Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 467/2011
PDF · 234.44 KB
No categories available
IV. ÚS 467/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s., B., zastúpenej
advokátom JUDr. P. Č., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu
Spišská Nová Ves č. k. 10 Cb 80/2008-244 z 30. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v
Košiciach č. k. 2 Cob 133/2010-336 z 24. februára 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. apríla 2011
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti A., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. P. Č., PhD., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)
rozsudkom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“) č. k. 10 Cb
80/2008-244 z 30. marca 2010 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) č. k. 2 Cob 133/2010-336 z 24. februára 2011.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla, že „Dňa 30. 3. 2010 vydal Okresný
súd Spišská Nová Ves v právnej veci žalobcu A., a. s., proti žalovanému J. K.,... o zaplatenie
17 471,62 EUR s príslušenstvom rozsudok, ktorým žalobu žalobcu zamietol. Tento rozsudok
Okresného súdu Spišská Nová Ves bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo
dňa 24. 2. 2011, sp. zn. 2 Cob 133/2010, ktorý bol doručený právnemu zástupcovi žalobcu
(sťažovateľa) dňa 14. 3. 2011.“.
Svoju sťažnosť odôvodnila takto:
„Predmetom súdneho konania na prvostupňovom súde bol sťažovateľom ako
žalobcom uplatnený nárok na vyplatenie stornoprovízií ako bezdôvodného obohatenia
na strane žalovaného, vzniknutého v zmysle zmluvy o sprostredkovaní starobného
dôchodkového sporenia zo dňa 1. 11. 2004, ktorú uzatvoril žalobca ako zastúpený
a žalovaný ako sprostredkovateľ, ktorá bola v plnom rozsahu nahradená zmluvou
o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia zo dňa 1. 2. 2005. ...
Súd prvého stupňa mal v konaní za preukázané, že žalovaný sprostredkoval
uzatvorenie zmlúv, na základe ktorých mu bola zo strany žalobcu vyplatená provízia (str. 10
rozsudku súdu prvého stupňa).
Súd prvého stupňa mal v konaní za preukázané, že právny vzťah medzi žalobcom
a žalovaným sa spravuje osobitným právnym predpisom, a to ustanoveniami § 642 až 651
Obchodného zákonníka, t. j. právnou úpravou zmluvy o sprostredkovaní (str. 10 rozsudku)
a teda tvrdenia žalovaného o rozpore dohody o zániku nároku na províziu s právnou
úpravou zmluvy o obchodnom zastúpení boli bezpredmetné.
Jediným dôvodom zamietnutia žaloby bola podľa odôvodnenia súdu prvého stupňa
skutočnosť, že pri zmluve o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia nebolo
možné dohodnúť zánik nároku na províziu a teda ak žalovaný sprostredkoval uzatvorenie
dotknutých zmlúv, čo mal súd prvého stupňa za preukázané, vznikol mu podľa odôvodnenia
rozsudku nepodmienený nárok na províziu. Takéto konštatovanie súdu prvého stupňa je
súčasne v rozpore tak s právnou úpravou zmluvy o sprostredkovaní (žiadne ustanovenie
upravujúce províziu nie je kogentným ustanovením a možno sa teda od neho odchýliť) ako
aj so súdnou praxou, ktorá umožňuje viazať zánik nároku na províziu na podmienky, ako
bolo sťažovateľom namietané v odvolaní podanom proti rozsudku prvostupňového súdu.
S týmto zásadným odvolacím dôvodom, ktorý prezentoval sťažovateľ v odvolaní
podanom proti rozsudku Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sa odvolací súd v odôvodnení
nevysporiadal v žiadnom rozsahu.
Dôvodom na potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa bola v predmetnom prípade
zo strany Krajského súdu v Košiciach okrem odkazu na odôvodnenie súdu prvého stupňa,
skutočnosť, že prílohy k Províznym podmienkam... neboli podpísané žalovaným a teda sú
neplatné.
Sťažovateľ musí konštatovať,... že rozsudok Krajského súdu v Košiciach je
nepreskúmateľný, nakoľko skutočnosti a právne závery, ktoré sú v ňom uvádzané, nie sú
zodpovedajúcim spôsobom odôvodnené, tak aby dávali odpovede na zásadné právne otázky
pri rozhodovaní v právnej veci sťažovateľa...
Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti je potrebné uviesť, že odôvodnenie rozsudku
Krajského súdu v Košiciach ako aj ním potvrdený rozsudok Okresného súdu Spišská Nová
Ves, nakoľko (i) jasne a zrozumiteľne nedáva odpovede na všetky zásadné právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a súčasne (ii) právne
posúdenie je v príkrom rozpore s právnou úpravou ako aj súdnou praxou, je v rozpore
s právom na súdnu ochranu a s princípmi spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 a 2
Ústavy SR.“
Sťažovateľka na základe uvedených skutočností navrhuje, aby ústavný súd nálezom
takto rozhodol:
„... rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24. 2. 2011, sp. zn. 2 Cob
133/2010 vydaným v právnej veci žalobcu A., a. s.,... a rozsudkom Okresného súdu Spišská
Nová Ves zo dňa 30. 3. 2010, sp. zn. 10 Cb 80/2008 bolo porušené základné právo na súdnu
a inú právnu ochranu garantovanú v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, a z toho dôvodu aby Ústavný
súd SR tento rozsudok zrušil a priznal sťažovateľovi súčasne náhradu trov právneho
zastúpenia.“
Sťažovateľka súčasne navrhuje, aby ústavný súd v zmysle § 52 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) odložil vykonateľnosť napadnutého
rozsudku krajského súdu č. k. 2 Cob 133/2010-336 z 24. februára 2011, keďže podľa nej by
vykonateľnosťou rozsudku utrpela majetkovú ujmu.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežne
prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa ak tento zákon
neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnú neopodstatnenosť návrhu ide vtedy, ak namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,
ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
ktorých porušenie sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia
orgánu štátu) v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia
základného práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať
po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04,
1. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom okresného súdu č. k. 10 Cb 80/2008-244 z 30. marca 2010
Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi
všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity,
ktorý určuje aj rozsah právomoci ústavného súdu pri poskytovaní ochrany základným
právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods.1 ústavy), a to
tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za
dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne
pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných do
úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09).
Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc
ústavného súdu meritórne konať a rozhodovať o sťažovateľom uplatnených námietkach
porušení ich práv napadnutým rozsudkom okresného súdu. Ochrany svojich práv sa
sťažovateľka mohla domáhať a aj sa domáhala podaním odvolania proti rozsudku
okresného súdu. Ústavný súd z tohto dôvodu sťažnosť v časti, ktorá smeruje proti
napadnutému rozsudku okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci
podľa § 25 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde.
2. K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
rozsudkom krajského súdu č. k. 2 Cob 133/2010-336 z 24. februára 2011
Z ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov a ústavného
súdu v Slovenskej republike (princíp subsidiarity) vyplýva, že rozhodovanie
v občianskoprávnych veciach (vrátane obchodných sporov) patrí do právomoci
všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej inštancie rozhodujúcim o opravných
prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov. V zásade preto nie je oprávnený
posudzovať správnosť skutkových a právnych názorov všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a pri uplatňovaní zákonov v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu (obdobne
napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010). Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné
súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov (II. ÚS 193/2010).
Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými
zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu
môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú
neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia v súvislosti s jeho posúdením
v konaní o sťažnosti podľa čl. 127ods. 1 ústavy ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí
takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel
a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne
protirečivé, prípadne popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, a aj v tom prípade, ak
sú dôvody, na ktorých je rozhodnutie založené, zjavne jednostranné alebo sú v extrémnom
rozpore s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).
Z týchto hľadísk ústavný súd posúdil sťažnosť sťažovateľky namietajúcej porušenie
jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy označeným rozsudkom krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Článok 46 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie súdov
a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Vychádzajúc
z uvedeného bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutý rozsudok krajského súdu
možno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska
za neprijateľný a neudržateľný.
Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s rozhodnutím okresného súdu, pričom
krajský súd podľa jej názoru pochybenia okresného súdu neodstránil, a preto namieta
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy aj rozsudkom krajského súdu.
