Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 220/2012
PDF · 300.14 KB
No categories available
II. ÚS 220/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2010
predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S., H., a M. T., B., zastúpených
advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených
v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 51 Ústavy Slovenskej
republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C
161/2009 a jeho uznesením z 5. augusta 2009, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Co 419/2009 a jeho uznesením z 31. mája 2010 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 27/2011 a jeho
uznesením z 28. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S. a M. T. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2011
doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S., H. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a M. T., B.
(ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali
porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 a čl. 48 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústavy“), čl. 51 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného
súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 161/2009 a jeho
uznesením z 5. augusta 2009, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 419/2009 a jeho uznesením z 31. mája 2010 a postupom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 4 Cdo 27/2011 a jeho uznesením z 28. februára 2011.
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako navrhovatelia v konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 36 C 161/2009 domáhali proti spoločnosti Ž., spol.
s r. o., B. (ďalej len „odporkyňa v 1. rade“), a M. Č., V. (ďalej len „odporca v 2. rade“,
spolu ďalej len „odporcovia“), vydania veci a vydania majetkového prospechu
(bezdôvodného obohatenia).
Okresný súd 19. mája 2009 vyzval sťažovateľov, aby spoločne a nerozdielne zaplatili
súdny poplatok za podaný návrh s poučením, že pokiaľ tak neurobia v stanovenej lehote,
okresný súd podľa § 10 zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len
„zákon o súdnych poplatkoch“) konanie zastaví. Sťažovatelia súdny poplatok nezaplatili,
a okresný súd preto uznesením č. k. 36 C 161/2009-42 z 5. augusta 2009 konanie zastavil.
O opravnom prostriedku sťažovateľov proti rozhodnutiu okresného súdu krajský súd
uznesením č. k. 9 Co 419/2009-53 z 31. mája 2010 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľov
považoval za nedôvodné a napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.
Proti rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia mimoriadny opravný
prostriedok, ktorý však najvyšší súd uznesením č. k. 4 Cdo 27/2011-152 z 28. februára 2011
odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný.
Sťažovatelia zastavajú názor, že všeobecné súdy svojimi postupmi a rozhodnutiami
porušili mini označené práva, a to predovšetkým ich právo na súdnu ochranu.
Podľa slov sťažovateľov:
«Rozhodnutie dovolacieho súdu nepovažujeme za správne, lebo nezaplatenie
súdneho poplatku za odvolanie v sume 1.891,50 Eur (na ktoré dôchodca poberajúci
dôchodok ako jediný príjem obživy vo veku 69 a 72 rokov) nemali a nemajú voľné finančné
prostriedky čo má ten dôsledok, že súdy porušili právo na spravodlivé konanie
a rozhodnutie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a tým porušili aj právo podľa čl. 1 Dodatkového
protokolu k Dohovoru.
Toto tvrdenie dovolacieho súdu nepovažujeme za správne a zákonné, lebo ak
účastník označí dôkazy a súd ich nevykoná, aký má zmysel domáhať sa práva na súde, keď
súd nemusí rešpektovať nielen určenie žalobného petitu, ale i určenie rozhodných
skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo opiera, pričom je treba podotknúť, že obaja
žalovaní konali nielen nezákonne, ale konali priam jánošíkovským spôsobom, čo
skonštatovalo aj Krajské riaditeľstvo PZ, Krajský dopravný inšpektorát B....
... dovolací súd tvrdí, že v danom prípade dovolanie nie je podľa § 239 O. s. p.
prípustné, nebola preukázaná existencia dovolateľmi namietanej vady konania v zmysle
§ 237 písm. f) O. s. p. a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O. s. p...
Poukazujeme však na nezákonnosť pri scudzení motorového vozidla bez právneho
dôvodu, čo sa nedá iným spôsobom označiť ako krádež. Pokiaľ súdy tieto skutočnosti
nepreskúmavali a žalovaným týmto spôsobom potvrdili ich nezákonnosť, pýtame sa
„existuje v tejto spoločnosti spravodlivosť“ keď odporca v 1. rade si dovolí nehovoriť
pravdu... a naviac naviesť žalovaného v 2. rade a zúčastniť sa krádeže motorového
vozidla...
