Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 399/2017
PDF · 214.46 KB
No categories available
II. ÚS 399/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 22. júna 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza (sudca spravodajca), zo sudkyne Ľudmily
Gajdošíkovej a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť ,
, zastúpeného advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13,
Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a základného
práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004, a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. apríla 2017
doručená sťažnosť , (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátom JUDr. Erikom Šablatúrom, Holíčska 13, Bratislava, ktorou namieta
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom Okresného súdu Bratislava I
(ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 (ďalej len
„napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ je účastníkom konania o zaplatenie
sumy 9 958,17 € s príslušenstvom vedeného okresným súdom pod sp. zn. 18 C 377/2004
v procesnom postavení žalobcu.
Napadnuté konanie trvá už viac ako 12 rokov, pričom ústavný súd o namietanom
porušení základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy v tomto konaní rozhodoval už dvakrát, a to nálezom sp. zn. III. ÚS 332/2010
z 18. januára 2011 a sp. zn. II. ÚS 239/2015 z 3. septembra 2015, v ktorých zhodne vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
v napadnutom konaní a prikázal okresnému súdu v tomto konaní konať bez zbytočných
prieťahov.
Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že okresný súd jeho žalobe rozsudkom
sp. zn. 18 C 377/2004 z 28. novembra 2014 čiastočne vyhovel a žalovaný bol zaviazaný
nahradiť mu trovy konania, pričom vo zvyšnej časti bola žaloba zamietnutá. Rozsudok
okresného súdu napadli odvolaním obe strany konania. Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) uznesením sp. zn. 2 Co 227/2015 z 31. mája 2016 zrušil rozsudok okresného
súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na to, že odvolací súd rozsudok súdu
prvého stupňa zrušil z dôvodu, že nespĺňa zákonné náležitosti a nezodpovedá právu
na spravodlivé súdne konanie, ide podľa názoru sťažovateľa o subjektívne a opakované
zavinenie súdu, ktoré spôsobilo prieťahy v konaní.
Zrušujúce uznesenie krajského súdu bolo okresnému súdu spolu so spisom vrátené
27. júla 2016. „Od uvedeného termínu bol konajúci súd opätovne nečinný viac
ako 6 mesiacov a pojednávanie vo veci vytýčil až na 06. 02. 2017... mal konajúci súd ihneď
konať a vytýčiť pojednávanie čo najskôr po obdržaní uznesenia konajúceho súdu, teda
po termíne 27. 07. 2016.“
Sťažovateľ ďalej poukazuje na skutočnosť, že ide o pracovnoprávny spor, a tiež
na fakt, že uznesením okresného súdu zo 4. októbra 2010 bolo konanie nezmyslene
prerušené do zaujatia stanoviska ústavného súdu o súlade právnych predpisov, pričom
ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 332/2010 z 18. januára 2011 vyhodnotil toto obdobie
ako zbytočný prieťah v konaní.
Oba rozsudky okresného súdu vydané v priebehu konania o veci sťažovateľa krajský
súd zrušil, pričom podľa názoru sťažovateľa „Stav, v ktorom sa v súčasnosti sporná vec
nachádza bol spôsobený výlučne konajúcim súdom. Vec, ktorá je predmetom sporu
je o obsahovej stránke právne jednoduchá, jej prílohou je veľa listinných dôkazov.
Sťažovateľ ďalej uvádza, že účastníci sa pojednávania pravidelne zúčastňujú, a preto
nemajú žiaden podiel na trvaní dĺžky konania.“.
Ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 15. máj 2017, pričom u sťažovateľa naďalej
pretrváva stav právnej neistoty.
Sťažovateľ namieta aj porušenie svojho základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že mu nebolo oznámené, z akého
dôvodu v priebehu konania došlo k opakovanej zmene zákonného sudcu [vo veci
najprv konala sudkyňa , následne od 16. marca 2015
a napokon od 14. júla 2015
(resp. od 8. decembra 2015), pozn.].
