Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 7 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (15)I. ÚS 224/09
PDF · 283.81 KB
No categories available
I. ÚS 224/09
Legal thesis Official
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 224/09-36
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. októbra 2009
v senáte zloženom z predsedníčky Marianny Mochnáčovej a zo sudcov Petra Brňáka
a Milana Ľalíka vo veci sťažnosti JUDr. J. N., B., zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., B.,
v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž 60/2008 a jeho uznesením zo 17. februára 2009, takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. J. N. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Sž
60/2008 a jeho uznesením zo 17. februára 2009 b o l o p o r u š e n é .
2. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sž 60/2008
zo 17. februára 2009 z r u š u j e a vec v r a c i a Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky,
aby o nej znovu konal a rozhodol.
3. Najvyšší súd Slovenskej republiky j e p o v i n n ý zaplatiť náhradu trov konania
JUDr. J. N. v celkovej sume 241,76 € (slovom dvestoštyridsaťjeden eur a sedemdesiatšesť
centov) jeho právnej zástupkyni advokátke JUDr. A. C., B., do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
č. k. I. ÚS 224/09-12 zo 17. augusta 2009 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť JUDr. J. N., B. (ďalej len „sťažovateľ“),
zastúpeného advokátkou JUDr. A. C., B., ktorou namieta porušenie svojho základného
práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 5 Sž 60/2008 zo 17. februára 2009 (ďalej len „uznesenie zo 17. februára 2009“ alebo
„napadnuté uznesenie“) a jemu predchádzajúcim postupom.
Zo sťažnosti sťažovateľa a z jej príloh vyplýva:
«Pracujem na M. z. v. Dňa 1. 9. 2007 som odišiel na konzulát do V. Po splnení
všetkých podmienok ako aj absolvovaní skúšok som získal funkciu hlavného konzula vo V.
Absolvoval som bezpečnostnú previerku so stupňom utajenia „dôverná“...
Už v čase, keď som bol na vyslaní tak, na základe internej smernice ministerstva
zahraničných vecí - všetci vyslaní konzuli potrebovali previerku so stupňom utajenia
„Tajná“. Bolo to v období pred koncom roka 2008, keď som sa osobne zúčastnil na
stretnutí s predstaviteľmi z Národného bezpečnostného úradu...»
Národný bezpečnostný úrad (ďalej len „NBÚ“) rozhodnutím z 5. marca 2008 (ďalej
len „rozhodnutie NBÚ“) rozhodol o tom, že sťažovateľa nemožno považovať za osobu
bezpečnostne spoľahlivú, pretože bol ako osoba zaradený a aktívne vykonával činnosť
v štruktúrach bývalej Štátnej bezpečnosti.
Na základe odvolania sťažovateľa Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre
nezlučiteľnosť funkcií (ďalej len „výbor“) ako príslušný odvolací orgán rozhodnutím
sp. zn. VPR NBÚ-802-1/2008 z 21. mája 2008 (ďalej len „rozhodnutie z 21. mája 2008“)
potvrdil rozhodnutie NBÚ. Rozhodnutie výboru z 21. mája 2008 bolo sťažovateľovi
doručené 12. júna 2008.
Sťažovateľ 3. júla 2008 podal najvyššiemu súdu návrh na preskúmanie rozhodnutia
výboru z 21. mája 2008, ktoré označil ako „Návrh na preskúmanie rozhodnutia Výboru
Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutí Národného bezpečnostného
úradu“, a v ktorom uviedol: „Na základe rozhodnutia o odvolaní výborom Národnej rady
Slovenskej republiky na preskúmanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu, ktorý
rozhodol, že zamieta moje odvolanie zo dňa 2. 4. 2008 podané proti rozhodnutiu
Národného bezpečnostného úradu z 5. marca 2008 z dôvodov, že menovaného nemožno
podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
V zákonnej lehote žiadam, aby bola preskúmaná opodstatnenosť týchto rozhodnutí.
Odôvodnenie k tomuto rozhodnutiu bude doložené v krátkom čase.“.
