodov vyššie uvedených dospel dovolací súd k záveru, že procesnú prípustnosť

tejto časti dovolania žalovaných 1/ až 3/ nemožno vyvodiť ani z , ani z

Vzhľadom na to Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie žalovaných v tejto

časti odmietol podľa v spojení s So

zreteľom na to sa nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého uznesenia.

I. b/ Pokiaľ ide o časť dovolania žalovaných smerujúcu proti výroku o nepriznaní

náhrady trov konania štátu, dovolací súd dospel k záveru, že v tejto časti podali dovolanie

tí, ktorí na tento procesný úkon neboli oprávnení.

Prípustnosť dovolania má vo všeobecnosti stránku objektívnu a subjektívnu.

Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje (len)

vecný aspekt tohto opravného prostriedku - či smeruje proti rozhodnutiu vykazujúcemu

zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je dovolanie prípustné (objektívna prípustnosť

dovolania je vymedzená ustanoveniami až určujúcimi podmienky, v

prípade splnenia ktorých je dovolanie prípustné). Subjektívna stránka prípustnosti

dovolania sa naproti tomu viaže na osobu konkrétneho dovolateľa a zohľadňuje osobný

aspekt toho, kto podáva dovolanie - či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať

dovolanie (hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným

prostriedkom); takým dôvodom je skutočnosť, že rozhodnutím odvolacieho súdu bol

dovolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý a bola mu spôsobená ujma dopadajúca

na jeho pomery. Toto subjektívne procesné oprávnenie ale nemá účastník, v neprospech

ktorého rozhodnutie odvolacieho súdu nevyznelo a ktorý týmto rozhodnutím nebol dotknutý

vo svojich právach (viď R 40/1993).

V danom prípade je dovolaním žalovaných 1/ až 3/ napadnutý výrok uznesenia

odvolacieho súdu, ktorým bolo zmenené uznesenie súdu prvého stupňa vo výroku o náhrade

trov konania štátu tak, že štátu sa nepriznáva náhrada trov konania vo výške 2 266 Sk

(pozn.: súd prvého stupňa zaviazal žalobcov zaplatiť štátu náhradu trov konania 6 825 Sk,

odvolací súd zmenil jeho rozhodnutie tak, že žalobcov zaviazal zaplatiť štátu náhradu trov

konania 4 533 Sk a náhradu trov vo výške 2 266 Sk štátu nepriznal). Žalovaní 1/ až 3/ z

procesného hľadiska nemôžu byť negatívne dotknutí rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov

konania štátu, lebo týmto rozhodnutím nenastala negatívna ujma na ich pomeroch (viď aj

R 50/1999)...

II. Pokiaľ ide o časť dovolania smerujúcu proti uzneseniu Krajského súdu v

Košiciach z 28. septembra 2007 sp. zn. dovolací súd uvádza...

V dovolacom konaní úspešným žalobcom vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovaným, ktorí v dovolacom konaní úspech nemali (§ 243b ods. 5 v spojení

s a ). Dovolací súd žalobcom nepriznal náhradu

trov dovolacieho konania, lebo nepodali návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy

dovolacieho konania ( v spojení s a

).“

Ústavný súd vychádzajúc z uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu nezistil medzi

dôvodmi a skutočnosťami, ktoré sťažovatelia uvádzajú v konaní pred ústavným súdom,

žiadny taký dôvod alebo skutočnosť, ktoré by mohli spochybniť právne závery všeobecných

súdov o existencii a relevantnosti dôvodov, na základe ktorých tento návrh sťažovateľov

zamietli, alebo by sa inak javili ako zjavne neodôvodnené či svojvoľné. Skutočnosť, že

sťažovatelia sa s jeho právnym názorom nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o

zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť ich právny názor svojím vlastným. Podľa konštantnej judikatúry

ústavného súdu je dôvodom odmietnutia sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem

iného nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. ).

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vychádza z toho, že primárnou úlohou v konaní

o sťažnostiach podľa nie je podávať výklad právnych predpisov, ktoré

všeobecný súd v dotknutom konaní pred ním aplikuje. Za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj

za dodržiavanie základných práv a slobôd je na prvom mieste zodpovedný všeobecný súd.

Výklad legislatívneho textu právnej normy a jeho uplatnenie všeobecným súdom musí byť v

súlade s ( a ) a ústavný súd iba posudzuje, či

príslušný výklad právnej normy aplikovanej v konkrétnych okolnostiach prípadu (v danej

veci ustanovenia a nasledujúcich týkajúce sa mimoriadneho opravného

prostriedku – dovolania) je racionálne akceptovateľný alebo či nie je popretím jej účelu,

podstaty a zmyslu.

Ústavný súd tiež pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s

jeho právnymi názormi. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy na

základe výkladu a použití relevantných právnych noriem rozhodnú, a to za predpokladu, že

ich právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle

konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (IV. ÚS

252/04).

Najvyšší súd v namietanom konaní a prijatom uznesení sp. zn. zo

17. septembra 2009 preskúmal obsah námietok sťažovateľov v dovolaní, ktorými

preukazovali existenciu dovolacích dôvodov podľa , a síce

porušenie práva na spravodlivý súdny proces, ktoré odôvodňovali tvrdenými nedostatkami,

a to nedostatočným preskúmaním odvolania sťažovateľov odvolacím súdom, neúplnosťou a

nesprávnosťou odôvodnenia jeho rozhodnutia, nemožnosťou vyjadriť sa k vykonávaným

dôkazom (teda k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci odvolacím súdom)

prostredníctvom interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení Občianskeho súdneho

poriadku týkajúcich sa inštitútu dovolania.

V tomto prípade logickým výkladom a vyčerpávajúcim odôvodnením dospel najvyšší

súd k záveru o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa citovaného ustanovenia Občianskeho

súdneho poriadku. Konštatovaniu o neprípustnosti dovolania sťažovateľov predchádzal

racionálny, podrobný, a teda ústavne konformný výklad relevantnej právnej úpravy, ktorý

nepopiera jej účel a podstatu a na základe ktorého bol ustálený dôvod na odmietnutie

dovolania.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo

výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. januára 2010