Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 106/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. marca 2011

predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa a 2 a práv podľa

Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 1

ods. 1, , a 2 a rozhodnutím

rektora Katolíckej univerzity v R. sp. zn. CZ 4291/2010 RE z 30. júla 2010 a takto

rozhodol:

Sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď. o d m i e t a pre nedostatok právomoci Ústavného súdu

Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. októbra 2010

doručená sťažnosť JUDr. PhDr. P. Ď., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného

porušenia jeho základných práv podľa a 2 (ďalej

len „ústava“) a práv podľa Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „protokol“) v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1

a 2 a rozhodnutím rektora Katolíckej univerzity v R. sp. zn. CZ

4291/2010 RE z 30. júla 2010 (ďalej len „rozhodnutie rektora“).

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza:

«Dňa 16. 07. 2007 som bol rozhodnutím dekana Pedagogickej fakulty Katolíckej

univerzity v R. (ďalej len Fakulta - súčasná adresa: R., t. č.:) prijatý na externú formu

doktorandského štúdia v študijnom odbore Sociálna práca.

2. Dňa 29. 07. 2009 som odovzdal na Fakulte písomnú prácu k dizertačnej skúške

s novou témou „Kulty a sekty - pokrok a regres“, prihlásil som sa na dizertačnú skúšku

a zároveň som požiadal dekana Fakulty doc. PaedDr. T. J., PhD. o schválenie témy tejto

práce, keďže som pôvodne na štúdium bol prijatý s inou témou. Uvedený dekan nemal

námietky.

3. Až dňa 16. 04. 2010, pred mojou dizertačnou skúškou v študijnom odbore

Sociálna práca, ktorá sa konala napokon až dňa 11. 05. 2010, čiže až 9 mesiacov po

prihlásení sa na dizertačnú skúšku, mi bol poštovou zásielkou odoslaný oponentský posudok

prof JCDr. ThDr. A. F., PhD.

4. Oponentský posudok prof. JCDr. ThDr. A. F., PhD. na mňa pôsobil ako

ideologická a náboženská propaganda, ale rozhodne nie ako vedecký posudok na vedeckú

prácu z nenáboženského študijného odboru Sociálna práca, ktorý som študoval na

verejnej vysokej škole Katolíckej univerzite (ďalej len „Univerzita“).

5. Dňa 11. 05. 2010 pán profesor F. ale na dizertačnej skúške znovu prečítal ten istý

text oponentského posudku, a trval na jeho doslovnom znení. Tento dosť diskriminačný

postoj mi následne potvrdil aj emailom dňa 12. 05. 2010. Posudok znevažuje aj názov mojej

práce, hoci dekan Fakulty voči nemu nič nenamietal, a celý tento útok cítim aj ako

hanobenie presvedčenia, aj ako útok na moju slobodu vierovyznania.

6. Na základe otázky z voliteľného predmetu v doktorandskom štúdiu Rétorika, ktorú

špeciálne na Univerzite preberajú len poslucháči bakalárskeho štúdia, ale nie poslucháči

doktorandského štúdia ako ja, ma komisia ohodnotila neprospechom. Túto otázku mi položil

tiež spomínaný oponent prof. JCDr. ThDr. A. F., PhD.

7. Dňa 12. 05. 2010 mi profesor F. emailom potvrdzuje trvanie na doslovnom znení

jeho oponentského posudku, a tiež fakticky ním má potvrdzovať jeho pochybenie položením

otázky, ktorá nie je v tézach na dizertačnú skúšku, hoci to obhajuje námietkami, ktoré majú

byť pre samotnú dizertačnú skúšku bezpredmetné.

8. Dňa 19. 05. 2010 som doporučeným listom s doručenkou opísal dekanovi Fakulty

pochybenia na dizertačnej skúške zo dňa 11. 05. 2010 a vyzval touto cestou komisiu na

opravu jej rozhodnutia.

9. Dňa 31. 05. 2010 som prebral doporučenú zásielku zo strany Fakulty, v ktorej

komisia potvrdzuje jej pôvodný negatívny výrok o mojej dizertačnej skúške zo dňa 11. 05.

2010.

10. Dňa 03. 06. 2010 som Rektorovi Univerzity podal prvú žiadosť o preskúmanie,

ktorú prorektorka prof. RNDr. ThDr. J. M., PhD. postúpila dekanovi Fakulty.

