Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 456/2011
PDF · 198.39 KB
No categories available
III. ÚS 456/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 18. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., a spoločnosti N., Britské
panenské ostrovy, zastúpených JUDr. F. N., pre namietané porušenie základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, § 1 ods. 1 ústavného
zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný
zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, základného
práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 2 Er/1043/2008-158
z 30. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., a spoločnosti N. o d m i e t a ako zjavne
neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta
2011 doručená sťažnosť spoločnosti Z., s. r. o., B., a spoločnosti N., Britské panenské
ostrovy (ďalej aj „sťažovateľka v 1. rade“, „sťažovateľka v 2. rade“ alebo spolu
„sťažovateľky“), zastúpených JUDr. F. N., pre namietané porušenie základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného
zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný
zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky (ďalej len
„ústavný zákon“), základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36 ods. 1 Listiny
základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)
uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 2 Er/1043/2008-
158 z 30. júna 2011.
Z obsahu sťažnosti a príloh k nej pripojených vyplýva, že okresný súd na základe
platobného výmeru č. 769/2005 z 25. mája 2005 vydaného správcom konkurznej podstaty
P. (ďalej len „úpadca“), poverením č. 5601 026331 z 31. júla 2008 poveril súdneho
exekútora vykonaním exekúcie, predmetom ktorej bolo vymoženie sumy 443,90 €
s príslušenstvom ako dlžnej pohľadávky zo zákonného poistenia na zdravotnom poistení od
povinného – J. G., J. B., Z..
Sťažovateľka v 1. rade nadobudla predmetnú pohľadávku na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok uzatvorenej so správcom konkurznej podstaty úpadcu 7. júla 2005.
Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom č. k.
4 Obo 52/2009-350 z 21. júna 2011 vyslovil záver, že predmetná zmluva o postúpení
pohľadávok je platná, a teda (okrem iných aj) predmetná pohľadávka je spôsobilá
postúpenia, resp. jej postúpenie nie je v rozpore so zákonom.
Pred rozhodnutím najvyššieho súdu sťažovateľka v 1. rade na základe zmluvy
o postúpení pohľadávok z 27. apríla 2011 predmetnú pohľadávku postúpila sťažovateľke
v 2. rade.
Dňa 6. mája 2011 právny zástupca sťažovateľky v 1. rade podal okresnému súdu
„návrh na zmenu účastníka konania na strane oprávneného“, v ktorom „oznámil...
skutočnosti, na základe ktorých malo dôjsť k prevodu práv a povinností vyplývajúcich
z exekučného titulu“.
Okresný súd uznesením č. k. 2 Er/1043/2008-158 z 30. júna 2011 zmenu účastníka
konania na strane oprávneného nepripustil.
Sťažovateľky v sťažnosti namietajú, že okresný súd rozhodoval v rozpore so
zákonom, v dôsledku čoho došlo k porušeniu ich základného práva na spravodlivý súdny
proces a základného práva vlastniť majetok. Podľa ich názoru predmetná pohľadávka medzi
pohľadávky, ktoré nemôžu byť postihnuté výkonom rozhodnutia, nepatrí a je jednoznačne
spôsobilá byť predmetom žalobného súdneho konania. Sťažovateľky tvrdia, že okresný súd
sa náležite nevysporiadal s otázkou posúdenia postúpiteľnosti pohľadávky, a napadnuté
rozhodnutie okresného súdu považujú za arbitrárne a ústavne neudržateľné.
Sťažovateľky žiadajú, aby ústavný súd v náleze vyslovil, že uznesením okresného
súdu č. k. 2 Er/1043/2008-158 z 30. júna 2011 boli porušené ich základné práva podľa čl.
20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základné právo podľa čl.
36 ods. 1 listiny a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Taktiež žiadajú, aby ústavný súd
napadnuté rozhodnutie okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby
sťažovateľkám priznal náhradu trov právneho zastúpenia.
II.
Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho
zjavnú neopodstatnenosť je absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do
takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06, III. ÚS 299/07).
Ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto
interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaniach, ktoré im predchádzali, alebo v samotných
rozhodnutiach došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) alebo porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
K porušeniu ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu, resp. analogického
práva na spravodlivý proces podľa dohovoru by mohlo dôjsť rozhodnutím všeobecného
súdu nielen tým, ak by tento fakticky odňal možnosť komukoľvek domáhať sa alebo brániť
svoje právo na všeobecnom súde (napr. II. ÚS 8/01), ale aj tým, ak by tento súd rozhodol
arbitrárne, bez náležitého odôvodnenia svojho rozhodnutia (napr. I. ÚS 241/07), alebo
vtedy, ak by sa pri výklade a aplikácii zákonného predpisu natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. III. ÚS 264/05).
