Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 247/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012

predbežne prerokoval sťažnosť O., V., zastúpeného advokátom Mgr. F. R., B., vo veci

namietaného porušenia základného práva podľa a Slovenskej

republiky postupom a záverečným stanoviskom Ministerstva životného prostredia

Slovenskej republiky č. 292/2011-3.4/ml zo 7. februára 2012, ktorým posudzovalo vplyv

navrhovanej činnosti „Diaľnica D4, úsek Ivanka, úsek sever – Záhorská Bystrica“ na

životné prostredie, a takto

rozhodol:

Sťažnosť O. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej

republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 23. apríla

2012 doručená sťažnosť O. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho

základného práva podľa a (ďalej len

„ústava“) postupom a záverečným stanoviskom Ministerstva životného prostredia

Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 292/2011-3.4/ml zo 7. februára 2012,

ktorým posudzovalo vplyv navrhovanej činnosti „Diaľnica D4, úsek Ivanka, úsek sever –

Záhorská Bystrica“ na životné prostredie (ďalej aj „záverečné stanovisko“).

2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že ministerstvo

vykonalo na podklade návrhu N., a. s., B., posúdenie navrhovanej činnosti „Diaľnica D4,

úsek Ivanka, úsek sever – Záhorská Bystrica“ na životné prostredie. Svojím záverečným

stanoviskom vydaným podľa o posudzovaní vplyvov na životné

prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odobrilo

realizáciu predmetnej navrhovanej činnosti. Sťažovateľ pri záverečnom stanovisku

vystupoval v postavení zainteresovanej verejnosti, pričom nesúhlasil so záverečným

stanoviskom, čo bol aj dôvod podania ústavnej sťažnosti na ústavnom súde.

3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti poukázal na to, že vláda Slovenskej

republiky rozhodla uzneseniami č. 162/2001 z 21. februára 2001 a č. 406/2010 z 9. júna

2010 o koncepcii výstavby diaľnic a rýchlostných ciest na území Slovenskej republiky.

Tieto uznesenia majú povahu strategických dokumentov a sú základným legislatívnym

východiskom pre realizáciu konkrétnych úsekov diaľnic a rýchlostných ciest na území

Slovenskej republiky. Súčasťou tejto vládou schválenej koncepcie rozvoja cestnej

infraštruktúry na území Slovenskej republiky bola aj výstavba diaľničného úseku D4 v časti

„štátna hranica Rakúsko/SR – Bratislava (Jarovce) – križovatka s D2 s celkovou dĺžkou 3

km (s možným pokračovaním v ďalekom výhľade v trase nultého okruhu Bratislavy)“.

Sťažovateľ videl porušenie označených základných práv v tom, že ministerstvo napadnutým

záverečným stanoviskom odobrilo pokračovanie výstavby úseku diaľnice D4 v celej jej

trase nultého okruhu Bratislavy, a to bez ohľadu na skutočnosť, že celkové pokračovanie

diaľnice D4 v podobe nultého okruhu nebolo zahrnuté v strategickej koncepcii rozvoja

cestnej siete na území Slovenskej republiky („V súlade s článkom 2 ods. 2 ... a

bolo ministerstvo povinné vôbec nezačať posudzovanie predpokladaných

vplyvov predmetného dialničného úseku na životné prostredie v rámci procesu EIA a vrátiť

predložený zámer navrhovanej činnosti navrhovateľovi, keďže navrhovaná činnosť

(predmetný dialničný úsek) nebol spôsobilým predmetom posudzovania v rámci procesu

