Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 343/2010
PDF · 182.84 KB
No categories available
IV. ÚS 343/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
23. septembra 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. E. V., B., zastúpenej advokátkou
JUDr. E. S., D., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci v
jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Cdo/34/2010 z 19. mája
2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. E. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júla 2010
doručená sťažnosť Ing. E. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou
JUDr. E. S., D., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci v
jej prítomnosti podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Cdo/34/2010 z 19. mája 2010.
Sťažovateľka poukázala na rozsudok Okresného súdu Bratislava I (ďalej len
„okresný súd“) č. k. 15 C/158/2002-277 z 23. augusta 2007, ktorým bol jej návrh na
zaplatenie sumy 1 154 992,30 Sk zamietnutý. O jej odvolaní proti tomuto rozsudku
rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k.
4 Co/495/2007- 316 z 27. mája 2009, ktorý napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdil.
Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla:
„Proti rozsudku odvolacieho súdu som podala dovolanie s poukazom na ust. § 237
písm. f) O. s. p. majúc za to, že postupom súdov mi bolo odňatá možnosť konať pred súdom.
V danom prípade moje návrhy na doplnenie dokazovania ohľadom v poradí druhého
uplatneného nároku na odmenu tzv. „Cyperskej otázky“ súd I. stupňa zamietol a odvolací
súd sa s touto mojou námietkou, uplatňovanou v odvolacom konaní, riadne nevyporiadal.
Odvolací súd sa v tejto súvislosti nevyporiadal ani s ďalšou mojou námietkou,
uvedenou v odvolaní, že súd I. stupňa rozhodol na pojednávaní 23.8.2007 bez mojej
prítomnosti a bez prítomnosti mojej právnej zástupkyne, hoci sme včas a riadne svoju
neúčasť na pojednávaní ospravedlnili z dôvodov čerpania mojej riadnej dovolenky, ktorú
som plánovala ešte začiatkom roka a ktorú som mala zabezpečenú a aj zaplatenú
prostredníctvom cestovnej kancelárie.
Odvolací súd - Krajský súd v Bratislave - však o mojom odvolaní rozhodol na
pojednávaní 27.5.2009 bez mojej prítomnosti, hoci som však o odročení odvolacieho
pojednávania požiadal z dôvodov služobnej cesty mimo územia SR, na ktorú ma
zamestnávateľ vyslal a už skôr zaplatil aj ubytovanie, čo som dosvedčila pripojenými
dokladmi. Odvolací súd písomne oznámil, že vytýčené odvolacie pojednávanie z tohto
dôvodu odročovať nebude.
Najvyšší súd SR o mojom dovolaní rozhodol uznesením pod č. 5Cdo 34/2010
19.5.2010, toto rozhodnutie bolo doručené mojej právnej zástupkyni 7.6.2010. Najvyšší súd
SR moje dovolanie odmietol...
Myslím si, že Najvyšší súd SR nesprávne posúdil moje práva účastníčky konania a
tým aj moje práva na spravodlivý proces...
Súdny proces, ktorý sa... viedol v mojej kauze so S., s.r.o. Bratislava, nebol
spravodlivým súdnym procesom, pretože mi skutočne bolo odňaté právo účastníka konania
a oba všeobecné súdy rozhodli bez mojej prítomnosti, neberúc na zreteľ moje právo vyjadriť
sa osobne a ústne k prejednávanej veci, ale najmä mi bola odňatá možnosť preukázať a
osvedčiť navrhovanými dôkazmi uplatňovaný nárok. Nepokladám za dôvodnú
argumentáciu, že moja žiadosť o odročenie pojednávaní nebola dôvodná, lebo nešlo o
dôležitý dôvod, spočívajúci v nepredvídateľnej okolnosti, ktorá mi zabránila a neumožnila
účasť na pojednávaniach, myslím si, že čerpanie dovolenky v auguste je obvyklým
spôsobom čerpania dovolenky a vzhľadom k tomu, že som zamestnaná, musím si dovolenky
plánovať vopred, teda oveľa skôr, ako v skutočnosti k čerpaniu dovolenky dôjde. Myslím si,
že takáto okolnosť je odpustiteľná. Taktiež moja žiadosť o odročenie pojednávania na
odvolacom súde bola dôvodná, doložila som predloženými dokladmi, že som nemohla
predvídať konanie na odvolacom súde, takto nemohol predvídať ani môj zamestnávateľ,
ktorý ma vyslal na dôležitú služobnú cestu do zahraničia, ktorá už bola spojená so
zaplatenými finančnými nákladmi. O to viac, keď z môjho odvolania bolo zrejmé, že mám
námietky voči postupu súdu l. stupňa, ktorý mi neumožnil realizovať moje základné
procesné práva, odmietol návrhy na doplnenie dokazovania, majúce za cieľ potvrdiť to, čo
