Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 224/09

Legal thesis Official

Log in to see the legal thesis

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. októbra 2009

v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka

a Milana Ľalíka vo veci sťažnosti JUDr. J. N., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., B.,

v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením zo 17. februára 2009, takto

rozhodol:

1. Základné právo JUDr. J. N. podľa

postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž

60/2008 a jeho uznesením zo 17. februára 2009 b o l o p o r u š e n é .

2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

zo 17. februára 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,

aby o nej znovu konal a rozhodol.

3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania

JUDr. J. N. v celkovej sume 241,76 € (slovom dvestoštyridsaťjeden eur a sedemdesiatšesť

centov) jeho právnej zástupkyni advokátke JUDr. A. C., B., do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

č. k. -12 zo 17. augusta 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť JUDr. J. N., B. (ďalej len „sťažovateľ“),

zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojho základného

práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. zo 17. februára 2009 (ďalej len „uznesenie zo 17. februára 2009“ alebo

„napadnuté uznesenie“) a jemu predchádzajúcim postupom.

Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva:

«Pracujem na M. z. v. Dňa 1. 9. 2007 som odišiel na konzulát do V. Po splnení

všetkých podmienok ako aj absolvovaní skúšok som získal funkciu hlavného konzula vo V.

Absolvoval som bezpečnostnú previerku so stupňom utajenia „dôverná“...

Už v čase, keď som bol na vyslaní tak, na základe internej smernice ministerstva

zahraničných vecí - všetci vyslaní konzuli potrebovali previerku so stupňom utajenia

„Tajná“. Bolo to v období pred koncom roka 2008, keď som sa osobne zúčastnil na

stretnutí s predstaviteľmi z Národného bezpečnostného úradu...»

Národný bezpečnostný úrad (ďalej len „NBÚ“) rozhodnutím z 5. marca 2008 (ďalej

len „rozhodnutie NBÚ“) rozhodol o tom, že sťažovateľa nemožno považovať za osobu

bezpečnostne spoľahlivú, pretože bol ako osoba zaradený a aktívne vykonával činnosť

v štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti.

Na základe odvolania sťažovateľa Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre

nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) ako príslušný odvolací orgán rozhodnutím

sp. zn. VPR NBÚ-802-1/2008 z 21. mája 2008 (ďalej len „rozhodnutie z 21. mája 2008“)

potvrdil rozhodnutie NBÚ. Rozhodnutie výboru z 21. mája 2008 bolo sťažovateľovi

doručené 12. júna 2008.

Sťažovateľ 3. júla 2008 podal najvyššiemu súdu návrh na preskúmanie rozhodnutia

výboru z 21. mája 2008, ktoré označil ako „Návrh na preskúmanie rozhodnutia Výboru

Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutí Národného bezpečnostného

úradu“, a v ktorom uviedol: „Na základe rozhodnutia o odvolaní výborom Národnej rady

Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu, ktorý

rozhodol, že zamieta moje odvolanie zo dňa 2. 4. 2008 podané proti rozhodnutiu

Národného bezpečnostného úradu z 5. marca 2008 z dôvodov, že menovaného nemožno

podľa o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a

doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V zákonnej lehote žiadam, aby bola preskúmaná opodstatnenosť týchto rozhodnutí.

Odôvodnenie k tomuto rozhodnutiu bude doložené v krátkom čase.“.

K podanému návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru z 21. mája 2008 sťažovateľ

v sťažnosti uviedol: „Sám z veľvyslanectva som podal návrh na preskúmanie rozhodnutia

Výboru Národnej rady Slovenskej republiky… Návrh, ktorý som podal bol veľmi strohý.

Podával som si ho sám. Myslel som si že som sám právnik a môžem to urobiť nakoľko mám

právnické vzdelanie… som našiel advokáta, s ktorým som podpísal plnú moc dňa 3. 7.

