Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 279/2011
PDF · 394.76 KB
No categories available
IV. ÚS 279/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 1583/2011, sp. zn. Rvp 1584/2011 a sp. zn.
Rvp 1585/2011 vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 13 CoE/60/2011-30 z 8. marca 2011, č. k. 14 CoE/37/2011-29 z 9. marca 2011
a č. k. 15 CoE/119/2011-30 zo 16. marca 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1583/2011,
sp. zn. Rvp 1584/2011 a sp. zn. Rvp 1585/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude
ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1583/2011.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. júna 2011
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod
sp. zn. Rvp 1583/2011, sp. zn. Rvp 1584/2011 a sp. zn. Rvp 1585/2011, ktorými namieta
porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu
majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej
Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 13 CoE/60/2011-30 z 8. marca 2011, č. k.
14 CoE/37/2011-29 z 9. marca 2011 a č. k. 15 CoE/119/2011-30 zo 16. marca 2011 (ďalej
aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla trom fyzickým osobám úvery v sume od 232,36 €
do 464,71 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v dvanástich
mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 1583/2011 a sp. zn. Rvp 1585/2011)
a v štyroch mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. Rvp 1584/2011). Vzhľadom
na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa
do omeškania.
1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1583/2011 sťažovateľka „zahájil[a]
rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s..., v
súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 24.
apríla 2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 23. augusta 2008 bol spísaný pred
súdnym exekútorom návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe
poverenia udeleného Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd“) 18. novembra
2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k.
3 Er/3905/2008-16 z 8. novembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala
sťažovateľka 8. decembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 13 CoE/60/2011-30 z 8. marca 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako
vecne a právne správne.
2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1584/2011 sťažovateľka potom, ako opakovane
bezúspešne vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred
rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s..., v súlade s rozhodcovskou
dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 24. júla 2008 sa
rozhodcovský nález stal vykonateľným a 10. septembra 2008 bol podaný návrh
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe
poverenia udeleného okresným súdom 26. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia.
Okresný súd ex officio uznesením č. k. 3 Er/3968/2008-15 z 8. novembra 2010 exekúciu
zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 29. novembra 2010 odvolanie,
o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 14 CoE/37/2011-29 z 9. marca 2011 tak, že
uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1585/2011 sťažovateľka potom, ako opakovane
bezúspešne vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred
rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s..., v súlade s rozhodcovskou
dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 15. mája 2008 sa
rozhodcovský nález stal vykonateľným a 10. novembra 2008 bol podaný návrh
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe
poverenia udeleného okresným súdom 10. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia.
Okresný súd ex officio uznesením č. k. 3 Er/3878/2008-15 z 8. novembra 2010 exekúciu
zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 8. decembra 2010 odvolanie, o ktorom
rozhodol krajský súd uznesením č. k. 15 CoE/119/2011-30 zo 16. marca 2011 tak, že
uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:
«... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky]
užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu
istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve
v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období
od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie
sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo
exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, tj. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez
návrhu.
Ďalším porušením práva sťažovateľ[ky] okresným súdom a krajským súdom
v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných
rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov
konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä
predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie
účastníkom konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy
v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je
významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných
dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...
Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver] poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy
spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[la] majetok
(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)
právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť
nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje
právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia
v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem
vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí
(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.
V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť
určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...
Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom
súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami
Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku
sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne
užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný
vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený
na základe zákona.»
Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovaných prípadoch došlo k zásahu do jej
práva pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že okresný súd exekúciu
zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý
proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté
uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. 13 CoE/60/2011-30
z 8. marca 2011, č. k. 14 CoE/37/2011-29 z 9. marca 2011 a č. k. 15 CoE/119/2011-30
zo 16. marca 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva
na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho
exekučného konania bez tohto, aby sa mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo
dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového
protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej
sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1583/2011, sp. zn. Rvp 1584/2011 a sp. zn. Rvp 1585/2011, z ktorých vyplýva ich
právna a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky
a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc
§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1
výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu, t. j. v okolnostiach namietaných prípadov rozhodcovský rozsudok.