som v konaní uviedla a naviac, v tejto súvislosti súd I. stupňa ignoroval aj všetky mnou
predložené dôkazy, moje tvrdenia, s ktorými sa riadne nevyporiadal. S týmito námietkami sa
nevyporiadal ani odvolací súd. Takýto spotup spôsobil nerovnosť účastníkov konania a
nemôže ísť o spravodlivý súdny proces. Všeobecné súdy mi neposkytli priestor na
uplatnenie mojich základných práv v súdnom konaní.“
Na základe týchto skutočností sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd rozhodol
týmto nálezom:
„Základné právo Ing. E. V., nar. ..., bytom 811 06 B. na súdnu ochranu zaručenú v
článku 48 ods. 2 Ústavy SR, právo na spravodlivé súdne konanie zaručené v článku 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu SR
spis. značky 5Cdo 34/2010 z 19.5.2010 porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu SR spis. značky 5Cdo 34/2010 z 19.5.2010 sa zrušuje a
vec sa mu vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR je povinný nahradiť Ing. E. V. trovy právneho zastúpenia 254,88 € ...
na účet právnej zástupkyne JUDr. E. S. ... do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd každý návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1
zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dané dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu
(rozhodnutia orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť
porušenia základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné
preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03,
Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej
právomoci nezávislého súdneho orgánu ústavnosti (čl. 124 ústavy) nemôže zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov, a jeho
úloha sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných
slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04). Vzhľadom na to nie je ústavný súd zásadne
oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať skutkové zistenia a právne názory
všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní iných než ústavných zákonov vytvorili
skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu
sú predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by prijaté právne závery boli
so zreteľom na skutkový stav zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (podobne I. ÚS 20/03, IV. ÚS 252/04).
Pokiaľ ide o požiadavky na odôvodnenie rozhodnutia súdu v limitoch čl. 6 ods. 1
dohovoru (a aj čl. 46 ods. 1 ústavy), ústavný súd sa už odvolal na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, podľa ktorej čl. 6 ods. 1 dohovoru súd zaväzuje, aby odôvodnil svoje
rozhodnutie. To však neznamená, že sa vyžaduje, aby na každý argument strany bola daná
podrobná odpoveď. Otázku, či súd splnil svoju povinnosť odôvodniť rozhodnutie, ktorá
vyplýva z čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa záverov Európskeho súdu pre ľudské práva možno
posúdiť len so zreteľom na okolnosti daného prípadu (rozhodnutie vo veci Ruiz Torija proti
Španielsku z 9. decembra 1994, séria A, č. 288). Znamená to, že odôvodnenie rozhodnutia
nemusí dať odpoveď na každú poznámku, pripomienku alebo návrh, ak ide o takú otázku,
ktorá nie je relevantná a nevyhnutná pre dané rozhodnutie.
Najvyšší súd rozhodoval na základe dovolania sťažovateľky, v ktorom sťažovateľka
namietala, že jej postupom súdov bola odňatá možnosť konať pred súdom, pretože okresný
súd aj krajský súd rozhodli v jej neprítomnosti. Vytýkala tiež, že súd prvého stupňa zamietol
jej návrhy na doplnenie dokazovania a odvolací súd sa s touto jej námietkou riadne
nevysporiadal. Tento postup mal za následok vydanie nesprávnych rozhodnutí v dôsledku
nesprávneho právneho posúdenia veci konajúcimi súdmi.
Najvyšší súd sa pri rozhodovaní o dovolaní sťažovateľky zaoberal predovšetkým
otázkou, či postupom súdov nižších stupňov nebola sťažovateľke odňatá možnosť konať
pred súdom podľa § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“).
V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval:
„Z obsahu spisu vyplýva, že súd prvého stupňa vec prejednal a rozhodol na
pojednávaní 23. augusta 2007 bez prítomnosti žalobkyne a jej právnej zástupkyne napriek
včasnému ospravedlneniu z 10. augusta 2007 (č. l. 267 spisu) z dôvodu čerpania riadnej
dovolenky v zahraničí žalobkyňou. Predvolanie na uvedené pojednávanie bolo žalobkyni a
jej právnej zástupkyni doručené dňa 2. júla 2007 (č. l. 238 spisu).
