Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
929/361847.823885.pdf
PDF · 184.11 KB
No categories available
5Sžf/53/2010
Najvyšší súd 5Sžf/53/2010
Slovenskej republiky
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloţenom z predsedníčky senátu JUDr. J.
Baricovej a členiek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Eleny Krajčovičovej v právnej
veci ţalobcu M. G., bytom P., zastúpeného Advokátskou kanceláriou A. & P., s. r. o., so
sídlom P., proti ţalovanému Daňovému riaditeľstvu Slovenskej republiky Banská
Bystrica, so sídlom Nová ulica č. 13, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti
rozhodnutia ţalovaného č. I/226/11651-133470/2009/990618-r zo dňa 10. decembra 2009,
na odvolanie ţalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. 11S/26/2010-68 zo dňa
13. októbra 2010, takto
rozhodol:
Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,
č. k. 11S/26/2010-68 zo dňa 13. októbra 2010 p o t v r d z u j e .
Ţalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
O d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 250j
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol ţalobu ţalobcu, ktorou
sa domáhal preskúmania a zrušenia rozhodnutia ţalovaného č. I/226/11651-
133470/2009/990618-r zo dňa 10.12.2009, ktorým ţalovaný potvrdil dodatočný platobný
výmer Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom č. 643/230/21267/09/Šta zo dňa 17.06.2009.
Týmto dodatočným platobným výmerom Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom (ďalej len
„správca dane“) vyrubil ţalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie
november 2006 v sume 20.148,74 eura z dôvodu, ţe nedošlo k dodaniu, resp. k uskutočneniu
zdaniteľných obchodov zo strany obchodných spoločností M, s. r. o. a J., s. r. o., a teda
k nesplneniu podmienok stanovených v § 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.
o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).
Krajský súd v Trenčíne posudzujúc správnosť záverov daňových orgánov pri svojom
rozhodovaní vychádzal z ustanovení § 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1 zákona o DPH
a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia ako aj postupu dospel k záveru, ţe daňové orgány
vykonali u ţalobcu daňovú kontrolu, uskutočnili rozsiahle dokazovanie, jednotlivé dôkazy
vyhodnotili v zmysle zásad uvedených v § 2 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní
o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“) a dospeli k záveru, ţe ţalobca
v konaní neuniesol dôkazné bremeno, týkajúce sa skutočnosti, ţe podmienkou pre vznik
nároku na odpočítanie dane je, aby platiteľ ním prijaté zdaniteľné obchody uskutočnené iným
platiteľom pouţil na účely svojho podnikania ako platiteľ. V danom prípade mal krajský súd
za preukázané, ţe k dodaniu, resp. k uskutočneniu zdaniteľných plnení zo strany dodávateľov
spoločností M., s. r. o. a J., s. r. o. nedošlo. Listinné dôkazy nezodpovedajú výpovediam
jednotlivých svedkov a ţalobcu a sú vo vzájomnom rozpore. Súčasný konateľ spoločnosti M.,
s. r. o. J. M. sa v sídle spoločnosti nezdrţuje a zásielky sa vracajú s poznámkou „adresát
neznámy“. Taktieţ súčasný konateľ spoločnosti J., s. r. o. T. R. nepredloţil napriek prísľubu
ţiadne účtovné doklady . Bývalý konateľ tejto spoločnosti M. H. označil za osoby, ktoré mali
pre ţalobcu vykonávať práce, tieto osoby - svedkovia (M. K., M. L., K. J., B. J.) však
vykonávanie prác pre spoločnosť M., s. r. o. popreli a ani v ich účtovníctve sa doklady
preukazujúce výkon týchto prác nenachádzajú. Taktieţ výkon prác nepotvrdili ani svedkovia
J. G., P. D. a D. P., pričom títo svedkovia v rozhodnom období roku 2006 nevykonávali
ţiadnu ekonomickú činnosť. Pokiaľ ide o návrh ţalobcu na vypočutie svedkov pred súdom,
tomuto návrhu krajský súd nevyhovel z dôvodu, ţe v správnom súdnictve súd vykonáva
dôkazy len výnimočne, ako aj z dôvodu, ţe právny zástupca ţalobcu uviedol, ţe týchto
svedkov sám vyhľadal, rozobral s nimi celú vec, poučil ich o následkoch krivej výpovede
a najmä preto, ţe im povedal, ţe na nich podá trestné oznámenie. Títo svedkovia boli
správcom dane vypočutí zákonným spôsobom a preto krajský súd neuveril tvrdeniu ţalobcu,
ţe títo svedkovia boli zastrašovaní a z toho dôvodu vypovedali nepravdivo. Preto krajský súd
dospel k záveru, ţe napadnuté rozhodnutie je vecne správe a v súlade so zákonom.
