Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 187/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-40

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011

prerokoval sťažnosť B. A., R., zastúpenej advokátom JUDr. S. D., K., vo veci namietaného

porušenia jej základných práv podľa a 3, a

Slovenskej republiky a podľa čl. 36 a čl. 37 ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd,

práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

práva podľa čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach a práva

podľa čl. 1 Dohovoru o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) postupom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 2. apríla 2009 a takto

rozhodol:

1. Základné právo B. A. na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základné právo na právnu

pomoc v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd v spojení

so základným právom na rovnosť v konaní podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv

a slobôd, ako aj jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. apríla 2009

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 2. apríla 2009 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. B. A. p r i z n á v a úhradu trov konania v sume 254,88 € (slovom

dvestopäťdesiatštyri eur a osemdesiatosem centov), ktorú jej j e Najvyšší súd Slovenskej

republiky p o v i n n ý uhradiť na účet jej právneho zástupcu JUDr. S. D., K., do dvoch

mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Vo zvyšnej časti sťažnosti n e v y h o v u j e .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-17 z 12. mája 2011 podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) prijal na ďalšie konanie sťažnosť B. A. (ďalej len „sťažovateľka“)

v časti, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a 3, čl. 36

a (ďalej len „“) a podľa a

ods. 2 a 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práv podľa čl. 6 ods. 1

a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“),

práva podľa čl. 26 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len

„pakt“) a práva podľa čl. 1 Dohovoru o diskriminácii (zamestnaní a povolaní) (ďalej len

„dohovor o diskriminácii“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom

z 2. apríla 2009 (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“). Vo zvyšnej

časti bola sťažnosť pri jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde odmietnutá.

Zo sťažnosti, z písomností k nej pripojených a z ústavným súdom vyžiadaných

súvisiacich súdnych spisov vyplýva, že sťažovateľka bola navrhovateľkou v konaní

o preskúmanie rozhodnutia Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Rožňave (ďalej len

„ÚPSVaR“), ktorý s ňou rozhodnutím č. AA/2006/040883-OSÚ z 1. júna 2006 ukončil

štátnozamestnanecký pomer „podľa ust. § 39 ods. 1 písm. a), § 40 ods. 2 písm. a) a § 126

o štátnej službe...“.

Proti uvedenému rozhodnutiu ÚPSVaR podala sťažovateľka 16. júna 2006

odvolanie, ktoré odvolací orgán (vedúca služobného úradu ÚPSVaR) rozhodnutím

č. k. AA/2006/085853 zo 16. októbra 2006 na základe stanoviska „poradnej komisie“

zamietol a rozhodnutie č. AA/2006/040883-OSÚ z 1. júna 2006 potvrdil.

Dňa 21. decembra 2006 podala sťažovateľka Okresnému súdu Rožňava (ďalej len

„okresný súd“) návrh „na preskúmanie uvedených rozhodnutí podľa 2. hlavy 5. časti “,

avšak okresný súd vec 4. januára 2007 postúpil vecne a miestne príslušnému Krajskému

súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“). Krajský súd vyzval 11. marca 2007

sťažovateľku na doplnenie návrhu a tiež na to, aby si v súlade s § 250 Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej aj „OSP“) zvolila advokáta na zastupovanie, pretože v uvedenom konaní sa

vyžaduje povinné právne zastúpenie. Na žiadosť sťažovateľky jej krajský súd 16. mája 2007

ustanovil v konaní v jej právnej veci právnu zástupkyňu (advokátku).

Sťažovateľka ďalej uviedla, že následne ustanovená advokátka doplnila jej žalobu

«zo dňa 21. 12. 2006, a to písomným podaním doručeným súdu dňa 12. 07. 2007...

Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 26. 06. 2008... žalobu zamietol...

Súd neprihliadal na skutočnosti, na ktoré sťažovateľka poukázala v žalobe zo dňa

21. 12. 2006 tým spôsobom, že uviedla: „Podrobnosti uvádzam vo svojom odvolaní zo dňa

14. 6. 2006“, t. j. v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu ÚPSVaR v správnom

konaní o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 01. 06. 2006. Sťažovateľka teda

v návrhu na začatie konania vymedzila dôvody žaloby jednak priamo v návrhu na začatie

konania a jednak odkazom na dôvody uvedené vo svojom podaní zo dňa 14. 6. 2006, ktoré

bolo súčasťou administratívneho spisu.

Súd sa však zaoberal iba dôvodmi, výslovne uvedenými v žalobe zo dňa 21. 12. 2006

a dôvodmi, uvedenými odkazom na predošlé podanie v administratívnom spise sa

nezaoberal.

