Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 65/2013
PDF · 198.77 KB
No categories available
IV. ÚS 65/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn. Rvp
11000/2012, sp. zn. Rvp 11001/2012, sp. zn. Rvp 11002/2012, sp. zn. Rvp 11003/2012, sp.
zn. Rvp 11004/2012, sp. zn. Rvp 11005/2012 a sp. zn. Rvp 11006/2012, ktorými namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl.
14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu
Svidník v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er 663/2010, sp. zn. 2 Er 675/2010, sp. zn.
3 Er 124/2009, sp. zn. 4 Er 468/2010, sp. zn. 6 Er 631/2010, sp. zn. 6 Er 121/2009 a sp. zn.
2 Er 774/2010, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11000/2012,
sp. zn. Rvp 11001/2012, sp. zn. Rvp 11002/2012, sp. zn. Rvp 11003/2012, sp. zn. Rvp
11004/2012, sp. zn. Rvp 11005/2012 a sp. zn. Rvp 11006/2012 s p á j a na spoločné
konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 11000/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 30. júla 2012
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod
sp. zn. Rvp 11000/2012, sp. zn. Rvp 11001/2012, sp. zn. Rvp 11002/2012, sp. zn. Rvp
11003/2012, sp. zn. Rvp 11004/2012, sp. zn. Rvp 11005/2012 a sp. zn. Rvp 11006/2012,
ktorými namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom
Okresného súdu Svidník (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 3 Er
663/2010, sp. zn. 2 Er 675/2010, sp. zn. 3 Er 124/2009, sp. zn. 4 Er 468/2010, sp. zn. 6 Er
631/2010, sp. zn. 6 Er 121/2009 a sp. zn. 2 Er 774/2010 (ďalej aj „napadnuté konania“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka v napadnutých konaniach vedených okresným
súdom podanými návrhmi požiadala súdneho exekútora o vykonanie exekúcií. Súdny
exekútor postupujúc podľa procesnej úpravy obsiahnutej v zákone Národnej rady
Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
následne požiadal okresný súd o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čím došlo podľa
sťažovateľky k zákonnému založeniu povinnosti okresného súdu rozhodnúť o nich v rámci
priznanej právomoci v zákonom ustanovených lehotách.
Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie
poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci podľa jej
názoru nevykazujú znaky mimoriadnej právnej zložitosti a nevyžadujú takú spoluprácu
okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť ich posúdenie,
resp. rozhodnutie v týchto veciach.
Keďže okresný súd bol podľa názoru sťažovateľky v napadnutých konaniach
neodôvodnene nečinný, resp. postupoval neefektívne, sťažovateľka podala 25. mája 2011
v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného
súdu sťažnosti na prieťahy v ňou iniciovaných exekučných konaniach, na ktoré do dňa
doručenia sťažností ústavnému súdu nedostala žiadnu odpoveď.
Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich zákaz
diskriminácie.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou
označené základné práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu,
ako aj ďalšie ňou označené ustanovenia ústavy a dohovoru, a zároveň sa domáha prikázať
okresnému súdu v týchto konaniach konať bez zbytočných prieťahov a napokon uložiť
okresnému súdu zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 11000/2012, sp. zn. Rvp 11001/2012, sp. zn. Rvp 11002/2012, sp. zn. Rvp 11003/2012,
sp. zn. Rvp 11004/2012, sp. zn. Rvp 11005/2012 a sp. zn. Rvp 11006/2012 a z tohto obsahu
vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na
totožnosť v osobe sťažovateľky a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd o spojení sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode
1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaniach vedených
pod sp. zn. 3 Er 663/2010, sp. zn. 2 Er 675/2010, sp. zn. 3 Er 124/2009, sp. zn.
4 Er 468/2010, sp. zn. 6 Er 631/2010, sp. zn. 6 Er 121/2009 a sp. zn. 2 Er 774/2010
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
1. Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, ak namietaným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci
nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to
buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím
príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých
sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno
považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03).
Podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98),
pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím
súdu alebo iného štátneho orgánu (I. ÚS 10/98, I. ÚS 44/99, IV. ÚS 68/02), alebo iným
zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako
právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04, IV. ÚS 86/08).
Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr.
II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochrana
základnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru)
poskytuje v konaní pred ústavným súdom len vtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany
porušovanie tohto základného práva označenými orgánmi verejnej moci (v tomto prípade
všeobecným súdom) ešte mohlo trvať. Ak v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu
doručená, už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniu označeného základného
práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v označených konaniach,
v ktorých okresný súd podľa zistení ústavného súdu a z príslušných spisov rozhodol
o žiadostiach súdneho exekútora o vydanie poverení na vykonanie exekúcií tak, že
31. marca 2009 a 10. marca 2009 vydal poverenia pre súdneho exekútora na vykonanie
exekúcií (sp. zn. 3 Er 124/2009 a sp. zn. 6 Er 121/2009), uzneseniami z 11. mája 2012,
zo 14. mája 2012, z 30. mája 2012 a z 31. mája 2012 (sp. zn. 3 Er 663/2010, sp. zn.
2 Er 675/2010, sp. zn. 4 Er 468/2010, sp. zn. 6 Er 631/2010, sp. zn. 2 Er 774/2010)
zamietol žiadosti súdneho exekútora o vydanie poverení na vykonanie exekúcií. Vo veci
sp. zn. 6 Er 121/2009 uznesením z 26. októbra 2012 rozhodol, že exekúcia je neprípustná,
a zastavil ju. V čase podania sťažností už teda postupom okresného súdu v označených
konaniach zjavne nemohlo dochádzať k porušovaniu sťažovateľkou označeného základného
práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.
Vychádzajúc z uvedených zistení ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol
tieto časti sťažností sťažovateľky podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú
neopodstatnenosť.
