Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 260/2011
PDF · 207 KB
No categories available
I. ÚS 260/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.
H., vedené pod sp. zn. Rvp 764/2011, Rvp 784/2011 a sp. zn. Rvp 879/2011 vo veci
namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.
16 CoE 151/2010 z 22. decembra 2010, sp. zn. 8 CoE 163/2010 z 22. decembra
2010 a sp. zn. 17 CoE 479/2010 z 22. decembra 2010 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp
764/2011, Rvp 784/2011 a sp. zn. Rvp 879/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 764/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. marca
2011 a 11. apríla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len
„sťažovateľka“), ktorými namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 16 CoE 151/2010 z 22. decembra 2010, sp. zn. 8 CoE 163/2010 z 22.
decembra 2010 a sp. zn. 17 CoE 479/2010 z 22. decembra 2010 (ďalej len „napadnuté
uznesenia“).
2. Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmlúv o úvere uzavretých v období od decembra 2006 až do júna 2007 poskytla
viacerým fyzickým osobám (dlžníkom) úvery vo výške 265,55 €, 331,94 € a 464,71 €, ktoré
spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v 10 až 12 mesačných splátkach.
Keďže dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa do omeškania
so splácaním úveru, čím sa tento stal v zmysle podmienok úveru okamžite splatným.
Sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníkov na úhradu úveru. Keďže dlžníci neuhradili dlžné
čiastky, začala sťažovateľka rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeným
v súlade s rozhodcovskou dohodou uzavretou medzi sťažovateľkou a dlžníkmi.
Rozhodcovské konanie skončilo vydaním nálezov rozhodcovského súdu, ktoré majú povahu
exekučného titulu.
2.1 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 764/2011 bola 20. septembra 2008 spísaná pred
súdnym exekútorom zápisnica (alebo návrh) na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor
následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Považská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) 13. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný
súd z vlastného podnetu ex officio bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy
uznesením sp. zn. 5 Er 487/2008 zo 17. mája 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto
uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 16 CoE 151/2010 z 22. decembra 2010 tak, že potvrdil uznesenie
okresného súdu ako vecne a právne správne.
2.2 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 784/2011 bol 11. júna 2008 podaný návrh na
vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného okresným
súdom 9. júla 2008 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný súd z vlastného
podnetu ex officio bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy uznesením
sp. zn. 5 Er 268/2008 z 9. júna 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu okresného
súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
8 CoE 163/2010 z 22. decembra 2010 tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne
a právne správne.
2.3 Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 879/2011 bol 12. marca 2008 podaný návrh na
vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Prievidza 21. apríla 2008 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný
súd z vlastného podnetu ex officio bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej
výzvy uznesením sp. zn. 15 Er 588/2008 zo 17. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti
tomuto uzneseniu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
sp. zn. 17 CoE 479/2010 z 22. decembra 2010 tak, že potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa
ako vecne a právne správne.
3. Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu boli
porušené jej práva vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru v príčinnej súvislosti s právom podľa
čl. 1 dodatkového protokolu. Krajský súd napadnutými uzneseniami potvrdil uznesenia
prvostupňových súdov o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúciu
nemožno vykonať na základe predloženého rozhodcovského nálezu. Podľa krajského súdu
je rozhodcovský nález nevykonateľný, pretože v ňom nebolo oddelené neplatné plnenie
(v časti úrokov a poplatkov) od ostatnej vymáhanej pohľadávky. Podstatou sťažnosti je
tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd označeným uznesením porušil jej právo
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla skutočnosti,
ktoré podľa jej názoru mali spôsobiť porušenie jej práv. Poukázala najmä na to, že okresný
súd tým, že vydal poverenie súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, vyvolal
u sťažovateľky legitímne očakávanie vykonania exekúcie voči majetku dlžníka, a tým
ochranu jej majetku. Následne však okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu
exekútora, sťažovateľky alebo povinného, začal konanie o zastavenie exekúcie, pričom pred
začatím tohto konania neposkytol možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť
sa k začatiu konania o zastavení exekúcie. Tým podľa sťažovateľky bola porušená rovnosť
strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie dokazovania, ku ktorému došlo z vlastného
podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným
dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové dôkazy, ktoré by mohli zmeniť rozhodnutie
o zastavení exekúcie. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení interpretovala čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala aj na konkrétne rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Spoločné prerokovanie veci
5. Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha
veci to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade
s citovaným § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127
ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane § 112 ods. 1 OSP.
6. S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 764/2011, Rvp 784/2011 a sp. zn. Rvp 879/2011, a z tohto obsahu vyplývajúcu právnu
a skutkovú súvislosť uvedených sťažností a taktiež prihliadajúc na totožnosť v osobe
sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd
uplatniac citované právne normy tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
7. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
8. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne
pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje
Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie
takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho
existencie nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor
krajského súdu, že ak neexistuje rozhodnutie (v posudzovaných prípadoch rozhodcovský
rozsudok), ktoré by bolo spôsobilé byť v celom rozsahu vykonateľným exekučným titulom,
exekúcia je neprípustná, čo je dôvod na zastavenie exekučného konania.
Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutými uzneseniami krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými
v sťažnosti argumentuje, pretože už z povahy veci vyplýva, že v takýchto prípadoch
rozhodne súd aj bez vyjadrenia účastníkov konania a aplikácia takých požiadaviek
spravodlivého procesu, ako je kontradiktórnosť či rovnosť zbraní, potom neprichádza
do úvahy. Krajský súd ako súd odvolací teda napadnutými uzneseniami poskytol náležitú
ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak napadnuté rozhodnutia súdov
prvého stupňa, ktoré boli vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného
poriadku, potvrdil.
Napadnutými uzneseniami krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné
ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie.
9. S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a na odôvodnenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu (ale aj
okresných súdov), ako aj s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy) nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
10. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
11. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou
ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Keďže v posudzovanom prípade porušenie (procesného) práva sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými uzneseniami
krajského súdu ústavný súd nezistil, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti
namietajúcej porušenie jej práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho
charakteru) odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenú.
12. Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu
v spojení s uzneseniami súdov prvého stupňa dospel k záveru, že z odôvodnenia
napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi
došlo k zásahu do práva pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
V prípade sťažovateľky nebola zistená príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami
krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť
vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Všeobecné súdy
svojím postupom aplikovali zákony podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým
ustanovenia Exekučného poriadku) a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd preto rozhodol aj v tejto časti sťažnosti tak,
ako to je uvedené vyššie.
13. Vzhľadom na odmietnutie sťažností ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011