Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 351/2011
PDF · 259.84 KB
No categories available
IV. ÚS 351/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š., S., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., ktorou
namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 8 Co 28/2010 z 26. augusta
2010, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Š. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra
2010 doručená sťažnosť Š. Š., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.
D. K., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 Co 28/2010 z 26. augusta 2010.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa určovacou žalobou
doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 5. mája 2006 domáhal proti
bývalej manželke V. Š. (ďalej len „žalovaná“) a Mestu V. (ďalej len „žalovaný“) vyslovenia
neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej 16. augusta 2002 medzi žalovaným ako
prenajímateľom a žalovanou ako nájomcom, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho
práva k bytu č. 2 na prízemí bytového domu súp. č. 24 vo V., časť D., ako aj
spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu,
2
spoluvlastníckeho podielu na pozemku parc. č. 19/2 - zastavaná plocha o výmere 197 m, na
ktorom je dom postavený, zapísaného na LV č. 1 kat. úz. S., vklad ktorej bol povolený
Správou katastra Poprad pod č. V 3456/2 (ďalej len „kúpna zmluva“). Vec bola okresným
súdom vedená pod sp. zn. 10 C 89/2006.
Sťažovateľ svoju žalobu opieral o skutkové tvrdenia spočívajúce v tom, že „kúpna
zmluva o odpredaji bytu v zmysle zák. č. 182/1993 Z. z. je od samého počiatku absolútne
neplatná z dôvodu, že predmetný byt manželka odkúpila výlučne sama počas trvania
manželstva bez toho, aby k predmetnému bytu bolo zrušené právo spoločného nájmu bytu
manželov, ktoré i napriek zrušeniu BSM počas trvania manželstva naďalej trvalo, teda že
k uzavretiu zmluvy došlo v rozpore s ustanovením § 16 ods. 1 zák. č. 182/93 Z. z.“.
Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 89/2006 z 21. mája 2007 vyhovel žalobe
sťažovateľa a určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými je absolútne neplatná.
Na základe odvolania žalovanej krajský súd rozsudkom sp. zn. 8 Co 146/2007
z 27. októbra 2008 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor, že „posudzovaný
právny úkon nie je absolútne neplatný, ale tak ako to vyplýva z ustanovenia § 701 ods. 1 OZ
v danom prípade sa jedná o relatívnu neplatnosť (§ 40a OZ)... Za situácie, keď
prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal naliehavým právnym záujmom na určení... úlohou
súdu prvého stupňa po vrátení veci bude zaoberať sa naliehavým právnym záujmom na
určení podľa § 80 písm. c/ O. s. p.“.
V poradí druhým rozsudkom sp. zn. 10 C 89/2006 z 24. júna 2009 okresný súd
žalobu sťažovateľa zamietol. Súčasne zamietol aj vzájomný návrh žalovaného na určenie
podielového spoluvlastníctva k bytu s príslušenstvom. Proti v poradí druhému rozsudku
okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal najmä nesprávne
vyhodnocovanie dôkazov, ktoré malo vyústiť do nesprávnych skutkových zistení
a nesprávneho právneho posúdenia veci.
O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom tak, že
prvostupňový rozsudok z 24. júna 2009 v spojení s opravným uznesením z 28. januára 2010
ako vecne správny potvrdil. Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi krajského súdu
uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku z 26. augusta 2010, najmä s tým, že „pri svojom
rozhodovaní nerešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie
skutkovej a právnej argumentácie, naopak rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou
judikatúrou NS SR, ktorý rozhodoval v obdobnej veci rozsudkom 1 Cdo 205/2006 zo dňa
26. 9. 2010, z výrokovej vety ktorej vyplýva, že prenajímateľ môže previesť byt v zmysle
ustanovenia § 16 ods. 1 zák. č. 182/93 Z. z. po rozvode manželstva na toho z bývalých
manželov, ktorého súd po zrušení práva spoločného nájmu určí za výlučného nájomníka
v zmysle ustanovenia § 705 ods. 1 OZ.“.
Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že „k odkúpeniu bytu uzavretím
kúpnej zmluvy medzi prenajímateľom a len jedným z nájomcov (bývalou manželkou) bez
účasti mňa, sťažovateľa, došlo ešte počas trvania manželstva, kedy nám obom ako
manželom patrilo právo spoločného nájmu k bytu, ktoré do dnešného dňa nikdy nebolo
zrušené.
