Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 107/05

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2005

predbežne prerokoval sťažnosť DIGICOM, s. r. o., so sídlom Predmestská 81, Žilina,

Ing. Milana Štrbáka – DIGITEL HS R, Ž., a Jarmily Štrbákovej, bytom Ž., zastúpených

JUDr. M. K., Advokátska kancelária, so sídlom Z., vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa , 2 a 4 , základného práva

podľa a 3 , základného práva podľa

a 4 a základného práva podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. -60 z 2. októbra 2002,

rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. z 30. októbra 2003 a rozsudkom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 25. novembra 2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť DIGICOM, s. r. o., Ing. Milana Štrbáka – DIGITEL HS R a Jarmily

Štrbákovej o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2005

doručená sťažnosť DIGICOM, s. r. o., so sídlom Predmestská 81, Žilina (ďalej len

„sťažovateľ v 1. rade“), Ing. Milana Štrbáka – DIGITEL HS R, Ž. (ďalej len „sťažovateľ

v 2. rade“), a Jarmily Štrbákovej, bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“); (spolu ďalej

aj „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. M. K., Advokátska kancelária, so sídlom Z., vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa , 2 a 4 Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa a 3 , základného

práva podľa a 4 a základného práva podľa

rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. -60

z 2. októbra 2002 o zaplatenie 470,80 Sk a zaplatenie 56 640 Sk (došlo k spojeniu vecí,

ktoré boli uplatnené samostatnými návrhmi na vydanie platobného rozkazu, na spoločné

konanie) z titulu zmluvnej pokuty vyplývajúcej zo zmluvy o nájme nebytového priestoru

(rozsudkom sa žaloba zamietla), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský

súd“) sp. zn. z 30. októbra 2003 o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku

(odvolací rozsudok potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým sa žaloba zamietla)

a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.

z 25. novembra 2004, ktorým sa dovolanie zamietlo.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že sú spoluvlastníkmi nehnuteľností

zapísaných na LV č. 942 k. ú. Žilina. Sťažovatelia uzavreli 27. decembra 2000 zmluvu

o nájme nebytových priestorov s E. R. ŠPORT – TREND na zriadenie maloobchodnej

prevádzky. Pre neplatenie nájomného bola táto zmluva ukončená výpoveďou k 28. februáru

2001. Keďže nájomca nebytové priestory po skončení nájmu nevypratal, uplatnili si

sťažovatelia zmluvnú pokutu.

Rozsudkom okresného súdu č. k. -60 z 2. októbra 2002 bola zamietnutá

žaloba sťažovateľa v 2. rade, predmetom ktorej bolo zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške

470,80 Sk (z titulu omeškania zaplatenia nájomného) a vo výške 56 640 Sk (z titulu

omeškania vypratania prenajatého nebytového priestoru) z dôvodu, že zmluva o nájme

nebytového priestoru je podľa názoru okresného súdu absolútne neplatná preto, že mesto

nedalo predchádzajúci súhlas na prenájom predmetného nebytového priestoru za účelom

prevádzkovania obchodu a služieb.

Rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 30. októbra 2003 bol potvrdený

rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá preto, že krajský súd

sa stotožnil s názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu

nedostatku súhlasu mesta Žilina s prenájmom nebytového priestoru za účelom obchodu.

Krajský súd však pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, pretože podľa jeho

právneho názoru išlo o vec po právnej stránke zásadného významu.

Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 25. novembra 2004 (doručený

31. januára 2005) zamietol dovolanie sťažovateľa v 2. rade z dôvodu, že je rozhodujúce

zmluvné vymedzenie účelu nájmu (nie stavebné určenie účelu nájmu ako namietajú

sťažovatelia) ako jednej z náležitostí zmluvy o nájme a podnájme nebytového priestoru,

a teda ak si zmluvné strany dohodli nájom za účelom prevádzkovania obchodu, bol pre

platnosť nájomnej zmluvy nevyhnutný predchádzajúci súhlas obce. Pre absenciu súhlasu

obce je nájomná zmluva absolútne neplatná.

Porušenie základných práv a slobôd vidia sťažovatelia v tom, že okresný súd, krajský

súd a najvyšší súd svojimi zamietavými rozhodnutiami porušili ich základné práva

podľa , 2 a 4, a 3, a 4 a podľa tým,

že im nebola súdom priznaná uplatňovaná zmluvná pokuta z dôvodu, že všeobecné súdy

vyslovili názor, že nájomná zmluva z 29. decembra 2000 je absolútne neplatná pre absenciu

súhlasu na prenájom nebytového priestoru na účel prevádzkovania obchodu od mesta Žilina

a z toho dôvodu si nemožno uplatňovať ani zmluvnú pokutu z tejto neplatnej nájomnej

zmluvy.

