Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 483/2011
PDF · 226.26 KB
No categories available
II. ÚS 483/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. októbra 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Č.,
vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
6 Cdo 99/2010 z 28. septembra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn.
10 Co 302/2008 zo 17. septembra 2009 a rozsudkom Okresného súdu Čadca sp. zn.
7 C 98/2007 z 1. júla 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. M. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. februára
2011 doručená sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 6 Cdo 99/2010 z 28. septembra 2010, rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len
„krajský súd“) sp. zn. 10 Co 302/2008 zo 17. septembra 2009 a rozsudkom Okresného súdu
Čadca (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 7 C 98/2007 z 1. júla 2008.
Ústavný súd v úvode sťažnosti poukazuje na svoje uznesenie sp. zn. I. ÚS 48/2010
z 10. februára 2010, ktorým v rovnakej veci odmietol sťažnosť proti rozhodnutiam
okresného súdu a krajského súdu pre jej predčasnosť z dôvodu sťažovateľom podaného
dovolania.
2. Z opakovane podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľ podal 3. júla
2007 na Okresnom súde Bratislava III (odkiaľ bola postúpená okresnému súdu) žalobu
o ochranu osobnosti proti žalovanej S. Domáhal sa v nej bližšie uvedeného ospravedlnenia
od žalovanej a zaplatenia 200 000 Sk finančnej satisfakcie. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
7 C 98/2007 z 1. júla 2008 žalobu sťažovateľa zamietol a na odvolanie sťažovateľa krajský
súd rozsudkom sp. zn. 10 Co 302/2008 zo 17. septembra 2009 prvostupňový rozsudok
potvrdil. Proti tomuto rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal dovolanie, o ktorom
rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 99/2010 z 28. septembra 2010 tak, že
dovolanie odmietol.
Podstata sťažovateľových námietok spočíva v nesprávnom postupe okresného
(a potom aj krajského) súdu v súvislosti so sťažovateľom navrhnutou zmenou žalobného
návrhu (petit) na pojednávaní 1. júla 2008. Okresný súd nerozhodol v zmysle § 95 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) o navrhnutej zmene petitu, ale v rozpore
s týmto ustanovením vyhlásil na pojednávaní uznesenie, ktorým zastavil konanie v časti,
aby žalovaná bolo povinná uverejniť päťkrát po sebe idúcich vydaniach týždenníka P. text:
„S. sa ospravedlňuje Ing. P. M. za to, že ho donútila pod psychickým nátlakom opustiť svoje
zamestnanie pracovníka S.“. Následne na tom istom pojednávaní okresný súd vyhlásil
rozsudok, ktorým žalobu zamietol.
Sťažovateľ vo vzťahu k rozsudku krajského súdu namietal, že tento neodstránil
chybný postup súdu prvého stupňa, a namiesto toho rozhodol o predmete žaloby, ktorý
nezodpovedá predmetu žaloby, ktorý ostal po čiastočnom zastavení konania. Zároveň
krajský súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na zmenu petitu, ktorý predniesol v odvolacom
konaní, hoci takýto postup krajského súdu bol nedôvodný, pretože sťažovateľ ako žalobca
disponuje žalobou do doby, kým súd o nej rozhodne.
Týmto postupom okresného súdu a krajského súdu pri rozhodovaní o zmene návrhu
došlo podľa názoru sťažovateľa k porušeniu práva disponovať s návrhom, čo považuje za
„odňatie uplatnenia práva konať pred súdmi“.
Sťažovateľ sa zároveň vyjadril aj k ďalším vadám majúcim za následok nesprávne
právne posúdenie veci pred okresným a krajským súdom, ktoré spočívali najmä v tom, že
„prvostupňový ani odvolací súd nepovažovali za podstatné pre ich rozhodnutie vykonať
dokazovanie a vysloviť skutkové zistenie k tým skutočnostiam, ktoré boli podstatou
žalobného návrhu“. Uvedené skutočnosti spôsobujú arbitrárnosť rozhodnutí, a tým aj
porušenie „ústavné právo na spravodlivé súdne konanie a na rovnosť účastníkov“.
K napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu sťažovateľ uviedol, že najvyšší
(dovolací) súd sa nevyjadril k oprávnenosti či neoprávnenosti zásahu do jeho práva, k tomu,
ako žalobný návrh v tejto otázke posúdili prvostupňový a druhostupňový súd, ako pritom
procesne postupovali ani k ich právnemu posúdeniu veci. Je však toho názoru, že ak ide
o žalobný návrh, ktorý sa týka ústavných práv, a ak sa námietka týka porušenia ústavných
práv, či už v otázke nedotknuteľnosti osoby alebo riadneho súdneho procesu pri
posudzovaní tejto otázky, dovolanie by malo byť procesným prostriedkom, ktorý má na túto
otázku odpovedať.
3. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom rozhodol:
„Okresný súd v Čadci rozsudkom sp. zn. 7C/98/2007 zo dňa 1. 7. 2008, Krajský súd
v Žiline rozsudkom sp. zn. 10Co/302/2008 zo dňa 17. 9. 2009 a Najvyšší súd Slovenskej
republiky uznesením sp. zn. 6 Cdo 99/2010 zo dňa 28. 9. 2010 porušili základné právo
sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy...
Zrušuje rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co 302/2008 zo dňa 17. 9. 2009
a vracia mu vec, aby o nej znova konal a rozhodol.
Najvyšší súd... a Krajský súd v Žiline sú povinní zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov
konania.“
4. Z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 99/2010 z 28. septembra
2010 vyplýva, že ním bolo odmietnuté dovolanie sťažovateľa proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 10 Co 302/2008 zo 17. septembra 2009 z dôvodu jeho neprípustnosti a nezistenia
dôvodov dovolania podľa § 237 OSP.
K sťažovateľovej námietke týkajúcej sa závažnej procesnej vady [v zmysle § 237
písm. f) OSP] spočívajúcej v tom, že krajský (odvolací) súd nerozhodol o navrhovanej
zmene petitu návrhu a nepripustil zmeny petitu návrhu v odvolacom konaní odvolacím
súdom, najvyšší súd uviedol:
«Podľa dovolacieho súdu je nesprávny právny názor, že zúženie navrhuje zmenou
návrhu, v zmysle § 95 O. s. p. „Zúženie návrhu“ je totiž procesným úkonom, ktorý sa riadi
podľa svojej povahy režimom čiastočného späťvzatia návrhu podľa § 96 O. s. p. O zmenu
žaloby ide vtedy, ak sa domáha žalobca niečoho iného než v pôvodnej žalobe, alebo ak
požaduje na základe rovnakého skutkového základu viac, než požadoval v pôvodnej žalobe,
alebo ak požaduje žalobca síce rovnaké plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale
na základe iného skutkového stavu (skutkového základu veci), než aký uviedol v pôvodnej
žalobe.
