Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 439/2011
PDF · 212.5 KB
No categories available
IV. ÚS 439/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 17 CoE 115/2011-59 z 26. apríla 2011 a č. k. 2 CoE 193/2011-35 z 31. mája 2011
a takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 2263/2011 a
sp. zn. Rvp 2516/2011 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 31. augusta
2011 a 27. septembra 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej
len „sťažovateľka“), zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len
„krajský súd“) č. k. 17 CoE 115/2011-59 z 26. apríla 2011 (vec vedená pod sp. zn.
Rvp 2263/2011) a č. k. 2 CoE 193/2011-35 z 31. mája 2011 (vec vedená pod sp. zn.
Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv
o úvere uzavretých 4. decembra 2002 a 15. júla 2003 (ďalej len „zmluvy“) poskytla
fyzickým osobám úvery v sume 398,33 € a 165,97 €, ktoré spolu s ďalšími poplatkami boli
dlžníci povinní vrátiť v 13 dvojtýždňových splátkach. Na zabezpečenie úveru bolo
účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluvách dohodnuté, že splnomocnený zástupca
dlžníka, určený menovite v každej zmluve, je (bude) oprávnený v prípade, ak dlžník neplní
svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu, ktorá má povahu
exekučného titulu. Keďže dlžníci neuhradili dve po sebe idúce splátky, boli 18. marca 2003
a 22. februára 2004 notárom spísané notárske zápisnice, ktoré podpísal v príslušných
zmluvách určený splnomocnený zástupca dlžníka.
1. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2263/2011 bol 17. mája 2003 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) 4. augusta 2003 začal nútený výkon
rozhodnutia. Okresný súd uznesením č. k. 2 Er 965/2003-45 z 28. januára 2011 vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 2 Er 965/2003-45 z 28. januára 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením č. k. 17 CoE 115/2011-59 z 26. apríla 2011 tak, že uznesenie okresného súdu
potvrdil.
2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 2516/2011 bol 29. apríla 2004 podaný návrh na
výkon exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným
súdom Revúca 2. augusta 2004 začal nútený výkon rozhodnutia – exekúciu. Okresný súd
Revúca uznesením č. k. 3 Er 1783/2008-20 z 21. januára 2011 exekúciu zastavil.
Sťažovateľka podala proti uzneseniu Okresného súdu Revúca č. k. 3 Er 1783/2008-20
z 21. januára 2011 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením
č. k. 2 CoE 193/2011-35 z 31. mája 2011 tak, že uznesenie Okresného súdu Revúca
potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutými uzneseniami krajského súdu a postupom,
ktorý im predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti
s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné
práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalších
častiach sťažností sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre
ľudské práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového
protokolu a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý
proces krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj
práva sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho
konania... tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa
vlastniť majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby
ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý
proces vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1
Dodatkového protokolu...“ napadnutými uzneseniami krajského súdu, zruší napadnuté
uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako
aj úhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).
V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujme hospodárnosti konania môže súd spojiť na
spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých
istých účastníkov.
Zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie o spojení vecí na spoločné
konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa
čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností vedených ústavným súdom pod sp. zn.
Rvp 2263/2011 a sp. zn. Rvp 2516/2011, z ktorých vyplýva ich právna a skutkovú
súvislosť, a prihliadajúc taktiež na totožnosť v osobe sťažovateľky a krajského súdu, proti
ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom
súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.
II.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
uzneseniami krajského súdu č. k. 17 CoE 115/2011-59 z 26. apríla 2011
a č. k. 2 CoE 193/2011-35 z 31. mája 2011
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnostiach sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či
krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaniach proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, má (obdobne ako
prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (v okolnosti namietaného prípadu notársku
zápisnicu).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
Krajský súd uznesením č. k. 17 CoE 115/2011-59 z 26. apríla 2011 potvrdil
uznesenie okresného súdu č. k. 2 Er 965/2003-45 z 28. januára 2011, ktorým tento vyhlásil
exekúciu za neprípustnú a zastavil ju, ako vecne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP, na
základe skutočnosti, že notárska zápisnica, ktorou sa oprávnený domáhal nároku voči
povinnému, nebola spôsobilým exekučným titulom.
