Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 317/2011
PDF · 339.21 KB
No categories available
IV. ÚS 317/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 28. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa
a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 1684/2011 a sp. zn. Rvp 1691/2011 vo veci
namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9 CoE/41/2011 z 28. februára 2011 a č. k.
8 CoE/14/2011-46 z 25. februára 2011 a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1684/2011 a
sp. zn. Rvp 1691/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej
neopodstatnenosti.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 7. júla 2011
doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod
sp. zn. Rvp 1684/2011 a sp. zn. Rvp 1691/2011, ktorými namieta porušenie svojho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 9 CoE/41/2011 z 28. februára 2011 a č. k. 8 CoE/14/2011-46 z 25. februára 2011
(ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla dvom fyzickým osobám úvery v sume 464,71 €
a 398,33 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v dvanástich
mesačných splátkach. Vzhľadom na skutočnosť, že dlžníci neuhradili niekoľko po sebe
idúcich splátok, dostali sa do omeškania.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1684/2011 sťažovateľka potom, ako bezúspešne
opakovane vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred
rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom B., v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 5. júna
2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 4. septembra 2008 bol podaný návrh na
vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia
udeleného Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) 4. novembra
2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k.
7 Er/577/2008-15 z 20. apríla 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala
sťažovateľka 12. mája 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.
9 CoE/41/2011 z 28. februára 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne
a právne správne.
Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1691/2011 sťažovateľka potom, ako bezúspešne
opakovane vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred
rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s., so sídlom B., v súlade
s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 23. augusta
2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 12. decembra 2008 bol podaný návrh
na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe
poverenia udeleného okresným súdom 26. januára 2009 začal nútený výkon rozhodnutia.
Okresný súd ex officio uznesením č. k. 8 Er/12/2009-15 z 15. marca 2010 exekúciu zastavil.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 6. apríla 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol
krajský súd uznesením č. k. 8 CoE/14/2011-46 z 25. februára 2011 tak, že uznesenie
okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:
«... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním
poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril
sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky]
užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným
výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.
Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]
alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto
konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu
konania o zastavení exekúcie.
Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán,
keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného
z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu
istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia
na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.
Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký
verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve
v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období
od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie
sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo
exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.
Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný
záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v
exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie
bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo
povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované
rovné postavenie, tj. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj
návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.
V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný
záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv
účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez
návrhu.
Ďalším porušením práva sťažovateľ[ky] okresným súdom a krajským súdom
v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných
rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov
konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä
predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie
účastníkom konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy
v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je
významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných
dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...
Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie
peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy
spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu
vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[la] majetok
(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)
právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť
nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje
právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia
v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem
vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí
(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.
V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť
určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...
Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva
pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím
znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere
nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom
súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami
Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku
sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne
užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný
vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený
na základe zákona.»
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý
proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté
uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané
oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť
ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu
toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného
súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,
pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí
na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).
Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému
súdu vyjadruje svoje výhrady proti uzneseniam krajského súdu sp. zn. 9 CoE/41/2011
z 28. februára 2011 a č. k. 8 CoE/14/2011-46 z 25. februára 2011, ktorými podľa jej názoru
došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský
súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez tohto, aby sa mala
možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia
exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie
majetku od povinných.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť
na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 1684/2011 a sp. zn. Rvp 1691/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú
súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom
súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6
ods. 1 dohovoru
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo
aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa
jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)
právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti
exekučného titulu, t. j. v okolnostiach namietaných prípadov rozhodcovský rozsudok.
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo
na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1684/2011
Krajský súd uznesením sp. zn. 9 CoE/41/2011 z 28. februára 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 7 Er/577/2008-15 z 20. apríla 2010 (v spojení s dopĺňacím uznesením
č. k. 7 Er/577/2008-35 z 22. septembra 2010), ktorým tento exekúciu vedenú súdnym
exekútorom JUDr. Krutým pod sp. zn. EX 7807/2008 zastavil, ako vecne a právne správne
v súlade s § 219 ods. 2 OSP, stotožňujúc sa s názorom okresného súdu, že «v priebehu
exekučného konania (nielen pred udelením poverenia) je exekučný súd oprávnený skúmať
exekučný titul, v tomto prípade rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v §45 zák.
