Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 428/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť M., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného

práva na súdnu ochranu zaručeného uznesením

Krajského súdu v Bratislave č. k. -200, z 31. mája 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť M. o d m i e t a ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. septembra

2011 faxom a 8. septembra 2011 poštou doručená sťažnosť M., B. (ďalej aj „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1

(ďalej len „“) uznesením Krajského súdu v Bratislave

(ďalej len „krajský súd“) č. k. -200, z 31. mája 2011.

Sťažovateľ zároveň navrhuje aj odklad vykonateľnosti napadnutého uznesenia.

V sťažnosti je sťažovateľ označený ako „Slovenská republika, v zastúpení M.“

Ústavný súd považuje za potrebné v tejto súvislosti uviesť, že podľa čl. 127 ods. 1

rozhoduje o porušení základných práv a slobôd právnických osôb a fyzických osôb.

Takouto právnickou osobou v konaní pred ústavným súdom nemôže byť Slovenská

republika, ale len jej štátne orgány. Tieto štátne orgány môžu byť účastníkmi konania

v konaní pred ústavným súdom v rozsahu korešpondujúcom rozsahu a druhu ich právomoci

a v rozsahu práv a povinností, ktorými ako právnické osoby disponujú. V danom prípade je

to M., ktoré sa domáha byť účastníkom, resp. vedľajším účastníkom na strane odporcu

v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. , , a preto

v danej veci je v konaní pred ústavným súdom sťažovateľom. Takýto postup je v súlade aj

s doterajšou judikatúrou ústavného súdu (, , ).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že

«Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. -200, zo dňa

31. 05. 2011 potvrdil uznesenie Okresného súdu Bratislava I č. k. -157 zo dňa

21. januára 2011, ktorým súd zamietol návrh Slovenskej republiky v zastúpení M. na vstup

do konania ako účastníka na strane odporcu, ako aj nepripustil vstup Slovenskej republiky v

zastúpení M. do konania ako vedľajšieho účastníka na strane odporcu.

Krajský súd predmetným uznesením taktiež odmietol odvolanie Slovenskej republiky

zastúpenej M. proti rozsudku súdu prvého stupňa č. k. -148 zo dňa 29. 11. 2010.

Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. -200,

zo dňa 31. 05. 2011 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) podáva sťažovateľka túto sťažnosť,

nakoľko súd podľa názoru sťažovateľky svojim rozhodnutím o odmietnutí odvolania

Slovenskej republiky v zastúpení M. z dôvodu podania odvolania neoprávnenou osobou

odňal účastníkovi konania - Slovenskej republike možnosť konať pred súdom. Odňatím

konania pred súdom sa rozumie taký procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní

realizácia jeho procesných práv, ktoré mu zákon priznáva za účelom ochrany jeho práv a

právom chránených záujmov. Súd svojím rozhodnutím o potvrdení uznesenia súdu prvého

stupňa taktiež priamo zasiahol do práva Slovenskej republiky na spravodlivé súdne konanie

garantované tým, že odmietol v súdnom konaní

konať so zástupcom štátu, ktorého oprávnenie a povinnosť zastúpenia vyplýva z príslušných

právnych predpisov, teda Slovenská republika nebola v konaní zastúpená zástupcom, ktorá

má na zastupovanie Slovenskej republiky v uvedenom prípade oprávnenie. Sťažovateľka

navyše považuje uznesenie Krajského súdu za svojvoľné, zjavne neodôvodnené a teda

ústavne nekonformné (ako vyplýva z dôvodov uvedených nižšie).».

K právomoci ústavného súdu a k využitiu opravných prostriedkov sťažovateľ

uviedol:

«Podľa názoru sťažovateľky Uznesením Krajského súdu v Bratislave bolo porušené

základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „Ústava“), nakoľko bolo porušené jeho právo na spravodlivé súdne

konanie.

