Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 351/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. augusta 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Š. Š., S., zastúpeného advokátkou JUDr. D. K., P., ktorou

namieta porušenie svojich základných práv podľa a 2 a

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26. augusta

2010, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Š. Š. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. decembra

2010 doručená sťažnosť Š. Š., S. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

D. K., P., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47

ods. 3 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. augusta 2010.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ sa určovacou žalobou

doručenou Okresnému súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) 5. mája 2006 domáhal proti

bývalej manželke V. Š. (ďalej len „žalovaná“) a Mestu V. (ďalej len „žalovaný“) vyslovenia

neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej 16. augusta 2002 medzi žalovaným ako

prenajímateľom a žalovanou ako nájomcom, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho

práva k bytu č. 2 na prízemí bytového domu súp. č. 24 vo V., časť D., ako aj

spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu,

2

spoluvlastníckeho podielu na pozemku parc. č. 19/2 - zastavaná plocha o výmere 197 m, na

ktorom je dom postavený, zapísaného na LV č. 1 kat. úz. S., vklad ktorej bol povolený

Správou katastra Poprad pod č. V 3456/2 (ďalej len „kúpna zmluva“). Vec bola okresným

súdom vedená pod sp. zn. .

Sťažovateľ svoju žalobu opieral o skutkové tvrdenia spočívajúce v tom, že „kúpna

zmluva o odpredaji bytu v zmysle je od samého počiatku absolútne

neplatná z dôvodu, že predmetný byt manželka odkúpila výlučne sama počas trvania

manželstva bez toho, aby k predmetnému bytu bolo zrušené právo spoločného nájmu bytu

manželov, ktoré i napriek zrušeniu BSM počas trvania manželstva naďalej trvalo, teda že

k uzavretiu zmluvy došlo v rozpore s ustanovením § 16 ods. 1 zák. č. 182/93 Z. z.“.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. z 21. mája 2007 vyhovel žalobe

sťažovateľa a určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi žalovanými je absolútne neplatná.

Na základe odvolania žalovanej krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 27. októbra 2008 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor, že „posudzovaný

právny úkon nie je absolútne neplatný, ale tak ako to vyplýva z ustanovenia

v danom prípade sa jedná o relatívnu neplatnosť ( )... Za situácie, keď

prvostupňový súd sa vôbec nezaoberal naliehavým právnym záujmom na určení... úlohou

súdu prvého stupňa po vrátení veci bude zaoberať sa naliehavým právnym záujmom na

určení podľa “.

V poradí druhým rozsudkom sp. zn. z 24. júna 2009 okresný súd

žalobu sťažovateľa zamietol. Súčasne zamietol aj vzájomný návrh žalovaného na určenie

podielového spoluvlastníctva k bytu s príslušenstvom. Proti v poradí druhému rozsudku

okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, v ktorom namietal najmä nesprávne

vyhodnocovanie dôkazov, ktoré malo vyústiť do nesprávnych skutkových zistení

a nesprávneho právneho posúdenia veci.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd namietaným rozsudkom tak, že

prvostupňový rozsudok z 24. júna 2009 v spojení s opravným uznesením z 28. januára 2010

ako vecne správny potvrdil. Sťažovateľ sa nestotožňuje so závermi krajského súdu

uvedenými v odôvodnení jeho rozsudku z 26. augusta 2010, najmä s tým, že „pri svojom

rozhodovaní nerešpektoval kautely určujúce minimálnu mieru racionality a konzistencie

skutkovej a právnej argumentácie, naopak rozhodol v rozpore s doterajšou ustálenou

judikatúrou NS SR, ktorý rozhodoval v obdobnej veci rozsudkom zo dňa

26. 9. 2010, z výrokovej vety ktorej vyplýva, že prenajímateľ môže previesť byt v zmysle

ustanovenia § 16 ods. 1 zák. č. 182/93 Z. z. po rozvode manželstva na toho z bývalých

manželov, ktorého súd po zrušení práva spoločného nájmu určí za výlučného nájomníka

v zmysle ustanovenia .“.

Podstata námietok sťažovateľa spočíva v tom, že „k odkúpeniu bytu uzavretím

kúpnej zmluvy medzi prenajímateľom a len jedným z nájomcov (bývalou manželkou) bez

účasti mňa, sťažovateľa, došlo ešte počas trvania manželstva, kedy nám obom ako

manželom patrilo právo spoločného nájmu k bytu, ktoré do dnešného dňa nikdy nebolo

zrušené.

