Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 700/2017
PDF · 220.19 KB
No categories available
III. ÚS 700/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu
21. novembra 2017 predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, advokátska kancelária,
Holíčska 13, Bratislava, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave
sp. zn. 2 Co 227/2015 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
8. novembra 2016 doručená sťažnosť , (ďalej len
„sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48
ods. 2 ústavy v konaní vedenom na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 2 Co 227/2015 (ďalej len „napadnuté konanie“).
2. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:
«... Sťažovateľ dňa 13. 10. 2004 podal žalobu na Okresný súd Bratislava I, pričom sa
jedná o pracovnoprávny spor vo veci porušovania práv zamestnanca formou diskriminácie
zamestnávateľom .
Vo veci už dvakrát konal Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý vydal nálezy
č. III. ÚS 332/2010-31... a č. II. ÚS 239/2015-33 a rozhodol, že základné právo sťažovateľa
na konanie bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky
v prvostupňovom konaní pred Okresným súdom Bratislava I porušené bolo.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že sa jedná o pracovnoprávny spor, ktorý sa mal riešiť
v „zrýchlenom konaní“, nakoľko ide o spor, ktorý má rozhodujúci vplyv na obživu
sťažovateľa...
Senát (Krajského súdu v Bratislave, pozn.) konal ako odvolací súd od 31. 8. 2015.
Ihneď po odstúpení spisu... požiadal sťažovateľ konajúci súd na zrýchlené konanie
a prednostné prejednanie veci aj z toho dôvodu, že spor trvá už 10 rokov a 10 mesiacov...
Listami zo dňa 16. 11. 2015 a 24. 5. 2016 oznámil podpredseda konajúceho súdu...
že z objektívnych príčin nie je možné konať bez prieťahov z dôvodu dlhodobej zaťaženosti
konajúceho senátu.
... konajúci senát rozhodol vo veci uznesením až 31. 5. 2016... Konanie na odvolacom
súde trvalo od 31. 8. 2015 do 31. 5. 2016, teda 9 mesiacov.
... Podľa sťažovateľa ďalší prieťah v konaní... vznikol pri doručovaní uznesenie
zo dňa 31. 5. 2016, ktoré mu bolo doručené až 14. 9. 2016, teda po 3 mesiacoch a 14 dňoch.
... Sťažovateľ poznamenáva, že predmetný spor je vo svojej podstate právne veľmi
jednoduchý, s množstvom listinných dôkazov... V uvedenej súvislosti sťažovateľ vytýka,
že po viac ako 11 rokoch nie je v pracovnoprávnom spore rozhodnuté, čo je možné
kvalifikovať ako zmarené právo na spravodlivý súdny spor podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a dá sa nazvať ako odmietnutá spravodlivosť.
... Sťažovateľ uvádza, že keby nebol (krajský súd, pozn.) dňa 31. 07. 2009
uznesením... zrušil rozsudok... (prvostupňového súdu, pozn.) a vec vrátil na ďalšie konanie,
ale namiesto toho vytýčil pojednávanie... a vykonal riadne dokazovanie, mohol byť spor
už právoplatne skončený...
... Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací... mal v spore vyniesť konečné
rozhodnutie, avšak uvedeným postupom definitívne zmaril právo sťažovateľa
na spravodlivosť v primeranom čase, najmä s poukazom na to, že od podania žaloby,
t. j. od 13. 10. 2004 prešlo viac ako 12 rokov a spravodlivosť už v podstate nemá
pre sťažovateľa temer žiadny význam.
... Sťažovateľ namieta aj porušenie základného práva uvedeného v čl. 12 ods.1
Ústavy SR, že ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach, keď na Okresnom súde
Bratislava I sú výrazne zvýhodňovaní verejní činitelia v sporoch na ochranu osobnosti,
ktorých spory netrvajú 12 rokov ako v prípade sťažovateľa.»
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie
rozhodol nálezom takto:
„Základné práva (sťažovateľa, pozn.) upravené v čl. 46 ods. 1, v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn.
2Co 227/2007 porušené boli.
Krajskému súdu v Bratislave prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov
a aby vo veci konal ako nezávislý a nestranný súd.
(Sťažovateľovi, pozn.) priznáva finančné zadosťučinenie 7.000,00 EUR (slovom
sedemtisíc EUR), ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu).