V uznesení krajského súdu č. k. 17 CoE 115/2011-59 z 26. apríla 2011 sa okrem
iného uvádza:
„Odvolací súd sa stotožňuje s názorom okresného súdu, že plnomocenstvo udelené
Mgr. T. K. (ktorý vystupuje v tomto konaní ako zástupca oprávneného) neoprávňovalo Mgr.
T. K., ani Mgr. M. P. na úkon – uznať dlh povinného čo do základu a výšky (§ 558
Občianskeho zákonníka) pred notárom a súhlasiť s vykonateľnosťou notárskej zápisnice
a tým obstarať pre oprávneného exekučný titul práve pre rozpor záujmov zastúpeného
(povinného) so zástupcom. Tento rozpor je evidentný už z tej skutočnosti, že ten istý advokát
Mgr. T. K. zastupuje zároveň oprávneného v exekučnom konaní aj povinnú osobu (okresný
súd nesprávne v záhlaví rozhodnutia za zástupcu oprávneného označil Mgr. M. M., ale
rozhodnutie právne doručil Mgr. T. K.). Právne úkony osôb, ktoré nespĺňajú náležitosti
upravené v § 22 ods. 2 Občianskeho zákonníka majú v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
za následok absolútnu neplatnosť takýchto právnych úkonov, a to bez ohľadu na skutočnosť,
či o tom účastníci právneho úkonu vedeli. Absolútna neplatnosť právneho úkonu nastáva
priamo zo zákona a pôsobí voči každému, pričom súd musí na ňu aj bez návrhu (ex officio)
prihliadať. Neplatný je právny úkon – vyhlásenie advokáta (koncipienta) pred notárom.
Notárska zápisnica je verejná listina spísaná o právnom úkone určitej osoby, vonkajšia
forma prejavu vôle konajúcej osoby. Notárska zápisnica ako formálne vykonateľný
exekučný titul existuje, ale nie je materiálne vykonateľným exekučným titulom, keďže bola
spísaná o absolútne neplatnom právnom úkone. V nadväznosti na uvedené bol postup
okresného súdu, ktorý exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju správny.“
Krajský súd uznesením č. k. 2 CoE 193/2011-35 z 31. mája 2011 potvrdil uznesenie
Okresného súdu Revúca č. k. 3 Er 1783/2008-20 z 21. januára 2011, ktorým tento exekúciu
zastavil, ako vecne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP, na základe skutočnosti, že
notárska zápisnica, ktorou sa oprávnený domáhal nároku voči povinnému, nebola
spôsobilým exekučným titulom.
V uznesení krajského súdu č. k. 2 CoE 193/2011-35 z 31. mája 2011 sa okrem iného
uvádza:
„Je... nepochybné, že v kompetencii exekučného súdu je skúmanie tak formálnej ako
aj materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu. Podstatnou náležitosťou materiálnej
vykonateľnosti exekučného titulu je, aby exekučný titul, ktorým má byť notárska zápisnica
obsahoval prejav vôle povinného. Prvostupňový súd sa od uvedeného neodklonil, ani sa
nezaoberal preskúmavaním hmotno-právneho vzťahu medzi oprávneným a povinným.
Skúmal, či je predložený exekučný titul materiálne vykonateľný. Jeho záver o tom, že nie je,
je výsledkom správneho právneho posúdenia predloženého splnomocnenia. Inak povedané,
v tomto prípade predložená notárska zápisnica nie je prejavom vôle povinného označeného
v návrhu na vykonanie exekúcie. Exekučný súd teda správne skúmal, či predložená notárska
zápisnica je prejavom vôle povinného označeného v návrhu na vykonanie exekúcie.“
Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd
poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. I. ÚS 5/00, v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi
uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou
obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa
procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý
písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme
notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že
vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach
podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka
vykonateľnosti“.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996
z 27. januára 1997 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997
uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný
po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky
nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez
návrhu zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenia
krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutými
rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať
očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade
so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné
kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný
súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie
základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.
II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
uzneseniami krajského súdu č. k. 17 CoE 115/2011-59 z 26. apríla 2011
a č. k. 2 CoE 193/2011-35 z 31. mája 2011
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutých uznesení krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovaných prípadoch ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie
konanie. Ústavný súd preto sťažnosti pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol
ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnostiach už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2011