11. Keďže dekan neodpovedal v zákonnej lehote, podal som ju znovu na rektorát

Univerzity dňa 06. 07. 2010 (Univerzita ju vraj dostala 12. 07. 2010), no aj túto

prorektorka postúpila dekanovi Fakulty, hoci sa podľa všetkého ňou mal už zaoberať

rektorát. Dekan, pokiaľ by išlo o odpoveď, na ktorú mal povinnosť v prvom prípade

odpovedať do 30 dní, odpovedal v podstate oneskorene a negatívne zásielkou, z obsahu

ktorej vyplýva, že sa mojimi námietkami nezaoberal, ale pravdepodobne podpísal len

štandardný predtlačený text.

12. Dňa 21. 07. 2010 som rektora Univerzity prof. T. Z., PhD. požiadal

o preskúmanie priebehu mojej dizertačnej skúšky zo dňa 11. 05. 2010, pričom som mu

opísal skutkové aj právne pochybenia ohľadom nej.

13. Dňa 03. 08. 2010 mi Ministerstvo školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej

republiky poslalo list, v ktorom moju prosbu o pomoc ohľadom pochybení Fakulty

a Univerzity označilo v rozpore s realitou za žiadosť, ako keby som po ňom žiadal uznanie

mojej dizertačnej skúšky. Zároveň sa takto zbavilo ako správny orgán zodpovednosti.

14. Dňa 18. 08. 2010 mi poštovou prepravou prišlo konečné rozhodnutie rektora

Univerzity z 30. júla 2010. ktorým definitívne potvrdzuje negatívne rozhodnutie komisie

z mojej dizertačnej skúšky zo dňa 11. 05. 2010. Rektor prof. T. Z., PhD, v tomto konečnom

rozhodnutí rovnako ako dekan Fakulty opomenul všetky moje námietky o porušených

článkoch na dizertačnej skúške dňa 11. 05. 2010, opomenul aj

brať do úvahy námietky o porušení Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd, o porušení článku 2 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, i o porušení článku 1 k Protokolu číslo 12 k Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd. Vzhľadom na uvedené okolnosti už nebolo možné

očakávať, že sa komisia a vedenie Fakulty a Univerzity postavia k zákonom, k Ústave

Slovenskej republiky a k medzinárodným dohovorom, ktorými je Slovenská republika

viazaná, inak. Od štúdia na Univerzite preto odstupujem.

Porušené základné právo a sloboda

15. Text samotného oponentského posudku prof. JCDr. ThDr. A. F., PhD. je v

rozpore s článkom 1 ods. 1 (ďalej len „“), podľa

ktorého „Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na

nijakú ideológiu, ani náboženstvo.“ Má ísť aj o nerešpektovanie v ,

ods. 1, 2 (Druhá hlava: Základné práva a slobody. Všeobecné ustanovenia), čl. 24 ods. 1, 2

(Druhá hlava: Základné práva a slobody. Základné ľudské práva a slobody), čl. 35 ods. 1

(Hospodárske, sociálne a kultúrne práva), čl. 42 ods. 1 (Právo na vzdelanie).

16. Text samotného oponentského posudku je tiež podľa všetkého v rozpore

s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 04. XI. 1950, konkrétne

s článkom 1 (záväzok dodržiavať ľudské práva), s článkom 9 (sloboda myslenia, svedomia

a náboženstva), s článkom 10 (sloboda prejavu), s článkom 14 (zákaz diskriminácie)

a článkom 17 (zákaz zneužitia práv).

17. Text samotného oponentského posudku ďalej pôsobí aj v rozpore s Dodatkovým

protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 20. III. 1952,

konkrétne s článkom 2 (právo na vzdelanie).

18. Text samotného oponentského posudku ďalej pôsobí aj v rozpore s Protokolom

číslo 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 04. XI. 2000,

konkrétne s článkom 1 (všeobecný zákaz diskriminácie).