K podanému návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru z 21. mája 2008 sťažovateľ
v sťažnosti uviedol: „Sám z veľvyslanectva som podal návrh na preskúmanie rozhodnutia
Výboru Národnej rady Slovenskej republiky… Návrh, ktorý som podal bol veľmi strohý.
Podával som si ho sám. Myslel som si že som sám právnik a môžem to urobiť nakoľko mám
právnické vzdelanie… som našiel advokáta, s ktorým som podpísal plnú moc dňa 3. 7.
2008... plná moc JUDr. A. C… Z V. som však poslal ešte jednu plnú moc, aby som si bol
istý, že všetko je v poriadku… plná moc zo 16. 7. 2008...“
Najvyšším súdom bolo konanie o návrhu sťažovateľa na preskúmanie rozhodnutia
výboru z 21. mája 2008 vedené pod sp. zn. 5 Sž 60/2008 zastavené. Podľa najvyššieho súdu
návrh sťažovateľa „nemal všetky náležitosti žaloby v zmysle § 249 ods. 2 O. s. p., pretože
neobsahoval označenie rozhodnutia, ktoré napáda, vyjadrenie v akom rozsahu sa toto
rozhodnutie napáda, v čom vidí žalobca (sťažovateľ, pozn.) nezákonnosť rozhodnutia a aký
konečný návrh robí, z návrhu taktiež nebolo zrejmé, či je v zmysle § 250a O. s. p. potrebné
zastúpenie žalobcu advokátom, preto súd uznesením zo dňa 1. 8. 2008 vyzval žalobcu na
odstránenie uvedených nedostatkov s poučením o následkoch v prípade nesplnenia výzvy
súdu.“ (citované z uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).
Zásielka s uznesením najvyššieho súdu z 1. augusta 2008, ktorým bol sťažovateľ
vyzvaný na odstránenie nedostatkov návrhu, bola sťažovateľovi doručovaná 7. augusta
2008, následne bola uložená na pošte 8. augusta 2008 a sťažovateľ si ju prevzal 12. augusta
2008.
Podaním doručeným najvyššiemu súdu 26. augusta 2008 sťažovateľ „doplnil svoj
návrh o skutočnosti požadované vo výzve a súčasne predložil splnomocnenie udelené
advokátke na jeho zastupovanie v tomto konaní“.
Uznesením najvyššieho súdu zo 17. februára 2009 bolo konanie o návrhu sťažovateľa
na preskúmanie rozhodnutia výboru z 21. mája 2008 zastavené. V odôvodnení napadnutého
uznesenia najvyšší súd okrem iného poukázal na ustanovenia § 249 ods. 2, § 250a, § 250b
ods. 1 a § 250h ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) a ďalej následne
uviedol:
„Z uvedených ustanovení § 250b ods. 1 a § 250h ods. 1 O. s. p. však vyplýva, že
rozsah napadnutia preskúmavaného rozhodnutia, teda aj dôvody nezákonnosti, je nutné
uplatniť v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom
stupni.
Ak žalobca svoj návrh v zmysle… výzvy doplnil podaním dňa 26. 8. 2008, došlo tak
po uplynutí zákonnej lehoty, zameškanie ktorej nie je možné odpustiť. Preto žalobu je nutné
považovať za podanú oneskorene, dôvod ktorý je podľa § 250d ods. 3 O. s. p. dôvodom na
zastavenie konania.“
Najvyšší súd zároveň v poučení o opravnom prostriedku proti uzneseniu
zo 17. februára 2009 uviedol: „Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok
Sťažovateľ k porušeniu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
postupom a uznesením najvyššieho súdu zo 17. februára 2009 uviedol:
„Dňa 9. 10. 2008 sme Najvyššiemu súdu predložili žiadosť o pozastavenie
vykonateľnosti rozhodnutia. Nedostali sme žiadnu odpoveď. Bolo to z dôvodu, že som mal
byť odvolaný a stiahnutý zo zastupiteľského úradu vo V.
V zmysle § 250c ods. 1 OSP predseda senátu ani nereagoval na dané ustanovenie...
