Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 382/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. septembra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. F., P., zastúpeného advokátom Mgr. S. I., P., vo veci

namietaného porušenia základného práva vlastniť majetok zaručeného v čl. 20 ods. 1

, základného práva na súdnu ochranu zaručeného v

a 2 a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Obvodného

pozemkového úradu v Prešove sp. zn. -22/Šv zo 17. júna 2009, rozsudkom

Krajského súdu v Prešove č. k. -30 zo 7. decembra 2009 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo 14. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. F. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2010

doručená sťažnosť Ing. P. F., P. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia

základného práva vlastniť majetok zaručeného v

(ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozhodnutím Obvodného

pozemkového úradu v Prešove (ďalej len „pozemkový úrad“) sp. zn. OPÚ-2009/01010-

22/Šv zo 17. júna 2009, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k.

-30 zo 7. decembra 2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

(ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. zo 14. júla 2010.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že žiadosťou doručenou 21. decembra 1992

bývalému Pozemkovému úradu v P. (ďalej len „správny orgán“) si otec sťažovateľa (ďalej

len „právny predchodca sťažovateľa“) uplatnil reštitučný nárok týkajúci sa vrátenia mu

pozemkov nachádzajúcich sa v meste P., pričom tento svoj nárok odôvodnil ustanovením

o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému

poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pôde“),

podľa ktorého oprávneným osobám sa vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát alebo na

inú právnickú osobu v dôsledku kúpnej zmluvy uzavretej v tiesni za nápadne nevýhodných

podmienok. Právny predchodca sťažovateľa tvrdil, že v jeho prípade bola kúpna zmluva, na

základe ktorej previedol na československý štát, v zastúpení spoločnosťou S. K., vlastnícke

právo k sporným pozemkom, uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok, pretože „...

aj napriek svojej vôli, nemohol predať pozemky zmluvnému záujemcovi ale bol donútený

predať nehnuteľnosti štátu za určenú cenu“. Po smrti právneho predchodcu sťažovateľa (25.

júna 1999) vstúpili do konania na jeho miesto jeho právni nástupcovia vrátane sťažovateľa.

O uplatnenom reštitučnom nároku správny orgán napokon rozhodol rozhodnutím sp. zn.

-22/Šv zo 17. júna 2009, v ktorom konštatoval, že právni nástupcovia po

pôvodnom žiadateľovi nespĺňajú podmienky ustanovené v § 6 ods. 1 písm. k) zákona o

pôde, a preto sa im tieto vo výrokovej časti označené pozemky nevydávajú.

Na základe sťažovateľom podaného opravného prostriedku bolo rozhodnutie

správneho orgánu sp. zn. -22/Šv zo 17. júna 2009 preskúmané krajským

súdom, pričom sťažovateľ svoj opravný prostriedok odôvodnil tým, že kúpna cena v sume

2

0,40 Kčs/1 m, za ktorú jeho právny predchodca predal štátu sporné pozemky, bola síce

v súlade s cenovými vyhláškami platnými v rozhodujúcom období, avšak jeho právny

predchodca tak musel predať svoje pozemky štátu za určenú pevnú cenu, čím bol

ekonomicky poškodený, a v tom videl sťažovateľ nápadne nevýhodné podmienky pri

uzavretí kúpnych zmlúv.

Krajský súd rozsudkom sp. zn. zo 7. decembra 2009 sťažovateľom

napadnuté rozhodnutie správneho orgánu sp. zn. -22/Šv zo 17. júna 2009

ako vecne správne potvrdil. Proti predmetnému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie, ktoré

odôvodnil tým, že napadnuté rozhodnutie považoval za nesprávne z dôvodu neúplného

zisteného skutkového stavu, pretože krajský súd nevykonal navrhovaný dôkaz – pripojiť

a oboznámiť sa so spisom odporcu sp. zn. -22/Šv zo 17. júna 2009,

nesúhlasil s názorom správneho orgánu vysloveným v jeho rozhodnutí ani s názorom

krajského súdu vysloveným v napadnutom rozsudku. Trval na tom, že „... jeho právny

predchodca, otec, uzatvoril kúpne zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.

Tvrdenie obvodného pozemkového úradu, že nemožno porovnávať kúpne ceny pri

prevádzaní nehnuteľností medzi fyzickými osobami a fyzickou osobou a štátom zastúpeným

poverenou organizáciou, považoval za nesprávne a pre predávajúceho za diskriminujúce,

pretože je narušená rovnosť zmluvných strán pri uzatváraní kúpnej zmluvy. Uviedol, že

súčasne bola preukázaná zjavná diskriminácia predávajúceho, spočívajúca aj v tom, že mu

bola vnútená kúpna zmluva pod nátlakom, v tiesni a pod hrozbou vyvlastnenia, ako aj, že

štát cez socialistickú organizáciu predávajúcemu odňal možnosť predať slobodne

nehnuteľnosť inému záujemcovi, resp. ju predať vôbec.