2008... plná moc JUDr. A. C… Z V. som však poslal ešte jednu plnú moc, aby som si bol

istý, že všetko je v poriadku… plná moc zo 16. 7. 2008...“

Najvyšším súdom bolo konanie o návrhu sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia

výboru z 21. mája 2008 vedené pod sp. zn. zastavené. Podľa najvyššieho súdu

návrh sťažovateľa „nemal všetky náležitosti žaloby v zmysle , pretože

neobsahoval označenie rozhodnutia, ktoré napáda, vyjadrenie v akom rozsahu sa toto

rozhodnutie napáda, v čom vidí žalobca (sťažovateľ, pozn.) nezákonnosť rozhodnutia a aký

konečný návrh robí, z návrhu taktiež nebolo zrejmé, či je v zmysle potrebné

zastúpenie žalobcu advokátom, preto súd uznesením zo dňa 1. 8. 2008 vyzval žalobcu na

odstránenie uvedených nedostatkov s poučením o následkoch v prípade nesplnenia výzvy

súdu.“ (citované z uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).

Zásielka s uznesením najvyššieho súdu z 1. augusta 2008, ktorým bol sťažovateľ

vyzvaný na odstránenie nedostatkov návrhu, bola sťažovateľovi doručovaná 7. augusta

2008, následne bola uložená na pošte 8. augusta 2008 a sťažovateľ si ju prevzal 12. augusta

2008.

Podaním doručeným najvyššiemu súdu 26. augusta 2008 sťažovateľ „doplnil svoj

návrh o skutočnosti požadované vo výzve a súčasne predložil splnomocnenie udelené

advokátke na jeho zastupovanie v tomto konaní“.

Uznesením najvyššieho súdu zo 17. februára 2009 bolo konanie o návrhu sťažovateľa

na preskúmanie rozhodnutia výboru z 21. mája 2008 zastavené. V odôvodnení napadnutého

uznesenia najvyšší súd okrem iného poukázal na ustanovenia § 249 ods. 2, § 250a, § 250b

ods. 1 a (ďalej aj „OSP“) a ďalej následne

uviedol:

„Z uvedených ustanovení a však vyplýva, že

rozsah napadnutia preskúmavaného rozhodnutia, teda aj dôvody nezákonnosti, je nutné

uplatniť v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom

stupni.

Ak žalobca svoj návrh v zmysle… výzvy doplnil podaním dňa 26. 8. 2008, došlo tak

po uplynutí zákonnej lehoty, zameškanie ktorej nie je možné odpustiť. Preto žalobu je nutné

považovať za podanú oneskorene, dôvod ktorý je podľa dôvodom na

zastavenie konania.“

Najvyšší súd zároveň v poučení o opravnom prostriedku proti uzneseniu

zo 17. februára 2009 uviedol: „Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok

( ).“

Sťažovateľ k porušeniu svojho základného práva podľa

postupom a uznesením najvyššieho súdu zo 17. februára 2009 uviedol:

„Dňa 9. 10. 2008 sme Najvyššiemu súdu predložili žiadosť o pozastavenie

vykonateľnosti rozhodnutia. Nedostali sme žiadnu odpoveď. Bolo to z dôvodu, že som mal

byť odvolaný a stiahnutý zo zastupiteľského úradu vo V.

V zmysle predseda senátu ani nereagoval na dané ustanovenie...

V tomto prípade bol náš návrh doplnený na základe výzvy súdu na základe

uznesenia, ktoré žalobca prevzal 12. 8. 2008. Išlo o doplnenie návrhu v zmysle a

lehota, ktorá tu bola určená bola sudcovská lehota. Plynutie 15 dňovej lehoty končilo 27. 6.

2008 (správne má byť zrejme 27. augusta 2008, pozn.), žalobca odovzdal doplnenie dňa 26.

8. 2008. Nešlo tu o nový návrh, ale o doplnenie návrhu, v rámci sudcovskej lehoty...