Sťažovateľ sa na uvedenú skutočnosť – neoznámenie dôvodov odňatia a pridelenia
veci novému sudcovi ‒sťažoval predsedovi okresného súdu, pričom s vybavením jeho
sťažnosti podpredsedom okresného súdu prípisom sp. zn. Spr. 2044/2017 zo 17. februára
2017 nesúhlasí. V predmetnom prípise bola sťažnosť vyhodnotená ako neprípustná, keďže
„Nakoľko namietate porušenie základného práva v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy SR, nie je
predseda súdu oprávnený rozhodovať o Vami podanej sťažnosti, nakoľko predseda súdu
môže vykonávať dohľad v súdnom konaní a vybavovať sťažnosti účastníkov konania len
v rámci zákonnej kompetencie danej mu ustanoveniami § 62 ods. 1 a § 64 zákona
o súdoch.“.
Sťažovateľ tiež argumentuje, že „dvojnásobné prideľovanie súdneho spisu
č. k.: 18 C 377/2004 konajúcim súdom sa javí sťažovateľovi
ako nedôveryhodné, nakoľko bolo prideľované v čase, keď sa na konajúcom súdu nepracuje
(6:40 hod., 5:59 hod.), takisto je nejasné z akého dôvodu bola vec prideľovaná dvakrát
po sebe v krátkom časovom odstupe. Sťažovateľ k veci dodáva, že na jednotlivých listinách
o prideľovaní veci konajúcim sudkyniam bolo uvedené, že ich treba doručiť 1x žalobcovi
(sťažovateľovi).
Vzhľadom na uvedené je sťažovateľ presvedčený, že sťažnosť pre porušenie
ústavného práva podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR je dostatočne odôvodnená. Sťažovateľ má
za to, že konajúci súd mal povinnosť oznámiť sťažovateľovi ako žalobcovi zmenu zákonného
sudcu, túto mal riadne písomne zdokladovať a odôvodniť prečo bola vec odňatá zákonnému
sudcovi a pridelená inému sudcovi.“.
Vzhľadom na skutočnosti uvedené v sťažnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:
„1. Základné práva ... upravené v čl. 48 ods. 1, v čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod spis. zn.
18 C 377/2004 porušené boli.
2. Okresnému súdu Bratislava I prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných
prieťahov, a aby vo veci konal ako nezávislý a nestranný súd.
3. Prikazuje Okresnému súdu Bratislava I oznámiť sťažovateľovi dôvod odňatia veci
zákonnej sudkyni , uviesť spôsob pridelenia veci
s vyjadrením, prečo bola veci prideľovaná
v mimopracovnom čase, t. j. dňa 14. 07. 2015 o 6:40 hod. a dňa 08. 12. 2015 o 5.59 hod.
Oznámenie je Okresný súd Bratislava I povinný doručiť sťažovateľovi v písomnej forme.
4. ... priznáva finančné zadosťučinenie 7 000,00 EUR (slovom
sedemtisíc EUR), ktoré je Okresný súd Bratislava I povinný vyplatiť do 15 dní
od právoplatnosti rozhodnutia (nálezu).
5. JUDr. Erikovi Šablatúrovi, advokátovi priznáva trovy konania / trovy právneho
zastúpenia 492,46 EUR (slovom štyristodeväťdesiatdva EUR 46 centov), ktoré je súd
povinný zaplatiť na účet advokáta...“
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom
predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých
nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy,
keď napadnutým postupom alebo napadnutým rozhodnutím príslušného orgánu verejnej
moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,
a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať
sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05,
Sťažovateľ namieta, že napadnutými rozhodnutiami všeobecných súdov došlo
k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 48 ods. 1 a 2 ústavy.
Podľa čl. 48 ods. 1 ústavy nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.
Príslušnosť súdu ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
II.1 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 v období do 3. septembra 2015
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že o predchádzajúcich
sťažnostiach sťažovateľa, ktorými namietal porušenie svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, už rozhodol
nálezmi sp. zn. III. ÚS 332/2010 z 18. januára 2011 a sp. zn. II. ÚS 239/2015 z 3. septembra
2015. Z obsahu označených nálezov vyplýva, že ústavný súd v nich posudzoval postup
okresného súdu v napadnutom konaní z hľadiska namietaného porušenia základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v období od začatia tohto konania až do 3. septembra 2015.
Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde návrh nie je prípustný, ak sa týka veci,
o ktorej ústavný súd už rozhodol, okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len
o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd o namietanom porušení základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v období do 3. septembra 2015 už označenými nálezmi rozhodol,
v tejto časti sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 18 C 377/2004 v období po 3. septembri 2015
Pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti sa ústavný súd sústredil
na posúdenie jej opodstatnenosti. Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť,
či táto nie je zjavne neopodstatnená. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavne
neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď napadnutým postupom alebo napadnutým
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva
alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným
právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98,
tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Sťažovateľ namieta, že okresný súd mal pojednávanie nariadiť ihneď po vrátení veci
krajským súdom, a nie až na 6. február 2017.
Zo spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 377/2004 ústavný súd zistil tento priebeh
napadnutého konania v období po 3. septembri 2015:
1. Okresný súd nemal vzhľadom na prebiehajúce odvolacie konanie spis v dispozícii
až do 27. júla 2016, keď mu bol vrátený krajským súdom (po vyhotovení uznesenia
sp. zn. 2 Co 227/2015 z 31. mája 2016, ktorým odvolací súd zrušil rozsudok okresného
z 28. novembra 2014, pozn.), t. j. v tomto období nemohol vo veci konať, a teda
ani spôsobovať zbytočné prieťahy v konaní.
2. Dňa 30. augusta 2016 zákonná sudkyňa vydala pokyn na doručenie zrušujúceho
uznesenia krajského súdu stranám sporu.
3. Dňa 8. novembra 2016 zákonná sudkyňa nariadila termín pojednávania
na 6. február 2017.
4. Dňa 6. februára 2017 sa konalo pojednávanie, ktoré bolo na žiadosť sťažovateľa
odročené na 15. máj 2017.
5. Dňa 8. februára 2017 zákonná sudkyňa vydala pokyn na vyhotovenie (a následné
doručenie) kópií všetkých podaní nachádzajúcich sa v spise sp. zn. 18 C 377/2004, keďže
zistila, že v spise nebolo vykázané ich doručenie druhej procesnej strane.
6. Dňa 22. marca 2017 zákonná sudkyňa vydala pokyn na doručenie vyjadrení druhej
sporovej strane.
7. Dňa 28. apríla 2017 a následne 9. mája 2017 zákonná sudkyňa vydala pokyny
na doručenie ďalších vyjadrení druhej sporovej strane.
8. Dňa 15. mája 2017 sa uskutočnilo pojednávanie, ktoré okresný súd po prerokovaní
veci odročil na 9. október 2017 na doplnenie dokazovania.
Ústavný súd považuje za vhodné v súvislosti s posudzovaním postupu okresného
súdu poukázať aj na skutočnosť, že sa stala zákonnou sudkyňou
v predmetnej veci až v roku 2015, t. j. v čase po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa
z 28. novembra 2014 a pred vydaním zrušujúceho uznesenia krajského súdu (31. máj 2016).
Z toho vyplýva, že po vydaní zrušujúceho uznesenia krajského súdu a vrátení spisu
sa musela s doterajším priebehom konania a dokumentáciou obsiahnutou v spise
oboznámiť, čo vzhľadom na jeho rozsah objektívne vyžadovalo istý čas. Ústavný súd preto
nepovažuje za dôvodnú námietku sťažovateľa o neskorom nariadení termínu pojednávania
po zrušení a vrátení veci krajským súdom. Navyše termín pojednávania na 6. február 2017
nariadila nová zákonná sudkyňa ešte 8. novembra 2016. Predvolanie na pojednávanie
nariadené na 6. február 2017 bolo sťažovateľovi doručené 28. novembra 2016.
