Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 182/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. vo veci namietaného porušenia

jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. -26 z 19. januára 2011, č. k. -65

z 26. januára 2011, č. k. -37 z 10. januára 2011, sp. zn.

z 25. januára 2011 a č. k. -56 z 19. januára 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 26. apríla 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorými

namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu

v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -26 z 19. januára 2011,

č. k. -65 z 26. januára 2011, č. k. -37 z 10. januára 2011,

sp. zn. z 25. januára 2011 a č. k. -56 z 19. januára 2011

(ďalej aj „napadnuté uznesenia“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla šiestim fyzickým osobám úvery v sume od 232,36 €

do 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v desiatich

mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ), v dvanástich mesačných

splátkach (veci vedené pod sp. zn. a sp. zn. ), v troch

mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ) a v deviatich mesačných

splátkach (vec vedená pod sp. zn. ). Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci

neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské

konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská

a. s., so sídlom..., v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou]

a dlžníkom“. Dňa 4. júna 2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 24. júna 2009

bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne

na základe poverenia udeleného Okresným súdom Lučenec (ďalej len „okresný súd“)

8. decembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k.

-24 z 15. októbra 2010 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti

tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 8. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -26 z 19. januára 2011 tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské

konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská

a. s., so sídlom... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou]

a dlžníkom“. Dňa 19. júna 2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 5. septembra

2008 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor

následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 23. októbra 2008 začal nútený

výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. -51 z 20. októbra

2010 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu podala

sťažovateľka 8. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-65 z 26. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne

a právne správne.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské

konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská

a. s., so sídlom... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou]

a dlžníkom“. Dňa 18 júna 2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 18. júla 2009

bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne

na základe poverenia udeleného okresným súdom 3. novembra 2007 začal nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. -28 zo 14. októbra 2010

exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka

2. novembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-37 z 10. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako

vecne a právne správne.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské

konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská

a. s., so sídlom... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou]

a dlžníkom“. Dňa 23 júla 2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 12. augusta

2009 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor

následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 17. februára 2010 začal nútený

výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. -21

z 29. septembra 2009 exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju. Proti tomuto uzneseniu

podala sťažovateľka 18. októbra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

sp. zn. z 25. januára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako

vecne a právne správne.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské

konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská

a. s., so sídlom... v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou]

a dlžníkom“. Dňa 19 júla 2006 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 17. septembra

2006 bol podaný návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor

následne na základe poverenia udeleného okresným súdom 31. októbra 2006 začal nútený

výkon rozhodnutia. Súdny exekútor podal 8. júla 2010 podnet na zastavenie exekúcie

Okresný súd v nadväznosti na to uznesením č. k. -38 z 20. októbra 2009

exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 4. novembra 2010 odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -56 z 19. januára 2011 tak,

že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach vedených pod sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. Rvp 985/2011a sp. zn. okrem iného, uvádza:

«... okresný súd vydal poverenie, t. j. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky]

užívať svoj majetok - pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora,

sťažovateľ[ky] alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred

zahájením tohto konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa

k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období

od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie

sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo

exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, t. j. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľ[ky] okresným súdom a krajským súdom

v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných

rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov

konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä

predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie

účastníkom konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy

v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je

významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných

dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver] poskyt[la] Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[la] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia

v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.

V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť

určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená....

Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne

užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný

vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený

na základe zákona.»

Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka uviedla, že «Okresný súd

z podnetu exekútora zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Okresný súd v priebehu konania na zastavenie exekúcie, ako vyplýva z odôvodnenia

predmetného rozhodnutia opätovne preskúmal exekučný titul a súvisiace doklady najmä

predmetnú zmluvu o úvere, t. j. vykonal dokazovanie. V priebehu tohto konania súd nedal

priestor na vyjadrenie účastníkom konania k vykonaným dôkazom ani nedal možnosť

navrhnúť nové dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie, t. j. vyhlásiť

exekúciu za neprípustnú a následne zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným

porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných dôkazoch

a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy.

