Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 222/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosti M. G., N., zastúpeného JUDr. D. A., vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25.

januára 2011 a sp. zn. z 24. marca 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti M. G. vedené pod sp. zn. a sp. zn.

s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti M. G. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) boli 13. mája

2011 doručené sťažnosti M. G. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorými namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“) rozsudkami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 25. januára 2011 a sp. zn. z 24. marca 2011 (ďalej aj

„napadnuté rozsudky najvyššieho súdu“ alebo „predmetné rozhodnutia“).

2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že Daňový úrad N. svojimi dodatočnými

platobnými výmermi č. /Šta a č. /Šta zo 17. júna 2009

rozhodol o dodatočnej povinnosti sťažovateľa zaplatiť rozdiel dane z pridanej hodnoty za

zdaňovacie obdobie október až november 2006 v sume 6 379,63 € a 20 148,74 €. Táto

povinnosť sťažovateľa bola potvrdená rozhodnutiami Daňového riaditeľstva Slovenskej

republiky v odvolacom konaní č. I/226/11651-133469/2009/990618-r a č. I/226/11651-

133470/2009/990618-r z 10. decembra 2009. Zrušeniu týchto rozhodnutí sa sťažovateľ

snažil docieliť žalobami podanými v správnom súdnictve, ktoré Krajský súd v Trenčíne

svojimi rozsudkami č. k. -68 z 20. decembra 2010 a č. k. -68 z

13. októbra 2010 zamietol. Najvyšší súd v odvolacom konaní svojimi napadnutými

rozsudkami potvrdil prvostupňové rozhodnutia Krajského súdu v Trenčíne ako vecne

správne.

3. Sťažovateľ v podstatnom namietal skutkové a z nich vyplývajúce právne závery

v jeho právnej veci konajúcich orgánov verejnej moci, ktorými malo byť porušené jeho

základné právo vlastniť majetok podľa „Neoprávneným vyrubením

daňovej povinnosti došlo k zásahu do práva sťažovateľa vlastniť majetok a to tak, že

v dôsledku takejto daňovej povinnosti došlo k ukráteniu majetku sťažovateľa. Správca dane

pri výkone daňovej kontroly nevyužil dostatočne svoje oprávnenia mu dané

Zb. na to, aby si preveril, či účtovné doklady o zdaniteľných plneniach sú zaúčtované

v účtovníctve dodávateľa, dodávateľov sťažovateľa...“. V ďalšom sťažovateľ poskytol

vlastnú právnu analýzu jeho právnej veci, hodnotenie vykonaných dôkazov, z obsahu

ktorých vyvodil splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok na odpočet DPH,

a právnemu názoru najvyššieho súdu vyslovenému v predmetných rozhodnutiach namietal:

„... ak správny orgán nezistil v náležitom rozsahu skutkový stav veci t. j. tento zistil

nedostatočne, bol namieste postup súdu, ktorým by zrušil takého rozhodnutie správcu dane,

pričom súd vôbec nemusel vykonávať dôkazy navrhované daňovníkom. ...malo byť cieľom

súdneho konania zistenie objektívnej pravdy a na jej základe vydanie spravodlivého

rozhodnutia.“ Svoju argumentáciu podporil aj citovaním judikátov najvyššieho súdu

a Súdneho dvora Európskej únie, „... ktorých použitím možno analogicky vyvodiť pre tento

prípad záver o tom, že nie je možné pričítať na ťarchu daňového subjektu, že si jeho

obchodný partner (dodávateľ alebo odberateľ) nesplní svoje daňové povinnosti alebo sa

dopustí podvodu na DPH“.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol, že „Vyššie

uvedenými rozhodnutiami bolo porušené základného práva sťažovateľa vlastniť majetok

vyplývajúce z SR...“, a navrhol zrušiť napadnuté rozsudky najvyššieho

súdu a vrátiť mu veci na ďalšie konanie.

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

II.A

K spoločnému prerokovaniu vecí

7. Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha

veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

v znení neskorších predpisov (ďalej len

„OSP“). V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov. nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak

v súlade s citovaným možno v konaní o sťažnosti podľa

použiť na prípadné spojenie vecí primerane .

8. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a a sp. zn. a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú

súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľa

a najvyššieho súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd uplatniac

citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode l výroku tohto uznesenia.

II.B

K namietanému porušeniu základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

9. Sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva vlastniť majetok podľa

rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 25. januára 2011

a sp. zn. z 24. marca 2011. Jeho podstatná argumentácia sa koncentrovala

(bod 3) k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a k jeho nesúhlasu

s interpretáciou a aplikáciou príslušných zákonných ustanovení v jeho právnej veci, na ktoré

vytýkané pochybenia a nedostatky v skutkových a právnych zisteniach orgánov daňovej

správy (Daňový úrad N. a Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky) nereflektovali ani

všeobecné súdy svojou prieskumnou činnosťou v správnom súdnictve, v ostatnom najvyšší

súd svojimi napadnutými rozsudkami.

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , , , , ).

11. Najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. z 25. januára 2011

v podstatnom uviedol:

„Krajský súd správne ustálil, že spornou právnou otázkou bolo či v danom prípade

došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia - dodaniu stavebných a maliarskych prác

žalobcovi firmou J., s. r. o.

Správca dane svoj záver, že sa zdaniteľné plnenie, ktoré si uplatnil žalobca

v daňovom priznaní neuskutočnilo, oprel o skutkové zistenia s konkrétnym odkazom na

vykonané dôkazy a ich obsah, ktoré vyhodnotil a dostatočne odôvodnil, na základe čoho

dospel k pochybnostiam o neuskutočnení zdaniteľných plnení.

Žalobca sa mýli, ak sa domnieva, že v daňovom konaní je povinnosťou správcu dane

preukázať pravdivosť údajov uvedených v daňovom priznaní.

Podľa zákona č. 51 daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať

v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane

v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť povinných

evidencií alebo záznamov uvedených daňovým subjektom.

Na základe tohto zákonného ustanovenia bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že

sporné faktúry od spoločnosti J., s. r. o. boli vystavené na základe reálne dodaného tovaru a

poskytnutých služieb uvedenou spoločnosťou.

Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá

reálne dodala tovar odberateľovi. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného

plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom

formálnym. Správca dane nie je povinný dokazovať pôvod tovaru, ale daňový subjekt musí

vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných

faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak

daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné bremeno nemôže byť úspešný v uplatnení nároku

na odpočet DPH.

Je potrebné zdôrazniť, že znakom jednej zo zásad obchodného práva, t. j. poctivého

obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej spoločnosti. Z toho plynie

očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú vedomosť o obsahu

a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu podnikania. Ak takéto

vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú (konateľ nebol dva krát schopný presne

označiť, kto pre spoločnosť práve objednané vykonával), pochybnosti správcu dane

o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej

v ustanovení oprávnené.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na právne závery uvedené

v rozhodnutí prvostupňového súdu ako aj na zistenia, že žalobca pri uplatnení odpočtu dane

z faktúry č. 06001310 zo dňa 13. 10. 2006 od dodávateľa J., s. r. o. za maliarske práce za

mesiac september k faktúre predložil výdavkový pokladničný doklad č. 321 zo dňa 31. 12.

2006 a príjmový pokladničný doklad bez čísla a dátumu od spoločnosti J., s. r. o. na ktorom

nie je vypísaná suma, pričom je tento podpísaný konateľom spoločnosti J. svedkom H., a k

faktúre č. 6001410 zo dňa 14. 10. 2006 dokonca nepredložil ani žiaden príjmový ani

výdavkový pokladničný doklad, sa stotožnil s názorom prvostupňového súdu, že neboli

splnené v danom prípade podmienky na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zák. č.

, a s. 1 písm. a/ zák.

č. pretože žalobca nepreukázal, že predmetné plnenia boli uskutočnené

osobou uvedenou na faktúrach.