Namietal, že boli vykúpené pozemky ako orná pôda, ale tieto boli použité na stavby...

a súčasne, že štát prijatými platnými vyhláškami s pevnou nemennou cenou zlegalizoval

nápadne nevýhodné podmienky, úplne v rozpore s morálkou, zmluvnými zásadami,

zmluvnou voľnosťou a narušil rovnoprávnosť účastníkov právneho úkonu, ktorým je

uzavretie kúpnej zmluvy. Dôvodil, že došlo k finančnému nebývalému zvýhodneniu

socialistickej organizácie a nebývalému ukráteniu predávajúceho, ktorú skutočnosť však

predávajúci nemohol ovplyvniť, len strpieť a síce boli dodržané zákonné (vyhláškové)

cenové limity, ale na úkor predávajúceho, ktorú skutočnosť oprávnene považuje za nápadne

nevýhodné podmienky.“.

O odvolaní sťažovateľa rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

zo 14. júla 2010, ktorým rozsudok krajského súdu sp. zn. zo 7. decembra 2009

ako vecne správny potvrdil. Tento rozsudok najvyššieho súdu nadobudol právoplatnosť

8. septembra 2010.

Sťažovateľ porušenie ním označených práv zaručených a dohovorom

označeným rozsudkom najvyššieho súdu odôvodňuje okrem iného takto:

„Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. je protiústavný nakoľko

nerešpektuje Nález Ústavného súdu SR č. -32 zo dňa 26. februára 2009, ktorým

bol vyslovený zásadný nesúhlas so zastávaným názorom orgánov verejnej moci, že ak kúpna

cena zodpovedala vtedy platným cenovým predpisom (vyhl. č. ) nemohlo ísť

o nápadne nevýhodné podmienky.

... K tomu treba brať do úvahy jednoznačnú zvláštnosť reštitučných predpisov, ktoré

treba vzhľadom na historické a faktické podmienky chápať ako leges speciales, ktorým štát

vracia majetok fyzickým osobám − vlastníkom, či ich právnym nástupcom, ktorým bol

majetok odňatý zásahom štátu, aj keď len ako čiastočné odčinenie krívd, ktoré utrpeli.

Ustanovenia aj koncepciu príslušných reštitučných predpisov, v danom prípade

z. č. a súvisiacich zákonov treba ako špecifikum rešpektovať.

... V obdobnej reštitučnej veci č. k. už Najvyšší súd rozhodol

rozsudkom zo dňa 29. 4. 2010 tak, že príslušné rozhodnutie správneho orgánu v uvedenej

veci zrušil a vrátil vec odporcovi na nové konanie.

Teda, senát Najvyššieho súdu v zložení JUDr. E. B., CSc., JUDr. Z. Ď. a JUDr. A. A.

(ktorý rozhodoval vo veci sp. zn. , pozn.) je oboznámený s nálezom

Ústavného súdu č. -32 zo dňa 26. 2. 2009, tento nález použil v odvolacom

konaní a na jeho základe zrušil nespravodlivé a nesprávne rozhodnutie správneho orgánu,

ktoré je takmer skutkovo a právne totožné s týmto konaním.

Senát Najvyššieho súdu SR v zložení JUDr. Z. R., JUDr. J. H. a JUDr. J. F. (ktorý

rozhodoval v napádanej veci sp. zn. , pozn.) však nepozná citovaný nález

Ústavného súdu, čo osobitne prekvapuje a zaráža, súd nesprávne, nespravodlivo rozhodol,

čím právne a finančne poškodil sťažovateľa, ktorý preto dôvodne žiada zjednanie nápravy

prostredníctvom Ústavného súdu SR.

Nemožno predsa skutkovo a právne takmer identický reštitučný nárok, v ktorom boli

použité tie isté predošlé právne predpisy (vyhl. č. ) posudzovať a rozhodovať

o ňom rozdielne, protichodne, takéto správanie a rozhodovanie Najvyššieho súdu SR je

nekvalifikované, zjavne neodôvodnené a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné. Zároveň existuje príčinná súvislosť medzi vydaným nesprávnym

rozhodnutím Najvyššieho súdu SR a porušením základných ústavných práv sťažovateľa -

práva na spravodlivé súdne konanie, práva na súdnu ochranu a práva vlastniť majetok.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie takto rozhodol:

„Najvyšší súd SR Rozsudkom č. k. zo dňa 14. 7. 2010 porušil základné

právo Ing. P. F. na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd, porušil právo sťažovateľa na súdnu ochranu

garantované SR , 2 a porušil právo sťažovateľa vlastniť majetok

garantované SR .

Zrušuje Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. zo dňa 14. 7. 2010.