Súd sa taktiež žiadnym spôsobom nezaoberal dôvodmi žaloby, ktorými doplnila

návrh na začatie konania ustanovená právna zástupkyňa... písomným podaním doručeným

súdu dňa 12. 07. 2007, a to z dôvodu, že tieto dôvody boli žalobkyňou prostredníctvom jej

právnej zástupkyne uplatnené po zákonom stanovenej dvojmesačnej lehote na podanie

žaloby ( ), pričom súd ustanovil žalobkyni advokátku na zastupovanie v konaní

až po dvojmesačnej lehote na podanie žaloby.».

Proti rozsudku krajského súdu č. k. -62 z 26. júna 2008 podala

sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala už spomínané skutočnosti, najmä to, „že súd sa

nezaoberal všetkými vznesenými námietkami, ale iba tými, ktoré boli výslovne uvedené

v žalobe zo dňa 21. 12. 2006...“.

O odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. -62

z 26. júna 2008 rozhodol najvyšší súdu rozsudkom sp. zn. z 2. apríla 2009,

ktorým potvrdil prvostupňový rozsudok. Potvrdzujúci rozsudok najvyššieho súdu bol

sťažovateľke doručený 13. mája 2009, pričom v jeho odôvodnení sa okrem iného uvádza:

«Tak ako bolo už vyššie uvedené v konaní podľa druhej hlavy piatej časti žalobca musí byť

(až na zákonom stanovené výnimky) zastúpený advokátom ( ). Samotná

skutočnosť, že v danej veci na základe žiadosti žalobkyne právny zástupca bol jej

ustanovený súdom až po uplynutí lehoty na podanie žaloby ( ) nemôže

byť dôvodom, aby mohol súd prihliadnuť k rozšíreniu rozsahu napadnutia správneho

rozhodnutia, nakoľko mu v tom bráni ustanovenie veta druhá

V tejto súvislosti najvyšší súd poznamenáva, že v správnom súdnictve platí

koncentračná zásada. Význam správneho vymedzenia žalobných bodov súvisí s dispozičnou

zásadou, ktorá platí v správnom súdnictve. Súdy v správnom súdnictve nie sú treťou

inštanciou, ktorá by pokračovala v správnom konaní.

Žalobca síce môže meniť rozsah, v akom rozhodnutie správneho orgánu napáda

a uvádzať príslušné dôvody (žalobné body), avšak rozširovať ich môže len do konca lehoty

stanovenej zákonom pre podanie žaloby, t. j. podľa ustanovenia –

do 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni.

Zameškanie lehoty nie je možné odpustiť. Preto nie je možné po uplynutí dvojmesačnej

lehoty vznášať v priebehu súdneho konania ďalšie výhrady voči správnemu rozhodnutiu.

To znamená, že súd nemôže prihliadať k neskôr uplatneným výhradám. Súd nemôže

prihliadať ani k dôvodom odvolania, ktoré boli uplatnené v správnom konaní.

Vzhľadom na dispozičnú zásadu súd ani nemôže preskúmavať zákonnosť žalobcom

napadnutého rozhodnutia nad rámec vymedzený žalobcom v žalobe a tak z vlastnej

iniciatívy jeho prejav nahradzovať a sám vyhľadávať právne chyby žalobcom napadnutého

rozhodnutia.

S poukazom na horeuvedené podľa názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd

nepochybil, ak sa nezaoberal namietanými skutočnosťami uvedenými v podaniach

žalobkyne zo dňa 12. 07. 2007 a 27. 05. 2008.

Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobkyne, pokiaľ namietala, že

krajský súd mal postupovať ohľadne novely Zákona o štátnej službe –

Z. z. podľa Rozhodnutie, či súd preruší konanie a podá návrh

ústavnému súdu, aby rozhodol o tom, či je všeobecne záväzný právny predpis v rozpore

s , patrí výlučne do pôsobnosti súdu.

Keďže krajský súd v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že

rozhodnutie a postup žalovaného „v medziach žaloby“ bol v súlade so zákonom, podľa

názoru odvolacieho súdu dôvodne podľa žalobu zamietol.»