Dokonca samotné vykonanie dokazovania bez vyjadrenia účastníkov môže byť

kontradiktórne k vôli týchto účastníkov, kedy napr. povinný si je vedomý a má záujem plniť

si svoje povinnosti voči sťažovateľ[ke] formou núteného výkonu práva, t. j. exekúcie, ale súd

týmto konaním na vyhlásenie exekúcie za neprípustné a následne zastavenie exekúcie bez

návrhu a dokazovania toto právo bez znalosti vôle povinnému odoberie a exekúciu zastaví

ako v tomto prípade pričom, ale povinnosť dlžníka plniť zostáva zachovaná spolu

s povinnosťou hradiť príslušenstvo a istinu tejto pohľadávky, čím sa zvyšuje celkový

záväzok povinného.

Na záver okresný súd a krajský súd svojím rozhodnutím zlomil právnu istotu

účastníkov exekúcie, teda povinného a aj sťažovateľ[ky] aj ich oprávnené očakávanie užívať

svoj majetok nastolený vydaním poverenia na vykonanie exekúcie bez splnenia zákonných

povinností a porušením základných práv a slobôd ako sú popísané vyššie.

V nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces krajský súd porušil svojím

rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania voči povinnému aj práva

sťažovateľ[ky] pokojne užívať svoj majetok...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[la] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia

v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.

V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť

určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...».

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovaných prípadoch došlo k zásahu do jej

práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd

exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy

o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie (, ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -26

z 19. januára 2011, č. k. -65 z 26. januára 2011, č. k. -37

z 10. januára 2011, sp. zn. z 25. januára 2011 a č. k.

567 z 19. januára 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva

na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho

exekučného konania bez tohto, aby sa mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo

dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej

sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú súvislosť a prihliadajúc taktiež

na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú,

rozhodol ústavný súd aplikujúc v spojení s

tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu (v okolnostiach namietaných prípadov rozhodcovský rozsudok alebo

notársku zápisnicu).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -26 z 19. januára 2011 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -24 z 15. októbra 2010, ktorým tento vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 2

na základe skutočnosti, že „ak rozhodcovská zmluva nebola osobitne spotrebiteľom

vyjednaná, ale vyplýva zo štandardnej, a teda zo vzťahu fakticky nerovnovážneho, obavy, že

slabšia strana svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný neskorší rozhodcovský proces,

nedokáže náležite naplánovať, sú plne namieste.

Odvolací súd ďalej poukazuje na to, že rozhodcovská doložky v predmetnej veci,

ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul, napriek jej formálnemu vymedzeniu

nesleduje zachovanie rovnováhy medzi zmluvnými stranami, ktorá skutočnosť je nesporne

v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ aj s ohľadom na vzdialenosť od miesta konania, ako

aj s ohľadom na jeho majetkové pomery, nemá reálnu možnosť proti návrhu navrhovateľa

sa brániť a zúčastniť sa konania na rozhodcovskom, resp. všeobecnom súde. Spotrebiteľ

nemal ani zákonnú možnosť v prípade podania žaloby voči nemu na rozhodcovskom súde

navrhovateľom, domôcť sa práva v konaní na súde v mieste jeho bydliska v občianskom

súdnom konaní. Podpisom zmluvy, ktorej obsahom bolo aj dojednanie rozhodcovskej

doložky v naznačenom znení sa dopredu reálne vzdal práva na účinnú právnu obranu.

Na prvostupňových súdoch v obvode Krajského súdu v Banskej Bystrici, a rovnako aj

na Krajskom súde v Banskej Bystrici, bol zaznamenaný vysoký nápad veci s obdobnými, ak

nie rovnakými podmienkami, kde je titulom rozhodcovský rozsudok, a vo všeobecných

obchodných podmienkach je dojednaná rozhodcovská doložka. Odvolací súd chce teda

poukázať na nekalosť rozhodcovskej doložky prikazujúcej podrobiť sa spotrebiteľovi

rozhodcovskému konaniu aj bez záveru o neprijateľnosti ďalších zmluvných podmienok,

pričom ich existencia umocňuje záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky.

