Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 440/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej

Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na

ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. z 31. marca

2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú

neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra

2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom

konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu

k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)

uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 31. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej

činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy

o úvere uzavretej 7. januára 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume 165,97 €, ktorý spolu

s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 20 dvojtýždňových splátkach. Na

zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že

splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite v zmluve, je (bude) oprávnený v prípade,

ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu,

ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, bola

23. júla 2004 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený

splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 23. septembra 2004 bol podaný návrh na výkon

exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom

Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) 20. októbra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.

Okresný súd uznesením č. k. -13 z 20. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za

neprípustnú a zastavil ju. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu

č. k. -13 z 20. októbra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd

uznesením sp. zn. z 31. marca 2011 tak, že uznesenie okresného súdu

potvrdil.

Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,

ktorý mu predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6

ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti

s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné

práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšej časti

sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské

práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu

a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces

krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj práva

sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania...

tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť

majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.

Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný

súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces

vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti

na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov

konania.

II.

Podľa (ďalej len „“) ústavný súd

rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie

svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z citovaného vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým

uznesením krajského súdu

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa ústavný súd štandardne

poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v , z ktorého vyplýva, že

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani

mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. , ), ale súdnym orgánom

ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne

názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu

vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu

všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže

ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,

a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.

, , atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho

názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam (napr. , ).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému

právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský

súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému

rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, má (obdobne ako

prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie

z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (v okolnosti namietaného prípadu notársku

zápisnicu).

Podľa

o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení

ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu

možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých

všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na

základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného

poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo

môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný

súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané

dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je

povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky

predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný

exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

Krajský súd uznesením sp. zn. z 31. marca 2011 potvrdil uznesenie

okresného súdu č. k. -13 z 20. októbra 2010, ktorým tento vyhlásil exekúciu

za neprípustnú a zastavil ju, ako vecne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho

súdneho poriadku, na základe skutočnosti, že notárska zápisnica, ktorou sa oprávnený

domáhal nároku voči povinnému, nebola spôsobilým exekučným titulom.

V uznesení krajského súdu sp. zn. z 31. marca 2011 sa okrem iného

uvádza:

„Preskúmavaním veci odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd správne

posudzoval vec, t. j. zistil skutkový stav, ako aj vec právne posúdil. Správne prvostupňový

súd vychádzal z ust. § 57 ods. 1 písm. g), ako aj § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.

Povinnosťou súdu je preskúmavať v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, či tu nie je

prekážka, pre ktorý by exekúcia nemala ďalej prebiehať, pretože opak by bol v rozpore

s platným právom. Prvostupňový súd správne posudzoval notársku zápisnicu zo dňa 23. 7.

2004 so zmluvou o úvere zo dňa 7. 1. 2004. Z predmetnej zmluvy o úvere vyplýva, že

splnomocnenie dlžníka ako splnomocniteľa pre advokáta Mgr. T. K. je súčasťou zmluvy

o úvere, t. j. už je zakomponovaný v predtlači uvedenej zmluvy. Splnomocnenie ako také nie

je podpísané samotným dlžníkom. Pokiaľ podpis dlžníka na zmluve je uvedený, tento sa

nevzťahuje ku splnomocneniu v prospech Mgr. T. K., ale k vyhláseniu dlžníka, že súhlasí so

všeobecnými podmienkami na poskytnutie úveru, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou tejto

zmluvy, nemá k nim výhradu a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzoval svojím

podpisom prevzatie zmluvy, vrátane týchto všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto

zmluvy) a vyhlasuje svoju spôsobilosť na právne úkony. V tomto vyhlásení sa neuvádza, že

podpisuje splnomocnenie v prospech Mgr. T. K., vzhľadom na skutočnosť, ktorú nemožno

konštatovať, že splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere predstavuje dohodou

o plnomocenstve, ktorá by mala zakladať vnútorný vzťah medzi splnomocniteľom

a splnomocnencom. Dohoda o plnomocenstve musí ako dvojstranný právny úkon vyhovovať

náležitostiam kladeným na platnosť právnych úkonom s poukazom na ust. § 34 a nasl. Obč.

zákonníka, to znamená, že k perfektnosti takéhoto právneho úkonu je potrebný podpis

splnomocniteľa. Keďže splnomocnenie je dvojstranným právnym úkonom jeho obsahom,

ako obsahom každého právneho úkonu je obsah prejavu vôle. Zo splnomocnenia na zmluve

o úvere nevyplýva, že by toto splnomocnenie bolo prejavom vôle povinného, a preto ani

notárska zápisnica, ktorá bola spísaná substitútom Mgr. B. Ž., advokáta Mgr. T. K.,

nespĺňala podmienky pre existenciu exekučného titulu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd

uznesenie ako vecne správne potvrdil.“

Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd

poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. , v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi

uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou

obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa

procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý

písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme

notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas

povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že

vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach

podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka

vykonateľnosti“.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. z 27. januára 1997

publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna

exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke

formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj

napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu

zastavená.“.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie

krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé

súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle

čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy

nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že

z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za

arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd

konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia

Exekučného poriadku a podstatné pre posúdenie veci interpretoval

a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych

faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím

krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby

bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,

preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do

postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.

, ).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

napadnutým uznesením krajského súdu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má

právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou

verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady

medzinárodného práva.

Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré

považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom

alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú

judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne

nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,

ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie

nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu

vyplývajúce z až , resp. z dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil

porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného

práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal

opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti

podľa v spojení s . Ústavný súd by takým postupom

nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,

aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ

rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne

napr. , , , ).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel

k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo

by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa

čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne

konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol

v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi

napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá

by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Ústavný súd preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol ako zjavne

neopodstatnenú podľa .

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2011