Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 99/2011
PDF · 212.6 KB
No categories available
I. ÚS 99/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti W., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K.,
P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
4 Cdo 318/2009 z 22. septembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti W., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
22. decembra 2010 faxom (23. decembra 2010 poštou) doručená sťažnosť spoločnosti W.
a. s. (ďalej len „sťažovateľka), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Cdo 318/2009 z 22. septembra 2010.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka
vystupovala v konaní o ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej
len „okresný súd“) pod sp. zn. 14 C 211/2005 ako žalovaná. Okresný súd rozsudkom č. k.
14 C 211/2005-126 zo 16. apríla 2008 vyhovel JUDr. Š. M. (ďalej len „žalobca“),
sťažovateľke uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi a nahradiť mu náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 600 000 Sk. O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. 3 Co 191/08 zo 16. apríla 2009,
ktorým prvostupňový rozsudok potvrdil a sťažovateľke trovy odvolacieho konania
nepriznal.
3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:
„Dňa 29. 06. 2009 sme podali na Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie proti
rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 04. 2009, č. k. 3 Co 191/08-139.
Podané dovolanie sme odôvodnili najmä tým, že v predchádzajúcom súdnom konaní
došlo k vadám uvedeným v § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Konkrétne postupom tak
prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu nám bola odňatá možnosť konať pred súdom
(§ 237 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku).
Namietali sme najmä, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj
rozsudok prvostupňového súdu, vychádzajú z listinných dôkazov, ktoré neboli vykonané na
pojednávaní súdu.
Prvostupňový aj odvolací súd pri rozhodovaní vychádzali z listinných dôkazov, ktoré
neboli vykonané na pojednávaní súdu, tak ako to vyžadujú ustanovenia § 122 ods. 1 a § 129
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, čím nám bolo odňaté nielen naše právo podľa
ustanovenia § 123 Občianskeho súdneho poriadku, ale aj možnosť konať pred súdom.
Taktiež sme namietali, že prvostupňový súd ani odvolací súd, v rozpore
s ustanovením § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, neodôvodnili, prečo nevykonali
navrhnuté dokazovanie výsluchom svedka E. Š...
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn.
4 Cdo 318/2009, bolo naše dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa
16. 04. 2009, č. k. 3 Co 191/08-139, odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.“
4. Sťažovateľka tvrdila (po citovaní čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy
s poukazovaním na rozhodnutie ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 115/03),
že „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn.
4 Cdo 318/2009, bolo porušené naše základné právo na súdnu ochranu zakotvené v článku
46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol
naše dovolanie napriek tomu, že k tomu neboli splnené zákonné predpoklady.“
Argumentovala tým, že „Z ustanovenia § 237 Občianskeho súdneho poriadku totiž vyplýva,
že v prípade vád uvedených v tomto ustanovení, je možné podať dovolanie proti každému
rozhodnutiu odvolacieho súdu.
Napriek tomu, že dovolaním napadnuté rozhodnutie vady podľa § 237 Občianskeho
súdneho poriadku malo, Najvyšší súd Slovenskej republiky naše dovolanie odmietol...
tento postup odôvodnil tým, že nevykonanie dokazovania listinami v súlade
s ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku je len inou vadou konania a nie je odňatím
možnosti konať pred súdom...“.
Sťažovateľka vyslovila názor, že „s týmto právnym názorom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nemožno súhlasiť. Ak totiž súd ktoréhokoľvek stupňa vychádza
z dôkazov, ktoré vôbec neboli vykonané na pojednávaní súdu, napriek tomu, že nie sú
splnené podmienky pre rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, porušuje tým
zásadu ústnosti a bezprostrednosti konania. Zároveň znemožňuje účastníkom konania
vyjadriť sa k dôkazom, z ktorých neskôr pri rozhodovaní vychádza a taktiež znemožňuje
účastníkom konania relevantným spôsobom brániť svoje práva...“.
5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 09. 2010,
sp. zn. 4 Cdo 318/2009, porušené bolo.
Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn.
4 Cdo 318/2009, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na
ďalšie konanie.“.
Súčasne navrhla, aby jej bola priznaná náhrada trov konania.
