Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 239/2015
PDF · 465 KB
No categories available
II. ÚS 239/2015
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 3. septembra 2015
v senáte zloženom z predsedníčky Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcov Sergeja Kohuta
a Ladislava Orosza (sudca spravodajca) v konaní o sťažnosti ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004, za účasti Okresného súdu
Bratislava I, takto
rozhodol:
1. Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu
Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 v období po právoplatnosti nálezu
Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 332/2010 31 z 18. januára 2011
p o r u š e n é b o l o .
2. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 2 000 €
(slovom dvetisíc eur), ktoré mu j e Okresný súd Bratislava I p o v i n n ý vyplatiť do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
3. Okresný súd Bratislava I j e p o v i n n ý uhradiť trovy
konania v sume 284,08 € (slovom dvestoosemdesiatštyri eur a osem centov) na účet jeho
právneho zástupcu JUDr. Erika Šablatúru, Holíčska 13, Bratislava, do dvoch mesiacov
od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. októbra
2014 doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl.
48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 (ďalej
len „napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh ústavný súd zistil, že sťažovateľ je účastníkom konania
o zaplatenie sumy 9 958,17 € s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn.
18 C 377/2004 v procesnom postavení navrhovateľa.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uvádza:
«Dňa 18. 01. 2011 Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“)
nálezom III. ÚS 332/2010 31 rozhodol, že za obdobie rokov 2004 2010 zákonný sudca
spôsobil zbytočné prieťahy v konaní a prikázal konajúcemu súdu, aby v konaní pokračoval
bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd SR nálezom zistil, že v konaní postupoval konajúci sudca nesprávne
v tom, že konanie uznesením zo dňa 04. 10. 2010 prerušil z dôvodu, že v inom konaní
spis. zn.: 18 C 136/2005, ktoré konanie je prerušené nakoľko na Ústavnom súde SR
prebieha konanie o nesúlade zákonov a stanovisko Ústavného súdu SR má význam aj
pre konanie sťažovateľa. Ústavný súd SR v uvedenom náleze uviedol, že vo veci spis. zn.:
18 C 136/2005 na tomto súde neprebieha žiadne konanie o nesúlade právnych predpisov.
Z uvedeného postupu konajúcej sudkyne možno vyvodiť konštatovanie, že táto konala
s účelovo vykonštruovaného dôvodu na prerušenie konania.»
Podľa názoru sťažovateľa došlo v napadnutom konaní k ďalším zbytočným prieťahom
„za obdobie od 18. 01. 2011, teda od nariadenia Ústavného súdu SR na konanie bez
prieťahov“ , tým, že:
„• Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30. 06. 2011, spis. zn.:
15 Co 480/2010 445 zrušil uznesenie konajúceho súdu zo dňa 04. 10. 2010, spis. zn.:
18 C 337/2010 423 ako nezákonné. Odvolací súd poukázal vo svojom rozhodnutí najmä
na čl. 7 ods. 2 a 5 Ústavy SR, v zmysle ktorého právne záväzné akty európskych
spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, tzn. že
sudca môže v spore riadne konať a pritom zobrať do úvahy pri rozhodovaní európsku
jurisdikciu, ktorá zabezpečuje širšiu právnu ochranu ako jurisdikcia slovenská.
• Zákonná sudkyňa dňa 25. 08. 2011 uznesením č. k.: 18 C/377/2004 448 znova
prerušila konanie z dôvodu, že na Ústavnom súde SR prebieha konanie o nesúlade zákonov
v konaní č. k: 18 C/136/2005 a rozhodnutie má zásadný význam aj pre konanie sťažovateľa.
Dôvod prerušenia bol znova účelový a nepravdivý. Predsedníčka Ústavného súdu SR listom
zo dňa 03. 07. 2012 č.: Spr. 586/2012 oznámila sťažovateľovi, že na Ústavnom súde SR
evidujú dve podania z Okresného súdu Bratislava I, ale podanie pod č. k.: 18 C/136/2005
nie je v konaní o nesúlade zákonov na Ústavnom súde SR. Zákonná sudkyňa znova konala
účelovo a za každú cenu sa snažila konanie prerušiť a vec neriešiť...
