Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 259/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. júna 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom advokáta Mgr. J.

H., vo veci namietaného porušenia jej práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej

Bystrici sp. zn. z 1. decembra 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. marca

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 CoE

354/2010 z 1. decembra 2010 (ďalej len „napadnuté uznesenie“).

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej

podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov.

Na základe zmluvy o úvere uzavretej 5. novembra 2007 poskytla sťažovateľka dlžníkovi I.

C., G., úver vo výške 331,94 €, ktorý bol spolu s ďalšími poplatkami povinný vrátiť v 8

mesačných splátkach. Dlžník neuhradil niekoľko po sebe idúcich splátok, čím sa dostal do

omeškania so splácaním úveru, preto sa tento v zmysle podmienok úveru stal okamžite

splatným. Sťažovateľka opakovane vyzvala dlžníka na úhradu úveru. Keďže dlžník

neuhradil dlžné čiastky, začala sťažovateľka rozhodcovské konanie pred rozhodcovským

súdom zriadeným v súlade s rozhodcovskou dohodou uzavretou medzi sťažovateľkou a

dlžníkom. Rozhodcovské konanie skončilo vydaním nálezu rozhodcovského súdu, ktorý má

povahu exekučného titulu. Následne bola 25. augusta 2008 spísaná pred súdnym

exekútorom zápisnica (alebo návrh) na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na

základe poverenia udeleného Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd“) 10.

novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia, t. j. exekúciu. Dlžník podal 16. septembra

2010 na okresnom súde návrh na zastavenie exekúcie z dôvodu neprijateľnej rozhodcovskej

doložky a neprijateľných zmluvných podmienok. Okresný súd ako vecne a miestne

príslušný na rozhodovanie bez akéhokoľvek dokazovania či predchádzajúcej výzvy

uznesením sp. zn. z 21. septembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto

uzneseniu okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 1. decembra 2010 tak, že potvrdil uznesenie

okresného súdu ako vecne a právne správne.

3. Krajský súd napadnutým uznesením potvrdil uznesenie okresného súdu

o neprípustnosti exekúcie a jej zastavení z dôvodu, že exekúciu nemožno vykonať na

základe predloženého rozhodcovského rozsudku. Krajský súd poukázal na to, že zmluvu

o úvere uzavretú medzi sťažovateľkou a dlžníkom bolo potrebné posúdiť ako spotrebiteľskú

zmluvu podľa . Táto zmluva však neobsahovala všetky

náležitosti podľa o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení

o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov

účinného v čase uzavretia zmluvy o úvere. Absencia týchto údajov mala za následok to, že

poskytnutý úver sa považoval za bezúročný a bez poplatkov. Rozhodcovský rozsudok však

ukladal dlžníkovi zaplatiť okrem časti nesplateného úveru aj rôzne ďalšie poplatky, na ktoré

však sťažovateľka z uvedeného dôvodu nemala nárok. Podľa krajského súdu preto bolo

exekúciu potrebné zastaviť, pretože rozhodcovský rozsudok zaväzoval dlžníka zaplatiť

plnenie právom nedovolené. Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že krajský súd

označeným uznesením porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru a právo na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu.

Sťažovateľka v sťažnosti podrobne uviedla skutočnosti, ktoré podľa jej názoru mali

spôsobiť porušenie jej práv, a tiež poukázala na to, že okresný súd tým, že vydal poverenie

súdnemu exekútorovi na vykonanie exekúcie, vyvolal u nej legitímne očakávanie vykonania

exekúcie voči majetku dlžníka, a tým ochranu jej majetku. Okresný súd začal z podnetu

dlžníka konanie o zastavenie exekúcie, pričom pred začatím tohto konania a ani v jeho

priebehu neposkytol možnosť účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k začatiu

konania o zastavení exekúcie. Sťažovateľka sa nestotožňuje s postupom okresného súdu,

ktorý opätovne preskúmal exekučný titul. Tým podľa sťažovateľky bola porušená rovnosť

strán. Sťažovateľka tiež namietala vykonanie dokazovania, ku ktorému došlo z vlastného

podnetu bez znalosti vôle strán, keď im nebol daný priestor na vyjadrenie sa k vykonaným

dôkazom a ani možnosť navrhnúť nové dôkazy, ktoré by mohli zmeniť rozhodnutie

o zastavení exekúcie. Na podporu svojich tvrdení sťažovateľka interpretovala čl. 6 ods. 1

dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu, poukázala aj na konkrétne rozhodnutia

Európskeho súdu pre ľudské práva a ústavného súdu.

II.

4. Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej

by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, ).

Ústavný súd je v súlade s viazaný petitom

sťažnosti (návrhom na rozhodnutie) a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ

domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorého označil za

porušovateľa svojich práv (m. m. , ).

Namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

5. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

6. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nemá zásadne oprávnenie

preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený

skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil

(, ). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti

poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi

všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného

hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci

v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu

nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia

zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnou zmluvou podľa

(, ).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení

neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno zastaviť na návrh

alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd obligatórne

zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na základe ktorých fakultatívne

pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), podrobne upravuje

Exekučný poriadok, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne

daný. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení

exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie

núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný v priebehu

celého exekučného konania skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto

konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie

nemožno exekúciu vykonať. Je preto ústavne akceptovateľný právny názor krajského súdu,

že v prípade, ak rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul zaväzuje dlžníka na plnenie

právom nedovolené, je exekúcia na jeho základe neprípustná, čo je dôvodom na zastavenie

exekučného konania.

Ústavný súd taktiež poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku z 27. januára 1997 vydanom pod

sp. zn. publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Ústavný súd preto konštatuje, že napadnutým uznesením krajského súdu nemohlo

dôjsť k porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru z dôvodov, ktorými

v sťažnosti argumentuje. Krajský súd ako súd odvolací napadnutým uznesením poskytol

náležitú ochranu sťažovateľkiným právam a postupoval správne, ak uznesenie okresného

súdu, ktoré bolo vydané v súlade s príslušnými ustanoveniami Exekučného poriadku,

potvrdil.

Napadnutým uznesením krajský súd len interpretoval a aplikoval relevantné

ustanovenia zákonov. Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania tak nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej

prijatí na ďalšie konanie.

Namietané porušenie práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

7. Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva. Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať

zákony, ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade

so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov, alebo pokút.

8. K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu ústavný súd

považuje za potrebné upriamiť pozornosť na svoju stabilizovanú judikatúru, súčasťou

ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym

porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ak toto porušenie nevyplynie

z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce

z až , resp. dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie

čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva

podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal opravnou

inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa

v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Keďže v posudzovanom prípade porušenie (procesného) práva sťažovateľky

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu ústavný súd nezistil, bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky aj v časti namietajúcej

porušenie jej práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu (hmotnoprávneho charakteru)

odmietnuť podľa ako zjavne neopodstatnenú.

9. Ústavný súd navyše po preskúmaní uznesenia krajského súdu z 1. decembra 2010

v spojení s uznesením okresného súdu dospel k záveru, že z odôvodnenia uznesenia

krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že ním došlo k zásahu do práva

pokojne užívať majetok podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V prípade sťažovateľky nebola

zistená príčinná súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Všeobecné súdy svojím postupom aplikovali zákony

podľa ich obsahu (v danom prípade predovšetkým ustanovenia Exekučného poriadku)

a rozhodovali v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom. Ústavný súd

preto aj v tejto časti sťažnosti rozhodol tak, ako to je uvedené.

10. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších nárokoch na ochranu

ústavnosti uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. júna 2011