Podľa sťažovateľky porušenie jej v sťažnosti označených práv vyplýva okrem iného

z toho, že jej najvyšší súd nepriznal „... ochranu jej práv, ako aj zo skutočnosti, že Najvyšší

súd... sa odmietol zaoberať odvolacími dôvodmi, uvedenými žalobkyňou v návrhu na začatie

konania zo dňa 21. 12. 2006 tým spôsobom, že v žalobe poukázala na svoje odvolanie

zo dňa 14. 6. 2006 voči Rozhodnutiu žalovaného o skončení štátnozamestnaneckého pomeru

č. AA 2006/040883-OSÚ, ktoré už bolo založené v administratívnom spise správneho

orgánu. Súd mal za to, že odvolacie dôvody mala žalobkyňa uviesť výlučne v návrhu

na začatie konania pred súdom, a že nemohla v žalobe poukázať na svoje písomné

odvolanie zo dňa 14. 6. 2006 voči prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, ktoré sa

nachádza v administratívnom spise, ktorý bol súdu doložený...

... tento názor Najvyššieho súdu... nie je správny a žalobca môže predmet konania

v návrhu na začatie konania vymedziť priamo písomne v žalobe alebo za účelom

zamedzeniu duplicitnosti podaní môže žalobca taktiež odkázať na svoje písomné podanie,

ktoré je určiteľné a identifikovateľné a je súčasťou administratívneho spisu.

... že súd si vymedzenie predmetu konania žalobcom vysvetlil reštriktívne, pričom

súdu nič nebránilo oboznámiť sa s dôvodmi žaloby, aj keď sa obsah tejto písomnosti

nachádza v administratívnom spise (spomínané odvolanie žalobkyne zo dňa 14. 6. 2006),

ktorý je súčasťou súdneho spisu, keďže správny orgán doložil súdu pri rozhodovaní

o žalobe kópiu celého administratívneho spisu.“.

Sťažovateľka napokon uviedla, že „súd sa však s týmto názorom nestotožnil, čím bol

predmet konania súdom vyložený príliš úzko, čo spôsobilo to, že žalobkyni bola súdom

odňatá možnosť konať pred súdom, keďže sa konalo iba o časti jej návrhu na začatie

konania a časť dôvodov žaloby, ozrejmená v pripojenom spise správneho orgánu, ostala

súdom neprejednaná a súd o nej nerozhodol.

Tiež sa Najvyšší súd... ako aj Krajský súd... odmietli zaoberať Doplnením žaloby,

doručeným súdu 12. 7. 2007, ktoré súdu doložila súdom ustanovená advokátka... v lehote

2 mesiacov od svojho ustanovenia, pričom JUDr. A. bola sťažovateľke súdom ustanovená

až po uplynutí 2-mesačnej lehoty na podanie žaloby. Odmietnutie Doplnenia žaloby bolo

odporcami odôvodnené jednoducho tým, že bolo doložené po lehote, zakotvenej v ust.

.

Máme za to, že ak súd neakceptoval doplnenie žaloby právnou zástupkyňou

žalobkyne, porušil právo sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie a odňal jej možnosť

konať pred súdom, keďže pri akceptovaní vyššie uvedeného názoru súdu bola advokátka

žalobkyni ustanovená de facto zbytočne.“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd nálezom rozhodol, že postupom najvyššieho

súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. apríla 2009 boli

porušené jej v sťažnosti označené práva. Súčasne žiadala zrušiť rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 2. apríla 2009 a vrátiť mu vec na ďalšie konanie. Ďalej sa

domáhala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie „vo výške 10.000,- €“ a úhrada

trov právneho zastúpenia.

II.

Na výzvu ústavného súdu podľa z 30. mája 2011

sa k sťažnosti vyjadril predseda najvyššieho súdu poukazujúc v celom rozsahu

na odôvodnenie napadnutého rozsudku, najmä na dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok

krajského súdu č. k. -62 z 26. júna 2008 ako vecne správny. Podľa názoru

najvyššieho súdu nebola sťažovateľke jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn.

ani jeho rozsudkom z 2. apríla 2009 odňatá možnosť konať pred súdom,

a preto nedošlo ani k namietanému porušeniu jej práv označených v sťažnosti. Najvyšší súd

vzhľadom na to navrhol, „aby sťažnosť sťažovateľky bola ako nedôvodná odmietnutá“.

Najvyšší súd napokon súhlasil s tým, aby ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v tejto veci od verejného ústneho pojednávania.

K vyjadreniu najvyššieho súd zaujala stanovisko sťažovateľka prostredníctvom

svojho právneho zástupcu zotrvávajúc na skutkovom a právnom odôvodnení svojej

sťažnosti a v plnom rozsahu poukazujúc na dôvody v nej obsiahnuté. Rovnako ako najvyšší

súd aj sťažovateľka súhlasila s tým, aby ústavný súd vo veci rozhodol bez nariadenia

verejného ústneho pojednávania.

