Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 99/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti W., a. s., B., zastúpenej advokátom JUDr. R. K.,

P., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 22. septembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti W., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

22. decembra 2010 faxom (23. decembra 2010 poštou) doručená sťažnosť spoločnosti W.

a. s. (ďalej len „sťažovateľka), v ktorej namietala porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa (ďalej len „“)

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 22. septembra 2010.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľka

vystupovala v konaní o ochranu osobnosti vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej

len „okresný súd“) pod sp. zn. ako žalovaná. Okresný súd rozsudkom č. k.

-126 zo 16. apríla 2008 vyhovel JUDr. Š. M. (ďalej len „žalobca“),

sťažovateľke uložil povinnosť ospravedlniť sa žalobcovi a nahradiť mu náhradu

nemajetkovej ujmy v sume 600 000 Sk. O odvolaní sťažovateľky rozhodol Krajský súd

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom sp. zn. zo 16. apríla 2009,

ktorým prvostupňový rozsudok potvrdil a sťažovateľke trovy odvolacieho konania

nepriznal.

3. Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:

„Dňa 29. 06. 2009 sme podali na Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie proti

rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. 04. 2009, č. k. -139.

Podané dovolanie sme odôvodnili najmä tým, že v predchádzajúcom súdnom konaní

došlo k vadám uvedeným v . Konkrétne postupom tak

prvostupňového súdu ako aj odvolacieho súdu nám bola odňatá možnosť konať pred súdom

( ).

Namietali sme najmä, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu, ako aj

rozsudok prvostupňového súdu, vychádzajú z listinných dôkazov, ktoré neboli vykonané na

pojednávaní súdu.

Prvostupňový aj odvolací súd pri rozhodovaní vychádzali z listinných dôkazov, ktoré

neboli vykonané na pojednávaní súdu, tak ako to vyžadujú ustanovenia § 122 ods. 1 a § 129

ods. 1 , čím nám bolo odňaté nielen naše právo podľa

ustanovenia , ale aj možnosť konať pred súdom.

Taktiež sme namietali, že prvostupňový súd ani odvolací súd, v rozpore

s ustanovením , neodôvodnili, prečo nevykonali

navrhnuté dokazovanie výsluchom svedka E. Š...

Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn.

, bolo naše dovolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa

16. 04. 2009, č. k. -139, odmietnuté z dôvodu, že smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné.“

4. Sťažovateľka tvrdila (po citovaní a

s poukazovaním na rozhodnutie ústavného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. ),

že „Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn.

, bolo porušené naše základné právo na súdnu ochranu zakotvené v článku

46 ods. 1 , nakoľko Najvyšší súd Slovenskej republiky odmietol

naše dovolanie napriek tomu, že k tomu neboli splnené zákonné predpoklady.“

Argumentovala tým, že „Z ustanovenia totiž vyplýva,

že v prípade vád uvedených v tomto ustanovení, je možné podať dovolanie proti každému

rozhodnutiu odvolacieho súdu.

Napriek tomu, že dovolaním napadnuté rozhodnutie vady podľa § 237 Občianskeho

súdneho poriadku malo, Najvyšší súd Slovenskej republiky naše dovolanie odmietol...

tento postup odôvodnil tým, že nevykonanie dokazovania listinami v súlade

s ustanoveniami je len inou vadou konania a nie je odňatím

možnosti konať pred súdom...“.

Sťažovateľka vyslovila názor, že „s týmto právnym názorom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky nemožno súhlasiť. Ak totiž súd ktoréhokoľvek stupňa vychádza

z dôkazov, ktoré vôbec neboli vykonané na pojednávaní súdu, napriek tomu, že nie sú

splnené podmienky pre rozhodnutie vo veci bez nariadenia pojednávania, porušuje tým

zásadu ústnosti a bezprostrednosti konania. Zároveň znemožňuje účastníkom konania

vyjadriť sa k dôkazom, z ktorých neskôr pri rozhodovaní vychádza a taktiež znemožňuje

účastníkom konania relevantným spôsobom brániť svoje práva...“.

5. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zakotvené v článku 46 ods. 1

Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 09. 2010,

sp. zn. , porušené bolo.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22. 09. 2010, sp. zn.

, sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na

ďalšie konanie.“.

Súčasne navrhla, aby jej bola priznaná náhrada trov konania.

6. O predchádzajúcej sťažovateľkinej sťažnosti (doručenej ústavnému súdu 28. júla

2009) vychádzajúcej z identického skutkového základu, ktorou namietala porušenie svojho

základného práva na slobodu prejavu a na informácie podľa a 2 a práva

na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím krajského súdu sp. zn. zo 16. apríla

2009 (pozri bod 2), rozhodol ústavný súd uznesením č. k. -13 z 15. októbra

2009, ktorým jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú z dôvodov uvedených

v tomto svojom rozhodnutí. K uvedenému ústavný súd poznamenáva, že napriek tomu, že

sa „sťažovateľka v petite domáhala len vyslovenia porušenia svojho základného práva...

podľa a 2 a práva... podľa dohovoru...“ (a nie súčasne aj

porušenia základného práva podľa , resp. práva podľa

dohovoru, ktorá samotná skutočnosť by so zreteľom na doterajšiu judikatúru ústavného

súdu postačovala na odmietnutie tejto sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti, pozn.),

ústavný súd v rámci kontroly ústavnosti posúdil označený rozsudok krajského súdu aj

„z aspektu podstaty sťažnostných námietok“, pri ktorej „bola pre ústavný súd smerodajná

jednak právna úprava týkajúca sa ochrany osobnosti ( a násl. )

a tiež spôsob jej aplikácie v konkrétnych okolnostiach danej veci...“, pričom vychádzal

z toho «že v tomto prípade je nutné jednak ustáliť mieru (intenzitu) zásahu do práva na

ochranu osobnosti v kontexte na slobodu prejavu a právom na informácie, a to so zreteľom

na zásadu primeranosti (proporcionality) vo vzťahu k priznaniu náhrady nemajetkovej ujmy

ako „najprísnejšej“ sankcie (krajného prostriedku nápravy) uloženej pôvodcovi zásahu, t. j.

sťažovateľke».

II.

7. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po

jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

9. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 22. septembra 2010.

K porušeniu označeného práva malo dôjsť postupom a rozhodnutiami vo veci konajúcich

všeobecných súdov, ktoré jej podľa jej tvrdenia „odňali možnosť konať pred súdom“.

Najvyššiemu súdu najmä vytýkala, že sa stotožnil s právnym záverom okresného súdu

a krajského súdu, ktoré nevykonali ňou navrhované dokazovanie, a tiež preto, že odmietol

jej dovolanie „napriek tomu, že k tomu neboli splnené zákonné predpoklady“ (pozri body 3

a 4)

10. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľka v sťažnosti vychádzala v zásade

z dôvodov, ktoré uviedla aj v podanom dovolaní a ktorými sa dovolací súd zaoberal pri jeho

prerokúvaní. Dovolací súd ho posúdil ako také, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti

ktorému tento mimoriadny opravný prostriedok nie je prípustný, a preto ho odmietol.

11. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“).

12. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné

podmienky upravujú ustanovenia a nasl. . V rámci všeobecnej úpravy

prípustnosti dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu z ustanovenia § 237

výslovne vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené pod

písm. a) až g) tohoto zákonného ustanovenia. Dovolanie je prípustné aj proti uzneseniu

odvolacieho súdu v prípadoch uvedených v .

13. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú, alebo nie sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné

súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

14. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo

skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými

zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (, mutatis mutandis

, , , ). Z tohto postavenia ústavného súdu

vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu

predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo

slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis ,

, , ).

15. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 22. septembra 2010, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľky. Nezistil

pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu (v medziach

posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa zaoberal

a vysporiadal s dovolacími dôvodmi (a tiež argumentáciou) sťažovateľky, ale pretože sa

s nimi nestotožnil, odmietol dovolanie ako neprípustné. Najvyšší súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia najprv oboznámil podstatné časti konania pred súdmi prvého a druhého stupňa

a obsah podaného dovolania, v rámci ktorého uviedol: „Proti... rozsudku krajského súdu

podal... dovolanie žalovaný (t. j. sťažovateľka, pozn.). Navrhol rozhodnutie odvolacieho

súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. K prípustnosti dovolania uviedol, že súd

prvého stupňa a ani odvolací súd nevykonali dôkaz listinami predloženými prvostupňovému

súdu tak, ako to vyžadujú ustanovenia a , t. j. prečítaním

listiny alebo oboznámením jej obsahu na pojednávaní. Týmto nesprávnym postupom ich súd

vylúčil nielen z realizácie práva vyplývajúceho z ustanovenia , ale im odňal aj

možnosť konať pred súdom v zmysle Ďalej namietal, že bolo porušené

aj jeho právo na spravodlivý proces, lebo odvolací súd (aj okresný súd) v rozpore

s ustanovením neuviedol, prečo nevykonal ním navrhnutý dôkaz, a to

výsluch svedka E. Š. Napokon namietal, že návrh žalobcu je nejasný, nezrozumiteľný a

nevykonateľný, lebo žalobca sa ním nedomáhal ani splnenia povinnosti a ani určenia, či tu

právny vzťah alebo právo je alebo nie je. Takýto návrh preto nemôže byť predmetom sporu

medzi účastníkmi a teda takáto vec nepatrí do právomoci súdov. Ak súdy vec napriek tomu

prejednali, zaťažili konanie aj vadou uvedenou v ..“.

Najvyšší súd svoje skutkové zistenia a právne závery odôvodnil takto:

„Najvyšší súd... skúmal najskôr bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243a

ods. 1 ), či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno

dovolaním napadnúť. Dospel k záveru, že dovolanie žalovaného smeruje proti takému

rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to

zákon pripúšťa ( ).

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom.

V zmysle ustanovenia platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu

vydanému v tejto procesnej forme, je prípustné; ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo

veci samej ( ), alebo rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od

právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci ( ), alebo

rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil,

že je dovolanie prípustné, pretože po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu

( v znení účinnom do 28. februára 2010).

V danej veci rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky rozsudku uvedeného

v a , pretože nejde o zmeňujúci, ale potvrdzujúci rozsudok, vo výroku

ktorého odvolací súd nevyslovil, že je dovolanie proti nemu prípustné. Dovolanie nie je

prípustné ani podľa ustanovenia z dôvodu, že dovolací súd vo veci

doposiaľ nerozhodoval.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

( ), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t. j. či v danej veci

nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, spôsobilosti byť účastníkom konania, riadneho

zastúpenia procesne nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej

alebo už prv začatého konania, prípad absencie návrhu na začatie konania, hoci bol podľa

zákona potrebný, odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným

sudcom, či konania súdom nesprávne obsadeným).

Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania

uvedenej v tomto zákonnom ustanovení.

Pokiaľ dovolateľ namietal odňatie možnosti konať pred súdom, ktoré malo spočívať

v tom, že súdy nižších stupňov nevykonali dôkaz listinami predloženými prvostupňovému

súdu v súlade s ustanovením a treba uviesť, že ak súdy pri

vykonávaní dokazovania nepostupujú v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho

súdneho poriadku (napr. dôkaz listinou vykonajú v rozpore s ), ide

o vadu konania pri zisťovaní skutkového stavu veci a teda o tzv. inú vadu v zmysle § 241

ods. 2 písm. b/ Existenciu tzv. inej vady, treba považovať za dovolací dôvod podľa

vyššie citovaného zákonného ustanovenia, ktorý však sám o sebe prípustnosť dovolania

nezakladá. Skutočnosť, že by konanie v danej veci bolo postihnuté tzv. inou vadou, môže byť

len odôvodnením dovolania za predpokladu, ak je toto prípustné, nie však dôvodom jeho

prípustnosti podľa a nasl. Táto námietka dovolateľa z hľadiska prípustnosti

dovolania nie je preto dôvodná.

