Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 220/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-19

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júla 2010

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S., H., a M. T., B., zastúpených

advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených

v a 2, a , Slovenskej

republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 36 C

161/2009 a jeho uznesením z 5. augusta 2009, postupom Krajského súdu v Trnave v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2010 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. februára 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S. a M. T. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. júna 2011

doručená sťažnosť JUDr. Ing. D. Ď.– S., H. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a M. T., B.

(ďalej len „sťažovateľka v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietali

porušenie základných práv zaručených v a 2, a Slovenskej

republiky (ďalej len „ústavy“), a práva zaručeného v Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného

súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 5. augusta 2009, postupom Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája 2010 a postupom

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 28. februára 2011.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia sa ako navrhovatelia v konaní

vedenom okresným súdom pod sp. zn. domáhali proti spoločnosti Ž., spol.

s r. o., B. (ďalej len „odporkyňa v 1. rade“), a M. Č., V. (ďalej len „odporca v 2. rade“,

spolu ďalej len „odporcovia“), vydania veci a vydania majetkového prospechu

(bezdôvodného obohatenia).

Okresný súd 19. mája 2009 vyzval sťažovateľov, aby spoločne a nerozdielne zaplatili

súdny poplatok za podaný návrh s poučením, že pokiaľ tak neurobia v stanovenej lehote,

okresný súd podľa o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) konanie zastaví. Sťažovatelia súdny poplatok nezaplatili,

a okresný súd preto uznesením č. k. -42 z 5. augusta 2009 konanie zastavil.

O opravnom prostriedku sťažovateľov proti rozhodnutiu okresného súdu krajský súd

uznesením č. k. -53 z 31. mája 2010 rozhodol tak, že odvolanie sťažovateľov

považoval za nedôvodné a napadnuté uznesenie okresného súdu ako vecne správne potvrdil.

Proti rozhodnutiu krajského súdu podali sťažovatelia mimoriadny opravný

prostriedok, ktorý však najvyšší súd uznesením č. k. -152 z 28. februára 2011

odmietol ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný.

Sťažovatelia zastavajú názor, že všeobecné súdy svojimi postupmi a rozhodnutiami

porušili mini označené práva, a to predovšetkým ich právo na súdnu ochranu.

Podľa slov sťažovateľov:

«Rozhodnutie dovolacieho súdu nepovažujeme za správne, lebo nezaplatenie

súdneho poplatku za odvolanie v sume 1.891,50 Eur (na ktoré dôchodca poberajúci

dôchodok ako jediný príjem obživy vo veku 69 a 72 rokov) nemali a nemajú voľné finančné

prostriedky čo má ten dôsledok, že súdy porušili právo na spravodlivé konanie

a rozhodnutie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a tým porušili aj právo podľa čl. 1 Dodatkového

protokolu k Dohovoru.

Toto tvrdenie dovolacieho súdu nepovažujeme za správne a zákonné, lebo ak

účastník označí dôkazy a súd ich nevykoná, aký má zmysel domáhať sa práva na súde, keď

súd nemusí rešpektovať nielen určenie žalobného petitu, ale i určenie rozhodných

skutočností, o ktoré svoje tvrdené právo opiera, pričom je treba podotknúť, že obaja

žalovaní konali nielen nezákonne, ale konali priam jánošíkovským spôsobom, čo

skonštatovalo aj Krajské riaditeľstvo PZ, Krajský dopravný inšpektorát B....

... dovolací súd tvrdí, že v danom prípade dovolanie nie je podľa

prípustné, nebola preukázaná existencia dovolateľmi namietanej vady konania v zmysle

a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v ..

Poukazujeme však na nezákonnosť pri scudzení motorového vozidla bez právneho

dôvodu, čo sa nedá iným spôsobom označiť ako krádež. Pokiaľ súdy tieto skutočnosti

nepreskúmavali a žalovaným týmto spôsobom potvrdili ich nezákonnosť, pýtame sa

„existuje v tejto spoločnosti spravodlivosť“ keď odporca v 1. rade si dovolí nehovoriť

pravdu... a naviac naviesť žalovaného v 2. rade a zúčastniť sa krádeže motorového

vozidla...