V danom prípade mohol súd prvého stupňa dôvodnosť žiadosti o odročenie
pojednávania posudzovať len z aspektu tých skutočností, ktoré boli uvedené v žiadosti, ktorá
však neobsahovala doklad preukazujúci čerpanie riadnej dovolenky v zahraničí; žalobkyňa
hodnoverným spôsobom nepreukázala tvrdený dôvod, pre ktorý žiadala odročiť
pojednávanie, preto súd nemohol posúdiť dôvodnosť tvrdenej prekážky z hľadiska jej
nepredvídateľnosti (nepredvídaná alebo neočakávaná), neodvrátiteľnosti (neumožňujúca
účastníčke prijať opatrenie prekonávajúce príčinu neúčasti na pojednávam) a náhlosti
(vzhľadom na časové súvislosti nedovoľujúce účastníčke uskutočniť kroky vedúce k jej
účasti na pojednávaní). Z obsahu ospravedlnenia nevyplýva konkrétny dôvod, ktorý by
bránil právnej zástupkyni žalobkyne zúčastniť sa pojednávania. Z uvedeného dôvodu postup
súdu prvého stupňa, ktorý vec prejednal bez prítomnosti žalobkyne a jej právnej zástupkyne
zodpovedá § 101 ods. 2 O. s. p. V danom prípade nie je rozhodujúce, či súd prvého stupňa
vychádzal zo správnych a úplných (uvádzanej absencie žiadosti o odročenie pojednávania)
okolnosti pri posudzovaní splnenia podmienok v zmysle § 101 ods. 2 O. s. p., ani to, či sa
touto okolnosťou výslovne zaoberal odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia, ale len
to (materiálne hľadisko), či uvedený postup (ne)zodpovedá § 101 ods. 2 O. s. p.
Rovnako odvolacie pojednávanie sa uskutočnilo bez prítomnosti žalobkyne, hoci sa
táto včas ospravedlnila a požiadala o odročenie odvolacieho pojednávania z dôvodu
služobnej cesty mimo územia Slovenskej republiky, na ktorú bola vyslaná zamestnávateľom,
čo osvedčila pripojenými dokladmi.
Z obsahu spisu vyplýva, že v danej veci odvolací súd vytýčil pojednávanie na deň
27. mája 2009. Predvolanie na toto pojednávanie bolo doručené právnej zástupkyni
žalobkyne a právnemu zástupcovi žalovanej dňa 20. apríla 2009. Dňa 23. apríla 2009 bolo
odvolaciemu súdu doručené podanie právnej zástupkyne žalobkyne z 21. apríla 2009, v
ktorom ospravedlnila neúčasť žalobkyne na pojednávam a žiadala o jeho odročenie z
dôvodu, že v čase od 24. mája 2009 do 29. mája 2009 bude na služobnej ceste mimo územia
Slovenskej republiky, o čom predložila príslušné potvrdenia. Zároveň právna zástupkyňa
žalobkyne ospravedlnila (bez ďalšieho) aj svoju neúčasť na pojednávaní a požiadala o jeho
odročenie. Odvolací súd prípisom z 30. apríla 2009 (č. l. 309 spisu), doručeným právnej
zástupkyni žalobkyne dňa 6. mája 2009, oznámil, že odvolacie pojednávanie vytýčené na
27. mája 2009 sa nebude odročovať.
Napriek ospravedlneniu svojej neúčasti sa právna zástupkyňa žalobkyne odvolacieho
pojednávania 27. mája 2009 zúčastnila. Neúčasť žalobkyne na odvolacom pojednávaní z
dôvodu konania služobnej cesty nemožno považovať za dôležitý dôvod pre odročenie
pojednávania. Ak odvolací súd za týchto okolností vec prejednal v neprítomnosti žalobkyne,
neporušil tým žiadne procesné ustanovenia, a teda ani možnosť konať pred súdom. Z
uvedeného je zrejmé, že nebol naplnený dovolateľkou tvrdený dôvod prípustnosti podaného
dovolania podľa § 237 písm. f) O. s. p.“
Najvyšší súd k námietke sťažovateľky, že súd prvého stupňa zamietol jej návrhy na
doplnenie dokazovania, uviedol, že „prípadné nevykonanie určitého dôkazu môže mať za
následok len neúplnosť skutkových zistení... samo osebe [ale] neznamená odňatie možnosti
pred súdom konať.
