Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Sžf/53/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. J.

Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej

veci ţalobcu M. G., bytom P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou A. & P., s. r. o., so

sídlom P., proti ţalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky Banská

Bystrica, so sídlom Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti

rozhodnutia ţalovaného č. I/226/11651-133470/2009/990618-r zo dňa 10. decembra 2009,

na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. -68 zo dňa

13. októbra 2010, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,

č. k. -68 zo dňa 13. októbra 2010 p o t v r d z u j e .

Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j

ods. 1 (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou

sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/226/11651-

133470/2009/990618-r zo dňa 10.12.2009, ktorým ţalovaný potvrdil dodatočný platobný

výmer Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom č. /Šta zo dňa 17.06.2009.

Týmto dodatočným platobným výmerom Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom (ďalej len

„správca dane“) vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie

november 2006 v sume 20.148,74 eura z dôvodu, ţe nedošlo k dodaniu, resp. k uskutočneniu

zdaniteľných obchodov zo strany obchodných spoločností M, s. r. o. a J., s. r. o., a teda

k nesplneniu podmienok stanovených v , a

o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).

Krajský súd v Trenčíne posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom

rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1 zákona o DPH

a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj postupu dospel k záveru, ţe daňové orgány

vykonali u ţalobcu daňovú kontrolu, uskutočnili rozsiahle dokazovanie, jednotlivé dôkazy

vyhodnotili v zmysle zásad uvedených v o správe daní

o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) a dospeli k záveru, ţe ţalobca

v konaní neuniesol dôkazné bremeno, týkajúce sa skutočnosti, ţe podmienkou pre vznik

nároku na odpočítanie dane je, aby platiteľ ním prijaté zdaniteľné obchody uskutočnené iným

platiteľom pouţil na účely svojho podnikania ako platiteľ. V danom prípade mal krajský súd

za preukázané, ţe k dodaniu, resp. k uskutočneniu zdaniteľných plnení zo strany dodávateľov

spoločností M., s. r. o. a J., s. r. o. nedošlo. Listinné dôkazy nezodpovedajú výpovediam

jednotlivých svedkov a ţalobcu a sú vo vzájomnom rozpore. Súčasný konateľ spoločnosti M.,

s. r. o. J. M. sa v sídle spoločnosti nezdrţuje a zásielky sa vracajú s poznámkou „adresát

neznámy“. Taktieţ súčasný konateľ spoločnosti J., s. r. o. T. R. nepredloţil napriek prísľubu

ţiadne účtovné doklady . Bývalý konateľ tejto spoločnosti M. H. označil za osoby, ktoré mali

pre ţalobcu vykonávať práce, tieto osoby - svedkovia (M. K., M. L., K. J., B. J.) však

vykonávanie prác pre spoločnosť M., s. r. o. popreli a ani v ich účtovníctve sa doklady

preukazujúce výkon týchto prác nenachádzajú. Taktieţ výkon prác nepotvrdili ani svedkovia

J. G., P. D. a D. P., pričom títo svedkovia v rozhodnom období roku 2006 nevykonávali

ţiadnu ekonomickú činnosť. Pokiaľ ide o návrh ţalobcu na vypočutie svedkov pred súdom,

tomuto návrhu krajský súd nevyhovel z dôvodu, ţe v správnom súdnictve súd vykonáva

dôkazy len výnimočne, ako aj z dôvodu, ţe právny zástupca ţalobcu uviedol, ţe týchto

svedkov sám vyhľadal, rozobral s nimi celú vec, poučil ich o následkoch krivej výpovede

a najmä preto, ţe im povedal, ţe na nich podá trestné oznámenie. Títo svedkovia boli

správcom dane vypočutí zákonným spôsobom a preto krajský súd neuveril tvrdeniu ţalobcu,