Sťažovateľka sa nestotožňuje s právnym názorom okresného súdu, ktorý mal „za
preukázané, že právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa spravuje osobitným právnym
predpisom, a to ustanoveniami § 642 až 651 Obchodného zákonníka, t. j. právnou úpravou
zmluvy o sprostredkovaní (str. 10 rozsudku) a teda tvrdenia žalovaného o rozpore dohody
o zániku nároku na províziu s právnou úpravou zmluvy o obchodnom zastúpení boli
bezpredmetné“.
Okresný súd vo svojom odôvodnení v tejto súvislosti uviedol:
„Podľa § 642 Obchodného zákonníka, zmluvou o sprostredkovaní sa
sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal
príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou, a záujemca sa zaväzuje zaplatiť
sprostredkovateľovi odplatu (províziu).
Podľa § 644 Obchodného zákonníka, sprostredkovateľovi vzniká nárok na províziu,
ak je uzavretá zmluva, ktorá je predmetom sprostredkovania.
Podľa § 647 ods. l Obchodného zákonníka, sprostredkovateľ má nárok na dojednanú
províziu, inak obvyklú za sprostredkovanie obdobných zmlúv v čase uzavretia zmluvy
o sprostredkovaní. Sprostredkovateľovi však nevzniká nárok na províziu, ak zmluva s treťou
osobou bola uzavretá bez jeho súčinnosti alebo ak v rozpore so zmluvou bol činný ako
sprostredkovateľ tiež pre osobu, s ktorou sa uzavrela sprostredkúvaná zmluva.
Podľa § 649 ods. l Obchodného zákonníka, sprostredkovateľ neručí za splnenie
záväzku tretích osôb, s ktorými sprostredkoval uzavretie zmluvy; nesmie však navrhovať
záujemcovi uzavretie zmluvy s osobou, ohľadne ktorej vie alebo musí vedieť, že je dôvodná
pochybnosť, že splní riadne a včas svoje záväzky zo sprostredkovanej zmluvy.
Podľa § 111 zák. č. 43/2004 Z. z , o starobnom dôchodkovom sporení platnom znení,
1) Sprostredkovaním starobného dôchodkového sporenia je
a) činnosť smerujúca k tomu, aby záujemca o uzatvorenie zmluvy o starobnom
dôchodkovom sporení mal príležitosť takú zmluvu uzatvoriť,
b) poskytovanie služieb súvisiacich s činnosťou podľa písmena a),
c) poskytovanie odborného poradenstva v oblasti starobného dôchodkového sporenia
podľa tohto zákona.
2) Sprostredkovanie starobného dôchodkového sporenia môže vykonávať na území
Slovenskej republiky len sprostredkovateľ podľa odseku 3.
(3) Sprostredkovateľ je fyzická osoba, ktorej úrad udelil povolenie na vykonávanie
činnosti sprostredkovateľa, na ktorého základe je oprávnená v mene dôchodkovej
správcovskej spoločnosti vykonávať činnosť podľa odseku l.
(13) Za škody spôsobené sprostredkovateľom pri vykonávaní činnosti podľa odseku 1
zodpovedá dôchodková správcovská spoločnosť.
(16) Právne vzťahy medzi sprostredkovateľom a dôchodkovou správcovskou
spoločnosťou sa spravujú osobitným právnym predpisom, 91) ak tento zákon neustanovuje
inak.
[ 91 - § 642 až 651 Obchodného zákonníka.]
Podľa § 64b zák. č 43/2004 Z. z.. v platnom znení, účinný od 1.1.2005,
1/ Sporiteľ môže prestúpiť z dôchodkovej správcovskej spoločnosti do inej
dôchodkovej správcovskej spoločnosti, s ktorou uzatvorí zmluvu o starobnom dôchodkovom
sporení, najskôr po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa zapísania predchádzajúcej zmluvy
o starobnom dôchodkovom sporení do registra zmlúv alebo od určenia dôchodkovej
správcovskej spoločnosti Sociálnou poisťovňou podľa § 64 ods. 4, ak tento zákon
neustanovuje inak. Na účinnosť tejto zmluvy sa vzťahuje § 64a ods. 2 rovnako.