6. O predchádzajúcej sťažovateľkinej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 28. júla
2009) vychádzajúcej z identického skutkového základu, ktorou namietala porušenie svojho
základného práva na slobodu prejavu a na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva
na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím krajského súdu sp. zn. 3 Co 191/08 zo 16. apríla
2009 (pozri bod 2), rozhodol ústavný súd uznesením č. k. IV. ÚS 360/09-13 z 15. októbra
2009, ktorým jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú z dôvodov uvedených
v tomto svojom rozhodnutí. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že napriek tomu, že
sa „sťažovateľka v petite domáhala len vyslovenia porušenia svojho základného práva...
podľa čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy a práva... podľa čl. 10 ods. 1 dohovoru...“ (a nie súčasne aj
porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ktorá samotná skutočnosť by so zreteľom na doterajšiu judikatúru ústavného
súdu postačovala na odmietnutie tejto sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pozn.),
ústavný súd v rámci kontroly ústavnosti posúdil označený rozsudok krajského súdu aj
„z aspektu podstaty sťažnostných námietok“, pri ktorej „bola pre ústavný súd smerodajná
jednak právna úprava týkajúca sa ochrany osobnosti (§ 11 a násl. Občianskeho zákonníka)
a tiež spôsob jej aplikácie v konkrétnych okolnostiach danej veci...“, pričom vychádzal
z toho «že v tomto prípade je nutné jednak ustáliť mieru (intenzitu) zásahu do práva na
ochranu osobnosti v kontexte na slobodu prejavu a právom na informácie, a to so zreteľom
na zásadu primeranosti (proporcionality) vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy
ako „najprísnejšej“ sankcie (krajného prostriedku nápravy) uloženej pôvodcovi zásahu, t. j.
sťažovateľke».
II.
7. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po
jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05,
9. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 318/2009 z 22. septembra 2010.
K porušeniu označeného práva malo dôjsť postupom a rozhodnutiami vo veci konajúcich
všeobecných súdov, ktoré jej podľa jej tvrdenia „odňali možnosť konať pred súdom“.
Najvyššiemu súdu najmä vytýkala, že sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu
a krajského súdu, ktoré nevykonali ňou navrhované dokazovanie, a tiež preto, že odmietol
jej dovolanie „napriek tomu, že k tomu neboli splnené zákonné predpoklady“ (pozri body 3
a 4)
10. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka v sťažnosti vychádzala v zásade
z dôvodov, ktoré uviedla aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho
prerokúvaní. Dovolací súd ho posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti
ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.
11. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“).
12. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred
občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné
podmienky upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy
prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237
OSP výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod
písm. a) až g) tohoto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu
odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v § 238 OSP.
13. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na
uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 145/2010). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej
vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné
súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo
skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto postavenia ústavného súdu
vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu
predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo
slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak
z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95,
II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
15. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
4 Cdo 318/2009 z 22. septembra 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil
pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach
posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal
a vysporiadal s dovolacími dôvodmi (a tiež argumentáciou) sťažovateľky, ale pretože sa
s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia najprv oboznámil podstatné časti konania pred súdmi prvého a druhého stupňa
a obsah podaného dovolania, v rámci ktorého uviedol: „Proti... rozsudku krajského súdu
podal... dovolanie žalovaný (t. j. sťažovateľka, pozn.). Navrhol rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K prípustnosti dovolania uviedol, že súd
prvého stupňa a ani odvolací súd nevykonali dôkaz listinami predloženými prvostupňovému
súdu tak, ako to vyžadujú ustanovenia § 122 ods. 1 a § 129 ods. 1 O. s. p., t. j. prečítaním
listiny alebo oboznámením jej obsahu na pojednávaní. Týmto nesprávnym postupom ich súd
vylúčil nielen z realizácie práva vyplývajúceho z ustanovenia § 123 O. s. p., ale im odňal aj
možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. Ďalej namietal, že bolo porušené
aj jeho právo na spravodlivý proces, lebo odvolací súd (aj okresný súd) v rozpore
s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. neuviedol, prečo nevykonal ním navrhnutý dôkaz, a to
výsluch svedka E. Š. Napokon namietal, že návrh žalobcu je nejasný, nezrozumiteľný a
nevykonateľný, lebo žalobca sa ním nedomáhal ani splnenia povinnosti a ani určenia, či tu
právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Takýto návrh preto nemôže byť predmetom sporu
medzi účastníkmi a teda takáto vec nepatrí do právomoci súdov. Ak súdy vec napriek tomu
prejednali, zaťažili konanie aj vadou uvedenou v § 237 písm. a/ O. s. p...“.
Najvyšší súd svoje skutkové zistenia a právne závery odôvodnil takto:
„Najvyšší súd... skúmal najskôr bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a
ods. 1 O. s. p.), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno
dovolaním napadnúť. Dospel k záveru, že dovolanie žalovaného smeruje proti takému
rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.
Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to
zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.).