• Zákonná sudkyňa uznesením zo dňa 13. 06. 2011, spis. zn.: 18 C 337/2004 480
rozhodla o pokračovaní v konaní a následne konanie prerušila z dôvodu postúpenia veci
Ústavného súdu SR, nakoľko podľa jej názoru ide o rozpor § 13 ods. 1, 3 Zákonníka práce
č. 311/2001 Z. z. v znení zmien a doplnkov s čl. 2 Dohovoru č. 111. Nesúlad právnych
noriem zákonná sudkyňa videla v tom, že Dohovor zakazuje diskrimináciu z akéhokoľvek
dôvodu a Zákonník práce zakazuje diskrimináciu len podľa určených kritérií.
Sťažovateľ v takomto konaní zákonnej sudkyne vidí zámer ako účelovo nekonať
vo veci a naďalej spôsobovať zbytočné prieťahy v konaní a mariť právo na spravodlivý
rozsudok v primeranom čase.“
Sťažovateľ v sťažnosti ďalej uvádza:
„Dňa 10. 07. 2014 bolo Okresnému súdu Bratislava I doručené uznesenie Ústavného
súdu SR č. PL. ÚS 7/2014 9 zo dňa 26. 03. 2014, ktorým bol návrh Okresného súdu
Bratislava I na začatie konania o súlade právnych predpisov odmietnutý pre nesplnenie
zákonom predpísaných náležitostí, nakoľko návrh neobsahoval odôvodnenie, ktoré by
spĺňalo dostatočné ústavnoprávne požiadavky. Dňa 24. 07. 2014 predsedníčka Okresného
súdu Bratislava I oznámením č. Spr. 2162/2014 vyhodnotila sťažnosť na prieťahy v konaní
tak, že skonštatovala, že boli sudkyňou spôsobené zbytočné prieťahy v konaní, jej konanie
kvalifikovala ako neefektívne a zároveň uviedla, že vec č. k.: 18 C/136/2005 nebola zaslaná
na Ústavný súd SR, ale bola predložená na Krajský súd Bratislava na odvolacie konanie. Je
zrejmé, že zákonná sudkyňa vedela alebo mohla a mala vedieť, že predmetné konanie
č. k.: 18 C/136/2005 sa nenachádza na Ústavnom súde SR.“
Žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenie v sume 7 000 €
odôvodňuje sťažovateľ takto: „... právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádzam, mi
spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu mojej osobe, ako aj mojej rodine.
Ujma, ktorá mi bola spôsobená je bližšie a podrobne uvedená v časti I tejto sťažnosti.“
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd
nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva ... upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn.:
18 C/377/2004 porušené boli.
2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov, a aby vo veci konal ako nezávislý a nestranný súd.
3. ... priznáva finančné zadosťučinenie 7 000,00 EUR (slovom
sedemtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu).
4. JUDr. Erikovi Šablatúrovi, advokátovi priznáva trovy konania / trovy právneho
zastúpenia 490,76 EUR (slovom štyristodeväťdesiat EUR 76 centov, ktoré je súd povinný
zaplatiť na účet advokáta...“
Ešte pred predbežným prerokovaním ústavný súd vyzval predsedníčku okresného
súdu, aby sa vyjadrila k sťažnosti. Predsedníčka okresného súdu reagovala na výzvu
ústavného súdu v prípise sp. zn. Spr 3713/2014 z 12. novembra 2014, v ktorom popri
prehľade procesných úkonov súdu uviedla:
„Poukazujem na skutočnosť, že dňa 30. 04. 2014 bola Okresnému súdu Bratislava
doručená sťažnosť na prieťahy v súdnom konaní vedenom pred tunajším
súdom pod sp. zn: 18 C 377/2014 sťažnosť na prieťahy, ktorá sa vzťahovala
na obdobie od 18. 1. 2011, kedy Ústavný súd SR v náleze sp. zn.: III. ÚS 332/2010 31
skonštatoval prieťahy v súdnom konaní sp. zn: 18 C 377/2014, napriek tomu zákonná
sudkyňa podľa jeho názoru nález nerešpektovala. Zároveň
vyjadril nespokojnosť s jej rozhodovacou činnosťou, konkrétne s uznesením č. k. 18 C
377/2004 423, uznesením č. k. 18 C 377/2004 448 a uznesením č. k. 18 C 377/2004 480.