Zrušuje Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. -30 zo dňa 7. 12. 2009. Zrušuje

Rozhodnutie Obvodného pozemkového úradu v P. č. k. -22/ŠV zo dňa

17. 6. 2009 a vracia vec tomuto úradu na nové konanie a rozhodnutie.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný súd pri konaní podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma,

či dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva vlastniť majetok

zaručeného , základného práva na súdnu ochranu zaručeného

ods. 1 a práva na spravodlivý súdny proces zaručeného dohovoru rozhodnutím

správneho orgánu sp. zn. -22/Šv zo 17. júna 2009, rozsudkom krajského

súdu č. k. -30 zo 7. decembra 2009 a rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. júla 2010.

1. K namietanému porušeniu označených práv rozhodnutím správneho orgánu

sp. zn. -22/Šv zo 17. júna 2009 a rozhodnutím krajského súdu

č. k. -30 zo 7. decembra 2009

Významnou ústavnou podmienkou limitujúcou rozhodovaciu právomoc ústavného

súdu v konaní o sťažnostiach fyzickej osoby alebo právnickej osoby vyjadrenou v čl. 127

je, že o ochrane základných práv alebo slobôd sťažovateľa, porušenie ktorých

namieta pred ústavným súdom, nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa sa preto zaoberal aj

otázkou, či účinnú ochranu základného práva, ktoré sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal,

neposkytujú všeobecné súdy na základe takých právnych prostriedkoch nápravy, ktoré je

možné súčasne považovať za účinné právne prostriedky ochrany namietaného porušenia

jeho základného práva ( i. f. v spojení s zákona o ústavnom

súde).

Napadnuté rozhodnutie správneho orgánu na základe včas podaného opravného

prostriedku bolo preskúmané krajským súdom rozsudkom sp. zn. zo 7. decembra

2009, ktorým rozhodnutie správneho orgánu ako vecne správne potvrdil.

Proti rozsudku krajského súdu bolo podané odvolanie sťažovateľom, o ktorom

rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 14. júla 2010 tak, že rozsudok

krajského súdu ako vecne správny potvrdil.

Vychádzajúc zo subsidiárnej právomoci ústavného súdu upravenej v čl. 127 ods. 1

ústavný súd odmietol tú časť sťažnosti, ktorou sťažovateľ

namieta porušenie označených základných práv rozhodnutím správneho

orgánu sp. zn. -22/Šv zo 17. júna 2009 a rozsudkom krajského súdu

č. k. -30 zo 7. decembra 2009 pre nedostatok svojej právomoci.

2. K namietanému porušeniu označených práv rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. zo 14. júla 2010

Podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne posúdenie veci najvyšším súdom

oproti právnemu názoru, ktorý sťažovateľ zastáva, pričom poukazuje na odlišné rozhodnutie

najvyššieho súdu v obdobnej reštitučnej veci sp. zn. . Túto skutočnosť

sťažovateľ vníma ako porušenie označených základných práv.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. , ).

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,

že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ).

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. zo 14. júla 2010 potvrdil rozsudok

krajského súdu sp. zn. zo 7. decembra 2009, ktorým krajský súd potvrdil

rozhodnutie správneho orgánu sp. zn. -22/Šv zo 17. júna 2009, ktorým

správny orgán rozhodol, že právni nástupcovia po pôvodnom žiadateľovi nespĺňajú

podmienky ustanovené § 6 ods. 1 písm. k) zákona o pôde, a preto im vo výrokovej časti

rozhodnutia označené pozemky nevydal.

Z odôvodnenia najvyššieho súdu najmä vyplýva:

„... Predmetom odvolacieho konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu,

ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, ktorým odporca

nevyhovel reštitučnému nároku právnych nástupcov žiadateľa uplatnený podľa zákona

o pôde na navrátenie vlastníctva k nehnuteľnostiam, a preto odvolací súd preskúmal

rozsudok súdu prvého stupňa ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci

odvolacieho konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu

a konanie mu predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či sa súd prvého stupňa vysporiadal

so všetkými námietkami uvedenými v opravnom prostriedku navrhovateľa a z takto

vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia

správneho orgánu.

Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie a postup

žalovaného správneho orgánu, ktorým rozhodnutím odporca v rámci konania podľa zákona

o pôde právnym nástupcom žiadateľa nevydal žiadané nehnuteľnosti a ani im nepriznal

právo na náhradu za tieto nehnuteľnosti.