Pokiaľ súdy prvého a druhého stupňa (nevynímajúc ani dovolací súd) by sa riadili...
základnými zásadami súdneho konania, boli povinné vyhodnotiť dôkazy a návrhy
sťažovateľov (žalobcov) na ktoré poukazovali a do spisu založili aj rozhodnutia súdov, lebo
žalobcovia nielen určením žalobného petitu, ale aj určením rozhodných skutočností, o ktoré
svoje tvrdené právo opierali, boli povinné vyhodnotiť...
Pokiaľ tak neurobili a dovolací súd im dal za pravdu, že tieto dôkazy nemuseli
vyhodnotiť, potom je jednoznačné, že súdy svojim postupom ako porušovatelia v 1., 2. a v 3.
rade [ak nebol porušený zákon podľa § 237 písm. f) O. s. p.] porušili medzinárodnú zmluvu,
akou je „Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ a to čl. 6 ods. 1 tohto
Dohovoru.
Tento jeden z najzávažnejších dôkazov, ktoré oba súdy nevyhodnotili tak, ako
nevyhodnotili akým zákonným spôsobom Ž., s. r. o. vlastníctvo nadobudol.»
Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti
na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že: «Najvyšší súd SR ako porušovateľ v 1. rade,
Krajský súd v Trnave, porušovateľ v 2. rade a Okresný súd v Trnave, porušovateľ v 3. rade,
porušili základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces garantovaný Ústavou SR
v čl. 51, 48, 47 a 46 a „Dohovorom“.». Zároveň žiadali, aby ústavný súd zrušil uznesenie
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 27/2011 z 28. februára 2011, uznesenie krajského súdu
sp. zn. 9 Co 419/2009 z 31. mája 2010 a uznesenie okresného súdu sp. zn. 36 C 161/2009
z 5. augusta 2009 a vrátil vec „na ďalšie konanie“. Sťažovatelia ďalej požadovali priznať
im primerané finančné zadosťučinenie každému po 15 000 € a trovy právneho zastúpenia
v konaní pred ústavným súdom v sume 331,97 €.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...
Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní
základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich
z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom
ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo
slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na
prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V prvom rade je potrebné podotknúť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde
je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v danom prípade zastúpení
kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje
zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda
môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto
v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a v súvislosti iba s tými postupmi
a rozhodnutiami, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhajú v návrhu
na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv v súvislosti s inými
rozhodnutiami alebo postupmi, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je
podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr.
III. ÚS 149/04, III. ÚS 235/05, II. ÚS 65/07).
V zmysle uvedeného je predmetom konania pred ústavným súdom namietané
porušenie základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 a čl. 48 ústavy a čl. 51
ústavy a práv zaručených v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 36 C 161/2009 a jeho uznesením z 5. augusta 2009, postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 419/2009 a jeho uznesením z 31. mája
2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Cdo 27/2011 a jeho
uznesením z 28. februára 2011.
1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C 161/2009 a jeho uznesením z 5. augusta 2009
Ako vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súdu je daná
iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc
ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľov,
ktorých porušenie namietajú vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu,
rozhodoval na základe podaného odvolania krajský súd v druhostupňovom konaní
(uznesenie sp. zn. 9 Co 419/2009 z 31. mája 2010). Vzhľadom na uvedenú zásadu
subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať napadnuté konanie
okresného súdu a jeho uznesenie z 5. augusta 2009.
Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto
časti pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2
2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 419/2009
a jeho uznesením z 31. mája 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 4 Cdo 27/2011 a jeho uznesením z 28. februára 2011
Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť v časti, ktorou sťažovatelia namietajú
porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom
a uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 419/2009 z 31. mája 2009, ktorým potvrdil
uznesenie okresného súdu sp. zn. 36 C 161/2009 z 5. augusta 2009, a uznesením
najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 27/2011 z 28. februára 2011, zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.
Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá
zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol
náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej
ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných
súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska
neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi
ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy
a čl. 6 ods. 1 dohovoru je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde
(prístup k súdu). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že práve porušenie tohto práva sťažovatelia
predovšetkým namietajú.
Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, by v prípade
sťažovateľov prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu
ustanovené Občianskym súdnym poriadkom neboli zo strany krajského súdu, ale
i najvyššieho súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym.
Inými slovami, keby krajský súd a najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu
vykladali vo vzťahu k sťažovateľom diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných
subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľov k takej situácii
nedošlo.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,
vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je
absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie
obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo
bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6
ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú
legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto
cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. 9 Co 419/2009 z 31. mája 2009
Ústavný súd v prvom rade pripomína, že podľa jeho aktuálnej judikatúry v prípade
podania mimoriadneho opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až
po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu bude
považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu
(napr. II. ÚS 483/2011). V súlade s touto judikatúrou bola zachovaná v tomto prípade lehota
na podanie sťažnosti aj proti tomuto uzneseniu krajského súdu.
Ústavný súd, tak ako to už vo viacerých svojich nálezoch vyslovil, nie je opravnou
inštanciou všeobecných súdov (napr. I. ÚS 31/05), a preto nemôže preskúmavať
rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade
s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy
ústavy (čl. 46 až čl. 50 ústavy). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu
napadnutého rozhodnutia krajského súdu.
Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:
„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací... po zistení, že odvolanie podala včas
oprávnená osoba - účastník konania... proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné... postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. preskúmal
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa s ohľadom na rozsah a dôvody odvolania podľa
§ 212 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné, pretože
uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.
Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. 36 C/161/2009 je
vydanie nákladného motorového vozidla TATRA 815 S3 s vydanie bezdôvodného
obohatenia v čiastke 25.000,- Sk za každý mesiac od 12. 12. 2004. Predmetom odvolacieho
konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bolo
konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrh.
Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia ako aj celého obsahu spisového
materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom
rozsahu potrebnom na vyhlásenie uznesenia. Na základe vykonaných dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.
Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje sa skutkovými zisteniami a právnymi
závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého uznesenia pričom
v podrobnostiach na ne odkazuje (§ 219 ods. 2 O. s. p.).
Správny bol postup súdu prvého stupňa, keď zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia
súdneho poplatku. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že súd prvého stupňa
v predmetnej veci po podaní návrhu postupoval v súlade so zákonom, keď vyzval riadnou
výzvou v súlade so zákonom na zaplatenie súdneho poplatku, kde bola vo výzve uvedená
výška súdneho poplatku s tým, že bolo vo výzve uvedené, že je poplatok určený podľa
položky č. 1 písm. a) a písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov zákona č. 71/1992 Zb., ďalej
bolo vo výzve uvedené riadne poučenie pre prípad nezaplatenia súdneho poplatku
v správnej výške a v určenej lehote 10 dní od doručenia výzvy. Predmetná výzva nie je
súdnym rozhodnutím, takže voči nej nie je možné podať odvolanie. Vrátenie výzvy
navrhovateľmi súdu prvého stupňa nemá žiadne procesné dôsledky. Súd prvého stupňa
preto správne zistil či bol súdny poplatok zaplatený a po zistení, že súdny poplatok
zaplatený nebol správne konanie v súlade s ustanovením § 10 Zákona o súdnych poplatkoch
zastavil, keď pre zastavenie konania boli v zmysle tohto zákonného ustanovenia splnené
všetky zákonom určené podmienky. Pokiaľ sa týka výšky súdneho poplatku táto bola určená
súdom prvého stupňa správne. Keď predmetom návrhu sú dva nároky a to vydanie
hnuteľnej veci a vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa spoplatňujú každý samostatne,
pričom súd prvého stupňa správne určil výšku súdneho poplatku za každý z nárokov
a správne túto výšku odôvodnil aj v napadnutom uznesení.
Vzhľadom ku všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnuté
uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej správnosti podľa § 219 ods. 1 O. s. p.
potvrdil.“
V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným
a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté uznesenie
okresného súdu potvrdil, t. j. prečo ho považoval za správne.