Krajský súd v Bratislave je povinný vrátiť sťažovateľovi zaplatené súdne poplatky
v sume 1 261,00 EUR z dôvodu, že vo veci nie je právoplatne rozhodnuté ani po 12 rokoch.
JUDr. Erikovi Šablatúrovi, advokátovi priznáva trovy konania / trovy právneho
zastúpenia 491,84 EUR (slovom štyristodeväťdesiatjedna EUR 84 centov), ktoré je súd
povinný zaplatiť na účet advokáta vedený v , číslo účtu:
do dvoch mesiacov od tohto rozhodnutia (nálezu).»
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
5. Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
7. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. Ústavný súd v prvom rade podotýka, že podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde
je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľa. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa
vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáha. Ústavný súd
teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti,
preto v danej veci rozhodoval o porušení sťažovateľom v petite sťažnosti označených práv,
ku ktorým malo dôjsť v napadnutom konaní vedenom krajským súdom. Tvrdenia o porušení
práv, ktoré sťažovateľ uvádza iba v texte sťažnosti mimo petitu, je podľa názoru
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť jeho argumentácie (napr. III. ÚS 149/04,
III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
9. Predmetom konania ústavného súdu je tak rozhodovanie o namietanom porušení
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo podľa sťažovateľa
dôjsť postupom krajského súdu v napadnutom konaní.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným
postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
11. Ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou konštatuje, že obsahom
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sú obdobné
záruky, že vec bude spravodlivo prerokovaná nezávislým a nestranným súdom postupom
ustanoveným zákonom. Z uvedeného dôvodu v týchto právach nemožno vidieť podstatnú
odlišnosť (II. ÚS 27/07).
12. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti
pre jej zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom
orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej
možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (III.ÚS 263/03, II.ÚS 98/06, III.ÚS 300/06).
13. Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy zaručuje, že každý
sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom
a nestrannom súde, pričom jeho súčasťou je aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania
poskytuje v odvolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa podaním riadneho opravného
prostriedku domáha ochrany svojich práv pred odvolacím súdom z dôvodov, ktorých
uplatnenie umožňuje procesné právo. Ak účastník konania splní predpoklady ustanovené
zákonom na poskytnutie ochrany v odvolacom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí
poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodov na poskytnutie súdnej
ochrany v takom konaní. Poskytnutie takejto právnej ochrany však, prirodzene, nemožno
považovať za právo na úspech v odvolacom konaní (m. m. II. ÚS 4/94), ak každé také
rozhodnutie odvolacieho súdu odpovedá na obsah odvolania ústavne konformným
spôsobom a v rozsahu upravenom zákonom (čl. 46 ods. 4 ústavy).
14. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu
základného práva na súdnu ochranu, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie patrí aj
právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá
má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých
medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené
spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním
a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy
zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po použití relevantných
právnych noriem vo veci rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú
svojvoľné, neudržateľné a že neboli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by
poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces.
15. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti napadol postup krajského súdu v odvolacom
konaní a uviedol, že „odvolací súd mohol a mal v zmysle § 213 ods. 1-5 O. s. p. (vtedy
platného) nariadiť pojednávanie a vo veci rozhodnúť“.
Ústavný súd poskytuje ústavnoprávnu ochranu sťažovateľom len v celkom
výnimočných prípadoch, ak ich sťažnosť signalizuje, že došlo k zásahu do základných práv
alebo slobôd v mimoriadne závažnom rozsahu, resp. intenzite. Z uvedeného dôvodu
ani námietku sťažovateľa o pochybení krajského súdu v tom, že vo veci nevydal konečné
rozhodnutie, ale rozhodol uznesením o zrušení rozsudku a vrátil vec na ďalšie konanie
súdu prvého stupňa, nepovažuje za reálne spôsobilú vysloviť porušenie jeho „práva
na spravodlivé súdne konanie “.
16. Aj napriek neurčitosti dôvodov sťažnosti v tejto časti (sťažovateľ namiesto
rozhodnutia súdu napádal postup súdu), sa ústavný súd zaoberal argumentáciou obsiahnutou
v uznesení krajského súdu vydanom v napadnutom konaní ako výsledkom celého postupu
krajského súdu, ktoré sťažovateľ namietol. Krajský súd v uznesení vydanom v napadnutom
konaní uvádza:
„... Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods. 1 O. s. p.) prejednal vec
podľa § 212 ods. 1 O. s. p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a
dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie
konanie.
