Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 3 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (8)III. ÚS 107/05
PDF · 185.01 KB
No categories available
III. ÚS 107/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. apríla 2005
predbežne prerokoval sťažnosť DIGICOM, s. r. o., so sídlom Predmestská 81, Žilina,
Ing. Milana Štrbáka – DIGITEL HS R, Ž., a Jarmily Štrbákovej, bytom Ž., zastúpených
JUDr. M. K., Advokátska kancelária, so sídlom Z., vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva
podľa čl. 13 ods. 1 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva podľa čl. 20 ods. 1
a 4 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Okresného súdu Žilina č. k. 11 Cb 215/01-60 z 2. októbra 2002,
rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. 20 Cob 164/03 z 30. októbra 2003 a rozsudkom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo 12/04 z 25. novembra 2004 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť DIGICOM, s. r. o., Ing. Milana Štrbáka – DIGITEL HS R a Jarmily
Štrbákovej o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2005
doručená sťažnosť DIGICOM, s. r. o., so sídlom Predmestská 81, Žilina (ďalej len
„sťažovateľ v 1. rade“), Ing. Milana Štrbáka – DIGITEL HS R, Ž. (ďalej len „sťažovateľ
v 2. rade“), a Jarmily Štrbákovej, bytom Ž. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“); (spolu ďalej
aj „sťažovatelia“), zastúpených JUDr. M. K., Advokátska kancelária, so sídlom Z., vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“), základného práva podľa čl. 13 ods. 1 a 3 ústavy, základného
práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a základného práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy
rozsudkom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) č. k. 11 Cb 215/01-60
z 2. októbra 2002 o zaplatenie 470,80 Sk a zaplatenie 56 640 Sk (došlo k spojeniu vecí,
ktoré boli uplatnené samostatnými návrhmi na vydanie platobného rozkazu, na spoločné
konanie) z titulu zmluvnej pokuty vyplývajúcej zo zmluvy o nájme nebytového priestoru
(rozsudkom sa žaloba zamietla), rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský
súd“) sp. zn. 20 Cob 164/03 z 30. októbra 2003 o odvolaní proti prvostupňovému rozsudku
(odvolací rozsudok potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, ktorým sa žaloba zamietla)
a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn.
4 Obdo 12/04 z 25. novembra 2004, ktorým sa dovolanie zamietlo.
Sťažovatelia vo svojej sťažnosti uviedli, že sú spoluvlastníkmi nehnuteľností
zapísaných na LV č. 942 k. ú. Žilina. Sťažovatelia uzavreli 27. decembra 2000 zmluvu
o nájme nebytových priestorov s E. R. ŠPORT – TREND na zriadenie maloobchodnej
prevádzky. Pre neplatenie nájomného bola táto zmluva ukončená výpoveďou k 28. februáru
2001. Keďže nájomca nebytové priestory po skončení nájmu nevypratal, uplatnili si
sťažovatelia zmluvnú pokutu.
Rozsudkom okresného súdu č. k. 11 Cb 215/01-60 z 2. októbra 2002 bola zamietnutá
žaloba sťažovateľa v 2. rade, predmetom ktorej bolo zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške
470,80 Sk (z titulu omeškania zaplatenia nájomného) a vo výške 56 640 Sk (z titulu
omeškania vypratania prenajatého nebytového priestoru) z dôvodu, že zmluva o nájme
nebytového priestoru je podľa názoru okresného súdu absolútne neplatná preto, že mesto
nedalo predchádzajúci súhlas na prenájom predmetného nebytového priestoru za účelom
prevádzkovania obchodu a služieb.
Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 20 Cob 164/03 z 30. októbra 2003 bol potvrdený
rozsudok súdu prvého stupňa v časti, v ktorej bola žaloba zamietnutá preto, že krajský súd
sa stotožnil s názorom okresného súdu o absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu
nedostatku súhlasu mesta Žilina s prenájmom nebytového priestoru za účelom obchodu.
Krajský súd však pripustil proti svojmu rozhodnutiu dovolanie, pretože podľa jeho
právneho názoru išlo o vec po právnej stránke zásadného významu.
Najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 4 Obdo 12/04 z 25. novembra 2004 (doručený
31. januára 2005) zamietol dovolanie sťažovateľa v 2. rade z dôvodu, že je rozhodujúce
zmluvné vymedzenie účelu nájmu (nie stavebné určenie účelu nájmu ako namietajú
sťažovatelia) ako jednej z náležitostí zmluvy o nájme a podnájme nebytového priestoru,
a teda ak si zmluvné strany dohodli nájom za účelom prevádzkovania obchodu, bol pre
platnosť nájomnej zmluvy nevyhnutný predchádzajúci súhlas obce. Pre absenciu súhlasu
obce je nájomná zmluva absolútne neplatná.