V tomto prípade bol náš návrh doplnený na základe výzvy súdu na základe
uznesenia, ktoré žalobca prevzal 12. 8. 2008. Išlo o doplnenie návrhu v zmysle § 43 OSP a
lehota, ktorá tu bola určená bola sudcovská lehota. Plynutie 15 dňovej lehoty končilo 27. 6.
2008 (správne má byť zrejme 27. augusta 2008, pozn.), žalobca odovzdal doplnenie dňa 26.
8. 2008. Nešlo tu o nový návrh, ale o doplnenie návrhu, v rámci sudcovskej lehoty...
Najvyšší súd preukázateľne KONAL potom, ako sme doplnili žalobu (t. j. 26. 6. 2008)
vykonával úkony, tým že vyzval na stanovisko výbor NRSR na preskúmavanie rozhodnutí
NBÚ (23. 10. 2008), nakoniec z nepochopiteľných dôvodov zastavil konanie, pretože žaloba
nebola podaná v lehote v akej mala byť.
Je to sofistikovaný spôsob ako odmietnuť spravodlivosť z čisto formalistických
dôvodov. Žalobca robil všetky úkony tak ako od neho požadoval súd...
k zastaveniu konania došlo bez zákonom uznaného dôvodu...
V zmysle § 250d ods. 3 je odvolanie proti takému uzneseniu prípustné...“
Sťažovateľ na podporu svojej argumentácie o absencii dôvodov na zastavenie
konania o jeho návrhu na preskúmanie rozhodnutia výboru z 21. mája 2008 uvedených
najvyšším súdom poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky sp. zn.
„ÚS 684/2000“ a uviedol: „Lhúta k podání správní žaloby dle ustanovení § 250b odst. 1
o. s. ř. je lhutou procesní povahy. Je-li v dusledku jejího odlišného chápaní či jinak
nesprávného počítání soudem odmítnutá včas podaná správna žaloba, třeba takový postup
soudu hodnotit jako odepřetí práva na soudní ochranu.“
Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti rozhodol nálezom, v ktorom
vysloví, že „Najvyšší súd v konaní vedenom na Najvyššom súde pod spisovou značkou
5 Sž 60/2008 porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu zaručenú v čl. 46 ods. 1
Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu a vec vracia
na ďalšie konanie Najvyššiemu súdu.“.
Najvyšší súd sa k podanej sťažnosti na základe výzvy ústavného súdu vyjadril
podaním č. k. KP 8/09-22 z 31. augusta 2009, v ktorom uviedol:
«Zo spisu tunajšieho súdu č. 5 Sž 60/2008 vyplýva (tak ako navrhovateľ uvádza vo
svojom návrhu podanom na ústavný súd), že dňa 3. 7. 2008 podal návrh, v ktorom uviedol:
„Na základe rozhodnutia o odvolaní výborom Národnej rady Slovenskej republiky na
preskúmanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu, ktorý rozhodol, že zamieta moje
odvolanie zo dňa 2. 4. 2008 podané proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu
z 5. marca 2008 z dôvodov, že menovaného nemožno podľa § 14 ods. 1 zákona č. 215/2004
Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov.
V zákonnej lehote žiadam, aby bola preskúmaná opodstatnenosť týchto rozhodnutí.
Odôvodnenie k tomuto rozhodnutiu bude doložené v krátkom čase“.
Vzhľadom k tomu, že uvedený návrh neobsahoval náležitosti uvedené v § 249 ods. 2
O. s. p. a z textu návrhu nebolo zrejmé, či má žalobca právnické vzdelanie, skutočnosť ktorá
bola podstatná pre posúdenie podaného návrhu v zmysle uvedeného zákonného ustanovenia
v nadväznosti lehotu podľa § 250b ods. 1 O. s. p., t. j. aj na prípadné poskytnutie lehoty na
doplnenie návrhu, bol uznesením zo dňa 1. 8. 2008 vyzvaný na doplnenie nedostatkov
návrhu v rozsahu uvedenom v tomto uznesení. V doplnení návrhu sa navrhovateľ k otázke
svojho vzdelania nevyjadril, preto súd doručil návrh protistrane na vyjadrenie a až
z podkladov spisu zaslaného odporcom vyplynulo, že navrhovateľ má právnické vzdelanie.
