Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 332/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. januára 2011 v senáte

zloženom z predsedu Jána Auxta, zo sudcov Ľubomíra Dobríka a Rudolfa Tkáčika

prerokoval sťažnosť J. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. E. Š., Advokátska kancelária,

B., vo veci namietaného porušenia základného práva zaručeného

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

1. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod

sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C

377/2004 konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. B. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 1 000 € (slovom tisíc eur), ktoré mu

j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti

tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť J. B. trovy konania v sume 254,88 €

(slovom dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov) do dvoch mesiacov

od doručenia tohto rozhodnutia na účet jeho právneho zástupcu JUDr. E. Š., Advokátska

kancelária, B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2010

doručená sťažnosť J. B., B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) a základného práva na súdnu ochranu

zaručeného postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z odôvodnenia sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ doručil 13. októbra 2004

okresnému súdu „návrh o určenie poškodzovania práv zamestnanca formou

diskriminácie“. Ako odporca bol v konaní označený D., a. s., B. (ďalej len „odporca“).

Sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 3. októbra 2006 žiadal o podanie

správy „z akého dôvodu nebolo vytýčené pojednávanie, nakoľko od podania návrhu prešli

už dva roky“, a „v akej dobe je predpoklad začatia konania“. Rozsudok vo veci bol

vyhlásený 19. júna 2007, keďže však v písomnej forme sťažovateľovi nebol doručený,

doručil okresnému súdu 3. augusta 2007 sťažnosť na postup súdu, ktorú predsedníčka

okresného súdu v odpovedi z 8. augusta 2007 posúdila ako dôvodnú konštatujúc,

že zákonná sudkyňa vo veci konala „s objektívnymi prieťahmi“. Rozsudok bol potom

doručený 17. augusta 2007 sťažovateľovi, ktorý ho napadol odvolaním. Krajský súd

v Bratislave uznesením č. k. -189 z 31. júla 2009 prvostupňový rozsudok zrušil

a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia prvostupňového

rozsudku bolo jeho nedostatočné odôvodnenie, preto podľa sťažovateľa „v dôsledku

odborného zlyhania konajúcej sudkyne je opätovne vedené konanie na konajúcom súde“.

Prieťahy v konaní o sťažovateľovej žalobe konštatoval aj verejný ochranca práv,

a to na základe dvoch podnetov adresovaných mu sťažovateľom 23. októbra 2006

a 18. februára 2009.

Ústavný súd uznesením č. k. -12 z 21. septembra 2010 prijal

podľa o organizácii

Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „“) sťažnosť sťažovateľa v časti

namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

na ďalšie konanie. Vo zvyšnej časti sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Následne ústavný súd 18. októbra 2010 vyzval predsedníčku okresného súdu,

aby sa k sťažnosti vyjadrila, aby ústavnému súdu zaslala predmetný súdny spis

a aby ústavnému súdu oznámila, či súhlasí s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Vyjadrenie predsedníčky okresného súdu spolu s vyžiadaným súdnym spisom bolo

ústavnému súdu doručené 12. novembra 2010.

V doručenom vyjadrení predsedníčka okresného súdu vyjadrila súhlas s konaním

ústavného súdu bez ústneho pojednávania a uviedla takýto chronologický priebeh

predmetného konania:

„Dňa 13.10.2004 bol tunajšiemu súdu doručený návrh na začatie konania v právnej

veci navrhovateľa: J. B., proti odporcovi: D. B., a.s. Dňa 15.10.2004 bola predmetná vec

predložená vyššiemu súdnemu úradníkovi na odstránenie vád návrhu na začatie konania.