Podstatou námietok sťažovateliek bolo tvrdenie o porušení ich základných práv
podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, § 1 ods. 1 ústavného zákona, základného práva
podľa čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu
č. k. 2 Er/1043/2008-158 z 30. júna 2011, ktorým nepripustil zmenu účastníka konania na
strane oprávneného (z dôvodu postúpenia pohľadávky sťažovateľkou v 1. rade sťažovateľke
v 2. rade). Podľa ich názoru okresný súd rozhodol v rozpore so zákonom a uvedené
rozhodnutie je arbitrárne a ústavne neudržateľné.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia okresného súdu okrem iného vyplýva:
„... Predmetná postupovaná pohľadávka mala vzniknúť Platobným výmerom P...,
vydaného JUDr. T. K., správcom konkurznej podstaty úpadcu pod číslom 769/05 dňa
25. 05. 2005. Podľa uznesenia tunajšieho súdu č. k. 2 Er/1043/2008-89 ide o pohľadávku
nulitnú (neexistujúcu), nakoľko vydanie platobného výmeru správcom konkurznej podstaty
je nulitný akt, keďže tento bol vydaný správcom konkurznej podstaty ako nepríslušným
orgánom na jeho vydanie. Správca majetku konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať
individuálne právne akty, ktoré sú exekučným titulom v zmysle ustanovení § 41 Exekučného
poriadku...
Súd okrem vyššie uvedeného poukazuje aj na ďalší dôvod, pre ktorý nemožno návrhu
oprávneného vyhovieť. Podľa ustanovenia § 37 ods. 3 Exekučného poriadku, návrh na
pripustenie zmeny účastníkov podáva súdny exekútor a nie oprávnený či iný účastník
konania. Ak nastanú skutočnosti, na ktorých základe dochádza k prevodu práv a povinností
vyplývajúcich z exekučného titulu, sú účastníci konania povinní bez zbytočného odkladu
písomne oznámiť tieto skutočnosti exekútorovi. V danom prípade bol návrh podaný
právnym zástupcom oprávneného a nie súdnym exekútorom.“
Ústavný súd zistil, že proti uzneseniu okresného súdu č. k. 2 Er/1043/2008-89
z 19. apríla 2011, ktorým bola exekúcia z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu
(t. j. platobného výmeru vydaného správcom konkurznej podstaty úpadcu) zastavená,
podala sťažovateľka v 1. rade 6. mája 2011 odvolanie, o ktorom dosiaľ nebolo rozhodnuté.
Z judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. 3 M Cdo 20/2008,
5 Cdo 109/2010, 4 Cdo 11/2011) vyplýva, že
„Správca konkurznej podstaty bez ďalšieho nenadobúda postavenie orgánu verejnej
správy s rozhodovacou právomocou v zmysle právomocí vydávať akty aplikácie práva, má
iba právo a povinnosť vykonať všetky nevyhnutné a potrebné právne úkony (napr. podať
žalobu, opravné prostriedky a iné) v záujme uspokojenia pohľadávok úpadcu. Postavenie
orgánu verejnej správy by mohlo byť správcovi konkurznej podstaty dané len právnou
úpravou, ktorá by expressis verbis takúto právomoc správcovi konkurznej podstaty
priznávala. Pokiaľ takúto právnu úpravu právny poriadok neobsahuje, správca majetku
konkurznej podstaty nie je oprávnený vydávať individuálne právne akty, ktoré sú exekučným
titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku...
Súd sa pri skúmaní toho, či rozhodnutie je vykonateľné zaoberá predovšetkým tým, či
sa jedná o rozhodnutie, ktoré možno vykonať podľa Exekučného poriadku, a či rozhodnutie
je vykonateľné po formálnej ako aj materiálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku
ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti. Súčasťou týchto predpokladov je, že exekučný
titul bol vydaný orgánom vybaveným právomocou na vydanie takéhoto rozhodnutia. Ak
takáto právomoc chýba, ide o právny akt nulitný, pri ktorom sa pre účely exekučného
konania neuplatňuje princíp jeho správnosti ale naopak, má to za následok, že takéto
rozhodnutie nie je možné vykonať. Nie je totiž aktom verejnej moci (aktom aplikácie práva).
Nulitný akt nikoho nezaväzuje a hľadí sa naň akoby neexistoval.
Vychádzajúc z uvedeného treba aj na vydanie platobného výmeru správcom
konkurznej podstaty v danej veci hľadieť ako na nulitný akt. Toho dôsledkom je, že
v preskúmavanej veci absentuje exekučný titul pre vykonanie exekúcie. Pokiaľ ide o právne
dôsledky nulitného aktu dovolací súd poukazuje na zaužívanú rozhodovaciu prax
vychádzajúcu z rozhodnutí uverejnených v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej
republiky pod č. 56/1995, č. 70/1998, č. 72/1998 a č. 58/1997, z ktorého vyplýva záver, že
výkon rozhodnutia je neprípustný, ak je exekučný titul nulitným právnym aktom.“.