Na základe zistenej skutočnosti súd dospel k záveru, že u navrhovateľa nebolo
povinné zastúpenie advokátom, preto posúdil ním podaný návrh ako podaný osobou
kvalifikovanou a pristúpil k preskúmaniu splnenia podmienky lehoty na podanie žaloby
stanovenej v § 250b ods. 1 na základe návrhu podaného navrhovateľom.
Vychádzal pri tom z ustanovení § 249 ods. 2 O. s. p. a za ním nasledujúceho
ustanovenia § 250b ods. 1 O. s. p. Podľa doterajšej súdnej praxe aj s ohľadom na
usporiadanie uvedených ustanovení je nutné ich vykladať tak, že žaloba musí byť podaná
v lehote 2 mesiacov so všetkými náležitosťami uvedenými v tomto ustanovení (okrem
prípadu, ak pôjde o povinné zastúpenie v zmysle § 250a O. s. p., kedy súd skúma tieto lehoty
až po poskytnutí poučenia v zmysle § 5 O. s. p.).
Na základe uvedeného potom Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že
návrh bol síce podaný v lehote podľa § 250b ods. 1 O. s. p., ale neobsahoval náležitosti
požadované v § 249 ods. 2, preto bolo nutné navrhovateľa na doplnenie vyzvať. V súlade
s § 250h ods. 1 O. s. p. však doplnenie návrhu mohol navrhovateľ urobiť len do uplynutia
lehoty podľa § 250b ods. 1 O. s. p., inak bolo potrebné na návrh hľadieť ako podaný
oneskorene.
Z uvedeného dôvodu (keďže k doplneniu návrhu navrhovateľom došlo až po zákonnej
lehote), súd musel konanie zastaviť.»
Sťažovateľ na základe výzvy ústavného súdu prostredníctvom svojej právnej
zástupkyne 16. septembra 2009 doručil stanovisko k vyjadreniu najvyššieho súdu, v ktorom
zopakoval časť svojej argumentácie už uvedenej v sťažnosti, resp. v plnom rozsahu zotrval
na svojich predchádzajúcich podaniach v uvedenej veci.
Najvyšší súd vo svojom podaní z 9. septembra 2009 a právna zástupkyňa sťažovateľa
v podaní z 29. septembra 2009 ústavnému súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci
konalo ústne pojednávanie, preto ústavný súd v súlade s § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil od ústneho pojednávania, keďže od neho nebolo možné očakávať ďalšie
objasnenie veci.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (čl. 144 ods. 1 a 2, čl. 152 ods. 4 ústavy).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach
a základných slobodách (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00,
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutie
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného
súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01).
Tieto zásady týkajúce sa vzťahu ústavného súdu a všeobecných súdov pri ochrane
ústavnosti, ktoré možno vyvodiť z doterajšej konštantnej judikatúry ústavného súdu, boli
relevantné aj v danej veci.
Zo spisového materiálu v predmetnej veci ústavný súd zistil, že sťažovateľ doručil
3. júla 2008 najvyššiemu súdu návrh na preskúmanie rozhodnutia výboru z 21. mája 2008,
ktoré mu bolo doručené 12. júna 2008. Najvyšší súd uznesením z 1. augusta 2008 vyzval
sťažovateľa na odstránenie vád podaného návrhu, okrem iného aj doplnenie dôvodov, resp.
rozsahu, v ktorom rozhodnutie výboru z 21. mája 2008 napáda v lehote 15 dní od jeho
doručenia (uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 12. augusta 2008). Sťažovateľ
prostredníctvom svojej advokátky odpovedal na túto výzvu podaním doručeným
najvyššiemu súdu 26. augusta 2008. Najvyšší súd konanie o návrhu sťažovateľa uznesením
zo 17. februára 2009 zastavil s poukazom na § 250b ods. 1 v spojení s § 250h ods. 1 OSP.