EIA pre neexistenciu obligatórneho dokumentu, v ktorom by bol predmetný dialničný úsek

zahrnutý. nebol zo strany ministerstva... vykladaný a aplikovaný ústavne

konformným spôsobom, ale... ústavne neudržateľným spôsobom.“). V dôsledku tohto

postupu ministerstva „... bola zmarená... možnosť sťažovateľa efektívne uplatňovať svoje

práva priznané nielen v rámci procesu EIA, v ktorom sa posudzoval

predmetný diaľničný úsek, ale aj v rámci procesu SEA vo vzťahu k strategickému

dokumentu, ktorého súčasťou bude predmetný diaľničný úsek, čím prišlo aj k hrubému

zmareniu možnosti sťažovateľa účinne uplatňovať základné právo na včasné a úplné

informácie o stave životného prostredia v obidvoch týchto konaniach prostredníctvom

výkonu týchto práv...“. Na podporu svojho stanoviska sťažovateľ v podanej sťažnosti

predostrel rozsiahlu právnu argumentáciu a detailne popísal skutkový stav veci.

4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„1. Základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 odsek 1

... a základné právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia

a o príčinách a následkoch tohto stavu podľa článku 45 ... postupom ministerstva...

vo veci posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti: diaľnica D4, úsek Ivanka, sever-

Záhorská Bystrica porušené boli.

2. Záverečné stanovisko Ministerstva... č. 292/2011-3.4/ml sa zrušuje.

3. Ministerstvo... je povinné nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25

ods. 2 nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané

oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania.

7. Ústavná a zákonná úprava konštituuje sťažnosť podľa ako

osobitný ústavný prostriedok ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb alebo

právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať predovšetkým konanie

pred (k tomu príslušným, pozn.) orgánom verejnej moci (napr. všeobecným súdom), resp.

riadne či mimoriadne opravné prostriedky (v občianskom súdnom konaní, trestnom konaní

a správnom konaní).

8. V súlade so stabilnou judikatúrou ústavného súdu zmyslom a účelom princípu

subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať

a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné

aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio, inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásady

uvedenej predovšetkým v a zopakovanej v zákona

o ústavnom súde (, , ). Až v prípade, že nie je

dosiahnutá náprava v systéme všeobecného súdnictva, môže sa uplatniť ochrana

poskytovaná ústavným súdom, avšak iba v rozsahu limitovanom aspektom ústavnosti.

9. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva a nebol s ich uplatnením úspešný, môže

predložiť – s použitím sťažnosti podľa – namietané porušenie tohto

základného práva ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa ,

a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch

ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej

ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný

ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika

vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv

a slobôd na úrovni jeho právomocí [ a a

v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP)].

10. Ústavný súd nie je oprávnený ani povinný poskytovať ochranu ústavnosti

vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným

súdom vlastnými dovolenými a ustanovenými procesnými

úkonmi (m. m. , , ). Ak existuje taký všeobecný súd,

ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa má aj zákonom

vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody,

ústavný súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu takej

sťažnosti bráni princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1

().

11. Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa v občianskom súdnom konaní súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

12. Inými procesnými prostriedkami, ktoré zákon poskytuje fyzickým osobám

a právnickým osobám na ochranu ich práv, sú okrem riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov bezpochyby aj tie, s uplatnením ktorých je spojené začatie súdneho konania

(alebo tiež iného zákonom upraveného konania) vrátane žaloby podľa V. hlavy piatej časti

(Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy), na základe

ktorých sa začína konanie pred všeobecným súdom.

13. Podľa rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú

rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú,

menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo

ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo

právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho

nečinnosť. Podľa súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred

nezákonným zásahom orgánu verejnej správy... Podľa fyzická osoba alebo

právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených

záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento

zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný,

môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky

trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.

14. Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo vzťahu k namietanému postupu

ministerstva ako orgánu verejnej správy je na základe skutočností namietaných

sťažovateľom v podanej sťažnosti oprávnený rozhodnúť v rámci správneho súdnictva

všeobecný súd. Inými slovami, ak na základe sťažovateľom predostretej argumentácie

v podanej sťažnosti je v správnom súdnictve možná a dostupná účinná právna ochrana ním

označených práv, ktorých porušenie namieta, je vylúčená právomoc ústavného súdu na

konanie v danej veci. Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť sťažovateľa

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2

).

15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa

už nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. júna 2012