Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 60/09
PDF · 179.08 KB
No categories available
I. ÚS 60/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 60/09-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ministerstva obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8,
Bratislava, zastúpeného por. Mgr. A. P., poverenou štátnou zamestnankyňou Služobného
úradu Ministerstva obrany Slovenskej republiky, vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 10S 166/2006-93 z 13. mája
2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ministerstva obrany Slovenskej republiky o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 9. septembra
2008 doručená sťažnosť Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“)
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 S
166/2006-93 z 13. mája 2008.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v postavení žalovaného bol účastníkom
konania v právnej veci žalobkyne Z. M., Ž., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Vyššej
vojenskej správy Banská Bystrica č. p. OÚ-66-69-7/2006 z 20. apríla 2006, vedeného na
krajskom súde pod sp. zn. 10S/166/2006.
Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd 13. mája 2008 vydal rozsudok, ktorým podľa
ustanovenia § 250j ods. 2 písm. c) a d) zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho
poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie Vyššej
vojenskej správy Banská Bystrica č. p. OÚ-66-69-7/2006 z 20. apríla 2006, ako aj
rozhodnutie Územnej vojenskej správy Žilina č. p. OÚ-N-5-101/2005 z 1. februára 2006,
ktorým došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním žalobkyne podľa
ustanovenia § 40 ods. 2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z. z. o štátnej službe v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“), a vec vrátil sťažovateľovi na
ďalšie konanie.
Ako sťažovateľ konštatoval, z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že
neexistenciu prejavu vôle štátneho zamestnanca nemožno nahradiť žiadnym spôsobom,
pretože zákon o štátnej službe takýto postup neumožňuje. Krajský súd taktiež argumentoval
tým, že nie je prípustné vyvodzovať z neexistencie voľných štátnozamestnaneckých miest
v služobnom úrade právo skončiť štátnozamestnanecký pomer z dôvodu podľa § 40 ods. 2
písm. b) zákona o štátnej službe.
Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd svojím rozhodnutím nastolil nespravodlivý
právny stav, pretože naďalej ponechal Z. M. v štátnozamestnaneckom pomere aj napriek
tomu, že jej štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené v systematizácii, t. j. že reálne
neexistuje. Svojím rozhodnutím krajský súd spôsobil, že pani M. je naďalej štátnou
zamestnankyňou Územnej vojenskej správy Žilina, avšak bez štátnozamestnaneckého
miesta.
Podľa názoru sťažovateľa krajský súd porušil jeho právo na súdnu ochranu zakotvené
v čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„1. Základné právo Ministerstva obrany Slovenskej republiky na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci
spravodlivo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10S/166/2006-93 z 13. mája 2008 porušené bolo.
2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline
sp. zn. 10 S/166/2006-93 z 13. mája 2008 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie
konanie a rozhodovanie.“
Sťažovateľ taktiež žiadal, aby ústavný súd prerokoval jeho sťažnosť prednostne,
z dôvodu naliehavosti veci. Sťažovateľ pritom argumentoval, že krajský súd vydaním
rozsudku č. k. 10 S/166/2006-93 z 13. mája 2008 nastolil taký právny stav, ktorý je pre neho
objektívne nerealizovateľný, t. j. ponechal Z. M. v štátnozamestnaneckom pomere aj
napriek tomu, že jej štátnozamestnanecké miesto bolo v roku 2005 zrušené v systematizácii.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každú sťažnosť predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom
prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti
vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú
náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým
zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva
priznaného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského
súdu. Podľa jeho tvrdenia proti rozsudku krajského súdu č. k. 10 S/166/2006-93 z 13. mája
2008 nie je prípustné podať odvolanie. Rovnako nie je prípustné ani podanie dovolania
Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, pretože v uvedenom prípade nejde o právoplatné
rozhodnutie odvolacieho súdu. Dokonca nie je možné podať ani mimoriadne dovolanie
prostredníctvom generálneho prokurátora Slovenskej republiky.
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preskúmal jej
opodstatnenosť najmä z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd skúmal, či krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné práva
sťažovateľa na súdnu ochranu a v nadväznosti na toto rozhodnutie aj právo na spravodlivý
súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto
oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola
právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento
článok ústavy o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva (čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení
Ústavný súd k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru
rozsudkom krajského súdu uviedol, že podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne
posúdenie veci krajským súdom oproti právnemu názoru, ktorý sťažovateľ zastáva. Túto
skutočnosť sťažovateľ vníma ako porušenie označených základných práv.