19. Keďže rektor prof. T. Z., PhD. bol mojim listom zo dňa 21. 07. 2010 informovaný

o obsahu oponentského posudku od prof. JCDr. ThDr. A. F., PhD., v ktorom som

poukazoval na rozpor textu posudku s článkom 1 ods. 1 SR a s jej ďalšími článkami i

medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná, má jeho rozhodnutie s

dátumom 30. júl 2010, ktoré som prebral 18. 08. 2010, ako konečné rozhodnutie

štatutárneho orgánu Univerzity zo dňa 30. júla 2010 tiež porušovať článok 1 ods. 1 a čl. 2

ods. 3, , 2, , 2 SR. Taktiež, keďže bol informovaný aj o

mojom hodnotení skúšky na základe otázky, ktorú sme v doktorandskom štúdiu nepreberali,

má to u pána rektora prof. T. Z., PhD. byť aj popieraním čl. 2 ods. 3, čl. 12 ods. 1, čl. 13

ods. 1 SR. Postoj pána rektora má byť tiež porušením už uvádzaných článkov

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 04. XI. 1950, aj v rozpore s

vyššie uvádzanými článkami Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd zo dňa 20. III. 1952, i v rozpore s uvádzanými článkami Protokolu

číslo 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd zo dňa 04. XI. 2000.

Návrh na rozhodnutie vo veci samej

20. A preto navrhujem podľa čl 127 ods. 3 priznanie

porušenia mnou uvádzaných základných práv a slobôd a ľudských práv a základných

slobôd a na podklade tohto rozhodnutia priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

zo strany Univerzity vo výške 210 000,- EUR. Túto sumu odôvodňujem vysokou morálnou

a materiálnou škodou, ktorú mi spôsobili konania Fakulty a Univerzity od môjho prijatia na

štúdium až do dnešného dňa. Teoretické možnosti dokončenia doktorandského štúdia síce

ešte existujú, ale prax hovorí o personálnom prepojení a o blízkych kontaktoch

akademických pracovníkov Univerzity s akademickými pracovníkmi iných vysokých škôl

v Slovenskej republike, i v zahraničí. Predpojatosť zo strany akademických pracovníkov

iných vysokých škôl má byť v praxi logickým následkom obhajovania si garantovaných práv

a slobôd osobou na nižšom stupni hierarchicko - autoritatívneho systému vysokoškolského

štúdia, čiže mnou. I keby k tomuto negatívnemu javu šikanovania, čiže psychického násilia

na mne, ktoré sa má odohrávať pre nemožnosť mojej účinnej obrany, nedošlo, zmena

študijného pôsobiska po troch rokoch húževnatého, finančne, časovo a psychicky náročného

štúdia, v priebehu ktorého som si vzorne plnil moje školské povinnosti, aktívne sa zúčastnil

do mojej dizertačnej skúšky, čiže do dňa 11. 05. 2010 pätnástich vedeckých konferencií

a vykázal desať vedeckých publikovaní - po tomto všetkom zmena pôsobiska kvôli aktívnemu

potláčaniu mojej slobody vierovyznania znamená nevyhnutnosť znovu budovať môj

spoločenský status, ktorý konaním Fakulty a Univerzity je v podstate zničený. Taktiež je

v tejto sume finančného zadosťučinenia zohľadnená časová strata, ktorú mi konanie

Univerzity spôsobilo. V tejto sume je zohľadnená i ekonomická podnikateľská strata zisku,

ktorý by som inak určite dosiahol, keby som čas určený pre štúdium venoval samostatnej

zárobkovej činnosti. Náklady na každý rok 70.000.- EUR sú potom rozpočítané takto:

1. poplatok za doktorandské štúdium na súkromnej vysokej škole ročne 3.000,- EUR

(poplatok za štúdium, poplatky za skúšky, cestovné, nocľažné), sociálne poistenie 3.000,-

EUR (ako externému doktorandovi - uchádzačovi o zamestnanie evidovanému na Úrade

práce, sociálnych vecí a rodiny, sa mi omnoho ťažšie hľadalo a hľadá v dnešných časoch

ekonomickej krízy zamestnanie, a aj kvôli štúdiu ostávam teda bez sociálneho poistenia),

32.000,- EUR ekonomická strata (čas venovaný štúdiu ako strata možného zisku pri

samostatnej zárobkovej činností), 32.000,- EUR morálna satisfakcia za morálne

a spoločenské dôsledky porušenia mojich neodňateľných práv zo strany Fakulty

a v konečnom dôsledku zo strany Univerzity.