Účelom zákona o pôde bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku

ktorým došlo voči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948

až 1989, dosiahnuť zlepšenie starostlivosti o poľnohospodársku a lesnú pôdu obnovením

pôvodných vlastníckych vzťahov k pôde a upraviť vlastnícke vzťahy k pôde v súlade

so záujmami hospodárskeho rozvoja vidieka aj v súlade s požiadavkami na tvorbu krajiny

a životného prostredia. Zákon sa vzťahoval na a) pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky

pôdny fond alebo do neho patrí, a v rozsahu ustanovenom týmto zákonom aj na pôdu, ktorá

tvorí lesný pôdny fond, b) obytné budovy, hospodárske budovy a iné stavby patriace k

pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti, včítane zastavaných pozemkov, c) obytné a

hospodárske budovy a stavby slúžiace poľnohospodárskej a lesnej výrobe alebo s ňou

súvisiacemu vodnému hospodárstvu, včítane zastavaných pozemkov, d) iný

poľnohospodársky majetok uvedený v § 20 (§ 1 ods. 1 zákona o pôde). ...

Správny orgán aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci postupoval

v intenciách citovaných právnych noriem, pre svoje rozhodnutie si zadovážil dostatok

skutkových podkladov, skutkové okolnosti správne právne posúdil, a preto jeho právny

názor bol správny a v súlade so zákonom, z ktorých dôvodov boli splnené zákonné

podmienky pre potvrdenie jeho rozhodnutia súdom prvého stupňa podľa § 250q ods. 2

.

Medzi účastníkmi konania ostala predovšetkým sporná otázka aplikácie právnej

normy ustanovenej v § 6 ods. 1, písm. k/ zákona o pôde na vydanie žiadaných nehnuteľností,

ktoré prešli v rozhodnej dobe na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku kúpnych zmlúv,

z ktorých dôvodov odvolací súd zameral svoju pozornosť najmä na to, či žalovaný správny

orgán v preskúmavanej veci riadne zistil skutočný stav, týkajúci sa okolností, za ktorých

boli kúpne zmluvy uzatvárané a či tieto správne právne posúdil.

Odvolací súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého

tvoril administratívny spis žalovaného správneho orgánu, zistil, že J. F. - právny

predchodca navrhovateľa a zúčastnených osôb si uplatnil reštitučný nárok podľa zákona

o pôde žiadosťou zo dňa 15. 12. 1992, doručenej správnemu orgánu dňa 21. 12. 1992,

ktorým žiadal finančnú náhradu za pozemky zapísané v pozemkovej knihe kat. úz. Š. vl.

č. ..., parc. č. ..., vl. č. ... parc.č. ..., vl. č. ... parc. č. ..., vl. č. ... parc. č. ..., vl. č. ..., ... parc.

č. ..., ..., ..., vl. č. ... parc. č. ..., vl. č. ..., ..., ... parc. č. ..., ..., ..., ..., vl. č. ... parc. č. ..., vl. č. ...

parc. č. ..., vl. č. ... parc. č. ..., vl. č. ... parc. č. ... a vl. č. ... parc. č. ...; v žiadosti uviedol, že

kúpne zmluvy boli uzatvorené v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok, tieseň videl v

tom, že ak nedôjde k uzatvoreniu kúpnych zmlúv, sú dané predpoklady na vyvlastnenie, čo

vyplývalo z bodu 5 kúpnych zmlúv a nápadne nevýhodné podmienky podľa žiadateľa

spočívali v cene, ktorá nebola určená podľa platných cenových predpisov, pretože pozemky

mali charakter stavebných pozemkov a patrili do intravilánu mesta P.; právny nástupca

žiadateľa Ing. P. F. listom zo dňa 10. 11. 2008 doplnil dôvody, v dôsledku ktorých

považovali uzatvorenie kúpnych zmlúv v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok;

predmetom kúpnych zmlúv boli nehnuteľnosti tvoriace poľnohospodársky pôdny fond v

užívaní socialistickej organizácie, podľa zápisu v pozemkovej knihe kat. úz. Š. boli pozemky

vedené ako role alebo lúky; k prechodu vlastníctva k žiadaným nehnuteľnostiam od

pozemkovoknižného vlastníka na Československý štát došlo na základe kúpnych zmlúv č. ...

zo dňa 22. 1. 1982, č. ... zo dňa 22. 5. 1980, č. ... zo dňa 4. 5. 1981, č. ... zo dňa 16. 7. 1981,

č. ... zo dňa 16. 7. 1981, č. ... zo dňa 22. 5. 1980, kúpnej zmluvy zo dňa 15. 8. 1988 a kúpnej

zmluvy zo dňa 24. 11. 1986; žalovaný správny orgán preskúmavaným rozhodnutím rozhodol

tak, že právni nástupcovia žiadateľa J. F. - navrhovateľ a zúčastnené osoby nespĺňajú

podmienky ustanovené v § 4 ods. 1 zákona o pôde na parcely vedené v PKV č. ... mpč. ... vo

2

výmere ... m, nespĺňajú podmienky ustanovené v § 4 ods. 2 zákona o pôde na parcely