Pokiaľ súdy prvého a druhého stupňa (nevynímajúc ani dovolací súd) by sa riadili...

základnými zásadami súdneho konania, boli povinné vyhodnotiť dôkazy a návrhy

sťažovateľov (žalobcov) na ktoré poukazovali a do spisu založili aj rozhodnutia súdov, lebo

žalobcovia nielen určením žalobného petitu, ale aj určením rozhodných skutočností, o ktoré

svoje tvrdené právo opierali, boli povinné vyhodnotiť...

Pokiaľ tak neurobili a dovolací súd im dal za pravdu, že tieto dôkazy nemuseli

vyhodnotiť, potom je jednoznačné, že súdy svojim postupom ako porušovatelia v 1., 2. a v 3.

rade [ak nebol porušený zákon podľa ] porušili medzinárodnú zmluvu,

akou je „Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd“ a to čl. 6 ods. 1 tohto

Dohovoru.

Tento jeden z najzávažnejších dôkazov, ktoré oba súdy nevyhodnotili tak, ako

nevyhodnotili akým zákonným spôsobom Ž., s. r. o. vlastníctvo nadobudol.»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti

na ďalšie konanie nálezom vyslovil, že: «Najvyšší súd SR ako porušovateľ v 1. rade,

Krajský súd v Trnave, porušovateľ v 2. rade a Okresný súd v Trnave, porušovateľ v 3. rade,

porušili základné právo sťažovateľov na spravodlivý súdny proces garantovaný SR

v čl. 51, 48, 47 a 46 a „Dohovorom“.». Zároveň žiadali, aby ústavný súd zrušil uznesenie

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2011, uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 31. mája 2010 a uznesenie okresného súdu sp. zn.

z 5. augusta 2009 a vrátil vec „na ďalšie konanie“. Sťažovatelia ďalej požadovali priznať

im primerané finančné zadosťučinenie každému po 15 000 € a trovy právneho zastúpenia

v konaní pred ústavným súdom v sume 331,97 €.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah...

Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie v porušovaní

základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich

z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom

ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo

slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Podľa ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na

prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V prvom rade je potrebné podotknúť, že podľa

je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v danom prípade zastúpení

kvalifikovaným právnym zástupcom. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje

zvlášť na návrh výroku rozhodnutia, ktorého sa sťažovatelia domáhajú. Ústavný súd teda

môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovatelia domáhajú v petite svojej sťažnosti, preto

v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení tých práv a v súvislosti iba s tými postupmi

a rozhodnutiami, ktorých vyslovenia porušenia sa sťažovatelia domáhajú v návrhu

na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných práv v súvislosti s inými

rozhodnutiami alebo postupmi, ktoré sťažovatelia uvádzajú v texte sťažnosti mimo petitu, je

podľa názoru ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť ich argumentácie (napr.

, , ).

V zmysle uvedeného je predmetom konania pred ústavným súdom namietané

porušenie základných práv zaručených v a 2, a a

a práv zaručených v dohovoru postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 5. augusta 2009, postupom

krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 31. mája

2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením z 28. februára 2011.

1. K namietanému porušeniu označených práv postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením z 5. augusta 2009

Ako vyplýva z citovaného , právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľov,

ktorých porušenie namietajú vo vzťahu k postupu a rozhodnutiu okresného súdu,

rozhodoval na základe podaného odvolania krajský súd v druhostupňovom konaní

(uznesenie sp. zn. z 31. mája 2010). Vzhľadom na uvedenú zásadu

subsidiarity preto nie je v právomoci ústavného súdu preskúmať napadnuté konanie

okresného súdu a jeho uznesenie z 5. augusta 2009.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto

časti pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2

).

2. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

a jeho uznesením z 31. mája 2010 a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. a jeho uznesením z 28. februára 2011

Podľa názoru ústavného súdu je sťažnosť v časti, ktorou sťažovatelia namietajú

porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým postupom

a uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. mája 2009, ktorým potvrdil

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 5. augusta 2009, a uznesením

najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2011, zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo

slobody, ktoré označili sťažovatelia, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti

medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť

preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil

žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd predovšetkým pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá

zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol

náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil (). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej

ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných

súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré sú z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné (). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi

ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. ).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v

a čl. 6 ods. 1 dohovoru je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde

(prístup k súdu). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že práve porušenie tohto práva sťažovatelia

predovšetkým namietajú.

Porušenie práva na súd, resp. prístup k súdu podľa , by v prípade

sťažovateľov prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu

ustanovené neboli zo strany krajského súdu, ale

i najvyššieho súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym.

Inými slovami, keby krajský súd a najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu

vykladali vo vzťahu k sťažovateľom diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných

subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany. V prípade sťažovateľov k takej situácii

nedošlo.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorú si osvojil aj ústavný súd,

vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je

absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení však nesmie

obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo

bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6

ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len vtedy, ak sledujú

legitimný cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými prostriedkami a týmto

cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

2.1 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru postupom a uznesením krajského súdu sp. zn. z 31. mája 2009

Ústavný súd v prvom rade pripomína, že podľa jeho aktuálnej judikatúry v prípade

podania mimoriadneho opravného prostriedku sa považuje ústavná sťažnosť za prípustnú až

po rozhodnutí o dovolaní. Pritom lehota na podanie sťažnosti ústavnému súdu bude

považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu

(napr. ). V súlade s touto judikatúrou bola zachovaná v tomto prípade lehota

na podanie sťažnosti aj proti tomuto uzneseniu krajského súdu.

Ústavný súd, tak ako to už vo viacerých svojich nálezoch vyslovil, nie je opravnou

inštanciou všeobecných súdov (napr. ), a preto nemôže preskúmavať

rozhodnutia všeobecných súdov, pokiaľ tieto súdy vo svojej činnosti postupujú v súlade

s právami na súdnu a inú právnu ochranu zakotvenými v siedmom oddiele druhej hlavy

( až ). Z takéhoto pohľadu pristúpil ústavný súd aj k posúdeniu

napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu okrem iného vyplýva:

„Krajský súd v Trnave ako súd odvolací... po zistení, že odvolanie podala včas

oprávnená osoba - účastník konania... proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie

prípustné... postupom bez nariadenia pojednávania podľa preskúmal

napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa s ohľadom na rozsah a dôvody odvolania podľa

a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné, pretože

uznesenie súdu prvého stupňa je vecne správne.

Predmetom konania vedeného na súde prvého stupňa pod sp. zn. je

vydanie nákladného motorového vozidla TATRA 815 S3 s vydanie bezdôvodného

obohatenia v čiastke 25.000,- Sk za každý mesiac od 12. 12. 2004. Predmetom odvolacieho

konania je preskúmanie správnosti postupu a rozhodnutia súdu prvého stupňa, ktorým bolo

konanie zastavené z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku za návrh.

Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia ako aj celého obsahu spisového

materiálu dospel k záveru, že súd prvého stupňa vykonal dokazovanie v dostatočnom

rozsahu potrebnom na vyhlásenie uznesenia. Na základe vykonaných dôkazov dospel

k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil.

Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje sa skutkovými zisteniami a právnymi

závermi súdu prvého stupňa obsiahnutými v odôvodnení napadnutého uznesenia pričom

v podrobnostiach na ne odkazuje ( ).

