Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 182/2011
PDF · 449.38 KB
No categories available
IV. ÚS 182/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 978/2011, sp. zn. Rvp 980/2011, sp. zn.
Rvp 985/2011, sp. zn. Rvp 987/2011 a sp. zn. Rvp 989/2011 vo veci namietaného porušenia
jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu
v Banskej Bystrici č. k. 15 CoE/395/2010-26 z 19. januára 2011, č. k. 2 CoE/122/2010-65
z 26. januára 2011, č. k. 14 CoE/393/2011-37 z 10. januára 2011, sp. zn. 41 CoE/119/2010
z 25. januára 2011 a č. k. 14 CoE/384/2010-56 z 19. januára 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 978/2011,
sp. zn. Rvp 980/2011, sp. zn. Rvp 985/2011, sp. zn. Rvp 987/2011 a sp. zn. Rvp 989/2011
s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 978/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. apríla 2011
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými
namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu
v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 15 CoE/395/2010-26 z 19. januára 2011,
č. k. 2 CoE/122/2010-65 z 26. januára 2011, č. k. 14 CoE/393/2011-37 z 10. januára 2011,
sp. zn. 41 CoE/119/2010 z 25. januára 2011 a č. k. 14 CoE/384/2010-56 z 19. januára 2011
(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla šiestim fyzickým osobám úvery v sume od 232,36 €
do 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v desiatich
mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 978/2011), v dvanástich mesačných
splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 980/2011 a sp. zn. Rvp 987/2011), v troch
mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 985/2011) a v deviatich mesačných
splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 989/2011). Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci
neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.
1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 978/2011 sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské
konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a. s., so sídlom..., v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou]
a dlžníkom“. Dňa 4. júna 2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 24. júna 2009
bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne
na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“)
8. decembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k.
8 Er/644/2009-24 z 15. októbra 2010 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti
tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 8. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 15 CoE/395/2010-26 z 19. januára 2011 tak, že uznesenie
okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 980/2011 sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské
konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a. s., so sídlom... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou]
a dlžníkom“. Dňa 19. júna 2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 5. septembra
2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor
následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 23. októbra 2008 začal nútený
výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. 6 Er/929/2008-51 z 20. októbra
2010 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu podala
sťažovateľka 8. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.
2 CoE/122/2010-65 z 26. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne
a právne správne.
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 985/2011 sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské
konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a. s., so sídlom... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou]
a dlžníkom“. Dňa 18 júna 2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 18. júla 2009
bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne
na základe poverenia udeleného okresným súdom 3. novembra 2007 začal nútený výkon
rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. 9 Er/808/2009-28 zo 14. októbra 2010
exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka
2. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.
14 CoE/393/2011-37 z 10. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako
vecne a právne správne.
4. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 987/2011 sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské
konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a. s., so sídlom... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou]
a dlžníkom“. Dňa 23 júla 2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 12. augusta
2009 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor
následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 17. februára 2010 začal nútený
výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. 6 Er/891/2009-21
z 29. septembra 2009 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu
podala sťažovateľka 18. októbra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 41 CoE/119/2010 z 25. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako
vecne a právne správne.
5. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 989/2011 sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské
konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská
a. s., so sídlom... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou]
a dlžníkom“. Dňa 19 júla 2006 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 17. septembra
2006 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor
následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 31. októbra 2006 začal nútený
výkon rozhodnutia. Súdny exekútor podal 8. júla 2010 podnet na zastavenie exekúcie
Okresný súd v nadväznosti na to uznesením č. k. 17 Er/678/2006-38 z 20. októbra 2009
exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 4. novembra 2010 odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 14 CoE/384/2010-56 z 19. januára 2011 tak,
že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach vedených pod sp. zn. Rvp 978/2011, sp. zn.
Rvp 980/2011, sp. zn. Rvp 985/2011a sp. zn. Rvp 987/2011 okrem iného, uvádza:
«... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky]
užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,
sťažovateľ[ky] alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred
zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa
k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu
istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve
v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období
od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie
sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo
exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez
návrhu.
Ďalším porušením práva sťažovateľ[ky] okresným súdom a krajským súdom
v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných
rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov
konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä
predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie
účastníkom konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy
v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je
významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných
dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...
Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver] poskyt[la] Tento nárok nebol nikdy
spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[la] majetok
(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)
právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť
nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje
právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia
v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem
vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí
(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.
V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť
určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená....
Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom
súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami
Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku
sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne
užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný
vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený
na základe zákona.»
