Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 417/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. septembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa

a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Žiline sp. zn.

z 31. marca 2011, sp. zn. z 29. apríla 2011 a sp. zn.

z 31. marca 2011 a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. ,

sp. zn. a sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude

ďalej vedené pod sp. zn. .

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a z dôvodu ich zjavnej

neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 20. septembra

2011 a 21. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len

„sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. , sp. zn. a sp. zn.

, ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uzneseniami Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 31.

marca 2011, sp. zn. z 29. apríla 2011 a sp. zn. z 31. marca

2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla trom fyzickým osobám úvery v sume od 232,36 €

do 464,71 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli dlžníci povinní vrátiť v šiestich

mesačných splátkach (vec vedená pod sp. zn. ) a v dvanástich mesačných

splátkach (veci vedené pod sp. zn. a sp. zn. ).

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka potom, ako bezúspešne

opakovane vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s..., v súlade s rozhodcovskou

dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 10. apríla 2008 sa

rozhodcovský nález stal vykonateľným a 16. augusta 2008 bol podaný návrh na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného

Okresným súdom Liptovský Mikuláš (ďalej len „okresný súd“) 6. novembra 2008 začal

nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. -13

zo 16. februára 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka

10. marca 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp. zn.

z 31. marca 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka potom, ako bezúspešne

opakovane vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s..., v súlade s rozhodcovskou

dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 22. mája 2008 sa

rozhodcovský nález stal vykonateľným a 4. septembra 2008 bol podaný návrh na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného

okresným súdom 4. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio

uznesením č. k. -16 zo 4. mája 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto

uzneseniu podala sťažovateľka 24. mája 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 29. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil ako vecne a právne správne.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. sťažovateľka potom, ako bezúspešne

opakovane vyzvala dlžníka na úhradu úveru, „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred

rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s..., v súlade s rozhodcovskou

dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 24. apríla 2008 sa

rozhodcovský nález stal vykonateľným a 20. augusta 2008 bol podaný návrh na vykonanie

exekúcie súdnemu exekútorovi. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného

okresným súdom 6. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio

uznesením č. k. -13 z 23. februára 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto

uzneseniu podala sťažovateľka 17. marca 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 31. marca 2011 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:

«... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním

poverenia na zahájenie exekúcie. Týmto svojím postupom okresným súd vytvoril

sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky]

užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným

výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky]

alebo povinného, zahájil konanie na zastavenie exekúcie, pričom pred zahájením tohto

konania neposkytol priestor účastníkom exekučného konania vyjadriť sa k zahájeniu

konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a garantovanú rovnosť strán,

keďže zahájením konania z vlastného podnetu jednoznačne nahradil vôľu jedného

z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu

istotu a legitímne očakávanie užívať svoj majetok, nastolený vydaním poverenia

na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou.

Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký

verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve

v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období

od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie

sa zmenili akékoľvek zákonné alebo iné podmienky pre výkon tejto exekúcie a/alebo

exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný

záujem ochraňujúci účastníkov exekúcie pred nezákonnou činnosťou exekútora v

exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie

bez návrhu nemohlo byť oprávnenie takéhoto súdu nahradiť vôľu oprávneného alebo

povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované

rovné postavenie, tj. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj

návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný

záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv

účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez

návrhu.

Ďalším porušením práva sťažovateľ[ky] okresným súdom a krajským súdom

v priebehu konania na zastavenie exekúcie, vyplývajúce z odôvodnenia predmetných

rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov

konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä

predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie

účastníkom konania k vykonaným dôkazom, ani nedal možnosť navrhnúť nové dôkazy

v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je

významným porušením povinnosti súdu oboznámiť účastníkov konania o vykonaných

dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy...

Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie

peňažných prostriedkov osobou, ktorej úver poskyt[la]. Tento nárok nebol nikdy

spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu

vydaním poverenia na vykonanie exekúcie. Sťažovateľ[ka] tak vlastnil[la] majetok

(„posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne)

právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť

nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje

právo pod dohľadom súdu. Ako Európsky súd pre ľudské práva uvádza inter alia

v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem

vlastníctvo má autonómny význam, ktorý sa neobmedzuje na vlastníctvo hmotných vecí

(statkov), práva a záujmy predstavujúce aktíva môžu byť považované za vlastníctvo“.

V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť

určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...

Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva

pokojne užívať majetok zo strany štátneho orgánu tým, že súd exekúciu zastavil, čím

znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere

nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom

súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami

Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku

sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne

užívať majetok musí spĺňať v zmysle Protokolu 1 Dohovoru a konštantnej judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva 3 podmienky, a to aby i) bol zásah vykonaný

vo verejnom záujme, ii) zásah bol primeraný sledovanému cieľu a iii) bol uskutočnený

na základe zákona.»

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa .

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané

oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť

ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu

toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného

súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť,

pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia

označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí

na ďalšie konanie (, ).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa adresovaných ústavnému

súdu vyjadruje svoje výhrady proti napadnutým uzneseniam krajského súdu, ktorými podľa

jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že

krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez toho, aby sa

mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia

exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie

majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť

na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

, sp. zn. a sp. zn. 2458/2011, z ktorých vyplýva ich právna

a skutkovú súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského

súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona

o ústavnom súde v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto

uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 dohovoru

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody

(m. m. , , atď.). O svojvôli pri výklade alebo

aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa

jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia zastavená, má (obdobne ako prvostupňový súd)

právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti

exekučného titulu, t. j. v okolnostiach namietaných prípadov rozhodcovského rozsudku.