Najvyšší súd preukázateľne KONAL potom, ako sme doplnili žalobu (t. j. 26. 6. 2008)

vykonával úkony, tým že vyzval na stanovisko výbor NRSR na preskúmavanie rozhodnutí

NBÚ (23. 10. 2008), nakoniec z nepochopiteľných dôvodov zastavil konanie, pretože žaloba

nebola podaná v lehote v akej mala byť.

Je to sofistikovaný spôsob ako odmietnuť spravodlivosť z čisto formalistických

dôvodov. Žalobca robil všetky úkony tak ako od neho požadoval súd...

k zastaveniu konania došlo bez zákonom uznaného dôvodu...

V zmysle § 250d ods. 3 je odvolanie proti takému uzneseniu prípustné...“

Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie o absencii dôvodov na zastavenie

konania o jeho návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru z 21. mája 2008 uvedených

najvyšším súdom poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.

„ÚS 684/2000“ a uviedol: „Lhúta k podání správní žaloby dle ustanovení § 250b odst. 1

o. s. ř. je lhutou procesní povahy. Je-li v dusledku jejího odlišného chápaní či jinak

nesprávného počítání soudem odmítnutá včas podaná správna žaloba, třeba takový postup

soudu hodnotit jako odepřetí práva na soudní ochranu.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom

vysloví, že „Najvyšší súd v konaní vedenom na Najvyššom súde pod spisovou značkou

porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1

.

Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu a vec vracia

na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu.“.

Najvyšší súd sa k podanej sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu vyjadril

podaním č. k. -22 z 31. augusta 2009, v ktorom uviedol:

«Zo spisu tunajšieho súdu č. vyplýva (tak ako navrhovateľ uvádza vo

svojom návrhu podanom na ústavný súd), že dňa 3. 7. 2008 podal návrh, v ktorom uviedol:

„Na základe rozhodnutia o odvolaní výborom Národnej rady Slovenskej republiky na

preskúmanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu, ktorý rozhodol, že zamieta moje

odvolanie zo dňa 2. 4. 2008 podané proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu

z 5. marca 2008 z dôvodov, že menovaného nemožno podľa

Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov.

V zákonnej lehote žiadam, aby bola preskúmaná opodstatnenosť týchto rozhodnutí.

Odôvodnenie k tomuto rozhodnutiu bude doložené v krátkom čase“.

Vzhľadom k tomu, že uvedený návrh neobsahoval náležitosti uvedené v § 249 ods. 2

a z textu návrhu nebolo zrejmé, či má žalobca právnické vzdelanie, skutočnosť ktorá

bola podstatná pre posúdenie podaného návrhu v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia

v nadväznosti lehotu podľa , t. j. aj na prípadné poskytnutie lehoty na

doplnenie návrhu, bol uznesením zo dňa 1. 8. 2008 vyzvaný na doplnenie nedostatkov

návrhu v rozsahu uvedenom v tomto uznesení. V doplnení návrhu sa navrhovateľ k otázke

svojho vzdelania nevyjadril, preto súd doručil návrh protistrane na vyjadrenie a až

z podkladov spisu zaslaného odporcom vyplynulo, že navrhovateľ má právnické vzdelanie.

Na základe zistenej skutočnosti súd dospel k záveru, že u navrhovateľa nebolo

povinné zastúpenie advokátom, preto posúdil ním podaný návrh ako podaný osobou

kvalifikovanou a pristúpil k preskúmaniu splnenia podmienky lehoty na podanie žaloby

stanovenej v § 250b ods. 1 na základe návrhu podaného navrhovateľom.

Vychádzal pri tom z ustanovení a za ním nasledujúceho

ustanovenia Podľa doterajšej súdnej praxe aj s ohľadom na

usporiadanie uvedených ustanovení je nutné ich vykladať tak, že žaloba musí byť podaná

v lehote 2 mesiacov so všetkými náležitosťami uvedenými v tomto ustanovení (okrem

prípadu, ak pôjde o povinné zastúpenie v zmysle , kedy súd skúma tieto lehoty

až po poskytnutí poučenia v zmysle ).