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 989/2011 sťažovateľka uviedla, že «Okresný súd
z podnetu exekútora zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia
predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä
predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal
priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť
navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie, t. j. vyhlásiť
exekúciu za neprípustnú a následne zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným
porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch
a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.
Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť
kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť
si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd
týmto konaním na vyhlásenie exekúcie za neprípustné a následne zastavenie exekúcie bez
návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví
ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu
s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový
záväzok povinného.
Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu
účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] aj ich oprávnené očakávanie užívať
svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných
povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.
V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím
rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva
sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...
Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy
spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[la] majetok
(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)
právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť
nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje
právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia
v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem
vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí
(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.
V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť
určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...».
Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovaných prípadoch došlo k zásahu do jej
práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd
exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy
o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom
súdu.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý
proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté
uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 15 CoE/395/2010-26
z 19. januára 2011, č. k. 2 CoE/122/2010-65 z 26. januára 2011, č. k. 14 CoE/393/2011-37
z 10. januára 2011, sp. zn. 41 CoE/119/2010 z 25. januára 2011 a č. k. 14 CoE/384/2010-
567 z 19. januára 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva
na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho
exekučného konania bez tohto, aby sa mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo
dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej
sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 978/2011, sp. zn. Rvp 980/2011, sp. zn. Rvp 985/2011, sp. zn. Rvp 987/2011 a sp. zn.
Rvp 989/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú súvislosť a prihliadajúc taktiež
na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,
rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP
tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu (v okolnostiach namietaných prípadov rozhodcovský rozsudok alebo
notársku zápisnicu).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 978/2011
Krajský súd uznesením č. k. 15 CoE/395/2010-26 z 19. januára 2011 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er/644/2009-24 z 15. októbra 2010, ktorým tento vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 2
OSP na základe skutočnosti, že „ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom
vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že
slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces,
nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste.
Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že rozhodcovská doložky v predmetnej veci,
ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, napriek jej formálnemu vymedzeniu
nesleduje zachovanie rovnováhy medzi zmluvnými stranami, ktorá skutočnosť je nesporne
v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ aj s ohľadom na vzdialenosť od miesta konania, ako
aj s ohľadom na jeho majetkové pomery, nemá reálnu možnosť proti návrhu navrhovateľa
sa brániť a zúčastniť sa konania na rozhodcovskom, resp. všeobecnom súde. Spotrebiteľ
nemal ani zákonnú možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde
navrhovateľom, domôcť sa práva v konaní na súde v mieste jeho bydliska v občianskom
súdnom konaní. Podpisom zmluvy, ktorej obsahom bolo aj dojednanie rozhodcovskej
doložky v naznačenom znení sa dopredu reálne vzdal práva na účinnú právnu obranu.
Na prvostupňových súdoch v obvode Krajského súdu v Banskej Bystrici, a rovnako aj
na Krajskom súde v Banskej Bystrici, bol zaznamenaný vysoký nápad veci s obdobnými, ak
nie rovnakými podmienkami, kde je titulom rozhodcovský rozsudok, a vo všeobecných
obchodných podmienkach je dojednaná rozhodcovská doložka. Odvolací súd chce teda
poukázať na nekalosť rozhodcovskej doložky prikazujúcej podrobiť sa spotrebiteľovi
rozhodcovskému konaniu aj bez záveru o neprijateľnosti ďalších zmluvných podmienok,
pričom ich existencia umocňuje záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.
Odvolací súd zdôrazňuje skutočnosť, že rozhodcovský súd rozsudok vôbec neskúmal
vec z hľadiska spotrebiteľského práva. Rozhodnutie rozhodcu preberá formálne argumenty
žalujúcej strany a nevysporiadal sa s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu
spotrebiteľa, a tým vlastne porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa.
Klauzula o aplikácii Obchodného zákonníka podľa § 262 ods. 1 Obchodného zákonníka
alebo tzv. úver ako absolútny obchod, pritom nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu
všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, medzi ktoré patria aj ust. § 52 a nasl.
týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity Občianskeho zákonníka.
Odvolanie oprávneného nebolo dôvodné. Rozhodcovská doložka v zmluvy o úvere
bola už v čase jej uzatvárania nepriateľnou zmluvnou podmienkou, a preto bola od počiatku
neplatná v zmysle § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka. Z tohto dôvodu exekučný titul vydaný
v rozhodcovskom konaní nemôže v danej veci byť zákonným podkladom na vykonanie
exekúcie. Keďže ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli opodstatnené, okresný
súd správne exekúcie vyhlásil za neprípustnú zastavil.“.
