Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 279/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -30 z 8. marca 2011, č. k. -29 z 9. marca 2011

a č. k. -30 zo 16. marca 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. júna 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod

sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta

porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu

majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej

Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. -30 z 8. marca 2011, č. k.

-29 z 9. marca 2011 a č. k. -30 zo 16. marca 2011 (ďalej

aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla trom fyzickým osobám úvery v sume od 232,36 €

do 464,71 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v dvanástich

mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. a sp. zn. )

a v štyroch mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ). Vzhľadom

na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa

do omeškania.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka „zahájil[a]

rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s..., v

súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 24.

apríla 2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 23. augusta 2008 bol spísaný pred

súdnym exekútorom návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd“) 18. novembra

2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k.

-16 z 8. novembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala

sťažovateľka 8. decembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -30 z 8. marca 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako

vecne a právne správne.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka potom, ako opakovane

bezúspešne vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s..., v súlade s rozhodcovskou

dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 24. júla 2008 sa

rozhodcovský nález stal vykonateľným a 10. septembra 2008 bol podaný návrh

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného okresným súdom 26. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd ex officio uznesením č. k. -15 z 8. novembra 2010 exekúciu

zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 29. novembra 2010 odvolanie,

o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. -29 z 9. marca 2011 tak, že

uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka potom, ako opakovane

bezúspešne vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s..., v súlade s rozhodcovskou

dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 15. mája 2008 sa

rozhodcovský nález stal vykonateľným a 10. novembra 2008 bol podaný návrh

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného okresným súdom 10. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd ex officio uznesením č. k. -15 z 8. novembra 2010 exekúciu

zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 8. decembra 2010 odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -30 zo 16. marca 2011 tak, že

uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:

«... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky]

užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období

od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie

sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo

exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, tj. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľ[ky] okresným súdom a krajským súdom

v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných

rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov

konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä

predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie

účastníkom konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy

v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je

významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných

dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver] poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[la] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia

v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.

V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť

určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...

Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne

užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný

vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený

na základe zákona.»

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovaných prípadoch došlo k zásahu do jej

práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu

zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -30

z 8. marca 2011, č. k. -29 z 9. marca 2011 a č. k. -30

zo 16. marca 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva

na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho

exekučného konania bez tohto, aby sa mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo

dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového

protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej

sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich

právna a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky

a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc

v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1

výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu, t. j. v okolnostiach namietaných prípadov rozhodcovský rozsudok.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -30 z 8. marca 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -16 z 8. novembra 2010, ktorým tento exekúciu

zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s a odôvodňujúc svoje

potvrdzujúce uznesenie okrem iného tým, že «V zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e/

o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia

alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému

bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo

exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského

konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje

dobrým mravom. Podľa citovaného ustanovenia, odseku 2, súd príslušný na výkon

rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné

konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/

alebo c/.

Pokiaľ oprávnená v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd už skúmal

exekučný titul v zmysle ustanovenia zákona číslo v znení

neskorších predpisov a nezistil rozpor žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie

exekúcie so zákonom, táto nie je prekážkou, aby exekučný súd kedykoľvek v priebehu

exekúcie zisťoval, či trvajú podmienky exekúcie. Ak zistí, že tomu tak nie je, rozhodne

o zastavení exekúcie aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 uvedeného zákona).

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd postupoval správne, keď predmetnú

zmluvu o úvere posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa

Z. z. o spotrebiteľských úveroch, lebo boli splnené predpoklady požadované zákonom na to,

aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom zo zmluvy o úvere podriadil právnemu režimu

tohto zákona. Spotrebiteľským úverom je „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov

na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo

v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa veriteľ zaväzuje poskytnúť

spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky

vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.“ (§ 2 písm. a/ a b/).

Napriek tomu, že zmluva o úvere je upravená v v súdenej veci je

nevyhnutná aplikácia o spotrebiteľských úveroch ako zákona lex

specialis k zákonu lex generalis (k ). Okrem všeobecných náležitostí

musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať náležitosti uvedené v odseku 2 ustanovenia

§ 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch – ročnú percentuálnu mieru nákladov, ktorá je

vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru a ktorá zohľadňuje nielen úroky

a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich splácania. Ak ročná

percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená, úver sa

považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že sa na uvedené poplatky a úroky

spojené s úverom v zmysle tejto právnej fikcie neprihliada. Z exekučného titulu však nie je

možné zistiť z akých zložiek pozostáva istina a poplatok za jeho poskytnutie. Tento obsahuje

iba odkaz na zmluvu o úvere, čo má za následok jeho nevykonateľnosť, preto nie je možné

uvažovať len o čiastočnom zastavení exekučného konania.