Sťažovateľka podala z opatrnosti dňa 06.08.2011 proti predmetnému Uzneseniu

Krajského súdu v Bratislave dovolanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky, o ktorom

nebolo doteraz rozhodnuté. Nakoľko však Najvyšší súd Slovenskej republiky vystupuje

v konaní (podľa názoru sťažovateľky v rozpore so zákonom) ako zástupca Slovenskej

republiky na strane odporcu, navyše žalobcami v uvedenom konaní sú sudcovia Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky, existujú na základe názoru sťažovateľky u všetkých sudcoch

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vzhľadom na pomer k účastníkom konania dôvodné

pochybnosti o ich nezaujatosti. Vzhľadom k uvedenému má sťažovateľka za to, že o ochrane

tohto základného práva nie je oprávnený rozhodovať iný súd, preto má Ústavný súd

Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) právomoc konať o tejto sťažnosti.»

Svoju sťažnosť sťažovateľ odôvodňuje takto:

«Súd svojim rozhodnutím o odmietnutí odvolania Slovenskej republiky v zastúpení M.

z dôvodu podania odvolania neoprávnenou osobou odňal účastníkovi konania - Slovenskej

republike možnosť konať pred súdom. Súd svojím rozhodnutím o potvrdení uznesenia súdu

prvého stupňa taktiež priamo zasiahol do práva Slovenskej republiky na spravodlivé súdne

konanie garantované tým, že odmietol v súdnom

konaní konať so zástupcom štátu, ktorého oprávnenie a povinnosť zastúpenia vyplýva z

príslušných právnych predpisov, teda Slovenská republika nebola v konaní zastúpená

zástupcom, ktorá má na zastupovanie Slovenskej republiky v uvedenom prípade oprávnenie.

Súd v odôvodnení napadnutého uznesenia dospel k právnemu názoru, že M. v

uvedenom konaní nie je oprávnené zastupovať Slovenskú republiku, nakoľko za zástupcu

Slovenskej republiky v uvedenom konaní považuje Najvyšší súd Slovenskej republiky,

ktorého ako zástupcu označili aj navrhovatelia v pôvodnom návrhu. Sťažovateľka sa s týmto

názorom súdu prezentovanom v odôvodnení napadnutého uznesenia nestotožňuje, pričom

za jediný oprávnený subjekt na zastupovanie Slovenskej republiky v uvedenom konaní

považuje M.

Podľa ustanovenia prvej vety , za štát pred súdom koná štátny

orgán v rozsahu pôsobnosti ustanovenej osobitnými predpismi alebo právnická osoba, ktorá

je oprávnená podľa osobitného predpisu.

Podľa ustanovenia o sudcoch a prísediacich

a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

č. “), vymenovaním za sudcu vzniká a zánikom funkcie sudcu zaniká osobitný

vzťah sudcu k štátu, z ktorého vyplývajú práva a povinnosti sudcu a štátu upravené týmto

zákonom. Za štát v týchto vzťahoch koná ústredný orgán štátnej správy súdov, ktorého

pôsobnosť upravuje osobitný predpis.9) [Poznámka 9) odkazuje na

Z. z.]

Podľa ustanovenia o súdoch a o zmene

a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“), ministerstvo... vykonáva správu súdov ako ústredný orgán štátnej správy pre súdy.

Podľa ustanovenia , za uspokojenie platových

nárokov sudcu zodpovedá štát.

Podľa o organizácii činnosti vlády a organizácii

ústrednej štátnej správy v znení neskorších predpisov (ďalej len „

Z. z.“), Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky je ústredným orgánom štátnej

správy pre súdy a väzenstvo.

V predmetnom konaní za štát pred súdom koná M. v rozsahu pôsobnosti ustanovenej

osobitnými predpismi. Týmito osobitnými predpismi sú nepochybne ustanovenia § 25 ods. 1

a , a

Tento právny názor sťažovateľky súd neakceptoval, naopak dospel k záveru, že nárok

uplatnený navrhovateľmi v tomto konaní patrí do pôsobnosti Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, ako osobného úradu navrhovateľov. Súd síce v odôvodnení uznesenia uviedol, že

zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že by uplatnený nárok patril do pôsobnosti M.

ako ústredného orgánu štátnej správy, na druhej strane však neuviedol, z akého právneho

predpisu vyplýva pri uplatnení tohto nároku pôsobnosť Najvyššieho súdu SR. Na argument

sťažovateľky ohľadom prebiehajúcich súdnych konaní pri uplatňovaní obdobných nárokov

sudcov okresných a krajských súdov, kde ako zástupca Slovenskej republiky vystupuje práve

M. a to práve na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení, sa súd ustálil v názore,

že právne postavenie sudcov okresných a krajských súdov je odlišné. Dôvodom tejto

odlišnosti je v zmysle odôvodnenia výlučne skutočnosť, že Najvyšší súd je správcom vlastnej

rozpočtovej kapitoly, čo je výnimkou zo všeobecného ustanovenia § 83 ods. 1 prvá veta

, a to na základe ustanovenia citovaného zákona).