O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 OSP
tak, ţe ţalobcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.
Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie ţalobca ţiadajúc,
aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) rozsudok krajského súdu
zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, ţe prvostupňový súd dospel
k nesprávnemu právnemu záveru v tom, ţe ţalobca neuniesol dôkazné bremeno, pričom
na druhej strane odmietol vypočuť svedkov, ktorých vypočutie ţalobca navrhoval,
keď svedecké výpovede svedkov J. G., P. D. a D. P. v daňovom konaní boli kľúčové pre
vyrúbenie daňovej povinnosti. Podľa jeho názoru krajský súd pochybil, keď odmietol
vypočuť na pojednávaní navrhnutých svedkov aj napriek tomu, ţe v čase rozhodovania súdu
existovala dôvodná pochybnosť o pravdivosti a vierohodnosti výpovedí týchto svedkov,
urobených v daňovom konaní správcom dane z dôvodu, ţe iné osoby ako stráţnici stavby M.
G., D. T. a M. D. potvrdili skutočnosť, ţe vyššie uvedení svedkovia na stavbe „K.“ pracovali.
Vytýkal krajskému súdu, ţe vôbec neskúmal a nezaoberal sa skutočnosťou, ţe ak títo
svedkovia nevykonávali v roku 2006 ekonomickú činnosť, ako je moţné, ţe ich iné osoby
videli v tomto roku na stavbe pracovať.
Aj tvrdenie krajského súdu o tom, ţe ţalobcov právny zástupca svedkov
na pojednávanie pripravil a ţe im povedal, ţe na nich podá trestné oznámenie, je podľa
ţalobcu nepravdivé. Právny zástupca ţalobcu vyhľadal svedkov práve z dôvodu, ţe dôkazné
bremeno je v daňovom konaní na ţalobcovi a to za účelom overenia si pravdivosti
ich výpovedí v daňovom konaní. Potom, ako stráţnici potvrdili, ţe svedkovia na stavbe
pracovali, týchto oslovil s tým, ţe im povedal, ţe sa od stráţnikov dozvedel, ţe pracovali
na stavbe a chcel od nich počuť pravdu. Povedal im, ţe ich predvolá na súd, kde budú musieť
vypovedať pravdu pod následkom trestného postihu za krivú výpoveď. Nikdy im však
nepovedal, ţe na nich podá trestné oznámenie. V tomto smere ţalobca povaţoval rozsudok
krajského súdu za nedostatočne odôvodnený, a preto nepreskúmateľný.
Ţalobca tieţ nesúhlasil s názorom súdu, ţe čestné vyhlásenie nie je dôkazom v zmysle
§ 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb.. Poukazoval na to, ţe uvedené ustanovenie neobsahuje
taxatívny, ale iba demonštratívny výpočet dôkazov a ţe čestné vyhlásenie je prostriedkom,
ktorým moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti. Podľa ţalobcu tým, ţe krajský súd odmietol vypočuť svedkov navrhnutých
ţalobcom, odňal mu týmto postupom moţnosť konať pred súdom.