Takýmto spôsobom nemohol preto v súlade so zákonom odkúpiť byt iba jeden
z manželov (bývalá manželka na môj úkor), pretože k predmetu kúpy existovalo právo
spoločného nájmu k bytu, ktoré v čase uzavretia zmluvy nebolo zrušené a uzavretie takejto
zmluvy nemôže konvalidovať ani to, že táto zmluva bola uzavretá 16 dní po zániku nášho
BSM, ku ktorému došlo rozhodnutím súdu počas trvania manželstva.“.
V súvislosti s uvedenými námietkami k záverom krajského súdu sťažovateľ tvrdí, že
„právo spoločného nájmu bytu manželmi je zvláštnym prípadom spoločného nájmu bytu,
ktorý sa vyznačuje tým, že svedčí obom manželom spoločne a nerozdielne.
Nedie1nosť tohto práva sa v hmotnoprávnej oblasti prejavuje tým, že napr. (per
analogiam)... výpoveď musí byť daná obidvom manželom a obidvom musí byť tiež
doručená. V prípade, že prenajímateľ dal výpoveď len jednému z manželov, v prejednávanej
veci bola uzavretá kúpna zmluva o odpredaji bytu len s jedným manželom, nemôže takáto
výpoveď byť platná a vyvolať zánik nájomného vzťahu, v prejednávanej veci nemôže byť
takáto uzavretá kúpna zmluva platná vo vzťahu k druhému manželovi, pretože voči druhému
manželovi tu chýba existencia hmotnoprávneho úkonu prenajímateľa ako prejavu vôle
adresovanému i tomuto spoločnému nájomcovi bytu smerujúceho k jeho odpredaju.
Nedielnosť práva spoločného nájmu bytu spôsobuje, že úkonu prenajímateľa
prejavenému len voči jednému z manželov, nemožno priznať právnu relevanciu vo vzťahu
k obom manželom (viď R NS SR 2 Cdo 137/2003, Justičná revue).
So zreteľom na skutočnosť, že spoločný nájom bytu je špecifický druh spoločného
nájmu bytu, ktorý môže vniknúť len medzi manželmi (ak spolu žijú) a tiež so zreteľom na
skutočnosť, že tento nájom vzniká zo zákona, a hlavne, že za trvania manželstva ho ani
nemožno zrušiť, treba vyvodiť záver, že sťažovateľ a bývalá manželka aj po rozvode
manželstva boli stále spoločnými nájomcami bytu.
Keďže k odkúpeniu bytu došlo počas trvania manželstva, kedy nebolo možné ešte
spoločný nájom k bytu zrušiť a za takéhoto stavu bola uzavretá kúpna zmluva, uzavretie
kúpnej zmluvy ako právny úkon je preto od samého počiatku absolútne neplatný v zmysle
§ 39 OZ, pretože takýmto uzavretím zmluvy som bol ja, sťažovateľ, vylúčený z reálnej
možnosti nadobudnúť byt do podielového spoluvlastníctva, pretože počas trvania
manželstva došlo k zrušeniu nášho BSM.“.
Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 Co 28/2010
z 26. augusta 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn. 10 C 89/2006
z 24. júna 2009 v spojení s opravným uznesením z 28. januára 2010, došlo k porušeniu jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na
ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:
„1. Základné právo Š. Š. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2,
čl. 47 ods. 3 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. 8 Co 28/2010 zo dňa 26. 8. 2010
porušené bolo.
2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 8 Co 28/2010 zo dňa 26. 8. 2010 zrušuje
a vec mu vracia na ďalšie konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o náhrade trov konania
pred Ústavným súdom SR.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3
zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu
návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal.
Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej
sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.
Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 1 ods. 1 a čl. 20 ods. 4 ústavy), ktoré
sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou
systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri
rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy,
ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo
chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02,
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku najskôr poukázal na obsah
odvolaním napadnutého (v poradí druhého) rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol
žalobu (sťažovateľa), pričom okrem iného v ňom uviedol, že súd prvého stupňa vykonaným
dokazovaním zistil, že „manželstvo žalobcu a žalovanej 1/ uzavreté dňa 18. 11. 1978 bolo
právoplatne rozvedené týmto súdom v konaní sp. zn. 12C/551/2002 ku dňu 7. 12. 2002. Za
trvania manželstva týmto účastníkom bol pridelený žalovaný byt do spoločného nájmu
manželov na základe rozhodnutia o pridelení bytu a dohody o odovzdaní a prevzatí bytu zo
dňa 7. 12. 1978. Tento právny stav zostal nezmenený aj po zrušení bezpodielového
spoluvlastníctva manželov žalobcu a žalovanej 1/ na základe súdneho rozhodnutia tohto
súdu v konaní sp. zn. 19C/488/2002, a to s právoplatnosťou k 30. 7. 2002, pretože právo
spoločného nájmu bytu nie je predmetom BSM. Ide o samostatný právny inštitút upravený
inými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. Po rozvode manželstva sa žalobca a žalovaná
1/ nedohodli o ďalšom nájme bytu a žiaden z týchto účastníkov doteraz nepodal na súd ani
návrh o zrušenie práva spoločného nájmu bytu po rozvode ich manželstva. Žalovaný 2/ ako
prenajímateľ a vlastník žalovaného bytu s prísl. ponúkol obom manželom, a to žalobcovi
a žalovanej 1/ na odkúpenie byt s prísl. za kúpnu cenu 20.336,- Sk, ktoré však viazal na
predchádzajúce vyrovnanie nedoplatkov za nájom a služby spojené s užívaním bytu.
Z výsluchu žalovanej 1/, vypočutej svedkyne JUDr. J. L., ktorá pripravovala napádanú
kúpnu zmluvu a z výsluchu svedka Š. Š., syna uvedených účastníkov, súd mal preukázané, že
žalovaný 2/ dal ponuku na odkúpenie bytu obom účastníkom, opakovanie s nimi jednal, a to
buď na bytovom podniku spravovanom žalovaným mestom alebo u JUDr. J. L., pričom
žalobca zakaždým uviedol, že byt kupovať nebude a nebol ochotný ani vyrovnať vzniknutý
nedoplatok za byt pred kúpou bytu. Na základe toho uzatvoril žalovaný 2/ počas trvania
manželstva žalobcu a žalovanej 1/, ale po zániku ich BSM na základe súdneho rozhodnutia,
napádanú kúpnu zmluvu len so žalovanou 1/ ako nájomkyňou bytu, a to dňa 16. 8. 2002 a
táto kúpna zmluva bola zavkladovaná do katastra nehnuteľností dňa 23. 9. 2002 pod č. V
3456/02, kedy nastali účinky prevodu vlastníckeho práva na žalovanú 1/. Od tej doby je
žalovaná 1/ zapísaná ako výlučná vlastníčka bytu č. 2 na 1. poschodí, vchod 1 v bytovom
dome s. č. 24, spolu so spoločnými časťami a spoločnými zariadeniami domu a so
spoluvlastníckym podielom pozemku parc. č. 19/2 o výmere 197 m2 v podiele 1422/10000-
in, a to na LV č. 468 v kat. úz. S...
Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ustanovenia § 40a Občianskeho
zákonníka, § 16 ods. 1 a § 3 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z., § 41 Občianskeho zákonníka,
§ 701 Občianskeho zákonníka, § 703 Občianskeho zákonníka, § 100 ods. 1 a 2 Občianskeho
zákonníka, § 101 Občianskeho zákonníka, § 80c, O. s. p. a dospel k nasledovným záverom:
Na základe zisteného skutkového stavu a vyššie citovanej právnej úpravy, ako aj
s prihliadnutím na vyslovený právny názor odvolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení zo
dňa 27. 10. 2008, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu
vec na ďalšie konanie, súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že návrh žalobcu na
určenie neplatnosti napádanej kúpnej zmluvy, uzavretej medzi žalovanými 1/ a 2/, má byť
posúdený ako relatívna neplatnosť, a nie ako absolútna neplatnosť. Dôvod na vyslovenie
relatívnej neplatnosti uvedeného právneho úkonu zo strany žalobcu však nie je daný,
pretože sám spôsobil, že nebol účastníkom uvedenej kúpnej zmluvy ako kupujúci, pretože
opakovane odmietol byt kúpiť. Preto sa z tohto dôvodu nemôže dovolávať neplatnosti, keď
ju sám spôsobil. Okrem toho žalobca nepreukázal, že odmietol dať súhlas žalovanej
k uzatvoreniu napádanej kúpnej zmluvy ako spoločný nájomca, a tak neuniesol dôkazné
bremeno podľa § 120 ods. 1 O. s. p. Kúpna zmluva bola síce uzavretá v čase, keď
manželstvo účastníkov ešte právne trvalo až do jeho právoplatného rozvodu ku dňu 7. 12.
