Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 111/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. V., S., R. V., Česká republika, a P. S., Ž.,

zastúpených advokátom JUDr. M. K., Ž., vo veci namietaného porušenia ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina

v konaní vedenom pod sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. V., R. V. a P. S. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra

2010 doručená sťažnosť Ing. M. V. (ďalej aj „sťažovateľ v 1. rade“), R. V. a P. S. (spolu

ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom

pod sp. zn. (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti okrem iného uviedli, že „sa domáhajú na Okresnom

súde Žilina žalobou, podanou 21. 02. 2008, určenia práva zodpovedajúcemu vecnému

bremenu. Dňa 21. 02. 2008 sťažovatelia podali žalobu na OS Žilina a navrhli vydať

predbežné opatrenie. Dňa 25. 03. 2008 Okresný súd uznesením rozhodol o návrhu

navrhovateľov na nariadenie predbežného opatrenia. Na deň 05. 11. 2008 bolo nariadené

pojednávanie vo veci. Dňa 05. 11. 2008 pojednávanie vo veci s odročením na deň

01. 12. 2008. Dňa 05. 11. 2008 uznesením OS v Žiline pripustil zmenu návrhu na začatie

konania. Na deň 01. 12. 2008 súd určil termín pojednávania. Termín pojednávania určený

na deň 01. 12. 2008 bol zo strany súdu zrušený.

Okresný súd Žilina vytýčil termín pojednávania na deň 09. 02. 2011.

Po zrušení termínu pojednávania určeného na deň 01. 12. 2008 neboli vykonané

procesné úkony zo strany prvostupňového súdu až do určenia termínu pojednávania na deň

09. 02. 2011.“.

Keďže konanie vo veci nebolo dosiaľ právoplatne skončené, sťažovatelia navrhujú,

aby ústavný súd po predbežnom prerokovaní ich sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie

rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľov v rade 1 - 3 na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa a právo na prejednanie ich

záležitostí v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn.

porušené bolo.

Okresnému súdu Žilina v konaní vedenom pod spis. zn. prikazuje konať

bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľom v rade 1 - 3 priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 5.000 eur

každému, ktoré je Okresný súd Žilina povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti

tohto nálezu.“

Sťažovatelia sa domáhajú aj priznania úhrady trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy,

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Odmietnuť môže aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa sťažnosť podľa nie je

prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré

mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie

je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Ústavný súd so zreteľom na citované ustanovenie v danej

veci skúmal, či sú splnené podmienky na konanie pred ním. V nadväznosti na to ústavný

súd vo výzve z 5. januára 2011 upozornil právneho zástupcu sťažovateľov na skutočnosť, že

v prípadoch sťažností podľa , v ktorých je namietané porušenie

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní

pred všeobecným súdom, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou vyžaduje

preukázanie využitia právneho prostriedku, na uplatnenie ktorého mali sťažovatelia právo

podľa a a nasl. o súdoch a o zmene a doplnení

niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“). Súčasne ho

vyzval, aby mu predložil dôkaz o splnení predmetnej povinnosti, t. j. o podaní sťažnosti

na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu.

Na uvedenú výzvu právny zástupca sťažovateľov odpovedal podaním doručeným

ústavnému súdu 24. januára 2011, v ktorom oznámil, že sťažovatelia v predmetnej veci

písomnú sťažnosť orgánu štátnej správy súdu podľa zákona o súdoch nepodali, ale

„sťažovateľ v rade 1 dňa 4. 11. 2010 ústne do zápisnice v kancelárii verejného ochranu

práv dal podnet ohľadne prieťahov v konaní vedenom OS Žilina sp. zn. “.

V pripojenej fotokópii upovedomenia verejného ochrancu práv z 22. decembra 2010

o výsledkoch vybavenia podnetu sa okrem iného uvádza, že „Po posúdení chronológie

úkonov súdu som dospel k názoru, že postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom

pod spisovou značkou došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým

k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 .

V tejto súvislosti si dovolím podotknúť, že podstatou práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty osoby domáhajúcej sa

rozhodnutia súdu. Stav právnej neistoty sa neodstráni tým, že súd v konaní nariadi

pojednávanie, alebo že vykoná úkon. Stav právnej neistoty je odstránený až právoplatným

rozhodnutím súdu vo veci samej.

Z tohto dôvodu som požiadal podpredsedu Okresného súdu Žilina, aby vzhľadom

na výsledky vybavenia podnetu ako orgán riadenia a správy Okresného súdu Žilina

dohliadol na ďalšiu plynulosť konania vedeného spisovou značkou tak, aby už

v ňom k ďalším obdobiam nečinnosti súdu nedošlo, a aby táto právna vec bola

v primeraných lehotách prejednaná a rozhodnutá.“.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov garantovaného v osvojil judikatúru Európskeho súdu pre

ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti

v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr.

, , ).

