Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 456/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., a spoločnosti N., Britské

panenské ostrovy, zastúpených JUDr. F. N., pre namietané porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa , základného práva na

súdnu ochranu podľa a 4 , ústavného

, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný

zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, základného

práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. -158

z 30. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., a spoločnosti N. o d m i e t a ako zjavne

neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta

2011 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., a spoločnosti N., Britské panenské

ostrovy (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“, „sťažovateľka v 2. rade“ alebo spolu

„sťažovateľky“), zastúpených JUDr. F. N., pre namietané porušenie základného práva

vlastniť majetok podľa (ďalej len „“),

základného práva na súdnu ochranu podľa a 4 , ústavného

, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný

zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len

„ústavný zákon“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny

základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)

uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Er/1043/2008-

158 z 30. júna 2011.

Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že okresný súd na základe

platobného výmeru č. 769/2005 z 25. mája 2005 vydaného správcom konkurznej podstaty

P. (ďalej len „úpadca“), poverením č. 5601 026331 z 31. júla 2008 poveril súdneho

exekútora vykonaním exekúcie, predmetom ktorej bolo vymoženie sumy 443,90 €

s príslušenstvom ako dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení od

povinného – J. G., J. B., Z..

Sťažovateľka v 1. rade nadobudla predmetnú pohľadávku na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok uzatvorenej so správcom konkurznej podstaty úpadcu 7. júla 2005.

Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom č. k.

-350 z 21. júna 2011 vyslovil záver, že predmetná zmluva o postúpení

pohľadávok je platná, a teda (okrem iných aj) predmetná pohľadávka je spôsobilá

postúpenia, resp. jej postúpenie nie je v rozpore so zákonom.

Pred rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľka v 1. rade na základe zmluvy

o postúpení pohľadávok z 27. apríla 2011 predmetnú pohľadávku postúpila sťažovateľke

v 2. rade.

Dňa 6. mája 2011 právny zástupca sťažovateľky v 1. rade podal okresnému súdu

„návrh na zmenu účastníka konania na strane oprávneného“, v ktorom „oznámil...

skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu práv a povinností vyplývajúcich

z exekučného titulu“.

Okresný súd uznesením č. k. -158 z 30. júna 2011 zmenu účastníka

konania na strane oprávneného nepripustil.

Sťažovateľky v sťažnosti namietajú, že okresný súd rozhodoval v rozpore so

zákonom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu ich základného práva na spravodlivý súdny

proces a základného práva vlastniť majetok. Podľa ich názoru predmetná pohľadávka medzi

pohľadávky, ktoré nemôžu byť postihnuté výkonom rozhodnutia, nepatrí a je jednoznačne

spôsobilá byť predmetom žalobného súdneho konania. Sťažovateľky tvrdia, že okresný súd

sa náležite nevysporiadal s otázkou posúdenia postúpiteľnosti pohľadávky, a napadnuté

rozhodnutie okresného súdu považujú za arbitrárne a ústavne neudržateľné.

Sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením okresného

súdu č. k. -158 z 30. júna 2011 boli porušené ich základné práva podľa čl.

20 ods. 1 a a 4 , ústavného zákona, základné právo podľa čl.

36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Taktiež žiadajú, aby ústavný súd

napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby

sťažovateľkám priznal náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v ustanovení nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho

zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do

takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto

interpretácie a aplikácie s , prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách (, , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo v samotných

rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) alebo porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli

napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

K porušeniu garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického

práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného

súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť

svoje právo na všeobecnom súde (napr. ), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol

arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. ), alebo

vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. ).

Podstatou námietok sťažovateliek bolo tvrdenie o porušení ich základných práv

podľa a a 4 , ústavného zákona, základného práva

podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu

č. k. -158 z 30. júna 2011, ktorým nepripustil zmenu účastníka konania na

strane oprávneného (z dôvodu postúpenia pohľadávky sťažovateľkou v 1. rade sťažovateľke

v 2. rade). Podľa ich názoru okresný súd rozhodol v rozpore so zákonom a uvedené

rozhodnutie je arbitrárne a ústavne neudržateľné.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu okrem iného vyplýva:

„... Predmetná postupovaná pohľadávka mala vzniknúť Platobným výmerom P...,

vydaného JUDr. T. K., správcom konkurznej podstaty úpadcu pod číslom 769/05 dňa

25. 05. 2005. Podľa uznesenia tunajšieho súdu č. k. -89 ide o pohľadávku

nulitnú (neexistujúcu), nakoľko vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty

je nulitný akt, keďže tento bol vydaný správcom konkurznej podstaty ako nepríslušným

orgánom na jeho vydanie. Správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať

individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 Exekučného

poriadku...

