Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 32/2013
PDF · 213.42 KB
No categories available
IV. ÚS 32/2013
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej F., s. r. o.,
B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. F., vedené pod sp. zn.
Rvp 11541/2012 a sp. zn. Rvp 11546/2012, ktorými namieta porušenie svojich základných
práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako
aj porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 14 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Rimavská Sobota v
konaniach vedených pod sp. zn. 7 Er/432/2009 a sp. zn. 3 Er/1559/2010, a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 11541/2012
a sp. zn. Rvp 11546/2012 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod
sp. zn. Rvp 11541/2012.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 24. augusta
2012 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“),
vedené pod sp. zn. Rvp 11541/2012 a sp. zn. Rvp 11546/2012, ktorými namieta porušenie
svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový
protokol“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom Okresného
súdu Rimavská Sobota (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn.
7 Er/432/2009 a sp. zn. 3 Er/1559/2010 (ďalej len „napadnuté konania“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka v napadnutých konaniach podanými návrhmi
požiadala súdneho exekútora o vykonanie exekúcií. Súdny exekútor postupujúc podľa
procesnej úpravy obsiahnutej v zákone Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995
Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene
a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov následne požiadal okresný súd
o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, čím došlo podľa sťažovateľky k zákonnému
založeniu povinnosti okresného súdu rozhodnúť o nich v rámci priznanej právomoci
v zákonom ustanovených lehotách.
Sťažovateľka uvádza, že okresný súd o žiadostiach súdneho exekútora o udelenie
poverení na vykonanie exekúcií dosiaľ nerozhodol napriek tomu, že tieto veci podľa jej
názoru nevykazujú znaky mimoriadnej právnej zložitosti a nevyžadujú takú spoluprácu
okresného súdu s účastníkmi konania, ktorá by mohla podstatne ovplyvniť ich posúdenie,
resp. rozhodnutie v týchto veciach.
Sťažovateľka uviedla, že okresný súd bol podľa jej názoru v napadnutých konaniach
neodôvodnene nečinný, resp. postupoval neefektívne, a preto podala 25. mája 2011
v zmysle § 62 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o súdoch“) predsedovi okresného
súdu sťažnosti na prieťahy v týchto exekučných konaniach, na ktoré do dňa doručenia
sťažností ústavnému súdu nedostala žiadnu odpoveď.
Uvedeným postupom okresného súdu malo podľa sťažovateľky dôjsť k porušeniu jej
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu a tiež malo dôjsť k porušeniu čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru upravujúcich
zákaz diskriminácie.
Sťažovateľka navrhuje, aby ústavný súd o jej sťažnostiach rozhodol nálezom,
v ktorom vysloví, že postupom okresného súdu v napadnutých konaniach boli porušené ňou
označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru a dodatkového protokolu,
ako aj ďalšie ňou označené ustanovenia ústavy a dohovoru, zároveň sa domáha prikázať
okresnému súdu v týchto konaniach konať bez zbytočných prieťahov a napokon uložiť mu
zaplatiť jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP môže súd v záujme hospodárnosti konania spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
7 Er/432/2009 a sp. zn. 3 Er/1559/2010 a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú
súvislosť uvedených sťažností, ako aj vzhľadom na totožnosť v osobe sťažovateľky
a okresného súdu, proti ktorému sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd o spojení
sťažností na spoločné konanie tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach
Sťažovateľka predovšetkým namieta, že postupom okresného súdu v napadnutých
konaniach došlo k porušeniu jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto
v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
V konaniach o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, v ktorých sťažovatelia
namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), ústavný súd v súlade so svojou ustálenou judikatúrou
vyžaduje preukázanie podania sťažnosti predsedovi príslušného súdu proti porušovaniu
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 3 ods. 7 v spojení s § 62
a nasl. zákona o súdoch. Takúto sťažnosť totiž ústavný súd považuje za účinný prostriedok
ochrany základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru), ktorý vzhľadom na subsidiárne postavenie ústavného súdu pri ochrane
základných práv a slobôd treba využiť pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (porovnaj
napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04).