V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že v minulosti už viackrát rozhodoval
(napr. I. ÚS 65/2010, III. ÚS 35/2010, III. ÚS 86/2010 a iné) o sťažnostiach sťažovateľky
v 1. rade smerujúcich proti rozhodnutiam všeobecných súdov, ktorými bola exekúcia
z dôvodu zistenia nulity exekučného titulu vyhlásená za neprípustnú a zastavená, preto
s odkazom na odôvodnenie svojich skorších uznesení konštatuje, že všeobecný súd v rámci
exekučného konania je oprávnený skúmať správne rozhodnutie označené v exekučnom
konaní ako exekučný titul, a to práve len z hľadiska, či nejde o nulitný správny akt, ktorý
nevyvoláva žiadne právne účinky. Bez existencie relevantného exekučného titulu nemožno
exekúciu vykonať, čo je dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie.
Vychádzajúc z uvedených záverov všeobecných súdov, ako aj zo stabilnej judikatúry
ústavného súdu ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateliek nezistil
žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by uznesenie okresného súdu č. k. 2 Er/1043/2008-158
z 30. júna 2011, ktorým nepripustil zmenu účastníka konania na strane oprávneného, bolo
možné považovať za ústavne neakceptovateľné, a teda vyžadujúce korekciu ústavného súdu
spočívajúcu v zásahu do rozhodovacej činnosti okresného súdu.
V danom prípade bolo predmetom konania rozhodovanie okresného súdu o návrhu
sťažovateľky v 1. rade na zmenu účastníka (exekučného) konania na strane oprávneného
za stavu, keď okresný súd uznesením č. k. 2 Er/1043/2008-89 z 19. apríla 2011 (ktoré
dosiaľ nenadobudlo právoplatnosť) rozhodol o zastavení exekúcie z dôvodu zistenia nulity
exekučného titulu, a nie rozhodovanie o platnosti/neplatnosti postúpenia pohľadávky.
Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, okresný súd zmenu účastníka
konania na strane oprávneného nepripustil jednak z dôvodu zistenia nulity exekučného
titulu, a tiež z dôvodu, že takýto návrh je v zmysle § 37 ods. 3 Exekučného poriadku
oprávnený podať len súdny exekútor. Je nepochybné, že v danom prípade bolo exekučné
konanie vedené na základe exekučného titulu – platobného výmeru správcu konkurznej
podstaty úpadcu, a nie na základe zmluvy o postúpení pohľadávok. Z tejto skutočnosti
podporenej judikatúrou najvyššieho súdu (a ústavného súdu) vychádzal aj okresný súd,
preto jeho rozhodnutie o nepripustení zmeny účastníka konania z dôvodu zistenia nulity
exekučného titulu nemožno považovať za arbitrárne, resp. zjavne neodôvodnené.
Paradoxne, sťažovateľky porušenie svojich základných práv a slobôd nespájajú
s nepripustením takejto zmeny pre podanie návrhu sťažovateľkou v 1. rade ako
„neoprávnenou osobou“. Možno teda predpokladať, že sťažovateľky s nepripustením zmeny
účastníka konania z dôvodu, že takýto návrh nepodal súdny exekútor, súhlasia, a teda takýto
záver okresného súdu považujú za ústavne akceptovateľný.
Ústavný súd dospel k záveru, že nezistil žiadne okolnosti, ktoré by nasvedčovali
možnosti porušenia základného práva sťažovateliek na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutým rozhodnutím okresného súdu, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Totožný záver prijal ústavný súd aj vo vzťahu k namietanému porušeniu základného
práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, pretože absencia porušenia princípov
spravodlivého súdneho konania vylučuje založenie sekundárnej zodpovednosti všeobecných
súdov za porušenie základných práv sťažovateľky hmotnoprávneho charakteru, medzi ktoré
toto právo nepochybne patrí (obdobne napr. III. ÚS 27/08).
V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 36 ods. 1 listiny sťažovateľky namietali aj porušenie § 1 ods. 1 ústavného zákona.
Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné
aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného
v listine. Keďže ústavný súd porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 36
ods. 1 listiny nezistil, nemohlo dôjsť ani k porušeniu označeného interpretačného pravidla.
Pokiaľ sťažovateľka namietala porušenie „základného práva“ podľa čl. 46 ods. 4
ústavy, ústavný súd poznamenáva, že obsahom tohto ustanovenia ústavy nie je základné
právo, ale len povinnosť štátu upraviť podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej
ochrane zákona.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku ústavný súd o ďalších návrhoch
sťažovateliek v nej uvedených nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. októbra 2011