č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní a teda zisťovať, či tento rozhodcovský rozsudok
netrpí nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a/ alebo b/ citovaného zákona, alebo či
nezaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné,
právom nedovolené alebo odporuje dobrým mravom, nie je pritom viazaný účinkami
takéhoto rozsudku v zmysle § 35 citovaného zákona v spojení s § 159 0. s. p. Takýto názor
možno vyvodiť aj z rozhodnutia európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro,
z ktorého je zrejmé, že má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti
rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé
podmienky a to aj v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku sám
nepodal.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu, že zmluva o úvere
uzatvorená medzi oprávneným a povinným má charakter zmluvy spotrebiteľskej, a preto sa
na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Z tohto pohľadu nie je
potom významné, či na uvedený právny vzťah by sa vzťahoval zákon o spotrebiteľských
úveroch, pretože ako vyplynulo z uzatvorenej zmluvy o úvere (označená ako ýzmlouva
v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, nespôsobuje vylúčenie noriem určených
na ochranu spotrebiteľa (§ 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľským vzťahom je
okrem iného vlastné slabšie postavenie spotrebiteľa, tomu zodpovedá povinnosť súdu
poskytnúť mu v tomto fakticky nerovnom postavení náležitú ochranu. Uvedená povinnosť sa
viaže aj k činnosti a postupu „exekučného súdu“ aj vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom
vyjadrená v § 45 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z. z. (predtlačená zmluva, nemožnosť dojednať
individuálne podmienky, predtlačené všeobecné podmienky poskytnutia úveru). Ak sa potom
obsah zmluvy má riadiť ustanoveniami Občianskeho zákonníka, je nepochybné, že
dohodnuté úroky z omeškania medzi oprávneným a povinným v zmluve o úvere a následne
priznané aj exekučným titulom – rozhodcovským rozsudkom sú v rozpore s normami
určenými na ochranu spotrebiteľa. Priznaná výška úrokov odporuje ustanoveniu § 517
Občianskeho zákonníka v nadväznosti na ustanovenia Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
Navyše sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že už samotné pojednanie rozhodcovskej
doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej doložky
a následne konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, pričom záver
o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska
Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08, zo dňa 4. 6. 2009, v ktorom súdny dvor konštatuje, že
vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorená medzi spotrebiteľom a dodávateľom
v zmysle Smernice (93/13/EHS), ktorá nebola individuálne dohodnutá a ktorá priznáva
právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo
predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako
nekalá. Podľa stanoviska súdneho dvora, teda spĺňa všetky podmienky nekalosti už len
dojednanie, že príslušným na riešenie sporov zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd,
resp. rozhodcovský súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo a teda nie všeobecný súd
spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu rozhodcovskej doložky
nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský súd zvolený
oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku je možné
vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená súdnym dvorom v rozsudku G-40/08,
zo dňa 6. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny súd ktorý rozhoduje o návrhu na výkon
právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí
hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými okolnosťami, potrebnými na tento
účel preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej doložky, uvedenej v zmluve medzi
podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa vnútroštátnych procesných
pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných opravných, prostriedkov
vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu súdu vyvodiť všetky
dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú, s cieľom zabezpečiť, aby
spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny poriadok nielenže
umožňuje, ale priamo zákonom ukladá (§ 45 Zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez
návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe rozhodcovského rozsudku, ak tento
nerešpektuje postavenie spotrebiteľa. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž
prebehla za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku. Formálne a materiálne podmienky exekučného titulu je možné skúmať, v
ktoromkoľvek štádiu exekučného konania.».
II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1691/2011
Krajský súd uznesením č. k. 8 CoE/14/2011-46 z 25. februára 2011 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er/12/2009-15 z 15. marca 2010 (v spojení s dopĺňacím
uznesením č. k. 8 Er/12/2009-40 z 12. novembra 2010), ktorým tento exekúciu zastavil ako
vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP vysporiadavajúc sa s odvolacími
dôvodmi uplatnenými sťažovateľkou takto:
«Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci
vznesené, a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi prvostupňového
súdu. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej
veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 157
ods. 2 O. s. p. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v bližších
podrobnostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa v odvolacom
konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219
ods. 2 O. s. p.
Na doplnenie odvolací súd uvádza, že exekučný súd je v exekučnom konaní
oprávnený skúmať rozhodcovský rozsudok z hľadísk uvedených v § 45 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov, teda či tento netrpí
nedostatkami uvedenými v § 40 písm. a/ alebo b/ citovaného zákona alebo či nezaväzuje
účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom
nedovolené alebo odporuje dobrým mravom. Pritom nie je viazaný účinkami takého
rozsudku v zmysle § 35 cit. zákona v spojení s § 159 Občianskeho súdneho poriadku. Takýto
názor možno vyvodiť aj z rozhodnutia Európskeho súdneho dvora C-168/05 Mostaza Claro,
z ktorého je zrejmé, že má kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadať k neplatnosti
rozhodcovského rozsudku. Exekučný súd teda aj v exekučnom konaní skúma nekalé
podmienky, a to aj v prípade, ak spotrebiteľ žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku
sám nepodal.