Porušenie základných práv a slobôd vidia sťažovatelia v tom, že okresný súd, krajský
súd a najvyšší súd svojimi zamietavými rozhodnutiami porušili ich základné práva
podľa čl. 12 ods. 1, 2 a 4, čl. 13 ods. 1 a 3, čl. 20 ods. 1 a 4 a podľa čl. 35 ods. 1 ústavy tým,
že im nebola súdom priznaná uplatňovaná zmluvná pokuta z dôvodu, že všeobecné súdy
vyslovili názor, že nájomná zmluva z 29. decembra 2000 je absolútne neplatná pre absenciu
súhlasu na prenájom nebytového priestoru na účel prevádzkovania obchodu od mesta Žilina
a z toho dôvodu si nemožno uplatňovať ani zmluvnú pokutu z tejto neplatnej nájomnej
zmluvy.
Na základe podanej sťažnosti sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:
1. Právo sťažovateľov DIGICOM, s. r. o., Ing. Milan Štrbák – DIGITEL HS R
a Jarmily Štrbákovej zakotvené v čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy na rovnosť práv, zákaz
znevýhodňovania a spôsobenie ujmy na právach, pretože ich uplatňujú, právo zakotvené
v čl. 13 ods. 1 a 3 ústavy na uloženie povinností zákonom v jeho medziach a rovnaké
zákonné obmedzenie pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky, právo
zakotvené v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy na rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckeho
práva všetkých vlastníkov, právo zakotvené v čl. 35 ods. 1 ústavy na uskutočňovanie
inej zárobkovej činnosti rozsudkami okresného súdu č. k. 11 Cb 215/01-60, krajského súdu
sp. zn. 20 Cob 164/03 a najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 12/04 porušené bolo.
2. Rozsudky okresného súdu č. k. 11 Cb 215/01-60, krajského súdu sp. zn.
20 Cob 164/03 a najvyššieho súdu sp. zn. 4 Obdo 12/04 sa zrušujú a vec sa vracia na ďalšie
konanie okresnému súdu.
II.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy všeobecné súdy rozhodujú v občianskoprávnych
a trestnoprávnych veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak
ustanoví zákon.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z čl. 127 ods. 1 ústavy,
podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických
osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv
a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika
ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv
a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 12 ods. 1 ústavy ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach.
Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.
Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej
republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo,
politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo
etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov
poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.
Podľa čl. 12 ods. 4 ústavy nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to,
že uplatňuje svoje základné práva a slobody.
Podľa čl. 13 ods. 1 ústavy povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe
zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd, b) medzinárodnou
zmluvou podľa čl. 7 ods. 4, ktorá priamo zakladá práva a povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb, alebo c) nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.
Podľa čl. 13 ods. 2 ústavy medze základných práv a slobôd možno upraviť za
podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Podľa čl. 20 ods. 4 ústavy vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho
práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona
a za primeranú náhradu.
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Ústavný súd v súvislosti so svojou rozhodovacou činnosťou opakovane vyslovil
právny názor, že skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom
kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/01 a I. ÚS 13/00).
Ústava rozdeľuje súdnu moc medzi ústavný súd a všeobecné súdy. Ústavný súd je
podľa čl. 124 ústavy nezávislým orgánom ochrany ústavnosti, zatiaľ čo všeobecné súdy sú
nezávislé súdne orgány ochrany zákonnosti, ich právomoc je vymedzená v čl. 142 ods. 1
ústavy. Nie sú v postavení nadriadenosti či podriadenosti, orgány jedného systému
nenahradzujú orgány druhého systému v rozhodovacej právomoci v im zverených veciach.