Zo spisu tiež vyplýva, že pojednávanie uskutočnené 6. februára 2017 bolo odročené
na žiadosť sťažovateľa, ktorý uviedol, že podal sťažnosť proti odňatiu veci zákonnému
sudcovi. V zápisnici z pojednávania konaného 6. februára 2017 (č. l. 696 a 697 spisu)
sa uvádza: „Predstúpil žalobca, ktorý uvádza: že podal sťažnosť, ktorú v písomnom
vyhotovení predložil súdu, zároveň uvádza, že 1 vyhotovenie doručil do podateľne súdu
a žiada, aby súd toto pojednávanie odročil do času, kým sa nerozhodne o jeho sťažnosti
proti odňatiu zákonnému sudcovi. Žalobca ďalej uvádza, že trvá na odročení pojednávania
z dôvodu, aby sa vyhol prípadnému ďalšiemu predĺženiu súdneho konania z dôvodu, že vec
nebola rozhodovaná zákonným sudcom.“
Zo spisu nemožno vyvodiť, kedy presne sa sťažovateľ dozvedel o pridelení veci
novej zákonnej sudkyni v roku 2015, najneskôr to však bolo po doručení predvolania
na pojednávanie nariadeného na 6. február 2017, t. j. 28. novembra 2016. Za týchto
okolností sťažovateľovi nič nebránilo namietať zmenu zákonného sudcu skôr, teda
bezprostredne po 28. novembri 2016, a nie až v deň pojednávania 6. februára 2017. Ústavný
súd na tomto základe konštatuje, že odročenie pojednávania konaného 6. februára 2017
treba pripísať na ťarchu sťažovateľa.
Z prehľadu úkonov okresného súdu tiež vyplýva, že zákonná sudkyňa v období
od odročenia pojednávania (6. február 2017) do dňa konania ďalšieho pojednávania
(15. máj 2017) nebola nečinná, keďže efektívne odstraňovala dovtedajšie nedostatky
konania na základe svojho zistenia o nedoručení podaní druhej procesnej strane.
Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že v období po 3. septembri 2015
nedošlo v postupe okresného súdu v napadnutom konaní k takým nedostatkom, na základe
ktorých by ústavný súd po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti reálne mohol dospieť
k záveru o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
preto túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
III.3 K namietanému porušeniu základného práva na zákonného sudcu
podľa čl. 48 ods. 1 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn.
Z argumentácie sťažovateľa vyplýva, že k porušeniu jeho základného práva
na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy malo dôjsť zmenou zákonného sudcu v jeho
veci, pričom okresný súd mu neoznámil, že došlo k zmene v osobe zákonného sudcu, ani to,
z akého dôvodu k tejto zmene došlo a prečo v prípade došlo k prideleniu
veci dvakrát (14. júla 2015 a 8. decembra 2015). Sťažovateľ v sťažnosti uvádza,
že nahliadnutím do spisu okresného súdu sp. zn. 18 C 377/2004 zistil, že „v spise sa
nachádza listina o pridelení veci zo dňa 14. 07. 2015,
pridelenie spisu o 6:40 hod...v spise je ďalej založená listina o pridelení súdneho spisu
zo dňa 08. 12. 2015, pridelenie spisu o 6:59 hod.“.
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práv
a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných
súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný
súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Ak je sťažovateľ toho názoru, že k zmene zákonného sudcu v jeho veci došlo
v rozpore so zákonom či rozvrhom práce okresného súdu, resp. že
nie je zákonnou sudkyňou v jeho veci, a teda k zmene zákonného sudcu v jeho veci nemalo
dôjsť, nič mu nebráni túto skutočnosť namietať v konaní pred všeobecnými súdmi. Ústavný
súd pripomína, že ak bola vec novej zákonnej sudkyni pridelená v rozpore so zákonom
alebo v rozpore s rozvrhom práce okresného súdu, predstavuje táto skutočnosť v konečnom
dôsledku aj explicitne ustanovený dovolací dôvod v zmysle § 420 písm. e) Civilného
sporového poriadku [„Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu
vo veci samej, ktorým sa konanie končí, ak... rozhodoval vylúčený sudca, alebo nesprávne
obsadený súd.“]. Vzhľadom na skutočnosť, že v aktuálnom štádiu súdneho konania existujú
na ochranu základného práva na zákonného sudcu právne prostriedky nápravy v rámci
sústavy všeobecných súdov, ústavný súd považuje v tejto časti sťažnosť za predčasne
podanú, a teda neprípustnú.
Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní, aplikujúc princíp
subsidiarity svojej právomoci, túto časť sťažnosti uplatnením zásady ratione temporis
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako neprípustnú.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu, aby
ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľa uplatnených v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 22. júna 2017