Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 90/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 2. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Lučenec sp. zn.

z 23. februára 2010 a uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.

z 13. októbra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. novembra

2010 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len ,,dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Okresného súdu Lučenec

(ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 23. februára 2010 a uznesením

Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 13. októbra 2010 (ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 21. novembra 2002 (ďalej len „zmluva“) sťažovateľka poskytla E. J. V.

V., L. (ďalej len dlžník“) úver v sume 398,33 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol

povinný vrátiť v trinástich dvojtýždňových splátkach.

Na zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve

dohodnuté, že určený splnomocnený zástupca dlžníka je oprávnený v prípade, ak dlžník

neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má

povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, bola

26. marca 2003 notárom spísaná uvedená notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve

určený splnomocnený zástupca dlžníka.

Následne sťažovateľka 18. mája 2003 podala návrh na výkon exekúcie súdnemu

exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného okresným súdom 3. júla 2003 začal

nútený výkon rozhodnutia.

Sťažovateľka 28. októbra 2009 podala návrh na zmenu súdneho exekútora.

Okresný súd uznesením sp. zn. zo 6. novembra 2009 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Zároveň týmto uznesením zamietol aj návrh

sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora.

Sťažovateľka podala 19. novembra 2009 odvolanie proti tomuto uzneseniu okresného

súdu. Keďže išlo o rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka, došlo k zrušeniu napadnutého

uznesenia podľa v znení

neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) a o odvolaní rozhodol zákonný sudca, ktorý

uznesením sp. zn. z 23. februára 2010 vyhlásil exekúciu za neprípustnú

a zamietol návrh sťažovateľky na zmenu súdneho exekútora. Okresný súd následne

uznesením sp. zn. z 29. júla 2010 exekučné konanie zastavil. Sťažovateľka

podala proti uvedenému uzneseniu o zastavení exekučného konania odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením sp. zn. z 13. októbra 2010 tak, že

uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami okresného súdu (sp. zn.

z 23. februára 2010) a krajského súdu (sp. zn.

z 13. októbra 2010) ,,... boli porušené... jeho základné práva a slobody vyplývajúce z článku

6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti

s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli porušené aj základné práva

a slobody sťažovateľa vyplývajúce z 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšom sťažovateľka

interpretovala čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala na konkrétne

rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu a v podstatnom

uviedla, ,,... že spravodlivosť konania v súlade s čl. 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňa ...

princíp rovnosti zbraní a kontradiktórnosti ...“. V tomto ohľade vyčítala okresnému súdu,

,,... že z vlastného podnetu ... t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľa alebo povinného ...

zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto konania neposkytol

priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu konania o zastavení

exekúcie...“. Podľa názoru sťažovateľky ,,... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania

tak, že exekučné konanie bez ďalšieho zastavil, porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok

a pokojne užívať majetok v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe uvedeného navrhla, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1...

dohovoru ... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu ...“ napadnutými

uzneseniami okresného súdu a krajského súdu, zruší napadnuté uznesenia, veci vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

1. Podľa sťažnosť možno podať v lehote dvoch

mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom

zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ

mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Ústavný súd stabilne zotrváva na stanovisku, že nedodržanie uvedenej lehoty je

zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako podanej oneskorene

podľa . V prípade podania sťažnosti po uplynutí

zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zmeškanie tejto lehoty

odpustiť, pretože to kogentné ustanovenie neumožňuje

(napr. m. m. , , ).

Ústavný súd zistil z príloh sťažnosti (kópia uznesenia krajského súdu sp. zn.

z 13. októbra 2010, pozn.), že napadnuté uznesenie okresného súdu

(sp. zn. ) z 23. februára 2010 nadobudlo právoplatnosť 8. marca 2010.

Sťažnosť sťažovateľky bola ústavnému súdu doručená 30. novembra 2010, čo je zjavne

po uplynutí lehoty ustanovenej na podanie sťažnosti. V tejto

časti ústavný súd posúdil predloženú sťažnosť ako oneskorene podanú.

2. Krajský súd napadnutým uznesením (sp. zn. ) z 13. októbra 2010

potvrdil uznesenie prvostupňového súdu o zastavení exekúcie. Podstatou sťažnosti je

tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením porušil právo sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

2.1 Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (obdobne napr. , ,

).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu. Jedným z dôvodov, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) je prípad, ak súd exekúciu vyhlásil

za neprípustnú [§ 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku]. V posudzovanom prípade

okresný súd uznesením sp. zn. z 23. februára 2010 vyhlásil exekúciu

za neprípustnú. Toto uznesenie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť

8. marca 2010.

Vzhľadom na uvedené krajský súd správne postupoval, keď o odvolaní sťažovateľky

proti uzneseniu okresného súdu o zastavení exekúcie sp. zn. z 29. júla 2010

rozhodol tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu vo výroku o zastavení exekúcie, keďže

podľa už uvedeného právoplatného uznesenia okresného súdu sp. zn.

z 23. februára 2010 bola exekúcia právoplatne vyhlásená za neprípustnú. Navyše, podľa

citovaného ustanovenia § 58 ods. 1 Exekučného poriadku je všeobecný súd oprávnený, ak

na to existujú dôvody, zastaviť exekúciu aj bez návrhu, t. j. ex offo. Ústavný súd preto

konštatuje, že napadnutým rozhodnutím krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu práva

sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože už z povahy veci vyplýva, že v takýchto

prípadoch rozhodne súd aj bez vyjadrenia účastníkov konania a aplikácia takých

požiadaviek spravodlivého procesu ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, ktorých

porušenie sťažovateľka namietala, potom neprichádza do úvahy. Krajský súd ako súd

odvolací teda napadnutým rozhodnutím poskytol náležitú ochranu sťažovateľkiným právam

a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ktoré bolo vydané

v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku, potvrdil.

Napadnutým uznesením krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné

ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie

Z uvedených dôvodov a s prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu

k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu

ochranu podľa ) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym

názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS

218/02, , , ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti

odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

2.2 Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba

má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že medzi obsahom základného práva

podľa a obsahom práva podľa dohovoru nemožno vidieť

zásadnú odlišnosť (mutatis mutandis ).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje predovšetkým za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru,

súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť

sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto

porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy

postupu vyplývajúce z až . Keďže ústavný súd nezistil porušenie

ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu ňou označeného práva podľa čl. 1

dodatkového protokolu (obdobne napr. , , ,

).

Nemožno akceptovať ani námietku sťažovateľky v tom zmysle, že zastavením

exekúcie došlo zo strany štátneho orgánu k znemožneniu plnenia, ktoré vzniklo na základe

zmluvy o úvere, pretože zmluva o úvere napadnutým uznesením nebola vôbec dotknutá a jej

posúdenie nebolo ani pre rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v danej veci

relevantné. Aj keď krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie príslušného

okresného súdu, ktorým bola exekúcia zastavená, uvedené nebráni sťažovateľke domáhať sa

na príslušnom súde podľa platných procesných predpisov vydania rozhodnutia znejúceho

na plnenie dlžnej peňažnej sumy v zmysle úverovej zmluvy.

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu v spojení

s uznesením prvostupňového súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia napadnutého

uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu

do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Všeobecné súdy

svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým

ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v súlade s nimi.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu nie je ani taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by

zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Preto

sťažnosť aj v tejto časti je zjavne neopodstatnená podľa

a ústavný súd ju z tohto dôvodu pri predbežnom prerokovaní odmietol.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch uplatnených

v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2011