Takýmto spôsobom nemohol preto v súlade so zákonom odkúpiť byt iba jeden

z manželov (bývalá manželka na môj úkor), pretože k predmetu kúpy existovalo právo

spoločného nájmu k bytu, ktoré v čase uzavretia zmluvy nebolo zrušené a uzavretie takejto

zmluvy nemôže konvalidovať ani to, že táto zmluva bola uzavretá 16 dní po zániku nášho

BSM, ku ktorému došlo rozhodnutím súdu počas trvania manželstva.“.

V súvislosti s uvedenými námietkami k záverom krajského súdu sťažovateľ tvrdí, že

„právo spoločného nájmu bytu manželmi je zvláštnym prípadom spoločného nájmu bytu,

ktorý sa vyznačuje tým, že svedčí obom manželom spoločne a nerozdielne.

Nedie1nosť tohto práva sa v hmotnoprávnej oblasti prejavuje tým, že napr. (per

analogiam)... výpoveď musí byť daná obidvom manželom a obidvom musí byť tiež

doručená. V prípade, že prenajímateľ dal výpoveď len jednému z manželov, v prejednávanej

veci bola uzavretá kúpna zmluva o odpredaji bytu len s jedným manželom, nemôže takáto

výpoveď byť platná a vyvolať zánik nájomného vzťahu, v prejednávanej veci nemôže byť

takáto uzavretá kúpna zmluva platná vo vzťahu k druhému manželovi, pretože voči druhému

manželovi tu chýba existencia hmotnoprávneho úkonu prenajímateľa ako prejavu vôle

adresovanému i tomuto spoločnému nájomcovi bytu smerujúceho k jeho odpredaju.

Nedielnosť práva spoločného nájmu bytu spôsobuje, že úkonu prenajímateľa

prejavenému len voči jednému z manželov, nemožno priznať právnu relevanciu vo vzťahu

k obom manželom (viď R NS SR , Justičná revue).

So zreteľom na skutočnosť, že spoločný nájom bytu je špecifický druh spoločného

nájmu bytu, ktorý môže vniknúť len medzi manželmi (ak spolu žijú) a tiež so zreteľom na

skutočnosť, že tento nájom vzniká zo zákona, a hlavne, že za trvania manželstva ho ani

nemožno zrušiť, treba vyvodiť záver, že sťažovateľ a bývalá manželka aj po rozvode

manželstva boli stále spoločnými nájomcami bytu.

Keďže k odkúpeniu bytu došlo počas trvania manželstva, kedy nebolo možné ešte

spoločný nájom k bytu zrušiť a za takéhoto stavu bola uzavretá kúpna zmluva, uzavretie

kúpnej zmluvy ako právny úkon je preto od samého počiatku absolútne neplatný v zmysle

, pretože takýmto uzavretím zmluvy som bol ja, sťažovateľ, vylúčený z reálnej

možnosti nadobudnúť byt do podielového spoluvlastníctva, pretože počas trvania

manželstva došlo k zrušeniu nášho BSM.“.

Podľa názoru sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 26. augusta 2010, ktorým potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa sp. zn.

z 24. júna 2009 v spojení s opravným uznesením z 28. januára 2010, došlo k porušeniu jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a 2 , na rovnosť účastníkov

v konaní podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na

ďalšie konanie a následne nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo Š. Š. na súdnu a inú právnu ochranu zaručené v čl. 46 ods. 1 a 2,

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd rozsudkom Krajského súdu Prešov, sp. zn. zo dňa 26. 8. 2010

porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. zo dňa 26. 8. 2010 zrušuje

a vec mu vracia na ďalšie konanie, v ktorom bude rozhodnuté aj o náhrade trov konania

pred Ústavným súdom SR.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3

viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu

návrhom sa vzťahuje zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovateľ domáhal.

Ústavný súd môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej

sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv.

Tvrdenia o porušení iných ustanovení ( a ), ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa

(, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre poukazuje na to, že nie je súčasťou

systému všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri

rozhodovaní o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy,

ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je určená princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamenajú právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo

chápať tak, že ich naplnením je len víťazstvo v takomto spore (,

).