Na základe uvedeného potom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že

návrh bol síce podaný v lehote podľa , ale neobsahoval náležitosti

požadované v § 249 ods. 2, preto bolo nutné navrhovateľa na doplnenie vyzvať. V súlade

s však doplnenie návrhu mohol navrhovateľ urobiť len do uplynutia

lehoty podľa , inak bolo potrebné na návrh hľadieť ako podaný

oneskorene.

Z uvedeného dôvodu (keďže k doplneniu návrhu navrhovateľom došlo až po zákonnej

lehote), súd musel konanie zastaviť.»

Sťažovateľ na základe výzvy ústavného súdu prostredníctvom svojej právnej

zástupkyne 16. septembra 2009 doručil stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu, v ktorom

zopakoval časť svojej argumentácie už uvedenej v sťažnosti, resp. v plnom rozsahu zotrval

na svojich predchádzajúcich podaniach v uvedenej veci.

Najvyšší súd vo svojom podaní z 9. septembra 2009 a právna zástupkyňa sťažovateľa

v podaní z 29. septembra 2009 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci

konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie

objasnenie veci.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,

ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným

právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov ( ), a to

tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za

dodržiavanie základných práv a slobôd ( a 2, ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach

a základných slobodách (mutatis mutandis , , ,

).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného

súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (mutatis mutandis , , , ).

Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane

ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli

relevantné aj v danej veci.

Zo spisového materiálu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ doručil

3. júla 2008 najvyššiemu súdu návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru z 21. mája 2008,

ktoré mu bolo doručené 12. júna 2008. Najvyšší súd uznesením z 1. augusta 2008 vyzval

sťažovateľa na odstránenie vád podaného návrhu, okrem iného aj doplnenie dôvodov, resp.

rozsahu, v ktorom rozhodnutie výboru z 21. mája 2008 napáda v lehote 15 dní od jeho

doručenia (uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 12. augusta 2008). Sťažovateľ

prostredníctvom svojej advokátky odpovedal na túto výzvu podaním doručeným

najvyššiemu súdu 26. augusta 2008. Najvyšší súd konanie o návrhu sťažovateľa uznesením

zo 17. februára 2009 zastavil s poukazom na v spojení s .

V rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol: „Zo

spisového materiálu, zaslaného na výzvu žalovaným, súd zistil, že žalobca napadnuté

rozhodnutie žalovaného prevzal dňa 12. 6. 2008, lehota na podanie žaloby na preskúmanie

tohto rozhodnutia v zmysle tým mala uplynúť dňom 12. 8. 2008.

Návrh podaný dňa 3. 7. 2008 bol preto podaný v lehote.

Vzhľadom k tomu, že podaný návrh nemal všetky náležitosti žaloby v zmysle § 249

ods. 2 , pretože neobsahoval označenie rozhodnutia, ktoré napáda, vyjadrenie

v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom vidí žalobca nezákonnosť rozhodnutia

a aký konečný návrh robí, z návrhu taktiež nebolo zrejmé, či je v zmysle

potrebné zastúpenie žalobcu advokátom, preto súd uznesením zo dňa 1. 8. 2008 vyzval

žalobcu na odstránenie uvedených nedostatkov s poučením o následkoch v prípade

nesplnenia výzvy súdu.

Zásielka podľa záznamu poštového doručovateľa bola doručovaná dňa 7. 8. 2008,

uložená dňa 8. 8. 2008 a žalobca ju prevzal dňa 12. 8. 2008. Podaním dňa 26. 8. 2008

žalobca doplnil svoj návrh o skutočnosti požadované vo výzve a súčasne predložil

splnomocnenie udelené advokátke na jeho zastupovanie v tomto konaní.