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo

na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 31. marca 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -13 zo 16. februára 2010 (v spojení s dopĺňacím

uznesením č. k. -34 z 12. novembra 2010), ktorým tento exekúciu vedenú

súdnym exekútorom JUDr. K. pod sp. zn. EX 5341/2008 zastavil, ako vecne a právne

správne v súlade s a , stotožňujúc sa s názorom okresného súdu, na ktoré

aj odkazuje. Na zdôraznenie vecnej správnosti ďalej uviedol:

„Podľa (ďalej len ) sa u rozsudkov

rozlišuje formálna a materiálna právoplatnosť. Formálnu právoplatnosť nadobúda

rozsudok vtedy, ak ho už nemožno napadnúť odvolaním. Materiálnou právoplatnosťou sa

rozumie záväznosť výroku rozsudku a jeho nezmeniteľnosť, ktorá sa prejavuje ako prekážka

brániaca novému prejednaniu veci. Ustanovenie

o rozhodcovskom konaní však dáva exekučnému súdu oprávnenie preskúmať rozhodcovský

rozsudok tak, ako by materiálne právoplatný nebol a z hľadiska ustanovenia § 159 0. s. p.

nie je ním viazaný. Exekučný súd teda môže skúmať (podľa § 45 ods. 2 aj bez návrhu), či

rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je

objektívne nemožné, právom nedovolené, alebo ak odporuje dobrým mravom.

V predmetnej exekučnej veci sa vymáha plnenie zo zmluvy o úvere uzavretej

za účinnosti v znení novely č. platnej od 1. 4. 2004. Odvolací súd

s poukazom na ust. § 52 ods. 3 0Z v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy o úvere

a zároveň i s poukazom na ust. o ochrane spotrebiteľa

v znení novely č. 264/2006 účinnej od 1. 7. 2006 dospel k záveru, že zmluva o úvere

uzavretá medzi oprávneným a povinným je zmluvou spotrebiteľskou. Zároveň sa stotožnil

so záverom okresného súdu, že sa jedná o zmluvu, ktorá spadá pod

o spotrebiteľských úveroch, nakoľko oprávnený má v predmete svojej činnosti poskytovanie

úverov ako podnikanie, oprávnený nepreukázal skutočnosť, že by úver poskytol povinnému

na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania ( ), resp.

že by povinný konal pri uzavretí zmluvy v rámci svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti ( v znení účinnom do 31. 12. 2007), keď zo zmluvy o úvere nevyplýva

ani to, že by išlo o niektorý z prípadov uvedených v ust. ,

Odvolacie námietky oprávneného preto odvolací súd nepovažoval v tomto smere

za dôvodné.

Pokiaľ okresný súd exekučné konanie proti povinnému zastavil podľa § 45 ods. 2

v spojení s o rozhodcovskom konaní s poukazom

na existenciu neprijateľných podmienok v zmluve o úvere, ktoré spôsobili značnú

nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech povinného ako

spotrebiteľa, odvolací súd s odkazom na ust. , v znení účinnom

od 1. 4. 2004 poukazuje v tomto smere aj na bod 17 VP, ktorý obsahuje neprijateľnú

rozhodcovskú doložku. Táto doložka znemožňujúca spotrebiteľovi obrátiť sa na všeobecný

súd za situácie, keď dodávateľ už podal žalobu na rozhodcovskom súde, je podľa názoru

odvolacieho súdu v zjavnom nepomere v neprospech spotrebiteľa. V tomto smere považuje

za potrebné poznamenať, že spotrebiteľ je v právnom vzťahu zo štandardnej spotrebiteľskej

zmluvy zásadne slabšou zmluvnou stranou, nakoľko prakticky nemá možnosť vyjednávať

o jednotlivých zmluvných podmienkach zakotvených v prílohe zmluvy, najčastejšie

označenej ako všeobecné podmienky. Rozpor vyššie označenej rozhodcovskej doložky

s ustanovením , je umocnený aj skutočnosťou, že nebola dojednaná v čase

tzv. vyššej bdelosti spotrebiteľa (po vzniku sporu), ale už na začiatku zmluvného vzťahu.

Zo VP je naviac zrejmé, že s ostatnými zmluvnými podmienkami splývala. Z týchto

skutočností preto možno vyvodiť odôvodnený záver o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky

uvedenej VP oprávneného, a teda aj o jej rozpore s ust. § 54 ods. 1, 2 0Z. Ak na základe

takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky prebehlo rozhodcovské konanie, ktorého

výsledkom bol exekučný titul, okresný súd správne a v súlade s ust. §45 ods. 2 zák.

č. o rozhodcovskom konaní exekúciu proti povinnému zastavil.“

II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 29. apríla 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -16 zo 4. mája 2010 (v spojení s dopĺňacím uznesením

č. k. -36 z 12. novembra 2010), ktorým tento exekúciu vedenú súdnym

exekútorom JUDr. K. pod sp. zn. EX 9269/2008 zastavil, ako vecne a právne správne

v súlade s a odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie obdobne ako

v exekučnej veci sťažovateľky ním vedenej pod sp. zn. .

II.2.3 Sťažnosť vedená pod sp. zn.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 31. marca 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -13 z 23. februára 2010 (v spojení s dopĺňacím

uznesením č. k. -36 z 18. novembra 2010), ktorým tento exekúciu vedenú

súdnym exekútorom JUDr. K. pod sp. zn. EX 5678/2008 zastavil, ako vecne a právne

správne v súlade s a odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie

obdobne ako v exekučnej veci sťažovateľky ním vedenej pod sp. zn. sp. zn.

a sp. zn. .

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené ďalej upriamuje pozornosť aj na judikatúru

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod

č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je

vykonateľný po formálnej a materiálnej stránke. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto

požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu

konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať

za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku, o rozhodcovskom konaní v znení

neskorších predpisov, a podstatné

na posúdenie veci interpretoval a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho

úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne

a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , ).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo

k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne konformným spôsobom

interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry

formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd už o ďalších návrhoch

sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. septembra 2011