Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 454/2011
PDF · 287.62 KB
No categories available
I. ÚS 454/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra
2011 predbežne prerokoval sťažnosť H. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., vo
veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5 MCdo 10/2010 zo 14. júna 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť H. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta
2011 doručená sťažnosť H. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietalo porušenie svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. 5
MCdo 10/2010 zo 14. júna 2011.
2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že „Okresný súd
Bratislava I. v právnej veci navrhovateľa N., spol. s r. o. proti odporcovi H. B. o zaplatenie
14.060.634,60 € z titulu náhrady škody alebo z titulu bezdôvodného obohatenia rozhodol o
zamietnutí žaloby a náhrade trov konania, ku ktorej zaviazal neúspešného navrhovateľa. Na
odvolanie navrhovateľa proti rozsudku prvostupňového súdu vydal Krajský súd v Bratislave
rozhodnutie, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a navrhovateľa zaviazal na
náhradu trov odvolacieho konania. Proti týmto rozsudkom, ako okresného, tak i krajského
súdu podal na podnet navrhovateľa generálny prokurátor na Najvyšší súd SR mimoriadne
dovolanie, v ktorom sa domáhal, aby rozsudky obidvoch súdov boli zrušené a vec vrátená
prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Najvyšší súd SR v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora
rozhodol, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 13. júna 2007, č. k.
19 C 191/2005-250 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7. mája 2009, sp. zn.
9 Co 399/07 zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.
3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Z obsahu mimoriadneho dovolania vyplýva, že ho
generálny prokurátor podal z týchto dvoch dôvodov:
1/ Obidva súdy zaťažili konanie procesnou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci samej ( § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. ) tým, že v odôvodnení rozsudkov
opomenuli vyhodnotiť tie sporné skutkové tvrdenia účastníkov, ktoré boli relevantné pre
právne posúdenie, či je zodpovednosť odporcu ( čo do právneho základu ) daná. Naopak,
zaoberali sa hodnotením pravdivosti takých sporných tvrdení účastníkov, ktoré nemajú pre
právne posúdenie veci žiadny význam.
2/ Konanie na odvolacom súde je zaťažené procesnou vadou podľa § 237 písm. f)
O. s. p. z dôvodu, že odvolací súd odmietol vykonať navrhovateľom navrhnutý dôkaz, svojim
významom zásadný pre správne skutkové zistenia, a na odmietnutie vykonania dôkazu
v odvolacom konaní neboli splnené zákonné dôvody.
Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora
zo dňa 02. 09. 2010 namietal jeho nedôvodnosť, pričom k obidvom uplatneným dovolacím
dôvodom podal podrobné vysvetlenia.“.
4. Podľa názoru sťažovateľa „Tým, že porušovateľ (t. j. najvyšší súd, pozn.) sa
zaoberal otázkami, na ktoré nie je zo zákona oprávnený, a na základe toho svojím postupom
nekonali podľa relevantných zákonných ustanovení, porušili ust. článku 2 ods. 2 Ústavy SR
a súčasne právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR.
Porušovateľ v tomto konaní prekročil svoje oprávnenie, pri rozhodovaní išiel zjavne
nad rámec procesných dôvodov uvedených v mimoriadnom dovolaní, dokonca zasiahol do
hmotnoprávnej podstaty sporu a svojim spôsobom prejudikoval a naznačil ako by spor
vrátený na úroveň súdu prvého stupňa mohol dopadnúť, pričom na takéto závery nebol
oprávnený.“.
5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:
„Základné právo navrhovateľa vo veci namietaného porušenia základného práva na
súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy... a práva na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu..., č. k.
5 MCdo 10/2010 zo dňa 14. 06. 2011 porušené bolo.
Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. 5 MCdo 10/2010 zo dňa 14. 06. 2011
a vec mu vracia na ďalšie konanie.
Najvyšší súd... je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 €...“
6. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil namietané uznesenie
najvyššieho súdu, mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky
(ďalej len „generálny prokurátor“) z 22. júna 2010, rozsudok Krajského súdu v Bratislave
sp. zn. 9 Co 399/07 zo 7. mája 2009 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.