2 2

zapísané v PKV č. ... mpč. ... vo výmere ... ma v PKV č. ... mpč. ... vo výmere ... ma taktiež

nespĺňajú podmienky ustanovené v § 6 ods. 1 písm. k/ zákona o pôde na parcely uvedené v

2

pozemkovej knihe v kat. úz. Š. vl. č. ..., mpč. ..., vo výmere ... m , vl. č. ..., mpč. ...,

2 22

vo výmere ... ma ... m, vl. č. ... mpč. ..., vo výmere ... m, vl. č. ... mpč. ..., vo výmere 1080

22

m, vl. č. ... a ... mpč. ..., ..., ... vo výmere ... m, vl. č. ..., ..., ... mpč. ..., ..., ... a ... vo

22 2

výmere ... m, mpč. ... vo výmere ... ma vl. č. ... mpč. ... vo výmere ... m; súčasne správny

orgán vo výroku rozhodnutia vyslovil, že právnym nástupcom žiadateľa sa nevydávajú

uvedené pozemky a ani ich časti a súčasne, že o parcele pozemkovoknižnej vložky č. ... mpč.

2

... vo výmere ... m, ktorá bola žiadateľovi vyvlastnená rozhodnutím MsNV v P. č. Výst.:

2214/82-Pk zo dňa 18. 4. 1983 rozhodne samostatným rozhodnutím a o parcele

2

pozemkovoknižnej vložky č. 83 mpč. ... vo výmere ... mrozhodol bývalý Okresný úrad

odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rozhodnutím OPPaLH

2000/767-1/Šp zo dňa 17. 4. 2000, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12. 6. 2000.

Predpokladom pre vydanie nehnuteľností podľa ustanovení zákona o pôde alebo

priznania náhrady za nehnuteľnosti, ktoré nie je možné vydať bolo, aby si oprávnená osoba

uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 9 ods. 1 uvedeného zákona

a zároveň vyzvala povinnú osobu na vydanie nehnuteľností, preukázala splnenie zákonných

podmienok oprávnenej osoby ustanovených v § 4 ods. 1, 2 ako aj, že žiadané nehnuteľnosti

prešli v zákonnej dobe (od 25. 2. 1948 do 1. 1. 1990) na štát alebo inú právnickú osobu

v dôsledku skutočností taxatívne ustanovených v § 6 ods. 1, 2, právo na navrátenie

vlastníctva alebo priznanie náhrady si oprávnená osoba uplatnila v lehote ustanovenej

v § 13 ods. 1 (do 31. 12. 1992) a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy

podľa § 1 ods. 1.

Odvolací súd v danej veci taktiež dospel k záveru, že na základe vykonaného

dokazovania v preskúmavanej veci bolo preukázané, že žiadateľ - právny predchodca

navrhovateľa a zúčastnených osôb, si síce uplatnil reštitučný nárok na navrátenie

vlastníctva, resp. priznanie finančnej náhrady k pozemkom v zákonnej lehote podľa § 13

ods. 1 zákona o pôde, avšak pre vydanie nehnuteľností, resp. priznanie náhrady za žiadané

pozemky neboli splnené zákonné podmienky citovanej právnej normy a to prechod

žiadaných nehnuteľností na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku taxatívne uvedenom

v § 6 ods. 1 písm. k/ zákona o pôde, pretože v konaní nebolo preukázané že žiadané

nehnuteľnosti boli vykúpené na základe kúpnych zmlúv uzavretých v tiesni za nápadne

nevýhodných podmienok.

Splnenie zákonných podmienok podľa § 6 ods. 1, písm. k/ zákona o pôde a to

uzavretie kúpnej zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok správny orgán ako aj

súd prvého stupňa v danej veci správne posudzovali v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv.

Odvolací súd sa stotožnil so závermi správneho orgánu ako aj súdu prvého stupňa, ku

ktorým dospeli pri posudzovaní splnenia zákonnej podmienky ustanovenej v § 6 ods. 1,

písm. k/ zákona o pôde a to tiesne za nápadne nevýhodných podmienok.

Splnenie zákonnej podmienky podľa § 6 ods. 1, písm. k/ zákona o pôde a to uzavretie

kúpnej zmluvy v tiesni za nápadne nevýhodné podmienky zákonodarca predpokladá

kumulatívne. Na základe právnej teórie a zaužívanej právnej praxi je potrebné tieseň

vykladať ako stav, vyplývajúci z objektívnych skutočností, ktoré pôsobili na fyzickú osobu

ako vlastníka do takej miery, že tento urobil vo vzťahu k svojmu majetku taký právny úkon,

ktorý by v právnom štáte inak neurobil. Pokiaľ ide o ďalšiu časť uvedenej zákonnej

podmienky, a to, že kúpna zmluva bola podpísaná za nápadne nevýhodných podmienok,

odvolací súd poukazuje na to, že pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných

podmienok treba vždy starostlivo skúmať, či ide o nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno

kvalifikovať ako nápadnú voči stavu, ktorý existoval v dobe uzavretia kúpnej zmluvy

vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým.