Ústavný súd podľa so súhlasom účastníkov

upustil v danej veci od verejného ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že

od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

III.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa

a listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa a podľa listiny sa každý môže domáhať

zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k a dohovoru už uviedol, že

formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom predpise

Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym

režimom súdnej ochrany podľa dohovoru (). Z uvedeného dôvodu preto

v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (m. m. , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , , ).

Podstata základného práva na súdnu ochranu podľa (resp. podľa

čl. 36 ods. 1 listiny) spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.

Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak,

aby bola právu, porušenie ktorého sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov,

ktoré tento článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú (

v spojení s ). Táto povinnosť všeobecných súdov vzhľadom

na ich postavenie ako primárnych ochrancov ústavnosti a vzhľadom na povinnosť

Slovenskej republiky rešpektovať medzinárodné záväzky vyplývajúce z medzinárodných

zmlúv o ochrane ľudských práv a základných slobôd (pozri napr. ) zahŕňa

zároveň požiadavku rešpektovania procesných garancií spravodlivého súdneho konania

vyplývajúcich z čl. 6 dohovoru v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva.

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj pri rozhodovaní v danej veci.

Sťažovateľka tvrdí, že jej v sťažnosti označené práva boli porušené tým, že v konaní,

ktoré predchádzali vydaniu namietaného rozsudku, sa konajúce súdy nezaoberali

odvolacími dôvodmi uvedenými „v jej návrhu na začatie konania“ z 21. decembra 2006,

v ktorom poukázala na svoje odvolanie zo 14. júna 2006 proti rozhodnutiu žalovaného

o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, a tiež tým, že konajúce súdy sa nezaoberali

doplnením žaloby doručeným krajskému súdu 12. júla 2007 s odôvodnením, že uplynula

dvojmesačná lehota na podanie žaloby v zmysle , hoci predmetnú

písomnosť predložila súdom ustanovená advokátka v lehote dvoch mesiacov od svojho

ustanovenia. V tejto súvislosti upriamuje pozornosť aj na to, že advokátka jej bola

ustanovená až po uplynutí uvedenej dvojmesačnej lehoty na podanie žaloby.

V spojitosti s uvedeným bolo úlohou ústavného súdu preskúmať, či napadnutým

rozsudkom mohlo v dôsledku sťažovateľkou formulovaných pochybení v postupe

najvyššieho súdu, resp. v dôsledku podľa nej nesprávnych záverov vyslovených

v napadnutom rozsudku (za ktoré považuje nesprávnu interpretáciu

v spojení s ) dôjsť k porušeniu v sťažnosti označených práv.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku okrem iného uviedol, že

„v konaní podľa druhej hlavy piatej časti žalobca musí byť (až na zákonom stanovené

výnimky) zastúpený advokátom ( ). Samotná skutočnosť, že v danej veci na

základe žiadosti žalobkyne právny zástupca bol jej ustanovený súdom až po uplynutí lehoty

na podanie žaloby ( ), nemôže byť dôvodom, aby mohol súd prihliadnuť

k rozšíreniu rozsahu napadnutia správneho rozhodnutia, nakoľko mu v tom bráni

ustanovenie veta druhá .. Vzhľadom na dispozičnú zásadu súd ani

nemôže preskúmavať zákonnosť žalobcom napadnutého rozhodnutia nad rámec vymedzený

žalobcom v žalobe a tak z vlastnej iniciatívy jeho prejav nahradzovať a sám vyhľadávať

právne chyby žalobcom napadnutého rozhodnutia. S poukazom na horeuvedené podľa

názoru odvolacieho súdu prvostupňový súd nepochybil, ak sa zaoberal namietanými

skutočnosťami uvedenými v podaniach žalobkyne zo dňa 12. 07. 2007 a 27. 05. 2008.“.

Z uvedeného vyplýva, že podľa právnych záverov vyslovených v napadnutom

rozsudku sa lehota dvoch mesiacov plynúca od doručenia rozhodnutia správneho orgánu

v poslednom stupni podľa vzťahuje aj na prípady, keď súd ustanoví

účastníkovi konania advokáta aj po uplynutí uvedenej lehoty.

V nadväznosti na to sa musel ústavný súd vysporiadať s tým, či najvyšší súd

v uvedenom prípade aplikoval ustanovenia v spojení s

ústavne konformným spôsobom rešpektujúc účel a zmysel uvedenej právnej normy.

