Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 483/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Č.,

vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 28. septembra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.

zo 17. septembra 2009 a rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn.

z 1. júla 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. M. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára

2011 doručená sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 28. septembra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len

„krajský súd“) sp. zn. zo 17. septembra 2009 a rozsudkom Okresného súdu

Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 1. júla 2008.

Ústavný súd v úvode sťažnosti poukazuje na svoje uznesenie sp. zn.

z 10. februára 2010, ktorým v rovnakej veci odmietol sťažnosť proti rozhodnutiam

okresného súdu a krajského súdu pre jej predčasnosť z dôvodu sťažovateľom podaného

dovolania.

2. Z opakovane podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 3. júla

2007 na Okresnom súde Bratislava III (odkiaľ bola postúpená okresnému súdu) žalobu

o ochranu osobnosti proti žalovanej S. Domáhal sa v nej bližšie uvedeného ospravedlnenia

od žalovanej a zaplatenia 200 000 Sk finančnej satisfakcie. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 1. júla 2008 žalobu sťažovateľa zamietol a na odvolanie sťažovateľa krajský

súd rozsudkom sp. zn. zo 17. septembra 2009 prvostupňový rozsudok

potvrdil. Proti tomuto rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom

rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. z 28. septembra 2010 tak, že

dovolanie odmietol.

Podstata sťažovateľových námietok spočíva v nesprávnom postupe okresného

(a potom aj krajského) súdu v súvislosti so sťažovateľom navrhnutou zmenou žalobného

návrhu (petit) na pojednávaní 1. júla 2008. Okresný súd nerozhodol v zmysle § 95 ods. 2

(ďalej len „OSP“) o navrhnutej zmene petitu, ale v rozpore

s týmto ustanovením vyhlásil na pojednávaní uznesenie, ktorým zastavil konanie v časti,

aby žalovaná bolo povinná uverejniť päťkrát po sebe idúcich vydaniach týždenníka P. text:

„S. sa ospravedlňuje Ing. P. M. za to, že ho donútila pod psychickým nátlakom opustiť svoje

zamestnanie pracovníka S.“. Následne na tom istom pojednávaní okresný súd vyhlásil

rozsudok, ktorým žalobu zamietol.

Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu namietal, že tento neodstránil

chybný postup súdu prvého stupňa, a namiesto toho rozhodol o predmete žaloby, ktorý

nezodpovedá predmetu žaloby, ktorý ostal po čiastočnom zastavení konania. Zároveň

krajský súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na zmenu petitu, ktorý predniesol v odvolacom

konaní, hoci takýto postup krajského súdu bol nedôvodný, pretože sťažovateľ ako žalobca

disponuje žalobou do doby, kým súd o nej rozhodne.

Týmto postupom okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o zmene návrhu

došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu práva disponovať s návrhom, čo považuje za

„odňatie uplatnenia práva konať pred súdmi“.

Sťažovateľ sa zároveň vyjadril aj k ďalším vadám majúcim za následok nesprávne

právne posúdenie veci pred okresným a krajským súdom, ktoré spočívali najmä v tom, že

„prvostupňový ani odvolací súd nepovažovali za podstatné pre ich rozhodnutie vykonať

dokazovanie a vysloviť skutkové zistenie k tým skutočnostiam, ktoré boli podstatou

žalobného návrhu“. Uvedené skutočnosti spôsobujú arbitrárnosť rozhodnutí, a tým aj

porušenie „ústavné právo na spravodlivé súdne konanie a na rovnosť účastníkov“.

K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že najvyšší

(dovolací) súd sa nevyjadril k oprávnenosti či neoprávnenosti zásahu do jeho práva, k tomu,

ako žalobný návrh v tejto otázke posúdili prvostupňový a druhostupňový súd, ako pritom

procesne postupovali ani k ich právnemu posúdeniu veci. Je však toho názoru, že ak ide

o žalobný návrh, ktorý sa týka ústavných práv, a ak sa námietka týka porušenia ústavných

práv, či už v otázke nedotknuteľnosti osoby alebo riadneho súdneho procesu pri

posudzovaní tejto otázky, dovolanie by malo byť procesným prostriedkom, ktorý má na túto

otázku odpovedať.

3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol:

„Okresný súd v Čadci rozsudkom sp. zn. zo dňa 1. 7. 2008, Krajský súd

v Žiline rozsudkom sp. zn. zo dňa 17. 9. 2009 a Najvyšší súd Slovenskej

republiky uznesením sp. zn. zo dňa 28. 9. 2010 porušili základné právo

sťažovateľa podľa ...

Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo dňa 17. 9. 2009

a vracia mu vec, aby o nej znova konal a rozhodol.

Najvyšší súd... a Krajský súd v Žiline sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov

konania.“

4. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra

2010 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. zo 17. septembra 2009 z dôvodu jeho neprípustnosti a nezistenia

dôvodov dovolania podľa .