Na základe názoru sťažovateľky je tento právny názor nesprávny. Súd v tejto časti

odôvodnenia determinuje právo zastupovať Slovenskú republiku v súdnom konaní správou

rozpočtovej kapitoly. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení, na základe ktorých dnes

súdy konajú a považujú za zástupcu Slovenskej republiky v tzv. antidiskriminačných

konaniach sudcov M., však nevyplýva žiadnym spôsobom záver, že zástupcom Slovenskej

republiky má byť práve správca konkrétnej rozpočtovej kapitoly. Takýto záver nevyplýva zo

žiadneho právneho predpisu a súd ani žiadny právny predpis, na základe ktorého k

uvedenému dospel, neoznačil. Navzdory celkom konkrétnej právnej úprave (vyššie

citovanej), na základe ktorej M. odvodzuje svoje právo, ale aj povinnosť zastupovať

Slovenskú republiku v uvedenom konaní, sa súd obmedzil iba na svojvoľnú úvahu o

podmienenosti zastúpenia štátu správou rozpočtovej kapitoly, pričom táto skutočnosť

nevyplýva zo žiadneho právneho predpisu. Takýmto posúdenie súdu považuje sťažovateľka

za arbitrárne a svojvoľné.

Sťažovateľka považuje v tejto súvislosti za irelevantný taktiež argument, že úmyslom

navrhovateľom bolo žalovať o nemateriálnu ujmu ich osobný úrad, nakoľko je zrejmé, že

subjekt, ktorý vystupuje na strane odporcu v uvedenom konaní, je Slovenská republika.

Navrhovatelia si teda uplatňujú nárok nepochybne voči štátu, pretože ak by sa chceli

domáhať nároku voči ich osobnému úradu, označili by za odporcu priamo Najvyšší súd SR.

V tomto prípade by sa súd musel zaoberať skutočnosťou, či je Najvyšší súd v takomto

konaní pasívne legitimovaný. Za súčasného stavuje však zrejmé, kto je pasívne

legitimovaným subjektom na strane odporcu, spornou ostáva len otázka zastúpenia odporcu

v súdnom konaní.

Súd teda svojim rozhodnutím, ktorým potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa

o zamietnutí návrhu na vstup do konania, ako aj rozhodnutím o odmietnutí odvolania,

dopustil v konaní zotrvanie stavu, kedy Slovenská republika nie je riadne zastúpená, teda

odňal Slovenskej republike možnosť konať pred súdom. Súd mal v konaní odstrániť

prekážku v konaní, ktorou je nedostatok podmienky zastúpenia, svojimi rozhodnutiami však

konal v priamom rozpore s touto zákonnou požiadavkou.

Sťažovateľka taktiež poukazuje na ustanovenie , na základe ktorého

„za právnickú osobu nemôže konať ten, ktorého záujmy sú v rozpore so záujmami

právnickej osoby“. V uvedenom konaní vo veci samej je zrejmé, že záujmy Najvyššieho súdu

SR, ktorý konal v uvedenom konaní ako zástupca Slovenskej republiky, sú v rozpore

so záujmami štátu, čo je preukázané aj samotným postojom Najvyššieho súdu SR, ktorý ako

zástupca Slovenskej republiky jej oprávnené a legitímne záujmy v súdnom konaní nehájil,

uznal základ nároku už počas konania pred súdom prvého stupňa, pričom po doručení

rozsudku v uvedenej veci proti nemu nepodal v zákonnej lehote odvolanie. Sťažovateľka už

v odvolaní proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I č. k. -157 zo dňa 07. 02.