Článok 46 ods. 1 ústavy je východiskom pre zákonom upravené konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
zaručenej ústavou v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy. Práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ústavy, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, sa možno domáhať len v medziach a za
podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (čl. 46 ods. 4 v spojení s čl. 51 ústavy).
Súdna ochrana je rozdelená tak, aby zodpovedala ústavou vymedzenej právomoci medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Právo na súdnu ochranu treba preto uplatniť v tom systéme
súdnej moci, ktorému konkrétna vec patrí do rozhodovacej právomoci. Pri uplatňovaní
práva na súdnu ochranu si nemožno voľne vyberať nielen medzi všeobecnými súdmi, ale
ani medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi. Pri nespokojnosti s konaním
a rozhodnutím všeobecných súdov sa možno domáhať nápravy (vrátane zrušenia
rozhodnutia) prostredníctvom riadnych a v niektorých prípadoch aj mimoriadnych
opravných prostriedkov v rámci uzavretej sústavy týchto súdov. Tým je zabezpečené právo
na širokú súdnu ochranu, ktorú súdy poskytujú v medziach a spôsobom a za podmienok
ustanovených vykonávacími zákonmi (II. ÚS 1/95).
Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,
že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,
ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných
slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie
všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak
by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 82/04, III. ÚS 107/05). K tomu treba dodať,
že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto
podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je
napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo
inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.
Z obsahu žiadneho zo sťažovateľom označených základných práv nemožno vyvodiť
záver, že účastník konania má právo byť pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo
rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného
pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať
za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať
zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá
príčinu doň zasahovať (I. ÚS 19/02, I. ÚS 50/04, I. ÚS 82/04). Podľa názoru ústavného
súdu namietané rozhodnutie krajského súdu znaky arbitrárnosti ani svojvoľnosti nemá.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe
viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé
konanie podľa označených článkov ústavy a dohovoru.
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa
čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať
sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd
odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby
(II. ÚS 8/01) vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by
všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho
meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím
(IV. ÚS 279/05, IV. ÚS 337/04).
V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok
porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu bolo
v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Vo veci
preskúmania zákonnosti rozhodnutia Vyššej vojenskej správy Banská Bystrica č. p.
OÚ-66-69-7/2006 konal a rozhodol podľa ustanovenia § 250j) ods. 2 písm. c) a d) OSP
krajský súd. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je
dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny
názor všeobecných súdov svojím vlastným.
Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu č. k. 10 S/166/2006-93
z 13. mája 2008 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na odôvodnenie jeho
výroku, ústavný súd nezistil ani porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto
súdom podľa čl. 46 až čl. 50 ústavy a tiež nezistil, že by závery krajského súdu v konaní
boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle
a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod
a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto
podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré
skončilo nepriaznivým výsledkom v neprospech sťažovateľa, čo však nemožno spájať
s pojmom spravodlivý proces a s porušovaním jeho princípov.
Sťažovateľ tiež tvrdil, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy došlo aj tým, že „Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. 10S/166/2006-93 zo
dňa 13.mája 2008 odňal Ministerstvu obrany Slovenskej republiky právo obrátiť sa na
všeobecný súd podľa citovaných článkov Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko pri vydaní
rozhodnutia použil zákonné dôvody uvedené v ustanovení § 250j ods. 2 písm. c)a d)
Občianskeho súdneho poriadku, ktoré neboli objektívne dané, a tým odňal Ministerstvu
obrany Slovenskej republiky možnosť podať odvolanie proti rozsudku v zmysle ustanovenia
§ 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku“.
Uvedenou námietkou porušenia práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa však ústavný súd
nezaoberal, pretože mu v tom bránili princípy sebaobmedzenia a subsidiarity.
Ústavný súd v závere konštatuje, že postupom a rozhodnutím napadnutého orgánu
súdnej moci nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ústavou garantovaných práv,
pretože sťažovateľ ešte sám bude vo veci konať a rozhodovať v zmysle intencií zrušujúceho
rozsudku krajského súdu. Vychádzajúc z týchto faktov dospel ústavný súd k záveru, že
sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde odmietol.
Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľom
označeného právoplatného rozhodnutia vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy a prichádzalo
by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia
základných práv sťažovateľa. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok,
ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petite sťažnosti) nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. februára 2009