Dňa 13.09.2005 súd uznesením, č. k. -19 vyzval navrhovateľa na odstránenie

vád návrhu na začatie konania. Dňa 12.10.2005 doručené podanie navrhovateľa. Dňa

12.10.2005 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 12.12.2006 bol nariadený termín

pojednávania na deň 20. február 2007 o 09.30 hod. Dňa 16.01.2007 výzva na zaplatenie

súdneho poplatku. Dňa 15.01.2007 výzva adresovaná odporcovi. Dňa 26.01.2007 doručené

podanie odporcu. Dňa 30.01.2007 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 20.02.2007 sa

uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že termín pojednávania sa

odročuje na deň 29. máj 2007 o 09.00 hod. Dňa 20.02.2007 pokyn zákonného sudcu – zistiť,

či bol zaplatený súdny poplatok. Dňa 26.02.2007 úradný záznam o tom, že súdny poplatok

zaplatený nebol. Dňa 20.02.2007 doručené podanie odporcu. Dňa 26.02.2007 doručené

podanie navrhovateľa – námietka proti obsahu zápisnice. Dňa 26.02.2007 doručené

podanie navrhovateľa – doplnenie dôkazového materiálu. Dňa 02.03.2007 výzva

adresovaná navrhovateľovi. Dňa 12.03.2007 doručené podanie navrhovateľa. Dňa

29.05.2007 úradný záznam. Dňa 29.05.2007 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo

vyhlásené uznesenie, že termín pojednávania sa odročuje na deň 19. jún 207 o 12.30 hod.

Dňa 05.06.2007 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 19.06.2007 sa uskutočnilo

pojednávanie, na ktorom bol vyhlásený rozsudok, č. k. -146. Dňa 09.08.2007

pokyn zákonného sudcu. Dňa 10.08.2007 bola predmetná vec predložená zákonnému

sudcovi. Dňa 13.08.2007 pokyn zákonného sudcu. Dňa 20.08.2007 doručené odvolanie

navrhovateľa. Dňa 03.09.2007 pokyn zákonného sudcu. Dňa 14.09.2007 súd vyzval

navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku za odvolanie. Dňa 23.05.2008 výzva

adresovaná navrhovateľovi. Dňa 23.05.2008 výzva adresovaná odporcovi. Dňa 02.06.2008

doručený nesúhlas navrhovateľa s rozhodnutím bez pojednávania. Dňa 02.06.2008

doručené odvolanie navrhovateľa proti zaplateniu súdneho poplatku za odvolanie. Dňa

27.06.2008 súd uznesením, č. k. -169 vyhovel odvolaniu navrhovateľa proti

uloženému súdnemu poplatku a uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo

výške 597,49€. Dňa 12.06.2008 doručené vyjadrenie odporcu. Dňa 17.07.2008 doručené

podanie navrhovateľa – výzva na vrátenie časti súdneho poplatku. Dňa 17.07.2008

doručené odvolanie navrhovateľa proti uzneseniu 1.č.169. Dňa 13.08.2008 bol predmetný

spis predložený Krajskému súdu v Bratislave. Dňa 28.08.2008 Krajský súd v Bratislave

uznesením, č. k. -174 napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil. Dňa

18.09.2008 bol predmetný spis vrátený súdu prvého stupňa. Dňa 2.09.2008 pokyn na

doručenie rozhodnutia odvolacieho súdu účastníkom konania. Dňa 08.10.2008 doručené

podanie navrhovateľa – výzva navrhovateľa na vrátenie časti súdneho poplatku. Dňa

08.10.2008 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 02.12.2008 pokyn vyššieho súdneho

úradníka. Dňa 03.12.2008 výzva adresovaná navrhovateľovi. Dňa 10.12.2008 pokyn

zákonného sudcu – zistiť, či bol zaplatený súdny poplatok. Dňa 29.12.2008 záznam

o zložení. Dňa 29.12.2008 bol predmetný spis predložený Krajskému súdu v Bratislave. Dňa

31.07.2009 Krajský súd v Bratislave uznesením, č. k. -189 napadnutý

rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 03.09.2009 bol

predmetný spis vrátený súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dňa 02.10.2009 bol

nariadený termín pojednávania na deň 12. november 2009 o 08.15 hod. Dňa 12.11.2009 sa

uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že termín pojednávania sa

odročuje na deň 14. január 2010 o 08.15. hod. Dňa 12.11.2009 doručené podanie

navrhovateľa. Dňa 12.11.2009 výzva adresovaná navrhovateľovi. Dňa 18.11.2009 výzva

adresovaná odporcovi. Dňa 19.11.2009 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 19.11.2009

doručené doplnenie podania navrhovateľa. Dňa 25.11.2009 doručené podanie odporcu.