Odvolací súd zdôrazňuje skutočnosť, že rozhodcovský súd rozsudok vôbec neskúmal

vec z hľadiska spotrebiteľského práva. Rozhodnutie rozhodcu preberá formálne argumenty

žalujúcej strany a nevysporiadal sa s vylúčením inštitútov zameraných na ochranu

spotrebiteľa, a tým vlastne porušil kogentné predpisy určené na ochranu spotrebiteľa.

Klauzula o aplikácii podľa

alebo tzv. úver ako absolútny obchod, pritom nie je žiadnou prekážkou na aplikáciu

všeobecných ustanovení , medzi ktoré patria aj ust. a nasl.

týkajúce sa ochrany spotrebiteľa vychádzajúc zo subsidiarity .

Odvolanie oprávneného nebolo dôvodné. Rozhodcovská doložka v zmluvy o úvere

bola už v čase jej uzatvárania nepriateľnou zmluvnou podmienkou, a preto bola od počiatku

neplatná v zmysle . Z tohto dôvodu exekučný titul vydaný

v rozhodcovskom konaní nemôže v danej veci byť zákonným podkladom na vykonanie

exekúcie. Keďže ani ostatné odvolacie námietky oprávneného neboli opodstatnené, okresný

súd správne exekúcie vyhlásil za neprípustnú zastavil.“.

II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -65 z 26. januára 2011 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -51 z 20. októbra 2010, ktorým tento vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 2

okrem iného na základe skutočnosti, že „Predmetná zmluva o úvere ako neoddeliteľná

súčasť exekučného titulu obsahuje podmienky spôsobujúce značnú nerovnováhu medzi

právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou je rozhodcovská doložka,

ktorú exekučný súd správne vyhodnotil ako nepriateľnú a ako takú od počiatku neplatnú

v zmysle účinného v čase uzatvorenia zmluvy. Praktickým dôsledkom

ustanovenia o rozhodcovskej doložke tak, ako je formulovaná v bode 17 Všeobecných

podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere je, že

spotrebiteľovi je fakticky odopretá možnosť brániť svoje práva pred všeobecným súdom

v prípade, ak oprávnený podá žalobu na rozhodcovský súd. Exekučný súd preto správne

konštatoval, že napriek formálnemu zneniu rozhodcovskej doložky reálne dochádza

k narušeniu smernicou sledovanej rovnováhy medzi zmluvnými stranami a to v neprospech

spotrebiteľa (dlžníka). Spotrebiteľ sa podpisom zmluvy, obsahom ktorej je aj takáto

doložka, reálne vopred vzdal práva na účinnú procesnú obranu, čo je v podmienkach

právneho štátu neprijateľným javom – podmienkou. Spôsob, akým bola rozhodcovská

doložka koncipovaná, napĺňa podmienku uvedenú v bode 1 písm. q/ Prílohy Smernice Rady

č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993 v tom zmysle, že rozhodcovské konanie bolo dojednané ako

výlučný prostriedok riešenia sporov zo zmluvy, čo je neprijateľné.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti potom aj rozhodcovské konanie, ktorého

výsledkom je exekučný titul, sa uskutočnilo bez riadneho zmocnenia zo strany zmluvných

strán (v zmysle výkladu Smernice Rady č. 93/13/EHS z 5. apríla 1993), rozhodcovská

doložka obsiahnutá v zmluve o úvere bola v čase jej uzatvárania nepriateľnou podmienkou

v zmysle a ako taká bola už od počiatku neplatnou podľa

účinného v čase uzatvorenia úverovej zmluvy, a preto rozhodcovský rozsudok vydaný

v takomto konaní nemôže byť spôsobilým exekučným titulom na vykonanie exekúcie.“.

