Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 440/2011
PDF · 190.96 KB
No categories available
IV. ÚS 440/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej
Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta Mgr. J. H., vo veci namietaného porušenia jej práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práva na
ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 7 CoE 43/2011 z 31. marca
2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a pre zjavnú
neopodstatnenosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra
2011 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej Advokátskou kanceláriou H., spol. s r. o., B., konajúcou prostredníctvom
konateľa a advokáta Mgr. J. H., ktorými namieta porušenie svojho práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) a práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu
k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“)
uznesením Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 7 CoE 43/2011
z 31. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej
činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmluvy
o úvere uzavretej 7. januára 2004 poskytla fyzickej osobe úver v sume 165,97 €, ktorý spolu
s ďalšími poplatkami bol dlžník povinný vrátiť v 20 dvojtýždňových splátkach. Na
zabezpečenie úveru bolo účastníkmi zmluvného vzťahu priamo v zmluve dohodnuté, že
splnomocnený zástupca dlžníka, určený menovite v zmluve, je (bude) oprávnený v prípade,
ak dlžník neplní svoje povinnosti, okrem iného podpísať notársku zápisnicu o uznaní dlhu,
ktorá má povahu exekučného titulu. Keďže dlžník neuhradil dve po sebe idúce splátky, bola
23. júla 2004 notárom spísaná notárska zápisnica, ktorú podpísal v zmluve určený
splnomocnený zástupca dlžníka. Dňa 23. septembra 2004 bol podaný návrh na výkon
exekúcie súdnemu exekútorovi, ktorý na základe poverenia udeleného Okresným súdom
Dolný Kubín (ďalej len „okresný súd“) 20. októbra 2004 začal nútený výkon rozhodnutia.
Okresný súd uznesením č. k. 5 Er 564/2004-13 z 20. októbra 2010 vyhlásil exekúciu za
neprípustnú a zastavil ju. Sťažovateľka podala proti uzneseniu okresného súdu
č. k. 5 Er 564/2004-13 z 20. októbra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd
uznesením sp. zn. 7 CoE 43/2011 z 31. marca 2011 tak, že uznesenie okresného súdu
potvrdil.
Podľa názoru sťažovateľky napadnutým uznesením krajského súdu a postupom,
ktorý mu predchádzal, „... boli porušené... základné práva a slobody vyplývajúce z článku 6
ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd... v príčinnej súvislosti
s vyššie uvedeným porušením práva na spravodlivý proces boli... porušené aj základné
práva a slobody sťažovateľa vplývajúce z čl. 1 Dodatkového protokolu...“. V ďalšej časti
sťažnosti sťažovateľka s poukazom na viacero rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské
práva a ústavného súdu interpretuje čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 1 dodatkového protokolu
a v podstatnom uvádza, že „v nadväznosti na porušenie práva na spravodlivý proces
krajský súd porušil svojím rozhodnutím právoplatne zastaviť exekučné konania... aj práva
sťažovateľa pokojne užívať svoj majetok... tým, že súd zasiahol do vykonávacieho konania...
tak, že exekučné konania bez ďalšieho zastavil, porušili právo sťažovateľa vlastniť
majetok... v zmysle Protokolu 1 Dohovoru“.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti navrhuje, aby ústavný
súd o nej rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces
vyplývajúce z článku 6 ods. 1... dohovoru... a na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu...“ napadnutým uznesením krajského súdu, zruší napadnuté uznesenie, vec vráti
na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov
konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým
uznesením krajského súdu
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne
poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani
mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom
ochrany ústavnosti. Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne
názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu
vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu
všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže
ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné,
a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m.
I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho
názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému
právnemu problému nastolenému v sťažnosti sťažovateľky, ktorý spočíva v tom, či krajský
súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému
rozhodnutiu, ktorým bola exekúcia vyhlásená za neprípustnú a zastavená, má (obdobne ako
prvostupňový súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie
z hľadiska relevantnosti exekučného titulu (v okolnosti namietaného prípadu notársku
zápisnicu).
Podľa § 58 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.
o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení
ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu
možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých
všeobecný súd obligatórne zastaví exekúciu (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) alebo na
základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného
poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo
môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný
súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané
dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je
povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky
predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný
exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.
Krajský súd uznesením sp. zn. 7 CoE 43/2011 z 31. marca 2011 potvrdil uznesenie
okresného súdu č. k. 5 Er 564/2004-13 z 20. októbra 2010, ktorým tento vyhlásil exekúciu
za neprípustnú a zastavil ju, ako vecne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 Občianskeho
súdneho poriadku, na základe skutočnosti, že notárska zápisnica, ktorou sa oprávnený
domáhal nároku voči povinnému, nebola spôsobilým exekučným titulom.
V uznesení krajského súdu sp. zn. 7 CoE 43/2011 z 31. marca 2011 sa okrem iného
uvádza:
„Preskúmavaním veci odvolací súd dospel k záveru, že prvostupňový súd správne
posudzoval vec, t. j. zistil skutkový stav, ako aj vec právne posúdil. Správne prvostupňový
súd vychádzal z ust. § 57 ods. 1 písm. g), ako aj § 58 ods. 1 Exekučného poriadku.
Povinnosťou súdu je preskúmavať v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania, či tu nie je
prekážka, pre ktorý by exekúcia nemala ďalej prebiehať, pretože opak by bol v rozpore
s platným právom. Prvostupňový súd správne posudzoval notársku zápisnicu zo dňa 23. 7.
