Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)I. ÚS 48/2010
PDF · 122.89 KB
No categories available
I. ÚS 48/2010
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2010
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. M., Č., zastúpeného advokátom JUDr. J. P., Č., vo
veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky rozsudkom Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10 Co/302/2008 zo 17. septembra
2009 a jemu predchádzajúcim postupom Okresného súdu Čadca v konaní vedenom pod
sp. zn. 7 C/98/2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. P. M. o d m i e t a pre neprípustnosť.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. januára
2010 doručená sťažnosť Ing. P. M. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
základných práv podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 10 Co/302/2008 zo
17. septembra 2009 a jemu predchádzajúcim postupom Okresného súdu Čadca (ďalej len
„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/98/2007.
2. Zo sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že sťažovateľ podal 3. júla
2007 na Okresnom súde Bratislava III (odkiaľ bola postúpená na okresný súd) žalobu
o ochranu osobnosti proti žalovanej S. V nej sa domáhal bližšie uvedeného ospravedlnenia
od žalovanej a zaplatenia 200 000 Sk finančnej satisfakcie. Okresný súd rozsudkom sp. zn.
7 C/98/2007 z 1. júla 2008 žalobu sťažovateľa zamietol a na odvolanie sťažovateľa krajský
súd rozsudkom sp. zn. 10 Co/302/2008 zo 17. septembra 2009 prvostupňový rozsudok
potvrdil. Proti tomuto rozsudku krajského súdu sťažovateľ podal 15. decembra 2009
prostredníctvom okresného súdu dovolanie.
3. Podstata sťažovateľových námietok spočíva v nesprávnom postupe okresného
(a potom aj krajského) súdu v súvislosti so sťažovateľom navrhnutou zmenou žalobného
petitu z 1. júla 2008, v dôsledku ktorej skutočnosti „súdy fakticky odopreli žalobcovi právo
disponovať s návrhom pri rozhodovaní o zmene návrhu s takým dôsledkom, že mu odňali
právo konať pred súdmi“. V ďalšom sťažovateľ bližšie uvádzaným postupom namietal
nesprávne právne posúdenie veci a tým aj nesprávne rozhodnutie vo veci.
4. Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd takto rozhodol:
„Okresný súd... rozsudkom sp. zn. 7 C/98/2007 zo dňa 1. 7. 2008 a Krajský súd...
rozsudkom sp. zn. 10 Co/302/2008 zo dňa 17. 9. 2009 porušili základné právo sťažovateľa
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy...
Zrušuje rozsudok Krajského súdu... sp. zn. 10 Co/302/2008 zo dňa 17. 9. 2009
a vracia mu vec, aby o nej znova konal a rozhodol.
Krajský súd... je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania.“
5. Sťažovateľ ako prílohu k sťažnosti predložil aj dovolanie z 15. decembra 2009
proti „rozsudku Krajského súdu... sp. zn. 10 Co/302/2008 zo dňa 17. 9. 2009 a rozsudku
Okresného súdu... sp. zn. 7 C/98/2007 zo dňa 1. 7. 2008“, ktoré odôvodnil tým, že
- v konaní došlo k vade uvedenej v § 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok
v znení neskorších predpisov,
- konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a
- rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
Rozsah a obsah uvádzaných skutočností v dovolaní z 15. decembra 2009 je
v podstate zhodný s obsahom tvrdení sťažovateľa obsiahnutých v sťažnosti doručenej
ústavnému súdu.
II.
6. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
7. Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd
môže konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými
sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti
domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych
prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo
základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na
konanie o nich.
8. Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti
nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou
všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré
v občianskom súdnom konaní sú povinné vykladať a aplikovať príslušné zákony na
konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa
čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných
slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.
Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý
nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na
ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity
právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05). Zásada subsidiarity reflektuje okrem
iného aj princíp minimalizácie zásahov ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov,
ktorých rozhodnutia sú v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
9. Podstatou námietok sťažovateľa je právne posúdenie namietaného rozsudku
krajského súdu zo 17. septembra 2009 a jemu predchádzajúceho postupu okresného súdu
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/98/2007 z hľadiska rešpektovania jeho základného práva
na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, v dôsledku porušenia ktorého sa domáhal
v konaní pred ústavným súdom (body 1 až 4) aj podaním dovolania (bod 5).
10. Ak sa za tejto situácie domáha svojho práva jednak (v rámci podaného dovolania)
na Najvyššom súde Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) a zároveň aj na
ústavnom súde, musela byť sťažnosť odmietnutá pre jej predčasnosť, pretože o ochrane
označených základných práv, ktorých porušenie namieta, bude vo vzťahu k namietanému
rozsudku krajského súdu zo 17. septembra 2009 a jemu predchádzajúcemu postupu
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C/98/2007 rozhodovať najvyšší súd.
11. Ústavný súd preto zaujal názor (podobne napr. I. ÚS 169/09), že v prípade
podania opravného prostriedku (v okolnostiach danej veci dovolania, pozn.) a súbežne
podanej ústavnej sťažnosti je ústavná sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí
najvyššieho súdu o dovolaní. Pritom lehota na podanie takejto sťažnosti bude považovaná
za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj tiež
rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský
a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99 a jeho body 51, 53, 54).
12. Vzhľadom na tieto skutočnosti sa ústavný súd podanou sťažnosťou, ako aj
ďalšími návrhmi sťažovateľa meritórne nezaoberal, ale podľa zásady ratio temporis ju
odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2010