ţe títo svedkovia boli zastrašovaní a z toho dôvodu vypovedali nepravdivo. Preto krajský súd

dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie je vecne správe a v súlade so zákonom.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia

tak, ţe ţalobcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca ţiadajúc,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) rozsudok krajského súdu

zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, ţe prvostupňový súd dospel

k nesprávnemu právnemu záveru v tom, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno, pričom

na druhej strane odmietol vypočuť svedkov, ktorých vypočutie ţalobca navrhoval,

keď svedecké výpovede svedkov J. G., P. D. a D. P. v daňovom konaní boli kľúčové pre

vyrúbenie daňovej povinnosti. Podľa jeho názoru krajský súd pochybil, keď odmietol

vypočuť na pojednávaní navrhnutých svedkov aj napriek tomu, ţe v čase rozhodovania súdu

existovala dôvodná pochybnosť o pravdivosti a vierohodnosti výpovedí týchto svedkov,

urobených v daňovom konaní správcom dane z dôvodu, ţe iné osoby ako stráţnici stavby M.

G., D. T. a M. D. potvrdili skutočnosť, ţe vyššie uvedení svedkovia na stavbe „K.“ pracovali.

Vytýkal krajskému súdu, ţe vôbec neskúmal a nezaoberal sa skutočnosťou, ţe ak títo

svedkovia nevykonávali v roku 2006 ekonomickú činnosť, ako je moţné, ţe ich iné osoby

videli v tomto roku na stavbe pracovať.

Aj tvrdenie krajského súdu o tom, ţe ţalobcov právny zástupca svedkov

na pojednávanie pripravil a ţe im povedal, ţe na nich podá trestné oznámenie, je podľa

ţalobcu nepravdivé. Právny zástupca ţalobcu vyhľadal svedkov práve z dôvodu, ţe dôkazné

bremeno je v daňovom konaní na ţalobcovi a to za účelom overenia si pravdivosti

ich výpovedí v daňovom konaní. Potom, ako stráţnici potvrdili, ţe svedkovia na stavbe

pracovali, týchto oslovil s tým, ţe im povedal, ţe sa od stráţnikov dozvedel, ţe pracovali

na stavbe a chcel od nich počuť pravdu. Povedal im, ţe ich predvolá na súd, kde budú musieť

vypovedať pravdu pod následkom trestného postihu za krivú výpoveď. Nikdy im však

nepovedal, ţe na nich podá trestné oznámenie. V tomto smere ţalobca povaţoval rozsudok

krajského súdu za nedostatočne odôvodnený, a preto nepreskúmateľný.

Ţalobca tieţ nesúhlasil s názorom súdu, ţe čestné vyhlásenie nie je dôkazom v zmysle

. Poukazoval na to, ţe uvedené ustanovenie neobsahuje

taxatívny, ale iba demonštratívny výpočet dôkazov a ţe čestné vyhlásenie je prostriedkom,

ktorým moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti. Podľa ţalobcu tým, ţe krajský súd odmietol vypočuť svedkov navrhnutých

ţalobcom, odňal mu týmto postupom moţnosť konať pred súdom.

Ďalej ţalobca namietal, ţe v prípade zistenia skutočností, následkom ktorých dôjde

k úprave daňovej povinnosti oproti daňovému priznaniu (tak ako je to v prejednávanej veci)

má správca dane povinnosť preukázať daňovému subjektu, ţe postupoval nesprávne, poučiť

ho o správnom postupe a o následkoch, ktoré bude znášať za nesprávny výpočet dane

v daňovom priznaní a o zaplatení dane v nesprávnej výške. Ţalobca tvrdil, ţe pri dokazovaní

v daňovom konaní správca dane preukazuje pravdivosť údajov uvedených v daňovom

priznaní a z uvedeného je zrejmé, ţe neobstojí postup ţalovaného a správcu dane, ktorým

nedostatočne objasnili všetky skutočnosti, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo a neurčili

správne daňovú povinnosť. Správca dane sa uspokojil len s takým nedostatočným postupom,

ţe jedenkrát predvolal súčasného konateľa dodávateľa ţalobcu, ktorý sľúbil správcovi dane,

ţe mu dodá poţadované doklady, ktoré mu však nedodal. Napriek tomu správca dane tomuto

dodávateľovi neuloţil pokutu v zmysle ustanovení

a nezačal u neho s výkonom daňovej kontroly, nepodal trestné oznámenie a uspokojil sa len

s konštatovaním, ţe dodávateľ ţalobcu poţadované doklady správcovi dane nedodal.