2002, avšak v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ žalobca so
žalovanou 1/ mali zrušené BSM na základe súdneho rozhodnutia. Preto v danom prípade
neplatí ustanovenie § 145 ods. 1 Občianskeho zákonníka o súhlase druhého manžela, ak
nejde o bežné veci, pretože uvedený byt s prísl. nebol predmetom BSM, nešlo o spoločný
majetok nadobudnutý za trvania manželstva, ale išlo o právny inštitút spoločného nájmu
bytu manželmi podľa § 701 a nasl. Občianskeho zákonníka. Okrem toho súd bol povinný
prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania uvedeného nároku žalobcu, a to žalovanou
1/, ktorá namietala, že žalobca podal návrh na súd až po uplynutí zákonnej 3-ročnej
premlčacej lehoty, od kedy si toto právo mohol uplatniť po prvýkrát. Súd uzatvára, že
právne účinky napádanej kúpnej zmluvy nastali ku dňu 23. 9. 2002, od ktorého dňa začala
plynúť žalobcovi 3-ročná premlčacia lehota a táto mu uplynula k 23. 9. 2005. Keďže žalobu
podal na súd až 5. 5. 2006, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd jeho žalobu
o vyslovenie neplatnosti napádanej kúpnej zmluvy zamietol. Napokon súd prvého stupňa
videl aj ďalší dôvod na zamietnutie žaloby žalobcu, a to nedostatok naliehavého právneho
záujmu na určení relatívnej neplatnosti žalovanej kúpnej zmluvy. Aj s touto otázkou sa
musel súd vysporiadať vzhľadom na vyslovený právny názor odvolacieho súdu. Súd dáva za
pravdu žalovanej 1/, že právne postavenie žalobou ako nájomcu bytu sa nezmenilo ani po
uzavretí žalovanej kúpnej zmluvy, pretože jeho doterajší nájomný vzťah k bytu zostal
zachovaný v tom istom rozsahu. Žalovaná 1/ poukázala na zákonnú úpravu uvedenú v § 680
ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorých ustanovení platí, že ak dôjde k zmene
vlastníctva k prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa;
pri zmene vlastníctva k nehnuteľnej veci môže z tohto dôvodu vypovedať nájomnú zmluvu
iba nájomca, v prípade, ak zmluva bola uzavretá na dobu určitú. Keďže podľa zhodných
tvrdení žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ doteraz nedošlo medzi žalobcom a žalovanou 1/
k zrušeniu práva spoločného nájmu bytu, resp. k dohode o ďalšom nájme bytu po rozvode
ich manželstva a nájom žalobcu k bytu stále trvá, je nad rámec tohto konania zaoberať sa
ďalšími právnymi otázkami týkajúcimi sa výlučne trvania, resp. následného skončenia
nájmu bytu u žalobcu. Súd je v zmysle § 153 O. s. p. viazaný žalobným návrhom.
Predmetom tohto konania je posúdenie platnosti či neplatnosti napádanej kúpnej zmluvy
o prevode vlastníctva bytu s prísl. medzi žalovanými 1/ a 2/ a s týmto konaním nijako
nesúvisí bližšie sa zaoberať otázkou, aké práva vyplývajú žalobcovi z jeho práva nájmu bytu
s prísl., ktorý bol predmetom prevodu a či ohľadne týchto práv došlo k nejakým zmenám,
resp. k ich zániku. Nie je vylúčené, aby sa žalobca, resp. žalovaná 1/ dožadovali svojich
práv vyplývajúcich z ich spoločného nájmu k bytu v samostatnom súdnom konaní. Na
základe uvedeného právneho posúdenia súd žalobu žalobcu v celosti zamietol. Súd takisto
zamietol v celosti vzájomný návrh žalovaného 2/, a to vzhľadom k tomu, že rozhodnutím
o žalobe vyriešil právnu otázku dôležitú aj pre konanie o vzájomnom návrhu, t. j. súd
vyriešil, že napádaná kúpna zmluva je platná v celom rozsahu a vzájomný návrh
žalovaného 2/ je preto nedôvodný.“.
V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku formuloval krajský súd svoje
vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, keď najmä uviedol:
„Odvolací súd poukazuje na to, že v našom procesnom práve platí zásada, že ak súd
zamieta žalobu o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je či nie je pre nedostatok
naliehavého právneho záujmu na takom určení, je logicky vylúčené, aby súčasne žalobu
preskúmal po stránke vecnej.
