Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 60/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. februára 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ministerstva obrany Slovenskej republiky, Kutuzovova 8,

Bratislava, zastúpeného por. Mgr. A. P., poverenou štátnou zamestnankyňou Služobného

úradu Ministerstva obrany Slovenskej republiky, vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. -93 z 13. mája

2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ministerstva obrany Slovenskej republiky o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 9. septembra

2008 doručená sťažnosť Ministerstva obrany Slovenskej republiky (ďalej len „sťažovateľ“)

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) a práva na spravodlivý súdny proces

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 10 S

166/2006-93 z 13. mája 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že v postavení žalovaného bol účastníkom

konania v právnej veci žalobkyne Z. M., Ž., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Vyššej

vojenskej správy Banská Bystrica č. p. OÚ-66-69-7/2006 z 20. apríla 2006, vedeného na

krajskom súde pod sp. zn. .

Podľa tvrdenia sťažovateľa krajský súd 13. mája 2008 vydal rozsudok, ktorým podľa

ustanovenia a Občianskeho súdneho

poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“) zrušil rozhodnutie Vyššej

vojenskej správy Banská Bystrica č. p. OÚ-66-69-7/2006 z 20. apríla 2006, ako aj

rozhodnutie Územnej vojenskej správy Žilina č. p. OÚ-N-5-101/2005 z 1. februára 2006,

ktorým došlo ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru odvolaním žalobkyne podľa

ustanovenia o štátnej službe v znení

neskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej službe“), a vec vrátil sťažovateľovi na

ďalšie konanie.

Ako sťažovateľ konštatoval, z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu je zrejmé, že

neexistenciu prejavu vôle štátneho zamestnanca nemožno nahradiť žiadnym spôsobom,

pretože zákon o štátnej službe takýto postup neumožňuje. Krajský súd taktiež argumentoval

tým, že nie je prípustné vyvodzovať z neexistencie voľných štátnozamestnaneckých miest

v služobnom úrade právo skončiť štátnozamestnanecký pomer z dôvodu podľa § 40 ods. 2

písm. b) zákona o štátnej službe.

Sťažovateľ je toho názoru, že krajský súd svojím rozhodnutím nastolil nespravodlivý

právny stav, pretože naďalej ponechal Z. M. v štátnozamestnaneckom pomere aj napriek

tomu, že jej štátnozamestnanecké miesto bolo zrušené v systematizácii, t. j. že reálne

neexistuje. Svojím rozhodnutím krajský súd spôsobil, že pani M. je naďalej štátnou

zamestnankyňou Územnej vojenskej správy Žilina, avšak bez štátnozamestnaneckého

miesta.

Podľa názoru sťažovateľa krajský súd porušil jeho právo na súdnu ochranu zakotvené

v , ako aj právo na spravodlivý súdny proces podľa

dohovoru.

Sťažovateľ preto navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo Ministerstva obrany Slovenskej republiky na súdnu ochranu

podľa , 2 a právo na prerokovanie veci

spravodlivo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. -93 z 13. mája 2008 porušené bolo.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline

sp. zn. -93 z 13. mája 2008 a vec vracia Krajskému súdu v Žiline na ďalšie

konanie a rozhodovanie.“

Sťažovateľ taktiež žiadal, aby ústavný súd prerokoval jeho sťažnosť prednostne,

z dôvodu naliehavosti veci. Sťažovateľ pritom argumentoval, že krajský súd vydaním

rozsudku č. k. -93 z 13. mája 2008 nastolil taký právny stav, ktorý je pre neho

objektívne nerealizovateľný, t. j. ponechal Z. M. v štátnozamestnaneckom pomere aj

napriek tomu, že jej štátnozamestnanecké miesto bolo v roku 2005 zrušené v systematizácii.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov (ďalej len „“) každú sťažnosť predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa. Pri predbežnom

prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti

vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú

náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým

zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojho základného práva

priznaného a práva podľa dohovoru rozsudkom krajského

súdu. Podľa jeho tvrdenia proti rozsudku krajského súdu č. k. -93 z 13. mája

2008 nie je prípustné podať odvolanie. Rovnako nie je prípustné ani podanie dovolania

Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, pretože v uvedenom prípade nejde o právoplatné

rozhodnutie odvolacieho súdu. Dokonca nie je možné podať ani mimoriadne dovolanie

prostredníctvom generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preskúmal jej

opodstatnenosť najmä z hľadiska namietaného porušenia základného práva na súdnu a inú

právnu ochranu podľa .

Ústavný súd skúmal, či krajský súd napadnutým rozsudkom porušil základné práva

sťažovateľa na súdnu ochranu a v nadväznosti na toto rozhodnutie aj právo na spravodlivý

súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podstata základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

spočíva v tom, že každý sa môže domáhať ochrany svojich práv na súde. Tomuto

oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola

právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktorú tento

článok o základnom práve na súdnu ochranu vykonáva ( v spojení

s ).