Dňa 04.12.2009 oznámenie adresované navrhovateľovi. Dňa 04.12.2009 žiadosť

adresovaná odporcovi. Dňa 10.12.2009 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 16.12.2009

pokyn zákonného sudcu. Dňa 16.12.2009 predvolanie svedka. Dňa 17.12.2009 doručené

podanie odporcu. Dňa 18.12.2009 doručené podanie odporcu. Dňa 22.12.2009 pokyn

zákonného sudcu. Dňa 28.12.2009 doručené oznámenie právneho zástupcu navrhovateľa.

Dňa 05.01.2010 pokyn zákonného sudcu. Dňa 07.01.2010 úradný záznam. Dňa 14.01.2010

sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že termín pojednávania

sa odročuje na deň 18. marec 2010 o 08.15 hod. Dňa 18.01.2010 doručené podanie

odporcu. Dňa 20.01.2010 výzva adresovaná účastníkom konania. Dňa 20.01.2010 doručené

podanie navrhovateľa. Dňa 21.01.2010 predvolanie svedka. Dňa 03.02.2010 doručené

podanie odporcu. Dňa 05.02.2010 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 10.02.2010 súd

uznesením č. k. -297 rozhodol, že návrh žalobcu na vrátenie súdneho

poplatku zamieta. Dňa 10.02.2010 výzva adresovaná právnemu zástupcovi navrhovateľa.

Dňa 22.02.2010 doručené odvolanie navrhovateľa. Dňa 22.02.2010 doručené podanie

navrhovateľa. Dňa 18.03.2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené

uznesenie, že termín pojednávania sa odročuje na deň 29. apríl 2010 o 08.15 hod. Dňa

18.03.2010 súd uznesením, č. k. -315 rozhodol o povinnosti doplniť žalobu.

Dňa 22.03.2010 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 25.03.2010 úradný záznam. Dňa

08.04.2010 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 18.03.2010 sa uskutočnilo pojednávanie,

na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že termín pojednávania sa odročuje na neurčito

z dôvodu prerušenia konania. Dňa 29.04.2010 súd uznesením, č. k. -346

rozhodol, že konanie prerušuje do rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Dňa

29.04.2010 doručené podanie navrhovateľa. Dňa 29.04.2010 doručené podanie

navrhovateľa. Dňa 20.05.2010 doručené podanie odporcu. Dňa 31.05.2010 súd uznesením,

č.k. -368 zrušil uznesenie zo dňa 29.04.2010, prerušil konanie podľa ust.

, rozhodol o rozšírení žaloby. Dňa

11.06.2010 žiadosť adresovaná právnemu zástupcovi navrhovateľa. Dňa 29.06.2010

doručené podanie navrhovateľa. Dňa 29.06.2010 doručené odvolanie navrhovateľa. Dňa

01.07.2010 súd uznesením, č. k. -377 zrušil rozhodnutie zo dňa 31.05.2010

(z dôvodu, že súd prerušil konanie do zaujatia stanoviska Ústavného súdu Slovenskej

republiky, s tým, že postúpi návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky. Predmetom

zaujatia stanoviska malo byť obdobie uplatneného nároku za rok 2006. Avšak žalobca

uplatnený nárok za rok 2006 zobral podaním doručeným tunajšiemu súdu dňa 29.06.2010

späť). Dňa 01.07.2010 prípis adresovaný navrhovateľovi. Dňa 09.07.2010 doručené

podanie navrhovateľa. Dňa 01.07.2010 bol nariadený termín pojednávania na deň

26. august 2010 o 09.30 hod. Dňa 22.07.2010 doručené podanie odporcu. Dňa 27.07.2010

doručené podanie navrhovateľa. Dňa 04.08.2010 výzva adresovaná odporcovi. Dňa

19.08.2010 doručené podanie odporcu. Dňa 19.08.2010 doručené podanie odporcu. Dňa