Poukazuje na to, že žaloba bola podaná dňa 13. 10. 2004 a do dnešného dňa neboli
vykonané rozhodujúce listinné dôkazy, súdny spis bol na Ústavnom súde SR od 15. 10. 2012
do 6. 2. 2014 a od jeho vrátenia je sudkyňa vo veci pasívna. Sťažnosť na prieťahy v konaní
bola vybavená odpoveďou Spr. 2162/2014 zo dňa 30. 04. 2014 ako dôvodná.
Zbytočné prieťahy v konaní možno vidieť v tom, že podľa Ústavného (súdu, pozn.)
Slovenskej republiky bol návrh zákonnej sudkyne na konanie o súlade právnych
predpisov /konkrétne ust. § 13 ods. 1 a 3 zákona č. 311/2001 Z. z. (Zákonníka práce) s
článkom 2 Dohovoru č. 111 Medzinárodnej organizácie práce Dohovoru o diskriminácii
(zamestnaní a povolaní)/ odmietnutý pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí
(konkrétne pre absenciu odôvodnenia návrhu na začatie konania, ktoré by spĺňalo ústavno
právne požiadavky). Z tohto dôvodu možno vyhodnotiť činnosť zákonnej sudkyne v konaní
ako neefektívnu.“
Predsedníčka okresného súdu v „Doplnení vyjadrenia zo dňa 12. 11. 2014“ sp. zn.
Spr. 3713/2014 z 2. decembra 2014 ústavnému súdu oznámila, že 28. novembra 2014 bol
vo veci samej vyhlásený rozsudok.
Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 239/2015 19
zo 16. apríla 2015 ju prijal na ďalšie konanie v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 v období
po nadobudnutí právoplatnosti nálezu ústavného súdu č. k. III. ÚS 332/2010 31
z 18. januára 2011, a vo zvyšnej časti ju odmietol ako neprípustnú.
Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie vyzval ústavný súd predsedníčku okresného
súdu, aby oznámila, či trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, a prípadne
doplnila svoje vyjadrenie k sťažnosti z 12. novembra 2014. Predsedníčka okresného súdu
v prípise sp. zn. Spr. 3713/2014 doručenom ústavnému súdu 19. júna 2015 oznámila, že
netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, pričom možnosť doplniť svoje
vyjadrenie k sťažnosti nevyužila.
Dňa 26. júna 2015 vyzval ústavný súd právneho zástupcu sťažovateľa, aby sa
vyjadril, či trvá na konaní ústneho pojednávania, a zároveň mu zaslal vyjadrenie
predsedníčky okresného súdu k sťažnosti na vedomie a prípadné zaujatie stanoviska.
Právny zástupca sťažovateľa v podaní doručenom ústavnému súdu 21. júla 2015
oznámil, že netrvá na ústnom pojednávaní vo veci, súhlasí s upustením od neho „nakoľko
predložené dôkazy postačujú na vydanie rozhodnutia vo veci a zároveň v dostatočnej miere
preukazujú, že došlo k ďalším neodôvodneným a zbytočným prieťahom v konaní, ktoré
spôsobila konajúca sudkyňa Okresného súdu Bratislava I...“.
Vzhľadom na oznámenia právneho zástupcu sťažovateľa a predsedníčky okresného
súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie, ústavný súd v súlade
s § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii
Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania,
pretože dospel k záveru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že v konaní vedenom
pod sp. zn. III. ÚS 332/2010 už rozhodoval o sťažnosti sťažovateľa, ktorou namietal
porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v napadnutom konaní. O tejto sťažnosti ústavný súd rozhodol nálezom
č. k. III. ÚS 332/2010 31 z 18. januára 2011, v ktorom okrem iného vyslovil, že okresný súd
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 porušil základné právo sťažovateľa
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy, pričom
zároveň okresnému súdu v napadnutom konaní prikázal konať vo veci bez zbytočných
prieťahov a sťažovateľovi priznal finančné zadosťučinenie v sume 1 000 €. Označený nález
nadobudol právoplatnosť 24. marca 2011, keď bol (podľa doručenky založenej v spise
sp. zn. III. ÚS 332/2010) doručený okresnému súdu i právnemu zástupcovi sťažovateľa.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd v tomto konaní preskúmaval postup okresného súdu
v napadnutom konaní len v období po 24. marci 2011.