K sťažovateľovej námietke týkajúcej sa závažnej procesnej vady [v zmysle § 237

písm. f) ] spočívajúcej v tom, že krajský (odvolací) súd nerozhodol o navrhovanej

zmene petitu návrhu a nepripustil zmeny petitu návrhu v odvolacom konaní odvolacím

súdom, najvyšší súd uviedol:

«Podľa dovolacieho súdu je nesprávny právny názor, že zúženie navrhuje zmenou

návrhu, v zmysle „Zúženie návrhu“ je totiž procesným úkonom, ktorý sa riadi

podľa svojej povahy režimom čiastočného späťvzatia návrhu podľa O zmenu

žaloby ide vtedy, ak sa domáha žalobca niečoho iného než v pôvodnej žalobe, alebo ak

požaduje na základe rovnakého skutkového základu viac, než požadoval v pôvodnej žalobe,

alebo ak požaduje žalobca síce rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale

na základe iného skutkového stavu (skutkového základu veci), než aký uviedol v pôvodnej

žalobe.

Za nedôvodnú preto treba považovať námietku dovolateľa, podľa ktorej mu mala byť

odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom tým, že tento súd neodstránil nesprávny

postup súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na úpravu petitu

žaloby (tvrdiac, že prvostupňový súd nesprávne čiastočne zastavil konanie, hoci zúženie

žaloby nebolo jej čiastočným späťvzatím, ale zmenou žaloby). Odvolací súd v odôvodnení

svojho rozsudku v súvislosti s postupom prvostupňového súdu pri rozhodovaní o návrhu

žalobcu na úpravu petitu žaloby správne poukázal na to, že uznesenie o čiastočnom

zastavení konania nadobudlo právoplatnosť. Aj keď takéto vysporiadanie sa s uvedenou

námietkou je postačujúce, dovolací súd dodáva, že prvostupňový súd správne posúdil

dispozičný procesný úkon žalobcu na úpravu petitu žaloby ako jej čiastočné späťvzatie

v časti o uloženie povinnosti ospravedlnenia za to, že ho žalovaná donútila pod psychickým

nátlakom opustiť svoje zamestnanie pracovníka žalovanej. Žalobca sa totiž pôvodne

domáhal ospravedlnenia jednak za to, že žalovaná o ňom rozširovala nepravdivé

informácie a jednak za to, že ho donútila pod psychickým nátlakom opustiť svoje

zamestnanie. Zúženie žaloby, pokiaľ žalobca zotrval len na ospravedlnení za rozširovanie

nepravdivých informácií, bolo za tejto situácie nepochybne jej čiastočným späťvzatím. K

odňatiu možnosti žalobcu konať pred odvolacím súdom nedošlo ani tým, že odvolací súd

nepripustil ním navrhnutú zmenu žaloby v odvolacom konaní v časti nároku na morálne

zadosťučinenie (ktorá mala spočívať vo vypustení spôsobu realizácie ospravedlnenia, t. j.

vo vypustení slov, že žalovaná je povinná uverejniť v päťkrát po sebe idúcich vydaniach

týždenníka P. tento text na svoj náklad“), a že toto rozhodnutie bližšie neodôvodnil.

Uvedené procesné rozhodnutie totiž nemohlo mať a ani nemalo žiaden vplyv na posúdenie

opodstatnenosti základu uplatneného nároku, t. j. oprávnenosti či neoprávnenosti tvrdeného

zásahu.

Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že úvaha súdu v zmysle , či

výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe,

súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia súdu a

jeho myšlienkového postupu; správnosť tejto úvahy z hľadiska výskytu vady v zmysle § 237

písm. f) dovolací súd nemôže prehodnocovať.»

K sťažovateľom namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom založenom

v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom v dôsledku nevykonania

dokazovania v potrebnom rozsahu najvyšší súd ustálil: «Nedostatočnosť skutkových zistení

a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov môžu mať (v prípade ich opodstatnenosti)

dopad na vecnú správnosť rozhodnutia, avšak ani skutočnosť, že by súdy z takýchto

skutkových zistení (prípadne) vychádzali, nezakladá prípustnosť dovolania žalobcu podľa

Pokiaľ dovolateľ zastáva názor o odňatí možnosti pred súdmi konať

nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že

odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislostí s faktickou činnosťou súdu,

a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne

posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu... považované za

relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď

); zhodne je ale zastavaný názor, že (ani prípadné) nesprávne

právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť

rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle ísm. f) , lebo

(ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania

neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť

pred súdom konať. I keby tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci boli

opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná

skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by

ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia »

5. Z napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 17. septembra

2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. z 1. júla

2008. K námietkam, ktoré sťažovateľ uviedol v podanom odvolaní (zhodných v podanom

dovolaní, ako aj v ústavnej sťažnosti), krajský súd uviedol:

«Uznesením Okresného súdu v Čadci č. k. -166 zo dňa 1. 7. 2008 okresný

súd konanie v časti, aby odporca bol povinný uverejniť v 5-krát po sebe idúcich vydaniach

Týždenníka P. tento text na svoj náklad: S. sa ospravedlňuje Ing. P. M. za to, že ho donútila

pod psychickým nátlakom opustiť svoje zamestnanie pracovníka S., zastavil. Rozsudkom

Okresného súdu v Čadci č. k. -167 zo dňa 1. 7. 2008 žalobu navrhovateľa

o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Proti uzneseniu okresného

súdu o čiastočnom zastavení konania (uznesenie -166 zo dňa 1. 7. 2008) žiaden

z účastníkov konania nepodal odvolanie, takže rozhodnutie okresného súdu o čiastočnom

zastavení konania je právoplatné.»