Za nedôvodnú preto treba považovať námietku dovolateľa, podľa ktorej mu mala byť
odňatá možnosť konať pred odvolacím súdom tým, že tento súd neodstránil nesprávny
postup súdu prvého stupňa v súvislosti s rozhodovaním o jeho návrhu na úpravu petitu
žaloby (tvrdiac, že prvostupňový súd nesprávne čiastočne zastavil konanie, hoci zúženie
žaloby nebolo jej čiastočným späťvzatím, ale zmenou žaloby). Odvolací súd v odôvodnení
svojho rozsudku v súvislosti s postupom prvostupňového súdu pri rozhodovaní o návrhu
žalobcu na úpravu petitu žaloby správne poukázal na to, že uznesenie o čiastočnom
zastavení konania nadobudlo právoplatnosť. Aj keď takéto vysporiadanie sa s uvedenou
námietkou je postačujúce, dovolací súd dodáva, že prvostupňový súd správne posúdil
dispozičný procesný úkon žalobcu na úpravu petitu žaloby ako jej čiastočné späťvzatie
v časti o uloženie povinnosti ospravedlnenia za to, že ho žalovaná donútila pod psychickým
nátlakom opustiť svoje zamestnanie pracovníka žalovanej. Žalobca sa totiž pôvodne
domáhal ospravedlnenia jednak za to, že žalovaná o ňom rozširovala nepravdivé
informácie a jednak za to, že ho donútila pod psychickým nátlakom opustiť svoje
zamestnanie. Zúženie žaloby, pokiaľ žalobca zotrval len na ospravedlnení za rozširovanie
nepravdivých informácií, bolo za tejto situácie nepochybne jej čiastočným späťvzatím. K
odňatiu možnosti žalobcu konať pred odvolacím súdom nedošlo ani tým, že odvolací súd
nepripustil ním navrhnutú zmenu žaloby v odvolacom konaní v časti nároku na morálne
zadosťučinenie (ktorá mala spočívať vo vypustení spôsobu realizácie ospravedlnenia, t. j.
vo vypustení slov, že žalovaná je povinná uverejniť v päťkrát po sebe idúcich vydaniach
týždenníka P. tento text na svoj náklad“), a že toto rozhodnutie bližšie neodôvodnil.
Uvedené procesné rozhodnutie totiž nemohlo mať a ani nemalo žiaden vplyv na posúdenie
opodstatnenosti základu uplatneného nároku, t. j. oprávnenosti či neoprávnenosti tvrdeného
zásahu.
Pre úplnosť dovolací súd uvádza, že úvaha súdu v zmysle § 95 ods. 2 O. s. p., či
výsledky doterajšieho konania nemohli byť podkladom pre konanie o zmenenej žalobe,
súvisí s predbežným hodnotením dôkazov a je výsledkom vnútorného presvedčenia súdu a
jeho myšlienkového postupu; správnosť tejto úvahy z hľadiska výskytu vady v zmysle § 237
písm. f) O. s. p. dovolací súd nemôže prehodnocovať.»
K sťažovateľom namietanému odňatiu možnosti konať pred súdom založenom
v nesprávnom právnom posúdení veci odvolacím súdom v dôsledku nevykonania
dokazovania v potrebnom rozsahu najvyšší súd ustálil: «Nedostatočnosť skutkových zistení
a nesprávne hodnotenie vykonaných dôkazov môžu mať (v prípade ich opodstatnenosti)
dopad na vecnú správnosť rozhodnutia, avšak ani skutočnosť, že by súdy z takýchto
skutkových zistení (prípadne) vychádzali, nezakladá prípustnosť dovolania žalobcu podľa
§ 237 O. s. p. Pokiaľ dovolateľ zastáva názor o odňatí možnosti pred súdmi konať
nesprávnym právnym posúdením veci, dovolací súd poznamenáva, že § 237 písm. f) O. s. p.
odňatie možnosti konať pred súdom výslovne dáva do súvislostí s faktickou činnosťou súdu,
a nie s jeho právnym hodnotením veci zaujatým v napadnutom rozhodnutí. Právne
posúdenie veci súdmi nižších stupňov je v rozhodovaní Najvyššieho súdu... považované za
relevantný dovolací dôvod, ktorým možno odôvodniť procesné prípustné dovolanie (viď
§ 241 ods. 2 písm. c/ O. s. p.); zhodne je ale zastavaný názor, že (ani prípadné) nesprávne
právne posúdenie veci súdmi nižších stupňov samo osebe nezakladá zmätočnosť
rozhodnutia a nie je procesnou vadou konania v zmysle § 237 písm. písm. f) O. s. p., lebo
(ani prípadným) nesprávnym právnym posúdením veci súd účastníkovi konania
neznemožňuje realizáciu žiadneho jeho procesného oprávnenia a neodníma mu možnosť
pred súdom konať. I keby tvrdenia dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci boli
opodstatnené (dovolací súd ich z uvedeného aspektu neposudzoval), dovolateľom vytýkaná
skutočnosť by mala za následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by
ale prípustnosť dovolania v zmysle ustanovenia § 237 O. s. p.»