Z uvedených ustanovení a však vyplýva, že

rozsah napadnutia preskúmavaného rozhodnutia, teda aj dôvody nezákonnosti, je nutné

uplatniť v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom

stupni.

Ak žalobca svoj návrh v zmysle uvedenej výzvy doplnil podaním dňa 26. 8. 2008,

došlo tak po uplynutí zákonnej lehoty, zameškanie ktorej nie je možné odpustiť. Preto

žalobu je nutné považovať za podanú oneskorene, dôvod ktorý je podľa § 250d ods. 3 O. s.

p. dôvodom na zastavenie konania.“

K porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku nesprávnych záverov vyslovených

v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ku ktorým dospel nesprávnou interpretáciou

v spojení s . Podľa právnych záverov vyslovených

v napadnutom uznesení musí byť žaloba o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu

neobsahujúca všetky zákonom predpísané náležitosti doplnená žalobcom v priebehu lehoty

uvedenej v (lehota dvoch mesiacov plynúca od doručenia rozhodnutia

správneho orgánu v poslednom stupni), inak ju súd vzhľadom na musí

odmietnuť ako oneskorene podanú.

Úlohou ústavného súdu v tejto veci bolo teda odpovedať na otázku, či najvyšší súd

v uvedenom prípade aplikoval ustanovenia v spojení s

ústavne konformným spôsobom rešpektujúc účel a zmysel uvedenej právnej normy.

Podľa žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia

rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje

inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.

Lehota ustanovená na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu

je lehotou prekluzívnou. Z hľadiska plynutia tejto prekluzívnej lehoty je podľa ustanovenia

dôležitý okamih podania návrhu na začatie konania bez ohľadu na skutočnosť, či

ide o perfektný návrh obsahujúci všetky zákonom predpísané náležitosti alebo neperfektný

návrh vyžadujúci si odstránenie jeho nedostatkov v zmysle . Samotné podanie

žaloby o preskúmanie rozhodnutia v správnom konaní bez ohľadu na to, či spĺňa všetky

zákonné náležitosti, spôsobuje začatie súdneho konania s účinkami zachovania procesných

aj hmotnoprávnych lehôt.

Z uvedeného vyplýva, že už samotné doručenie žaloby o preskúmanie rozhodnutia

najvyššiemu súdu malo za následok zachovanie lehoty uvedenej v a jej

neperfektnosť, resp. doplnenie uvedenej žaloby až po uplynutí tejto lehoty nemohlo mať za

následok jej zmeškanie.

V tejto súvislosti je potrebné vysporiadať sa aj s argumentáciou najvyššieho súdu

uvedenou v jeho vyjadrení, podľa ktorej žaloba sťažovateľa neobsahovala všetky náležitosti

podľa „a z textu návrhu nebolo zrejmé, či má žalobca právnické

vzdelanie, skutočnosť ktorá bola podstatná pre posúdenie podaného návrhu v zmysle

uvedeného zákonného ustanovenia v nadväznosti lehotu podľa , t. j. aj

na prípadné poskytnutie lehoty na doplnenie návrhu, bol uznesením zo dňa 1. 8. 2008

vyzvaný na doplnenie nedostatkov návrhu v rozsahu uvedenom v tomto uznesení. V doplnení

návrhu sa navrhovateľ k otázke svojho vzdelania nevyjadril, preto súd doručil návrh

protistrane na vyjadrenie a až z podkladov spisu zaslaného odporcom vyplynulo, že

navrhovateľ má právnické vzdelanie.

Na základe zistenej skutočnosti súd dospel k záveru, že u navrhovateľa nebolo

povinné zastúpenie advokátom, preto posúdil ním podaný návrh ako podaný osobou

kvalifikovanou a pristúpil k preskúmaniu splnenia podmienky lehoty na podanie žaloby

stanovenej v § 250b ods. 1 na základe návrhu podaného navrhovateľom.