Podľa žalobca musí byť zastúpený advokátom, pokiaľ nemá právnické

vzdelanie buď sám, alebo jeho zamestnanec (člen), ktorý zaňho na súde koná; to neplatí

vo veciach, v ktorých je daná vecná príslušnosť okresného súdu, alebo ak ide o preskúmanie

rozhodnutia a postupu vo veciach zdravotného poistenia, sociálneho zabezpečenia vrátane

nemocenského poistenia, dôchodkového zabezpečenia, štátnych sociálnych dávok, sociálnej

pomoci a poistenia v nezamestnanosti, aktívnej politiky trhu práce a garančného fondu,

poskytovania zdravotnej starostlivosti, vo veciach priestupkov a vo veciach azylu

a doplnkovej ochrany.

Podľa žaloba (proti rozhodnutiu správneho orgánu) sa musí podať

do dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ

osobitný zákon neustanovuje inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

Podľa až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia

správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b ods. 1.

Účelom je zakotviť koncentračnú zásadu v rámci konania

o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, na základe ktorej už žalobca v priebehu tohto

konania nemôže rozšíriť jeho predmet, len ho obmedziť.

Súčasťou doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj právny názor, podľa

ktorého postup súdu rešpektujúci práva a právom chránené záujmy účastníkov konania

v prípade podania neperfektnej žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu,

resp. žaloby nespĺňajúcej všetky zákonné náležitosti, znamená, že koncentračná zásada

vyjadrená v nadobudne účinnosť až po doplnení podania sťažovateľom

podľa v spojení s , a to aj v prípade, ak k odstráneniu nedostatkov

podanej žaloby dôjde až po lehote uvedenej v (). O obdobnú

situáciu išlo aj v okolnostiach danej veci, a keďže ústavný súd rešpektuje svoje vlastné

rozhodnutia, nie je mu v tomto prípade známy žiaden dôvod, pre ktorý by sa mal odkloniť

od svojej predchádzajúcej judikatúry.

Ústavný súd ďalej poznamenáva, že povinnosť obrátiť sa na vyšší súd

prostredníctvom advokáta, ak účastník konania sám nemá právnické vzdelanie (ktorú

možno nájsť ustanovenú v právnom systéme viacerých členských štátov Rady Európy),

je v súlade s povinnosťou Slovenskej republiky zabezpečiť účinné právne prostriedky

nápravy pred národným orgánom každému, koho práva a slobody priznané alebo

medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách boli porušené.

Pri svojej rozhodovacej činnosti ústavný súd uprednostňuje materiálne poňatie

právneho štátu, pričom pri interpretácii a aplikácii právnych predpisov vychádza zo zmyslu

a účelu príslušnej právnej úpravy a dbá o to, aby prijaté riešenie bolo akceptovateľné

aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. , ,

). Výklad relevantných právnych noriem nemôže byť taký formalistický,

aby sa ním v konečnom dôsledku nielen zmaril účel požadovanej súdnej ochrany,

ale aj zabránilo v prístupe k súdnej ochrane z dôvodov, ktoré nemožno v právnom štáte

v žiadnom prípade pričítať účastníkovi konania, ktorý sa tejto ochrany domáha.

Právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní, v ktorom je vyžadované

povinné zastúpenie žalobcu, ktorý nemá právnické vzdelanie, advokátom, dvojmesačná

lehota podľa , v ktorej môže žalobca podľa 250h ods. 1 rozšíriť

rozsah napadnutia správneho rozhodnutia, plynie bez ohľadu na to, či súd na žiadosť

ustanovil žalobcovi advokáta, popiera podľa názoru ústavného súdu účel povinného

zastúpenia advokátom v správnom súdnictve, resp. účel základného práva na právnu pomoc

v konaní pred súdmi podľa čl. 37 ods. 2 listiny a vzhľadom na to vybočuje z medzí ústavne

konformného výkladu a aplikácie ustanovení

(predovšetkým jeho § 250b ods. 1 a § 250h ods. 1). Obdobný záver bol vyslovený

aj v uznesení najvyššieho súdu ako súdu dovolacieho sp. zn. z 27. júla

2010, v ktorom najvyšší súd v spojitosti s tým zároveň uviedol, že „ak súd síce formálne

koná v medziach práva, ale prostredníctvom jeho realizácie neguje obsah jeho ustanovení,

ide síce o výkon práva, ale o chybný výkon práva“.