II.2.3 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -37 z 10. januára 2011, potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -28 zo 14. októbra 2010, ktorým tento vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil ako vecne a právne správne v súlade s § 219

ods. 2 okrem iného na základe skutočnosti, že «Z predloženej zmluvy o úvere odvolací

súd mal možnosť zistiť, že sa v predmetnej veci nejedná o spotrebiteľský úver, pretože nie sú

naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 1 ods. 2

písm. f/ o spotrebiteľských úveroch na to, aby sa vzťah medzi

veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona. Podľa ustanovenia § 1

ods. 2 písm. f/ sa zákon nevzťahuje na zmluvy, na ktorých základe sa vyžaduje, že

spotrebiteľ úver splatí v lehote nepresahujúcej tri mesiace alebo maximálne štyrmi

splátkami v lehote nepresahujúcej 12 mesiacov. Zo Zmluvy o úvere č. 6561030 zo dňa

23. 06. 2008 je však zrejmé, že táto zákonná podmienka v danom prípade naplnená nie je,

pretože poskytnutý úver spolu s príslušenstvom sa dlžník zaviazal zaplatiť v 3 mesačných

splátkach. Avšak aj napriek tomu, že súd nesprávne aplikoval konkrétne zákonné

ustanovenie, toto pochybenie nemá vplyv na vecnú správnosť odvolaním napadnutého

uznesenia. Aj keď sa nejedná o spotrebiteľský úver, ide o spotrebiteľský vzťah a to

vzhľadom na zákonné kritériá obsiahnutá v , a ,

pretože lex generalis spotrebiteľa definuje odlišne od ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona

o spotrebiteľskom úvere. Podľa ustanovenia , spotrebiteľ

je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci

predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti; teda je možné

konštatovať, že právna úprava spotrebiteľskej zmluvy obsiahnutá v

definuje pojem „spotrebiteľ“ podstatne širšie oproti legálnej definícii tohto subjektu v lex

specialis – konkrétne ustanovenia § 3 ods. 2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Nakoľko

nebolo preukázané, že dlžník – povinný je podnikateľským subjektom a v danej veci pri

uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej obchodnej

činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti, je možné vzhľadom na všetky zákonné kritériá

považovať aj daný zmluvný vzťah medzi dodávateľom – oprávneným a spotrebiteľom –

dlžníkom za spotrebiteľský vzťah v zmysle ustanovení a následne

potom aj podriadiť ho právnemu režimu tejto normy upravujúcej problematiku

spotrebiteľských zmlúv a spotrebiteľských vzťahov. Odvolací súd tento právny záver

vyvodzuje z označenia dlžníka v zmluve o úvere identifikačnými znakmi pre fyzické osoby –

nepodnikateľa, pričom zmluva o úvere priamo v predtlači ponúka možnosť označenia

dlžníka identifikačnými znakmi vyžadovanými a Zákonom

o živnostenskom podnikaní typickými pre podnikateľa – a to obchodným menom, sídlom či

miestom podnikania a identifikačným číslom, číslom zápisu v obchodnom registri či číslom

živnostenskej registrácie, alebo iného oprávnenia na výkon podnikateľskej činnosti. Pokiaľ

dlžník takto označený nebol, naopak identifikovaný v zmluve o úvere je menom,

priezviskom, bydliskom, rodným číslom a číslom občianskeho preukazu, je zrejmé, že ide

o fyzickú osobu nekonajúcu pri uzatváraní spotrebiteľskej zmluvy v rámci predmetu svojej

podnikateľskej činnosti a sú tak naplnené zákonné kritériá spotrebiteľskej zmluvy podľa

bez ohľadu na to, že zmluva o úvere bola uzatvorená podľa

ustanovenia a nasl. .

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17

Všeobecných podmienok poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú,

a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.

Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že

táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal

spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré

zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma,

v akej sú Zmluvné dojednania napísané – a to drobulinkým, ťažko čitateľným husto

popísaným textom, už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa

s obsahom dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Spornosť vo vyváženosti vzájomného

zmluvného vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že

priamo v predtlači Všeobecných obchodných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred

určený konkrétne jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní

spory vyplývajúce z danej zmluvy rozhodnúť. Vzhľadom na všetky uvedené výhrady potom

správne exekučný súd rozhodcovskú doložku právne posúdil ako nepriateľnú, a s poukazom

na ustanovenie tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku

obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu

medzi právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ teda

právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore

so zákonom a nemôže byť a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe

ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol

v rámci exekúcie domáhať. Absencia exekučného titulu má za následok nutnosť nezákonne

vedenú exekúciu po jej vyhlásení za neprípustnú, s poukazom na ustanovenie § 57 ods. 1

písm. g/ Exekučného poriadku, aj bez návrhu zastaviť.».