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení namietaného rozsudku najskôr poukázal na obsah

odvolaním napadnutého (v poradí druhého) rozsudku okresného súdu, ktorým zamietol

žalobu (sťažovateľa), pričom okrem iného v ňom uviedol, že súd prvého stupňa vykonaným

dokazovaním zistil, že „manželstvo žalobcu a žalovanej 1/ uzavreté dňa 18. 11. 1978 bolo

právoplatne rozvedené týmto súdom v konaní sp. zn. ku dňu 7. 12. 2002. Za

trvania manželstva týmto účastníkom bol pridelený žalovaný byt do spoločného nájmu

manželov na základe rozhodnutia o pridelení bytu a dohody o odovzdaní a prevzatí bytu zo

dňa 7. 12. 1978. Tento právny stav zostal nezmenený aj po zrušení bezpodielového

spoluvlastníctva manželov žalobcu a žalovanej 1/ na základe súdneho rozhodnutia tohto

súdu v konaní sp. zn. , a to s právoplatnosťou k 30. 7. 2002, pretože právo

spoločného nájmu bytu nie je predmetom BSM. Ide o samostatný právny inštitút upravený

inými ustanoveniami . Po rozvode manželstva sa žalobca a žalovaná

1/ nedohodli o ďalšom nájme bytu a žiaden z týchto účastníkov doteraz nepodal na súd ani

návrh o zrušenie práva spoločného nájmu bytu po rozvode ich manželstva. Žalovaný 2/ ako

prenajímateľ a vlastník žalovaného bytu s prísl. ponúkol obom manželom, a to žalobcovi

a žalovanej 1/ na odkúpenie byt s prísl. za kúpnu cenu 20.336,- Sk, ktoré však viazal na

predchádzajúce vyrovnanie nedoplatkov za nájom a služby spojené s užívaním bytu.

Z výsluchu žalovanej 1/, vypočutej svedkyne JUDr. J. L., ktorá pripravovala napádanú

kúpnu zmluvu a z výsluchu svedka Š. Š., syna uvedených účastníkov, súd mal preukázané, že

žalovaný 2/ dal ponuku na odkúpenie bytu obom účastníkom, opakovanie s nimi jednal, a to

buď na bytovom podniku spravovanom žalovaným mestom alebo u JUDr. J. L., pričom

žalobca zakaždým uviedol, že byt kupovať nebude a nebol ochotný ani vyrovnať vzniknutý

nedoplatok za byt pred kúpou bytu. Na základe toho uzatvoril žalovaný 2/ počas trvania

manželstva žalobcu a žalovanej 1/, ale po zániku ich BSM na základe súdneho rozhodnutia,

napádanú kúpnu zmluvu len so žalovanou 1/ ako nájomkyňou bytu, a to dňa 16. 8. 2002 a

táto kúpna zmluva bola zavkladovaná do katastra nehnuteľností dňa 23. 9. 2002 pod č. V

3456/02, kedy nastali účinky prevodu vlastníckeho práva na žalovanú 1/. Od tej doby je

žalovaná 1/ zapísaná ako výlučná vlastníčka bytu č. 2 na 1. poschodí, vchod 1 v bytovom

dome s. č. 24, spolu so spoločnými časťami a spoločnými zariadeniami domu a so

spoluvlastníckym podielom pozemku parc. č. 19/2 o výmere 197 m2 v podiele

in, a to na LV č. 468 v kat. úz. S...

Súd prvého stupňa vec právne posúdil podľa ustanovenia § 40a Občianskeho

zákonníka, a , ,

, , a Občianskeho

zákonníka, , , a dospel k nasledovným záverom:

Na základe zisteného skutkového stavu a vyššie citovanej právnej úpravy, ako aj

s prihliadnutím na vyslovený právny názor odvolacieho súdu v jeho zrušujúcom uznesení zo

dňa 27. 10. 2008, ktorým zrušil predchádzajúci rozsudok súdu prvého stupňa a vrátil mu

vec na ďalšie konanie, súd prvého stupňa dospel k právnemu záveru, že návrh žalobcu na

určenie neplatnosti napádanej kúpnej zmluvy, uzavretej medzi žalovanými 1/ a 2/, má byť

posúdený ako relatívna neplatnosť, a nie ako absolútna neplatnosť. Dôvod na vyslovenie

relatívnej neplatnosti uvedeného právneho úkonu zo strany žalobcu však nie je daný,