Pokiaľ žiadateľ J. F. a neskôr navrhovateľ v správnom konaní tvrdili, ako

aj následne navrhovateľ tvrdil v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu správneho orgánu

a v odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, že pôvodný vlastník podpísal zmluvu

v tiesni, pretože bol štátom obmedzený v slobode rozhodovania a postupom štátu bol

prinútený podpísať zmluvu, odvolací súd súhlasí s tvrdením správneho orgánu, že hrozba

vyvlastnením nemôže byť tiesňou, pretože išlo o legálny postup v čase uzavretia kúpnych

zmlúv v zmysle právnych predpisov platných v čase uzavretia týchto zmlúv a taktiež súhlasí

s tvrdením že poukázanie na vysoký vek vlastníka v čase uzatvorenia kúpnych zmlúv je

právne irelevantné, pretože neboli doložené žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali, že

vlastník v čase podpisovania zmluvy nebol spôsobilý ovplyvniť svoje konanie alebo posúdiť

svoje rozhodovanie v dôsledku svojho veku. Správny orgán však správne posudzoval

okolnosti tvrdené navrhovateľom, preukazujúce skutočnosti, ktoré vlastník pozemkov

v rozhodnej dobe prežil, konkrétne nátlak na vstup do JRD, strata možnosti zabezpečiť

živobytie rodiny prácou na svojej pôde a chovom dobytka, ktoré vyvolali u neho traumu,

beznádej a vedomie nedostatku zákonnej ochrany súkromného vlastníctva v socialistickom

zriadení, ktoré okolnosti boli objektívne pôsobiacim stavom, v dôsledku ktorého urobil

úkon, ktorý by inak neurobil, teda tieto okolnosti je možné posudzovať za tieseň, pod

vplyvom ktorej vlastník pozemkov - žiadateľ podpísal predmetné kúpne zmluvy.

Pokiaľ ide o ďalšiu časť zákonnej podmienky podľa § 6 ods. 1, písm. k/ zákona

o pôde, a to, že kúpna zmluva bola podpísaná za nápadne nevýhodných podmienok,

odvolací súd poukazuje na to, že pri skúmaní naplnenia znakov nápadne nevýhodných

podmienok treba vždy starostlivo skúmať, či ide o nevýhodnosť takej intenzity, že ju možno

kvalifikovať ako nápadnú voči stavu, ktorý existoval v dobe uzavretia kúpnej zmluvy

vzhľadom k podmienkam vtedy obvyklým, pričom nevýhodnosť môže spočívať v rôznych

skutkových alebo právnych okolnostiach.

Správny orgán v danej veci posudzoval nevýhodnosť podmienok na základe

vznesenej námietky žiadateľa a neskôr navrhovateľa, ktorý nevýhodnosť videli v tom, že

kúpna cena bola určená neplatne, pretože pozemky boli vykupované za cenu

poľnohospodárskej pôdy, avšak boli vykupované na výstavbu sídliska, že cena, ktorá bola

stanovená kupujúcim, bola neprimerane nízka, že nebola určená podľa znaleckého posudku,

ako aj že dohodnutá cena musela byť v súlade s cenou určenou cenovými predpismi

platnými v čase uzatvárania zmlúv, s poukazom na vyhlášku Štátneho plánovacieho úradu

č. 258 zo dňa 14. 6. 1951.

Podľa pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd

rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Súd môže

vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia.

Navrhovateľ v opravnom prostriedku proti rozhodnutiu žalovaného správneho

orgánu a v odvolaní proti napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa v podstate zopakoval

dôvody, v dôsledku ktorých považoval, že kúpne zmluvy boli uzavreté za nápadne

nevýhodných podmienok, a preto odvolací súd zameral svoju pozornosť pri preskúmaní

rozhodnutia správneho orgánu na uvedené dôvody.