K námietke žalobcu uvedenej v odvolaní, že prvostupňový súd nevypočul svedkov

navrhnutých počas súdneho konania žalobcom a k nevykonaniu týchto dôkazov nezaujal

stanovisko, Najvyšší súd Slovenskej republiky uvádza nasledovné:

Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov

(súd nemá na to kompetenciu), ale len preskúmať zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov,

teda, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok (vymedzených žalobou)

rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy.

Takýto záver nie je v rozpore s požiadavkou plnej iurisdikcie stanovenej ,

nakoľko prvostupňový súd dospel k názoru o vecnej správnosti rozhodnutia správnych

orgánov, ktoré v správnom konaní vykonali všetky dostupné dôkazy na odstránenie

rozporov o tvrdeniach žalobcu a svedkov.

Za dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia možno považovať

také dôkazy, ktoré vedú k zisteniu, či skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodnutia

správneho orgánu bol pre rozhodnutie veci postačujúci. Nepôjde preto o vykonávanie

takých dôkazov, ktoré má vykonať a následne vyhodnotiť správny orgán v záujme zistenia

a objasnenia skutočného stavu veci.

Odvolací súd považoval za dostatočne spochybnené tvrdenia žalobcu ako aj svedka

H., zisteniami správcu dane, ktoré vyvodil z výsluchu svedkov a predložených účtovných

dokladov žalobcu. V tomto kontexte by ani prípadné výpovede navrhovaných svedkov v

prospech žalobcu nemohli svojou váhou zvrátiť závažnosť dôkazov vykonaných správnym

orgánom v konaní, ktoré nasvedčujú pochybnostiam o tom, či práve deklarovaný subjekt

vykonal práce uvedeným žalobcom.“

12. Najvyšší súd vo svojom rozsudku sp. zn. z 24. marca 2011

v podstatnom uviedol:

«Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli

zisťovať, či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými

hmotnoprávnymi predpismi. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní

a poplatkov obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných

skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti

daňového subjektu.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu

pripojeného administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, že žalobca si uplatnil

odpočítanie dane z faktúr č. 260100015 zo dňa 06. 11. 2006. č. 260100016 zo dňa 09. 11.

2006, č. 260100017 zo dňa 20. 11. 2006, č. 260100018 zo dňa 22. 11. 2006 a č. 260100019

zo dňa 28. 11. 2006 za stavebné, kovoobrábačské a kooperačné práce od dodávateľa

obchodnej spoločnosti J., s. r. o. spolu vo výške 420.347,- Sk. Ďalej mal najvyšší súd za

preukázané, že označená obchodná spoločnosť so správcom dane nekomunikovala. Na

adrese uvedenej ako sídlo spoločnosti nemá prenajaté žiadne kancelárske priestory,

prevádzku a ani poštovú schránku. Na označenej adrese sídli iná spoločnosť, pričom

ekonómka tejto spoločnosti uviedla, že spoločnosť J., s. r. o. nepozná. Konateľ spoločnosti

T. R., ktorému bola zaslaná výzva na predloženie účtovných a daňových dokladov za

zdaňovacie obdobie roka 2006 na výzvu nereagoval. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané,

že v inom konaní tento konateľ uviedol, že od kedy je konateľom on, táto spoločnosť

nevykonáva žiadnu ekonomickú činnosť, v sídle spoločnosti nebol a spoločnosť nemá

žiadnych zamestnancov. Uvedená spoločnosť za zdaňovacie obdobie január, február,

marec, máj. júl 2006 nepodala riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty. Riadne

daňové priznanie podala za zdaňovacie obdobie apríl, jún, august, september, október,

november a december 2006 a dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za

apríl 2006. Posledné zdaňovacie obdobie bolo spoločností J., s. r. o. stanovené z úradnej

moci na december 2007, pričom bola zrušená registrácia pre daň z pridanej hodnoty. Z

výpovede M. H., ktorý bol konateľom uvedenej spoločnosti v období od 24. 07. 2004 do 07.