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom.
V zmysle ustanovenia § 238 O. s. p. platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu
vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné; ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo
veci samej (§ 238 ods. 1 O. s. p.), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od
právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s. p.), alebo
rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil,
že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu
(§ 238 ods. 3 O. s. p. v znení účinnom do 28. februára 2010).
V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného
v § 238 ods. 1 a 3 O. s. p., pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku
ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je
prípustné ani podľa ustanovenia § 238 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že dovolací súd vo veci
doposiaľ nerozhodoval.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O. s. p. (§ 242 ods. 1 O. s. p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je
postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j. či v danej veci
nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho
zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej
alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa
zákona potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným
sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným).
Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania
uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.
Pokiaľ dovolateľ namietal odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať
v tom, že súdy nižších stupňov nevykonali dôkaz listinami predloženými prvostupňovému
súdu v súlade s ustanovením § 122 ods. 1 a § 129 ods. 1 O. s. p. treba uviesť, že ak súdy pri
vykonávaní dokazovania nepostupujú v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku (napr. dôkaz listinou vykonajú v rozpore s § 129 ods. 1 O. s. p.), ide
o vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu veci a teda o tzv. inú vadu v zmysle § 241
ods. 2 písm. b/ O. s. p. Existenciu tzv. inej vady, treba považovať za dovolací dôvod podľa
vyššie citovaného zákonného ustanovenia, ktorý však sám o sebe prípustnosť dovolania
nezakladá. Skutočnosť, že by konanie v danej veci bolo postihnuté tzv. inou vadou, môže byť
len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho
prípustnosti podľa § 236 a nasl. O. s. p. Táto námietka dovolateľa z hľadiska prípustnosti
dovolania nie je preto dôvodná.
Rovnako nie je opodstatnená ani námietka dovolateľa, že bolo porušené jeho právo
na spravodlivý proces, lebo odvolací súd (aj okresný súd) v rozpore s ustanovením § 157
ods. 2 O. s. p. neuviedol, prečo nevykonal ním navrhnutý dôkaz (výsluch svedka E. Š.). Z
obsahu zápisnice o pojednávaní zo 14. apríla 2008 totiž vyplýva, že zástupca žalovaného v
rámci záverečného prednesu neuviedol, že trvá naďalej na vykonaní dôkazu výsluchom
svedka E. Š. Žiaden návrh na doplnenie dokazovania zástupca žalovaného nežiadal vykonať
ani predtým, než súd prvého stupňa vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené. Napokon,
žalovaný ani v odvolaní proti rozsudku okresného súdu nenamietal, že by v konaní pred
súdom prvého stupňa došlo k vade uvedenej v § 221 ods. 1 písm. f/ O. s. p. v spojení s
ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. Odvolaciemu súdu (a ani okresnému súdu) nemožno preto
vyčítať, že v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo nevykonal dôkaz výsluchom E. Š.
Podľa dovolacieho súdu v danej veci nebola naplnená ani podmienka prípustnosti
dovolania uvedená v § 237 písm. a/ O. s. p. Z obsahu spisu je nad všetky pochybnosti
zrejmé, že ide o vec, ktorá vyplýva z občianskoprávneho vzťahu (§ 11 a nasl. OZ) a ktorú
podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nej iné orgány. Posudzovaná vec preto patrí
podľa1 § 7 ods. 1 O. s. p. do právomoci súdu. Pokiaľ ju súdy prejednali a o nej rozhodli,
nezaťažili konanie vadou v zmysle § 237 písm. a/ O. s. p. tak, ako sa mylne domnieva
žalovaný. Prípadné nedostatky návrhu na začatie konania nezakladajú existenciu uvedenej
vady, ale ide o nedostatok jednej z procesných podmienok konania, ktorú možno odstrániť.
So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalovaného smerovalo
proti takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 1, 2 a 3
O. s. p.) a keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší
súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/
O. s. p. v spojení s § 243b ods. 5 veta prvá O. s. p.) bez toho, aby mohla byť preskúmaná
vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu...“
16. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti
opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“
súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva.
V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti
alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie
dovolacieho súdu Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob
v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej
ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
17. Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu
a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je
taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom
prerokovaní. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 318/2009 z 22. septembra 2010
podľa názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne
a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.
18. Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ňou uvádzané dôvody
prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) a § 237 písm. a) OSP, a keďže súčasťou
označeného základného práva nie je aj povinnosť uznať dôvody prípustnosti dovolania
uvádzané sťažovateľkou, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,
a preto pri predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.
19. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2011