Jedným z dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa
vo vzťahu k zamietnutiu žaloby bolo nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení
neplatnosti zmluvy, preto odvolací súd sa obmedzil na preskúmanie správnosti týchto
záverov.
Platný Občiansky súdny poriadok výslovne stanovuje čoho sa môže žalobca
domáhať, čiže aké sú právne prípustné druhy žalôb z hľadiska obsahu petitu. V zmysle
ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p. žalobou na začatie konania možno uplatniť, aby sa
rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý
právny záujem. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na určení právneho
vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobcu. Vo všeobecnosti treba
vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak je tu
daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je
ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno inými právnymi prostriedkami
odstrániť, pričom nie je dôležité ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho
záujmu je otázkou právnej kvalifikácie týchto pomerov, ktoré sú ohrozené neistotou, a teda
predstavujú nebezpečenstvo budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom.
Naliehavosť právneho záujmu predpokladaná citovaným ustanovením nachádza
svoje vyjadrenie v petite, ktorý žalobca vo svojom návrhu zvolil. Určovacou žalobou sa
žalobca nedomáha prisúdenia plnenia, nedomáha sa teda vydania exekučného titulu, ale
vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna
určovacia žaloba) alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Žalobca podaním
určovacej žaloby vyjadruje, že mu k ochrane práva postačí jeho určenie - danie mu istoty
práva.
Súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle § 80 písm. c/ O. s. p. považuje aj návrh na
určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia práva,
resp. právneho vzťahu. Zároveň rešpektuje názor, že ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť
len predbežná otázka vo vzťahu k otázke či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe
daný naliehavý právny záujem. Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva.
Určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktorému malo
v dôsledku zmluvy zaniknúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej
skutočnosti.
Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca podaním určovacej žaloby sleduje
ochranu svojho tvrdeného práva - práva prevodu bytu do vlastníctva nájomcovi.
Naliehavosť právneho záujmu bola ním formulovaná tak, že bol z toho práva vylúčený tým,
že vlastník previedol byt len jednému z nájomcov.
Vychádzajúc z hore uvedeného odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého
stupňa o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy.
Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaný 2/ dal ponuku na
odkúpenie bytu obom účastníkom, opakovane s nimi jednal, pričom žalobca zakaždým
uviedol, že byt kupovať nebude. Nemožno preto dospieť k záveru, že odporcovia 1/ a 2/
obišli predkupné právo žalobcu ako spoločného nájomcu. Predkupné právo žalobcu teda
mohlo zaniknúť aj na základe inej právnej skutočnosti, pričom určenie neplatnosti kúpnej
zmluvy nemusí znamenať, že žalobca je nositeľom tohto práva.
Ak by súd aj rozhodol o neplatnosti zmluvy, týmto deklaratórnym rozhodnutím sa
nevyriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou otázka existencie
predkupného práva žalobcu, teda, nebola by tým žalobcovi daná istota práva.
Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v spojení s opravným znesením
v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania
žalovaným v 1/ a 2/ rade voči žalobcovi.“
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn.
8 Co 28/2010 z 26. augusta 2010 (s prihliadnutím na obsah v poradí druhého rozsudku súdu
prvého stupňa sp. zn. 10 C 89/2006 z 24. júna 2009, ktorý bol v odvolacom konaní
preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa
posudzovanej právnej otázky (určenie neplatnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy)
nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.
Dôvody uvedené v namietanom rozsudku krajského súdu možno považovať
z ústavného hľadiska za dostatočné a akceptovateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti
prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod obsah právnych noriem aplikovaných v danej veci.
Výklad uvedených právnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania
práv a povinností dotknutých subjektov v prípadoch vysporiadania vzťahov vyplývajúcich
zo spoločného nájmu. Obsah predložených listinných dôkazov v predmetnom súdnom
konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak,
ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.
Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že predmetom konania
vedeného všeobecnými súdmi bola žaloba sťažovateľa o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy
zo 16. augusta 2002 uzavretej medzi žalovanými pre jej rozpor s § 16 zákona č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o vlastníctve bytov“), pretože k prevodu bytu s príslušenstvom výlučne na žalovanú
došlo za trvania ich spoločného nájmu bytu, ktorý doteraz nebol zrušený a nedošlo ani
k dohode medzi ním a žalovanou o ďalšom nájme bytu po rozvode ich manželstva.