Správny bol postup súdu prvého stupňa, keď zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia

súdneho poplatku. Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že súd prvého stupňa

v predmetnej veci po podaní návrhu postupoval v súlade so zákonom, keď vyzval riadnou

výzvou v súlade so zákonom na zaplatenie súdneho poplatku, kde bola vo výzve uvedená

výška súdneho poplatku s tým, že bolo vo výzve uvedené, že je poplatok určený podľa

položky č. 1 písm. a) a písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov , ďalej

bolo vo výzve uvedené riadne poučenie pre prípad nezaplatenia súdneho poplatku

v správnej výške a v určenej lehote 10 dní od doručenia výzvy. Predmetná výzva nie je

súdnym rozhodnutím, takže voči nej nie je možné podať odvolanie. Vrátenie výzvy

navrhovateľmi súdu prvého stupňa nemá žiadne procesné dôsledky. Súd prvého stupňa

preto správne zistil či bol súdny poplatok zaplatený a po zistení, že súdny poplatok

zaplatený nebol správne konanie v súlade s ustanovením

zastavil, keď pre zastavenie konania boli v zmysle tohto zákonného ustanovenia splnené

všetky zákonom určené podmienky. Pokiaľ sa týka výšky súdneho poplatku táto bola určená

súdom prvého stupňa správne. Keď predmetom návrhu sú dva nároky a to vydanie

hnuteľnej veci a vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa spoplatňujú každý samostatne,

pričom súd prvého stupňa správne určil výšku súdneho poplatku za každý z nárokov

a správne túto výšku odôvodnil aj v napadnutom uznesení.

Vzhľadom ku všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam preto odvolací súd napadnuté

uznesenie súdu prvého stupňa z dôvodu jeho vecnej správnosti podľa

potvrdil.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným

a jednoznačným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré odvolaním napadnuté uznesenie

okresného súdu potvrdil, t. j. prečo ho považoval za správne.

Svoje závery pritom oprel o konkrétne zákonné ustanovenia, ktoré v rozhodnutí

označil. Stotožnil sa s odôvodnením rozhodnutia súdu prvého stupňa, preto sa v súlade

s ustanovením obmedzil na konštatáciu jeho

správnosti, avšak osobitne zdôraznil skutočnosti podstatné pre rozhodnutie. Poukázal

na správnosť a zákonnosť postupu okresného súdu tak pri výzve sťažovateľov na zaplatenie

súdneho poplatku, ako aj pri určení jeho výšky.

V každom prípade postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru

vo veci sťažovateľov nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda

krajský súd v danom prípade neporušil označené základné práva sťažovateľov nesprávnou

a svojvoľnou aplikáciou a výkladom práva. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s právnym

názorom krajského súdu nestotožňujú, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a nezakladá ani oprávnenie ústavného

súdu nahradiť právny názor krajského súdu svojím vlastným. V konečnom dôsledku však

ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov krajského súdu. Ingerencia

ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená len v prípade

jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou. Aj keby

ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecných súdov, ktoré sú „pánmi

zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor

krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, resp. ústavne

nekonformný. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu

predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky nevykazuje, a preto bolo

potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde).

2.2 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v

dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. z 28. februára 2011

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací... po zistení, že dovolanie podali

včas účastníci konania..., bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( )

skúmal najskôr, či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému ho

zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol uznesením. Pokiaľ dovolanie smeruje

proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v tejto procesnej forme, je tento opravný

prostriedok prípustný, ak smeruje proti zmeňujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu (§ 239

ods. 1 písm. a/ ) alebo uzneseniu, ktorým odvolací súd rozhodoval vo veci postúpenia

návrhu Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev [§ 109 ods. 1 písm. c)] na zaujatie

stanoviska ( ) alebo potvrdzujúcemu uzneseniu, vo výroku

ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide

o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu ( ), alebo

ak ním bolo potvrdené buď uznesenie súdu prvého stupňa o návrhu na zastavenie výkonu

rozhodnutia na podklade cudzozemského rozhodnutia ( ) alebo

uznesenie o uznaní (neuznaní) cudzieho rozhodnutia alebo jeho vyhlásenie za vykonateľné

(nevykonateľné) na území Slovenskej republiky ( ).