II.2.4 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 25. januára 2011 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -21 z 29. septembra 2010, ktorým tento

vyhlásil exekúciu za neprípustnú a zastavil ju ako vecne a právne správne v súlade s § 219

ods. 1 okrem iného na základe skutočnosti, že „Podľa článku 3 bod 1 Smernice rady

93/13/EH5 z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách zmluvná

podmienka, ktorá nebola individuálne dohodnutá, sa považuje za nekalú, ak napriek

požiadavke dôvery spôsobí značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach strán

vzniknutých na základe zmluvy, ku škode spotrebiteľa.

Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že zmluva o úvere zo dňa 09. 09. 2008,

na základe ktorej bol vydaný exekučný titul, obsahuje podmienky spôsobujúce značnú

nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán. Takouto podmienkou je

rozhodcovská doložka, ktorú okresný súd správne vyhodnotil ako neplatnú. V danom

prípade rozhodcovská doložka je súčasťou Všeobecných podmienok poskytnutia úveru,

ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere, kde v článku 17 si zmluvné strany dohodli, že všetky

spory, ktoré vzniknú z tejto zmluvy, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie

budú riešené a) pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská

rozhodcovská a. s. so sídlom... (ďalej len „rozhodcovský súd“), ak žalujúca zmluvná strana

podá žalobu na rozhodcovskom súde; rozhodcovské konanie bude vedené podľa vnútorných

predpisov rozhodcovského súdu, a to jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných

predpisov rozhodcovského súdu, b) pred príslušným súdom Slovenskej republiky, ak

žalujúca zmluvná strana podá žalobu na súde podľa príslušného právneho predpisu (zákon

č. 99/3963 Zb. ). Zmluvné strany sa dohodli, že pokiaľ

ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý

vznikne z tejto zmluvy, vrátane sporu o jej platnosť, výklad alebo zrušenie na všeobecnom

súde, považuje sa táto skutočnosť za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej doložky;

ustanovenie tejto vety sa nepoužije v prípady, ak pred podaním žaloby na súde bola podaná

žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou doložkou v súlade

s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu.

Rozhodcovská doložka nie je v zmluve dojednaná individuálne, čo vyplývaj z jej

zaradenia do Všeobecných podmienok poskytnutia úveru ako súčasti formulárovej zmluvy

o úvere, pritom takto dohodnutá rozhodcovská doložka tak, ako je dojednaná, doslovnému

zneniu ust. neodporuje. Ale dôsledkom takto

dojednanej rozhodcovskej doložky je, že oprávnený si ju dohodol sám pre seba, čím uvedené

ustanovenie obchádza Z uvedeného vyplýva, že takto dojednanou rozhodcovskou doložkou

došlo k naručeniu rovnováhy medzi zmluvnými stranami, a to v neprospech spotrebiteľa.

Podpisom tejto zmluvy sa spotrebiteľ vopred vzdal práva mi účinnú procesnú ochranu, či už

z nevedomosti alebo nemožnosti ovplyvniť obsah zmluvy, čo je v podmienkach právneho

štátu neprijateľnou podmienkou. Takto dojednaná rozhodcovská doložka je podľa ust. § 53

ods. 5 neplatná, pričom toto ustanovenie je v súlade so smernicou

Rady č. 93/13/EHS o ochrane spotrebiteľov z 05. 04. 1993.“.