6. Z vyžiadanej zápisnice o pojednávaní pred krajským (odvolacím) súdom konaným

17. septembra 2009 vyplýva, že krajský súd uznesením vyhláseným priamo na pojednávaní

nepripustil návrh sťažovateľa na zmenu petitu tak, ako ju žiadal priznať v doplnení

odvolania zo 16. septembra 2009.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy

zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 (A) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. septembra

2010 a (B) rozsudkom krajského súdu sp. zn. zo 17. septembra 2009.

Sťažnosť v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto

možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu

možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol

posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (, , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať

ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou

ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha

interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci

všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,

ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného

predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko

odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis

mutandis , , ).

A. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu uznesením

najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku

krajského súdu, a porušenie svojich práv vidí v podľa neho nesprávnom závere najvyššieho

súdu o neprípustnosti dovolania z dôvodu podľa , teda z dôvodu, že

v konaní došlo k vade spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom.

Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že

právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa sa

nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľa uvedená v jeho sťažnosti nie

je spôsobilá spochybniť správnosť záverov najvyššieho súdu, ktoré najvyšší súd

vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú

alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do

výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného

súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124

a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou

inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu

završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením

najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným právom neexistuje taká príčinná

súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na

odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

B. Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho

opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí

o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo

vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, čo ústavný súd vyjadril v prípade

sťažovateľa uznesením sp. zn. z 10. februára 2010.

V súlade s uvedenou aktuálnou judikatúrou bola zachovaná v tomto prípade lehota na

podanie sťažnosti proti tomuto rozsudku krajského súdu.

Sťažovateľ vidí porušenie označených základných a iných práv postupom

a rozsudkom krajského súdu v obdobnom tvrdení, ktorým dôvodil aj prípustnosť

a dôvodnosť dovolania proti tomuto rozsudku, a to, že mu bola odňatá možnosť konať pred

krajským súdom tým, že krajský súd vo veci rozhodol a vyhlásil svoj rozsudok o predmete

žaloby, ktorý nezodpovedá predmetu žaloby, ktorý ostal po čiastočnom zastavení konania,

a zároveň krajský súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na zmenu petitu, ktorý predniesol

v odvolacom konaní, „hoci takýto postup krajského súdu bol nedôvodný, pretože sťažovateľ

ako žalobca disponuje žalobou do doby, kým súd o nej rozhodne“.

Sťažovateľ ďalej vytýkal krajskému súdu nedostatočné odôvodnenie jeho rozsudku,

ktoré videl aj v tom, že krajský súd sa relevantne nevysporiadal so všetkými ním uvedenými

dôvodmi v jeho odvolaní jednak vo vzťahu k namietaným skutkovým a právnym záverom

okresného súdu, ako aj vo vzťahu k namietaným procesným pochybeniam okresného súdu.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi

bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na

kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne

s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (,

mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také

rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené

závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného

práva alebo slobody (, mutatis mutandis , , ,

) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého

procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.

Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že

kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov

a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je

opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného

súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,

že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.

odopretiu základných práv alebo slobôd ().

Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia

opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a rozsudok krajského súdu.

Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zreteľne uviedol, že okresný súd

uznesením č. k. -166 z 1. septembra 2008 konanie v časti zastavil. Proti

uvedenému uzneseniu okresného súdu žiaden z účastníkov, t. j. ani sťažovateľ nepodal

odvolanie, takže rozhodnutie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2008.

Z pohľadu ústavného súdu nebola relevantnou ani ďalšia námietka sťažovateľa

spočívajúca v postupe krajského súdu, ktorý nepripustil zmenu návrhu sťažovateľa.

Zo zápisnice o pojednávaní pred krajským súdom konanom 17. septembra 2009 vyplýva, že

krajský súd uznesením vyhláseným priamo na tomto pojednávaní nepripustil návrh

sťažovateľa na zmenu petitu. Skutočnosť, že posúdenie veci krajským súdom

nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv

nezakladá.

Po preskúmaní napadnutého postupu a rozsudku krajského súdu vo vzťahu k iným

vadám ústavný súd nezistil, že by skutkové a právne závery krajského súdu mohli zakladať

dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho

právomocami ustanovenými v . Naopak, ide o závery, ktoré sa

nevyznačujú arbitrárnosťou a sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným

spôsobom zdôvodnené.

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti

všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , ,

, ), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2

z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 1. júla 2008

Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu a jeho rozsudok boli preskúmané

na základe dostupného riadneho opravného prostriedku (prípustného odvolania), ktorý

sťažovateľ aj využil, a preto ústavný súd podľa

sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. októbra 2011