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1583/2011
Krajský súd uznesením č. k. 13 CoE/60/2011-30 z 8. marca 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 3 Er/3905/2008-16 z 8. novembra 2010, ktorým tento exekúciu
zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP odôvodňujúc svoje
potvrdzujúce uznesenie okrem iného tým, že «V zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e/
zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému
bol nariadený výkon rozhodcovského rozsudku, konanie o výkon rozhodnutia alebo
exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského
konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje
dobrým mravom. Podľa citovaného ustanovenia, odseku 2, súd príslušný na výkon
rozhodnutia alebo na exekúciu zastaví výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné
konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/
alebo c/.
Pokiaľ oprávnená v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd už skúmal
exekučný titul v zmysle ustanovenia § 44 ods. 2 zákona číslo 233/1995 Z. z. v znení
neskorších predpisov a nezistil rozpor žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie so zákonom, táto nie je prekážkou, aby exekučný súd kedykoľvek v priebehu
exekúcie zisťoval, či trvajú podmienky exekúcie. Ak zistí, že tomu tak nie je, rozhodne
o zastavení exekúcie aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 uvedeného zákona).
Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd postupoval správne, keď predmetnú
zmluvu o úvere posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona č. 258/2001
Z. z. o spotrebiteľských úveroch, lebo boli splnené predpoklady požadované zákonom na to,
aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom zo zmluvy o úvere podriadil právnemu režimu
tohto zákona. Spotrebiteľským úverom je „dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov
na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo
v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa veriteľ zaväzuje poskytnúť
spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.“ (§ 2 písm. a/ a b/).
Napriek tomu, že zmluva o úvere je upravená v Obchodnom zákonníku v súdenej veci je
nevyhnutná aplikácia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako zákona lex
specialis k zákonu lex generalis (k Obchodnému zákonníku). Okrem všeobecných náležitostí
musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať náležitosti uvedené v odseku 2 ustanovenia
§ 4 Zákona o spotrebiteľských úveroch – ročnú percentuálnu mieru nákladov, ktorá je
vyjadrením skutočnej ceny spotrebiteľského úveru a ktorá zohľadňuje nielen úroky
a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich splácania. Ak ročná
percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená, úver sa
považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že sa na uvedené poplatky a úroky
spojené s úverom v zmysle tejto právnej fikcie neprihliada. Z exekučného titulu však nie je
možné zistiť z akých zložiek pozostáva istina a poplatok za jeho poskytnutie. Tento obsahuje
iba odkaz na zmluvu o úvere, čo má za následok jeho nevykonateľnosť, preto nie je možné
uvažovať len o čiastočnom zastavení exekučného konania.
Neprimerane vysoké úroky z omeškania spojené s nesplnením si zmluvných
povinností v rozsahu 0,25 % denne predstavujú neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle
ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 OZ. Výšku úrokov nemožno podriadiť len dohode účastníkov zmluvy
o úvere bez toho, aby nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Neprimeranou je spravidla taká
výška úrokov z omeškania, ktorá podstatne prevyšuje úrokovú mieru v čase jej zjednania
obvyklou, najmä s prihliadnutím na úrokové sadzby uplatňované bankami za poskytnuté
úvery. Preto súd musel zastaviť exekúciu aj v časti požadovaných úrokov z omeškania.
Pokiaľ plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere je plnením právom nedovoleným
a v rozpore s dobrými mravmi a z výroku rozhodcovského rozsudku nie je možné oddeliť
plnenie právom dovolené od plnenia, ktoré bolo priznané oprávnenej v rozpore so zákonom,
správny bol potom záver, keď exekučný súd exekúciu zastavil.».
II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1584/2011
Krajský súd uznesením č. k. 14 CoE/37/2011-29 z 9. marca 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 3 Er/3968/2008-15 z 18. novembra 2010, ktorým tento exekúciu
zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP vysporiadavajúc sa
s odvolacími dôvodmi uplatnenými sťažovateľkou takto: «Odvolateľ v odvolaní polemizuje
o správnosti právneho posúdenia Zmluvy o úvere č. 6640277 zo dňa 23. 01. 2008, ako
spotrebiteľského úveru a tým aj podriadenie sa tohto zmluvného vzťahu pod režim upravený
ustanoveniami zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v zmení platnom
a účinnom ku dňu podpísania zmluvy. Európska únia venuje problematike ochrany
spotrebiteľa mimoriadnu pozornosť. V snahe deklarovať potrebu regulácie podmienok
poskytovania spotrebiteľských úverov Rada EÚ prijala smernicu 87/102/EHS, ktorá mala
za cieľ zvýšiť ochranu spotrebiteľa pri využívaní finančných služieb ponúkaných na trhu.