Odvolací súd má za to, že zmluva o úvere uzatvorená medzi oprávneným a povinným
má charakter zmluvy spotrebiteľskej, túto skutočnosť potvrdil aj sám oprávnený v odvolaní,
preto sa na vzniknutý právny vzťah aplikujú spotrebiteľské právne normy. Práva
spotrebiteľov ako slabšej zmluvnej strany je potrebné chrániť extenzívnym spôsobom.
Uvedený trend nastolil Európsky súdny dvor vo viacerých rozsudkoch (rozsudok zo dňa
04. 10. 2007 Rampion a Godard C-429/05, v ktorom vyslovil, že spotrebiteľ nemá
prostriedky na právne zastúpenie, preto má úlohu právneho zástupcu suplovať sám súd).
Ani skutočnosť, že zmluvné strany založili svoj právny vzťah podľa Obchodného
zákonníka, nespôsobuje vylúčenie noriem určených na ochranu spotrebiteľa (§ 54 ods. 1
Vzhľadom na vyššie uvedené považuje odvolací súd postup prvostupňového súdu, pri
ktorom preskúmaval obsah exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku, za správny
a s jeho závermi sa v celom rozsahu stotožnil.
Navyše sa žiada poukázať aj na skutočnosť, že už samotné dojednanie rozhodcovskej
doložky je neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Dojednanie rozhodcovskej doložky
a následné konanie pred rozhodcovským súdom vedie k tomu, že spotrebiteľovi je odopretá
ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka
(v nadväznosti na smernicu č. 93/13/EHS). Záver o neprimeranej povahe predmetnej
rozhodcovskej doložky možno vyvodiť aj zo stanoviska Súdneho dvora (ES) vo veci
C-243/08 zo dňa 4. júna 2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsebet Sustikné Gyöfri bod 40,
v ktorom Súdny dvor konštatuje, že vopred stanovená podmienka v zmluve uzatvorenej
medzi spotrebiteľom a dodávateľom v zmysle smernice (93/13/EHS), ktorá nebola
individuálne dohodnutá a ktorá priznáva právomoc pre všetky spory vyplývajúce zo zmluvy
súdu, v obvode ktorého sa nachádza sídlo predajcu alebo dodávateľa, spĺňa všetky
podmienky, aby mohla byť kvalifikovaná ako nekalá. Teda podľa stanoviska Súdneho dvora
spĺňa všetky podmienky „nekalosti“ už len dojednanie, že príslušným na riešenie sporov
zo spotrebiteľskej zmluvy je všeobecný súd, v obvode ktorého má dodávateľ sídlo, a teda nie
všeobecný súd spotrebiteľa. V danej veci na základe vopred stanoveného rozsahu
rozhodcovskej doložky nielenže nerozhodoval všeobecný súd, ale rozhodoval rozhodcovský
súd zvolený oprávneným. Skutočnosť, že rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú podmienku
je možné vyhodnotiť aj v exekučnom konaní, bola vyjadrená Súdnym dvorom v rozsudku
C-40/08 Asturcom Telecomunicaciones SL zo dňa 06. 10. 2009, podľa ktorého vnútroštátny
súd, ktorý rozhoduje o návrhu na výkon právoplatného rozhodcovského rozsudku, ktorý bol
vydaný bez účasti spotrebiteľa, musí hneď potom, ako sa oboznámi s právnymi a skutkovými
okolnosťami potrebnými na tento účel, preskúmať ex offo nekalú povahu rozhodcovskej
doložky uvedenej v zmluve medzi podnikateľom a spotrebiteľom v rozsahu, v akom podľa
vnútroštátnych procesných pravidiel môže takéto posúdenie vykonať v rámci obdobných
opravných prostriedkov vnútroštátnej povahy. Ak je tomu tak, prináleží vnútroštátnemu
súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho podľa jeho vnútroštátneho práva vyplývajú
s cieľom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol uvedenou doložkou viazaný. Slovenský právny
poriadok nielenže umožňuje, ale priamo zákonom ukladá (v tomto prípade ustanovením
§ 45 zákona o rozhodcovskom konaní) aj bez návrhu zastaviť exekúciu vedenú na základe
rozhodcovského rozsudku. Takémuto postupu nebráni ani skutočnosť, že arbitráž prebehla
za účasti spotrebiteľa a že spotrebiteľ nepodal žalobu o zrušenie rozhodcovského
rozsudku.».
Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých
uznesení krajského súdu upriamuje pozornosť aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára
2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po formálnej
a materiálnej stránke. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa,
aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať
za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku, zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení
neskorších predpisov a Občianskeho zákonníka podstatné na posúdenie veci aj s poukazom
na judikatúru a stanoviská Súdneho dvora Európskej únie interpretoval a aplikoval ústavne
konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické,
a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel
k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo
k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom
interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry
formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ak celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch
sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 28. júna 2011