Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 247/2012
PDF · 172.79 KB
No categories available
I. ÚS 247/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. júna 2012
predbežne prerokoval sťažnosť O., V., zastúpeného advokátom Mgr. F. R., B., vo veci
namietaného porušenia základného práva podľa čl. 45 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky postupom a záverečným stanoviskom Ministerstva životného prostredia
Slovenskej republiky č. 292/2011-3.4/ml zo 7. februára 2012, ktorým posudzovalo vplyv
navrhovanej činnosti „Diaľnica D4, úsek Ivanka, úsek sever – Záhorská Bystrica“ na
životné prostredie, a takto
rozhodol:
Sťažnosť O. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej
republiky.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 23. apríla
2012 doručená sťažnosť O. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva podľa čl. 45 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) postupom a záverečným stanoviskom Ministerstva životného prostredia
Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) č. 292/2011-3.4/ml zo 7. februára 2012,
ktorým posudzovalo vplyv navrhovanej činnosti „Diaľnica D4, úsek Ivanka, úsek sever –
Záhorská Bystrica“ na životné prostredie (ďalej aj „záverečné stanovisko“).
2. Z obsahu sťažovateľom podanej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že ministerstvo
vykonalo na podklade návrhu N., a. s., B., posúdenie navrhovanej činnosti „Diaľnica D4,
úsek Ivanka, úsek sever – Záhorská Bystrica“ na životné prostredie. Svojím záverečným
stanoviskom vydaným podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné
prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov odobrilo
realizáciu predmetnej navrhovanej činnosti. Sťažovateľ pri záverečnom stanovisku
vystupoval v postavení zainteresovanej verejnosti, pričom nesúhlasil so záverečným
stanoviskom, čo bol aj dôvod podania ústavnej sťažnosti na ústavnom súde.
3. Sťažovateľ v podanej ústavnej sťažnosti poukázal na to, že vláda Slovenskej
republiky rozhodla uzneseniami č. 162/2001 z 21. februára 2001 a č. 406/2010 z 9. júna
2010 o koncepcii výstavby diaľnic a rýchlostných ciest na území Slovenskej republiky.
Tieto uznesenia majú povahu strategických dokumentov a sú základným legislatívnym
východiskom pre realizáciu konkrétnych úsekov diaľnic a rýchlostných ciest na území
Slovenskej republiky. Súčasťou tejto vládou schválenej koncepcie rozvoja cestnej
infraštruktúry na území Slovenskej republiky bola aj výstavba diaľničného úseku D4 v časti
„štátna hranica Rakúsko/SR – Bratislava (Jarovce) – križovatka s D2 s celkovou dĺžkou 3
km (s možným pokračovaním v ďalekom výhľade v trase nultého okruhu Bratislavy)“.
Sťažovateľ videl porušenie označených základných práv v tom, že ministerstvo napadnutým
záverečným stanoviskom odobrilo pokračovanie výstavby úseku diaľnice D4 v celej jej
trase nultého okruhu Bratislavy, a to bez ohľadu na skutočnosť, že celkové pokračovanie
diaľnice D4 v podobe nultého okruhu nebolo zahrnuté v strategickej koncepcii rozvoja
cestnej siete na území Slovenskej republiky („V súlade s článkom 2 ods. 2 Ústavy... a § 22
zákona č. 24/2006 bolo ministerstvo povinné vôbec nezačať posudzovanie predpokladaných
vplyvov predmetného dialničného úseku na životné prostredie v rámci procesu EIA a vrátiť
predložený zámer navrhovanej činnosti navrhovateľovi, keďže navrhovaná činnosť
(predmetný dialničný úsek) nebol spôsobilým predmetom posudzovania v rámci procesu
EIA pre neexistenciu obligatórneho dokumentu, v ktorom by bol predmetný dialničný úsek
zahrnutý. Zákon č. 24/2006 nebol zo strany ministerstva... vykladaný a aplikovaný ústavne
konformným spôsobom, ale... ústavne neudržateľným spôsobom.“). V dôsledku tohto
postupu ministerstva „... bola zmarená... možnosť sťažovateľa efektívne uplatňovať svoje
práva priznané zákonom č. 24/2006 nielen v rámci procesu EIA, v ktorom sa posudzoval
predmetný diaľničný úsek, ale aj v rámci procesu SEA vo vzťahu k strategickému
dokumentu, ktorého súčasťou bude predmetný diaľničný úsek, čím prišlo aj k hrubému
zmareniu možnosti sťažovateľa účinne uplatňovať základné právo na včasné a úplné
informácie o stave životného prostredia v obidvoch týchto konaniach prostredníctvom
výkonu týchto práv...“. Na podporu svojho stanoviska sťažovateľ v podanej sťažnosti
predostrel rozsiahlu právnu argumentáciu a detailne popísal skutkový stav veci.