3) Dôchodková správcovská spoločnosť, do ktorej sporiteľ prestupuje, je povinná
po zápise zmluvy o starobnom dôchodkovom sporení do registra zmlúv informovať bez
zbytočného odkladu o tomto zápise dôchodkovú správcovskú spoločnosť, z ktorej sporiteľ
prestupuje.
5) Sporiteľ nemôže prestúpiť do inej dôchodkovej správcovskej spoločnosti v období
kratšom ako jeden rok od prvej uzatvorenej zmluvy o starobnom dôchodkovom sporení
zapísanej do registra zmlúv podľa § 64a ods. 2 alebo odo dňa vzniku účasti fyzickej osoby
na starobnom dôchodkovom sporení, ak dôchodkovú správcovskú spoločnosť určila
Sociálna poisťovňa podľa § 64 ods. 4.
Podľa § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne
obohatí, musí obohatenie vydať. Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením
z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých
zdrojov.
Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom
alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Sprostredkovateľská zmluva je upravená v Obchodnom zákonníku, a to v § 642 až
651, a podobné vzťahy aj v § 652 až 672 pod nadpisom zmluva o obchodnom zastúpení.
Podľa Obchodného zákonníka sa posudzuje sprostredkovateľská zmluva vtedy, keď ide
o zmluvu medzi podnikateľmi a zmluva je zameraná na podnikateľskú činnosť. Pokiaľ tieto
podmienky nie sú splnené, sprostredkovateľská zmluva podlieha úprave podľa § 774
Občianskeho zákonníka. Aj v týchto prípadoch však účastníci majú možnosť, najmä ak je
sprostredkovateľ podnikateľom, dohodnúť sa, že ich záväzkový vzťah bude podriadený
obchodnoprávnej úprave (§ 262 ods. 1 OBZ). Na takúto dohodu sa vyžaduje písomná
forma.
Predmetom zmluvy je, že sprostredkovateľ sa zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť
smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť zmluvu o starobnom dôchodkovom
sporení. Toto obstaranie uzavretia zmluvy môže spočívať v tom, že sprostredkovateľ nájde
partnera, ktorý chce so záujemcom uzavrieť zmluvu, že zoznámi budúcich zmluvných
partnerov, že bude spolupôsobiť pri prerokúvaní veci a pripraví uzavretie zmluvy. Tým sa
jeho úloha skončí. Zmluvu, uzavretie ktorej sa sprostredkovateľskou zmluvou sleduje,
neuzaviera sám, ale len spolupôsobí pri jej uzavieraní. Záujemca teda uzaviera zmluvu sám,
aj keď za pomoci sprostredkovateľa, ktorý mu pripraví aj potrebné podklady na uzavretie
zmluvy.
Sprostredkovateľ má povinnosť obstarať záujemcovi uzavretie zmluvy s treťou osobu
a jeho odmena závisí od toho, či sa zmluva uzavrie. Dosiahnutie výsledku nie je v moci
sprostredkovateľa.
Súd mal vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobca mal povolenie
na vykonávanie činnosti sprostredkovateľa starobného dôchodkového sporenia a žalovaný
mal povolenie na vykonávanie činnosti sprostredkovateľa starobného dôchodkového
sporenia.
Žalobca a žalovaný uzatvorili zmluvu o sprostredkovaní starobného dôchodkového
sporenia v zmysle zák. č. 43/2004 Z. z.. V zmluve je uvedené, že sa uzatvára aj podľa § 652
Obchodného zákonníka. Z cit. ustanovenia zákona č. 43/2004 Z. z. je ale zrejmé, že právne
vzťahy medzi sprostredkovateľom a dôchodkovou správcovskou spoločnosťou sa spravujú
osobitným právnym predpisom, ak tento zákon neustanovuje inak, a teda ustanoveniami
§ 642 až 651 Obchodného zákonníka.
Žalobca predložil zoznam zmlúv a ďalšie doklady z ktorých je zrejmé, že žalovaný
sprostredkoval uzavretie zmlúv, na základe ktorých mu bola vyplatená provízia vo výške
69.789,89 Eur a žalovaný túto výšku provízií nenamietal, preto súd považuje za
bezpredmetné ďalšie tvrdenia žalovaného, že nevie ktoré zmluvy uzavrel.