5. Z napadnutého rozsudku krajského súdu sp. zn. 10 Co 302/2008 zo 17. septembra
2009 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 7 C 98/2007 z 1. júla
2008. K námietkam, ktoré sťažovateľ uviedol v podanom odvolaní (zhodných v podanom
dovolaní, ako aj v ústavnej sťažnosti), krajský súd uviedol:
«Uznesením Okresného súdu v Čadci č. k. 7C/98/2007-166 zo dňa 1. 7. 2008 okresný
súd konanie v časti, aby odporca bol povinný uverejniť v 5-krát po sebe idúcich vydaniach
Týždenníka P. tento text na svoj náklad: S. sa ospravedlňuje Ing. P. M. za to, že ho donútila
pod psychickým nátlakom opustiť svoje zamestnanie pracovníka S., zastavil. Rozsudkom
Okresného súdu v Čadci č. k. 7C/98/2007-167 zo dňa 1. 7. 2008 žalobu navrhovateľa
o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. Proti uzneseniu okresného
súdu o čiastočnom zastavení konania (uznesenie 7C/98/2007-166 zo dňa 1. 7. 2008) žiaden
z účastníkov konania nepodal odvolanie, takže rozhodnutie okresného súdu o čiastočnom
zastavení konania je právoplatné.»
6. Z vyžiadanej zápisnice o pojednávaní pred krajským (odvolacím) súdom konaným
17. septembra 2009 vyplýva, že krajský súd uznesením vyhláseným priamo na pojednávaní
nepripustil návrh sťažovateľa na zmenu petitu tak, ako ju žiadal priznať v doplnení
odvolania zo 16. septembra 2009.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy
zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy (A) uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 6 Cdo 99/2010 z 28. septembra
2010 a (B) rozsudkom krajského súdu sp. zn. 10 Co 302/2008 zo 17. septembra 2009.
Sťažnosť v tejto časti treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie
ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto
možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu
možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol
posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.
Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať
ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou
ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha
interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci
všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade,
ak by závery, ktorými sa všeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne
neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného
predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko
odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis
mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).
A. Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu uznesením
najvyššieho súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho dovolanie proti potvrdzujúcemu rozsudku
krajského súdu, a porušenie svojich práv vidí v podľa neho nesprávnom závere najvyššieho
súdu o neprípustnosti dovolania z dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP, teda z dôvodu, že
v konaní došlo k vade spočívajúcej v odňatí možnosti konať pred súdom.
Ústavný súd po preskúmaní napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že
právny názor najvyššieho súdu o neprípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f) OSP sa
nevyznačuje arbitrárnosťou, pričom argumentácia sťažovateľa uvedená v jeho sťažnosti nie
je spôsobilá spochybniť správnosť záverov najvyššieho súdu, ktoré najvyšší súd
vyčerpávajúcim spôsobom a presvedčivo odôvodnil.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia, či sú
alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do
výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci ústavného
súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124
a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou
inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých sústavu
završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným uznesením
najvyššieho súdu a sťažovateľom označeným základným právom neexistuje taká príčinná
súvislosť, ktorá by signalizovala, že mohlo dôjsť k ich porušeniu, čo zakladá dôvod na
odmietnutie sťažnosti v tejto časti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
B. Podľa aktuálnej judikatúry ústavného súdu v prípade podania mimoriadneho
opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až po rozhodnutí
o dovolaní. Pritom lehota na podanie tejto sťažnosti bude považovaná za zachovanú aj vo
vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, čo ústavný súd vyjadril v prípade
sťažovateľa uznesením sp. zn. I. ÚS 48/2010 z 10. februára 2010.