4. Na základe už uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto
rozhodol:
„1. Základné právo sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 odsek 1
Ústavy... a základné právo na včasné a úplné informácie o stave životného prostredia
a o príčinách a následkoch tohto stavu podľa článku 45 Ústavy... postupom ministerstva...
vo veci posudzovania vplyvov navrhovanej činnosti: diaľnica D4, úsek Ivanka, sever-
Záhorská Bystrica porušené boli.
2. Záverečné stanovisko Ministerstva... č. 292/2011-3.4/ml sa zrušuje.
3. Ministerstvo... je povinné nahradiť sťažovateľovi trovy konania...“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
6. Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania.
7. Ústavná a zákonná úprava konštituuje sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ako
osobitný ústavný prostriedok ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb alebo
právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať predovšetkým konanie
pred (k tomu príslušným, pozn.) orgánom verejnej moci (napr. všeobecným súdom), resp.
riadne či mimoriadne opravné prostriedky (v občianskom súdnom konaní, trestnom konaní
a správnom konaní).
8. V súlade so stabilnou judikatúrou ústavného súdu zmyslom a účelom princípu
subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne
úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených
kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať
a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné
aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva
dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima
ratio, inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých
ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by
znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásady
uvedenej predovšetkým v čl. 127 ods. 1 ústavy a zopakovanej v § 53 ods. 1 zákona
o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, I. ÚS 48/2010). Až v prípade, že nie je
dosiahnutá náprava v systéme všeobecného súdnictva, môže sa uplatniť ochrana
poskytovaná ústavným súdom, avšak iba v rozsahu limitovanom aspektom ústavnosti.
9. Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky
súdnej a inej ochrany svojho základného práva a nebol s ich uplatnením úspešný, môže
predložiť – s použitím sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy – namietané porušenie tohto
základného práva ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa ústavy,
zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch
ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej
ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný
ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika
vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv
a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142 ods. 1 ústavy a § 1 a § 7 zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „OSP)].
10. Ústavný súd nie je oprávnený ani povinný poskytovať ochranu ústavnosti
vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným
súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými
úkonmi (m. m. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak existuje taký všeobecný súd,
ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom
vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody,
ústavný súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu takej
sťažnosti bráni princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1
11. Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej
moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2 OSP v občianskom súdnom konaní súdy
preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona
neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
12. Inými procesnými prostriedkami, ktoré zákon poskytuje fyzickým osobám
a právnickým osobám na ochranu ich práv, sú okrem riadnych a mimoriadnych opravných
prostriedkov bezpochyby aj tie, s uplatnením ktorých je spojené začatie súdneho konania
(alebo tiež iného zákonom upraveného konania) vrátane žaloby podľa V. hlavy piatej časti
OSP (Konanie o ochrane pred nezákonným zásahom orgánu verejnej správy), na základe
ktorých sa začína konanie pred všeobecným súdom.
13. Podľa § 244 ods. 3 OSP rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú
rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú,
menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo
ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo
právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumie aj jeho
nečinnosť. Podľa § 244 ods. 5 OSP súdy v správnom súdnictve konajú o ochrane pred
nezákonným zásahom orgánu verejnej správy... Podľa § 250v OSP fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že bola ukrátená na svojich právach a právom chránených
záujmoch nezákonným zásahom orgánu verejnej správy, ktorý nie je rozhodnutím, a tento
zásah bol zameraný priamo proti nej alebo v jeho dôsledku bol proti nej priamo vykonaný,
môže sa pred súdom domáhať ochrany proti zásahu, ak taký zásah alebo jeho dôsledky
trvajú alebo hrozí jeho opakovanie.
14. Z citovaných právnych noriem vyplýva, že vo vzťahu k namietanému postupu
ministerstva ako orgánu verejnej správy je na základe skutočností namietaných
sťažovateľom v podanej sťažnosti oprávnený rozhodnúť v rámci správneho súdnictva
všeobecný súd. Inými slovami, ak na základe sťažovateľom predostretej argumentácie
v podanej sťažnosti je v správnom súdnictve možná a dostupná účinná právna ochrana ním
označených práv, ktorých porušenie namieta, je vylúčená právomoc ústavného súdu na
konanie v danej veci. Z uvedených dôvodov bolo preto potrebné sťažnosť sťažovateľa
odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej prerokovanie (§ 25 ods. 2
15. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd o ďalších návrhoch sťažovateľa
už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. júna 2012