Účinnosť tohto právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom
konaní potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých
ustanoveniach zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje
za také prieťahy aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1 a § 116
ods. 1 písm. b) tohto zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje, že
„Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy
v konaní...“. V zmysle § 64 ods. 2 prvej vety zákona o súdoch „Orgán, ktorý vybavuje
sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky skutočnosti.“. Napokon
podľa § 64 ods. 3 zákona o súdoch „Ak orgán poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že
sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov,
ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky.“.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti,
aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.
Účelom sťažnosti proti porušovaniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa príslušných ustanovení zákona o súdoch nie je potvrdenie stavu, ktorý nie
je v súlade so základným právom zaručeným čl. 48 ods. 2 ústavy, ale poskytnutie
príležitosti súdu, aby sám urobil nápravu a odstránil protiprávny stav zapríčinený
nesprávnym postupom alebo svojou nečinnosťou (m. m. II. ÚS 64/97, I. ÚS 20/05).
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), koná iba za predpokladu, ak
sťažovateľ preukáže, že účinne využil označený právny prostriedok nápravy podľa zákona o
súdoch, alebo ak preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného
zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľka v sťažnostiach zhodne tvrdí, že v súlade so zákonom o súdoch
„podal[a] písomne ešte dňa 25. 05. 2011 do rúk predsedu exekučného súdu sťažnosť
na postup súdu smerujúcu proti porušovaniu práva na verejné prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov“. Vzhľadom na skutočnosť, že k sťažnostiam nepripojila fotokópie
sťažností podľa § 62 a nasl. zákona o súdoch, ústavný súd ju prípisom z 1. októbra 2012
vyzval, aby tak urobila v ním určenej lehote, prípadne iným hodnoverným spôsobom
preukázala, že takéto sťažnosti okresnému súdu podala, a zároveň ju upozornil na možnosť
odmietnutia sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v prípade, ak na jeho
výzvu požadované písomnosti v určenej lehote nepredloží.
Sťažovateľka reagovala na výzvu ústavného súdu podaním doručeným 17. októbra
2012, ku ktorému pripojila kópie viacerých svojich podaní. V prvom rade vo vzťahu
ku konaniu vedenému pod sp. zn. 7 Er/432/2009 pripojila kópiu podania označeného ako
„Žiadosť o informáciu o stave konania“ z 13. novembra 2009 adresovanú okresnému súdu
(bez kópie podacieho hárka pošty), ktorým žiada informáciu o stave konania, ktoré označila
menom a priezviskom povinnej osoby, jej rodným číslom, trvalým pobytom, ako
aj uvedením exekučného titulu. Taktiež pripojila kópiu podania označeného ako „Žiadosť
o informáciu o stave konania/Podnet na preskúmanie zákonnosti postupu súdu – prieťahy
v konaní“ z 25. februára 2010, ktoré taktiež adresovala okresnému súdu a v ktorom sa
informovala, čo bráni okresnému súdu vydať poverenie pre súdneho exekútora. Zároveň
toto podanie obsahuje aj podnet na preskúmanie zákonnosti postupu sudcov a úradníkov
okresného súdu, keďže podľa jej názoru takýto postup súdu spôsobuje zbytočné prieťahy
v konaní. Vo vzťahu k tomuto podaniu však chýba podací hárok pošty (prípadne iný
vierohodný doklad), ktorý by hodnoverným spôsobom preukazoval doručenie uvedeného
podania okresnému súdu. Vzhľadom na uvedené sťažovateľkou doručené podania nemajú
podľa názoru ústavného súdu z hľadiska dokazovania žiadnu výpovednú ani preukaznú
hodnotu.
Vo vzťahu ku konaniu vedenému pod sp. zn. 3 Er/1559/2010 sťažovateľka predložila
ústavnému súdu kópiu podania označeného ako „Sťažnosť a podnet na preskúmanie
zákonnosti postupu súdu – prieťahy v konaní“ z 30. augusta 2010 adresovaného okresnému
súdu spolu s potvrdenkou z 2. septembra 2010, z ktorej vyplýva, že elektronická podateľňa
okresného súdu elektronicky overila elektronické podpisy určitých dokumentov podaných
okresnému súdu právnym zástupcom sťažovateľky. Sťažovateľka v nich konkrétne označila
povinnú osobu menom, priezviskom, rodným číslom, trvalým pobytom, ako aj uvedením
exekučného titulu.