V rámci odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyšší súd okrem iného uviedol: „Zo
spisového materiálu, zaslaného na výzvu žalovaným, súd zistil, že žalobca napadnuté
rozhodnutie žalovaného prevzal dňa 12. 6. 2008, lehota na podanie žaloby na preskúmanie
tohto rozhodnutia v zmysle § 250b ods. 2 O. s. p. tým mala uplynúť dňom 12. 8. 2008.
Návrh podaný dňa 3. 7. 2008 bol preto podaný v lehote.
Vzhľadom k tomu, že podaný návrh nemal všetky náležitosti žaloby v zmysle § 249
ods. 2 O. s. p., pretože neobsahoval označenie rozhodnutia, ktoré napáda, vyjadrenie
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, v čom vidí žalobca nezákonnosť rozhodnutia
a aký konečný návrh robí, z návrhu taktiež nebolo zrejmé, či je v zmysle § 250a O. s. p.
potrebné zastúpenie žalobcu advokátom, preto súd uznesením zo dňa 1. 8. 2008 vyzval
žalobcu na odstránenie uvedených nedostatkov s poučením o následkoch v prípade
nesplnenia výzvy súdu.
Zásielka podľa záznamu poštového doručovateľa bola doručovaná dňa 7. 8. 2008,
uložená dňa 8. 8. 2008 a žalobca ju prevzal dňa 12. 8. 2008. Podaním dňa 26. 8. 2008
žalobca doplnil svoj návrh o skutočnosti požadované vo výzve a súčasne predložil
splnomocnenie udelené advokátke na jeho zastupovanie v tomto konaní.
Z uvedených ustanovení § 250b ods. 1 a § 250h ods. 1 O. s. p. však vyplýva, že
rozsah napadnutia preskúmavaného rozhodnutia, teda aj dôvody nezákonnosti, je nutné
uplatniť v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia správneho orgánu v poslednom
stupni.
Ak žalobca svoj návrh v zmysle uvedenej výzvy doplnil podaním dňa 26. 8. 2008,
došlo tak po uplynutí zákonnej lehoty, zameškanie ktorej nie je možné odpustiť. Preto
žalobu je nutné považovať za podanú oneskorene, dôvod ktorý je podľa § 250d ods. 3 O. s.
p. dôvodom na zastavenie konania.“
K porušeniu sťažovateľovho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy malo podľa sťažovateľa dôjsť v dôsledku nesprávnych záverov vyslovených
v napadnutom uznesení najvyššieho súdu, ku ktorým dospel nesprávnou interpretáciou
§ 250b ods. 1 OSP v spojení s § 250h ods. 1 OSP. Podľa právnych záverov vyslovených
v napadnutom uznesení musí byť žaloba o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu
neobsahujúca všetky zákonom predpísané náležitosti doplnená žalobcom v priebehu lehoty
uvedenej v § 250b ods. 1 OSP (lehota dvoch mesiacov plynúca od doručenia rozhodnutia
správneho orgánu v poslednom stupni), inak ju súd vzhľadom na § 250h ods. 1 OSP musí
odmietnuť ako oneskorene podanú.
Úlohou ústavného súdu v tejto veci bolo teda odpovedať na otázku, či najvyšší súd
v uvedenom prípade aplikoval ustanovenia § 250b ods. 1 OSP v spojení s § 250h ods. 1
OSP ústavne konformným spôsobom rešpektujúc účel a zmysel uvedenej právnej normy.
Podľa § 250b ods. 1 OSP žaloba sa musí podať do dvoch mesiacov od doručenia
rozhodnutia správneho orgánu v poslednom stupni, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje
inak. Zameškanie lehoty nemožno odpustiť.
Lehota ustanovená na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu
je lehotou prekluzívnou. Z hľadiska plynutia tejto prekluzívnej lehoty je podľa ustanovenia
§ 82 OSP dôležitý okamih podania návrhu na začatie konania bez ohľadu na skutočnosť, či
ide o perfektný návrh obsahujúci všetky zákonom predpísané náležitosti alebo neperfektný
návrh vyžadujúci si odstránenie jeho nedostatkov v zmysle § 43 OSP. Samotné podanie
žaloby o preskúmanie rozhodnutia v správnom konaní bez ohľadu na to, či spĺňa všetky
zákonné náležitosti, spôsobuje začatie súdneho konania s účinkami zachovania procesných
aj hmotnoprávnych lehôt.