Ďalej ţalobca namietal, ţe v prípade zistenia skutočností, následkom ktorých dôjde
k úprave daňovej povinnosti oproti daňovému priznaniu (tak ako je to v prejednávanej veci)
má správca dane povinnosť preukázať daňovému subjektu, ţe postupoval nesprávne, poučiť
ho o správnom postupe a o následkoch, ktoré bude znášať za nesprávny výpočet dane
v daňovom priznaní a o zaplatení dane v nesprávnej výške. Ţalobca tvrdil, ţe pri dokazovaní
v daňovom konaní správca dane preukazuje pravdivosť údajov uvedených v daňovom
priznaní a z uvedeného je zrejmé, ţe neobstojí postup ţalovaného a správcu dane, ktorým
nedostatočne objasnili všetky skutočnosti, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo a neurčili
správne daňovú povinnosť. Správca dane sa uspokojil len s takým nedostatočným postupom,
ţe jedenkrát predvolal súčasného konateľa dodávateľa ţalobcu, ktorý sľúbil správcovi dane,
ţe mu dodá poţadované doklady, ktoré mu však nedodal. Napriek tomu správca dane tomuto
dodávateľovi neuloţil pokutu v zmysle ustanovení § 35 ods. 15 zákona č. 511/1992 Zb.
a nezačal u neho s výkonom daňovej kontroly, nepodal trestné oznámenie a uspokojil sa len
s konštatovaním, ţe dodávateľ ţalobcu poţadované doklady správcovi dane nedodal.
Z dôvodu, ţe súčasní konatelia spoločností M., s. r. o. a J., s. r. o. sa vyhýbajú správcovi dane
a nespolupracujú s ním, nemôţe byť predsa ţalobca postihovaný.
V súvislosti s uvedeným ţalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie R 107/2003
a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/170/2005.
Ţalovaný vo svojom písomnom vyjadrení zo dňa 07.12.2010 na odvolanie ţalobcu
uviedol, ţe sa pridrţiava svojich stanovísk podaných k vyjadreniu k ţalobe zo dňa
25.03.2010, pretoţe v odvolaní ţalobca uvádza tie isté námietky, ktoré boli predmetom
súdneho pojednávania na krajskom súde, a preto navrhol napadnutý rozsudok krajského súdu
potvrdiť.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) ako súd odvolací
(§ 10 ods. 2 OSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie ktoré
mu predchádzalo, v medziach podaného odvolania (§ 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 212
ods. 1 OSP) odvolanie prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 250ja ods. 2 OSP), keď deň
vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli
a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 156 ods. 1
a ods. 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá a § 211 ods. 2 OSP) a dospel k záveru,
ţe odvolaniu ţalobcu nie je moţné priznať úspech.
Predmetom konania v danej veci bolo preskúmanie rozhodnutia ţalovaného
č. I/226/11651-133470/2009/990618-r zo dňa 10.12.2009, ktorým ţalovaný potvrdil
dodatočný platobný výmer Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom č. 643/230/21267/09/Šta
zo dňa 17.06.2009, ktorým bol ţalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty
za zdaňovacie obdobie november 2006 vo výške 20.148,74 eura.
V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe ţalôb prípady, v ktorých fyzická
alebo právnická osoba tvrdí, ţe bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom
správneho orgánu a ţiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu
(§ 247 ods. 1 OSP).
Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle zákona o správe daní
zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní
postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona o správe
daní). V zmysle zásady súčinnosti (§ 2 ods. 2 zákona o správe daní správca dane postupuje
v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú kontrolu a daňové
konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného hodnotenia dôkazov
(§ 2 ods. 3 zákona o správe daní) podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej
úvahy, a to kaţdý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom
prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti (§ 2 ods. 7 zákona
o správe daní) podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom konaní rovnaké práva
a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti účastníkov (čl. 47 ods. 3
Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade
s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon
o správe daní a poplatkov preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať,
či daňové subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi
predpismi. Keďţe ide o fiskálne záujmy štátu, zákon o správe daní a poplatkov obsahuje
osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich
pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.