Z dôvodu, ţe súčasní konatelia spoločností M., s. r. o. a J., s. r. o. sa vyhýbajú správcovi dane

a nespolupracujú s ním, nemôţe byť predsa ţalobca postihovaný.

V súvislosti s uvedeným ţalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie R 107/2003

a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 07.12.2010 na odvolanie ţalobcu

uviedol, ţe sa pridrţiava svojich stanovísk podaných k vyjadreniu k ţalobe zo dňa

25.03.2010, pretoţe v odvolaní ţalobca uvádza tie isté námietky, ktoré boli predmetom

súdneho pojednávania na krajskom súde, a preto navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu

potvrdiť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací

( ), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie ktoré

mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania ( veta prvá a

ods. 1 ) odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania ( ), keď deň

vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli

a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1

a ods. 3 v spojení s veta prvá a ) a dospel k záveru,

ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné priznať úspech.

Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia ţalovaného

č. I/226/11651-133470/2009/990618-r zo dňa 10.12.2009, ktorým ţalovaný potvrdil

dodatočný platobný výmer Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom č. /Šta

zo dňa 17.06.2009, ktorým bol ţalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty

za zdaňovacie obdobie november 2006 vo výške 20.148,74 eura.

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona o správe daní

zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní

postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe

daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní správca dane postupuje

v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové

konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov

(§ 2 ods. 3 zákona o správe daní) podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej

úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom

prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona

o správe daní) podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva

a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3

).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,

či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi

predpismi. Keďţe ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje

osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich

pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky,

ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré

majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákon o DPH, platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na účely svojho podnikania

ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň voči

nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a sluţieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môţe

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného

administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, ţe ţalobca si uplatnil odpočítanie dane

z faktúr č. X. zo dňa 06.11.2006, č. X. zo dňa 09.11.2006, č. X. zo dňa 20.11.2006, č. X. zo

dňa 22.11.2006 a č. X. zo dňa 28.11.2006 za stavebné, kovoobrábačské a kooperačné práce od

dodávateľa obchodnej spoločnosti J., s. r. o. spolu vo výške 420.347,- Sk. Ďalej mal najvyšší

súd za preukázané, ţe označená obchodná spoločnosť so správcom dane nekomunikovala. Na

adrese uvedenej ako sídlo spoločnosti nemá prenajaté ţiadne kancelárske priestory, prevádzku

a ani poštovú schránku. Na označenej adrese sídli iná spoločnosť, pričom ekonómka tejto

spoločnosti uviedla, ţe spoločnosť J., s. r. o. nepozná. Konateľ spoločnosti T. R., ktorému

bola zaslaná výzva na predloţenie účtovných a daňových dokladov za zdaňovacie obdobie

roka 2006 na výzvu nereagoval. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané, ţe v inom konaní tento

konateľ uviedol, ţe od kedy je konateľom on, táto spoločnosť nevykonáva ţiadnu

ekonomickú činnosť, v sídle spoločnosti nebol a spoločnosť nemá ţiadnych zamestnancov.