pretože sám spôsobil, že nebol účastníkom uvedenej kúpnej zmluvy ako kupujúci, pretože

opakovane odmietol byt kúpiť. Preto sa z tohto dôvodu nemôže dovolávať neplatnosti, keď

ju sám spôsobil. Okrem toho žalobca nepreukázal, že odmietol dať súhlas žalovanej

k uzatvoreniu napádanej kúpnej zmluvy ako spoločný nájomca, a tak neuniesol dôkazné

bremeno podľa Kúpna zmluva bola síce uzavretá v čase, keď

manželstvo účastníkov ešte právne trvalo až do jeho právoplatného rozvodu ku dňu 7. 12.

2002, avšak v čase uzavretia kúpnej zmluvy medzi žalovanou 1/ a žalovaným 2/ žalobca so

žalovanou 1/ mali zrušené BSM na základe súdneho rozhodnutia. Preto v danom prípade

neplatí ustanovenie o súhlase druhého manžela, ak

nejde o bežné veci, pretože uvedený byt s prísl. nebol predmetom BSM, nešlo o spoločný

majetok nadobudnutý za trvania manželstva, ale išlo o právny inštitút spoločného nájmu

bytu manželmi podľa a nasl. . Okrem toho súd bol povinný

prihliadnuť na vznesenú námietku premlčania uvedeného nároku žalobcu, a to žalovanou

1/, ktorá namietala, že žalobca podal návrh na súd až po uplynutí zákonnej 3-ročnej

premlčacej lehoty, od kedy si toto právo mohol uplatniť po prvýkrát. Súd uzatvára, že

právne účinky napádanej kúpnej zmluvy nastali ku dňu 23. 9. 2002, od ktorého dňa začala

plynúť žalobcovi 3-ročná premlčacia lehota a táto mu uplynula k 23. 9. 2005. Keďže žalobu

podal na súd až 5. 5. 2006, vzhľadom na vznesenú námietku premlčania súd jeho žalobu

o vyslovenie neplatnosti napádanej kúpnej zmluvy zamietol. Napokon súd prvého stupňa

videl aj ďalší dôvod na zamietnutie žaloby žalobcu, a to nedostatok naliehavého právneho

záujmu na určení relatívnej neplatnosti žalovanej kúpnej zmluvy. Aj s touto otázkou sa

musel súd vysporiadať vzhľadom na vyslovený právny názor odvolacieho súdu. Súd dáva za

pravdu žalovanej 1/, že právne postavenie žalobou ako nájomcu bytu sa nezmenilo ani po

uzavretí žalovanej kúpnej zmluvy, pretože jeho doterajší nájomný vzťah k bytu zostal

zachovaný v tom istom rozsahu. Žalovaná 1/ poukázala na zákonnú úpravu uvedenú v § 680

ods. 2 a 3 , podľa ktorých ustanovení platí, že ak dôjde k zmene

vlastníctva k prenajatej veci, vstupuje nadobúdateľ do právneho postavenia prenajímateľa;

pri zmene vlastníctva k nehnuteľnej veci môže z tohto dôvodu vypovedať nájomnú zmluvu

iba nájomca, v prípade, ak zmluva bola uzavretá na dobu určitú. Keďže podľa zhodných

tvrdení žalobcu a žalovaných 1/ a 2/ doteraz nedošlo medzi žalobcom a žalovanou 1/

k zrušeniu práva spoločného nájmu bytu, resp. k dohode o ďalšom nájme bytu po rozvode

ich manželstva a nájom žalobcu k bytu stále trvá, je nad rámec tohto konania zaoberať sa

ďalšími právnymi otázkami týkajúcimi sa výlučne trvania, resp. následného skončenia

nájmu bytu u žalobcu. Súd je v zmysle viazaný žalobným návrhom.