Konečné rozhodnutie v tejto veci - odpoveď rektora Katolíckej univerzity prof. T. Z.,

PhD. zo dňa 30. júla 2010 - nadobudlo účinnosť dňa 18. 08. 2010 doručením na moju

adresu a mojim prevzatím. Túto ústavnú sťažnosť teda podávam v zákonnej dvojmesačnej

lehote.»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach je bližšie upravené predovšetkým v § 49 až § 56 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“).

Ústavný súd podľa každý návrh predbežne

prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa návrhy vo veciach, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania preskúmal sťažnosť z hľadiska

existencie dôvodov podľa .

Pri predbežnom prerokovaní sťažovateľovej sťažnosti ústavný súd prihliadal na

vymedzenie svojej právomoci v ustanovení . Právomoc ústavného súdu

je vo vzťahu k všeobecným súdom limitovaná princípom subsidiarity vyplývajúcim

z označeného ustanovenia , podľa ktorého ústavný súd rozhoduje o individuálnych

sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných práv

alebo slobôd iba v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pokiaľ ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa

ochrany základného práva alebo slobody mohol domôcť využitím jemu dostupných

a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť

z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (, ,

).

Ústavný súd po posúdení obsahu sťažnosti za návrh na rozhodnutie (petit) považoval

bod 19 sťažnosti, v ktorom sťažovateľ výslovne označuje za porušovateľa svojich práv

rektora univerzity a žiada, aby ústavný súd rozhodol o porušení jeho základných práv podľa

a 2 a porušení jeho práv podľa protokolu, ako aj o porušení ,

, a 2 a , ku ktorému malo dôjsť namietaným

rozhodnutím rektora. Z vyplýva, že ústavný súd je

viazaný návrhom, v dôsledku čoho posudzuje sťažnosť v rozsahu vymedzenom v jej

návrhovej časti – petite, ktorý v danom prípade obsahuje bod 19 sťažnosti. V tomto bode sa

sťažovateľ domáha nielen vyslovenia porušenia ním označených základných práv podľa

a práv podľa protokolu, ako aj porušenia ďalších (ním označených) ustanovení

namietaným rozhodnutím rektora, ale aj priznania primeraného finančného

zadosťučinenia v sume 210 000 € (obdobne napr. , ,

). Ostatné časti sťažnosti z tohto dôvodu ústavný súd považuje len za súčasť

argumentácie sťažovateľa.

Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite

svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv

( ; napr. m. m. , ). Konanie pred ústavným súdom

je ovládané princípom dispozitívnosti, ktorý vylučuje, aby ústavný súd zapájal do konania

iné orgány verejnej moci bez výslovného návrhu sťažovateľa. Týmito pravidlami sa ústavný

súd riadil aj pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa.

Ústavná a zákonná úprava konštituuje sťažnosť podľa ako

osobitný ústavný prostriedok ochrany základných práv a slobôd fyzických osôb alebo

právnických osôb, ktorý nemožno zamieňať alebo ním nahrádzať riadne či mimoriadne

opravné prostriedky v inom type konaní (občianskom súdnom konaní, trestnom konaní

a správnom konaní).

V súlade so stabilnou judikatúrou ústavného súdu zmyslom a účelom princípu

subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne

úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených

kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré sú v občianskom súdnom konaní povinné vykladať

a aplikovať príslušné zákony na konkrétny prípad v súlade s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou podľa , sú primárne zodpovedné aj za

dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré alebo medzinárodná zmluva

dotknutým fyzickým osobám zaručuje. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima

ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých

ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by

znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásady

uvedenej predovšetkým v a zopakovanej v zákona

o ústavnom súde (, , ). Až v prípade, že nie je

dosiahnutá náprava v systéme všeobecného súdnictva, môže sa uplatniť ochrana

poskytovaná ústavným súdom, avšak iba v rozsahu limitovanom aspektom ústavnosti.

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky

súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo základnej slobody a nebol s ich

uplatnením úspešný, môže predložiť – prostredníctvom sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1

– namietané porušenie tohto práva alebo základnej slobody ústavnému súdu. K tomu

treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa a a stabilizovanej

judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej

ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými

súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je kompetentný ústavný súd. Toto „poradie“ sa nedá

sťažovateľom ovplyvniť a jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo

je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí [čl. 142

ods. 1 a a (ďalej aj „OSP“)].