Uvedená smernica bola neskôr novelizovaná do súčasnej podoby v rokoch 1990 a 1998
(90/88/HS a 98/7/ES) a v rámci prístupového procesu do EÚ bol u nás prijatý zákon
č. 258/2001 Z. z o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej
národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov
(ďalej Zákon o spotrebiteľských úveroch). Zákon spotrebiteľský úver definuje ako dočasné
poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme
odloženej platby, pôžičky,, úveru alebo v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom
úvere sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa
zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené
so spotrebiteľským úverom (§ 2 písm. a/ a b/ zákona). V právnom poriadku Slovenskej
republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez
ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon
o spotrebiteľskom úvere upravuje úverovú zmluvu v prípade, keď je úver poskytovaný
spotrebiteľovi mimo jeho podnikateľskej činnosti alebo povolania a vo vzťahu
k Obchodnému zákonníku má účinky normy lex specialis. Popri tejto špeciálnej norme
výraznú ochranu pre spotrebiteľa poskytuje inštitút neprijateľnej zmluvnej podmienky
v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu, upravený v ustanovení § 53
Občianskeho zákonníka. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným
a povinným Zmluvou o úvere č. 6640277 zo dňa 23. 01. 2008, od ktorej sa uplatnený nárok
oprávneného v danej exekučnej veci odvíja, je nutné aplikovať i ustanovenia Zákona
o spotrebiteľských úveroch a príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa
problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa – a to aj napriek tomu,
že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Z predloženej
zmluvy o úvere je bezo sporu zrejmé, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver,
pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 2
a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda predpoklady
vyžadované touto osobitnou právnou úpravou na to, aby sa vzťah medzi veriteľom
a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona.
Náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere upravuje ustanovenie § 4 ods. 1 a 2
Zákona o spotrebiteľských úveroch. Absenciu niektorej z náležitostí uvedenej v § 4 ods. 2
Zákona o spotrebiteľských úveroch zákon nesankcionuje neplatnosťou. Výslovne ju
považuje za platnú za predpokladu, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý
spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať, alebo bol na jej základe dodaný tovar
alebo poskytnutá služba (§ 4 ods. 3 zákona). Súčasne však zákon pri absencii niektorých
náležitostí taxatívne vymedzených v ustanovení § 4 ods. 2 poskytuje spotrebiteľovi
špecifickú ochranu. Ak nie je ročná percentuálne miera nákladov uvedená v zmluve,
spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Exekučný súd preto správne
právne posúdil vec, keď v uznesení konštatoval, že exekučný titul – predložený
rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je právom nedovolené, pretože
na plnenie v takom rozsahu, ako sa návrhom na vykonanie exekúcie oprávnený domáha,
nemá zákonný nárok. Potom aj konštatovanie, že zmluvné strany si dohodli neprimerane
vysoké úroky z omeškania ako sankciu spojenú s nesplnením si zmluvných povinnosti v
rozsahu 0,25 % denne, zodpovedajúcu 91,25%-nému úroku z omeškania ročne, čo možno
hodnotiť ako neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho
zákonníka, je už len ako dôvod navyše podporujúci správny právny záver o nezákonnosti
uplatneného plnenia.
V danom prípade možno potom zhrnúť, že ak zmluva o spotrebiteľskom úvere
neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a napriek tomu poplatky a úroky
dohodnuté boli, plnenie zo zmluvy týkajúce sa týchto poplatkov a úrokov je plnením právom
nedovoleným. Ak je toto plnenie obsiahnuté v rozsudku rozhodcovského súdu vymáhané
v exekučnom konaní, súd je povinný exekúciu aj bez návrhu zastaviť (§ 45 ods. 1 písm. c/
a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní).