Z uvedeného vyplýva, že už samotné doručenie žaloby o preskúmanie rozhodnutia
najvyššiemu súdu malo za následok zachovanie lehoty uvedenej v § 250b ods. 1 OSP a jej
neperfektnosť, resp. doplnenie uvedenej žaloby až po uplynutí tejto lehoty nemohlo mať za
následok jej zmeškanie.
V tejto súvislosti je potrebné vysporiadať sa aj s argumentáciou najvyššieho súdu
uvedenou v jeho vyjadrení, podľa ktorej žaloba sťažovateľa neobsahovala všetky náležitosti
podľa § 249 ods. 2 OSP „a z textu návrhu nebolo zrejmé, či má žalobca právnické
vzdelanie, skutočnosť ktorá bola podstatná pre posúdenie podaného návrhu v zmysle
uvedeného zákonného ustanovenia v nadväznosti lehotu podľa § 250b ods. 1 O. s. p., t. j. aj
na prípadné poskytnutie lehoty na doplnenie návrhu, bol uznesením zo dňa 1. 8. 2008
vyzvaný na doplnenie nedostatkov návrhu v rozsahu uvedenom v tomto uznesení. V doplnení
návrhu sa navrhovateľ k otázke svojho vzdelania nevyjadril, preto súd doručil návrh
protistrane na vyjadrenie a až z podkladov spisu zaslaného odporcom vyplynulo, že
navrhovateľ má právnické vzdelanie.
Na základe zistenej skutočnosti súd dospel k záveru, že u navrhovateľa nebolo
povinné zastúpenie advokátom, preto posúdil ním podaný návrh ako podaný osobou
kvalifikovanou a pristúpil k preskúmaniu splnenia podmienky lehoty na podanie žaloby
stanovenej v § 250b ods. 1 na základe návrhu podaného navrhovateľom.
Vychádzal pri tom z ustanovení § 249 ods. 2 O. s. p. a za ním nasledujúceho
ustanovenia § 250b ods. 1 O. s. p. Podľa doterajšej súdnej praxe aj s ohľadom na
usporiadanie uvedených ustanovení je nutné ich vykladať tak, že žaloba musí byť podaná
v lehote 2 mesiacov so všetkými náležitosťami uvedenými v tomto ustanovení (okrem
prípadu, ak pôjde o povinné zastúpenie v zmysle § 250a O. s. p., kedy súd skúma tieto lehoty
až po poskytnutí poučenia v zmysle § 5 O. s. p.).“.
Z uvedeného vyjadrenia najvyššieho súdu možno teda vyvodiť záver, podľa ktorého
pokiaľ sťažovateľ, ktorý podáva žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, má
právnické vzdelanie alebo je zastúpený advokátom, musí podať žalobu obsahujúcu všetky
zákonom predpísané náležitosti v lehote podľa § 250b ods. 1 OSP. Na rozdiel od účastníka
nezastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom, ktorý musí byť súdom po podaní
žaloby v súlade s § 5 OSP poučený o nedostatkoch žaloby a povinnom právom zastúpení.
Uvedený právny názor najvyššieho súdu však nemá oporu ani v jednotlivých
ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku a ani v samotnej judikatúre najvyššieho súdu.
V súlade so zásadou rovnosti účastníkov konania (čl. 47 ods. 2 a 3 ústavy) majú tak ako
účastník zastúpený advokátom, aj účastník konania nezastúpený rovnaké procesné práva,
ktoré im priznáva Občiansky súdny poriadok vrátane práva byť informovaný súdom, že
podanie je považované za nesprávne alebo neúplné, ako aj práva na základe súdnej výzvy
opraviť alebo doplniť vadné podanie. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje na judikatúru
najvyššieho súdu zaoberajúcu sa poučovacou povinnosťou súdov, napr. na rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 7/97, v ktorom najvyšší súd vyslovil, že súd je zbavený
povinnosti poučiť účastníka zastúpeného v konaní advokátom o jeho procesných právach
a povinnostiach len do takej miery, pokiaľ neposkytnutím poučenia nie je narušená rovnosť
účastníkov. Poučovacou povinnosťou súdu sa najvyšší súd zaoberal aj v rozsudku sp. zn.