Z uvedeného dôvodu predmetnú kúpnu zmluvu sťažovateľ považoval za absolútne neplatný
právny úkon pre rozpor so zákonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 16 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov vlastník domu môže byt, ktorého je
nájomcom fyzická osoba, previesť len tomuto nájomcovi.
Podľa § 701 Občianskeho zákonníka bežné veci týkajúce sa spoločného nájmu bytu
môže vybavovať každý zo spoločných nájomcov. V ostatných veciach je potrebný súhlas
všetkých; inak je právny úkon neplatný. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločného
nájmu bytu sú oprávnení a povinní všetci spoloční nájomcovia spoločne a nerozdielne.
Tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd v posudzovanej veci dospeli k záveru, že
medzi bežné veci v zmysle § 701 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré by mohol vybavovať
jeden z manželov (spoločných nájomcov bytu), nepatrí zmluva o prevode bytu len jednému
zo spoločných nájomcov, ktorou by mal byť podstatne zmenený obsah spoločného práva
manželov k bytu potiaľ, kým by toto právo zaniklo. Takýto úkon musí byť urobený vo
vzájomnej zhode oboma manželmi. Uvedený právny názor je konformný s doterajšou
súdnou praxou (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1 Cdo 151/2005). Na základe uvedeného potom platí, že ak nejde o bežnú vec, je
nevyhnutný súhlas všetkých spoločných nájomcov. Nedostatok súhlasu všetkých
spoločných nájomcov má za následok relatívnu neplatnosť úkonu (porovnaj § 701 ods. 1
a § 40a Občianskeho zákonníka).
Podľa § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) návrhom na
začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je
alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.
Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c)
OSP [na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v § 80 písm. a) a b) OSP] má miesto
iba za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení
existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou
všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv
s otázkou existencie či neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej
opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný.
Pokiaľ všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej
žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu,
porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania [spravidla
žalovaného (II. ÚS 382/2010)].
Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý
v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť
odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady,
v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre
právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe o plnenie). Naliehavý právny záujem
žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný
podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj
naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod
pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že určovacia žaloba nie je
z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým
alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne ju bez toho, aby sa zaoberal
meritom veci (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
Možno konštatovať, že všeobecné súdy sa v danej veci otázkou existencie
naliehavého právneho záujmu sťažovateľa ako žalobcu na požadovanom určení neplatnosti
kúpnej zmluvy ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali.
Ak teda okresný súd v posudzovanej veci na základe vykonaného dokazovania
(v poradí druhým rozsudkom z 24. júna 2009) okrem iného ustálil, že sťažovateľ ako
žalobca v konaní naliehavosť právneho záujmu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy (ktorú
prvostupňový súd aj odvolací súd posúdili ako relatívnu, nie absolútnu) nepreukázal,
pretože s poukazom na § 680 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka jeho právne postavenie ako
nájomcu bytu sa nezmenilo ani po uzavretí napadnutej kúpnej zmluvy (jeho doterajší
nájomný vzťah k bytu zostal zachovaný v tom istom rozsahu), keď predtým opakované
ponuky zo strany žalovaného na kúpu bytu odmietol, odvolací súd považoval tento jeho
právny záver za správny a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil.
Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné
alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou
právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá dôvod a ani oprávnenie na
prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného
súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho
nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho základných práv
garantovaných ústavou ani porušením práv garantovaných dohovorom. K porušeniu ústavou
garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu,
ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.
Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu preto ústavný
súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné
ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,
ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú
z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom
krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že
rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatné je, aby
postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho
rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov
arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu
a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.
Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na rovnosť účastníkov
v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, ústavný súd iba konštatuje, že nezistil zjavnú
neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti
s označeným čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, a preto nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto
rozhodnutia ani v súvislosti s namietaným porušením čl. 47 ods. 3 ústavy.
Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým
rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods.
3 ústavy a tiež právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označených sťažovateľom neexistuje
taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po
prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom
prerokovaní rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o odmietnutí sťažnosti
sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že nie je
vylúčené, aby sa sťažovateľ, resp. žalovaná domáhali usporiadania svojich práv
vyplývajúcich z ich spoločného nájmu k bytu v samostatnom súdnom konaní.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 24. augusta 2011