Žalobca požaduje vrátenie sumy vo výške 17.471,62 Eur z dôvodu storna provízií
uvedených v províznych podmienkach. Poukazuje na rozhodnutia iných súdov, ktoré sa
týkajú sprostredkovania poistných zmlúv a províznych podmienok k týmto zmluvám, nie
dôchodkového sporenia, ktoré je upravené zákonom č. 43/2004 Z. z. Sprostredkovateľ, to či
sa na osobnom účte sporiteľa bude evidovať príspevok na starobné dôchodkové sporenie
a kedy budú príspevky evidované ovplyvniť nemôže. V zmysle cit. zákona sporiteľ má
zákonné právo po určitom čase prestúpiť do inej dôchodcovskej správcovskej spoločnosti
a toto právo nemôže mu nikto obmedziť a teda ani sprostredkovateľ to nemôže ovplyvniť.
Z predložených dokladov je zrejmé, že žalobca žiada vrátenie provízií aj v tých prípadoch,
kde zmluvy sú naďalej platné a príspevky boli zasielané neskôr. Súd tieto provízne
podmienky vzhľadom na špecifické podmienky cit. zákona považuje za neplatné. Žalovaný
sprostredkoval uzavretie zmlúv, čiže mu vznikol nárok na províziu. Na základe uvedeného
súd žalobu zamietol.“
Podľa sťažovateľky „jediným dôvodom zamietnutia žaloby bola podľa odôvodnenia
súdu prvého stupňa skutočnosť, že pri zmluve o sprostredkovaní starobného dôchodkového
sporenia nebolo možné dohodnúť zánik nároku na províziu a teda ak žalovaný
sprostredkoval uzatvorenie dotknutých zmlúv,... vznikol mu podľa odôvodnenia rozsudku
nepodmienený nárok na províziu. Takéto konštatovanie súdu prvého stupňa je súčasne
v rozpore tak s právnou úpravou zmluvy o sprostredkovaní (žiadne ustanovenie upravujúce
províziu nie je kogentným ustanovením a možno sa teda od neho odchýliť) ako aj so súdnou
praxou, ktorá umožňuje viazať zánik nároku na províziu na podmienky, ako bolo
sťažovateľom namietané v odvolaní podanom proti rozsudku prvostupňového súdu.“.
Sťažovateľka tvrdí, že „s týmto zásadným odvolacím dôvodom... sa odvolací súd
v odôvodnení nevysporiadal v žiadnom rozsahu. Dôvodom na potvrdenie rozsudku súdu
prvého stupňa bola... okrem odkazu na odôvodnenie súdu prvého stupňa, skutočnosť, že
Prílohy k províznym podmienkam... neboli podpísané žalovaným, a teda sú neplatné.“.
Rovnakú námietku akú uplatnila sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu,
uplatnila aj v odvolaní proti rozsudku okresného súdu.
Sťažovateľka označuje rozsudok krajského súdu za arbitrárny, keďže sa podľa nej
nevyrovnal s jej zásadnými odvolacími dôvodmi a nedal presvedčivú a jasnú odpoveď
na podstatné otázky súvisiace s predmetom poskytnutia jej súdnej ochrany, pričom
(napadnutý rozsudok) nereagoval ani na jej podstatné námietky. Rozsudok je podľa
sťažovateľky nedostatočne odôvodnený, je nezrozumiteľný a nepreskúmateľný. V tejto
súvislosti ústavný súd poukazuje na odôvodnenie rozsudku krajského súdu č. k.
2 Cob 133/2010-336 z 24. februára 2011, ktorým ako odvolací súd potvrdil rozsudok
okresného súdu č. k. 10 Cb 80/2008-244 z 30. marca 2010, v ktorom okrem iného uviedol:
„Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O. s. p.), prejednal odvolanie
podľa § 212 ods. 1 O. s. p., bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p.
a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.
Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa rozhodol správne, pričom je však
potrebné doplniť odôvodnenie napadnutého rozsudku.“
Odvolací súd súčasne odôvodnenie rozsudku okresného súdu doplnil a rozšíril takto:
„Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia považuje odvolací súd za
potrebné uviesť:
Z návrhu na začatie konania jednoznačne vyplýva, že týmto návrhom sa žalobca
domáha vrátenia vyplatenej provízie z dôvodu, že žalovanému nárok na províziu zanikol.