26.08.2010 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie, že termín

pojednávania sa odročuje na deň 26. október 2010 o 08.15 hod. Dňa 26.08.2010 súd

uznesením, č. k. -409 konanie v časti zastavil. Dňa 27.08.2010 výzva

adresovaná odporcovi. Dňa 09.09.2010 doručené podanie odporcu. Dňa 14.09.2010

vyjadrenie odporcu doručené právnemu zástupcovi navrhovateľa. Dňa 17.09.2010

doručené podanie navrhovateľa. Dňa 17.09.2010 doručené podanie navrhovateľa. Dňa

04.10.2010 súd uznesením, č. k. -423 rozhodol o rozšírení žaloby. Dňa

05.10.2010 doručené podanie navrhovateľa.“

Predsedníčka okresného súdu konštatovala, že „boli počas konania zistené prekážky

postupu konania v súlade s .

Avšak v súčasnosti uvedená prekážka neexistuje, a to s poukazom na uznesenie,

č. k. -377 zo dňa 01.07.2010“. Podľa jej názoru „predmetné konanie je

poznačené prieťahmi, čo možno považovať v danej veci za objektívny prieťah“. Uviedla

ďalej, že zo strany sťažovateľa „neboli vo väčšom rozsahu spôsobené prieťahy v konaní“,

zároveň však poukázala na vyjadrenie zákonného sudcu, z ktorého bolo „zistené, že žalobca

postupne podával rôzne návrhy, nespočetné množstvo rozšírení návrhu,

a to nekvalifikovaných“.

Konečné rozhodnutie o predloženej sťažnosti ponecháva predsedníčka okresného

súdu na zváženie ústavného súdu, žiada však, „aby bolo vzaté do úvahy, že zákonný sudca

subjektívnym konaním nezavinil vznik prieťahov v konaní“.

Ústavný súd 22. novembra 2010 zaslal vyjadrenie predsedníčky okresného súdu

právnemu zástupcovi sťažovateľa s možnosťou zaujať k nemu stanovisko.

Právny zástupca sťažovateľa reagoval podaním doručeným ústavného súdu

7. decembra 2010. V ňom s poukazom na niektoré už známe skutočnosti (vyjadrenia

verejného ochrancu práv, meritórny rozsudok okresného súdu z 19. júna 2007)

preukazujúce podľa jeho názoru existenciu prieťahov v označenom konaní namietal

argumentáciu predsedníčky okresného súdu o objektívnom charaktere prieťahov, ktoré sa

v konaní vyskytli. Zotrval na pôvodnej podobe sťažnosti z hľadiska jej petitu i rozsahu

odôvodnenia a vyjadril súhlas s upustením od ústneho pojednávania vo veci.

Posudzované konanie okresného súdu v súčasnosti nie je právoplatne ukončené.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala

bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu

právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu.

Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby v zásade

neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím sa vytvára právna istota. Preto na splnenie

ústavného práva podľa nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval

(, ).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo,

alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa , sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého

jednotlivého prípadu, a to najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,

správanie účastníka konania a postup okresného súdu (napr. ). V súlade

s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu

(povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. ,

, ). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Základnými kritériami hodnotenia veci ako zložitej je skutkový stav veci a platná

právna úprava relevantná pre rozhodnutie o veci (). Predmetom konania

vedeného okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľ zbytočné prieťahy, je

poskytovanie ochrany pred diskrimináciou sťažovateľa v pracovnoprávnych vzťahoch.