4 Cdo 143/2006, pričom podľa právneho názoru vysloveného v ňom, pokiaľ procesný úkon
účastníka konania obsahuje zjavnú nesprávnosť, ktorej odstránenie nevyžaduje značnú
procesnú aktivitu súdu (napr. rozsiahle dokazovanie), súd je povinný dať účastníkovi
možnosť túto nesprávnosť napraviť ďalším procesným úkonom. Opak by bol ničím
neodôvodnený formalistický a svojvoľný postup, ktorý je v rozpore s princípom materiálnej
spravodlivosti reprezentovaným článkom 1 ústavy a ustanovením § 1 a § 117 ods. 1 OSP,
a tým aj v rozpore s čl. 46 ods. 1 ústavy.
Z uvedeného vyplýva, že napriek tomu, že sťažovateľ má právnické vzdelanie,
v záujme zachovania jeho práv, predovšetkým práva na rovnosť účastníkov konania, bolo
povinnosťou najvyššieho súdu v danej veci vyzvať ho na odstránenie nedostatkov. Najvyšší
súd napokon v tomto konaní tak aj postupoval a sťažovateľa na odstránenie nedostatkov
vyzval, avšak v napadnutom uznesení už k podaniu sťažovateľa doručenému
prostredníctvom jeho právnej zástupkyne, ktorým reagoval na jeho výzvu, vôbec
neprihliadal, pretože dospel k záveru, že s prihliadnutím k § 250 h ods. 1 OSP k doplneniu
žaloby nemôže dôjsť po lehote uvedenej v § 250b ods. 1 OSP.
Nemožnosť doplniť náležitosti podanej žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho
orgánu (špeciálne dôvodov nezákonnosti, resp. rozsahu, v ktorom sa rozhodnutie správneho
orgánu napáda) po lehote uvedenej v § 250b ods. 1 OSP najvyšší súd v napadnutom
uznesení odôvodnil poukázaním na ustanovenie § 250h ods. 1 OSP.
Podľa § 250h ods. 1 OSP až do rozhodnutia súdu môže žalobca rozsah napadnutia
správneho rozhodnutia obmedziť; rozšíriť ho môže len v lehote podľa § 250b.
Účelom § 250h ods. 1 OSP je zakotviť koncentračnú zásadu v rámci konania
o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu, na základe ktorej už sťažovateľ v priebehu
tohto konania nemôže rozšíriť jeho predmet, len ho obmedziť.
V danom prípade je podľa ústavného súdu pri aplikácii uvedených ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku (predovšetkým § 250b ods. 1 a § 250h ods. 1) potrebné
rozlišovať medzi určením predmetu konania a rozšírením predmetu konania. Postup súdu
podľa § 43 OSP v spojení s § 246c OSP smerujúci k odstráneniu nedostatkov žaloby
sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vedie síce k doplneniu náležitostí
žaloby až po uplynutí lehoty ustanovenej v § 250b ods. 1 OSP, avšak dochádza ním len
k určeniu alebo špecifikácii samotného predmetu konania zo strany sťažovateľa, a nie
k rozšíreniu rozsahu predmetu konania podľa § 250h ods. 1 OSP. Potreba aplikácie
uvedených ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v súlade s ochranou záujmov
účastníkov konania je v danom prípade znásobená jednoinštančnosťou tohto súdneho
konania (proti rozhodnutiu najvyššieho súdu nie je prípustný opravný prostriedok podľa
§ 246c OSP). Postup, v ktorom musí najskôr dôjsť k odstráneniu nedostatkov žaloby
o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu a až následne k rozhodovaniu o nej, navyše
predpokladá aj § 246c OSP (odkazujúci na riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené
v tejto časti, na primerané použitie ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti Občianskeho
súdneho poriadku) v spojení s § 43 OSP, ako aj § 250d ods. 3 OSP (povinnosť súdu zastaviť
konanie o podanej žalobe určuje, len ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých
odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby).