Svoj nárok žalobca opiera o zmluvu o sprostredkovaní zo dňa 1. 2. 2005, ktorá
v plnom rozsahu nahradila zmluvu zo dňa 1. 11. 2004.
Podľa článku V Provízia: Sprostredkovateľ má za vykonávanie obchodnej služby
nárok na províziu. Štruktúra, výška a podmienky vzniku nároku na províziu sú uvedené
v interných normách zastúpeného a v Províznych podmienkach, ktoré sú neoddeliteľnou
súčasťou tejto zmluvy.
Podľa článku IX. bod 1 Záverečné ustanovenia: Dodatky k tejto zmluve môžu byť
urobené iba písomne na základe dohody zmluvných strán K základnej zmluve
o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia boli dohodnuté provízne podmienky
pre pozíciu Sprostredkovateľ s tým, že sprostredkovateľ má nárok na províziu určenú
v prílohe č.1.
Z bodu 8 Províznych podmienok vyplýva, že provízne podmienky sú platnou súčasťou
zmluvy o sprostredkovaní starobného dôchodkového sporenia. Doplnenie alebo zmena
províznych podmienok je možná len písomnou formou na základe dohody zmluvných strán.
Provízne podmienky musia byť podpísané zastúpeným a sprostredkovateľom, inak sú
neplatné.
Príloha č. 1 a č. 2 k províznym podmienkam nie je podpísaná žalovaným, preto je
neplatná. Pre platnosť písomnej zmluvy je nevyhnutný podpis tejto zmluvy zmluvnými
stranami.“
Krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku ďalej uviedol:
„Žalobca sa návrhom na začatie konania domáha vrátenia vyplatenej provízie.
Podľa § 153 ods. 2 O. s. p., súd je viazaný petitom návrhu, a preto nemôže prisúdiť
žalobcovi viac alebo niečo iné, ako sa žalobca žalobou domáhal.
Z uvedeného dôvodu súd prvého stupňa postupoval správne, ak žalobu žalobcu
o vrátení už vyplatenej provízie ako neopodstatnenú zamietol.
Z uvedeného dôvodu odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa
Odvolací súd, ako to vyplýva z odôvodnenia jeho rozsudku, sa stotožnil s postupom
okresného súdu, ktorý v odôvodnení svojho rozsudku č. k. 10 Cb 80/2008-244 z 30. marca
2010 v zmysle § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) podrobne
uviedol, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov.
Poukazujúc predovšetkým na citované časti odôvodnenia namietaného rozsudku
krajského súdu (a v súvislostiach rozsudku okresného súdu) ústavný súd zastáva názor, že
krajský súd svoj rozsudok odôvodnil stručne a jasne, dostatočným a presvedčivým
spôsobom; uviedol, akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie
navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil (§ 157 OSP). V spojení s odôvodnením
rozsudku okresného súdu poskytuje komplexné a ústavne akceptovateľné odôvodnenie
svojho právneho názoru. S námietkami sťažovateľky, ktoré sú opätovne uvádzané v jej
sťažnosti, sa krajský súd dostatočným spôsobom vyrovnal.
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi namietaným
rozsudkom krajského súdu a obsahom základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by naznačovala reálnu možnosť vysloviť jeho
porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Skutočnosť, že sťažovateľka sa
s právnymi názormi krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru
o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti týchto názorov. Nie je úlohou ústavného súdu
do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach prípadu aplikovaných právnych
noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho
odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto
nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť ústavnú konformitu záverov
napadnutého rozsudku s ústavou (IV. ÚS 270/09, IV. ÚS 27/2010). Podľa názoru ústavného
súdu krajský súd (v spojení s okresným súdom) rozsudok odôvodnil ústavne
akceptovateľným spôsobom.
S odvolaním sa na tieto skutočnosti a závery ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní odmietol sťažnosť sťažovateľky v časti týkajúcej sa napadnutého rozsudku
krajského súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súdu z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť ako celok už pri jej predbežnom prerokovaní,
ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 3. novembra 2011