Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 317/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. a sp. zn. vo veci

namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 28. februára 2011 a č. k.

-46 z 25. februára 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. júla 2011

doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod

sp. zn. a sp. zn. , ktorými namieta porušenie svojho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 28. februára 2011 a č. k. -46 z 25. februára 2011

(ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla dvom fyzickým osobám úvery v sume 464,71 €

a 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v dvanástich

mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe

idúcich splátok, dostali sa do omeškania.

Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka potom, ako bezúspešne

opakovane vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom B., v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 5. júna

2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 4. septembra 2008 bol podaný návrh na

vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia

udeleného Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) 4. novembra

2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k.

-15 z 20. apríla 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala

sťažovateľka 12. mája 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 28. februára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne

a právne správne.

Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka potom, ako bezúspešne

opakovane vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom B., v súlade

s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 23. augusta

2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 12. decembra 2008 bol podaný návrh

na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe

poverenia udeleného okresným súdom 26. januára 2009 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd ex officio uznesením č. k. -15 z 15. marca 2010 exekúciu zastavil.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 6. apríla 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol

krajský súd uznesením č. k. -46 z 25. februára 2011 tak, že uznesenie

okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:

«... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky]

užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období

od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie

sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo

exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, tj. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľ[ky] okresným súdom a krajským súdom

v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných

rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov

konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä

predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie

účastníkom konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy

v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je

významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných

dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[la] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia

v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.

V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť

určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...

Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne

užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný

vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený

na základe zákona.»

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu sp. zn.

z 28. februára 2011 a č. k. -46 z 25. februára 2011, ktorými podľa jej názoru

došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský

súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez tohto, aby sa mala

možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia

exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie

majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú

súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti

ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu, t. j. v okolnostiach namietaných prípadov rozhodcovský rozsudok.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 28. februára 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -15 z 20. apríla 2010 (v spojení s dopĺňacím uznesením

č. k. -35 z 22. septembra 2010), ktorým tento exekúciu vedenú súdnym

exekútorom JUDr. Krutým pod sp. zn. EX 7807/2008 zastavil, ako vecne a právne správne

v súlade s , stotožňujúc sa s názorom okresného súdu, že «v priebehu

exekučného konania (nielen pred udelením poverenia) je exekučný súd oprávnený skúmať

exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v §45 zák.

č. o rozhodcovskom konaní a teda zisťovať, či tento rozhodcovský rozsudok

netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a/ alebo b/ citovaného zákona, alebo či

nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,

právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, nie je pritom viazaný účinkami

takéhoto rozsudku v zmysle § 35 citovaného zákona v spojení s § 159 0. s. p. Takýto názor

možno vyvodiť aj z rozhodnutia európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro,

z ktorého je zrejmé, že má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti

rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé

podmienky a to aj v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám

nepodal.

Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že zmluva o úvere

uzatvorená medzi oprávneným a povinným má charakter zmluvy spotrebiteľskej, a preto sa

na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Z tohto pohľadu nie je

potom významné, či na uvedený právny vzťah by sa vzťahoval zákon o spotrebiteľských

úveroch, pretože ako vyplynulo z uzatvorenej zmluvy o úvere (označená ako ýzmlouva

v zmysle a nasl. , nespôsobuje vylúčenie noriem určených

na ochranu spotrebiteľa ( ). Spotrebiteľským vzťahom je

okrem iného vlastné slabšie postavenie spotrebiteľa, tomu zodpovedá povinnosť súdu

poskytnúť mu v tomto fakticky nerovnom postavení náležitú ochranu. Uvedená povinnosť sa

viaže aj k činnosti a postupu „exekučného súdu“ aj vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom

vyjadrená v , (predtlačená zmluva, nemožnosť dojednať

individuálne podmienky, predtlačené všeobecné podmienky poskytnutia úveru). Ak sa potom

obsah zmluvy má riadiť ustanoveniami , je nepochybné, že

dohodnuté úroky z omeškania medzi oprávneným a povinným v zmluve o úvere a následne

priznané aj exekučným titulom – rozhodcovským rozsudkom sú v rozpore s normami

určenými na ochranu spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov odporuje ustanoveniu § 517