Neprimerane vysoké úroky z omeškania spojené s nesplnením si zmluvných

povinností v rozsahu 0,25 % denne predstavujú neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle

ust. a . Výšku úrokov nemožno podriadiť len dohode účastníkov zmluvy

o úvere bez toho, aby nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Neprimeranou je spravidla taká

výška úrokov z omeškania, ktorá podstatne prevyšuje úrokovú mieru v čase jej zjednania

obvyklou, najmä s prihliadnutím na úrokové sadzby uplatňované bankami za poskytnuté

úvery. Preto súd musel zastaviť exekúciu aj v časti požadovaných úrokov z omeškania.

Pokiaľ plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere je plnením právom nedovoleným

a v rozpore s dobrými mravmi a z výroku rozhodcovského rozsudku nie je možné oddeliť

plnenie právom dovolené od plnenia, ktoré bolo priznané oprávnenej v rozpore so zákonom,

správny bol potom záver, keď exekučný súd exekúciu zastavil.».

II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -29 z 9. marca 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -15 z 18. novembra 2010, ktorým tento exekúciu

zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s a vysporiadavajúc sa

s odvolacími dôvodmi uplatnenými sťažovateľkou takto: «Odvolateľ v odvolaní polemizuje

o správnosti právneho posúdenia Zmluvy o úvere č. 6640277 zo dňa 23. 01. 2008, ako

spotrebiteľského úveru a tým aj podriadenie sa tohto zmluvného vzťahu pod režim upravený

ustanoveniami o spotrebiteľských úveroch v zmení platnom

a účinnom ku dňu podpísania zmluvy. Európska únia venuje problematike ochrany

spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. V snahe deklarovať potrebu regulácie podmienok

poskytovania spotrebiteľských úverov Rada EÚ prijala smernicu 87/102/EHS, ktorá mala

za cieľ zvýšiť ochranu spotrebiteľa pri využívaní finančných služieb ponúkaných na trhu.

Uvedená smernica bola neskôr novelizovaná do súčasnej podoby v rokoch 1990 a 1998

(90/88/HS a 98/7/ES) a v rámci prístupového procesu do EÚ bol u nás prijatý zákon

č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej

národnej rady č. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov

(ďalej Zákon o spotrebiteľských úveroch). Zákon spotrebiteľský úver definuje ako dočasné

poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme

odloženej platby, pôžičky,, úveru alebo v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom

úvere sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa

zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené

so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. a/ a b/ zákona). V právnom poriadku Slovenskej

republiky je úverová zmluva upravená v , ktorý možno aplikovať bez

ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon

o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný

spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu

k má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme

výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky

v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu, upravený v ustanovení § 53

. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným

a povinným Zmluvou o úvere č. 6640277 zo dňa 23. 01. 2008, od ktorej sa uplatnený nárok

oprávneného v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať i ustanovenia Zákona

o spotrebiteľských úveroch a príslušné ustanovenia zaoberajúce sa

problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa – a to aj napriek tomu,

že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení . Z predloženej

zmluvy o úvere je bezo sporu zrejmé, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver,

pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 2

a a o spotrebiteľských úveroch, teda predpoklady

vyžadované touto osobitnou právnou úpravou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom

a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona.

Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravuje ustanovenie § 4 ods. 1 a 2

Zákona o spotrebiteľských úveroch. Absenciu niektorej z náležitostí uvedenej v § 4 ods. 2

Zákona o spotrebiteľských úveroch zákon nesankcionuje neplatnosťou. Výslovne ju

považuje za platnú za predpokladu, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý

spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať, alebo bol na jej základe dodaný tovar

alebo poskytnutá služba (§ 4 ods. 3 zákona). Súčasne však zákon pri absencii niektorých

náležitostí taxatívne vymedzených v ustanovení § 4 ods. 2 poskytuje spotrebiteľovi

špecifickú ochranu. Ak nie je ročná percentuálne miera nákladov uvedená v zmluve,

spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Exekučný súd preto správne

právne posúdil vec, keď v uznesení konštatoval, že exekučný titul – predložený

rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je právom nedovolené, pretože

na plnenie v takom rozsahu, ako sa návrhom na vykonanie exekúcie oprávnený domáha,

nemá zákonný nárok. Potom aj konštatovanie, že zmluvné strany si dohodli neprimerane

vysoké úroky z omeškania ako sankciu spojenú s nesplnením si zmluvných povinnosti v

rozsahu 0,25 % denne, zodpovedajúcu 91,25%-nému úroku z omeškania ročne, čo možno

hodnotiť ako neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho

zákonníka, je už len ako dôvod navyše podporujúci správny právny záver o nezákonnosti

uplatneného plnenia.

V danom prípade možno potom zhrnúť, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere

neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a napriek tomu poplatky a úroky

dohodnuté boli, plnenie zo zmluvy týkajúce sa týchto poplatkov a úrokov je plnením právom

nedovoleným. Ak je toto plnenie obsiahnuté v rozsudku rozhodcovského súdu vymáhané

v exekučnom konaní, súd je povinný exekúciu aj bez návrhu zastaviť (§ 45 ods. 1 písm. c/

a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Ani námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného

titulu – rozhodcovského rozsudku so zákonom, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie

na vykonanie exekúcie, neobstojí. Exekučný súd počas celého exekučného konania

(t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne

i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či

podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle

ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul

na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené

podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie

nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesné zareagovať. Keďže exekučným

titulom je rozhodcovské rozhodnutie, pokiaľ ide o námietku prípustnosti skúmania

obsahových náležitostí rozhodcovského rozsudku, je nevyhnutné okrem už uvedených

ustanovení Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení o

rozhodcovskom konaní (ďalej Zákon o rozhodcovskom konaní). Vyslovený právny názor

plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci P. C-76/10 zo

dňa 16. 11. 2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v

spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia

povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere

uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho

súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4

smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento

spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.»

II.2.3 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -30 zo 16. marca 2011 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -15 z 8. novembra 2010, ktorým tento

exekúciu zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s a odôvodňujúc

svoje potvrdzujúce uznesenie okrem iného takto:

«Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41

Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné

(materiálne a formálne). V tomto rozsahu skúma exekučný sud exekučný titul pri

rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44),

na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh povinného

na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul

počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka

konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej

alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, tak súlad rozhodcovského rozsudku

ako exekučného titulu s o rozhodcovskom konaní

(ďalej len „ZoRK“) je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že je povinnosťou exekučného súdu preskúmať

aj exekučný titul, teda že exekučný súd je oprávnený pri postupe podľa § 45 ZoRK hľadieť

na rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, akoby nebol materiálne právoplatný

a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v ustanovení § 45 ZoRK aj čo do materiálnej

správnosti. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona

č. o rozhodcovskom konaní.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle

(len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova),

pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor

preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.

Treba uviesť, že v prejednávanej veci okresný súd rozhodujúci o žiadosti súdneho

exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie mal pri rozhodovaní o žiadosti

exekútora k dispozícii iba návrh oprávneného a rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom

JUDr. M. R. dňa 24. 04. 2008 sp. zn. SR 03039/08 (exekučný titul). Z rozsudku vyplývalo, že

rozhodcovský súd vyhovel nárokom oprávneného, ktorý si uplatnil voči povinnej z titulu

uzavretej Zmluvy o úvere č. 6740075 zo dňa 07. 09. 2007. Oprávnený k návrhu

na vykonanie exekúcie zmluvu o úvere nepripojil a jej skutočný obsah nebol zistiteľný ani

z rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd rozhodujúci o žiadosti exekútora o udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie nemal dostatočný časový priestor (a ani dostatok

informácií) na preskúmanie exekučného titulu z hľadiska jeho formálnej a materiálnej

vykonateľnosti, ak chcel vyhovieť v tom čase platnej zákonnej požiadavke (§ 44 ods. 2

Exekučného poriadku v znení účinnom do 1. 6. 2010) rozhodnúť o tejto žiadosti do 15 dní

od jej doručenia.