Súd okrem vyššie uvedeného poukazuje aj na ďalší dôvod, pre ktorý nemožno návrhu

oprávneného vyhovieť. Podľa ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, návrh na

pripustenie zmeny účastníkov podáva súdny exekútor a nie oprávnený či iný účastník

konania. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu práv a povinností

vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu

písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. V danom prípade bol návrh podaný

právnym zástupcom oprávneného a nie súdnym exekútorom.“

Ústavný súd zistil, že proti uzneseniu okresného súdu č. k. -89

z 19. apríla 2011, ktorým bola exekúcia z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu

(t. j. platobného výmeru vydaného správcom konkurznej podstaty úpadcu) zastavená,

podala sťažovateľka v 1. rade 6. mája 2011 odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté.

Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. ,

, ) vyplýva, že

„Správca konkurznej podstaty bez ďalšieho nenadobúda postavenie orgánu verejnej

správy s rozhodovacou právomocou v zmysle právomocí vydávať akty aplikácie práva, má

iba právo a povinnosť vykonať všetky nevyhnutné a potrebné právne úkony (napr. podať

žalobu, opravné prostriedky a iné) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie

orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou

úpravou, ktorá by expressis verbis takúto právomoc správcovi konkurznej podstaty

priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku

konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným

titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku...

Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či

sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie

je vykonateľné po formálnej ako aj materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku

ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný

titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak

takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného

konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto

rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci (aktom aplikácie práva).

Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval.

Vychádzajúc z uvedeného treba aj na vydanie platobného výmeru správcom

konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že

v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne

dôsledky nulitného aktu dovolací súd poukazuje na zaužívanú rozhodovaciu prax

vychádzajúcu z rozhodnutí uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej

republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998 a č. 58/1997, z ktorého vyplýva záver, že

výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom.“.

V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že v minulosti už viackrát rozhodoval

(napr. , , a iné) o sťažnostiach sťažovateľky

v 1. rade smerujúcich proti rozhodnutiam všeobecných súdov, ktorými bola exekúcia

z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu vyhlásená za neprípustnú a zastavená, preto

s odkazom na odôvodnenie svojich skorších uznesení konštatuje, že všeobecný súd v rámci

exekučného konania je oprávnený skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom

konaní ako exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde o nulitný správny akt, ktorý

nevyvoláva žiadne právne účinky. Bez existencie relevantného exekučného titulu nemožno

exekúciu vykonať, čo je dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.

Vychádzajúc z uvedených záverov všeobecných súdov, ako aj zo stabilnej judikatúry

ústavného súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateliek nezistil

žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by uznesenie okresného súdu č. k. -158

z 30. júna 2011, ktorým nepripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného, bolo

možné považovať za ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce korekciu ústavného súdu

spočívajúcu v zásahu do rozhodovacej činnosti okresného súdu.

V danom prípade bolo predmetom konania rozhodovanie okresného súdu o návrhu

sťažovateľky v 1. rade na zmenu účastníka (exekučného) konania na strane oprávneného

za stavu, keď okresný súd uznesením č. k. -89 z 19. apríla 2011 (ktoré

dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť) rozhodol o zastavení exekúcie z dôvodu zistenia nulity

exekučného titulu, a nie rozhodovanie o platnosti/neplatnosti postúpenia pohľadávky.

Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, okresný súd zmenu účastníka

konania na strane oprávneného nepripustil jednak z dôvodu zistenia nulity exekučného

titulu, a tiež z dôvodu, že takýto návrh je v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku

oprávnený podať len súdny exekútor. Je nepochybné, že v danom prípade bolo exekučné

konanie vedené na základe exekučného titulu – platobného výmeru správcu konkurznej

podstaty úpadcu, a nie na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. Z tejto skutočnosti

podporenej judikatúrou najvyššieho súdu (a ústavného súdu) vychádzal aj okresný súd,

preto jeho rozhodnutie o nepripustení zmeny účastníka konania z dôvodu zistenia nulity

exekučného titulu nemožno považovať za arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené.

Paradoxne, sťažovateľky porušenie svojich základných práv a slobôd nespájajú

s nepripustením takejto zmeny pre podanie návrhu sťažovateľkou v 1. rade ako

„neoprávnenou osobou“. Možno teda predpokladať, že sťažovateľky s nepripustením zmeny

účastníka konania z dôvodu, že takýto návrh nepodal súdny exekútor, súhlasia, a teda takýto

záver okresného súdu považujú za ústavne akceptovateľný.

Ústavný súd dospel k záveru, že nezistil žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali

možnosti porušenia základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa

dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol

podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného

práva vlastniť majetok podľa , pretože absencia porušenia princípov

spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných

súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré

toto právo nepochybne patrí (obdobne napr. ).

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa

čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľky namietali aj porušenie § 1 ods. 1 ústavného zákona.

Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné

aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného

v listine. Keďže ústavný súd porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36

ods. 1 listiny nezistil, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného interpretačného pravidla.

Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4

, ústavný súd poznamenáva, že obsahom tohto ustanovenia nie je základné

právo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej

ochrane zákona.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch

sťažovateliek v nej uvedených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. októbra 2011