Judikatúra všeobecných súdov v podmienkach Slovenskej republiky nie je v tejto oblasti

rozvinutá a stabilizovaná v takom rozsahu, ktorý by umožňoval hodnotiť vec sťažovateľa

ako právne jednoduchú. Uvedený záver platí zvlášť s ohľadom na skutočnosť, že od 1. júla

2004 nadobudol účinnosť o rovnakom zaobchádzaní v niektorých

oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov

(antidiskriminačný zákon). Aplikačná prax vo vzťahu k uvedenému zákonu sa ešte len

vyvíja. Antidiskriminačným zákonom bola do slovenského právneho poriadku

implementovaná smernica Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorou sa ustanovuje

všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní (Mimoriadne vydanie

Ú. v. EÚ, kap. 05/zv. 04; Ú. v. ES L 303, 2. 12. 2000), a ktorá v čase počiatočného priebehu

konania pred okresným súdom vzhľadom na termín svojho schválenia takisto ešte

nevykazovala dostatočne komplexný odraz v stabilizovanej judikatúre Súdneho dvora

Európskych spoločenstiev.

Po skutkovej stránke ústavný súd nehodnotí predmetné konanie ako náročné,

čo plynie z krátkeho časového odstupu od priebehu udalostí, na ktorých sťažovateľ založil

svoj žalobou uplatnený nárok, ale aj zo šírky možných dôkazných prostriedkov slúžiacich

konajúcemu súdu na objasnenie skutkového stavu veci. Istú mieru náročnosti objasňovania

skutkového stavu veci prinášali so sebou procesné podania sťažovateľa meniace rozsah ním

tvrdených skutočností napĺňajúcich podľa jeho názoru skutkové podstaty diskriminácie

v pracovnoprávnom vzťahu, ktorého bol subjektom.

2. Pri posudzovaní druhého kritéria, podľa ktorého sa hodnotia prípadné zbytočné

prieťahy v konaní, ústavný súd dospel k záveru, že sťažovateľ a v neskoršej fáze konania aj

jeho právny zástupca reagovali na výzvy okresného súdu včas a riadne. Na druhej strane po

preštudovaní vyžiadaného súdneho spisu ústavný súd považuje za nevyhnutné čiastočne

prisvedčiť obrane okresného súdu, ktorý argumentoval viacerými procesnými návrhmi

sťažovateľa meniacimi rozsah žalobného petitu (12. októbra 2005, 20. februára 2007,

5. júna 2007, 20. augusta 2007, 12. novembra 2009, 29. apríla 2010). Ústavný súd tiež zistil,

že sťažovateľ viackrát zmenil tvrdený skutkový základ uplatneného nároku (12. novembra

2009, 19. novembra 2009, 20. januára 2010, 8. apríla 2010, 29. júna 2010, 19. augusta 2010,

17. septembra 2010). Uvedená skutočnosť mala v predmetnom konaní význam pre

posúdenie otázky relevantného právneho predpisu, ktorý má byť aplikovaný, čo bolo navyše

zvýraznené aj prebiehajúcim konaním podľa pred ústavným

súdom pod sp. zn. (), ktorého predmetom bolo posudzovanie

súladu niektorých ustanovení antidiskriminačného zákona s čl. 2 Dohovoru Medzinárodnej

organizácie práce č. 111 o diskriminácii (zamestnaní a povolaní). Skutkové okolnosti

podľa sťažovateľových podaní najprv mali prebiehať v období apríl – jún 2004 (potreba

aplikácie v znení neskorších predpisov),

neskôr však sťažovateľ tvrdil, že k diskriminačnému správaniu odporcu malo dôjsť aj

v roku 2006 (potreba aplikácie antidiskriminačného zákona účinného od 1. júla 2004).

V tejto súvislosti ústavný súd vo svojich rozhodnutiach už viackrát vyslovil, že v dôsledku

uplatnenia procesných práv účastníkom konania neznáša zodpovednosť za predĺženie

konania oprávnená osoba, ale zodpovednosť v takomto prípade nemožno pripísať ani

štátnemu orgánu konajúcemu vo veci (, ).

