Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 316/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Trenčíne č. k. -25 z 30. marca 2011,

č. k. -18 z 27. apríla 2011, č. k. -19 z 27. apríla 2011,

č. k. -19 z 15. apríla 2011, č. k. -23 z 27. apríla 2011

a č. k. -42 z 31. marca 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej

vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 4. júla 2011

a 7. júla 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. , sp. zn. , sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. ,

ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu

v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) č. k. -25 z 30. marca 2011,

č. k. -18 z 27. apríla 2011, č. k. -19 z 27. apríla 2011,

č. k. -19 z 15. apríla 2011, č. k. -23 z 27. apríla 2011

a č. k. -42 z 31. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského

súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla šiestim fyzickým osobám úvery v sume od 165,97 €

do 663,88 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v desiatich

mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ), šiestich mesačných

splátkach (vec vedená pod sp. zn. ), v dvanástich mesačných splátkach (veci

vedené pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn. )

a v ôsmich mesačných splátkach (vec vedená pod Rvp 1683/2011). Vzhľadom

na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe idúcich splátok, dostali sa

do omeškania.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka potom, ako opakovane

bezúspešne vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom B., v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 25. októbra

2007 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 16. februára 2008 bol podaný návrh

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného Okresným súdom Trenčín (ďalej len „okresný súd“) 23. apríla 2008

začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. -14

z 12. januára 2011 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka

31. januára 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k.

-25 z 30. marca 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne

a právne správne.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka potom, ako opakovane

bezúspešne vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom B., v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 16. júla

2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 5. augusta 2009 bol podaný návrh

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného okresným súdom 24. septembra 2009 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd ex officio uznesením č. k. -10 z 13. januára 2011 exekúciu

zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 9. februára 2011 odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -18 z 27. apríla 2011 tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka potom, ako opakovane

bezúspešne vyzvala dlžníčku na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom B., v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 28. mája

2009 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 20. júna 2009 bol podaný návrh

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného okresným súdom 28. júla 2009 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd ex officio uznesením č. k. -10 z 13. januára 2011 exekúciu

zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 10. februára 2011 odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -19 z 27. apríla 2011 tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

4. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka potom, ako opakovane

bezúspešne vyzvala dlžníčku na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom B., v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 3. mája

2007 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 20. júna 2007 bol podaný návrh

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného okresným súdom 10. septembra 2007 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd ex officio uznesením č. k. -10 z 12. januára 2011 exekúciu

zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 31. januára 2011 odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -19 z 15. apríla 2011 tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

5. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka potom, ako opakovane

bezúspešne vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom B., v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 26. júna

2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 6. septembra 2008 bol podaný návrh

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného okresným súdom 3. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd ex officio uznesením č. k. -11 z 26. januára 2011 exekúciu

zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 16. februára 2011 odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -23 z 27. apríla 2011 tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

6. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka potom, ako opakovane

bezúspešne vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom B., v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa

8. novembra 2007 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 26. februára 2008 bol podaný

návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného okresným súdom 24. apríla 2008 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd ex officio uznesením č. k. -29 z 12. januára 2011 exekúciu

zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 7. februára 2011 odvolanie, o ktorom

rozhodol krajský súd uznesením č. k. -42 z 31. marca 2011 tak, že

uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:

«... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky]

užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období

od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie

sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo

exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, tj. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľ[ky] okresným súdom a krajským súdom

v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných

rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov

konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä

predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie

účastníkom konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy

v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je

významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných

dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver] poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[la] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia

v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.

V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť

určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...

Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne

užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný

vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený

na základe zákona.»

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu č. k. -25

z 30. marca 2011, č. k. -18 z 27. apríla 2011, č. k. -19

z 27. apríla 2011, č. k. -19 z 15. apríla 2011, č. k. -23

z 27. apríla 2011 a č. k. -42 z 31. marca 2011, ktorými podľa jej názoru

došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský

súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez tohto, aby sa mala

možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia

exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie

majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú

súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti

ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu, t. j. v okolnostiach namietaných prípadov rozhodcovský rozsudok.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -25 z 30. marca 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -14 z 12. januára 2011, ktorým tento exekúciu zastavil,

ako vecne a právne správne v súlade s odôvodňujúc svoje potvrdzujúce

uznesenie okrem iného tým, že «Preskúmaním odvolací súd zistil, že súd prvého stupňa

vo svojom rozhodnutí správne aplikoval príslušné právne predpisy, ktoré aj správne vyložil.

Správne vychádzal z ust. § 57 ods. 2, 3 Exekučného poriadku a ustanovenia § 45 ods. 2 zák.

č. o rozhodcovskom konaní, ktoré ukladá súdu zastaviť výkon

rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom

konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/ (ak rozhodcovský rozsudok má

nedostatok uvedený v § 40 písm. a/, b/, alebo ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom). Zo znenia ustanovenia

explicitne vyplýva, že pri zistení dôvodov uvedených v citovanom zákonnom ustanovení súd

výkon rozhodcovského rozsudku zastaví bez ohľadu na štádium, v akom sa výkon

rozhodnutia, prípadne exekúcia nachádza.

