Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 439/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici

č. k. -59 z 26. apríla 2011 a č. k. -35 z 31. mája 2011

a takto

rozhodol:

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. a

sp. zn. s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.

.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. augusta

2011 a 27. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej

len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len

„krajský súd“) č. k. -59 z 26. apríla 2011 (vec vedená pod sp. zn.

) a č. k. -35 z 31. mája 2011 (vec vedená pod sp. zn.

).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv

o úvere uzavretých 4. decembra 2002 a 15. júla 2003 (ďalej len „zmluvy“) poskytla

fyzickým osobám úvery v sume 398,33 € a 165,97 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli

dlžníci povinní vrátiť v 13 dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo

účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca

dlžníka, určený menovite v každej zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní

svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu

exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli 18. marca 2003

a 22. februára 2004 notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných

zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.

1. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 17. mája 2003 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 4. augusta 2003 začal nútený výkon

rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. -45 z 28. januára 2011 vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -45 z 28. januára 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením č. k. -59 z 26. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. bol 29. apríla 2004 podaný návrh na

výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným

súdom Revúca 2. augusta 2004 začal nútený výkon rozhodnutia – exekúciu. Okresný súd

Revúca uznesením č. k. -20 z 21. januára 2011 exekúciu zastavil.

Sťažovateľka podala proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. -20

z 21. januára 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením

č. k. -35 z 31. mája 2011 tak, že uznesenie Okresného súdu Revúca

potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom,

ktorý im predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti

s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné

práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalších

častiach sťažností sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre

ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového

protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý

proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj

práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho

konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa

vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby

ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý

proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1

Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté

uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako

aj úhradu trov konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci

to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia

(ďalej len „OSP“).

V zmysle v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na

spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých

istých účastníkov.

nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné

konanie, avšak v súlade s možno v konaní o sťažnosti podľa

primerane použiť na prípadné spojenie vecí .

S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.

a sp. zn. , z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú

súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti

ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom

súde v spojení s tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

uzneseniami krajského súdu č. k. -59 z 26. apríla 2011

a č. k. -35 z 31. mája 2011

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či

krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaniach proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, má (obdobne ako

prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie

z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (v okolnosti namietaného prípadu notársku

zápisnicu).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Krajský súd uznesením č. k. -59 z 26. apríla 2011 potvrdil

uznesenie okresného súdu č. k. -45 z 28. januára 2011, ktorým tento vyhlásil

exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, ako vecne správne v súlade s a , na

základe skutočnosti, že notárska zápisnica, ktorou sa oprávnený domáhal nároku voči

povinnému, nebola spôsobilým exekučným titulom.

V uznesení krajského súdu č. k. -59 z 26. apríla 2011 sa okrem

iného uvádza:

„Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že plnomocenstvo udelené

Mgr. T. K. (ktorý vystupuje v tomto konaní ako zástupca oprávneného) neoprávňovalo Mgr.

T. K., ani Mgr. M. P. na úkon – uznať dlh povinného čo do základu a výšky (§ 558

) pred notárom a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice

a tým obstarať pre oprávneného exekučný titul práve pre rozpor záujmov zastúpeného

(povinného) so zástupcom. Tento rozpor je evidentný už z tej skutočnosti, že ten istý advokát

Mgr. T. K. zastupuje zároveň oprávneného v exekučnom konaní aj povinnú osobu (okresný

súd nesprávne v záhlaví rozhodnutia za zástupcu oprávneného označil Mgr. M. M., ale

rozhodnutie právne doručil Mgr. T. K.). Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti

upravené v majú v zmysle

za následok absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov, a to bez ohľadu na skutočnosť,

či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva

priamo zo zákona a pôsobí voči každému, pričom súd musí na ňu aj bez návrhu (ex officio)

prihliadať. Neplatný je právny úkon – vyhlásenie advokáta (koncipienta) pred notárom.

Notárska zápisnica je verejná listina spísaná o právnom úkone určitej osoby, vonkajšia

forma prejavu vôle konajúcej osoby. Notárska zápisnica ako formálne vykonateľný

exekučný titul existuje, ale nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom, keďže bola

spísaná o absolútne neplatnom právnom úkone. V nadväznosti na uvedené bol postup

okresného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju správny.“

Krajský súd uznesením č. k. -35 z 31. mája 2011 potvrdil uznesenie

Okresného súdu Revúca č. k. -20 z 21. januára 2011, ktorým tento exekúciu

zastavil, ako vecne správne v súlade s a , na základe skutočnosti, že

notárska zápisnica, ktorou sa oprávnený domáhal nároku voči povinnému, nebola

spôsobilým exekučným titulom.

V uznesení krajského súdu č. k. -35 z 31. mája 2011 sa okrem iného

uvádza:

„Je... nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej ako

aj materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Podstatnou náležitosťou materiálnej

vykonateľnosti exekučného titulu je, aby exekučný titul, ktorým má byť notárska zápisnica

obsahoval prejav vôle povinného. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, ani sa

nezaoberal preskúmavaním hmotno-právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným.

Skúmal, či je predložený exekučný titul materiálne vykonateľný. Jeho záver o tom, že nie je,

je výsledkom správneho právneho posúdenia predloženého splnomocnenia. Inak povedané,

v tomto prípade predložená notárska zápisnica nie je prejavom vôle povinného označeného

v návrhu na vykonanie exekúcie. Exekučný súd teda správne skúmal, či predložená notárska

zápisnica je prejavom vôle povinného označeného v návrhu na vykonanie exekúcie.“

Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd

poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. , v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi

uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou

obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa

procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý

písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme

notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas

povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že

vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach

podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka

vykonateľnosti“.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn.

z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997

uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný

po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky

nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez

návrhu zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia

krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými

rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie

základných práv (m. m. , ).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

uzneseniami krajského súdu č. k. -59 z 26. apríla 2011

a č. k. -35 z 31. mája 2011

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie

konanie. Ústavný súd preto sťažnosti pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol

ako zjavne neopodstatnené podľa .

Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011