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach,

v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred všeobecným súdom

vlastnými dovolenými a ustanovenými procesnými úkonmi

(podobne napr. m. m. , , ). Ak existuje taký všeobecný

súd, ktorý v súlade so všeobecnou právomocou podľa má aj zákonom

vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody,

ústavný súd nie je zásadne oprávnený prijať sťažnosť na ďalšie konanie. Prijatiu takej

sťažnosti bráni princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu vyjadrený v čl. 127 ods. 1

().

Inými procesnými prostriedkami, ktoré zákon poskytuje fyzickým osobám

a právnickým osobám na ochranu ich práv, sú okrem riadnych a mimoriadnych opravných

prostriedkov bezpochyby aj tie, s uplatnením ktorých je spojené začatie súdneho konania

(alebo tiež iného zákonom upraveného konania), vrátane žalôb podľa druhej hlavy piatej

časti označenej nadpisom „Rozhodovanie o žalobách proti

rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“, na základe ktorých sa začína konanie pred

všeobecným súdom.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého

vyčerpanie všetkých opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov, ktoré

zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na

použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných právnych predpisov, neznamená

jeho samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom

().

Podľa súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov

verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej

moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa v občianskom súdnom konaní súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ ich podľa zákona

neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Sťažovateľ tvrdí, že namietaným rozhodnutím rektora, ktorým malo dôjsť

k porušeniu jeho základných práv zaručených v a 2 a práv podľa

protokolu, ako aj k porušeniu , , a 2 a .

Ústavný súd posúdil právnu povahu namietaného rozhodnutia rektora, a na tomto základe

dospel k záveru, že ide o správne rozhodnutie, ktoré v súlade s podlieha

súdnemu prieskumu podľa druhej hlavy piatej časti .

Podľa o vysokých školách v znení neskorších

predpisov sa všeobecné predpisy o správnom konaní nevzťahujú na rozhodovanie podľa

tohto zákona okrem taxatívne ustanovených vecí, ktoré sú v tomto ustanovení vymenované.

To však neznamená, že vylúčenie všeobecných predpisov o správnom konaní vylučuje aj

súdny prieskum individuálnych správnych aktov (správnych rozhodnutí) vydaných v inom

procesnom režime, ako je konanie podľa všeobecných predpisov o správnom konaní. Podľa

názoru ústavného súdu aj takéto individuálne správne akty podliehajú podľa čl. 46 ods. 2

prvej vety súdnemu prieskumu.

Podľa v správnom súdnictve súdy preskúmavajú na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa ustanovenia v správnom súdnictve súdy preskúmavajú

zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy,

ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj fyzických osôb,

pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických a právnických

osôb v oblasti verejnej správy.

Podľa sa podľa ustanovení tejto hlavy (II. hlavy piatej časti ,

pozn.) postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická osoba alebo právnická osoba tvrdí, že bola

na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd

preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.

Ústavný súd v nadväznosti na uvedené pripomína, že vyčerpanie zákonných

procesných prostriedkov sa posudzuje predovšetkým z hľadiska procesného, a nie

obsahového.

Z uvedeného možno vyvodiť, že sťažovateľ mohol a mal využiť právny prostriedok

na uplatnenie ochrany svojich práv v systéme všeobecných súdov daný mu ustanoveniami

druhej hlavy piatej časti , čo, ako uvádza v sťažnosti, zrejme

neurobil, pretože obsah sťažnosti ani k nej uvedené prílohy takúto informáciu neobsahujú.

Právomoc všeobecného súdu poskytnúť sťažovateľovi ochranu pred namietaným

zásahom do jeho základných práv v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu na

meritórne prerokovanie sťažnosti podľa . V nadväznosti na záver, že ak

je možná a dostupná účinná právna ochrana základných práv a slobôd sťažovateľa

v správnom súdnictve, je vylúčená právomoc ústavného súdu na konanie v danej veci,

ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol pre nedostatok svojej právomoci na jej

prerokovanie podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou o ďalších otázkach požadovaných sťažovateľom už nerozhodoval (napr.

).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. marca 2011