Ústavný súd preto nie je alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou vo veciach
patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis
mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Ústavný súd, ktorý nie je ďalšou (treťou alebo štvrtou)
inštanciou v systéme všeobecného súdnictva, nepreskúmava námietky porušenia tých práv,
ktoré sa fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovujú napr. Občianskym súdnym
poriadkom, ak namietané porušenie práva nemôže znamenať porušenie základného práva
alebo slobody zaručených ústavou alebo medzinárodnou zmluvou (mutatis mutandis
V princípe subsidiarity má základ aj rozsah pôsobnosti ústavného súdu pri
poskytovaní ochrany ústavným a základným právam a slobodám. Ústavný súd zásadne
nemá oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav, a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Inými slovami, neprislúcha mu, aby sa zaoberal
posúdením skutkových a právnych omylov, ktorých sa údajne dopustili všeobecné súdy,
okrem prípadov a v rozsahu, v ktorom tieto omyly mohli mať za následok porušenie práv
a slobôd chránených ústavou alebo Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných
slobôd.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľov podľa § 25 ods. 1
zákona o ústavnom súde skúmal, či v danom prípade nejde o zjavne neopodstatnenú
sťažnosť. Namietať porušenie svojich práv v konaní pred ústavným súdom sú totiž
oprávnené len tie fyzické osoby alebo právnické osoby, ktoré splnili všetky zákonné
podmienky spojené s nadobudnutím a uplatňovaním takýchto práv. Z konania o ústavnej
sťažnosti sú preto vylúčené také návrhy, keď sťažovateľ nesplnil niektorú zo zákonných
podmienok potrebnú pre vznik právneho vzťahu, porušenie ktorého namietal na ústavnom
súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu jedným z dôvodov odmietnutia sťažnosti
je jej zjavná neopodstatnenosť, ktorú možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistí
priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom
alebo slobodou, porušenie ktorých namietal sťažovateľ (I. ÚS 53/96, I. ÚS 62/96,
O zjavne neopodstatnený návrh ide vtedy, ak ústavný súd pri jeho predbežnom
prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98). Teda úloha
ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu nespočíva v tom, aby určil,
či preskúmanie veci predloženej navrhovateľom odhalí existenciu porušenia
niektorého z práv alebo slobôd zaručených ústavou, ale spočíva len v tom, aby určil,
či toto preskúmanie vylúči akúkoľvek možnosť existencie takéhoto porušenia.
Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký
návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený
(I. ÚS 4/00).
Sťažnosť sťažovateľov je zjavne neopodstatnená, pretože zo skutočností uvedených
sťažovateľmi a nimi predložených dôkazov, najmä z rozsudku okresného súdu, krajského
súdu a najvyššieho súdu, nevyplýva, že by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné a ktoré
by zároveň mali za následok porušenie označených základných práv alebo slobôd.
Podľa § 3 ods. 2 a 4 zákona č. 116/1990 Zb. o nájme a podnájme nebytových
priestorov v znení platnom k podpisu nájomnej zmluvy (ďalej len „zákon o nájme
a podnájme nebytových priestorov“) nebytové priestory sa prenajímajú na účely, na ktoré sú
stavebne určené. Miestnosti určené na prevádzkovanie obchodu a služieb možno prenajímať
iba po predchádzajúcom súhlase národného výboru. Pokiaľ národný výbor do 15 dní
od prijatia žiadosti o veci nerozhodne, predpokladá sa, že súhlas bol udelený. Pokiaľ
sa zmluva uzavrie bez súhlasu národného výboru podľa odseku 2 alebo neobsahuje
náležitosti podľa odseku 3, je neplatná.
Sťažovatelia uzavreli 27. decembra 2000 zmluvu o nájme nebytových priestorov
s E. R. ŠPORT – TREND na zriadenie maloobchodnej prevádzky. Pre neplatenie
nájomného bola táto zmluva ukončená výpoveďou k 28. februáru 2001. Keďže nájomca
nebytové priestory po skončení nájmu nevypratal, uplatnili si sťažovatelia zmluvnú
pokutu. Žalovaná v súdnom konaní namietala, že nájomná zmluva je neplatná z dôvodu,
že na uzavretie nájomnej zmluvy nebol daný predchádzajúci súhlas obce, ktorý vyžaduje
zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov. Sťažovateľ v 2. rade sa v súdnom konaní
bránil tým, že predmetnú nehnuteľnosť kúpil od predchádzajúceho vlastníka a tomu
bol udelený súhlas na nájom predmetného nebytového priestoru mestom Žilina. Keďže
podľa § 680 ods. 2 Občianskeho zákonníka nadobúdateľ nehnuteľnosti vstúpil do právneho
postavenia prenajímateľa, prešli na neho všetky práva a povinnosti prenajímateľa, a teda
sťažovateľ v 2. rade sa domnieval, že na neho prešiel aj súhlas mesta Žilina na prenájom
nebytového priestoru za účelom prevádzkovania obchodu. Ďalej sťažovateľ v 2. rade
uviedol v súdnom konaní, že podľa jeho názoru predchádzajúci súhlas obce sa vyžaduje
v tom prípade, ak prenajímaný nebytový priestor je stavebne určený na prevádzkovanie
obchodu a služieb a nie je rozhodujúce zmluvné určenie účelu nájmu.