Svoje závery pritom oprel o konkrétne zákonné ustanovenia, ktoré v rozhodnutí
označil. Stotožnil sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto sa v súlade
s ustanovením § 219 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku obmedzil na konštatáciu jeho
správnosti, avšak osobitne zdôraznil skutočnosti podstatné pre rozhodnutie. Poukázal
na správnosť a zákonnosť postupu okresného súdu tak pri výzve sťažovateľov na zaplatenie
súdneho poplatku, ako aj pri určení jeho výšky.
V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru
vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda
krajský súd v danom prípade neporušil označené základné práva sťažovateľov nesprávnou
a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym
názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného
súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však
ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia
ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade
jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby
ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi
zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor
krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne
nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by
bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu
predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo
potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde).
2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1
dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 27/2011 z 28. februára 2011
Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:
„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... po zistení, že dovolanie podali
včas účastníci konania..., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (§ 243 ods. 3 O. s. p.)
skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho
zákon pripúšťa.
V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje
proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný
prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239
ods. 1 písm. a/ O. s. p.) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia
návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatie
stanoviska (§ 239 ods. 1 písm. b/ O. s. p.) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku
ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide
o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 239 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), alebo
ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu
rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia (§ 239 ods. 2 písm. b/ O. s. p.) alebo
uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné
(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky (§239 ods. 2 písm. c/ O. s. p.).
Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z týchto rozhodnutí,
prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.
Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237
O. s. p. (§ 242 ods. 1 veta druhá O. s. p.), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či
konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. Ak je
konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p., možno dovolaním
napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorý je inak dovolanie z hľadiska § 239 O. s. p.
vylúčené. Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania
uvedenej v § 237 O. s. p. Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa § 237 písm. f/
O. s. p., na ktoré poukazovali dovolatelia. Žalobcovia tvrdia, že im postupom oboch súdov
nižšieho stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď súdy rozhodli v ich
neprítomnosti a konanie zastavili pre nezaplatenie (nesprávne vyrubeného) súdneho
poplatku.
Podľa § 237 písm. f/ O. s. p., dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu
odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred
súdom.
Odňatím možnosti konať pred súdom (§ 237 písm. f/ O. s. p.) sa rozumie postup súdu,
ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať procesné práva, ktoré mu dáva Občiansky
súdny poriadok. V zmysle § 18 O. s. p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké
postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti uplatnenia ich práv... Z obsahu
spisu nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci v prípade žalobcov nerešpektovali niektoré
z týchto práv. K vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedenému tvrdeniu žalobcov,
o ktoré opierajú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f/ O. s. p. treba uviesť (ako na to
správne poukázal aj odvolací súd), že pokiaľ si žalobcovia pri podaní žaloby (návrhu),
ktorou si uplatnili dva samostatné nároky (vydanie veci a vydanie bezdôvodného
obohatenia) nesplnili poplatkovú povinnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych
poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v znení neskorších predpisov...), správne
ich súd prvého stupňa predtým, ako by začal konať vo veci samej, vyzval na zaplatenie
súdneho poplatku za návrh na začatie konania, pričom predmetná výzva obsahovala všetky
relevantné náležitosti, t. j. lehotu na zaplatenie súdneho poplatku, správnu výšku súdneho
poplatku, príslušné položky Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorých bol súdny
poplatok vyrubený a poučenie o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku v určenej
lehote. Keďže si ani na základe takejto riadne doručenej výzvy žalobcovia svoju poplatkovú
povinnosť nesplnili, správne súd prvého stupňa v súlade s ustanovením § 114 ods. 1 O. s. p.
bez pojednávania uznesením rozhodol o zastavení konania podľa ustanovenia § 10 ods. 1
Zákona o súdnych poplatkoch. O odvolaní proti tomuto uzneseniu odvolací súd rozhodol
bez pojednávania v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O. s. p. Pokiaľ teda oba súdy
nižšieho stupňa postupovali v súlade so zákonom, takýmto postupom neodňali žalobcom
možnosť konať pred súdom.