Zmluva o úvere bola exekučnému súdu doručená dodatočne, až po vydaní poverenia

na vykonanie exekúcie.

Na rozdiel od rozhodcovského súdu, ktorý vychádzal z označenia zmluvy o úvere

v záhlaví, že zmluva je uzavretá podľa a nasl. , okresný súd

posúdením tejto zmluvy dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva

o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje a to s prihliadnutím

na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom

formulári. Zmluvu možno subsumovať pod ust. a nasl. v znení

účinnom v čase uzavretia zmluvy a a

o spotrebiteľských úveroch. Na úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom

(povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Pre posúdenie

okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver, nie je totiž rozhodujúce akou právnou

formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných

prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa

veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje

peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.

Okrem toho spotrebiteľ pri podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa na zmluvných

podmienkach, tieto boli vopred veriteľom pripravené a spotrebiteľ mohol veriteľom

opakovane používanú formulárovú zmluvu len odmietnuť ako celok, alebo si podriadiť

všetkým podmienkam diktovaným veriteľom.

Možno konštatovať, že rozhodca v konaní vedenom pod sp. zn. SR 03039/08

nedostatočne aplikoval zákonné ustanovenia chrániace spotrebiteľa pred nekalými

podmienkami, keď na túto skutočnosť neprihliadal, resp. rozhodca sa postavením dlžníka

ako spotrebiteľa a charakterom úveru ako spotrebiteľského úveru vôbec nezaoberal, hoci

k tomu hol podľa zákona povinný.

Tomuto zisteniu bolo potom potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd,

jeho ďalší procesný postup.

Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon. Každý z týchto dôvodov má

za následok zastavenie exekúcie (§ 57 až § 59 Exekučného poriadku).

V zmysle § 58 ods. 2 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Je

nepochybné, že súd tak môže urobiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania ak zistí

dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať. V tomto zmysle je koncipované aj ust.

§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie. Tento dôvod

zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo

vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je.

Okresný sad založil svoje rozhodnutie na zistení, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje

povinnú v časti na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom, právom nedovolené a odporuje

dobrým mravom, ktoré však nie je možné oddeliť od ostatného plnenia pre nezrozumiteľnosť

rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku ako

celku.

Odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje a dodáva, že čo sa týka zmluvných

dojednaní o sankciách voči spotrebiteľovi pre prípad nesplnenia jeho záväzku, takéto

dojednania treba považovať za neprijateľné podmienky, v rozpore s dobrými mravmi

(vzhľadom na celkové okolnosti prípadu, výšku zabezpečenej sumy, pomer pôvodnej

a sankčnej povinnosti) a podľa v spojitosti s

účinného do 31. 12. 2007 sú neplatné.

Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie rozhodcovského rozsudku v danom

prípade nezodpovedá stanovenej zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia

(§ 34 ods. 2 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní), je nepostačujúce, v dôsledku čoho

rozsudok (exekučný titul) je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a pre ich

nezrozumiteľnosť. V rozhodcovskom rozsudku nie sú uvedené ani základné fakty, rozhodné

skutočnosti týkajúce sa úveru, jeho splatnosti, či porušenia konkrétnych podmienok

splácania úveru povinnou, ktoré boli významné pre rozhodnutie vo veci. V odôvodnení

rozhodcovského rozsudku rozhodcovský súd iba konštatuje, že „žalovaný nesplnil svoje

záväzky vyplývajúce z uzavretej úverovej zmluvy riadne a včas, v súlade s jej znením

a v súlade so znením splátkového kalendára dohodnutého na jej základe“. Uvedené

jednoznačne potvrdzuje vyššie uvedený záver, že v rozhodcovskom rozsudku chýba

akékoľvek opísanie skutkového stavu, z ktorého rozhodcovský súd pri rozhodovaní

vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie. Aj táto skutočnosť je

zákonným dôvodom neprípustnosti exekúcie, pre ktorý je nutné exekúciu zastaviť.»

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých

uznesení krajského súdu upriamuje pozornosť aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára

2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po formálnej

a materiálnej stránke. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,

aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku, o spotrebiteľských úveroch a o zmene

a doplnení o Slovenskej obchodnej

inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení platnom v relevantnom čase, zákona

č. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a Občianskeho

zákonníka podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným

spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto

aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , ).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo

k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom

interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011