Z podkladov tvoriacich prílohy sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ využíval na ochranu

svojho základného práva zaručeného prostriedky právnej ochrany,

keď predsedníčke okresného súdu 3. augusta 2007 adresoval sťažnosť na postup súdu

podľa o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov.

3. Vo vzťahu k tretiemu kritériu rozhodujúcemu pre posúdenie prípadného porušenia

základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd

v prvom rade konštatuje, že z obsahu vyžiadaného súdneho spisu zistil, že prehľad

procesných úkonov konajúceho súdu a účastníkov konania podaný vo vyjadrení

predsedníčky okresného súdu doručenom ústavnému súdu 12. novembra 2010 zásadne

zodpovedá skutočnosti. Navyše, z predmetného súdneho spisu ústavný súd zistil,

že po doručení uznesenia okresného súdu č. k. -423 zo 4. októbra 2010,

ktorým sa okrem iného rozhodlo o prerušení konania, sťažovateľovi, tento doručil

okresnému súdu 21. októbra 2010 odvolanie proti uvedenému uzneseniu. Následne zákonná

sudkyňa 4. novembra 2010 dala súdnej kancelárii pokyn na predloženie spisu Krajskému

súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o podanom odvolaní

sťažovateľa.

Postup okresného súdu zhodnotil ústavný súd ako postup, ktorý vykazoval zbytočné

prieťahy.

Obdobie súvislej nečinnosti postup žalovaného súdu vykazoval v čase od 13. októbra

2004, keď sťažovateľ okresnému súdu doručil návrh na začatie konania, do 13. septembra

2005, keď okresný súd uznesením vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov jeho

návrhu. Nečinnosť okresného súdu v uvedenom období predstavovala 11 mesiacov. V tejto

súvislosti treba uviesť, že nositeľom zodpovednosti za bezchybnosť návrhu na začatie

občianskeho súdneho konania je primárne samotný navrhovateľ, v prípade chybného návrhu

však nemožno ospravedlniť konajúci súd, ak jednoduché uznesenie ukladajúce odstránenie

nedostatkov návrhu na začatie konania je vydané takmer rok po podaní návrhu.

Obdobím nečinnosti okresného súdu v predmetnom konaní možno označiť

aj obdobie od 12. októbra 2005, keď sťažovateľ doručil okresnému súdu odstránenie

nedostatkov návrhu na začatie konania, do 19. januára 2007, keď okresný súd doručil

sťažovateľovi výzvu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh na začatie konania

a predvolanie na pojednávanie (viac ako 1 rok a 3 mesiace).

Odstraňovanie nedostatkov sťažovateľovho návrhu na začatie konania trvalo viac

ako dva roky a dva mesiace, a tak spôsobilo, že prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo až

20. februára 2007, teda viac ako dva roky a štyri mesiace po začatí konania. Táto

skutočnosť napriek už uvedenej primárnej zodpovednosti navrhovateľa za bezchybný návrh

dosahuje mieru relevantnú z pohľadu základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov.

Napokon ústavne relevantný prieťah v posudzovanom konaní predstavovalo

aj obdobie od 20. augusta 2007, keď sťažovateľ doručil okresnému súdu odvolanie

proti meritórnemu rozsudku z 19. júna 2007, do 28. mája 2008, keď bolo sťažovateľovi

doručené uznesenie, ktorým bol vyzvaný na zaplatenie súdneho poplatku za podané

odvolanie, a odporcovi bolo doručené odvolanie sťažovateľa na zaujatie stanoviska (viac

ako 11 mesiacov).

Následne sťažovateľ 2. júna 2008 podal proti uzneseniu vyzývajúcemu na zaplatenie

súdneho poplatku v sume 33 000 Sk odvolanie, ktorým namietal sumu súdneho poplatku.