Druhá námietka sťažovateľky smeruje proti postupu konajúcich súdov, ktoré podľa

nej prihliadli iba na skutočnosti uvedené v návrhu na začatie konania z 21. decembra 2006

označenom ako „Preskúmanie rozhodnutia o skončení štátnozamestnaneckého pomeru –

odvolanie“, nie však ku skutočnostiam, ktoré uvádzala v odvolaní proti prvostupňovému

správnemu rozhodnutiu zo 14. júna 2006, ktoré k návrhu na začatie konania o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov priložila a na ktoré sa v návrhu aj odvoláva.

V odôvodnení namietaného uznesenia najvyšší súd vyslovil názor, že „Vzhľadom

na dispozičnú zásadu súd ani nemôže preskúmavať zákonnosť žalobcom napadnutého

rozhodnutia nad rámec vymedzený žalobcom v žalobe a tak z vlastnej iniciatívy jeho prejav

nahradzovať a sám vyhľadávať právne chyby žalobcom napadnutého rozhodnutia.“.

Ústavný súd sa s týmto názorom nestotožňuje poukazujúc jednak na to, že najvyšší

súd mal zohľadniť skutočnosť, že sťažovateľka formulovala svoju žalobu v danej veci bez

právneho zástupcu, ale aj na to, že ak zákon výslovne ukladá súdu povinnosť (§ 250d ods. 1

) vyžiadať si administratívny spis žalovaného správneho orgánu, odvolávanie sa

na dispozičnú zásadu a v nadväznosti na to nevysporiadanie sa so skutočnosťami, ktoré

sťažovateľka uvádzala v odvolaní proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu zo 14. júna

2006 (a ktoré k návrhu na začatie konania o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí správnych

orgánov priložila) s tým, že súd sa môže zaoberať iba s námietkami vymedzenými

„žalobcom v žalobe“, považuje ústavný súd za ústavne neakceptovateľné.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že uvedené právne názory vyslovené

v rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. z 2. apríla 2009 predstavujú ústavne

neprijateľný výklad a aplikáciu ustanovení (predovšetkým

§ 250b ods. 1 a § 250h ods. 1).

Keďže ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok svojimi účinkami porušil

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa a

listiny a jej právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých reálne

uplatnenie, zabezpečenie a realizácia vylučujú taký postup a rozhodnutie, ktoré najvyšší súd

vyniesol 2. apríla 2009 pod sp. zn. , bolo potrebné rozhodnúť o porušení

označených práv sťažovateľky tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu.

III.2 K namietanému porušeniu základného práva na právnu pomoc podľa

čl. 37 ods. 2 listiny, základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 37

ods. 3 listiny a práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 26 paktu a čl. 1 dohovoru

o diskriminácii

III.2.1 Podľa čl. 37 ods. 2 listiny má každý právo na právnu pomoc v konaní pred

súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to

za podmienok ustanovených zákonom.

Podľa čl. 37 ods. 3 listiny sú všetci účastníci sú si v konaní rovní.

Základné právo na právnu pomoc sa priznáva každému, fyzickej osobe aj právnickej

osobe, štátnemu orgánu, ak vystupuje v spore ako žalovaná strana. Hlavný význam práva

na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v (súdy, iné štátne

orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi,

aby v konaní pred nimi využíval právnu pomoc. Základné právo na právnu pomoc trvá

až do skončenia konania, t. j. do právoplatného rozhodnutia ().

Sťažovateľke síce bola v konaní o jej žalobe o preskúmanie rozhodnutí správnych

orgánov na základe jej žiadosti ustanovená právna zástupkyňa z radov advokátov

(uznesením krajského súdu č. k. -35 zo 16. mája 2007), ale ako už ústavný súd

uviedol, právny záver najvyššieho súdu, podľa ktorého v konaní, v ktorom je vyžadované

povinné zastúpenie žalobcu, ktorý nemá právnické vzdelanie, advokátom, dvojmesačná

lehota podľa , v ktorej môže žalobca podľa 250h ods. 1 rozšíriť

rozsah napadnutia správneho rozhodnutia, plynie bez ohľadu na to, či súd na žiadosť

ustanovil žalobcovi advokáta, popiera účel povinného zastúpenia advokátom v správnom

súdnictve.

Najvyšší súd preto podľa názoru ústavného súdu uvedenou ústavne nekonformnou

interpretáciou a aplikáciou príslušných ustanovení zasiahol

aj do podstaty a zmyslu základného práva sťažovateľky na právnu pomoc podľa čl. 37

ods. 2 listiny.