II.2.5 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -56 z 19. januára 2011 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -38 z 20. októbra 2010, ktorým tento vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a následne ju zastavil ako vecne a právne správne v súlade s § 219

ods. 1 a 2 okrem iného na základe skutočnosti, že „Súd prvého stupňa vzhľadom

na vykonané dokazovanie - oboznámiac sa s obsahom Zmluvy o úvere č. 6460493 zo dňa

22. 11. 2005, ako aj Všeobecných podmienok poskytovania úveru, obsahom ktorých je

aj rozhodcovská doložka - vec správne právne posúdil, keď vychádzal pri rozhodovaní ako

z relevantnej skutočnosti, že daný zmluvný vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je nutné

posudzovať ako spotrebiteľský vzťah a následne aj pomerne obšírne, vychádzajúc

z príslušných ustanovení zákona o spotrebiteľských úveroch a ,

v nadväznosti na články smernice Rady 93/13/EHS a prílohy danej smernice, svoje

rozhodnutie zdôvodnil. Odvolací súd poznamenáva, že vyslovené stanovisko je plne

konformné a v súlade s početnou judikatúrou Súdneho dvora ES (napr. C-240/98 až

C-244/98, C-473/00, C-168/0S, C-243/08, C-40/08, C-227/08) dotýkajúcou sa problematiky

spotrebiteľského práva a ochrany práv spotrebiteľa.

Rozhodcovskú doložku koncipovanú v takom znení, ako vyplýva z bodu 17

Všeobecných podmienok poskytovania úveru, správne súd právne posúdil ako neprijateľnú,

a tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú v spotrebiteľskej zmluve.

Podstatnou z hľadiska vyslovenia absolútnej neplatnosti tohto dojednania je skutočnosť, že

táto podmienka nebola so spotrebiteľom individuálne dojednaná a celkom zjavne nemal

spotrebiteľ reálnu možnosť obsah predloženej formulárovej zmluvy ovplyvniť, resp. niektoré

zo zmluvných dojednaní vylúčiť. Odvolací súd navyše zastáva názor, že už samotná forma,

v akej sú Zmluvné dojednania napísané - a to drobným, ťažko čitateľným husto popísaným

textom - už sama osebe podstatne sťažuje riadne oboznámenie sa spotrebiteľa s obsahom

dojednaní v takomto texte obsiahnutými. Spornosť vo vyváženosti vzájomného zmluvného

vzťahu, pokiaľ ide o rozhodcovskú doložku, navyše vyvoláva i skutočnosť, že priamo

v predtlači Všeobecných podmienok v rozhodcovskej doložke je vopred určený konkrétny

jediný rozhodcovský súd, ktorý je oprávnený v rozhodcovskom konaní spory vyplývajúce

z danej zmluvy rozhodnúť. Vzhľadom na všetky uvedené výhrady potom správne exekučný

súd rozhodcovskú doložku právne posúdil ako neprijateľnú, a s poukazom na ustanovenie

tým absolútne neplatnú zmluvnú podmienku obsiahnutú

v spotrebiteľskej zmluve, nakoľko celkom zjavne spôsobuje značnú nerovnováhu medzi

právami a povinnosťami zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa. Pokiaľ teda

právomoc rozhodcovského súdu bola založená na absolútne neplatnom zmluvnom

dojednaní, je nesporné, že rozhodcovský rozsudok ako celok bol vydaný v rozpore

so zákonom a nemôže byť (a to ani sčasti) spôsobilým exekučným titulom, na základe

ktorého by oprávnenému voči povinnému vznikol nárok, ktorého vymoženia by sa mohol

v rámci exekúcie domáhať.

Z dôvodu neplatnosti rozhodcovskej doložky potom aj ďalšie konštatované vady

exekučného titulu - a to, že rozhodcovský súd priznal veriteľovi nárok v rozpore so zákonom

a v rozpore s dobrými mravmi, a zo pokiaľ ide o priznané úroky, poplatky a neprimerane

vysoké sankcie z poskytnutého úveru - už vyznejú len ako dôvody navyše podporujúce

správnosť záveru o vadách brániacich vykonaniu exekúcie a ktoré majú za následok nutnosť

nezákonne vedenú exekúciu s poukazom na ustanovenie § 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2

Zákona o rozhodcovskom konaní v spojení s ustanovením § 57 ods. 2 Exekučného poriadku

aj bez návrhu zastaviť.“.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých

uznesení poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára 2007 publikovanom

v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť

nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej.

Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne

nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku, o spotrebiteľských úveroch a o zmene

a doplnení o Slovenskej obchodnej

inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení platnom v relevantnom čase, zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a Občianskeho

zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , ).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo

k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom

interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ak celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011