Na základe odvolania okresný súd v rámci autoremedúry uznesením č. k. -169

z 27. júna 2008 pôvodné uznesenie o súdnom poplatku zrušil a uložil sťažovateľovi súdny

poplatok zaplatiť v správnej sume. Samotný okresný súd konštatoval, že v pôvodnom

uznesení bol súdny poplatok vypočítaný „v nesprávnej výške“. Popísaný postup okresného

súdu hodnotí ústavný súd rešpektujúc svoju ustálenú judikatúru (napríklad ,

) ako nesústredené konanie, ktoré môže zapríčiniť porušenie

zaručeného základného práva podľa čl. 48 ods. 2.

Za nesústredený možno považovať aj postup okresného súdu pri odstraňovaní chyby

návrhu na začatie konania spočívajúcej v nezaplatení súdneho poplatku za tento návrh.

Okresný súd totiž 19. januára 2007 doručil sťažovateľovi uznesenie, ktorým ho vyzval

na zaplatenie predmetného súdneho poplatku, a sťažovateľ k procesnému podaniu

doručenému okresnému súdu 30. januára 2007 priložil fotokópiu dokladu opatreného

pečiatkou S., a. s., o úhrade súdneho poplatku v požadovanej sume 24. januára 2007 na

požadovaný účet a pri rešpektovaní všetkých predpísaných nevyhnutných údajov pre

realizáciu platby (konštantný, variabilný, špecifický symbol). Napriek tomu zákonná

sudkyňa 22. februára 2007 žiadala súdnu kanceláriu o informáciu o zaplatení súdneho

poplatku za návrh na začatie konania (č. l. 114), hoci na č. l. 116 vyžiadaného súdneho spisu

je informácia účtovníčky z 26. januára 2007 o zaplatení požadovaného súdneho poplatku.

Následne bol sťažovateľ podaním, ktoré mu bolo doručené 7. marca 2007, opätovne

vyzvaný na zaplatenie určeného súdneho poplatku so žiadosťou, aby zaslal okresnému súdu

„hodnoverný dôkaz o zaplatení súdneho poplatku“. Sťažovateľ okresnému súdu 12. marca

2007 opätovne zaslal rovnaký doklad ako v podaní z 30. januára 2007, pričom okresný súd

už znovu sťažovateľa na predloženie iného dôkazu o zaplatení súdneho poplatku nevyzýval,

čo dosvedčuje, že pôvodne predložený dôkaz bol napokon pre okresný súd dostatočne

hodnoverný.

Pochybnosti o sústredenosti konania okresného súdu v sťažovateľovej veci vyvoláva

aj prerušenie konania uznesením č. k. -423 zo 4. októbra 2010. Dôvodom

prerušenia konania má byť skutočnosť, že na okresnom súde prebieha iné konanie vedené

pod sp. zn. , „ktoré konanie je prerušené do zaujatia stanoviska Ústavného

súdu SR a po právoplatnosti uznesenia bude podaný návrh na Ústavný súd SR“.

Podľa názoru okresného súdu „vo veci prebieha konanie, v ktorom sa rieši

otázka, ktorá má význam pre rozhodnutie súdu v tejto veci a to nesúlad § 13 ods. 1, 3

s Dohovoru č. 111, keďže v ustanovení sa

zakazuje diskriminácia podľa kritérií uvedených v § 13 ods. 1 Zák. práce a v Dohovore

č. 111 sa zakazuje akákoľvek diskriminácia“, a preto „súd v zmysle § 109 ods. 2 písm. c)

konanie prerušil do rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci Okresného súdu

Bratislava I, sp. zn. “.

Podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže

konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre

rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

Podľa konanie sa začína dňom doručenia návrhu

ústavnému súdu.

Z databázy došlých podaní ústavný súd zistil, že v čase vydania uznesenia okresného

súdu č. k. -423 (4. októbra 2010), dokonca ani do dňa meritórneho

rozhodnutia ústavného súdu o sťažnosti sťažovateľa ústavnému súdu nebol doručený žiaden

návrh na vyslovenie nesúladu ustanovení právnych predpisov, ktoré okresný súd uviedol

v odôvodnení predmetného uznesenia. Preto v čase jeho vydania podľa názoru ústavného

súdu nebola splnená podmienka prebiehajúceho konania o prejudiciálnej otázke podľa

citovaného . Popísaný postup okresného súdu tak rovnako

nenapĺňa požiadavku plynúcu zo základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48 ods. 2

, ktorá spočíva v sústredenom procesnom postupe konajúceho súdu.