Pre posúdenie dôvodu na postup podľa § 45 ods. 2 zákona o rozhodcovskom konaní,

sa súd prvého stupňa správne zaoberal existenciou dôvodu pre uvedený postup podľa § 45

ods. 1 písm. c/ citovaného zákona, t. j. či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka

rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo

odporuje dobrým mravom.

Pri posudzovaní exekučného titulu z aspektov ust. § 45 ods. 1 písm. c/ zák.

č. správne súd prvého stupňa vychádzal z ust. a a ,

a Smernice 93/13/T-S a zisťoval, či úverová zmluva, na základe

ktorej bol priznaný nárok oprávnenému, neobsahuje takú podmienku, ktorá má nekalý

charakter a je preto absolútne neplatná. Správne pri skúmaní dospel k záveru, že

rozhodcovská doložka má charakter nekalej podmienky, keďže spôsobuje v právach

a povinnostiach zmluvných strán značnú nerovnováhu (

v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy). Rozhodcovskú doložku vo Všeobecných

obchodných podmienok správne považoval súd prvého stupňa za nekalú, postihnutú

sankciou absolútnej neplatnosti.

Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 05. 04. 1993 o neprimeraných podmienkach

v spotrebiteľských zmluvách, nemá ako prameň komunitárneho práva horizontálny priamy

účinok, ale existuje komunitárna povinnosť interpretovať vnútroštátne právo komunitárne

komfortným spôsobom. Smernica podľa čl. 1 písm. q/ Prílohy považuje riešenie sporov

zo spotrebiteľských zmlúv v rozhodcovskom konaní za ustanovenie neprimerané. Zákaz

neprimeranosti je tu potrebné chápať tak, že podnikateľ ako druhá zmluvná strana

spotrebiteľskej zmluvy nesmie zneužívať svoje silnejšie postavenie – dané tým, že spotrebiteľ

nie je fakticky schopný presadiť akékoľvek zmeny formulárových zmluvných podmienok, a

že pri úverových zmluvách koná spotrebiteľ vlastne pod tlakom finančnej tiesne a tak

podnikateľ vlastne môže získať nefair výhody, ktorou je aj prenesenie sporu zo sústavy

nezávislých súdov na rozhodcu, s ktorým podnikateľ dlhodobo spolupracuje, poskytuje mu

zdroj príjmu, v konaní nie je potrebné nariaďovať pojednávanie, sú vylúčené opravné

prostriedky.

Za neprimeranú je potrebné považovať rozhodcovskú doložku aj v danej veci, ktorá

je súčasťou Všeobecných obchodných podmienok, ktoré predkladal oprávnený povinnému

na formulári, pričom jej obsah povinný ani nemohol ovplyvniť. Z uvedenej doložky nie je

transparentné, akým spôsobom a kto bude objektívnym rozhodcom pre riešenie sporu medzi

účastníkmi, nie je možné z tejto doložky zistiť ani to, kde sa vlastne „dohodnutý“

rozhodcovský súd nachádza.

Ak sa oprávnený domnieva, že exekučný súd nemá právomoc sa zaoberať v rámci

postupu podľa § 44 ods. 1 samotným obsahom úverovej zmluvy, teda dojednanými

podmienkami, vrátane rozhodcovskej doložky, odvolací sud akcentuje osobitnú právnu

úpravu v ust. , z ktorej pre súd vyplýva povinnosť ex offo sa

zaoberať exekučným titulom. Ak exekučný titul bol vydaný na základe spotrebiteľského

úveru, ktorého dojednania musia byť v súlade s ust. ,

nemôžu obsahovať práva a povinnosti, ktoré nie sú v rovnováhe, a preto sú považované

za nekalé a sankcionované absolútnou neplatnosťou, v dôsledku čoho samotnému

exekučnému titulu možno odoprieť vykonateľnosť.

Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho

súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C-168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore

zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska

jeho platnosti, resp. nulity takého rozhodcovského rozhodnutia a nie je potrebné jeho

prípadné zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.».

II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -18 z 27. apríla 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -10 z 13. januára 2011, ktorým tento exekúciu

zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s a vysporiadavajúc sa

s odvolacími dôvodmi uplatnenými sťažovateľkou takto:

«Správny bol záver súdu prvého stupňa o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky

z dôvodu, že spôsobuje hrubý nepomer v právach a povinnostiach medzi oprávneným

a povinným v neprospech povinného. V tomto smere odvolací súd poukazuje na to, že

v každej fáze exekučného konania je exekučný súd ex offo povinný skúmať, či tu nie je daný

niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel exekúciu zastaviť. Takúto možnosť mu poskytuje

, o rozhodcovskom konaní. Exekúciu možno zastaviť

podľa § 57 ods. 2 Ex. por. aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení Ex. por. alebo osobitného

zákona. Ustanovenie o rozhodcovskom konaní ukladá súdu

zastaviť výkon rozhodcovského rozsudku alebo exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí

v rozhodcovskom konaní nedostatky uvedené v ods. 1 písm. b/ alebo c/ citovaného zákona,

teda najmä ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým

mravom. Pred zastavením exekúcie alebo exekučného konania sa potom súd zaoberá

zisťovaním najmä, či rozhodcovský rozsudok nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania

na takéto plnenie. Neobstojí ani námietka zo strany oprávneného, že v štádiu, keď už bolo

vydané poverenie, exekučný súd nie je oprávnený ďalej skúmať exekučný titul, keďže ako je

uvedené vyššie dôvody pre zastavenie exekúcie exekučný súd skúma v každej fáze

exekučného konania.