Ústavný súd k namietanému porušeniu a dohovoru

rozsudkom krajského súdu uviedol, že podstatou námietok sťažovateľa je odlišné právne

posúdenie veci krajským súdom oproti právnemu názoru, ktorý sťažovateľ zastáva. Túto

skutočnosť sťažovateľ vníma ako porušenie označených základných práv.

Článok 46 ods. 1 je východiskom pre zákonom upravené konanie súdov

a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy . Práva na súdnu ochranu podľa

, porušenie ktorého sťažovateľ namieta, sa možno domáhať len v medziach a za

podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi ( v spojení s ).

Súdna ochrana je rozdelená tak, aby zodpovedala vymedzenej právomoci medzi

všeobecné súdy a ústavný súd. Právo na súdnu ochranu treba preto uplatniť v tom systéme

súdnej moci, ktorému konkrétna vec patrí do rozhodovacej právomoci. Pri uplatňovaní

práva na súdnu ochranu si nemožno voľne vyberať nielen medzi všeobecnými súdmi, ale

ani medzi ústavným súdom a všeobecnými súdmi. Pri nespokojnosti s konaním

a rozhodnutím všeobecných súdov sa možno domáhať nápravy (vrátane zrušenia

rozhodnutia) prostredníctvom riadnych a v niektorých prípadoch aj mimoriadnych

opravných prostriedkov v rámci uzavretej sústavy týchto súdov. Tým je zabezpečené právo

na širokú súdnu ochranu, ktorú súdy poskytujú v medziach a spôsobom a za podmienok

ustanovených vykonávacími zákonmi ().

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné uviesť,

že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa vymedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak

by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (m. m. , , ). K tomu treba dodať,

že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto

podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie je

napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo

inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Z obsahu žiadneho zo sťažovateľom označených základných práv nemožno vyvodiť

záver, že účastník konania má právo byť pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo

rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného

pohľadu možno povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno bez ďalšieho považovať

za porušenie základného práva. Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať

zákony. Pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá

príčinu doň zasahovať (, , ). Podľa názoru ústavného

súdu namietané rozhodnutie krajského súdu znaky arbitrárnosti ani svojvoľnosti nemá.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe

viesť k záveru o porušení jeho základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

konanie podľa označených článkov a dohovoru.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva podľa

by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať

sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, predovšetkým ak by všeobecný súd

odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby

() vrátane návrhu o námietke zaujatosti, alebo v prípade opravných konaní by

všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho

meritórne preskúmal a rozhodol o ňom v spojitosti s napadnutým súdnym rozhodnutím

(, ).

V prípade sťažovateľa však nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok

porušenie základných práv, ale o prípad, keď právo na súdnu a inú právnu ochranu bolo

v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych názorov sťažovateľa. Vo veci

preskúmania zákonnosti rozhodnutia Vyššej vojenskej správy Banská Bystrica č. p.

OÚ-66-69-7/2006 konal a rozhodol podľa ustanovenia ) ods. 2 písm. c) a d)

krajský súd. Nespokojnosť sťažovateľa s obsahom rozhodnutia krajského súdu nie je

dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny

názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Podľa názoru ústavného súdu rozhodnutie krajského súdu č. k. -93

z 13. mája 2008 obsahuje dostatok skutkových a právnych záverov na odôvodnenie jeho

výroku, ústavný súd nezistil ani porušenie ústavnoprocesných princípov konania pred týmto

súdom podľa až a tiež nezistil, že by závery krajského súdu v konaní

boli svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle

a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takom prípade nemá žiaden dôvod

a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu. Tvrdenia sťažovateľa preto

podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho rozhodnutia, ktoré

skončilo nepriaznivým výsledkom v neprospech sťažovateľa, čo však nemožno spájať

s pojmom spravodlivý proces a s porušovaním jeho princípov.

Sťažovateľ tiež tvrdil, že k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1

došlo aj tým, že „Krajský súd v Žiline rozsudkom sp. zn. -93 zo

dňa 13.mája 2008 odňal Ministerstvu obrany Slovenskej republiky právo obrátiť sa na

všeobecný súd podľa citovaných článkov , nakoľko pri vydaní

rozhodnutia použil zákonné dôvody uvedené v ustanovení § 250j ods. 2 písm. c)a d)

, ktoré neboli objektívne dané, a tým odňal Ministerstvu

obrany Slovenskej republiky možnosť podať odvolanie proti rozsudku v zmysle ustanovenia

“.

Uvedenou námietkou porušenia práva podľa sa však ústavný súd

nezaoberal, pretože mu v tom bránili princípy sebaobmedzenia a subsidiarity.

Ústavný súd v závere konštatuje, že postupom a rozhodnutím napadnutého orgánu

súdnej moci nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu garantovaných práv,

pretože sťažovateľ ešte sám bude vo veci konať a rozhodovať v zmysle intencií zrušujúceho

rozsudku krajského súdu. Vychádzajúc z týchto faktov dospel ústavný súd k záveru, že

sťažnosť sťažovateľa je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde odmietol.

Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľom

označeného právoplatného rozhodnutia vyplýva z a prichádzalo

by do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia

základných práv sťažovateľa. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok,

ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petite sťažnosti) nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. februára 2009