Skutočnosť, že by rozhodnutie prípadne aj spočívalo na nesprávnom právnom
posúdení veci, môže byť len odôvodnením dovolania v zmysle § 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p. v
prípade, ak je dovolanie procesné prípustné.
I keby teda tvrdenia dovolateľky boli opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného
aspektu neposudzoval), dovolateľkou vytýkaná skutočnosť by mala za následok vecnú
nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť dovolania v zmysle
V súvislosti s námietkami sťažovateľky smerujúcimi proti kvalite odôvodnenia
rozhodnutia krajského súdu, najvyšší súd poukázal na judikatúru ústavného súdu a uviedol:
„Odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahuje nielen vysvetlenie skutkových zistení
a záverov, ku ktorým dospel odvolací súd, ale tiež primerané právne posúdenie týchto
záverov. K odvolacím námietkam uviedol, že tieto považuje za právne bezvýznamné.“
Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej ochrane ustanoví
zákon. Domáhať sa práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy možno len
v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (čl. 51 ods. 1 ústavy). S právom na
súdnu ochranu súvisí právo účastníka konania, aby sa jeho vec prerokovala v jeho
prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom (čl. 48 ods. 2
ústavy). V oblasti uplatňovania a ochrany subjektívnych práv v rámci civilného procesu je
základným právnym predpisom Občiansky súdny poriadok. Tento právny predpis upravuje
aj podmienky, za splnenia ktorých môže súd vec prejednať aj v neprítomnosti účastníka
konania, čím ustanovuje výnimku zo základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ide
o prípad, keď sa riadne predvolaný účastník nedostaví na pojednávanie a ani nepožiadal
z dôležitého dôvodu o odročenie (§ 101 ods. 2 OSP). Dôležitosť dôvodov podľa § 101 ods.
2 OSP hodnotí v každom konkrétnom prípade súd, pričom bude závisieť od konkrétnych
právnych a skutkových okolností prípadu. Základné právo vyjadriť sa ku všetkým
vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy je premietnuté v § 123 OSP. S týmto
ustanovením súvisí § 120 ods. 1 OSP, podľa ktorého účastníci sú povinní označiť dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže
výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné
pre rozhodnutie vo veci. Zásah ústavného súdu do výkonu tejto právomoci všeobecných
súdov je opodstatnený len v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou (III. ÚS 8/2010).
Najvyšší súd v odôvodnení uznesenia sp. zn. 5 Cdo/34/2010 z 19. mája 2010
analyzoval postup okresného súdu a krajského súdu podľa § 101 ods. 2 OSP v rozsahu
dovolania z 22. júla 2009 z toho pohľadu, či nedošlo postupom týchto súdov k odňatiu
možnosti sťažovateľky konať pred súdom podľa § 237 písm. f) OSP, a takisto sa
vysporiadal aj s argumentáciou sťažovateľky v dovolaní, ktorou namieta, že okresný súd
nevykonal ňou navrhované dôkazy, a tiež poukazujúc na nedostatky odôvodnenia rozsudku
krajského súdu. Najvyšší súd zároveň uviedol dôvody, pre ktoré nemožno akceptovať
právne názory sťažovateľky. Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym
názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o porušení jej základného práva podľa čl.
48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a nezakladá oprávnenie ústavného súdu
nahradiť právny názor najvyššieho súdu svojím vlastným. Najvyšší súd pri vyslovení svojho
právneho názoru interpretoval relevantné právne predpisy ústavne konformným spôsobom,
čím je vylúčená arbitrárnosť alebo zjavná neodôvodnenosť predmetného uznesenia.
O svojvôli (arbitrárnosti) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
uznesenie najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje, a preto ústavný súd nie je
oprávnený na jeho meritórne preskúmanie. Vzhľadom na uvedené nemá ústavný súd žiaden
dôvod spochybňovať závery, ku ktorým najvyšší súd dospel. Závery najvyššieho súdu a
jeho rozhodnutie nemožno z ústavného hľadiska považovať za neudržateľné
a neospravedlniteľné.
Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor,
podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru) neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným
(občianskoprávnym) súdom (II. ÚS 4/94, mutatis mutandis I. ÚS 8/96, II. ÚS 3/97).
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že
medzi rozhodnutím najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je taká
príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vyslovenia porušenia označených práv
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími
návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. septembra 2010