Predmetom tohto konania je posúdenie platnosti či neplatnosti napádanej kúpnej zmluvy

o prevode vlastníctva bytu s prísl. medzi žalovanými 1/ a 2/ a s týmto konaním nijako

nesúvisí bližšie sa zaoberať otázkou, aké práva vyplývajú žalobcovi z jeho práva nájmu bytu

s prísl., ktorý bol predmetom prevodu a či ohľadne týchto práv došlo k nejakým zmenám,

resp. k ich zániku. Nie je vylúčené, aby sa žalobca, resp. žalovaná 1/ dožadovali svojich

práv vyplývajúcich z ich spoločného nájmu k bytu v samostatnom súdnom konaní. Na

základe uvedeného právneho posúdenia súd žalobu žalobcu v celosti zamietol. Súd takisto

zamietol v celosti vzájomný návrh žalovaného 2/, a to vzhľadom k tomu, že rozhodnutím

o žalobe vyriešil právnu otázku dôležitú aj pre konanie o vzájomnom návrhu, t. j. súd

vyriešil, že napádaná kúpna zmluva je platná v celom rozsahu a vzájomný návrh

žalovaného 2/ je preto nedôvodný.“.

V ďalšej časti odôvodnenia namietaného rozsudku formuloval krajský súd svoje

vlastné právne závery k námietkam sťažovateľa vyjadreným v odvolaní, keď najmä uviedol:

„Odvolací súd poukazuje na to, že v našom procesnom práve platí zásada, že ak súd

zamieta žalobu o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je či nie je pre nedostatok

naliehavého právneho záujmu na takom určení, je logicky vylúčené, aby súčasne žalobu

preskúmal po stránke vecnej.

Jedným z dôvodov, ktoré uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvého stupňa

vo vzťahu k zamietnutiu žaloby bolo nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení

neplatnosti zmluvy, preto odvolací súd sa obmedzil na preskúmanie správnosti týchto

záverov.

Platný výslovne stanovuje čoho sa môže žalobca

domáhať, čiže aké sú právne prípustné druhy žalôb z hľadiska obsahu petitu. V zmysle

ustanovenia žalobou na začatie konania možno uplatniť, aby sa

rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý

právny záujem. Povinnosť preukázať, že v čase rozhodovania súdu na určení právneho

vzťahu alebo práva je naliehavý právny záujem, zaťažuje žalobcu. Vo všeobecnosti treba

vychádzať z toho, že naliehavý právny záujem na určovacej žalobe je daný vtedy, ak je tu

daný aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je

ohrozením žalobcovho právneho postavenia a ktorý nemožno inými právnymi prostriedkami

odstrániť, pričom nie je dôležité ako táto neistota vznikla. Posúdenie naliehavého právneho

záujmu je otázkou právnej kvalifikácie týchto pomerov, ktoré sú ohrozené neistotou, a teda

predstavujú nebezpečenstvo budúceho porušenia právnych povinností iným subjektom.

Naliehavosť právneho záujmu predpokladaná citovaným ustanovením nachádza

svoje vyjadrenie v petite, ktorý žalobca vo svojom návrhu zvolil. Určovacou žalobou sa

žalobca nedomáha prisúdenia plnenia, nedomáha sa teda vydania exekučného titulu, ale

vydania autoritatívneho výroku súdu, že určitý právny vzťah alebo právo tu je (pozitívna

určovacia žaloba) alebo že tu nie je (negatívna určovacia žaloba). Žalobca podaním

určovacej žaloby vyjadruje, že mu k ochrane práva postačí jeho určenie - danie mu istoty

práva.

Súdna prax za určovaciu žalobu v zmysle považuje aj návrh na

určenie neplatnosti zmluvy, hoci sa ním priamo neurčuje existencia či neexistencia práva,

resp. právneho vzťahu. Zároveň rešpektuje názor, že ak vyslovením neplatnosti sa má riešiť

len predbežná otázka vo vzťahu k otázke či tu právo je alebo nie je, nie je na takejto žalobe

daný naliehavý právny záujem. Ten je v takomto prípade daný na samotnom určení práva.

Určenie neplatnosti zmluvy nemusí znamenať, že účastník je nositeľom práva, ktorému malo

v dôsledku zmluvy zaniknúť, pretože právo mu mohlo zaniknúť na základe inej právnej

skutočnosti.

Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobca podaním určovacej žaloby sleduje

ochranu svojho tvrdeného práva - práva prevodu bytu do vlastníctva nájomcovi.

Naliehavosť právneho záujmu bola ním formulovaná tak, že bol z toho práva vylúčený tým,

že vlastník previedol byt len jednému z nájomcov.

Vychádzajúc z hore uvedeného odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvého

stupňa o nedostatku naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti zmluvy.