Podľa § 29 ods. 1 zákona o správe daní dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý
vedie daňové konanie.
Podľa § 29 ods. 2 zákona o správe daní, správca dane dbá, aby skutočnosti
rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom
viazaný iba návrhmi daňových subjektov.
Podľa § 29 ods. 4 zákona o správe daní, ako dôkaz moţno pouţiť všetky prostriedky,
ktorými moţno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej
povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.
Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy
správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly
o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy
vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.
Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe dani, daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré
majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,
hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu
daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo
záznamov vedených daňovým subjektom.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo sluţby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo sluţbe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákon o DPH, platiteľ môţe odpočítať od dane, ktorú
je povinný platiť, daň z tovarov a sluţieb, ktoré pouţije na účely svojho podnikania
ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môţe odpočítať daň, ak je daň voči
nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a sluţieb, ktoré sú alebo majú byť
platiteľovi dodané.
Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môţe
platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa
vyhotovenú podľa § 71.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“) mal z obsahu pripojeného
administratívneho ako aj súdneho spisu za preukázané, ţe ţalobca si uplatnil odpočítanie dane
z faktúr č. X. zo dňa 06.11.2006, č. X. zo dňa 09.11.2006, č. X. zo dňa 20.11.2006, č. X. zo
dňa 22.11.2006 a č. X. zo dňa 28.11.2006 za stavebné, kovoobrábačské a kooperačné práce od
dodávateľa obchodnej spoločnosti J., s. r. o. spolu vo výške 420.347,- Sk. Ďalej mal najvyšší
súd za preukázané, ţe označená obchodná spoločnosť so správcom dane nekomunikovala. Na
adrese uvedenej ako sídlo spoločnosti nemá prenajaté ţiadne kancelárske priestory, prevádzku
a ani poštovú schránku. Na označenej adrese sídli iná spoločnosť, pričom ekonómka tejto
spoločnosti uviedla, ţe spoločnosť J., s. r. o. nepozná. Konateľ spoločnosti T. R., ktorému
bola zaslaná výzva na predloţenie účtovných a daňových dokladov za zdaňovacie obdobie
roka 2006 na výzvu nereagoval. Ďalej mal najvyšší súd za preukázané, ţe v inom konaní tento
konateľ uviedol, ţe od kedy je konateľom on, táto spoločnosť nevykonáva ţiadnu
ekonomickú činnosť, v sídle spoločnosti nebol a spoločnosť nemá ţiadnych zamestnancov.
Uvedená spoločnosť za zdaňovacie obdobie január, február, marec, máj, júl 2006 nepodala
riadne daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty. Riadne daňové priznanie podala
za zdaňovacie obdobie apríl, jún, august, september, október, november a december 2006
a dodatočné daňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za apríl 2006. Posledné zdaňovacie
obdobie bolo spoločnosti J., s. r. o. stanovené z úradnej moci na december 2007, pričom bola
zrušená registrácia pre daň z pridanej hodnoty. Z výpovede M. H., ktorý bol konateľom
uvedenej spoločnosti v období od 24.07.2004 do 07.04.2008 vyplynulo, ţe spoločnosť J., s. r.
o. vystavila uvedené faktúry za vykonané práce, tieto práce prevedené boli a vykonávali ich
ţivnostníci K. J., B. J., J. J., M. (správe M.) J., M. L.. M. K. a M. M.. Tento bývalý konateľ
prisľúbil predloţiť účtovné doklady. Následne sa M. H. dostavil na daňový úrad, kedy
uviedol, ţe sa nemôţe skontaktovať so súčasným konateľom spoločnosti J., s. r. o. T. R.,
a preto nemôţe predloţiť ţiadne účtovné doklady. Označení ţivnostníci, ktorých správca dane
vypočul ako svedkov zhodne uviedli, ţe spoločnosť J., s. r. o. nepoznajú, nikdy pre ňu ţiadne
práce nevykonávali a nepoznajú ani M. H.. Pri svedeckých výpovediach bol prítomný aj
ţalobca, ktorý však nevyuţil moţnosť klásť svedkom otázky.