Ani námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného
titulu – rozhodcovského rozsudku so zákonom, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie
na vykonanie exekúcie, neobstojí. Exekučný súd počas celého exekučného konania
(t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne
i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či
podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle
ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul
na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené
podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie
nezákonnosti vedenia exekúcie aj adekvátne procesné zareagovať. Keďže exekučným
titulom je rozhodcovské rozhodnutie, pokiaľ ide o námietku prípustnosti skúmania
obsahových náležitostí rozhodcovského rozsudku, je nevyhnutné okrem už uvedených
ustanovení Exekučného poriadku vychádzať aj z ustanovení zákona č. 244/2002 Z. z. o
rozhodcovskom konaní (ďalej Zákon o rozhodcovskom konaní). Vyslovený právny názor
plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci P. C-76/10 zo
dňa 16. 11. 2010. Súdny dvor v súvislosti so skúmaním nekalých podmienok v
spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia
povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere
uzavretej poskytovateľom úveru so spotrebiteľom. Je úlohou dotknutého vnútroštátneho
súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4
smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento
spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.»
II.2.3 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1585/2011
Krajský súd uznesením č. k. 15 CoE/119/2011-30 zo 16. marca 2011 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 3 Er/3878/2008-15 z 8. novembra 2010, ktorým tento
exekúciu zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP odôvodňujúc
svoje potvrdzujúce uznesenie okrem iného takto:
«Predpokladom na vedenie exekúcie voči dlžníkovi je exekučný titul (§ 41
Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné
(materiálne a formálne). V tomto rozsahu skúma exekučný sud exekučný titul pri
rozhodovaní o žiadosti exekútora o vydanie poverenia na vykonanie exekúcie (§ 44),
na prípadnú námietku povinného proti exekúcii (§ 50), na prípadný návrh povinného
na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul
počas celého exekučného konania (t. j. v každom štádiu konania na návrh účastníka
konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej
alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.
Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, tak súlad rozhodcovského rozsudku
ako exekučného titulu s § 45 ods. 1 zákona NS SR č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní
(ďalej len „ZoRK“) je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie.
Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že je povinnosťou exekučného súdu preskúmať
aj exekučný titul, teda že exekučný súd je oprávnený pri postupe podľa § 45 ZoRK hľadieť
na rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, akoby nebol materiálne právoplatný
a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v ustanovení § 45 ZoRK aj čo do materiálnej
správnosti. Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v § 45 ods. 1, 2 zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.
Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle
§ 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova),
pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor
preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.
Treba uviesť, že v prejednávanej veci okresný súd rozhodujúci o žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie mal pri rozhodovaní o žiadosti
exekútora k dispozícii iba návrh oprávneného a rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom
JUDr. M. R. dňa 24. 04. 2008 sp. zn. SR 03039/08 (exekučný titul). Z rozsudku vyplývalo, že
rozhodcovský súd vyhovel nárokom oprávneného, ktorý si uplatnil voči povinnej z titulu
uzavretej Zmluvy o úvere č. 6740075 zo dňa 07. 09. 2007. Oprávnený k návrhu
na vykonanie exekúcie zmluvu o úvere nepripojil a jej skutočný obsah nebol zistiteľný ani
z rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd rozhodujúci o žiadosti exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie nemal dostatočný časový priestor (a ani dostatok
informácií) na preskúmanie exekučného titulu z hľadiska jeho formálnej a materiálnej
vykonateľnosti, ak chcel vyhovieť v tom čase platnej zákonnej požiadavke (§ 44 ods. 2
Exekučného poriadku v znení účinnom do 1. 6. 2010) rozhodnúť o tejto žiadosti do 15 dní
od jej doručenia.
Zmluva o úvere bola exekučnému súdu doručená dodatočne, až po vydaní poverenia
na vykonanie exekúcie.
Na rozdiel od rozhodcovského súdu, ktorý vychádzal z označenia zmluvy o úvere
v záhlaví, že zmluva je uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, okresný súd
posúdením tejto zmluvy dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva
o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje a to s prihliadnutím
na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom
formulári. Zmluvu možno subsumovať pod ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení
účinnom v čase uzavretia zmluvy a § 2 písm. a) a b) zákona č. 258/2001 Z. z.
o spotrebiteľských úveroch. Na úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom
(povinným) je potrebné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Pre posúdenie
okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver, nie je totiž rozhodujúce akou právnou
formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných
prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere sa
veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje
peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.