Ústavný súd už viackrát rozhodol (m. m. , , ),

že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy

v konaní je poskytnutie príležitosti tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav

zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru, koná iba za predpokladu, ak sťažovateľ

preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa zákona

o súdoch, alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných

osobitného zreteľa ( ).

Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle

zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv,

ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom

na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. , ). Zákon

o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej

veci boli spôsobené prieťahy v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného

zákonného ustanovenia „Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu

veci prešetriť všetky skutočnosti“.

Napokon podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním

sťažností zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení

na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči

zodpovedným osobám dôsledky“.

V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov

alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných

práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných

predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa , a teda

podmienkou konania vo veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred

ústavným súdom.

Špecifickosť sťažnosti podľa teda spočíva okrem iného aj v

tom, že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity

vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou

ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci

predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných

do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Z už citovaného podania právneho zástupcu sťažovateľov vyplýva, že sťažovatelia

sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní predsedovi okresného súdu nepodali. Iba

sťažovateľ v 1. rade dal 4. novembra 2010 ústne do zápisnice v kancelárii verejného

ochranu práv podnet na prešetrenie prieťahov v napadnutom konaní. Ďalej z uvedeného

podania vyplýva, že sťažovateľovi v 1. rade bolo 29. decembra 2010 doručené

upovedomenie verejného ochrancu práv, v ktorom okrem iného bolo poukázané na to, že

11. novembra 2010 okresný súd nariadil termín pojednávania vo veci na 9. február 2011.

V pripojenom upovedomení o výsledkoch vybavenia podnetu z 22. decembra 2010 bolo

navyše sťažovateľovi v 1. rade oznámené, že verejný ochranca práv požiadal podpredsedu

okresného súdu, aby „dohliadol na ďalšiu plynulosť konania vedeného spisovou značkou

tak, aby už v ňom k ďalším obdobiam nečinnosti súdu nedošlo, a aby táto

právna vec bola v primeraných lehotách prejednaná a rozhodnutá“.

Uvedený postup sťažovateľov, ale osobitne ani postup sťažovateľa v 1. rade

v okolnostiach daného prípadu nemožno podľa ústavného súdu považovať za účinné

splnenie požiadavky namietania prieťahov v konaní u orgánu štátnej správy súdov

nahradzujúce sťažnosť orgánu štátnej správy súdu podľa zákona o súdoch. V nadväznosti

na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov

ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom

namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením

daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom

postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný

prostriedok ochrany svojich práv“ ().

Uvedené závery majú oporu aj v doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu,

súčasťou ktorej je právny názor, že prostriedok nápravy, ktorý sťažovateľ nemôže uplatniť

osobne a s ktorým sa ako právny účinok nespája priame odstránenie opodstatnene

namietnutého porušenia základného práva alebo slobody, nemá povahu účinného právneho

prostriedku nápravy v zmysle , teda takého právneho

prostriedku, ktorý musí sťažovateľ vyčerpať skôr, ako sa v konaní pred ústavným súdom

môže uchádzať o ochranu svojich práv podľa čl. 127 (m. m. , ).

Ústavný súd opierajúc sa o svoju stabilnú judikatúru (napr. ,

, ) dospel k záveru, že vzhľadom na okolnosti daného prípadu niet

dôvodu predpokladať, že by využitie sťažnosti podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch

neumožnilo v danej veci účinnú ochranu základného práva sťažovateľov priznaného im

podľa a práva podľa dohovoru.

Keďže ústavný súd z obsahu sťažnosti, z jej príloh a ani z vyjadrenia právneho

zástupcu sťažovateľov navyše nezistil, že by k nesplneniu podmienky prípustnosti sťažnosti

podľa došlo zo strany sťažovateľov z dôvodov hodných

osobitného zreteľa, odmietol ich sťažnosť podľa ako

neprípustnú.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu bolo už bez právneho významu,

aby ústavný súd rozhodoval o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

Nad rámec odôvodnenia ústavný súd poukazuje aj na to, že sťažnosť bola ústavnému

súdu doručená 24. januára 2011, teda v čase, keď sťažovatelia už mali vedomosť o ďalšom

postupe okresného súdu v napadnutom konaní, konkrétne o nariadení pojednávania

na 9. február 2011 (ktoré sa podľa zistenia ústavného súdu uskutočnilo, ale bolo odročené

z dôvodu nevyhnutnosti vykonania ďalšieho dokazovania). Z uvedeného vyplýva, že

sťažovatelia nevyčkali na ďalší priebeh konania, ale urýchlene uplatnili na ústavnom súde

sťažnosť, ktorou sa domáhali vyslovenia porušenia svojich práv v napadnutom konaní.

Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci

rozhodnutej v zmysle , a preto nebráni tomu, aby

po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovatelia v tejto veci

za predpokladu, že by v ďalšom priebehu napadnutého konania dochádzalo k zbytočným

prieťahom, predložili ústavnému súdu novú sťažnosť.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011