Zo skutkových okolností v danom prípade vyplýva, že žiadané nehnuteľnosti prešli

na štát resp. inú právnickú osobu v dôsledku kúpnych zmlúv uzavretých v rokoch 1980 až

1988. V čase, kedy boli tieto kúpne zmluvy uzatvárané platili na území Slovenskej republiky

cenové predpisy a to vyhláška SCÚ a MF SSR č. o cenách stavieb v osobnom

vlastníctve a o náhradách pri vyvlastnení nehnuteľností, s účinnosťou od 1. 6. 1969, ktorá

v ustanovení § 1 ods. 2 ustanovovala postup socialistickej organizácie pri uzatváraní dohôd

o odplatných prevodoch k nehnuteľnosti s občanmi alebo inými než socialistickými

organizáciami a podľa § 15 ods. 1 ustanovovala peňažnú náhradu za ostatné pozemky

vo výške 0,40.- Kčs. Uvedená vyhláška platila do 1. 1. 1985, kedy nadobudol účinnosť ďalší

cenový predpis a to vyhláška SCU o cenách stavieb, pozemkov, porastov,

úhradách za zriadenie práva osobného užívania pozemkov a o náhradách za dočasné

užívanie pozemkov, ktorá v § 14 ods. 3 ustanovovala cenu pozemkov v užívaní socialistickej

organizácie taktiež vo výške 0,40.- Kčs, tento cenový predpis platil do 1. 1. 1989.

Ani podľa názoru odvolacieho súdu zo skutkových okolností v danej veci nevyplýva,

že by kúpna zmluva bola uzavretá za nápadne nevýhodné podmienky, pretože kúpna cena

za odpredávané pozemky bola určená na základe cenových predpisov platných v čase

uzavretia zmluvy a to vyhlášky č. a č. spôsobom a vzhľadom

k podmienkam obvyklým v čase uzavretia kúpnej zmluvy a vzhľadom na uvedené nebolo

možné určiť cenu odpredávaných pozemkov podľa vyhlášky Štátneho plánovacieho úradu

č. 258 zo 14. 6. 1951. Nebolo možné považovať za nápadne nevýhodné podmienky ani to, že

predmetné nehnuteľnosti boli štátom vykupované za účelom výstavby a hodnota za ne bola

stanovená 0,40.--Kčs, pretože predmetnými kúpnymi zmluvami boli odpredávané

nehnuteľnosti, ktoré mali v čase uzatvárania zmluvy charakter roľa a lúka. Za nápadne

nevýhodné podmienky nie je možné tiež považovať skutočnosť, že cena nebola určená

znaleckým posudkom, pretože predmetom prevodu boli pozemky, ktorých cena priamo

vyplývala z cenového predpisu.

Vzhľadom na uvedené aj podľa názoru odvolacieho súdu v danej veci teda neboli

kumulatívne splnené obidve zákonné skutočnosti zákonnej podmienky ustanovenej v § 6

ods. 1, písm. k/ zákona o pôde, a to, že právny predchodca navrhovateľa a zúčastnených

osôb kúpne zmluvy uzatvoril v tiesni za nápadne nevýhodných podmienok.

Odvolací súd neprihliadol na námietku navrhovateľa, že súd prvého stupňa

nesprávne rozhodol z dôvodu neúplne zisteného skutkového stavu,

pretože nevykonal navrhovaný dôkaz, keď nepripojil a neoboznámil sa so spisom odporcu

č. OPÚ-2008/00181-9/Šv (nesprávne č. OPÚ-2009/01010-22/Šv) s poukazom na zhodu

s prejednávanou vecou v osobe odporcu. Súd v správnom súdnictve pri preskúmaní

zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu vychádza zo skutkových zistení

správnym orgánom v čase vydania napadnutého rozhodnutia a môže vykonať dôkazy

nevyhnutné na preskúmanie napadnutého rozhodnutia ( ). Je na úvahe

súdu, či navrhovaný dôkaz vykoná alebo nie. V danej veci súd prvého stupňa zamietol

žiadosť na doplnenie dokazovania navrhované navrhovateľom a v odôvodnení napadnutého

rozsudku náležite odôvodnil, prečo návrh navrhovateľa zamietol a nepovažoval zo dôvodné

sa oboznámiť so spisovým materiálom správneho orgánu v inej veci. Odvolací súd

v uvedenom postupe súdu prvého stupňa nezistil procesné pochybenie, ktoré by malo vplyv

na zákonnosť napadnutého rozsudku. Súčasne odvolací súd poukazuje na tú skutočnosť, že

posúdenie postupu žalovaného správneho orgánu v inej veci je právne irelevantné pre

posúdenie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu, ktoré je predmetom správneho

prieskumu.

Odvolací súd nemohol súhlasiť ani s tvrdením navrhovateľa, že nestačí len striktne

a úzko dodržiavať vtedajšie diskriminačné právne predpisy, ako aj že v súčasnosti je

potrebné na vec nazerať nie pohľadom byrokratického štátneho úradníka, ale pohľadom

orgánu štátu, ktorý by mal mať záujem poškodenú osobu primerane po rokoch odškodniť.