Dovolaním napadnuté uznesenie nevykazuje znaky žiadneho z týchto rozhodnutí,

prípustnosť dovolania preto z uvedených ustanovení nemožno vyvodiť.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v § 237

( veta druhá ), dovolací súd sa ďalej zaoberal otázkou, či

konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ Ak je

konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v , možno dovolaním

napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, v ktorý je inak dovolanie z hľadiska

vylúčené. Dovolací súd však nezistil existenciu žiadnej podmienky prípustnosti dovolania

uvedenej v Nezistil ani podmienky prípustnosti dovolania podľa

, na ktoré poukazovali dovolatelia. Žalobcovia tvrdia, že im postupom oboch súdov

nižšieho stupňa bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď súdy rozhodli v ich

neprítomnosti a konanie zastavili pre nezaplatenie (nesprávne vyrubeného) súdneho

poplatku.

Podľa , dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu

odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom.

Odňatím možnosti konať pred súdom ( ) sa rozumie postup súdu,

ktorým účastníkovi odňal možnosť realizovať procesné práva, ktoré mu dáva Občiansky

súdny poriadok. V zmysle majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké

postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti uplatnenia ich práv... Z obsahu

spisu nevyplýva, že by súdy v prejednávanej veci v prípade žalobcov nerešpektovali niektoré

z týchto práv. K vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia uvedenému tvrdeniu žalobcov,

o ktoré opierajú prípustnosť dovolania podľa treba uviesť (ako na to

správne poukázal aj odvolací súd), že pokiaľ si žalobcovia pri podaní žaloby (návrhu),

ktorou si uplatnili dva samostatné nároky (vydanie veci a vydanie bezdôvodného

obohatenia) nesplnili poplatkovú povinnosť ( o súdnych

poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, v znení neskorších predpisov...), správne

ich súd prvého stupňa predtým, ako by začal konať vo veci samej, vyzval na zaplatenie

súdneho poplatku za návrh na začatie konania, pričom predmetná výzva obsahovala všetky

relevantné náležitosti, t. j. lehotu na zaplatenie súdneho poplatku, správnu výšku súdneho

poplatku, príslušné položky Sadzobníka súdnych poplatkov, podľa ktorých bol súdny

poplatok vyrubený a poučenie o následkoch nezaplatenia súdneho poplatku v určenej

lehote. Keďže si ani na základe takejto riadne doručenej výzvy žalobcovia svoju poplatkovú

povinnosť nesplnili, správne súd prvého stupňa v súlade s ustanovením

bez pojednávania uznesením rozhodol o zastavení konania podľa ustanovenia § 10 ods. 1

. O odvolaní proti tomuto uzneseniu odvolací súd rozhodol

bez pojednávania v súlade s ustanovením Pokiaľ teda oba súdy

nižšieho stupňa postupovali v súlade so zákonom, takýmto postupom neodňali žalobcom

možnosť konať pred súdom.

Keďže v danom prípade dovolanie nie je podľa prípustné, nebola

preukázaná existencia dovolateľmi namietanej vady konania v zmysle

a neboli zistené (ani tvrdené) iné vady uvedené v , Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie dovolateľov podľa v spojení s písm.

c/ ako dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný

prostriedok neprípustný, odmietol.“

Taktiež najvyšší súd, ako vyplýva z citovanej časti odôvodnenia jeho rozhodnutia,

uviedol jednoznačné dôvody, pre ktoré dovolanie sťažovateľov odmietol. Svoje závery

pritom oprel o konkrétne ustanovenia relevantného procesno-právneho predpisu

().

Podľa názoru najvyššieho súdu sťažovatelia mimoriadnym opravným prostriedkom

napadli rozhodnutie – uznesenie druhostupňového súdu, proti ktorému dovolanie v zmysle

príslušných ustanovení zákona, na ktoré v odôvodnení rozhodnutia poukázal, nie je

prípustné, preto ho ako také odmietol. Najvyšší súd však nenechal bez povšimnutia ani

námietku sťažovateľov, podľa ktorej im bola odňatá možnosť konať pred súdom. Týmto

tvrdením sa najvyšší súd v dostatočnom rozsahu zaoberal a postup súdov nižšieho stupňa

vyhodnotil ako taký, ktorý práva sťažovateľov v plnej miere rešpektoval.

