Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 259/2011
PDF · 181.48 KB
No categories available
I. ÚS 259/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.
H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 13 CoE 354/2010 z 1. decembra 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE
354/2010 z 1. decembra 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej
podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.
Na základe zmluvy o úvere uzavretej 5. novembra 2007 poskytla sťažovateľka dlžníkovi I.
C., G., úver vo výške 331,94 €, ktorý bol spolu s ďalšími poplatkami povinný vrátiť v 8
mesačných splátkach. Dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do
omeškania so splácaním úveru, preto sa tento v zmysle podmienok úveru stal okamžite
splatným. Sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníka na úhradu úveru. Keďže dlžník
neuhradil dlžné čiastky, začala sťažovateľka rozhodcovské konanie pred rozhodcovským
súdom zriadeným v súlade s rozhodcovskou dohodou uzavretou medzi sťažovateľkou a
dlžníkom. Rozhodcovské konanie skončilo vydaním nálezu rozhodcovského súdu, ktorý má
povahu exekučného titulu. Následne bola 25. augusta 2008 spísaná pred súdnym
exekútorom zápisnica (alebo návrh) na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na
základe poverenia udeleného Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd“) 10.
novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Dlžník podal 16. septembra
2010 na okresnom súde návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej
doložky a neprijateľných zmluvných podmienok. Okresný súd ako vecne a miestne
príslušný na rozhodovanie bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy
uznesením sp. zn. 3 Er 3885/2008 z 21. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto
uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 13 CoE 354/2010 z 1. decembra 2010 tak, že potvrdil uznesenie
okresného súdu ako vecne a právne správne.
3. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu
o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na
základe predloženého rozhodcovského rozsudku. Krajský súd poukázal na to, že zmluvu
o úvere uzavretú medzi sťažovateľkou a dlžníkom bolo potrebné posúdiť ako spotrebiteľskú
zmluvu podľa § 52 Občianskeho zákonníka. Táto zmluva však neobsahovala všetky
náležitosti podľa zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení
zákona č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere. Absencia týchto údajov mala za následok to, že
poskytnutý úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský rozsudok však
ukladal dlžníkovi zaplatiť okrem časti nesplateného úveru aj rôzne ďalšie poplatky, na ktoré
však sťažovateľka z uvedeného dôvodu nemala nárok. Podľa krajského súdu preto bolo
exekúciu potrebné zastaviť, pretože rozhodcovský rozsudok zaväzoval dlžníka zaplatiť
plnenie právom nedovolené. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd
označeným uznesením porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.
Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla skutočnosti, ktoré podľa jej názoru mali
spôsobiť porušenie jej práv, a tiež poukázala na to, že okresný súd tým, že vydal poverenie
súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, vyvolal u nej legitímne očakávanie vykonania
exekúcie voči majetku dlžníka, a tým ochranu jej majetku. Okresný súd začal z podnetu
dlžníka konanie o zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania a ani v jeho
priebehu neposkytol možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu
konania o zastavení exekúcie. Sťažovateľka sa nestotožňuje s postupom okresného súdu,
ktorý opätovne preskúmal exekučný titul. Tým podľa sťažovateľky bola porušená rovnosť
strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie dokazovania, ku ktorému došlo z vlastného
podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným
dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové dôkazy, ktoré by mohli zmeniť rozhodnutie
o zastavení exekúcie. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1
dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala aj na konkrétne rozhodnutia
Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.
II.
4. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej
by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Ústavný súd je v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný petitom
sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ
domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za
porušovateľa svojich práv (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).
Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
5. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
6. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie
preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený
skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil
(II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti
poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi
všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného
hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci
v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu
nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia
zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5
ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení
neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh
alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne
zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne
pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje
Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne
daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení
exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie
núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu
celého exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto
konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie
nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,
že v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzuje dlžníka na plnenie
právom nedovolené, je exekúcia na jeho základe neprípustná, čo je dôvodom na zastavenie
exekučného konania.
Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod
sp. zn. 3 Cdo/164/1996 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo
dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými
v sťažnosti argumentuje. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým uznesením poskytol
náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak uznesenie okresného
súdu, ktoré bolo vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku,
potvrdil.
Napadnutým uznesením krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné
ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej
prijatí na ďalšie konanie.
Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
7. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať
zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade
so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov, alebo pokút.
8. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd
považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou
ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym
porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie
z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce
z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie
čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva
podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou
inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa
čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Keďže v posudzovanom prípade porušenie (procesného) práva sťažovateľky
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu ústavný súd nezistil, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej
porušenie jej práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho charakteru)
odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
9. Ústavný súd navyše po preskúmaní uznesenia krajského súdu z 1. decembra 2010
v spojení s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia uznesenia
krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva
pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V prípade sťažovateľky nebola
zistená príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony
podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku)
a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd
preto aj v tejto časti sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené.
10. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu
ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. júna 2011