Navyše sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že už samotné pojednanie rozhodcovskej

doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej doložky

a následne konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá

ochrana, ktorú mu poskytujú ust. a nasl. , pričom záver

o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska

Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08, zo dňa 4. 6. 2009, v ktorom súdny dvor konštatuje, že

vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorená medzi spotrebiteľom a dodávateľom

v zmysle Smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva

právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo

predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako

nekalá. Podľa stanoviska súdneho dvora, teda spĺňa všetky podmienky nekalosti už len

dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd,

resp. rozhodcovský súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo a teda nie všeobecný súd

spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu rozhodcovskej doložky

nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený

oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je možné

vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená súdnym dvorom v rozsudku G-40/08,

zo dňa 6. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny súd ktorý rozhoduje o návrhu na výkon

právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí

hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami, potrebnými na tento

účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, uvedenej v zmluve medzi

podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných

pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných, prostriedkov

vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky

dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby

spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny poriadok nielenže

umožňuje, ale priamo zákonom ukladá (§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez

návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku, ak tento

nerešpektuje postavenie spotrebiteľa. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž

prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku. Formálne a materiálne podmienky exekučného titulu je možné skúmať, v

ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.».

II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením č. k. -46 z 25. februára 2011 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -15 z 15. marca 2010 (v spojení s dopĺňacím

uznesením č. k. -40 z 12. novembra 2010), ktorým tento exekúciu zastavil ako

vecne a právne správne v súlade s a vysporiadavajúc sa s odvolacími

dôvodmi uplatnenými sťažovateľkou takto:

«Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci

vznesené, a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového

súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej

veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157

ods. 2 Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v bližších

podrobnostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa v odvolacom

konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219

ods. 2

Na doplnenie odvolací súd uvádza, že exekučný súd je v exekučnom konaní

oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v

Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, teda či tento netrpí

nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a/ alebo b/ citovaného zákona alebo či nezaväzuje

účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom

nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takého

rozsudku v zmysle cit. zákona v spojení s . Takýto

názor možno vyvodiť aj z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro,

z ktorého je zrejmé, že má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti

rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé

podmienky, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku

sám nepodal.

Odvolací súd má za to, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným

má charakter zmluvy spotrebiteľskej, túto skutočnosť potvrdil aj sám oprávnený v odvolaní,

preto sa na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Práva

spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany je potrebné chrániť extenzívnym spôsobom.

Uvedený trend nastolil Európsky súdny dvor vo viacerých rozsudkoch (rozsudok zo dňa

04. 10. 2007 Rampion a Godard C-429/05, v ktorom vyslovil, že spotrebiteľ nemá

prostriedky na právne zastúpenie, preto má úlohu právneho zástupcu suplovať sám súd).

Ani skutočnosť, že zmluvné strany založili svoj právny vzťah podľa Obchodného

zákonníka, nespôsobuje vylúčenie noriem určených na ochranu spotrebiteľa (§ 54 ods. 1

).

Vzhľadom na vyššie uvedené považuje odvolací súd postup prvostupňového súdu, pri

ktorom preskúmaval obsah exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, za správny

a s jeho závermi sa v celom rozsahu stotožnil.

Navyše sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že už samotné dojednanie rozhodcovskej

doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej doložky

a následné konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá

ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia a nasl.

(v nadväznosti na smernicu č. 93/13/EHS). Záver o neprimeranej povahe predmetnej

rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci

C-243/08 zo dňa 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsebet Sustikné Gyöfri bod 40,

v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej

medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola

individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy

súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky

podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora

spĺňa všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov

zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie

všeobecný súd spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu

rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský

súd zvolený oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku

je možné vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená Súdnym dvorom v rozsudku

C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL zo dňa 06. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny

súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol

vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými

okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej

doložky uvedenej v zmluve medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa

vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných

opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu

súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú

s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny

poriadok nielenže umožňuje, ale priamo zákonom ukladá (v tomto prípade ustanovením

§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe

rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla

za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského

rozsudku.».

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých

uznesení krajského súdu upriamuje pozornosť aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára

2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po formálnej

a materiálnej stránke. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,

aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku, o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov a podstatné na posúdenie veci aj s poukazom

na judikatúru a stanoviská Súdneho dvora Európskej únie interpretoval a aplikoval ústavne

konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,

a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , ).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo

k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom

interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ak celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 28. júna 2011