Ústavný súd vzhľadom na tieto okolnosti prerokovanej veci sťažovateľov vyhodnotil

aj rozhodnutie najvyššieho súdu a postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, ako ústavne

súladný, pretože výklad a aplikácia ustanovení procesno-právneho predpisu, ktorým sa

konanie riadilo (t. j. ), nebolo v rozpore s jeho znením.

Z rozhodnutia najvyššieho súdu nevyplýva žiadna svojvôľa alebo neodôvodnenosť jeho

záverov. Najvyšší súd rozhodol plne v intenciách príslušných ustanovení Občianskeho

súdneho poriadku spôsobom, ktorý neodporuje zmyslu ani účelu označených ustanovení.

Navyše, ústavný súd poukazuje na svoju judikatúru, podľa ktorej otázka posúdenia,

či sú alebo nie sú splnené podmienky, za ktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie,

patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j. najvyššieho súdu, nie do právomoci

ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy

(čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je alternatívnou ani mimoriadnou

opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov, ktorých

sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť sťažovateľov aj v časti namietaného

porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v a práva

na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím

najvyššieho súdu odmietol podľa pre jej zjavnú

neopodstatnenosť.

3. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného

v

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Už zo samotného znenia citovaného ustanovenia vyplýva, že

uplatňovanie jeho ochrany v konaní pred ústavným súdom je podmienené tým, aby

sťažovateľ, ktorý bol ukrátený na svojich právach rozhodnutím orgánu verejnej správy, sa

domáhal preskúmania zákonnosti takéhoto rozhodnutia všeobecným súdom, t. j. aby sa

o ochranu svojich práv uchádzal v správnom súdnictve. V sťažovateľmi namietaných

konaniach však nejde o tento prípad, preto aj v tejto časti je sťažnosť sťažovateľov zjavne

neopodstatnená z dôvodu absencie akejkoľvek príčinnej súvislosti medzi namietanými

postupmi a rozhodnutiami krajského a najvyššieho súdu a porušením základného práva

na súdnu ochranu zaručeného v . Tento záver bol dôvodom

na odmietnutie sťažnosti v tejto časti podľa ako zjavne

neopodstatnenej.

4. K namietanému porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 a čl. 48

a k namietanému porušeniu

Sťažovatelia, zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, napokon v petite svojej

sťažnosti žiadali vysloviť aj porušenie základných práv zaručených v čl. 47 a čl. 48

a porušenie postupmi a rozhodnutiami okresného súdu, krajského súdu

a najvyššieho súdu, avšak bez toho, aby to akokoľvek odôvodnili. Ani zo samotného textu

ústavný súd nezistil, ktoré konkrétne práva zaradené do katalógu základných práv

označených článkov (okrem , v ktorom nie sú upravené základné práva

alebo slobody) mali byť porušené a akým spôsobom. Tieto základné práva sťažovatelia

neuvádzajú ani v texte sťažnosti a nespomenuli ich ani v II. časti sťažnosti označenej ako

„Porušené základné práva a slobody“. Pretože ústavný súd je viazaný návrhom

sťažovateľov a nemôže nahrádzať ich vôľu vlastnou úvahou, považoval sťažnosť

sťažovateľov v tejto časti za neodôvodnenú, čoho dôsledkom bolo jej odmietnutie podľa

ako zjavne neopodstatnenej.

Pretože sťažnosť sťažovateľov bola ako celok odmietnutá a rozhodovanie o ich

ďalších požiadavkách (zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov, priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia a trov právneho zastúpenia) je podmienené

vyslovením porušenia základného práva alebo slobody, bolo bez právneho dôvodu sa týmito

požiadavkami zaoberať.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. júla 2012