Treba zdôrazniť, že napriek tomu, že zastaveniu exekúcie predchádzalo poverenie

súdnemu exekútorovi, exekútor plnenie ešte nevymohol. Povinnosťou súdu je postarať sa

o to, aby spotrebiteľa nekalé podmienky nezaväzovali, pričom táto povinnosť trvá počas

celého exekučného konania.

Odvolací súd dáva do pozorností, že pri nekalej povahe rozhodcovskej doložky nie je

možné rozdeliť exekúciu na dovolenú a nedovolenú, a preto, na rozdiel od iných zmluvných

podmienok, nekalá povaha rozhodcovskej doložky dopadá na celé exekučné konanie.

Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa

, ako vecne správne potvrdil a v podrobnostiach odkazuje

na odôvodnenie tohto rozhodnutia, s ktorým sa v celom rozsahu stotožňuje.»

II.2.3 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -19 z 27. apríla 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -10 z 13. januára 2011, ktorým tento exekúciu

zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s a odôvodňujúc svoje

potvrdzujúce uznesenie obdobne ako v exekučnej veci sťažovateľky ním vedenej pod sp. zn.

16 CoE/81/2011.

II.2.4 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -19 z 15. apríla 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -10 z 12. januára 2011, ktorým tento exekúciu

zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s a , pričom svoje

potvrdzujúce uznesenie založil na rovnakých dôvodoch ako v obdobných exekučných

veciach sťažovateľky ním vedených pod sp. zn. a sp. zn. .

II.2.5 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -23 z 27. apríla 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -11 z 26. januára 2011, ktorým tento exekúciu

zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s a , pričom svoje

potvrdzujúce uznesenie založil na rovnakých dôvodoch ako v obdobných exekučných

veciach sťažovateľky ním vedených pod sp. zn. , sp. zn.

a sp. zn. .

II.2.6 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -42 z 31. marca 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -29 z 12. januára 2011, ktorým tento exekúciu zastavil,

ako vecne a právne správne v súlade s , uvádzajúc k námietke

sťažovateľky k aplikácii smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 v danej veci, že

„smernice vydávané v rámci tzv. európskeho práva sú pre členské štáty záväzné len pokiaľ

ich členský štát neimplementuje do svojho právneho poriadku... podľa článku 288 Zmluvy

o Európskej únii smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je určená, pokiaľ ide

o výsledok, ktorý sa má dosiahnuť. Členské štáty majú širokú možnosť voľby, akú formu

implementácie príslušnej smernice do svojho právneho poriadku zvolia. Smernica Rady

93/13/EHS z 05. 04. 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách bola

implementovaná do slovenského právneho poriadku dňom 01. 04. 2004 zákonom

č. z 02. 03. 2004, ktorým sa mení a dopĺňa Občiansky

zákonník v znení neskorších predpisov (do ustanovenia §§ 52 až 54 Občianskeho

zákonníka). Súd prvého stupňa však okrem toho, že skúmal povahu plnenia priznaného

v rozhodcovskom rozsudku i z pohľadu uvedenej smernice, toto plnenie posudzoval aj podľa

a nasl. , teda aplikoval aj správny právny predpis, do ktorého

bola táto smernica implementovaná. Pokiaľ ide o námietku oprávneného, že súd prvého

stupňa skúmal rozhodcovský rozsudok už pri rozhodovaní o udelení poverenia súdnemu

exekútorovi, kedy uznal exekučný titul za súladný so zákonom, na základe čoho udelil

súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie, odvolací súd uvádza, že udelenie

poverenia na vykonanie exekúcie nie je také procesné rozhodnutie, ktoré by vylučovalo

čiastočné alebo úplné zastavenie exekúcie pre nesúlad exekučného titulu zo zákonom.

Takýto postup je zákonný, výslovne upravený v ,

o rozhodcovskom konaní. Keďže súd je oprávnený v každom štádiu exekučného konania

skúmať z úradnej povinnosti, či tu nie je daný niektorý z dôvodov, pre ktorý by musel

exekúciu zastaviť, samotné udelenie poverenia na vykonanie exekúcie preto nie je

prekážkou pre rozhodnutie o zastavení exekúcie, keď sú preto splnené podmienky.“.

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých

uznesení krajského súdu upriamuje pozornosť aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára

2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po formálnej

a materiálnej stránke. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,

aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku, o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov a podstatné na posúdenie veci interpretoval

a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , ).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo

k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom

interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ak celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júla 2011