Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 479/2011
PDF · 137.96 KB
No categories available
I. ÚS 479/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. decembra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.
H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trenčíne
sp. zn. 5 CoE 242/2011 z 22. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namietala porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 CoE 242/2011 z
22. júna 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je právnickou osobou, ktorá
sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere uzavretej 20. novembra 2006 poskytla dlžníkovi - fyzickej
osobe úver vo výške 331,94 €, ktorý spolu s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný splatiť
v 12 mesačných splátkach. Keďže dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, dostal
sa do omeškania so splácaním úveru, čím sa tento stal v zmysle podmienok úveru okamžite
splatným. Sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníka na úhradu úveru. Keďže dlžník
neuhradil dlžné čiastky, začala sťažovateľka rozhodcovské konanie pred rozhodcovským
súdom zriadeným zriaďovateľom S., a. s., B., v súlade s rozhodcovskou dohodou uzavretou
medzi sťažovateľkou a dlžníkom. Rozhodcovské konanie skončilo vydaním nálezu
rozhodcovského súdu, ktorý má podľa názoru sťažovateľky povahu exekučného titulu.
3. Sťažovateľka na podklade rozhodcovského nálezu podala 28. októbra 2007
súdnemu exekútorovi návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe
poverenia udeleného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) 10. decembra
2007 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Okresný súd z vlastného podnetu
„ex officio“ uznesením sp. zn. 62 Er 4607/2007 z 21. februára 2011 exekúciu zastavil. Proti
tomuto uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd napadnutým uznesením tak, že potvrdil uznesenie okresného súdu ako vecne
a právne správne.
4. Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom
okresného súdu, ktorý mu predchádzal, boli porušené jej označené základné práva podľa
dohovoru a dodatkového protokolu. Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla okolnosti,
ktoré podľa jej názoru znamenajú porušenie jej práva na spravodlivý proces. K porušeniu
princípu rovnosti zbraní a kontradiktórnosti konania malo dôjsť predovšetkým tým, že
okresný súd z vlastného podnetu, t. j. bez podnetu exekútora, sťažovateľky alebo
povinného, začal konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania nedal
možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu konania o zastavení
exekúcie. Sťažovateľka namietala aj spôsob vykonávania dokazovania opätovným
preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov, najmä zmluvy o úvere, ku ktorému
došlo bez toho, aby účastníkom konania bol daný priestor na vyjadrenie.
5. Sťažovateľka taktiež uzneseniu krajského súdu vytýka, že nedostatočne
identifikoval verejný záujem ochraňujúci účastníkov konania, ktorý je v prebiehajúcej
exekúcii nevyhnutný pre rozhodnutie o zastavení exekučného konania. Ďalej v sťažnosti
uvádza, že rozhodnutím všeobecných súdov ex offo o zastavení exekúcie stratila právnu
istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok nastolený vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie a následným začatím núteného výkonu práva.
6. Sťažovateľka na podporu svojich tvrdení v ďalšej časti sťažnosti interpretovala
čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu a poukázala na konkrétne rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.
7. Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že
napadnutým uznesením boli porušené jej označené práva, napadnuté uznesenie zruší, prizná
jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj náhradu trov právneho zastúpenia.
8. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
9. Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
10. Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
11. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
12. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
13. Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
14. Sťažovateľka sa v sťažnosti domáha ochrany svojich práv podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, ktoré mali byť porušené napadnutým uznesením
krajského súdu.
15. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
16. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba
má právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
17. Po oboznámení sa s obsahom námietok sťažovateľky, ako aj skutkovými
a právnymi závermi obsiahnutými v napadnutom uznesení krajského súdu dospel ústavný
súd k záveru, že sťažnosť je zjavne neopodstatnená. Táto skutočnosť je dôvodom na jej
odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd poukazuje na
odôvodnenia svojich predošlých rozhodnutí o skutkovo totožných sťažnostiach
sťažovateľky (napr. I. ÚS 250/2011, I. ÚS 259/2011, I. ÚS 260/2011, III. ÚS 49/2011,
III. ÚS 56/2011, IV. ÚS 55/2011), ktoré jej boli riadne doručené, s odôvodnením týchto
rozhodnutí sa stotožňuje, preto na ne v plnom rozsahu odkazuje.
18. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti v nej uplatnených už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. decembra 2011