04. 2008 vyplynulo, že spoločnosť J., s. r. o. vystavila uvedené faktúry za vykonané práce,

tieto práce prevedené boli a vykonávali ich živnostníci K. J., B. J., J. J., M. (správe M.) J.,

M. L., M. K. a M. M. Tento bývalý konateľ prisľúbil predložiť účtovné doklady. Následne sa

M. H. dostavil na daňový úrad, kedy uviedol, že sa nemôže skontaktovať so súčasným

konateľom spoločnosti J., s. r. o. T. R., a preto nemôže predložiť žiadne účtovné doklady.

Označení živnostníci, ktorých správca dane vypočul ako svedkov zhodne uviedli, že

spoločnosť J., s. r. o. nepoznajú, nikdy pre ňu žiadne práce nevykonávali a nepoznajú ani

M. H. Pri svedeckých výpovediach bol prítomný aj žalobca, ktorý však nevyužil možnosť

klásť svedkom otázky.

Najvyšší súd z takto ustáleného skutkového stavu mal za preukázané, že žalobca

v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že práce fakturované označenými

faktúrami boli vykonané spoločnosťou J. s. r. o, ako dodávateľom; čím nebola splnená

podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a tiež nebola splnená

podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená

platiteľom za dodané služby).

Ďalej si žalobca uplatnil odpočítanie dane z faktúr č. 0600111 zo dňa 01. 11. 2006,

č. 0602011/2 zo dňa 20. 11. 2006 a č. 0603011/1 zo dňa 30. 11. 2006 za montáž krovu

a strešnej krytiny, za vyhotovenie základov a základovej dosky, za vymurovanie a dodávky

tehloblokov od dodávateľa spoločnosti M., s. r. o. spolu vo výške 186.029,- Sk. Aj v tomto

prípade mal najvyšší súd za preukázané, že označená obchodná spoločnosť so správcom

dane nekomunikovala a nespolupracovala. Na adrese uvedenej ako sídlo spoločnosti sa

nenachádza, nemá tam ani len poštovú schránku. Výzva správcu dane zaslaná súčasnému

konateľovi tejto spoločnosti J. M. sa vrátila s poznámkou „neprevzal v odbernej lehote“.

Predchádzajúci konateľ spoločnosti M. H., ktorý bol konateľom v čase od 28. 03. 2006 do

29. 05. 2007 bol vypočutý správcom dane ako svedok uviedol, že predmetné práce boli zo

strany označenej spoločností vykonané a vykonali ich živnostníci K. J., B. J., J. J., M.

(správe M.) J., M. L., M. K., M. M., J. G., P. D., D. P. Označení živnostníci, ktorých správca

dane vypočul ako svedkov zhodne uviedli, že spoločnosť M. s. r. o. nepoznajú, nikdy pre ňu

žiadne práce nevykonávali a nepoznajú ani M. H. Pri svedeckých výpovediach bol prítomný

riadne predvolaný žalobca, ktorý však nevyužil možnosť klásť svedkom otázky.

Z uvedeného mal najvyšší súd taktiež za preukázané, že žalobca v konaní nepredložil

relevantný dôkaz ani o tom, že práce fakturované označenými faktúrami boli vykonané

spoločnosťou M., s. r. o. ako dodávateľom, čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie

DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2

písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodané služby).

Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu

dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na

nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia

týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle

zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich

nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak:

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť). aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si

platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody bolí reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na

faktúre.

Najvyšší súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného, že

žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami

boli dodané spoločnosťami J. s. r. o. a M., s. r. o. ako dodávateľmi. Žalobca v konaní okrem

vyššie označených faktúr a nepredložil žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach.

Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle 8 29 ods. 8 zákona

o správe daní.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal že z jeho strany skutkový stav bol preukázaný

dostatočne, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa

nestotožňuje. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na

odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na

faktúre. K tejto námietke najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle zhora

citovaného ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane

daňového subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky

tvrdené skutočnosti, pričom správca dane resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Preto

bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že predmetné práce boli skutočne vykonané

spoločnosťami J., s. r. o. a M., s. r. o. Nebolo preto povinnosťou správcu dane ani

žalovaného preukazovať daňovému subjektu, že predmetné práce vykonané neboli.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu Leda nezistil ani takú vadu,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3

), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu

alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu

zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a prelo napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne ako vecne správny podľa veta druhá a

potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení

s ods. I veta prvá ), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.»

13. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

14. Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa

napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci

ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho

súdu v súvislosti s jeho rozsudkami sp. zn. z 25. januára 2011 a sp. zn.

z 24. marca 2011 sú zlučiteľné s označeným článkom . Predmetné

rozhodnutia najvyššieho súdu obsahujú podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových

a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné

alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení

všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu vysloveným v predmetných

rozhodnutiach nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti predmetných rozhodnutí. Aj stabilná rozhodovacia

činnosť ústavného súdu (, , ) rešpektuje názor, z ktorého

vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

15. V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za arbitrárne či zjavne

neodôvodnené tie súdne rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej

alebo aj extrémne nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti

(, ). Ústavný súd sa z obsahu napadnutých rozsudkov

najvyššieho súdu presvedčil, že najvyšší súd sa námietkami sťažovateľa zaoberal v rozsahu,

ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto konaní dostal odpoveď na všetky

podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný súd uviedol, že všeobecný súd

nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré

majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ

rozhodnutia. Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho dôvodu, aby sa spochybňovali

závery predmetných rozhodnutí najvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a majú

oporu vo vykonanom dokazovaní.

16. Ústavný súd s ohľadom na už uvedené poznamenáva, že dôvody uvedené

v napadnutých rozsudkoch najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,

vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem. Predmetné

rozhodnutia nevykazujú znaky svojvôle, nevyhodnocujú nové dôkazy a právne závery,

konštatujú dostatočne zistený skutkový stav, k čomu súd dospel na základe vlastných

myšlienkových postupov a hodnotení, ktoré ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

nahrádzať (podobne aj , ). Ústavný súd ešte pripomína, že nie je

a ani nemôže byť ďalšou opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

17. Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi posudzovanými napadnutými rozsudkami najvyššieho súdu a namietaným porušením

základného práva sťažovateľa vlastniť majetok podľa . Ústavný súd

preto sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

18. Ústavnému súdu sa k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva vlastniť

majetok podľa žiada ďalej pripomenúť svoju stabilizovanú judikatúru

(napr. , , , ), ktorej súčasťou je aj

právny názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom

základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa

, ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z až , resp. Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) (,

). O prípadnom porušení základných práv podľa by bolo

možné uvažovať zásadne len vtedy, ak by zo strany všeobecného súdu primárne došlo

k porušeniu niektorého zo základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených

v až , resp. v spojení s ich porušením.

19. Zo strany sťažovateľa však nebolo ani v jednej z podaných sťažností namietané

porušenie ústavnoprocesných princípov vyplývajúcich z až , resp.

ods. 1 dohovoru (nevyplýva to ani zo sťažnosti, ale najmä z petitu sťažnosti, ktorým je

ústavný súd pri svojom rozhodovaní podľa viazaný),

a preto nie je možné uvažovať o prípadnom porušení označeného práva sťažovateľa

hmotnoprávneho charakteru.

20. V neposlednom rade ústavný súd poukazuje aj na skutočnosť, že podania

sťažovateľa disponujú (tiež) formálnymi nedostatkami (nedostatočne formulovaný

navrhovaný petit, nedostatky splnomocnenia advokáta na zastupovanie pred ústavným

súdom). Ústavný súd je podľa viazaný návrhom na

začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku

rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal (pozri bod 4). Ústavný súd môže rozhodnúť len

o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu,

ktorý označil za porušovateľa svojich práv ( ). Ďalší nedostatok podaní

sťažovateľa súvisí s jeho nedostatočne formulovanou plnou mocou na zastupovanie

v konaní pred ústavným súdom, z ktorej musí byť podľa § 20 ods. 2 poslednej vety zákona

o ústavnom súde zrejmé, že sa udeľuje na konanie pred ústavným súdom.

21. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

opodstatnenosťou námietok v nej uvedených. Zároveň stratilo opodstatnenie zaoberať sa

ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti (zrušenie napadnutých rozsudkov

najvyššieho súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody ( prvá veta ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júna 2011