Na základe podanej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

1. Právo sťažovateľov DIGICOM, s. r. o., Ing. Milan Štrbák – DIGITEL HS R

a Jarmily Štrbákovej zakotvené v , 2 a 4 na rovnosť práv, zákaz

znevýhodňovania a spôsobenie ujmy na právach, pretože ich uplatňujú, právo zakotvené

v a 3 na uloženie povinností zákonom v jeho medziach a rovnaké

zákonné obmedzenie pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, právo

zakotvené v a 4 na rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckeho

práva všetkých vlastníkov, právo zakotvené v na uskutočňovanie

inej zárobkovej činnosti rozsudkami okresného súdu č. k. -60, krajského súdu

sp. zn. a najvyššieho súdu sp. zn. porušené bolo.

2. Rozsudky okresného súdu č. k. -60, krajského súdu sp. zn.

a najvyššieho súdu sp. zn. sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie

konanie okresnému súdu.

II.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa všeobecné súdy rozhodujú v občianskoprávnych

a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak

ustanoví zákon.

Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z ,

podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických

osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv

a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika

ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.

Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej

republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,

politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo

etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov

poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,

že uplatňuje svoje základné práva a slobody.

Podľa povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe

zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou

zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo

právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

Podľa medze základných práv a slobôd možno upraviť za

podmienok ustanovených touto len zákonom.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho

práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona

a za primeranú náhradu.

Podľa každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu

naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil

právny názor, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , , a ).

rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Ústavný súd je

podľa nezávislým orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo všeobecné súdy sú

nezávislé súdne orgány ochrany zákonnosti, ich právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1

. Nie sú v postavení nadriadenosti či podriadenosti, orgány jedného systému

nenahradzujú orgány druhého systému v rozhodovacej právomoci v im zverených veciach.

Ústavný súd preto nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach

patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis

mutandis , ). Ústavný súd, ktorý nie je ďalšou (treťou alebo štvrtou)

inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, nepreskúmava námietky porušenia tých práv,

ktoré sa fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym

poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva

alebo slobody zaručených alebo medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis

).

V princípe subsidiarity má základ aj rozsah pôsobnosti ústavného súdu pri

poskytovaní ochrany ústavným a základným právam a slobodám. Ústavný súd zásadne

nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil (). Inými slovami, neprislúcha mu, aby sa zaoberal

posúdením skutkových a právnych omylov, ktorých sa údajne dopustili všeobecné súdy,

okrem prípadov a v rozsahu, v ktorom tieto omyly mohli mať za následok porušenie práv

a slobôd chránených alebo Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných

slobôd.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 1

skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú

sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž

oprávnené len tie fyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné

podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania o ústavnej

sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných

podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom

súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti

je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí

priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom

alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (, ,

).

O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom

prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (). Teda úloha

ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,

či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia

niektorého z práv alebo slobôd zaručených , ale spočíva len v tom, aby určil,

či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.

Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký

návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený

().

Sťažnosť sťažovateľov je zjavne neopodstatnená, pretože zo skutočností uvedených

sťažovateľmi a nimi predložených dôkazov, najmä z rozsudku okresného súdu, krajského

súdu a najvyššieho súdu, nevyplýva, že by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a ktoré

by zároveň mali za následok porušenie označených základných práv alebo slobôd.

Podľa a o nájme a podnájme nebytových

priestorov v znení platnom k podpisu nájomnej zmluvy (ďalej len „zákon o nájme

a podnájme nebytových priestorov“) nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú

stavebne určené. Miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno prenajímať

iba po predchádzajúcom súhlase národného výboru. Pokiaľ národný výbor do 15 dní

od prijatia žiadosti o veci nerozhodne, predpokladá sa, že súhlas bol udelený. Pokiaľ

sa zmluva uzavrie bez súhlasu národného výboru podľa odseku 2 alebo neobsahuje

náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.

Sťažovatelia uzavreli 27. decembra 2000 zmluvu o nájme nebytových priestorov

s E. R. ŠPORT – TREND na zriadenie maloobchodnej prevádzky. Pre neplatenie

nájomného bola táto zmluva ukončená výpoveďou k 28. februáru 2001. Keďže nájomca

nebytové priestory po skončení nájmu nevypratal, uplatnili si sťažovatelia zmluvnú

pokutu. Žalovaná v súdnom konaní namietala, že nájomná zmluva je neplatná z dôvodu,