2004 so zmluvou o úvere zo dňa 7. 1. 2004. Z predmetnej zmluvy o úvere vyplýva, že
splnomocnenie dlžníka ako splnomocniteľa pre advokáta Mgr. T. K. je súčasťou zmluvy
o úvere, t. j. už je zakomponovaný v predtlači uvedenej zmluvy. Splnomocnenie ako také nie
je podpísané samotným dlžníkom. Pokiaľ podpis dlžníka na zmluve je uvedený, tento sa
nevzťahuje ku splnomocneniu v prospech Mgr. T. K., ale k vyhláseniu dlžníka, že súhlasí so
všeobecnými podmienkami na poskytnutie úveru, ktoré je neoddeliteľnou súčasťou tejto
zmluvy, nemá k nim výhradu a zaväzuje sa ich dodržiavať. Súčasne potvrdzoval svojím
podpisom prevzatie zmluvy, vrátane týchto všeobecných podmienok (na zadnej strane tejto
zmluvy) a vyhlasuje svoju spôsobilosť na právne úkony. V tomto vyhlásení sa neuvádza, že
podpisuje splnomocnenie v prospech Mgr. T. K., vzhľadom na skutočnosť, ktorú nemožno
konštatovať, že splnomocnenie obsiahnuté v zmluve o úvere predstavuje dohodou
o plnomocenstve, ktorá by mala zakladať vnútorný vzťah medzi splnomocniteľom
a splnomocnencom. Dohoda o plnomocenstve musí ako dvojstranný právny úkon vyhovovať
náležitostiam kladeným na platnosť právnych úkonom s poukazom na ust. § 34 a nasl. Obč.
zákonníka, to znamená, že k perfektnosti takéhoto právneho úkonu je potrebný podpis
splnomocniteľa. Keďže splnomocnenie je dvojstranným právnym úkonom jeho obsahom,
ako obsahom každého právneho úkonu je obsah prejavu vôle. Zo splnomocnenia na zmluve
o úvere nevyplýva, že by toto splnomocnenie bolo prejavom vôle povinného, a preto ani
notárska zápisnica, ktorá bola spísaná substitútom Mgr. B. Ž., advokáta Mgr. T. K.,
nespĺňala podmienky pre existenciu exekučného titulu. Z uvedeného dôvodu odvolací súd
uznesenie ako vecne správne potvrdil.“
Pokiaľ ide o vykonateľnosť notárskej zápisnice ako exekučného titulu, ústavný súd
poukazuje na svoj skorší nález sp. zn. I. ÚS 5/00, v ktorom konštatoval, že „rozdiel medzi
uznaním dlhu, resp. záväzku podľa hmotného práva a medzi notárskou zápisnicou
obsahujúcou právny záväzok podľa § 41 ods. 2 Exekučného poriadku, teda podľa
procesného práva, je v dvoch náležitostiach. Predovšetkým nemôže ísť o jednoduchý
písomný právny úkon, ale o písomný právny úkon v kvalifikovanej forme, teda vo forme
notárskej zápisnice. Okrem toho musí notárska zápisnica obsahovať výslovný súhlas
povinnej osoby s vykonateľnosťou právneho záväzku.“. Ústavný súd taktiež uviedol, že
vykonateľnosť notárskej zápisnice „sa skúma rovnako ako pri vykonateľných rozhodnutiach
podľa príslušných predpisov procesného práva, t. j. skúma sa formálna a materiálna stránka
vykonateľnosti“.
Ústavný súd v nadväznosti na uvedené poukazuje aj na judikatúru Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 1997
publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna
exekúcia môže byť nariadená len na základe titulu, ktorý je vykonateľný po stránke
formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý tieto požiadavky nespĺňa, aj
napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu
zastavená.“.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd dospel k záveru, že napadnuté uznesenie
krajského súdu nezasahuje neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle
čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy
nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že
z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za
arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.
Po oboznámení sa s obsahom napadnutého uznesenia krajského súdu ústavný súd
konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia
Exekučného poriadku a Občianskeho zákonníka podstatné pre posúdenie veci interpretoval
a aplikoval ústavne konformným spôsobom, pričom jeho úvahy vychádzajú z konkrétnych
faktov, sú logické, a preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.
V súvislosti so sťažovateľkiným prejavom nespokojnosti s napadnutým rozhodnutím
krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade so zákonom, aby
bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné kvalifikovať ako zákonné,
preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd dôvod zasahovať do
postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenie základných práv (m. m.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy) nie je právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
napadnutým uznesením krajského súdu
Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má
právo pokojne užívať svoj majetok. Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou
verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady
medzinárodného práva.
Predchádzajúce ustanovenie však nebráni právu štátu prijímať zákony, ktoré
považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom
alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.
V súvislosti s namietaným porušením práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu
ústavný súd považuje predovšetkým za potrebné poukázať na svoju stabilizovanú
judikatúru, súčasťou ktorej je aj právny názor, podľa ktorého všeobecný súd zásadne
nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru,
ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie
nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu
vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil
porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného
práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. V opačnom prípade by sa ústavný súd stal
opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti
podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom
nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho,
aby vykonal dokazovanie, ktoré je základom na to, aby sa vytvoril skutkový základ
rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne
napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).
Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutého uznesenia krajského súdu dospel
k záveru, že z odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu nemožno vyvodiť nič, čo
by signalizovalo, že ním došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa
čl. 1 dodatkového protokolu, keďže krajský súd v posudzovanom prípade ústavne
konformným spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol
v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky.
Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi
napadnutým uznesením krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá
by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Ústavný súd preto sťažnosť pri predbežnom prerokovaní aj v tejto časti odmietol ako zjavne
neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateľky uplatnených v sťažnosti už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. októbra 2011