Z obsahu odvolaní navrhovateľa aj odporcu možno vyvodiť, že súd prvého stupňa
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. d/
a f/ O. s. p.)...
Na základe konkrétnych okolností tohto prípadu, z ktorých vychádzal okresný súd,
sa vyžadovala špecifická odpoveď na otázku, súvisiacu s predmetom konania, ktorým
je uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, v ktorej bol žalobca povinný
preukázať vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť s diskriminačným správaním
žalovaného.
Za presvedčivý nemožno považovať záver súdu, že nárok navrhovateľa odôvodňujú
písomné doklady založené v spise, že nie je potrebné vykonať ďalšie dokazovanie, keď súd
nepripustil dokazovanie výsluchom ďalších svedkov a ďalšie dôkazy založené v spise sú
podľa názoru súdu nadbytočné. Okresný súd svoj záver odôvodnil stručne,
bez presvedčivých právnych záverov, ktoré bolo nutné zodpovedať s prihliadnutím
na konkrétne okolnosti prípadu. Takéto odôvodnenie potom prirodzene vzbudzuje dôvodné
pochybnosti najmä o presvedčivosti a spravodlivosti rozhodnutia súdu...
Bude preto úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní sa podstatnou námietkou
žalovaného, súvisiacou s nedostatočným preukázaním dôvodnosti nároku zo strany
navrhovateľa na náhradu nemajetkovej ujmy, zaoberať a ústavne akceptovateľným
spôsobom aj vysporiadať. K uplatnenému nároku navrhovateľa na náhradu nemajetkovej
ujmy, bol žalobca povinný preukázať vznik nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť
s diskriminačným správaním žalovaného. K uvedenej námietke musí súd prvého stupňa
v odôvodnení napadnutého rozsudku zaujať jednoznačný a nespochybniteľný právny záver.
Za takýchto okolností je potrebné konštatovať, že napadnutý rozsudok nezodpovedá
požiadavkám vyplývajúcim z obsahu zákonného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Súčasťou
uvedených práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný súd v konaní
právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami
prípadu, ale aj s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu
rozhodnutiu.
... Ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku, okresný súd v danom prípade nepripustil
dokazovanie výsluchom ďalších svedkov a ďalšie dôkazy založené v spise sú podľa názoru
súdu nadbytočné, pretože predmetom sporu nie je porušenie pracovnej disciplíny žalobcu,
ale diskriminácia v súvislosti s predvolávaním na priestupkové konanie. Súd vo veci
neaplikoval antidiskriminačný zákon č. 365/2004 Z. z., pretože predmetom konania
zostala iba nemajetková ujma v súvislosti s diskriminačným konaním realizovaným
dňa 07. 05. 2004 pred účinnosťou zákona č. 365/2004.
Vychádzajúc z uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že právo odporcu na riadne
odôvodnenie rozsudku bolo porušené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu
totiž vychádza z ústavne nekonformného výkladu noriem (pravidiel) spojených s uplatnením
práva na súdnu ochranu.“
17. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,
ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je taktiež právo
účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne
dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (III. ÚS 78/07,
IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).
18. Ústavný súd po preskúmaní odôvodnenia uznesenia krajského súdu vydaného
v napadnutom konaní dospel k záveru, že uznesenie ústavne akceptovateľným spôsobom
reaguje na všetky relevantné odvolacie námietky sťažovateľa, jasne a zrozumiteľne uvádza
dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
Krajský súd v časti odôvodnenia uznesenia uvádza „... odvolací súd zastáva názor, že
závery súdu prvého stupňa vychádzajú z neúplne zisteného skutkového stavu, ktorého
správnosť záverov obaja účastníci konania v napadnutých častiach výroku, svojim
odvolaním dôvodne spochybňujú. Z odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu
vyplýva, že jeho formálna a obsahová štruktúra je pomerne nejasná a nezrozumiteľná vo
vzťahu tak k skutkovým zisteniam, ako aj k právnym záverom, vedúcim k rozhodnutiu vo
veci a napadnutý rozsudok v oboch napadnutých výrokoch (v zamietajúcom aj
vyhovujúcom), ktoré spolu vzhľadom na predmet sporu súvisia, je tiež nepresvedčivý a
nepreskúmateľný.