V súlade s uvedenou aktuálnou judikatúrou bola zachovaná v tomto prípade lehota na
podanie sťažnosti proti tomuto rozsudku krajského súdu.
Sťažovateľ vidí porušenie označených základných a iných práv postupom
a rozsudkom krajského súdu v obdobnom tvrdení, ktorým dôvodil aj prípustnosť
a dôvodnosť dovolania proti tomuto rozsudku, a to, že mu bola odňatá možnosť konať pred
krajským súdom tým, že krajský súd vo veci rozhodol a vyhlásil svoj rozsudok o predmete
žaloby, ktorý nezodpovedá predmetu žaloby, ktorý ostal po čiastočnom zastavení konania,
a zároveň krajský súd nevyhovel návrhu sťažovateľa na zmenu petitu, ktorý predniesol
v odvolacom konaní, „hoci takýto postup krajského súdu bol nedôvodný, pretože sťažovateľ
ako žalobca disponuje žalobou do doby, kým súd o nej rozhodne“.
Sťažovateľ ďalej vytýkal krajskému súdu nedostatočné odôvodnenie jeho rozsudku,
ktoré videl aj v tom, že krajský súd sa relevantne nevysporiadal so všetkými ním uvedenými
dôvodmi v jeho odvolaní jednak vo vzťahu k namietaným skutkovým a právnym záverom
okresného súdu, ako aj vo vzťahu k namietaným procesným pochybeniam okresného súdu.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi
bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na
kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne
s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00,
mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také
rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným
rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené
závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné, zároveň by mali za následok porušenie základného
práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00,
I. ÚS 17/00) a tiež by mali za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého
procesu, ktoré neboli napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, v rámci ktorej už vyslovil, že
kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov
a nepoužívajú sa na skúmanie namietanej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je
opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom rozhodovania ústavného
súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté do ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou zaručených základných práv a slobôd, a v spojitosti s tým zistenie,
že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k porušeniu, resp.
odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07).
Vychádzajúc z uvedených právnych názorov ústavný súd na účely posúdenia
opodstatnenosti sťažnosti preskúmal namietaný postup a rozsudok krajského súdu.
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zreteľne uviedol, že okresný súd
uznesením č. k. 7 C 98/2007-166 z 1. septembra 2008 konanie v časti zastavil. Proti
uvedenému uzneseniu okresného súdu žiaden z účastníkov, t. j. ani sťažovateľ nepodal
odvolanie, takže rozhodnutie okresného súdu nadobudlo právoplatnosť 6. augusta 2008.
Z pohľadu ústavného súdu nebola relevantnou ani ďalšia námietka sťažovateľa
spočívajúca v postupe krajského súdu, ktorý nepripustil zmenu návrhu sťažovateľa.
Zo zápisnice o pojednávaní pred krajským súdom konanom 17. septembra 2009 vyplýva, že
krajský súd uznesením vyhláseným priamo na tomto pojednávaní nepripustil návrh
sťažovateľa na zmenu petitu. Skutočnosť, že posúdenie veci krajským súdom
nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie označených práv
nezakladá.
Po preskúmaní napadnutého postupu a rozsudku krajského súdu vo vzťahu k iným
vadám ústavný súd nezistil, že by skutkové a právne závery krajského súdu mohli zakladať
dôvod na zásah ústavného súdu do namietaného rozsudku krajského súdu v súlade s jeho
právomocami ustanovenými v čl. 127 ods. 2 ústavy. Naopak, ide o závery, ktoré sa
nevyznačujú arbitrárnosťou a sú podľa názoru ústavného súdu ústavne akceptovateľným
spôsobom zdôvodnené.
S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti
všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07,
I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 7 C 98/2007 z 1. júla 2008
Ústavný súd konštatuje, že postup okresného súdu a jeho rozsudok boli preskúmané
na základe dostupného riadneho opravného prostriedku (prípustného odvolania), ktorý
sťažovateľ aj využil, a preto ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť v tejto časti odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie a rozhodnutie.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. októbra 2011