Ústavný súd zisťoval skutočnosti o doterajšom priebehu napadnutého konania
v období po 24. marci 2011 zo sťažnosti, z obsahu spisu okresného súdu sp. zn.
18 C 377/2004 a z písomného vyjadrenia predsedníčky okresného súdu, ktorá v rámci
prehľadu procesných úkonov vykonaných v napadnutom konaní uviedla:
„Dňa 28. 12. 2010 bol súdny spis predložený na rozhodnutie o odvolaní
navrhovateľa podaného voči uzneseniu tunajšieho súdu č. k. 18 C/377/2004 423, ktorým
súd nepripustil rozšírenie návrhu o ďalšie skutky diskriminácie, prerušil konanie
do rozhodnutia Ústavnému súdu SR vo veci OS BA I sp. zn. 18 C 136/2005 a ktorým súd
zrušil uznesenie prijaté dňa 26. 08. 2010 č. k. 18 C 377/2004 407, Krajskému súdu
v Bratislave.
Krajský súd v Bratislave o podanom odvolaní rozhodol uznesením č. kon.:
15 Co/480/2010 445 zo dňa 30. 6. 2011, ktorým uznesenie v napadnutej časti zrušil. Súdny
spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 9. 8. 2011.
Dňa 30. 6. 2011 do spisu doručené podanie navrhovateľa výzva na pokračovanie
v konaní.
Dňa 25. 8. 2011 vydané uznesenie č. kon.: 18 C/377/2004 448 o prerušení konania
do rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci sp. zn.: 18 C/136/2005.
Dňa 21. 9. 2011 do spisu doručené odvolanie navrhovateľa podané voči uzneseniu
č. kon.: 18 C/377/2004 448.
Dňa 22. 9. 2011 daný pokyn zákonnej sudkyne na ďalší postup vo veci výzva
navrhovateľovi na doručenie rovnopisu podaného odvolania. Tento doručený dňa
4. 10. 2011.
Pokynom zo dňa 3. 10. 2011 odvolanie navrhovateľa na vedomie zaslané odporcovi.
Dňa 14. 10. 2011 súdny spis predložený na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľa
podanému voči uzneseniu tunajšieho súdu č. kon.: 18 C/377/2004 448 a 297 Krajskému
súdu v Bratislave. Krajský súd v Bratislave o podanom odvolaní rozhodol uznesením
č. kon.: 5 Co/457/2011, 5 Co/458/2011 476 zo dňa 29. 2. 2012 tak, že napádané
rozhodnutia súdu potvrdil, súdny spis bol tunajšiemu súdu vrátený dňa 16. 4. 2012.
Dňa 13. 6. 2012 súd vydal uznesenie č. k. 18 C/377/2004 480 o prerušení konania
podľa ust. § 109 ods. 1 písm. b) druhej vety O. s. p. do zaujatia stanoviska Ústavného súdu
SR.
Dňa 3. 7. 2012 do spisu doručené odvolanie navrhovateľa, toto dňa 17. 7. 2012
na vedomie zaslané odporcovi a dňa 25. 7. 2012 súdny spis predložený odvolaciemu súdu.
Dňa 31. 7. 2012 odvolací súd uznesením č. kon. 5 Co 338/2012 489 potvrdil
napádané rozhodnutie súdu prvého stupňa a dňa 6. 9. 2012 vrátil spis tunajšiemu súdu.
Dňa 21. 9. 2012 vyhotovený návrh adresovaný Ústavnému súdu na začatie konania
o súlade právnych predpisov, tento expedovaný na Ústavný súd SR.
Súdny spis tunajšiemu súdu vrátený dňa 6. 2. 2014, dňa 6. 3. 2014 a následne dňa
08. 07. 2014 žiadosť súdu o poskytnutie informácie adresovaná Ústavnému súdu SR
o poskytnutie informácie, či už bolo rozhodnuté o návrhu tunajšieho súdu o súlade
právnych predpisov. Dňa 10. 07. 2014 bolo súdu doručené uznesenie Ústavného súdu SR
PL. ÚS 7/2014 9 zo dňa 26. 03. 2014, ktorým návrh Okresného súdu Bratislava na začatie
konania o súlade právnych predpisov odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných
náležitostí, nakoľko návrh neobsahoval odôvodnenie, ktoré by spĺňalo dostatočné ústavno
právne požiadavky.