Uvedené podania sťažovateľky však neboli v zmysle citovaných ustanovení zákona
o súdoch adresované orgánu štátnej správy okresného súdu, teda jeho predsedovi, ale len
všeobecne okresnému súdu. Z tohto dôvodu ich preto nemožno považovať za kvalifikované
uplatnenie právneho prostriedku nápravy, ktoré zákon sťažovateľke na ochranu jej práv
účinne poskytuje.
Sťažovateľka taktiež pripojila kópie podaní označených ako „Sťažnosť na prieťahy
v konaní“ z 23. novembra 2010 a 25. mája 2011 (ďalej spolu len „sťažnosti na prieťahy“)
adresovaných predsedovi okresného súdu spolu s kópiami podacích hárkov pošty. Z obsahu
sťažností na prieťahy vyplýva, že ich prílohou majú byť zoznamy exekučných konaní
vedených okresným súdom, na ktoré sa tieto sťažnosti vzťahujú, tieto však k samotným
sťažnostiam na prieťahy neboli pripojené. Obsahom sťažností na prieťahy je bez
konkretizácie exekučných konaní vedených okresným súdom, na ktoré sa sťažnosti majú
vzťahovať, len všeobecná argumentácia týkajúca sa predovšetkým povinnosti exekučného
súdu rozhodnúť o žiadosti o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie v zákonom
ustanovenej lehote 15 dní. Vzhľadom na skutočnosť, že sťažnosti na prieťahy neboli
predložené s kompletným materiálom (chýba zoznam príslušných exekučných konaní
vedených okresným súdom, na ktoré sa sťažnosti na prieťahy vzťahujú), sťažovateľkou
doručené podania nemajú podľa názoru ústavného súdu z hľadiska dokazovania žiadnu
výpovednú ani preukaznú hodnotu.
Uvedený postup sťažovateľky v okolnostiach prerokúvaných sťažností nemožno
podľa ústavného súdu považovať za účinné splnenie požiadavky namietania prieťahov
v konaní vedenom orgánom štátnej správy súdov nahradzujúce sťažnosť orgánu štátnej
správy súdu podľa zákona o súdoch. V nadväznosti na to ústavný súd dodáva, že
„povinnosť vyčerpania dostupných a účinných prostriedkov ochrany základných práv
a slobôd, porušenie ktorých sťažovateľ pred ústavným súdom namieta, tiež vyžaduje, aby
sťažovateľ konal v súlade s pravidlami, ktoré s uplatnením daného prostriedku súvisia.
Nekonanie týmto spôsobom alebo chyba pri vyžadovanom postupe má za následok
nesplnenie sťažovateľovej povinnosti vyčerpať dostupný prostriedok ochrany svojich práv.“
(III. ÚS 44/03, IV. ÚS 111/2011).
Na základe uvedených skutočností ústavný súd konštatuje, že sťažovateľka,
zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnostiach hodnoverným spôsobom
nepreukázala, že v doterajšom priebehu napadnutých konaní podala sťažnosti proti
namietanému porušovaniu svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov predsedovi okresného súdu. Sťažovateľka zároveň v sťažnostiach neuvádza
žiadne argumenty, ktorými by preukazovala, že podmienku využitia tohto prostriedku
ochrany svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nesplnila z dôvodov hodných
osobitného zreteľa, pričom existenciu takýchto dôvodov nemožno vyvodiť ani z obsahu
sťažností, a preto ústavný súd nemohol v danom prípade zvážiť možnosť uplatnenia postupu
v zmysle § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľky, ktorými namieta postup okresného súdu v časti týkajúcej sa namietaného
porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre neprípustnosť.
II.3 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj k porušeniu čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach
Sťažovateľka sťažnosťami namieta aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 20
ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12
ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupom okresného súdu v napadnutých konaniach
v priamej príčinnej súvislosti (z rovnakých dôvodov) s namietaným porušením jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd dospel k záveru, že v napadnutých
konaniach nie sú splnené podmienky na vyslovenie porušenia základného práva
sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a ani jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, rovnaký
záver prijal, aj pokiaľ ide o namietané porušenie ďalších sťažovateľkou označených
základných práv podľa ústavy, práva podľa dodatkového protokolu a označených článkov
ústavy a dohovoru.
Na základe uvedeného preto ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol pre zjavnú
neopodstatnenosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Po odmietnutí sťažností bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi
sťažovateľky na ochranu ústavnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2013