Keďže v danom prípade dovolanie nie je podľa § 239 O. s. p. prípustné, nebola
preukázaná existencia dovolateľmi namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej
republiky dovolanie dovolateľov podľa § 243b ods. 5 O. s. p. v spojení s § 218 ods. 1 písm.
c/ O. s. p. ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný
prostriedok neprípustný, odmietol.“
Taktiež najvyšší súd, ako vyplýva z citovanej časti odôvodnenia jeho rozhodnutia,
uviedol jednoznačné dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľov odmietol. Svoje závery
pritom oprel o konkrétne ustanovenia relevantného procesno-právneho predpisu
(Občianskeho súdneho poriadku).
Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovatelia mimoriadnym opravným prostriedkom
napadli rozhodnutie – uznesenie druhostupňového súdu, proti ktorému dovolanie v zmysle
príslušných ustanovení zákona, na ktoré v odôvodnení rozhodnutia poukázal, nie je
prípustné, preto ho ako také odmietol. Najvyšší súd však nenechal bez povšimnutia ani
námietku sťažovateľov, podľa ktorej im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Týmto
tvrdením sa najvyšší súd v dostatočnom rozsahu zaoberal a postup súdov nižšieho stupňa
vyhodnotil ako taký, ktorý práva sťažovateľov v plnej miere rešpektoval.
Ústavný súd vzhľadom na tieto okolnosti prerokovanej veci sťažovateľov vyhodnotil
aj rozhodnutie najvyššieho súdu a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ako ústavne
súladný, pretože výklad a aplikácia ustanovení procesno-právneho predpisu, ktorým sa
konanie riadilo (t. j. Občianskeho súdneho poriadku), nebolo v rozpore s jeho znením.
Z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva žiadna svojvôľa alebo neodôvodnenosť jeho
záverov. Najvyšší súd rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení Občianskeho
súdneho poriadku spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu označených ustanovení.
Navyše, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia,
či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,
patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci
ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy
(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou
opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých
sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v časti namietaného
porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím
najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú
neopodstatnenosť.
3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Už zo samotného znenia citovaného ustanovenia čl. 46 ods. 2 ústavy vyplýva, že
uplatňovanie jeho ochrany v konaní pred ústavným súdom je podmienené tým, aby
sťažovateľ, ktorý bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, sa
domáhal preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia všeobecným súdom, t. j. aby sa
o ochranu svojich práv uchádzal v správnom súdnictve. V sťažovateľmi namietaných
konaniach však nejde o tento prípad, preto aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľov zjavne
neopodstatnená z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietanými
postupmi a rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu a porušením základného práva
na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 2 ústavy. Tento záver bol dôvodom
na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne
neopodstatnenej.
4. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 a čl. 48
a k namietanému porušeniu čl. 51 ústavy
Sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, napokon v petite svojej
sťažnosti žiadali vysloviť aj porušenie základných práv zaručených v čl. 47 a čl. 48
a porušenie čl. 51 ústavy postupmi a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu
a najvyššieho súdu, avšak bez toho, aby to akokoľvek odôvodnili. Ani zo samotného textu
ústavný súd nezistil, ktoré konkrétne práva zaradené do katalógu základných práv
označených článkov ústavy (okrem čl. 51 ústavy, v ktorom nie sú upravené základné práva
alebo slobody) mali byť porušené a akým spôsobom. Tieto základné práva sťažovatelia
neuvádzajú ani v texte sťažnosti a nespomenuli ich ani v II. časti sťažnosti označenej ako
„Porušené základné práva a slobody“. Pretože ústavný súd je viazaný návrhom
sťažovateľov a nemôže nahrádzať ich vôľu vlastnou úvahou, považoval sťažnosť
sťažovateľov v tejto časti za neodôvodnenú, čoho dôsledkom bolo jej odmietnutie podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenej.
Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ich
ďalších požiadavkách (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia a trov právneho zastúpenia) je podmienené
vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, bolo bez právneho dôvodu sa týmito
požiadavkami zaoberať.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júla 2012