Najvyšší súd z takto ustáleného skutkového stavu mal za preukázané, ţe ţalobca
v konaní nepredloţil ţiaden relevantný dôkaz o tom, ţe práce fakturované označenými
faktúrami boli vykonané spoločnosťou J., s. r. o. ako dodávateľom, čím nebola splnená
podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a tieţ nebola splnená
podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená
platiteľom za dodané sluţby).
Ďalej si ţalobca uplatnil odpočítanie dane z faktúr č. 0600111 zo dňa 01.11.2006,
č. 0602011/2 zo dňa 20.11.2006 a č. 0603011/1 zo dňa 30.11.2006 za montáţ krovu a strešnej
krytiny, za vyhotovenie základov a základovej dosky, za vymurovanie a dodávky tehloblokov
od dodávateľa spoločnosti M., s. r. o. spolu vo výške 186.029,- Sk. Aj v tomto prípade mal
najvyšší súd za preukázané, ţe označená obchodná spoločnosť so správcom dane
nekomunikovala a nespolupracovala. Na adrese uvedenej ako sídlo spoločnosti
sa nenachádza, nemá tam ani len poštovú schránku. Výzva správcu dane zaslaná súčasnému
konateľovi tejto spoločnosti J. M. sa vrátila s poznámkou „neprevzal v odbernej lehote“.
Predchádzajúci konateľ spoločnosti M. H., ktorý bol konateľom v čase od 28.03.2006 do
29.05.2007 bol vypočutý správcom dane ako svedok uviedol, ţe predmetné práce boli zo
strany označenej spoločnosti vykonané a vykonali ich ţivnostníci K. J., B. J., J. J., M. (správe
M.) J., M. L., M. K., M. M., J. G., P. D., D. P.. Označení ţivnostníci, ktorých správca dane
vypočul ako svedkov zhodne uviedli, ţe spoločnosť M., s. r. o. nepoznajú, nikdy pre ňu
ţiadne práce nevykonávali a nepoznajú ani M. H.. Pri svedeckých výpovediach bol prítomný
riadne predvolaný ţalobca, ktorý však nevyuţil moţnosť klásť svedkom otázky.
Z uvedeného mal najvyšší súd taktieţ za preukázané, ţe ţalobca v konaní nepredloţil
relevantný dôkaz ani o tom, ţe práce fakturované označenými faktúrami boli vykonané
spoločnosťou M., s. r. o. ako dodávateľom, čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie
DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a tieţ nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2
písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH nebola uplatnená platiteľom za dodané sluţby).
Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu
dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej
uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto
súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona
o DPH.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaţe nárok na odpočet.
Ich nesplnenie nie je moţné odpustiť (keďţe to zákon neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,
zákonodarca poţaduje (pre ľahkú zneuţiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ
si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
preukázať, ţe zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou
na faktúre.
Najvyšší súd sa preto stotoţnil s názorom krajského súdu ako aj ţalovaného,
ţe ţalobca v konaní nepreukázal, ţe vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami
boli dodané spoločnosťami J. s. r. o. a M., s. r. o. ako dodávateľmi. Ţalobca v konaní okrem
vyššie označených faktúr a nepredloţil ţiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach.
Ţalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona
o správe daní.