Uvedená spoločnosť za zdaňovacie obdobie január, február, marec, máj, júl 2006 nepodala

riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty. Riadne daňové priznanie podala

za zdaňovacie obdobie apríl, jún, august, september, október, november a december 2006

a dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za apríl 2006. Posledné zdaňovacie

obdobie bolo spoločnosti J., s. r. o. stanovené z úradnej moci na december 2007, pričom bola

zrušená registrácia pre daň z pridanej hodnoty. Z výpovede M. H., ktorý bol konateľom

uvedenej spoločnosti v období od 24.07.2004 do 07.04.2008 vyplynulo, ţe spoločnosť J., s. r.

o. vystavila uvedené faktúry za vykonané práce, tieto práce prevedené boli a vykonávali ich

ţivnostníci K. J., B. J., J. J., M. (správe M.) J., M. L.. M. K. a M. M.. Tento bývalý konateľ

prisľúbil predloţiť účtovné doklady. Následne sa M. H. dostavil na daňový úrad, kedy

uviedol, ţe sa nemôţe skontaktovať so súčasným konateľom spoločnosti J., s. r. o. T. R.,

a preto nemôţe predloţiť ţiadne účtovné doklady. Označení ţivnostníci, ktorých správca dane

vypočul ako svedkov zhodne uviedli, ţe spoločnosť J., s. r. o. nepoznajú, nikdy pre ňu ţiadne

práce nevykonávali a nepoznajú ani M. H.. Pri svedeckých výpovediach bol prítomný aj

ţalobca, ktorý však nevyuţil moţnosť klásť svedkom otázky.

Najvyšší súd z takto ustáleného skutkového stavu mal za preukázané, ţe ţalobca

v konaní nepredloţil ţiaden relevantný dôkaz o tom, ţe práce fakturované označenými

faktúrami boli vykonané spoločnosťou J., s. r. o. ako dodávateľom, čím nebola splnená

podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a tieţ nebola splnená

podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená

platiteľom za dodané sluţby).

Ďalej si ţalobca uplatnil odpočítanie dane z faktúr č. 0600111 zo dňa 01.11.2006,

č. 0602011/2 zo dňa 20.11.2006 a č. 0603011/1 zo dňa 30.11.2006 za montáţ krovu a strešnej

krytiny, za vyhotovenie základov a základovej dosky, za vymurovanie a dodávky tehloblokov

od dodávateľa spoločnosti M., s. r. o. spolu vo výške 186.029,- Sk. Aj v tomto prípade mal

najvyšší súd za preukázané, ţe označená obchodná spoločnosť so správcom dane

nekomunikovala a nespolupracovala. Na adrese uvedenej ako sídlo spoločnosti

sa nenachádza, nemá tam ani len poštovú schránku. Výzva správcu dane zaslaná súčasnému

konateľovi tejto spoločnosti J. M. sa vrátila s poznámkou „neprevzal v odbernej lehote“.

Predchádzajúci konateľ spoločnosti M. H., ktorý bol konateľom v čase od 28.03.2006 do

29.05.2007 bol vypočutý správcom dane ako svedok uviedol, ţe predmetné práce boli zo

strany označenej spoločnosti vykonané a vykonali ich ţivnostníci K. J., B. J., J. J., M. (správe

M.) J., M. L., M. K., M. M., J. G., P. D., D. P.. Označení ţivnostníci, ktorých správca dane

vypočul ako svedkov zhodne uviedli, ţe spoločnosť M., s. r. o. nepoznajú, nikdy pre ňu

ţiadne práce nevykonávali a nepoznajú ani M. H.. Pri svedeckých výpovediach bol prítomný

riadne predvolaný ţalobca, ktorý však nevyuţil moţnosť klásť svedkom otázky.

Z uvedeného mal najvyšší súd taktieţ za preukázané, ţe ţalobca v konaní nepredloţil

relevantný dôkaz ani o tom, ţe práce fakturované označenými faktúrami boli vykonané

spoločnosťou M., s. r. o. ako dodávateľom, čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie

DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a tieţ nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2

písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodané sluţby).

Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu

dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej

uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto

súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona

o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaţe nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je moţné odpustiť (keďţe to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca poţaduje (pre ľahkú zneuţiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, ţe zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou

na faktúre.

Najvyšší súd sa preto stotoţnil s názorom krajského súdu ako aj ţalovaného,

ţe ţalobca v konaní nepreukázal, ţe vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami

boli dodané spoločnosťami J. s. r. o. a M., s. r. o. ako dodávateľmi. Ţalobca v konaní okrem

vyššie označených faktúr a nepredloţil ţiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach.

Ţalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona

o správe daní.

Pokiaľ ţalobca v odvolaní namietal ţe z jeho strany skutkový stav bol preukázaný

dostatočne, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa

nestotoţňuje. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie

dane z dodávateľskej faktúry, iba predloţenie faktúry, musí byť schopný preukázať,

ţe zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

K tejto námietke najvyšší súd dáva ţalobcovi do pozornosti, ţe v zmysle zhora citovaného

ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového

subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené

skutočnosti, pričom správca dane resp. ţalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Preto bolo

povinnosťou ţalobcu preukázať, ţe predmetné práce boli skutočne vykonané spoločnosťami

J., s. r. o. a M., s. r. o.. Nebolo preto povinnosťou správcu dane ani ţalovaného preukazovať

daňovému subjektu, ţe predmetné práce vykonané neboli.

Pokiaľ ide o námietku ţalobcu týkajúcu sa nevypočutia J. G.. P. D. a D. P. ako

svedkov krajským súdom, najvyšší súd poukazuje na to, ţe v správnom súdnictve súd

dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na

preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( druhá veta ). Za nevyhnutné dôkazy

treba povaţovať tie, ktorých vykonanie slúţi účelu správneho súdnictva, ktorý je stanovený v

. Sú to predovšetkým dôkazy na posúdenie odbornej otázky, dôkazy na posúdenie

podstaty námietok ţalobcu proti napadnutému rozhodnutiu alebo dôkazy na posúdenie tvrdení

ţalobcu, ţe bol ukrátený na svojich právach. Je to tak preto, ţe úlohou súdu v správnom

súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale

preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych

otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne

predpisy. Správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne

otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.

V danom prípade bol ţalobca prítomný pri vypočutí vyššie označených ţivnostníkov,

ktorí vykonanie prác pre označené spoločnosti popreli, pričom ţalobca svoje právo klásť

im otázky nevyuţil a ani jedného z týchto svedkov nekonfrontoval. V konaní pred správcom

dane nenamietal pravdivosť ich výpovedí, pričom výpovede týchto ţivnostníkov sú v rozpore

s výpoveďou ţalobcu ako aj bývalého konateľa M. H. a nezodpovedajú ţalobcom

predloţeným listinným dôkazom.

Ďalšie dôkazy, t. j. čestné vyhlásenie M.. G. súd nevzal do úvahy, pretoţe toto čestné

vyhlásenie bolo spísané právnym zástupcom ţalobcu. Na objasnenie svedeckej výpovede P.

S., ktorú ţalobca predloţil aţ na pojednávaní krajského súdu najvyšší súd taktieţ neprihliadol,

pretoţe ich súd povaţuje za účelové. Tento svedok bol riadne vypočutý v konaní pred

správcom dane, kde jednoznačne uviedol, ţe konateľa spoločností J., s. r. o. a M., s. r. o.

nepozná. Pokiaľ ide o čestné vyhlásenia M. D. a D. T., ktoré ţalobca pripojil aţ k odvolaniu

proti rozsudku krajského súdu, na tieto taktieţ najvyšší súd neprihliadol, pretoţe v daňovom

konaní vypočutý konateľ označených spoločností M. H. tieto osoby ako svedkov neoznačil

a neoznačil ich v daňovom konaní ani ţalobca, preto čestné vyhlásenia týchto svedkov sa

javia byť účelovými a ako také ich aj najvyšší súd vyhodnotil.

Najvyšší súd v konaní ţalovaného správneho orgánu teda nezistil ani takú vadu, ktorá

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia ( ),

v dôsledku čoho nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo

jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak ţalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval

námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne ako vecne správny podľa veta druhá a

potvrdil stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení

s veta prvá ), nakoľko pri nedostatku ţalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a OSP, nakoľko ţalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

V Bratislave 24. marca 2011

JUDr. J. Baricová, v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia:

P. Slezáková