Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 45 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (50)III. ÚS 90/2011
PDF · 199.34 KB
No categories available
III. ÚS 90/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn. 18 Er 455/2003
z 23. februára 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
15 CoE/288/2010 z 13. októbra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra
2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Lučenec
(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 18 Er 455/2003 z 23. februára 2010 a uznesením
Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 15 CoE/288/2010
z 13. októbra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 21. novembra 2002 (ďalej len „zmluva“) sťažovateľka poskytla E. J. V.
V., L. (ďalej len dlžník“) úver v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol
povinný vrátiť v trinástich dvojtýždňových splátkach.
Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve
dohodnuté, že určený splnomocnený zástupca dlžníka je oprávnený v prípade, ak dlžník
neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má
povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, bola
26. marca 2003 notárom spísaná uvedená notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve
určený splnomocnený zástupca dlžníka.
Následne sťažovateľka 18. mája 2003 podala návrh na výkon exekúcie súdnemu
exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 3. júla 2003 začal
nútený výkon rozhodnutia.
Sťažovateľka 28. októbra 2009 podala návrh na zmenu súdneho exekútora.
Okresný súd uznesením sp. zn. 18 Er 455/2003 zo 6. novembra 2009 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň týmto uznesením zamietol aj návrh
sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora.
Sťažovateľka podala 19. novembra 2009 odvolanie proti tomuto uzneseniu okresného
súdu. Keďže išlo o rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, došlo k zrušeniu napadnutého
uznesenia podľa § 374 ods. 4 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a o odvolaní rozhodol zákonný sudca, ktorý
uznesením sp. zn. 18 Er 455/2003 z 23. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú
a zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd následne
uznesením sp. zn. 18 Er 455/2003 z 29. júla 2010 exekučné konanie zastavil. Sťažovateľka
podala proti uvedenému uzneseniu o zastavení exekučného konania odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. 15 CoE 288/2010 z 13. októbra 2010 tak, že
uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami okresného súdu (sp. zn.
18 Er 455/2003 z 23. februára 2010) a krajského súdu (sp. zn. 15 CoE 288/2010
z 13. októbra 2010) ,,... boli porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku
6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti
s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli porušené aj základné práva
a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka
interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne
rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom
uviedla, ,,... že spravodlivosť konania v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa ...
princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti ...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu,
,,... že z vlastného podnetu ... t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného ...
zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol
priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení
exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky ,,... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania
tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok
a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...
dohovoru ... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu ...“ napadnutými
uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
1. Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch
mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom
zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ
mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.
Ústavný súd stabilne zotrváva na stanovisku, že nedodržanie uvedenej lehoty je
zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. V prípade podania sťažnosti po uplynutí
zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty
odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde neumožňuje
(napr. m. m. III. ÚS 124/04, IV. ÚS 14/03, III. ÚS 14/03).
Ústavný súd zistil z príloh sťažnosti (kópia uznesenia krajského súdu sp. zn.
15 CoE 288/2010 z 13. októbra 2010, pozn.), že napadnuté uznesenie okresného súdu
(sp. zn. 18 Er 455/2003) z 23. februára 2010 nadobudlo právoplatnosť 8. marca 2010.
Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 30. novembra 2010, čo je zjavne
po uplynutí lehoty ustanovenej zákonom o ústavnom súde na podanie sťažnosti. V tejto
časti ústavný súd posúdil predloženú sťažnosť ako oneskorene podanú.
2. Krajský súd napadnutým uznesením (sp. zn. 15 CoE 288/2010) z 13. októbra 2010
potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie. Podstatou sťažnosti je
tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením porušil právo sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
2.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06,
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu. Jedným z dôvodov, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) je prípad, ak súd exekúciu vyhlásil
za neprípustnú [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]. V posudzovanom prípade
okresný súd uznesením sp. zn. 18 Er 455/2003 z 23. februára 2010 vyhlásil exekúciu
za neprípustnú. Toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť
8. marca 2010.
Vzhľadom na uvedené krajský súd správne postupoval, keď o odvolaní sťažovateľky
proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie sp. zn. 18 Er 455/2003 z 29. júla 2010
rozhodol tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie, keďže
podľa už uvedeného právoplatného uznesenia okresného súdu sp. zn. 18 Er 455/2003
z 23. februára 2010 bola exekúcia právoplatne vyhlásená za neprípustnú. Navyše, podľa
citovaného ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku je všeobecný súd oprávnený, ak
na to existujú dôvody, zastaviť exekúciu aj bez návrhu, t. j. ex offo. Ústavný súd preto
konštatuje, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva
sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci vyplýva, že v takýchto
prípadoch rozhodne súd aj bez vyjadrenia účastníkov konania a aplikácia takých
požiadaviek spravodlivého procesu ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých
porušenie sťažovateľka namietala, potom neprichádza do úvahy. Krajský súd ako súd
odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným právam
a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo vydané
v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku, potvrdil.
Napadnutým uznesením krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné
ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie
Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu
k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym
názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS
218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
2.2 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a obsahom práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť
zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis II. ÚS 71/97).
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,
súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť
sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto
porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy
postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6
ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva podľa čl. 1
dodatkového protokolu (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09,
Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením
exekúcie došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe
zmluvy o úvere, pretože zmluva o úvere napadnutým uznesením nebola vôbec dotknutá a jej
posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci
relevantné. Aj keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie príslušného
okresného súdu, ktorým bola exekúcia zastavená, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa
na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho
na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle úverovej zmluvy.
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení
s uznesením prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého
uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu
do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v súlade s nimi.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by
zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto
sťažnosť aj v tejto časti je zjavne neopodstatnená podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
a ústavný súd ju z tohto dôvodu pri predbežnom prerokovaní odmietol.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených
v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2011