2. V konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia
namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62
a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok
ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj
napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).
Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za
také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 a § 116
ods. 1 písm. b) tohto zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že
„Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy
v konaní...“. V zmysle § 64 ods. 2 prvej vety zákona o súdoch „Orgán, ktorý vybavuje
sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon
podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že
sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak
je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Účelom sťažnosti proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie
je v súlade so základným právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie
príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený
nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05).
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak
sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o
súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka v sťažnostiach zhodne tvrdí, že v súlade so zákonom o súdoch
,,podal[a] písomne ešte dňa 25. 05. 2011 do rúk predsedu exekučného súdu sťažnosť na
postup súdu smerujúcu proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov“. Vzhľadom na skutočnosť, že k sťažnostiam nepripojila fotokópie
sťažností podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, ústavný súd ju prípisom z 23. novembra 2012
vyzval, aby tak urobila v ním určenej lehote, prípadne iným hodnoverným spôsobom
preukázala, že takéto sťažnosti okresnému súdu podala, a zároveň ju upozornil na možnosť
odmietnutia sťažností podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Sťažovateľka reagovala na výzvu podaním doručeným ústavnému súdu 17. decembra
2012, ku ktorému pripojila kópie viacerých podaní. V prvom rade pripojila kópie podaní
označených ako „Sťažnosť na prieťahy v konaní“ z 23. novembra 2010 a z 25. mája 2011
(ďalej spolu len „sťažnosti na prieťahy“) adresovaných predsedovi okresného súdu, avšak
bez kópií podacích hárkov pošty, resp. iného dôkazu preukazujúceho doručenie týchto
podaní označenému adresátovi. Z obsahu sťažností na prieťahy vyplýva, že ich prílohou
majú byť zoznamy exekučných konaní vedených okresným súdom, na ktoré sa tieto
sťažnosti vzťahujú, tieto však k samotným sťažnostiam na prieťahy neboli pripojené.
Obsahom sťažností na prieťahy je bez konkretizácie exekučných konaní vedených
okresným súdom, na ktoré sa sťažnosti vzťahujú, len všeobecná argumentácia týkajúca sa
predovšetkým povinnosti exekučného súdu rozhodnúť o žiadosti o vydanie poverenia na
vykonanie exekúcie v zákonom ustanovenej lehote 15 dní. Vzhľadom na skutočnosť, že
sťažnosti na prieťahy neboli predložené s kompletným materiálom (chýba zoznam
príslušných exekučných konaní vedených okresným súdom, na ktoré sa sťažnosti na
prieťahy majú vzťahovať), pričom rovnako chýbajú aj podacie hárky pošty (resp. iné
verifikovateľné dôkazy), ktoré by hodnoverným spôsobom preukazovali doručenie
uvedených sťažností okresnému súdu, nemajú sťažovateľkou doručené podania podľa
názoru ústavného súdu z hľadiska dokazovania žiadnu výpovednú ani preukaznú hodnotu.
Sťažovateľka taktiež predložila ústavnému súdu kópie podaní označených ako
„Žiadosť o informáciu o stave konanie/Podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu -
prieťahy v konaní“ z 23. septembra 2009 a z 25. februára 2010 adresovaných okresnému
súdu, taktiež bez kópií podacích hárkov pošty, resp. iného hodnoverného dokladu
preukazujúceho ich podanie. Sťažovateľka v nich konkrétne označila povinnú osobu
menom, priezviskom, rodným číslom, trvalým pobytom, ako aj uvedením exekučného
titulu. Sťažnosti sa týkali konaní vedených pod sp. zn. 3 Er 124/2009 a sp. zn.
6 Er 121/2009. Tieto sťažnosti však neboli adresované orgánu štátnej správy okresného
súdu, teda jeho predsedovi, ale len všeobecne okresnému súdu. Z tohto dôvodu ich preto
nemožno v zmysle citovaných ustanovení zákona o súdoch považovať za kvalifikované
uplatnenie právneho prostriedku nápravy, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej práv
účinne poskytuje.
Uvedený postup sťažovateľky v okolnostiach prerokúvaných sťažností nemožno
podľa ústavného súdu považovať za účinné splnenie požiadavky namietania prieťahov
v konaní na orgáne štátnej správy súdov nahradzujúce sťažnosť orgánu štátnej správy súdu
podľa zákona o súdoch. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že „povinnosť vyčerpania
dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv a slobôd, porušenie ktorých
sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby sťažovateľ konal v súlade
s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia. Nekonanie týmto spôsobom
alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok nesplnenie sťažovateľovej povinnosti
vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“ (III. ÚS 44/03, IV. ÚS 111/2011).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka,
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnostiach hodnoverným spôsobom
nepreukázala, že v doterajšom priebehu napadnutých konaní podala sťažnosti proti
namietanému porušovaniu svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov predsedovi okresného súdu. Sťažovateľka zároveň v sťažnostiach neuvádza
žiadne argumenty, ktorými by preukazovala, že podmienku využitia tohto prostriedku
ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nesplnila z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu
sťažností, a preto ústavný súd nemohol v danom prípade zvážiť možnosť uplatnenia postupu
v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky, ktorými namieta postup okresného súdu v napadnutých konaniach v časti
týkajúcej sa namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre
neprípustnosť.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj čl. 12 ods. 2 ústavy
a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach
Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach
v priamej príčinnej súvislosti (z rovnakých dôvodov) s namietaným porušením jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutých
konaniach nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rovnaký
záver prijal aj pokiaľ ide o namietané porušenie ďalších sťažovateľkou označených
základných práv podľa ústavy, práva podľa dodatkového protokolu a označených článkov
ústavy a dohovoru.
Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky na ochranu ústavnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. januára 2013