II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 980/2011
Krajský súd uznesením č. k. 2 CoE/122/2010-65 z 26. januára 2011 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er/929/2008-51 z 20. októbra 2010, ktorým tento vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 2
OSP okrem iného na základe skutočnosti, že „Predmetná zmluva o úvere ako neoddeliteľná
súčasť exekučného titulu obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou je rozhodcovská doložka,
ktorú exekučný súd správne vyhodnotil ako nepriateľnú a ako takú od počiatku neplatnú
v zmysle § 53 ods. 4 OZ účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Praktickým dôsledkom
ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17 Všeobecných
podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere je, že
spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom
v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Exekučný súd preto správne
konštatoval, že napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne dochádza
k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to v neprospech
spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto
doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu, čo je v podmienkach
právneho štátu neprijateľným javom – podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská
doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v bode 1 písm. q/ Prílohy Smernice Rady
č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 v tom zmysle, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako
výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné.
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti potom aj rozhodcovské konanie, ktorého
výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných
strán (v zmysle výkladu Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993), rozhodcovská
doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania nepriateľnou podmienkou
v zmysle § 53 ods. 1 OZ a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa § 53 ods. 4 OZ
účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, a preto rozhodcovský rozsudok vydaný
v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.“.
II.2.3 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 985/2011
Krajský súd uznesením č. k. 14 CoE/393/2011-37 z 10. januára 2011, potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 9 Er/808/2009-28 zo 14. októbra 2010, ktorým tento vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil ako vecne a právne správne v súlade s § 219
ods. 2 OSP okrem iného na základe skutočnosti, že «Z predloženej zmluvy o úvere odvolací
súd mal možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci nejedná o spotrebiteľský úver, pretože nie sú
naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 1 ods. 2
písm. f/ zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch na to, aby sa vzťah medzi
veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. Podľa ustanovenia § 1
ods. 2 písm. f/ sa zákon nevzťahuje na zmluvy, na ktorých základe sa vyžaduje, že
spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi
splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov. Zo Zmluvy o úvere č. 6561030 zo dňa
23. 06. 2008 je však zrejmé, že táto zákonná podmienka v danom prípade naplnená nie je,
pretože poskytnutý úver spolu s príslušenstvom sa dlžník zaviazal zaplatiť v 3 mesačných
splátkach. Avšak aj napriek tomu, že súd nesprávne aplikoval konkrétne zákonné
ustanovenie, toto pochybenie nemá vplyv na vecnú správnosť odvolaním napadnutého
uznesenia. Aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver, ide o spotrebiteľský vzťah a to
vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnutá v § 52 ods. 1, 3 a 4 Občianskeho zákonníka,
pretože lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona
o spotrebiteľskom úvere. Podľa ustanovenia § 52 ods. 4 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľ
je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti; teda je možné
konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v Občianskom zákonníku
definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie oproti legálnej definícii tohto subjektu v lex
specialis – konkrétne ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko
nebolo preukázané, že dlžník – povinný je podnikateľským subjektom a v danej veci pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej
činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá
považovať aj daný zmluvný vzťah medzi dodávateľom – oprávneným a spotrebiteľom –
dlžníkom za spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka a následne
potom aj podriadiť ho právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku
spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Odvolací súd tento právny záver
vyvodzuje z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre fyzické osoby –
nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v predtlači ponúka možnosť označenia
dlžníka identifikačnými znakmi vyžadovanými Obchodným zákonníkom a Zákonom
o živnostenskom podnikaní typickými pre podnikateľa – a to obchodným menom, sídlom či
miestom podnikania a identifikačným číslom, číslom zápisu v obchodnom registri či číslom
živnostenskej registrácie, alebo iného oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti. Pokiaľ
dlžník takto označený nebol, naopak identifikovaný v zmluve o úvere je menom,
priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu, je zrejmé, že ide
o fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej
podnikateľskej činnosti a sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa
Občianskeho zákonníka bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa
ustanovenia § 197 a nasl. Obchodného zákonníka.
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17
Všeobecných podmienok poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú,
a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.
Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že
táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal
spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré
zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma,
v akej sú Zmluvné dojednania napísané – a to drobulinkým, ťažko čitateľným husto
popísaným textom, už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa
s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Spornosť vo vyváženosti vzájomného
zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že
priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred
určený konkrétne jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní
spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Vzhľadom na všetky uvedené výhrady potom
správne exekučný súd rozhodcovskú doložku právne posúdil ako nepriateľnú, a s poukazom
na ustanovenie § 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku
obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu
medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ teda
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe
ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol
v rámci exekúcie domáhať. Absencia exekučného titulu má za následok nutnosť nezákonne
vedenú exekúciu po jej vyhlásení za neprípustnú, s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1
písm. g/ Exekučného poriadku, aj bez návrhu zastaviť.».
II.2.4 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 987/2011
Krajský súd uznesením sp. zn. 41 CoE/119/2010 z 25. januára 2011 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 6 Er/891/2009-21 z 29. septembra 2010, ktorým tento
vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju ako vecne a právne správne v súlade s § 219
ods. 1 OSP okrem iného na základe skutočnosti, že „Podľa článku 3 bod 1 Smernice rady
93/13/EH5 z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvná
podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek
požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán
vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.
Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že zmluva o úvere zo dňa 09. 09. 2008,
na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú
nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou je
rozhodcovská doložka, ktorú okresný súd správne vyhodnotil ako neplatnú. V danom
prípade rozhodcovská doložka je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,
ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, kde v článku 17 si zmluvné strany dohodli, že všetky
spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie
budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská
rozhodcovská a. s. so sídlom... (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana
podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných
predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak
žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon
č. 99/3963 Zb. Občiansky súdny poriadok). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ
ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý
vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom
súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky;
ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípady, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná
žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade
s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.
Rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplývaj z jej
zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy
o úvere, pritom takto dohodnutá rozhodcovská doložka tak, ako je dojednaná, doslovnému
zneniu ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neodporuje. Ale dôsledkom takto
dojednanej rozhodcovskej doložky je, že oprávnený si ju dohodol sám pre seba, čím uvedené
ustanovenie obchádza Z uvedeného vyplýva, že takto dojednanou rozhodcovskou doložkou
došlo k naručeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa.
Podpisom tejto zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal práva mi účinnú procesnú ochranu, či už
z nevedomosti alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho
štátu neprijateľnou podmienkou. Takto dojednaná rozhodcovská doložka je podľa ust. § 53
ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatná, pričom toto ustanovenie je v súlade so smernicou
Rady č. 93/13/EHS o ochrane spotrebiteľov z 05. 04. 1993.“.
II.2.5 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 989/2011
Krajský súd uznesením č. k. 14 CoE/384/2010-56 z 19. januára 2011 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 17 Er/678/2006-38 z 20. októbra 2010, ktorým tento vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil ako vecne a právne správne v súlade s § 219
ods. 1 a 2 OSP okrem iného na základe skutočnosti, že „Súd prvého stupňa vzhľadom
na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere č. 6460493 zo dňa
22. 11. 2005, ako aj Všeobecných podmienok poskytovania úveru, obsahom ktorých je
aj rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako
z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné
posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc
z príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch a Občianskeho zákonníka,
v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS a prílohy danej smernice, svoje
rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne
konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až
C-244/98, C-473/00, C-168/0S, C-243/08, C-40/08, C-227/08) dotýkajúcou sa problematiky
spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.
Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17
Všeobecných podmienok poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú,
a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.
Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že
táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal
spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré
zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma,
v akej sú Zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným
textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom
dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného
vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo
v predtlači Všeobecných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny
jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce
z danej zmluvy rozhodnúť. Vzhľadom na všetky uvedené výhrady potom správne exekučný
súd rozhodcovskú doložku právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie
§ 53 Občianskeho zákonníka tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú
v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi
právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ teda
právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom
dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore
so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe
ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol
v rámci exekúcie domáhať.
Z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky potom aj ďalšie konštatované vady
exekučného titulu - a to, že rozhodcovský súd priznal veriteľovi nárok v rozpore so zákonom
a v rozpore s dobrými mravmi, a zo pokiaľ ide o priznané úroky, poplatky a neprimerane
vysoké sankcie z poskytnutého úveru - už vyznejú len ako dôvody navyše podporujúce
správnosť záveru o vadách brániacich vykonaniu exekúcie a ktoré majú za následok nutnosť
nezákonne vedenú exekúciu s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2
Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s ustanovením § 57 ods. 2 Exekučného poriadku
aj bez návrhu zastaviť.“.
Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých
uznesení poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len
„najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom
v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť
nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.
Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne
nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať
za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení platnom v relevantnom čase, zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a Občianskeho
zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným
spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel
k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo
k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom
interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ak celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. mája 2011