2011 namietal absenciu kontradiktórnosti konania, odvolací súd sa však v odôvodnení

potvrdzujúceho uznesenia s touto námietkou nevysporiadal. Na základe uvedených

skutočností je však zrejmé, že v konaní vo veci samej oprávnené záujmy Slovenskej

republiky zo strany Najvyššieho súdu SR chránené neboli, a to napriek tomu, že

uplatňovaný nárok je značne špecifický a kontroverzný, v podmienkach Slovenskej republiky

neexistuje podobné právoplatné rozhodnutie, teda neexistuje zaužívaná súdna prax

v obdobných prípadoch, navyše sa jedná o uplatňovanie nároku na nemajetkovú ujmu

vo značnej výške, kde má súd možnosť voľnej úvahy pri určení výšky nároku, teda možnosť

argumentácie v neprospech uplatňovaného nároku je značne rozsiahla. To znamená, že

existuje množstvo právnych, ako aj skutkových argumentov, ktorými je možné hájiť pozíciu

štátu v uvedenom konaní, napriek tomu ani jeden z týchto argumentov nebol v konaní

použitý.

Na základe uvedeného má sťažovateľka za to, že Krajský súd v Bratislave odňal

účastníkovi konania - Slovenskej republike - možnosť konať pred súdom, nakoľko v konaní

jednak konal so zástupcom, ktorého právo zastúpenia nevyplýva zo žiadneho právneho

predpisu, odmietol konať so zástupcom, ktorého právo zastúpenia vyplýva z vyššie

citovaných zákonných ustanovení, pričom s týmto zástupcom odmietol konať o opravnom

prostriedku voči rozhodnutiu vo veci samej, čím znemožnil realizáciu ochrany legitímnych

ústavných a garantovaných práv Slovenskej republiky. Na základe uvedeného má

sťažovateľka za to, že Krajský súd v Bratislave uvedeným konaním porušil základné právo

sťažovateľky podľa . ...

Súd v odôvodnení rozhodnutia zasiahol do práva Slovenskej republiky na

spravodlivé súdne konanie tým, že svoje rozhodnutie náležité a presvedčivo neodôvodnil.

Požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku súdu ustanovuje § 157 ods. 2 Občianskeho

súdneho poriadku, podľa ktorého v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Na základe ustanovenia Ak nieje ďalej ustanovené inak, použijú sa

na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku. V zmysle uvedeného ustanovenia sa teda

požiadavky na riadne odôvodnenie rozsudku vzťahujú taktiež na uznesenie súdu.

Na základe názoru sťažovateľky sa Krajský súd v Bratislave týmito ustanoveniami

zákona pri odôvodňovaní napadnutého uznesenia riadne nespravoval. Značná časť

odôvodnenia uznesenia vyplýva z nesprávneho posúdenia podania sťažovateľky zo dňa

20. 12. 2010, ktorým Slovenská republika v zastúpení M. vyjadrila svoju účasť v konaní a

ktorú súd posúdil ako návrh na pristúpenie ďalšieho účastníka do konania v zmysle § 92

ods. 1 . Odôvodnenie rozhodnutia, ktoré sa týka nemožnosti aplikácie

považuje sťažovateľka za nadbytočné a irelevantné, pričom uvedené je v priamom rozpore s

požiadavkou na jeho presvedčivosť. Za arbitrárne a svojvoľné považuje sťažovateľka

odôvodnenie uznesenia v časti argumentácie, na základe ktorej súd dospel k právnemu

názoru, že M. nemá oprávnenie zastupovať Slovenskú republiku v uvedenom konaní,

nakoľko za jediný subjekt majúci uvedené oprávnenie považoval Najvyšší súd SR. Z

odôvodnenia nie je zrejmé ani žiadnym spôsobom nevyplýva, na základe akého právneho

predpisu súd k uvedenému záveru dospel, pričom sa súd iba obmedzil na konštatáciu, že M.

nie je služobným úradom sudcov Najvyššieho súdu a rozpočet Najvyššieho súdu tvorí

osobitnú kapitolu. To, ako majú mať uvedené skutočnosti vplyv na určenie subjektu, ktorý

má oprávnenie zastupovať štát v uvedenom konaní, resp. na základe akej právnej normy je

potrebné takéto skutočnosti považovať za determinanty pri určovaní oprávnenej osoby, však

v odôvodnení napadnutého uznesenia absentuje. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že M.

nie je služobným úradom ani v prípade sudcov okresných a krajských súdov, pričom na

námietku, kedy sťažovateľka poukazoval na obdobné konania, kde navrhovateľmi sú

sudcovia okresných a krajských súdov, súd reagoval výlučne poznámkou, že právne

postavenie týchto sudcov je odlišné, pričom nešpecifikoval, v čom táto odlišnosť spočíva.