Povinnosťou správneho orgánu ako orgánu štátnej správy podľa článku 2 ods. 2

Slovenskej republiky je konať iba na základe , v jej medziach a rozsahu a spôsobom,

ktorý ustanoví zákon. Teda povinnosťou správneho orgánu bolo v danej veci konať

a rozhodovať spôsobom ustanoveným v zákone o pôde, ktorý stanovil zákonné podmienky,

za splnenia ktorých zákonodarca ustanovil právo na vydanie poľnohospodárskeho majetku

odňatého vlastníkom v rozhodnej dobe alebo právo na priznanie náhrady zaň. Správny

orgán v danej veci náležité postupoval a rozhodol v intenciách ustanovení zákona o pôde

s poukazom na dôvody uvedené vyššie. ...“

Z obsahu sťažovateľom označeného namietaného základného práva nemožno

vyvodiť záver o tom, že účastník konania má právo byť pred všeobecným súdom úspešný,

teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi.

Z opačného pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho

považovať za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať

a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný

súd nemá príčinu doň zasahovať (, , ). Podľa názoru

ústavného súdu namietané rozhodnutie najvyššieho súdu znaky arbitrárnosti ani

svojvoľnosti nemá. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivý súdny proces podľa dohovoru,

a preto bolo potrebné v tejto časti sťažnosť odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú podľa

.

V nadväznosti na toto rozhodnutie ústavný súd odmietol ako zjavne neopodstatnenú

aj tú časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie svojho základného práva podľa

. Ďalšie skutočnosti vzťahujúce sa na namietané porušenie

nepovažoval preto ústavný súd za potrebné ďalej skúmať. Zaoberať sa porušením

týchto základných práv by mohol ústavný súd len v súvislosti s porušovaním

ústavnoprávnych princípov v posudzovanom (namietanom) konaní, vo vzťahu ktorým

dospel k záveru, že tieto porušené neboli, a preto rozhodol o odmietnutí sťažnosti podľa

(napr. ).

K sťažovateľom uvádzanému namietaniu porušenia základného práva na spravodlivý

súdny proces aj z dôvodu, že najvyšší súd pri svojom rozhodovaní neprihliadol

na rozhodnutie najvyššieho súdu podľa sťažovateľa v obdobnej veci (rozhodnutiu

najvyššieho súdu sp. zn. , v ktorej najvyšší súd rozsudkom z 29. apríla 2010

rozhodol tak, že príslušné rozhodnutie správneho orgánu v uvedenej veci zrušil a vec vrátil

na ďalšie konanie), ústavný súd zaujal stanovisko, že ústavnému súdu neprislúcha

zjednocovať in abstracto judikatúru všeobecných súdov. Z ústavnej kompetencie súdov

interpretovať a aplikovať zákony vyplýva aj ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu

judikatúru týkajúcu sa relevantných právnych otázok v prerokovaných veciach. Prípadný

odklon súdu od existujúcej skoršej judikatúry v konkrétnom prípade by mohol predstavovať

zásah do základných práv a slobôd účastníka konania len za predpokladu, že by bol

dôsledkom arbitrárnosti alebo zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia

v prerokovávanej veci. Nemožno však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov

v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu a zmyslu zákona

vrátane prispôsobovania aplikačnej praxe novým okolnostiam za podmienky, že

ich zohľadnenie možno rozumne zhrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej

na konkrétny prípad (, , , ,

). Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti

odmietol ako zjavne neopodstatnenú ( ).

Nad rámec uvedeného ústavný súd konštatuje, že ústavný súd vo veci vedenej pod

sp. zn. vychádzal z iného konkrétneho skutkového stavu, ako je tomu

v posudzovanej veci sťažovateľa, t. j. vo veci vedenej pod sp. zn. . Pokiaľ

ide o skutkové tvrdenia sťažovateľa, tie boli založené v podstate na tom, že nehnuteľnosti

jeho právneho predchodcu boli vykúpené pod hrozbou vyvlastnenia. Túto okolnosť treba

považovať podľa jeho názoru za tieseň v zmysle príslušných reštitučných predpisov. Na túto

„kardinálnu“ námietku však najvyšší súd dal dostatočnú a relevantnú odpoveď, pričom

z napadnutého rozhodnutia najvyššieho súdu vyplýva, že jeho rozhodnutie je náležite

odôvodnené, nepreukazuje znaky arbitrárnosti ani svojvôle, a preto podľa názoru ústavného

súdu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť ako zjavne neodôvodnenú. Na druhej

strane, v inej veci ústavného súdu sp. zn. sťažovateľka uviedla a tromi

svedkami aj potvrdila, že odpredaj sa v jej prípade uskutočňoval pod priamym nátlakom

vtedajších štátnych orgánov. Vyhrážali sa jej väzením a nátlak bol vykonaný aj

prostredníctvom dodávok (kontigentov), ktoré museli z pozemkov odvádzať. Štátne orgány

sa vyhrážali zatopením domov a majetkov. Ústavný súd teda konkrétne a markantné

skutkové východiská medzi dvomi uvedenými prípadmi prehliadnuť nemohol.

Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2

tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. septembra 2011