Pokiaľ ţalobca v odvolaní namietal ţe z jeho strany skutkový stav bol preukázaný
dostatočne, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa
nestotoţňuje. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie
dane z dodávateľskej faktúry, iba predloţenie faktúry, musí byť schopný preukázať,
ţe zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
K tejto námietke najvyšší súd dáva ţalobcovi do pozornosti, ţe v zmysle zhora citovaného
ustanovenia § 29 ods. 8 zákona o správe daní je dôkazné bremeno na strane daňového
subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené
skutočnosti, pričom správca dane resp. ţalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Preto bolo
povinnosťou ţalobcu preukázať, ţe predmetné práce boli skutočne vykonané spoločnosťami
J., s. r. o. a M., s. r. o.. Nebolo preto povinnosťou správcu dane ani ţalovaného preukazovať
daňovému subjektu, ţe predmetné práce vykonané neboli.
Pokiaľ ide o námietku ţalobcu týkajúcu sa nevypočutia J. G.. P. D. a D. P. ako
svedkov krajským súdom, najvyšší súd poukazuje na to, ţe v správnom súdnictve súd
dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné na
preskúmanie napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 1 druhá veta OSP). Za nevyhnutné dôkazy
treba povaţovať tie, ktorých vykonanie slúţi účelu správneho súdnictva, ktorý je stanovený v
§ 244 OSP. Sú to predovšetkým dôkazy na posúdenie odbornej otázky, dôkazy na posúdenie
podstaty námietok ţalobcu proti napadnutému rozhodnutiu alebo dôkazy na posúdenie tvrdení
ţalobcu, ţe bol ukrátený na svojich právach. Je to tak preto, ţe úlohou súdu v správnom
súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu, ale
preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych
otázok vymedzených ţalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne
predpisy. Správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne
otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy.
V danom prípade bol ţalobca prítomný pri vypočutí vyššie označených ţivnostníkov,
ktorí vykonanie prác pre označené spoločnosti popreli, pričom ţalobca svoje právo klásť
im otázky nevyuţil a ani jedného z týchto svedkov nekonfrontoval. V konaní pred správcom
dane nenamietal pravdivosť ich výpovedí, pričom výpovede týchto ţivnostníkov sú v rozpore
s výpoveďou ţalobcu ako aj bývalého konateľa M. H. a nezodpovedajú ţalobcom
predloţeným listinným dôkazom.
Ďalšie dôkazy, t. j. čestné vyhlásenie M.. G. súd nevzal do úvahy, pretoţe toto čestné
vyhlásenie bolo spísané právnym zástupcom ţalobcu. Na objasnenie svedeckej výpovede P.
S., ktorú ţalobca predloţil aţ na pojednávaní krajského súdu najvyšší súd taktieţ neprihliadol,
pretoţe ich súd povaţuje za účelové. Tento svedok bol riadne vypočutý v konaní pred
správcom dane, kde jednoznačne uviedol, ţe konateľa spoločností J., s. r. o. a M., s. r. o.
nepozná. Pokiaľ ide o čestné vyhlásenia M. D. a D. T., ktoré ţalobca pripojil aţ k odvolaniu
proti rozsudku krajského súdu, na tieto taktieţ najvyšší súd neprihliadol, pretoţe v daňovom
konaní vypočutý konateľ označených spoločností M. H. tieto osoby ako svedkov neoznačil
a neoznačil ich v daňovom konaní ani ţalobca, preto čestné vyhlásenia týchto svedkov sa
javia byť účelovými a ako také ich aj najvyšší súd vyhodnotil.
Najvyšší súd v konaní ţalovaného správneho orgánu teda nezistil ani takú vadu, ktorá
mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3 OSP),
v dôsledku čoho nemoţno konštatovať, ţe napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo
jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak ţalobu zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie povaţoval
námietky ţalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré
nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP
potvrdil stotoţniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku ţalobných dôvodov pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej
povinnosti.
O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 OSP
v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1OSP, nakoľko ţalobca v odvolacom
konaní úspech nemal a ţalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
V Bratislave 24. marca 2011
JUDr. J. Baricová, v. r.
predsedníčka senátu
Za správnosť vyhotovenia:
P. Slezáková