že na uzavretie nájomnej zmluvy nebol daný predchádzajúci súhlas obce, ktorý vyžaduje

zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov. Sťažovateľ v 2. rade sa v súdnom konaní

bránil tým, že predmetnú nehnuteľnosť kúpil od predchádzajúceho vlastníka a tomu

bol udelený súhlas na nájom predmetného nebytového priestoru mestom Žilina. Keďže

podľa nadobúdateľ nehnuteľnosti vstúpil do právneho

postavenia prenajímateľa, prešli na neho všetky práva a povinnosti prenajímateľa, a teda

sťažovateľ v 2. rade sa domnieval, že na neho prešiel aj súhlas mesta Žilina na prenájom

nebytového priestoru za účelom prevádzkovania obchodu. Ďalej sťažovateľ v 2. rade

uviedol v súdnom konaní, že podľa jeho názoru predchádzajúci súhlas obce sa vyžaduje

v tom prípade, ak prenajímaný nebytový priestor je stavebne určený na prevádzkovanie

obchodu a služieb a nie je rozhodujúce zmluvné určenie účelu nájmu.

Z odôvodnení napadnutých rozhodnutí a z dôkazov predložených sťažovateľmi

ústavný súd zistil, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd neporušili základné práva

sťažovateľov. Z dôvodu absencie predchádzajúceho súhlasu mesta Žilina na prenájom

predmetného nebytového priestoru je zmluva o nájme nebytového priestoru absolútne

neplatná. A keďže je neplatná zmluva, ktorá predstavuje základný záväzkoprávny vzťah, tak

nie je možné uplatňovať ani zmluvnú pokutu dohodnutú v tejto nájomnej zmluve, pretože

zmluvná pokuta predstavuje akcesorický vzťah, ktorého platnosť je podmienená platnosťou

základného právneho vzťahu (nájomná zmluva).

Neobstojí tvrdenie sťažovateľa v 2. rade, že kúpou predmetnej nehnuteľnosti

sa na neho vzťahoval súhlas obce, ktorý bol udelený predchádzajúcemu prenajímateľovi,

pretože aj predchádzajúca nájomná zmluva je neplatná z dôvodu, že súhlas obce bol daný

až následne – po podpise nájomnej zmluvy, pričom zákon o nájme a podnájme nebytových

priestorov vyžaduje súhlas predchádzajúci, teda súhlas obce ešte pred podpisom nájomnej

zmluvy. Ďalej sa sťažovateľ v 2. rade nemôže odvolávať na predchádzajúcu nájomnú

zmluvu, keď podpísal s nájomcom novú nájomnú zmluvu. Nájomný vzťah nemá charakter

vecnoprávneho vzťahu. Jedná sa o záväzkoprávny vzťah. Teda súhlas obce z 27. júla 1999,

ktorý bol daný predchádzajúcemu prenajímateľovi, neprechádza na nového vlastníka

budovy z titulu kúpy budovy (z titulu zmeny prenajímateľa). Rozhodnutím mesta Žilina

z 27. júla 1999 bol tento súhlas daný predchádzajúcemu prenajímateľovi. Neobstojí ani

tvrdenie sťažovateľa v 2. rade, že rozhodujúce je stavebné určenie nebytového priestoru,

a nie zmluvné určenie účelu nájmu. Podľa názoru sťažovateľa v 2. rade, keďže nebytový

priestor zo stavebného hľadiska nebol určený na prevádzkovanie obchodu a služieb, nebol

povinný žiadať o predchádzajúci súhlas obce ani vtedy, ak bolo zmluvne dohodnuté

užívanie predmetnej nehnuteľnosti za účelom prevádzkovania obchodu. Tento názor nie je

správny. Rozhodujúcou skutočnosťou pre určenie, či je potrebné žiadať obec

o predchádzajúci súhlas s nájmom za účelom prevádzkovania obchodu a služieb nie je

stavebné určenie nehnuteľnosti, ale účel dohodnutý v nájomnej zmluve. Vzhľadom na to, že

predmetný nebytový priestor sa zmluvne prenajal za účelom prevádzkovania obchodu,

sťažovateľ v 2. rade bol povinný pred uzavretím nájomnej zmluvy požiadať mesto Žilina

o predchádzajúci súhlas s nájmom. Z uvedených dôvodov sú rozsudky okresného, krajského

a najvyššieho súdu vecne správne, teda všeobecné súdy svojou rozhodovacou činnosťou

neporušili žiadne zo základných práv označených sťažovateľom v 2. rade.

Sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 3. rade neboli účastníkmi súdneho

konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. , krajskom súde pod

sp. zn. ani konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. .

Vzhľadom na to je sťažnosť sťažovateľov v 1. rade a v 3. rade podaná neoprávnenou

osobou. Tieto osoby nevyčerpali všetky opravné prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich

práv poskytuje. Ak si tieto osoby chceli uplatňovať porušenie svojich základných práv

na ústavnom súde, mali byť tiež účastníkmi konania pred okresným, krajským a najvyšším

súdom.

Na základe uvedeného ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25

ods. 2 ako zjavne neopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. apríla 2005