Vzhľadom na uvedené podľa názoru ústavného súdu možno konštatovať, že postup
najvyššieho súdu, v rámci ktorého v napadnutom uznesení aplikoval v danej veci § 250b
ods. 1 OSP v spojení s § 250h ods. 1 OSP, popiera zmysel a účel ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku (predovšetkým § 250b ods. 1 OSP, § 250h ods. 1 OSP, ako aj § 43 OSP
v spojení s § 246c OSP), a nie je ním zaručená ochrana práv účastníka konania.
Z uvedeného vyplýva, že postup súdu rešpektujúci práva a právom chránené záujmy
účastníkov konania v prípade podania neperfektnej žaloby o preskúmanie rozhodnutia
správneho orgánu, resp. žaloby nespĺňajúcej všetky zákonné náležitosti znamená, že
koncentračná zásada vyjadrená v § 250h ods. 1 OSP nadobudne účinnosť až po doplnení
podania sťažovateľom podľa § 43 OSP v spojení s § 246c OSP, a to aj v prípade, ak
k odstráneniu nedostatkov podanej žaloby dôjde až po lehote uvedenej v § 250b ods. 1 OSP.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že už uvedený právny názor
vyslovený v uznesení najvyššieho súdu zo 17. februára 2009 vybočuje z medzí ústavne
konformného výkladu a aplikácie ustanovení Občianskeho súdneho poriadku
(predovšetkým jeho § 250b ods. 1 a § 250h ods. 1), a preto týmto uznesením došlo
k sťažovateľom namietanému porušeniu označených práv.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy, pozn.), a zruší také rozhodnutie,
opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1
ústavy, pozn.) vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie
konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné,
prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1 (čl. 127 ods. 1 ústavy,
pozn.), obnovil stav pred porušením.
Keďže napadnutým uznesením najvyššieho súdu zo 17. februára 2009 došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ústavný súd toto
uznesenie zrušil (čl. 127 ods. 2 ústavy v spojení s § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde)
a vrátil vec najvyššiemu súdu na ďalšie konanie [čl. 127 ods. 2 v spojení s podľa § 56 ods. 3
písm. b) zákona o ústavnom súde], v ktorom bude viazaný právnym názorom ústavného
súdu (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde).
Sťažovateľ prostredníctvom svojej advokátky JUDr. A. C. požiadal o úhradu trov
konania v sume 241,76 €, ktoré špecifikoval ako odmenu za štyri úkony právnej služby
vrátane režijného paušálu.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti
Slovenskej republiky č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie
právnych služieb v znení neskorších predpisov s tým, že predmet konania podľa čl. 127
ústavy pred ústavným súdom, ktorým sú základné práva a slobody a ktorých porušenie
sťažovateľ namieta, v zásade nie je oceniteľný peniazmi. Základná sadzba tarifnej odmeny
za jeden úkon právnej služby uskutočnený v období od 1. januára 2009 v konaní pred
ústavným súdom predstavuje 115,90 € a hodnota režijného paušálu je 6,95 €.
Za účelne vykonané úkony právnej služby v tejto veci ústavný súd považoval právny
úkon prevzatia a prípravy zastúpenia vrátane prvej porady s klientom a právny úkon
spísania sťažnosti. Vzhľadom na to, že trovy konania požadované sťažovateľom
neprekračovali sumu podľa uvedenej vyhlášky (odmena za dva úkony právnej služby
vrátane režijného paušálu predstavuje sumu 245,70 €), ústavný súd ich priznal v sume ním
požadovanej.
Priznanú úhradu trov právneho zastúpenia je najvyšší súd povinný zaplatiť na účet
právnej zástupkyne sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho
doručenia účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. októbra 2009