Vychádzal pri tom z ustanovení a za ním nasledujúceho

ustanovenia Podľa doterajšej súdnej praxe aj s ohľadom na

usporiadanie uvedených ustanovení je nutné ich vykladať tak, že žaloba musí byť podaná

v lehote 2 mesiacov so všetkými náležitosťami uvedenými v tomto ustanovení (okrem

prípadu, ak pôjde o povinné zastúpenie v zmysle , kedy súd skúma tieto lehoty

až po poskytnutí poučenia v zmysle ).“.

Z uvedeného vyjadrenia najvyššieho súdu možno teda vyvodiť záver, podľa ktorého

pokiaľ sťažovateľ, ktorý podáva žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, má

právnické vzdelanie alebo je zastúpený advokátom, musí podať žalobu obsahujúcu všetky

zákonom predpísané náležitosti v lehote podľa . Na rozdiel od účastníka

nezastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý musí byť súdom po podaní

žaloby v súlade s poučený o nedostatkoch žaloby a povinnom právom zastúpení.

Uvedený právny názor najvyššieho súdu však nemá oporu ani v jednotlivých

ustanoveniach a ani v samotnej judikatúre najvyššieho súdu.

V súlade so zásadou rovnosti účastníkov konania ( a 3 ) majú tak ako

účastník zastúpený advokátom, aj účastník konania nezastúpený rovnaké procesné práva,

ktoré im priznáva vrátane práva byť informovaný súdom, že

podanie je považované za nesprávne alebo neúplné, ako aj práva na základe súdnej výzvy

opraviť alebo doplniť vadné podanie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na judikatúru

najvyššieho súdu zaoberajúcu sa poučovacou povinnosťou súdov, napr. na rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. , v ktorom najvyšší súd vyslovil, že súd je zbavený

povinnosti poučiť účastníka zastúpeného v konaní advokátom o jeho procesných právach

a povinnostiach len do takej miery, pokiaľ neposkytnutím poučenia nie je narušená rovnosť

účastníkov. Poučovacou povinnosťou súdu sa najvyšší súd zaoberal aj v rozsudku sp. zn.

, pričom podľa právneho názoru vysloveného v ňom, pokiaľ procesný úkon

účastníka konania obsahuje zjavnú nesprávnosť, ktorej odstránenie nevyžaduje značnú

procesnú aktivitu súdu (napr. rozsiahle dokazovanie), súd je povinný dať účastníkovi

možnosť túto nesprávnosť napraviť ďalším procesným úkonom. Opak by bol ničím

neodôvodnený formalistický a svojvoľný postup, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej

spravodlivosti reprezentovaným článkom 1 a ustanovením a ,

a tým aj v rozpore s .

Z uvedeného vyplýva, že napriek tomu, že sťažovateľ má právnické vzdelanie,

v záujme zachovania jeho práv, predovšetkým práva na rovnosť účastníkov konania, bolo

povinnosťou najvyššieho súdu v danej veci vyzvať ho na odstránenie nedostatkov. Najvyšší

súd napokon v tomto konaní tak aj postupoval a sťažovateľa na odstránenie nedostatkov

vyzval, avšak v napadnutom uznesení už k podaniu sťažovateľa doručenému

prostredníctvom jeho právnej zástupkyne, ktorým reagoval na jeho výzvu, vôbec

neprihliadal, pretože dospel k záveru, že s prihliadnutím k h ods. 1 k doplneniu

žaloby nemôže dôjsť po lehote uvedenej v .

Nemožnosť doplniť náležitosti podanej žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho

orgánu (špeciálne dôvodov nezákonnosti, resp. rozsahu, v ktorom sa rozhodnutie správneho

orgánu napáda) po lehote uvedenej v najvyšší súd v napadnutom

uznesení odôvodnil poukázaním na ustanovenie .

Podľa až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia

správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.