Dňa 05. 08. 2014 zákonná sudkyňa vo veci vytýčila termín pojednávania na termín
dňa 17. 10. 2014. Dňa 17. 10. 2014 sa vo veci uskutočnilo pojednávanie, ktoré bolo
odročené na termín pojednávania 28. 11. 2014 z dôvodu potreby vypracovania písomného
uznesenia o pokračovaní v prerušenom konaní a o zmene návrhu, nakoľko nebol prítomný
odporca. Uznesením č. k. 18 C 377/2004 542 zo dňa 17. 10. 2014 súd rozhodol, že
pokračuje v konaní a uznesením č. k. 18 C 377/2004 544 zo dňa 17. 10. 2014 súd konanie
v časti istiny 17 centov zastavil a rozhodol o zmene návrhu.“
Ústavný súd zistil, že popis ďalšieho priebehu napadnutého konania obsiahnutý
v písomnom vyjadrení predsedníčky okresného súdu zodpovedá obsahu príslušného
súdneho spisu, a preto citovanú časť vyjadrenia predsedníčky ústavného súdu považuje za
relevantný podklad pre svoje rozhodovanie. Ústavný súd ďalej zistil, že okresný súd
rozhodol vo veci samej rozsudkom sp. zn. 18 C 377/2004 z 28. novembra 2014,
proti ktorému podali obe procesné strany odvolanie (odporca 13. januára 2015 a sťažovateľ
29. januára 2015). Okresný súd pred predložením veci odvolaciemu súdu vyzval účastníkov
konania na zaujatie stanoviska k odvolaniu protistrany.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom
okresného súdu v napadnutom konaní.
Keďže ústavný súd už nálezom č. k. III. ÚS 332/2010 31 z 18. januára 2011
rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 porušil sťažovateľom
označené základné právo, v tomto konaní mohol vzhľadom na § 24 písm. a) zákona
o ústavnom súde posudzovať postup okresného súdu v napadnutom konaní z hľadiska
namietaného porušenia základného právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len v období po
nadobudnutí právoplatnosti označeného nálezu, t. j. po 24. marci 2011.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa
rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak, ako právoplatným rozhodnutím súdu.“ (IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP,
podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby
vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný urobiť vhodné opatrenia, aby sa
zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná
povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 a ods. 4 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie
môže odročiť len z dôležitých dôvodov. Ak súd zistí, že existuje dôležitý dôvod na
odročenie pojednávania, bez zbytočného odkladu informuje tých, ktorí boli predvolaní alebo
upovedomení. Súd spravidla uvedie deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie. Dôvod
na odročenie sa uvedie v zápisnici alebo poznamená v spise.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, IV. ÚS 99/07) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup
samotného súdu (3). V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd
v rámci prvého kritéria prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní
a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02, IV. ÚS 187/07). Podľa uvedených
kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
5. Predmetom konania vedeného okresným súdom, v rámci ktorého namieta
sťažovateľ zbytočné prieťahy, je rozhodovanie o poskytnutí ochrany pred diskrimináciou
sťažovateľa v pracovnoprávnych vzťahoch. Ústavný súd pri hodnotení tohto prvého kritéria
poukazuje na svoj právny názor vyslovený v náleze sp. zn. III. ÚS 332/2010 z 18. januára
2011, podľa ktorého ide po právnej stránke o pomerne zložité konanie, pričom
zo skutkového hľadiska nejde o konanie, ktoré by bolo možné považovať za zložitejšie.
Ústavný súd z uvedeného právneho názoru vychádzal aj pri rozhodovaní o tejto sťažnosti.
2. Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom, ktoré sa
uplatňuje pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
zo zapožičaného súdneho spisu nezistil žiadnu významnú okolnosť, ktorú by bolo potrebné
v posudzovanom období pripísať na ťarchu sťažovateľa v súvislosti s prieťahmi
v napadnutom konaní.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 18 C 377/2004 v období po právoplatnosti nálezu č. k. III. ÚS 332/2010 31
z 18. januára 2011, t. j. po 24. marci 2011. Ústavný súd pritom vychádzal zo svojej
konštantnej judikatúry, v zmysle ktorej zbytočné prieťahy v konaní môžu byť zapríčinené
nielen samotnou nečinnosťou všeobecného súdu, ale aj jeho neefektívnou činnosťou, teda
takým konaním, ktoré nevedie efektívne k odstráneniu právnej neistoty (II. ÚS 32/03,
IV. ÚS 267/04, IV. ÚS 182/08).
Rozhodujúce pochybenie okresného súdu podľa názoru ústavného súdu spočíva
v tom, že konanie ako celok je v posudzovanom období poznačené neefektívnou, resp.
nesústredenou činnosťou súvisiacou najmä s predložením veci ústavnému súdu
na rozhodnutie o súlade právnych predpisov. Nesústredenosť postupu okresného súdu
možno vidieť najmä v tom, že okresný súd ústavnému súdu predložil nekvalifikovaný návrh
na začatie konania o súlade právnych predpisov, ktorý následne ústavný súd odmietol
z dôvodu nesplnenia zákonom predpísaných náležitostí (uznesenie sp. zn. PL. ÚS 7/2014
z 26. marca 2014). Za neefektívny považuje ústavný súd i procesný postup okresného súdu,
ktorý nariadil pojednávanie v napadnutom konaní predtým, než uznesením rozhodol
o pokračovaní v prerušenom konaní. Takýto postup nesmeruje efektívne k odstráneniu stavu
právnej neistoty účastníka konania, a preto nie je zlučiteľný so základným právom
sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že neefektívnou a nesústredenou
činnosťou okresného súdu v napadnutom konaní došlo aj v období po právoplatnosti nálezu
č. k. III. ÚS 332/2010 31 z 18. januára 2011 k zbytočným prieťahom v napadnutom konaní,
a teda aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (bod 1 výroku
tohto nálezu).
Sťažovateľ sa tiež domáhal, aby ústavný súd okresnému súdu prikázal konať
v namietanom konaní bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v tejto časti
sťažnosti nevyhovel vzhľadom na skutočnosť, že okresnému súdu už nálezom č. k.
III. ÚS 332/2010 31 z 18. januára 2011 prikázal, aby konal v tomto konaní bez zbytočných
prieťahov (bod 4 výroku tohto nálezu).
IV.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha. Z ustanovenia § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde vyplýva, že ak ústavný súd
rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo
alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov
od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného
základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý
vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen vyslovenie porušenia, prípadne príkaz
na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (m. m. napr. IV. ÚS 210/04).
Sťažovateľ sa domáha priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
7 000 € z dôvodov citovaných v časti I tohto nálezu.
Pri rozhodovaní o primeranom finančnom zadosťučinení ústavný súd vychádza
zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom
na konkrétne okolnosti prípadu.
Vzhľadom na charakter neefektívnej činnosti okresného súdu v skúmanom období
(napriek príkazu konať vo veci bez zbytočných prieťahov uloženému okresnému súdu
nálezom sp. zn. III. ÚS 332/2010), berúc do úvahy doterajšiu neprimeranú dĺžku
napadnutého konania, predmet sporu a skutočnosť, že sťažovateľovi už ústavný súd v roku
2011 priznal finančné zadosťučinenie vo výške 1 000 €, dospel ústavný súd k záveru, že
v danom prípade bude priznanie finančného zadosťučinenia v sume 2 000 € primerané
konkrétnym okolnostiam prípadu (bod 2 výroku tohto nálezu).
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby
úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.
Ústavný súd v zmysle § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol o úhrade trov
konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym zastupovaním advokátom
JUDr. Erikom Šablatúrom. Ústavný súd vychádzal pri rozhodovaní o priznaní trov konania
z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok
2013, ktorá bola 804 € (za 2 úkony urobené v roku 2014).
Úhradu trov konania ústavný súd priznal za dva úkony právnej služby vykonané
(prevzatie a prípravu zastúpenia, podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 13a
ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky
č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb
v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Za dva úkony vykonané v roku 2014
priznal po 134 €, t. j. spolu 268 €, a režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky) za 2 úkony
vykonané v roku 2014 po 8,04 €, čo spolu predstavuje úhradu trov konania v sume 284,08 €
(bod 3 výroku tohto nálezu).
Priznanú úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho
zástupcu sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. septembra 2015