Z odôvodnení napadnutých rozhodnutí a z dôkazov predložených sťažovateľmi
ústavný súd zistil, že okresný súd, krajský súd a najvyšší súd neporušili základné práva
sťažovateľov. Z dôvodu absencie predchádzajúceho súhlasu mesta Žilina na prenájom
predmetného nebytového priestoru je zmluva o nájme nebytového priestoru absolútne
neplatná. A keďže je neplatná zmluva, ktorá predstavuje základný záväzkoprávny vzťah, tak
nie je možné uplatňovať ani zmluvnú pokutu dohodnutú v tejto nájomnej zmluve, pretože
zmluvná pokuta predstavuje akcesorický vzťah, ktorého platnosť je podmienená platnosťou
základného právneho vzťahu (nájomná zmluva).
Neobstojí tvrdenie sťažovateľa v 2. rade, že kúpou predmetnej nehnuteľnosti
sa na neho vzťahoval súhlas obce, ktorý bol udelený predchádzajúcemu prenajímateľovi,
pretože aj predchádzajúca nájomná zmluva je neplatná z dôvodu, že súhlas obce bol daný
až následne – po podpise nájomnej zmluvy, pričom zákon o nájme a podnájme nebytových
priestorov vyžaduje súhlas predchádzajúci, teda súhlas obce ešte pred podpisom nájomnej
zmluvy. Ďalej sa sťažovateľ v 2. rade nemôže odvolávať na predchádzajúcu nájomnú
zmluvu, keď podpísal s nájomcom novú nájomnú zmluvu. Nájomný vzťah nemá charakter
vecnoprávneho vzťahu. Jedná sa o záväzkoprávny vzťah. Teda súhlas obce z 27. júla 1999,
ktorý bol daný predchádzajúcemu prenajímateľovi, neprechádza na nového vlastníka
budovy z titulu kúpy budovy (z titulu zmeny prenajímateľa). Rozhodnutím mesta Žilina
z 27. júla 1999 bol tento súhlas daný predchádzajúcemu prenajímateľovi. Neobstojí ani
tvrdenie sťažovateľa v 2. rade, že rozhodujúce je stavebné určenie nebytového priestoru,
a nie zmluvné určenie účelu nájmu. Podľa názoru sťažovateľa v 2. rade, keďže nebytový
priestor zo stavebného hľadiska nebol určený na prevádzkovanie obchodu a služieb, nebol
povinný žiadať o predchádzajúci súhlas obce ani vtedy, ak bolo zmluvne dohodnuté
užívanie predmetnej nehnuteľnosti za účelom prevádzkovania obchodu. Tento názor nie je
správny. Rozhodujúcou skutočnosťou pre určenie, či je potrebné žiadať obec
o predchádzajúci súhlas s nájmom za účelom prevádzkovania obchodu a služieb nie je
stavebné určenie nehnuteľnosti, ale účel dohodnutý v nájomnej zmluve. Vzhľadom na to, že
predmetný nebytový priestor sa zmluvne prenajal za účelom prevádzkovania obchodu,
sťažovateľ v 2. rade bol povinný pred uzavretím nájomnej zmluvy požiadať mesto Žilina
o predchádzajúci súhlas s nájmom. Z uvedených dôvodov sú rozsudky okresného, krajského
a najvyššieho súdu vecne správne, teda všeobecné súdy svojou rozhodovacou činnosťou
neporušili žiadne zo základných práv označených sťažovateľom v 2. rade.
Sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 3. rade neboli účastníkmi súdneho
konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 11 Cb 215/01, krajskom súde pod
sp. zn. 20 Cob 164/03 ani konania vedeného na najvyššom súde pod sp. zn. 4 Obdo 12/04.
Vzhľadom na to je sťažnosť sťažovateľov v 1. rade a v 3. rade podaná neoprávnenou
osobou. Tieto osoby nevyčerpali všetky opravné prostriedky, ktoré im zákon na ochranu ich
práv poskytuje. Ak si tieto osoby chceli uplatňovať porušenie svojich základných práv
na ústavnom súde, mali byť tiež účastníkmi konania pred okresným, krajským a najvyšším
súdom.
Na základe uvedeného ústavný súd preto sťažnosť sťažovateľov odmietol podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. apríla 2005