Rovnako nie je opodstatnená ani námietka dovolateľa, že bolo porušené jeho právo

na spravodlivý proces, lebo odvolací súd (aj okresný súd) v rozpore s ustanovením § 157

ods. 2 neuviedol, prečo nevykonal ním navrhnutý dôkaz (výsluch svedka E. Š.). Z

obsahu zápisnice o pojednávaní zo 14. apríla 2008 totiž vyplýva, že zástupca žalovaného v

rámci záverečného prednesu neuviedol, že trvá naďalej na vykonaní dôkazu výsluchom

svedka E. Š. Žiaden návrh na doplnenie dokazovania zástupca žalovaného nežiadal vykonať

ani predtým, než súd prvého stupňa vyhlásil uznesením dokazovanie za skončené. Napokon,

žalovaný ani v odvolaní proti rozsudku okresného súdu nenamietal, že by v konaní pred

súdom prvého stupňa došlo k vade uvedenej v v spojení s

ustanovením Odvolaciemu súdu (a ani okresnému súdu) nemožno preto

vyčítať, že v odôvodnení rozsudku neuviedol, prečo nevykonal dôkaz výsluchom E. Š.

Podľa dovolacieho súdu v danej veci nebola naplnená ani podmienka prípustnosti

dovolania uvedená v Z obsahu spisu je nad všetky pochybnosti

zrejmé, že ide o vec, ktorá vyplýva z občianskoprávneho vzťahu ( a nasl. ) a ktorú

podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nej iné orgány. Posudzovaná vec preto patrí

podľa1 do právomoci súdu. Pokiaľ ju súdy prejednali a o nej rozhodli,

nezaťažili konanie vadou v zmysle tak, ako sa mylne domnieva

žalovaný. Prípadné nedostatky návrhu na začatie konania nezakladajú existenciu uvedenej

vady, ale ide o nedostatok jednej z procesných podmienok konania, ktorú možno odstrániť.

So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že dovolanie žalovaného smerovalo

proti takému rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 1, 2 a 3

) a keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v , Najvyšší

súd Slovenskej republiky jeho dovolanie ako neprípustné odmietol (§ 218 ods. 1 písm. c/

v spojení s veta prvá ) bez toho, aby mohla byť preskúmaná

vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu...“

16. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“

súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva.

V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti

alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie

dovolacieho súdu výslovne umožňuje, preto použitý spôsob

v konkrétnom prípade nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľke k súdnej

ochrane v konaní o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

17. Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným uznesením najvyššieho súdu

a možnosťou porušenia základného práva sťažovateľky podľa nie je

taký vzťah, ktorý by odôvodňoval prijatie sťažnosti na ďalšie konanie po jej predbežnom

prerokovaní. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 22. septembra 2010

podľa názoru ústavného súdu nemožno (z už uvedených dôvodov) považovať za arbitrárne

a nezlučiteľné s aplikovanými ustanoveniami .

18. Keďže sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 z dôvodu, že najvyšší súd v dovolacom konaní neuznal ňou uvádzané dôvody

prípustnosti dovolania podľa a , a keďže súčasťou

označeného základného práva nie je aj povinnosť uznať dôvody prípustnosti dovolania

uvádzané sťažovateľkou, ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie,

a preto pri predbežnom prerokovaní podľa odmietol

sťažnosť sťažovateľky ako zjavne neopodstatnenú.

19. Vzhľadom na to, že sťažnosť sťažovateľky bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jej ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2011