Okrem toho spotrebiteľ pri podpise zmluvy nemal možnosť dohodnúť sa na zmluvných
podmienkach, tieto boli vopred veriteľom pripravené a spotrebiteľ mohol veriteľom
opakovane používanú formulárovú zmluvu len odmietnuť ako celok, alebo si podriadiť
všetkým podmienkam diktovaným veriteľom.
Možno konštatovať, že rozhodca v konaní vedenom pod sp. zn. SR 03039/08
nedostatočne aplikoval zákonné ustanovenia chrániace spotrebiteľa pred nekalými
podmienkami, keď na túto skutočnosť neprihliadal, resp. rozhodca sa postavením dlžníka
ako spotrebiteľa a charakterom úveru ako spotrebiteľského úveru vôbec nezaoberal, hoci
k tomu hol podľa zákona povinný.
Tomuto zisteniu bolo potom potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd,
jeho ďalší procesný postup.
Dôvody neprípustnosti exekúcie ustanovuje zákon. Každý z týchto dôvodov má
za následok zastavenie exekúcie (§ 57 až § 59 Exekučného poriadku).
V zmysle § 58 ods. 2 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Je
nepochybné, že súd tak môže urobiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania ak zistí
dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať. V tomto zmysle je koncipované aj ust.
§ 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie. Tento dôvod
zahŕňa i prípad, kedy sa exekúcia nemala vôbec začať, keďže rozhodnutie nebolo
vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je.
Okresný sad založil svoje rozhodnutie na zistení, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje
povinnú v časti na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom, právom nedovolené a odporuje
dobrým mravom, ktoré však nie je možné oddeliť od ostatného plnenia pre nezrozumiteľnosť
rozhodcovského rozsudku, čo spôsobuje nevykonateľnosť rozhodcovského rozsudku ako
celku.
Odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje a dodáva, že čo sa týka zmluvných
dojednaní o sankciách voči spotrebiteľovi pre prípad nesplnenia jeho záväzku, takéto
dojednania treba považovať za neprijateľné podmienky, v rozpore s dobrými mravmi
(vzhľadom na celkové okolnosti prípadu, výšku zabezpečenej sumy, pomer pôvodnej
a sankčnej povinnosti) a podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 53 ods. 4
Občianskeho zákonníka účinného do 31. 12. 2007 sú neplatné.
Podľa názoru odvolacieho súdu odôvodnenie rozhodcovského rozsudku v danom
prípade nezodpovedá stanovenej zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia
(§ 34 ods. 2 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní), je nepostačujúce, v dôsledku čoho
rozsudok (exekučný titul) je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov a pre ich
nezrozumiteľnosť. V rozhodcovskom rozsudku nie sú uvedené ani základné fakty, rozhodné
skutočnosti týkajúce sa úveru, jeho splatnosti, či porušenia konkrétnych podmienok
splácania úveru povinnou, ktoré boli významné pre rozhodnutie vo veci. V odôvodnení
rozhodcovského rozsudku rozhodcovský súd iba konštatuje, že „žalovaný nesplnil svoje
záväzky vyplývajúce z uzavretej úverovej zmluvy riadne a včas, v súlade s jej znením
a v súlade so znením splátkového kalendára dohodnutého na jej základe“. Uvedené
jednoznačne potvrdzuje vyššie uvedený záver, že v rozhodcovskom rozsudku chýba
akékoľvek opísanie skutkového stavu, z ktorého rozhodcovský súd pri rozhodovaní
vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie. Aj táto skutočnosť je
zákonným dôvodom neprípustnosti exekúcie, pre ktorý je nutné exekúciu zastaviť.»
Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých
uznesení krajského súdu upriamuje pozornosť aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára
2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po formálnej
a materiálnej stránke. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,
aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať
za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku, zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene
a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej
inšpekcii v znení neskorších predpisov v znení platnom v relevantnom čase, zákona
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a Občianskeho
zákonníka podstatné na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným
spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto
aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel
k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo
k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom
interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2011