Na základe uvedeného sa Slovenská republika zastúpená M. môže iba domnievať, čo súd

touto konštatáciou mienil, keď hovoril o odlišnosti právneho postavenia sudcov najvyššieho

súdu a sudcov okresných a krajských súdov.

Sťažovateľka je ďalej toho názoru, že súd sa nedostatočne vysporiadal s uplatnenou

námietkou, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca - Mgr. P. S. Súd v odôvodnení

napadnutého uznesenia uvádza, že v zmysle Dodatku č. 3 k rozvrhu práce Okresného súdu

Bratislava I na rok 2010 zo dňa 19. 01. 2010 Spr. 3052/2010 je nepochybné, že Mgr. P. S.

bola zákonnou sudkyňou v prejednávanej veci. Z odôvodnenia rozhodnutia súdu však nie je

zrejmé, akým spôsobom sa súd ustálil v nepochybnosti tejto skutočnosti, nakoľko súd v

podstate len interpretoval vyjadrenie Mgr. P. S., že táto bola menovaná do funkcie sudcu

dňa 25. 01. 2010 o 14:00 a predmetná vec bola elektronickou podateľňou pridelená do

senátu 25C v ten istý deň o 14:25 hod. Takéto vyjadrenie Mgr. P. S. súd akceptoval bez

akejkoľvek ďalšej verifikácie, pričom je zrejmé, že aj na základe vyjadrenia Mgr. P. S. došlo

k nápadu uvedenej veci do elektronickej podateľne vo veľmi krátkom časovom odstupe po

jej menovaní do funkcie sudcu prezidentom Slovenskej republiky. Sťažovateľka považuje za

nevyhnutné uviesť, že z Kancelárie prezidenta SR obdržal informáciu, že dňa 25. 01. 2010

bol o 14:00 len započatý samotný akt menovania Mgr. P. S. a ďalších kandidátov do

funkcie sudcu, pričom uvedený akt trval približne jednu hodinu. K zloženiu sľubu dochádza

pri uvedenom akte po úvodných fanfárach a úvodnom slove, pričom Mgr. P. S. bola pri

skladaní sľubu desiata v poradí. Z uvedeného je zrejmé, že nie je možné jednoznačne určiť,

či o 14:25 menovaná sudkyňa už bola prezidentom vymenovaná do funkcie sudcu, resp. nie

je možné stotožniť sa s názorom súdu, že vo veci rozhodovala jednoznačne zákonná

sudkyňa. V tejto súvislosti sťažovateľke nie je zrejmé ani to, akým spôsobom sa Okresný súd

Bratislava I v tak krátkych časových intervaloch (jednalo sa doslova o minúty) dozvedel o

menovaní uvedenej sudkyne do funkcie tak, že jej spustil nápad do registra. Z uvedeného

dôvodu má sťažovateľka za to, že ak sa súd vysporiadal s námietkou zákonného sudcu tým,

že sa bez ďalšieho skúmania a odôvodnenia ustálil v názore, že Mgr. P. S. je zákonnou

sudkyňou v uvedenom konaní a to výlučne na základe jej vlastného vyjadrenia, je nutné

odôvodnenie takéhoto postupu považovať za nepresvedčivé a ústavne nekonformné, čoho

dôsledkom bolo arbitrárne a nepreskúmateľné rozhodnutie súdu.»

Sťažovateľ na základe už uvedeného navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť

na ďalšie konanie a takto rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu zaručené

Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Bratislave, č. k. -200, 8Co

68/2011 zo dňa 31. 05. 2011 porušené bolo.