Pri takomto nepreskúmateľnom odôvodnení rozsudku súdu prvého stupňa, nemôže
odvolací súd rozhodnutie prvostupňového súdu potvrdiť (§ 219 ods. 1 O. s. p.) a ani zmeniť
(§ 220 O. s. p.), ale iba zrušiť (§ 221 ods. 1 O. s. p.), lebo vzhľadom na uvedené ho ani
preskúmať nemohol a okrem toho takéto rozhodnutie súdu, nemôže obstáť z hľadiska
požiadavky správnosti rozhodnutia a musí byť zrušené.“.
19. Vychádzajúc z uvedeného nemožno podľa názoru ústavného súdu považovať
uznesenie krajského súdu vydané v napadnutom konaní za neodôvodnené a ani
za arbitrárne, t. j. také, ktoré by bolo založené na právnych záveroch, ktoré nemajú oporu
v právnej norme, resp. popierajú jej podstatu, zmysel a účel.
20. V zmysle judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu a inú právnu
ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 ústavy všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi, vzťahujúcimi sa na konkrétne konanie
(napr. II. ÚS 181/06). Teda ak orgán štátu aplikuje platný právny predpis, jeho účinky
(dôsledky) použitia nemožno považovať za porušenie základného práva alebo slobody
(II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03), preto sa ústavný súd s námietkami sťažovateľa v tejto časti
nestotožnil a sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
21. Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že «... sa jedná o pracovnoprávny spor,
ktorý sa mal riešiť v „zrýchlenom konaní", nakoľko ide o spor, ktorý má rozhodujúci vplyv
na obživu sťažovateľa a v tomto prípade aj na dôstojnosť v pracovnom pomere
a na zaobchádzanie v súlade s dobrými mravmi...
Konanie na odvolacom súde trvalo od 31. 08. 2015 do 31. 05. 2016, teda 9 mesiacov.
Pritom ide o spor, ktorý ku dňu rozhodnutia (31. 05. 2016) trvá už 11 rokov a 9 mesiacov,
keď na takýto druh sporu je príslušné zrýchlené konanie.
... ďalší prieťah v konaní č. k.: 2Co 227/2015 vznikol pri doručovaní uznesenia
zo dňa 31. 05. 2016, ktoré mu bolo doručené až 14. 09. 2016, t. j. po 3 mesiacoch
a 14 dňoch.
... vracanie spisov po odvolaní späť na súdy prvého stupňa je v podstate negovaním
ústavných práv občanov, doslova ohrozuje činnosť prvostupňových súdov, ktoré potom
nie sú schopné realizovať svoju zákonnú povinnosť podľa § 114 ods. 1 O. s. p.
(vtedy platného), t. j. pripraviť pojednávanie tak, aby bolo rozhodnuté na jedinom
pojednávaní.».
22. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 102/05, II. ÚS 387/06)
sa ochrana základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným
súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva
označenými orgánmi verejnej moci (v posudzovanom prípade krajským súdom) ešte mohlo
trvať. Ak v čase, keď sťažnosť bola doručená ústavnému súdu, už nemohlo dochádzať
k namietanému porušovaniu označeného základného práva postupom krajského súdu,
ústavný súd sťažnosť zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde). Navyše zjavná neopodstatnenosť sťažnosti, prostredníctvom
ktorej sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, v ktorom
už príslušný súd meritórne rozhodol pred podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127
ods. 1 ústavy (m. m. IV. ÚS 223/2010). Vychádza pritom z toho, že účelom práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty,
v ktorej sa nachádza fyzická osoba alebo právnická osoba domáhajúca sa rozhodnutia
orgánu verejnej moci, ktorý (účel) sa dosiahne právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 167/03).
23. Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že krajský súd v napadnutom konaní vydal
uznesenie sp. zn. 2 Co 227/2015 z 31. mája 2016, ktorým rozsudok Okresného súdu
Bratislava I sp. zn 18 C 377/2004 z 28. novembra 2014 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.
24. Krajský súd teda v čase podania sťažnosti ústavnému súdu (8. novembra 2016,
pozn.) už vo veci rozhodol, a preto v tomto čase už nemohol porušovať základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní
odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
25. Pretože sťažnosť sťažovateľa bola ako celok odmietnutá, bolo bez právneho
významu zaoberať sa ďalšími jeho požiadavkami uvedenými v petite sťažnosti,
rozhodovanie o ktorých je podmienené vyhovením sťažnosti v časti požadovaného
vyslovenia porušenia základných práv alebo slobôd (čl. 127 ods. 2 ústavy), k čomu v tomto
prípade nedošlo.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. novembra 2017