Na dĺžke predmetného konania v rozsahu viac ako šesť rokov (po odpočítaní

8 mesiacov, keď spis mal k dispozícii krajský súd pre účely rozhodnutia o podanom

opravnom prostriedku) sa tak okresný súd podieľal nečinnosťou v dĺžke viac ako tri roky.

Navyše, v postupe okresného súdu ústavný súd identifikoval aj nesústredené úkony, ktoré si

vyžadovali adekvátne procesno-právne korekcie vyžadujúce si tiež určitý čas, čo je rovnako

relevantné pri posudzovaní rešpektovania základného práva sťažovateľa zaručeného čl. 48

ods. 2 . Všetky uvedené zistenia vo svojom súhrne zakladajú právomoc ústavného

súdu konštatovať porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie jeho veci

bez zbytočných prieťahov (bod 1 výroku tohto nálezu).

4. Podľa ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou,

ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti navrhol takéto rozhodnutie. V danom prípade

posudzované konanie vedené na okresnom súde nie je v čase rozhodovania ústavného súdu

o sťažnosti právoplatne skončené, preto bolo potrebné popri vyslovení porušenia

označených základných práv sťažovateľa prikázať, aby okresný súd konal v predmetnej veci

bez zbytočných prieťahov (bod 2 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Pretože ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľa

garantovaného mu , zaoberal sa aj jeho žiadosťou o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení vzal do úvahy

najmä charakter predmetu konania, obdobie právnej neistoty sťažovateľa, a aj tú

skutočnosť, že ústavný súd vo veci zistil porušenie základného práva. Významným

kritériom podmieňujúcim sumu priznaného finančného zadosťučinenia bolo

v posudzovanom prípade pre ústavný súd aj správanie sťažovateľa počas predmetného

konania popísané v bode 2, časti II odôvodnenia tohto nálezu, ktoré prispelo k predĺženiu

konania predovšetkým v období od vrátenia spisu okresnému súdu po rozhodnutí krajského

súdu o odvolaní proti meritórnemu prvostupňovému rozsudku (3. septembra 2009).

Sťažovateľ žiadal priznať primerané finančné zadosťučinenie v sume 20 000 €.

Ústavný súd v okolnostiach posudzovaného prípadu považuje za primerané priznať mu

sumu 1 000 € (bod 3 výroku nálezu).

Pri určovaní primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd

pre ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd aplikovaného na konkrétne okolnosti prípadu.

IV.

Podľa ústavný súd môže v odôvodnených

prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania,

aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom

JUDr. E. Š. Advokát vykonal dva úkony právnych služieb, a to prevzatie a prípravu

zastupovania a písomné podanie (sťažnosť). Obidva úkony boli vykonané v roku 2010.

Podľa vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.

o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších

predpisov (ďalej len „vyhláška“) prislúcha ako základná tarifa podľa ustanovení § 11 ods. 2

vyhlášky 1/6 z výpočtového základu (§ 1 ods. 3 vyhlášky, t. j. zo sumy 721,40 € pre úkony

v roku 2010), čo predstavuje za jeden úkon v roku 2010 odmenu vo výške 120,23 €. K tejto

sume bolo potrebné pripočítať režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za dva úkony právnej

pomoci, teda dvakrát 7,21 €. Ústavný súd tak priznal sťažovateľovi náhradu trov právneho

zastúpenia v sume 254,88 € (bod 4 výroku nálezu), pričom okresný súd je povinný zaplatiť

ju na účet právneho zástupcu sťažovateľa ( v spojení s

).

Podanie právneho zástupcu sťažovateľa doručené ústavnému súdu 7. decembra 2010

nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie

vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Vzhľadom na toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. januára 2011