2. Uznesenie Krajského súdu v Bratislave, č. k. -200,

zo dňa 31. 05. 2011 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Sťažovateľka zároveň v súlade s ustanovením

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov žiada ústavný súd o povolenie odkladu vykonateľnosti

rozhodnutia - Uznesenia Krajského súdu v Bratislave, č. k. -200, 8Co

68/2011 zo dňa 31. 05. 2011, čo odôvodňuje spoločenskou závažnosťou napadnutého

rozhodnutia, ktoré by v prípade, ak by nedošlo k odkladu jeho výkonu, umožnilo

navrhovateľom v konaní vo veci samej realizovať dnes právoplatné rozhodnutie - rozsudok

Okresného súdu Bratislava I č. k. -148. Okrem toho uvedený rozsudok môže byť

považovaný za precedentné rozhodnutie vzhľadom na skutočnosť, že na sudoch Slovenskej

republiky prebiehajú mnohé obdobné konania, ktorých navrhovateľmi sú sudcovia

okresných a krajských súdov a ktorí sa domáhajú priznania rovnakých nárokov. Z

uvedeného dôvodu považuje sťažovateľka návrh na odklad vykonateľnosti uznesenia

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 22. júna 2011 za

dôvodný.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie

dôvodov podľa . V tejto súvislosti považoval

za potrebné poukázať na svoje subsidiárne postavenie pri ochrane alebo

kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv.

Z už citovaného vyplýva, že systém ústavnej ochrany

základných práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom

právomoc všeobecných súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv

a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Zmysel a účel princípu subsidiarity spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani

podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale je úlohou všetkých

orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú

v občianskom súdnom konaní povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na konkrétny

prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré

alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám alebo právnickým osobám

zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio – inštitucionálny

mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov

verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa o neposkytnutí potrebnej súdnej ochrany

spočívajúcej v tom, že krajský súd namietané uznesenie riadne neodôvodnil a z tohto

hľadiska je nepresvedčivé, ústavne nekonformné, čoho dôsledkom je jeho arbitrárnosť

a nepreskúmateľnosť.

Na základe toho sťažovateľ dospel k záveru, že namietaným uznesením došlo

k porušeniu jeho základného práva, ktoré mu garantuje , a tiež práva

garantovaného čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Zo samotnej sťažnosti, ale tiež zo zistení ústavného súdu vyplynulo, že ochrany

svojich a kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sa

sťažovateľ domáha tak sťažnosťou podľa , ako aj dovolaním podaným

proti namietanému uzneseniu 6. augusta 2011 podľa jeho názoru „z opatrnosti“, o ktorom

do predbežného prerokovania sťažnosti nebolo rozhodnuté. Z uvedeného vyplýva, že

v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti

podľa vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali súbežne

rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len

„najvyšší súd“) ako dovolací súd a ústavný súd], čo nie je v podmienkach právneho štátu

rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť

k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že

uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu

právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred

rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol

sťažovateľom využitý, ako predčasné (porovnaj napr. ).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť

až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu

do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje

a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov,

neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným

orgánom (, , ).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť sťažnosť podľa pre namietané

porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že

sťažovateľ nemá podľa , a stabilizovanej judikatúry

ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany

využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi

k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí. Špecifiká

uvádzané sťažovateľom v tejto sťažnosti nezakladajú dôvod na to, aby sa ústavný súd

v danom prípade odklonil od svojej doterajšej judikatúry.

Ústavný súd už vyslovil názor (podobne napr. , ,

, , , ), že v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti

podľa je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní.

Ústavný súd už v tejto súvislosti taktiež judikoval (napr. m. m. ,

, , , , ), že

lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch

považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému

rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra

2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04 alebo rozsudok

Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus

Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54). Argumentácia sťažovateľky

o podaní sťažnosti pred rozhodnutím najvyššieho súdu o dovolaní „za účelom vyhnutia sa

strate práva podať sťažnosť pre stratu lehoty“ v prípade, že by jej dovolanie bolo najvyšším

súdom odmietnuté ako neprípustné, nie je preto odôvodnená.

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu

o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov.

V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať

potenciálnych sťažovateľov k obdobnému postupu, aký zvolil v okolnostiach daného

prípadu sťažovateľ, t. j. k paralelnému podávaniu sťažností ústavnému súdu zároveň

s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou meritórne

nezaoberal, ale ju podľa zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť

podľa v spojení s .

Pretože sťažnosť bola odmietnutá, rozhodovanie o ďalších procesných návrhoch

sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už

nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011