Zásada rovnosti občanov pred zákonom ustanovená v sa

v občianskom súdnom konaní transformuje do zásady rovnosti účastníkov konania (čl. 37

ods. 3 listiny) a vzťahuje sa na všetky materiálne a procesné zákony a na každého. Rovnosť

pred súdom je len výrazom rovnosti strán pred zákonom, v tomto prípade pred Občianskym

súdnym poriadkom. Z toho vyplýva, že rovnosť pred zákonom a rovnosť pred súdom je

obsahom toho istého pojmu a znamená rovnaké postavenie oboch procesných strán pri

aplikácii hmotných i procesných predpisov ktorýmkoľvek súdom voči ktorémukoľvek

účastníkovi konania. Zásada rovnosti strán v civilnom procese sa prejavuje vytváraním

rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých

právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (, ).

Keďže jedným z účelov práva na právnu pomoc je zabezpečiť rovnosť účastníkov

konania a ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd namietaným rozsudkom zasiahol

do podstaty a zmyslu základného práva sťažovateľky na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2

listiny, ktoré súvisí s vytvorením podmienok na rovnosť účastníkov v súdnom konaní, bolo

nutné v spojitosti s tým vysloviť aj porušenie základného práva garantovaného v čl. 37

ods. 3 listiny (bod 1 výrokovej časti tohto nálezu).

III.2.2 Podľa čl. 26 paktu všetci sú si pred zákonom rovní a majú právo na rovnakú

ochranu zákona bez akejkoľvek diskriminácie. Zákon zakáže akúkoľvek diskrimináciu

a zaručí všetkým osobám rovnakú a účinnú ochranu proti diskriminácii z akýchkoľvek

dôvodov, napr. podľa rasy, farby, pohlavia, jazyka, náboženstva, politického alebo iného

presvedčenia, národnostného alebo sociálneho pôvodu, majetku a rodu.

Podľa čl. 1 dohovoru o diskriminácii na účely dohovoru o diskriminácii výraz

„diskriminácia“ zahŕňa:

a) akékoľvek rozlišovanie, vylučovanie alebo dávanie prednosti založené na rase,

farbe pleti, pohlaví, náboženstve, politických názoroch, národnostnom alebo sociálnom

pôvode, ktoré má za následok znemožnenie alebo porušenie rovnosti príležitostí alebo

zaobchádzania v zamestnaní alebo povolaní;

b) akékoľvek iné rozlišovanie, vylučovanie alebo dávanie prednosti, ktoré má

za následok znemožnenie alebo porušenie rovnosti príležitostí alebo zaobchádzania

v zamestnaní alebo povolaní, ktoré môže určiť zúčastnený členský štát po prerokovaní

s reprezentatívnymi organizáciami zamestnávateľov a pracovníkov, pokiaľ také organizácie

existujú, a s inými príslušnými orgánmi.

Pokiaľ ide o namietané porušenie princípu zákazu diskriminácie podľa čl. 26 paktu

a čl. 1 dohovoru o diskriminácii, ústavný súd konštatuje, že vyslovenie porušenia

základných práv na súdnu ochranu podľa (resp. listiny),

na právnu pomoc podľa čl. 37 ods. 2 listiny v spojení so základným právom na rovnosť

účastníkov konania podľa čl. 37 ods. 3 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je postačujúce na zabezpečenie nápravy vo veci a poskytnutie

účinnej ochrany sťažovateľke. Podrobnejšie zaoberanie sa dôvodmi namietaného porušenia

práva na rovnaké zaobchádzanie podľa čl. 26 paktu, resp. čl. 1 dohovoru o diskriminácii by

podľa názoru ústavného súdu presahovalo rámec jeho subsidiárnej funkcie pri ochrane

chránených práv fyzických osôb alebo právnických osôb, a preto sa obmedzil

vo výrokovej časti tohto nálezu len na vyslovenie porušenia základných práv sťažovateľky

podľa (resp. listiny), v spojení s

listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (podobne ) a vo vzťahu

k namietanému porušeniu práva podľa čl. 26 paktu, resp. čl. 1 dohovoru o diskriminácii

sťažnosti nevyhovel (bod 4 výroku tohto nálezu).

