Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 236/2014
PDF · 125.28 KB
No categories available
I. ÚS 236/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 21. mája 2014
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o.,
Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej advokátom doc. JUDr. Branislavom Fridrichom, PhD.,
Advokátska kancelária Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, vo veci
namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom a uznesením Okresného súdu Košice II sp. zn. 38 Er 325/2009
z 13. októbra 2011 a namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom a uznesením Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 12 CoE 100/2012 z 27. augusta 2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
3. decembra 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej
len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom a uznesením
Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 38 Er 325/2009 z 13. októbra
2011 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie okresného súdu“) a porušenie svojho základného
práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a uznesením
Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 12 CoE 100/2012
z 27. augusta 2012 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie krajského súdu“).
2. Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti
zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Sťažovateľka poskytla
na základe zmluvy o úvere uzavretej s dlžníkom úver, ktorý bol povinný vrátiť podľa
podmienok dojednaných v úverovej zmluve. Sťažovateľka uvádza, že dlžník svoje záväzky
dobrovoľne neuhradil a tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti
na podmienky dojednané v úverovej zmluve obsahujúce aj rozhodcovskú doložku bolo
sťažovateľkou začaté rozhodcovské konanie pred ňou zvoleným rozhodcovským súdom.
Rozhodcovský rozsudok súdu sa stal exekučným titulom na vykonanie exekúcie. Súdny
exekútor na základe poverenia udeleného okresným súdom začal nútený výkon
rozhodnutia, t. j. exekúciu. Exekučný súd v priebehu exekúcie túto vyhlásil za neprípustnú,
resp. ju zastavil.
3. Sťažovateľka v sťažnosti namieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu
a krajského súdu bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že okresný súd rozhodol nad
rámec svojej právomoci, keď v priebehu exekúcie túto zastavil a zároveň mal odňať
sťažovateľke možnosť konať pred súdom. Okresný súd i krajský súd podľa sťažovateľky
tiež nedostatočne zistili skutkový stav a nesprávne právne posúdili vec, keď chybne
interpretovali a aplikovali pre rozhodnutia relevantné právne normy.
4. Sťažovateľka sa domáha toho, aby ústavný súd vyslovil porušenie jej označených
práv, zrušil napadnuté rozhodnutie okresného súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie, zrušil
napadnuté rozhodnutie krajského súdu, priznal jej primerané finančné zadosťučinenie
a určil náhradu trov konania. Zároveň žiada, aby ústavný súd vydal dočasné opatrenie,
ktorým rozhodne o odklade vykonateľnosti napadnutého uznesenia krajského súdu.
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
7. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04,
III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
8. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažností zistil, že sťažovateľka napriek
skutočnosti, že jej musí byť známy názor ústavného súdu na danú problematiku, podáva aj
naďalej sťažnosti vo veciach, ktoré sú skutkovo a právne takmer identické s tými, ktoré už
ústavný súd riešil, preto je zrejmé, že nesúhlasí s ustáleným názorom ústavného súdu, a teda
ani s jeho rozhodnutiami a o jej predchádzajúcich typovo zhodných alebo obdobných
sťažnostiach.
Keďže ide o sťažnosti v podstate identické, resp. obdobné vzhľadom na skutkové
a právne okolnosti s tisíckami sťažností sťažovateľky, ktoré už ústavný súd riešil,
ústavný súd odkazuje sťažovateľku v podrobnostiach napríklad na rozhodnutia
sp. zn. I. ÚS 410/2012, II. ÚS 337/2012, I. ÚS 439/2012, II. ÚS 379/2011, III. ÚS 90/2011,
III. ÚS 242/2011, III. ÚS 488/2012 a sp. zn. IV. ÚS 446/2011, keď ústavný súd
sťažnosti sťažovateľky odmietol z dôvodu nedostatku právomoci a z dôvodu zjavnej
neopodstatnenosti.
9. Ústavný súd na základe uvedeného nezistil žiadnu možnosť porušenia
sťažovateľkou označených základných práv alebo slobôd, reálnosť ktorého by mohol
posúdiť po prijatí sťažností na ďalšie konanie, a dospel tak (opätovne) k záveru, že
sťažnosť je potrebné odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
10. Ústavný súd s poukazom na uvedené skutočnosti prihliadajúc na zásady
procesnej hospodárnosti konania sťažovateľku upozorňuje, že pokiaľ aj naďalej bude
ústavnému súdu podávať takéto typovo zhodné sťažnosti, ktorých nedostatky sú jej známe
z jeho rozhodovacej činnosti týkajúcej sa jej obdobných vecí, môže využiť možnosť
vyplývajúcu z § 25 ods. 2 poslednej vety zákona o ústavnom súde a odmietnutie sťažnosti
neodôvodniť.
11. Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 21. mája 2014