Z vykonaného dokazovania nepochybne vyplýva, že žalovaný 2/ dal ponuku na

odkúpenie bytu obom účastníkom, opakovane s nimi jednal, pričom žalobca zakaždým

uviedol, že byt kupovať nebude. Nemožno preto dospieť k záveru, že odporcovia 1/ a 2/

obišli predkupné právo žalobcu ako spoločného nájomcu. Predkupné právo žalobcu teda

mohlo zaniknúť aj na základe inej právnej skutočnosti, pričom určenie neplatnosti kúpnej

zmluvy nemusí znamenať, že žalobca je nositeľom tohto práva.

Ak by súd aj rozhodol o neplatnosti zmluvy, týmto deklaratórnym rozhodnutím sa

nevyriešia všetky otázky sporu, predovšetkým s konečnou platnosťou otázka existencie

predkupného práva žalobcu, teda, nebola by tým žalobcovi daná istota práva.

Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v spojení s opravným znesením

v napadnutom výroku o zamietnutí žaloby a vo výroku o nepriznaní náhrady trov konania

žalovaným v 1/ a 2/ rade voči žalobcovi.“

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu sp. zn.

z 26. augusta 2010 (s prihliadnutím na obsah v poradí druhého rozsudku súdu

prvého stupňa sp. zn. z 24. júna 2009, ktorý bol v odvolacom konaní

preskúmavaný) dospel k názoru, že zo záverov odvolacieho súdu týkajúcich sa

posudzovanej právnej otázky (určenie neplatnosti právneho úkonu – kúpnej zmluvy)

nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu.

Dôvody uvedené v namietanom rozsudku krajského súdu možno považovať

z ústavného hľadiska za dostatočné a akceptovateľné. Vzhľadom na konkrétne okolnosti

prípadu ich možno rozumne zahrnúť pod obsah právnych noriem aplikovaných v danej veci.

Výklad uvedených právnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania

práv a povinností dotknutých subjektov v prípadoch vysporiadania vzťahov vyplývajúcich

zo spoločného nájmu. Obsah predložených listinných dôkazov v predmetnom súdnom

konaní zároveň pripúšťa interpretáciu faktov a posúdenie relevantných právnych otázok tak,

ako sú v danom prípade prezentované krajským súdom.

Ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné zdôrazniť, že predmetom konania

vedeného všeobecnými súdmi bola žaloba sťažovateľa o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy

zo 16. augusta 2002 uzavretej medzi žalovanými pre jej rozpor s

Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„zákon o vlastníctve bytov“), pretože k prevodu bytu s príslušenstvom výlučne na žalovanú

došlo za trvania ich spoločného nájmu bytu, ktorý doteraz nebol zrušený a nedošlo ani

k dohode medzi ním a žalovanou o ďalšom nájme bytu po rozvode ich manželstva.

Z uvedeného dôvodu predmetnú kúpnu zmluvu sťažovateľ považoval za absolútne neplatný

právny úkon pre rozpor so zákonom podľa .

Podľa § 16 ods. 1 zákona o vlastníctve bytov vlastník domu môže byt, ktorého je

nájomcom fyzická osoba, previesť len tomuto nájomcovi.

Podľa bežné veci týkajúce sa spoločného nájmu bytu

môže vybavovať každý zo spoločných nájomcov. V ostatných veciach je potrebný súhlas

všetkých; inak je právny úkon neplatný. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločného

nájmu bytu sú oprávnení a povinní všetci spoloční nájomcovia spoločne a nerozdielne.

Tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd v posudzovanej veci dospeli k záveru, že

medzi bežné veci v zmysle , ktoré by mohol vybavovať

jeden z manželov (spoločných nájomcov bytu), nepatrí zmluva o prevode bytu len jednému

zo spoločných nájomcov, ktorou by mal byť podstatne zmenený obsah spoločného práva

manželov k bytu potiaľ, kým by toto právo zaniklo. Takýto úkon musí byť urobený vo

vzájomnej zhode oboma manželmi. Uvedený právny názor je konformný s doterajšou

súdnou praxou (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

). Na základe uvedeného potom platí, že ak nejde o bežnú vec, je

nevyhnutný súhlas všetkých spoločných nájomcov. Nedostatok súhlasu všetkých

spoločných nájomcov má za následok relatívnu neplatnosť úkonu (porovnaj § 701 ods. 1

a ).