Účelom je zakotviť koncentračnú zásadu v rámci konania

o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, na základe ktorej už sťažovateľ v priebehu

tohto konania nemôže rozšíriť jeho predmet, len ho obmedziť.

V danom prípade je podľa ústavného súdu pri aplikácii uvedených ustanovení

(predovšetkým a ) potrebné

rozlišovať medzi určením predmetu konania a rozšírením predmetu konania. Postup súdu

podľa v spojení s smerujúci k odstráneniu nedostatkov žaloby

sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vedie síce k doplneniu náležitostí

žaloby až po uplynutí lehoty ustanovenej v , avšak dochádza ním len

k určeniu alebo špecifikácii samotného predmetu konania zo strany sťažovateľa, a nie

k rozšíreniu rozsahu predmetu konania podľa . Potreba aplikácie

uvedených ustanovení v súlade s ochranou záujmov

účastníkov konania je v danom prípade znásobená jednoinštančnosťou tohto súdneho

konania (proti rozhodnutiu najvyššieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok podľa

). Postup, v ktorom musí najskôr dôjsť k odstráneniu nedostatkov žaloby

o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu a až následne k rozhodovaniu o nej, navyše

predpokladá aj (odkazujúci na riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené

v tejto časti, na primerané použitie ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti Občianskeho

súdneho poriadku) v spojení s , ako aj (povinnosť súdu zastaviť

konanie o podanej žalobe určuje, len ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých

odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby).

Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu možno konštatovať, že postup

najvyššieho súdu, v rámci ktorého v napadnutom uznesení aplikoval v danej veci § 250b

ods. 1 v spojení s , popiera zmysel a účel ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku (predovšetkým , , ako aj

v spojení s ), a nie je ním zaručená ochrana práv účastníka konania.

Z uvedeného vyplýva, že postup súdu rešpektujúci práva a právom chránené záujmy

účastníkov konania v prípade podania neperfektnej žaloby o preskúmanie rozhodnutia

správneho orgánu, resp. žaloby nespĺňajúcej všetky zákonné náležitosti znamená, že

koncentračná zásada vyjadrená v nadobudne účinnosť až po doplnení

podania sťažovateľom podľa v spojení s , a to aj v prípade, ak

k odstráneniu nedostatkov podanej žaloby dôjde až po lehote uvedenej v .

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že už uvedený právny názor

vyslovený v uznesení najvyššieho súdu zo 17. februára 2009 vybočuje z medzí ústavne

konformného výkladu a aplikácie ustanovení

(predovšetkým jeho § 250b ods. 1 a § 250h ods. 1), a preto týmto uznesením došlo

k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1 ( , pozn.), a zruší také rozhodnutie,

opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1

, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva

alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie

konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,

prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 ( ,

pozn.), obnovil stav pred porušením.

Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 17. februára 2009 došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa , ústavný súd toto

uznesenie zrušil ( v spojení s )

a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s podľa § 56 ods. 3

písm. b) ], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného

súdu ( ).

Sťažovateľ prostredníctvom svojej advokátky JUDr. A. C. požiadal o úhradu trov

konania v sume 241,76 €, ktoré špecifikoval ako odmenu za štyri úkony právnej služby

vrátane režijného paušálu.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal

z ustanovení § 1, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie

právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127

pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody a ktorých porušenie

sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny

za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2009 v konaní pred

ústavným súdom predstavuje 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.

Za účelne vykonané úkony právnej služby v tejto veci ústavný súd považoval právny

úkon prevzatia a prípravy zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a právny úkon

spísania sťažnosti. Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľom

neprekračovali sumu podľa uvedenej vyhlášky (odmena za dva úkony právnej služby

vrátane režijného paušálu predstavuje sumu 245,70 €), ústavný súd ich priznal v sume ním

požadovanej.

Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet

právnej zástupkyne sťažovateľa ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2009