III.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 13 dohovoru

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli

porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa

porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

V súvislosti s namietaným porušením čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho rozsudkom z 2. apríla 2009 ústavný

súd uvádza, že z čl. 13 dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné

právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom

v prípade porušenia ostatných ľudských práv chránených dohovorom. Uplatňovanie práva

vyplývajúceho z čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie

(arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (). Keďže

ústavný súd poskytol ochranu namietanému porušeniu práv sťažovateľky, preukázal, že

sťažovateľka má k dispozícii účinný právny prostriedok vnútroštátnej povahy, a preto

v tejto časti návrhu sťažovateľky nevyhovel; poznamenáva však, že poskytnúť túto ochranu

mal v prvom rade najvyšší súd, tak ako to vyplýva zo subsidiárnej právomoci ústavného

súdu, ktorej predchádza právomoc všeobecných súdov.

III.4 K namietanému porušeniu základného práva na slobodnú voľbu

povolania, uskutočňovanie zárobkovej činnosti podľa a základného

práva na prácu podľa

Podľa má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu

hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.

Podmienky ustanoví zákon.

Pretože ústavný súd dospel k záveru, že najvyšší súd namietaným rozsudkom

a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, porušil základné právo sťažovateľky na súdnu

podľa a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru, ktorý zároveň zrušil, otvára sa po vrátení veci na ďalšie konanie podľa názoru

ústavného súdu priestor na to, aby sa krajský súd sám vyrovnal s ochranou označeného

základného práva hmotného charakteru. Ústavný súd preto sťažnosti v časti, v ktorej sa

sťažovateľka domáhala vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 35 ods. 1

a 3 , nevyhovel uprednostňujúc právomoc všeobecného súdu na ochranu

subjektívnych hmotných práv účastníkov konania pred ochranou v konaní pred ústavným

súdom, t. j. zásadu minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných

súdov (bod 4 výroku tohto nálezu), keďže nálezom zrušujúcim rozhodnutie o poslednom

procesnom prostriedku, ktorý zákon sťažovateľke na ochranu jej základných práv podľa

a 3 poskytuje, sa vytvoril priestor na ochranu týchto základných práv

v rámci sústavy všeobecných súdov.

IV.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( , pozn.), a zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1

, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva

alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,

prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 ( ,

pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže ústavný súd rozhodol, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 2. apríla 2009 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1

, ústavný súd tento rozsudok zrušil ( v spojení s

) a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [

v spojení s ], v ktorom bude viazaný právnymi

názormi ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze [

(bod 2 výroku tohto nálezu)].

Bude úlohou najvyššieho súdu v ďalšom priebehu odvolacieho konania rozhodnúť

o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku krajského súdu č. k. -62 z 26. júna 2008

takým spôsobom, ktorý bude ústavne konformný a bude v súlade s právnymi názormi

ústavného súdu vyslovenými v tomto náleze.

Podľa môže ústavný súd priznať tomu, koho

základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka požadovala, aby jej ústavný súd priznal tiež primerané finančné

zadosťučinenie v sume 10 000 €, avšak dôvody, z akých sa ho domáha, bližšie neozrejmila.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k názoru, že konštatovanie porušenia práv

sťažovateľky uvedených v bode 1 výroku tohto nálezu je dostatočným zadosťučinením pre

sťažovateľku. Ústavný súd preto sťažovateľke finančné zadosťučinenie nepriznal považujúc

samotné vyslovenie porušenia označených práv v danom prípade za dostatočné (podobne

napr. m. m. , ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnym zástupcom

sťažovateľky vychádzal z , podľa ktorého ústavný súd

môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému

účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľka bola vo veci úspešná, a preto bolo potrebné rozhodnúť o úhrade trov konania

pozostávajúcich z náhrady trov právneho zastúpenia pred ústavným súdom.

Podľa § 1 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) výpočtovým základom na účely tejto

vyhlášky je priemerná mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky

za I. polrok predchádzajúceho kalendárneho roka.

Vzhľadom na to ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania vychádzal

z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý

polrok 2009, ktorá bola 721,40 €, keďže išlo o úkony právnej služby vykonané v roku 2010.

Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a spísanie

sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky, a to

za každý úkon po 120,23 €, t. j. spolu v sume 240,46 €, čo spolu s režijným paušálom

dvakrát po 7,21 € (§ 16 ods. 3 vyhlášky) predstavuje sumu 254,88 €.

Uplatnenú úhradu trov konania vzniknutých z dôvodu právneho rozboru veci ústavný

súd nepriznal, pretože ich nepovažoval za účelne vynaložené náklady právnej pomoci

v súvislosti s uplatnením ochrany práv sťažovateľky pred ústavným súdom.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právneho zástupcu sťažovateľky ( v spojení s ).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania tak, ako to je uvedené

v bode 3 výroku tohto nálezu.

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, nadobudne toto rozhodnutie právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011