Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 48/2010

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Č., vo

veci namietaného porušenia základného práva podľa Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. zo 17. septembra

2009 a jemu predchádzajúcim postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod

sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. M. o d m i e t a pre neprípustnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára

2010 doručená sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie

základných práv podľa (ďalej len „“)

rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo

17. septembra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

2. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ podal 3. júla

2007 na Okresnom súde Bratislava III (odkiaľ bola postúpená na okresný súd) žalobu

o ochranu osobnosti proti žalovanej S. V nej sa domáhal bližšie uvedeného ospravedlnenia

od žalovanej a zaplatenia 200 000 Sk finančnej satisfakcie. Okresný súd rozsudkom sp. zn.

z 1. júla 2008 žalobu sťažovateľa zamietol a na odvolanie sťažovateľa krajský

súd rozsudkom sp. zn. zo 17. septembra 2009 prvostupňový rozsudok

potvrdil. Proti tomuto rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal 15. decembra 2009

prostredníctvom okresného súdu dovolanie.

3. Podstata sťažovateľových námietok spočíva v nesprávnom postupe okresného

(a potom aj krajského) súdu v súvislosti so sťažovateľom navrhnutou zmenou žalobného

petitu z 1. júla 2008, v dôsledku ktorej skutočnosti „súdy fakticky odopreli žalobcovi právo

disponovať s návrhom pri rozhodovaní o zmene návrhu s takým dôsledkom, že mu odňali

právo konať pred súdmi“. V ďalšom sťažovateľ bližšie uvádzaným postupom namietal

nesprávne právne posúdenie veci a tým aj nesprávne rozhodnutie vo veci.

4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:

„Okresný súd... rozsudkom sp. zn. zo dňa 1. 7. 2008 a Krajský súd...

rozsudkom sp. zn. zo dňa 17. 9. 2009 porušili základné právo sťažovateľa

podľa článku 46 ods. 1 ...

Zrušuje rozsudok Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 17. 9. 2009

a vracia mu vec, aby o nej znova konal a rozhodol.

Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.“

5. Sťažovateľ ako prílohu k sťažnosti predložil aj dovolanie z 15. decembra 2009

proti „rozsudku Krajského súdu... sp. zn. zo dňa 17. 9. 2009 a rozsudku

Okresného súdu... sp. zn. zo dňa 1. 7. 2008“, ktoré odôvodnil tým, že

- v konaní došlo k vade uvedenej v

v znení neskorších predpisov,

- konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a

- rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Rozsah a obsah uvádzaných skutočností v dovolaní z 15. decembra 2009 je

v podstate zhodný s obsahom tvrdení sťažovateľa obsiahnutých v sťažnosti doručenej

ústavnému súdu.

II.

6. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

7. Princíp subsidiarity zakotvený v znamená, že ústavný súd

môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými

sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti

domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych

prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo

základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na

konanie o nich.

8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti

nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou

všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré

v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na

konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa

, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných

slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.

Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý

nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na

ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity

právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) (, ). Zásada subsidiarity reflektuje okrem

iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,

ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané ().

9. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie namietaného rozsudku

krajského súdu zo 17. septembra 2009 a jemu predchádzajúceho postupu okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. z hľadiska rešpektovania jeho základného práva

na súdnu ochranu podľa , v dôsledku porušenia ktorého sa domáhal

v konaní pred ústavným súdom (body 1 až 4) aj podaním dovolania (bod 5).

10. Ak sa za tejto situácie domáha svojho práva jednak (v rámci podaného dovolania)

na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a zároveň aj na

ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane

označených základných práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu k namietanému

rozsudku krajského súdu zo 17. septembra 2009 a jemu predchádzajúcemu postupu

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. rozhodovať najvyšší súd.

11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. ), že v prípade

podania opravného prostriedku (v okolnostiach danej veci dovolania, pozn.) a súbežne

podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí

najvyššieho súdu o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná

za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež

rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský

a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).

12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj

ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju

odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2010