Podľa (ďalej len „OSP“) návrhom na

začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je

alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

Vo všeobecnosti možno konštatovať, že tzv. určovacia žaloba podľa § 80 písm. c)

[na rozdiel od ostatných typov žalôb uvedených v a ] má miesto

iba za predpokladu, že žalobca má naliehavý právny záujem na požadovanom určení

existencie alebo neexistencie právneho vzťahu alebo práva. Je preto primárnou povinnosťou

všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv

s otázkou existencie či neexistencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej

opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný.

Pokiaľ všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej

žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu,

porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania [spravidla

žalovaného ()].

Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť naliehavý

v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť

odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady,

v ktorých sa určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre

právne vzťahy účastníkom sporu a predíde sa žalobe o plnenie). Naliehavý právny záujem

žalobcu na požadovanom určení treba skúmať predovšetkým so zreteľom na cieľ sledovaný

podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Ak žalobca neosvedčí svoj

naliehavý právny záujem na ním požadovanom určení, ide o samostatný a prvoradý dôvod

pre zamietnutie žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že určovacia žaloba nie je

z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení spôsobilým

alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne ju bez toho, aby sa zaoberal

meritom veci (pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

).

Možno konštatovať, že všeobecné súdy sa v danej veci otázkou existencie

naliehavého právneho záujmu sťažovateľa ako žalobcu na požadovanom určení neplatnosti

kúpnej zmluvy ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadali.

Ak teda okresný súd v posudzovanej veci na základe vykonaného dokazovania

(v poradí druhým rozsudkom z 24. júna 2009) okrem iného ustálil, že sťažovateľ ako

žalobca v konaní naliehavosť právneho záujmu na určení neplatnosti kúpnej zmluvy (ktorú

prvostupňový súd aj odvolací súd posúdili ako relatívnu, nie absolútnu) nepreukázal,

pretože s poukazom na a jeho právne postavenie ako

nájomcu bytu sa nezmenilo ani po uzavretí napadnutej kúpnej zmluvy (jeho doterajší

nájomný vzťah k bytu zostal zachovaný v tom istom rozsahu), keď predtým opakované

ponuky zo strany žalovaného na kúpu bytu odmietol, odvolací súd považoval tento jeho

právny záver za správny a v plnom rozsahu sa s ním stotožnil.

Ústavný súd nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné

alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou

právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá dôvod a ani oprávnenie na

prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto podľa názoru ústavného

súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho

nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením jeho základných práv

garantovaných ani porušením práv garantovaných dohovorom. K porušeniu

garantovaných práv totiž nemôže dôjsť takým rozhodnutím príslušného štátneho orgánu,

ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc v súlade s platnými právnymi predpismi.

Po oboznámení sa s obsahom namietaného rozsudku krajského súdu preto ústavný

súd konštatoval, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné

ustanovenia dotknutých právnych predpisov, ktoré boli podstatné pre posúdenie veci,

ústavne konformným spôsobom interpretoval a aplikoval, pričom jeho úvahy vychádzajú

z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a právne akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľovým prejavom nespokojnosti s namietaným rozsudkom

krajského súdu ústavný súd opätovne zdôrazňuje, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu podľa a 2 a práva podľa dohovoru nie je záruka, že

rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatné je, aby

postup súdu bol v súlade so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho

rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a bez znakov

arbitrárnosti. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do postupu

a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia základných práv (obdobne napr.

, ).

Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie základného práva na rovnosť účastníkov

v konaní podľa , ústavný súd iba konštatuje, že nezistil zjavnú

neopodstatnenosť alebo arbitrárnosť namietaného rozhodnutia krajského súdu v súvislosti

s označeným a 2 , a preto nemohlo dôjsť k arbitrárnosti tohto

rozhodnutia ani v súvislosti s namietaným porušením .

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým

rozsudkom krajského súdu a obsahom základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods.

3 a tiež právom podľa dohovoru označených sťažovateľom neexistuje

taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po

prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom

prerokovaní rozhodol podľa o odmietnutí sťažnosti

sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec svojho rozhodnutia ústavný súd považoval za potrebné uviesť, že nie je

vylúčené, aby sa sťažovateľ, resp. žalovaná domáhali usporiadania svojich práv

vyplývajúcich z ich spoločného nájmu k bytu v samostatnom súdnom konaní.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011