19 C 191/2005 z 13. júna 2007.
7. Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach
fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh
na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným
postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho
základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok
vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa
namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto
považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť
porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť
po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, III. ÚS 168/05,
9. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 MCdo 10/2010
zo 14. júna 2011, ku ktorému (porušeniu) malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa stotožnil
s dovolacími dôvodmi a právnymi názormi prezentovanými generálnym prokurátorom
v mimoriadnom dovolaní z 22. júna 2010.
10. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v sťažnosti vychádza v zásade
z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom stanovisku k mimoriadnemu dovolaniu a ktorými sa
najvyšší súd zaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia.
11. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť
základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ak koná vo veci
v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.
Takýmto predpisom je zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej aj „OSP“).
12. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len
vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd
môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred
občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní, t. j. aj konania o mimoriadnom
dovolaní, ktorého procesné podmienky upravujú ustanovenia § 243 a nasl. OSP (štvrtá hlava
štvrtej časti). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti mimoriadneho dovolania proti
každému právoplatnému rozhodnutiu súdu z ustanovenia § 243f OSP výslovne vyplýva, že
takéto dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v odseku 1 písm. a) až c)
tohto zákonného ustanovenia. Podľa § 243i ods. 1 OSP v konaní o mimoriadnom dovolaní
platia primerané ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 – § 243c).
13. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje
za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na
uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.
najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave
medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je
alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci
všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 145/2010). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej
vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,
ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z ústavy alebo dohovoru (I. ÚS 4/00),
preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až
vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 13/01), alebo všeobecné
súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade
s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.
14. Ústavný súd, ako to vyplýva z jeho konštantnej judikatúry, nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01). Z tohto
postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných
súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu
základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu
byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, mutatis mutandis
I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
15. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
5 MCdo 10/2010 zo 14. júna 2011, ktorým v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho
prokurátora rozhodol tak, že zrušil prvostupňový rozsudok sp. zn. 19 C 191/2005 z 13. júna
2007 a odvolací rozsudok sp. zn. 9 Co 399/07 zo 7. mája 2009. Nezistil pritom žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu
v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa
zaoberal a vysporiadal s dovolacími dôvodmi (a tiež argumentáciou generálneho
prokurátora), a pretože sa s nimi stotožnil, zrušil mimoriadnym dovolaním rozpadnuté
rozhodnutia všeobecných súdov. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv
oboznámil podstatné časti konania pred súdmi prvého a druhého stupňa a obsah podaného
mimoriadneho dovolania, v rámci ktorého uviedol: a) „Proti týmto rozsudkom, ako
okresného, tak aj krajského súdu, s poukazom na ustanovenie § 243e ods. 1 O. s. p.
v spojení s § 243f ods. 1 písm. a/,b/ O. s. p. podal na základe podnetu navrhovateľa
mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý navrhol uvedené
rozsudky súdov zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Poukazoval na
to, že konajúce súdy zaťažili konanie procesnou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie veci tým, že v odôvodnení rozsudkov opomenuli vyhodnotiť tie sporné skutkové
tvrdenia účastníkov, ktoré boli relevantné pre právne posúdenie, či je zodpovednosť
odporcu (čo do právneho základu) daná. Naopak zaoberali sa hodnotením pravdivosti
takých sporných tvrdení účastníkov, ktoré nemajú pre právne posúdenie veci žiadny
význam. Bol toho právneho názoru, že ak súd vôbec nevyhodnotí takú skutočnosť, ktorá je
účastníkom tvrdená a medzi účastníkmi sporná, a ktorá je podstatná pre právne posúdenie,
či je základ nároku uplatneného v žalobe daný, ide o inú vadu konania majúcu za následok
nesprávne rozhodnutie veci. V tejto súvislosti poukázal na to, že konajúce súdy sa zamerali
(a to nesprávne) na hodnotenie sporného tvrdenia, či stavba hradné schody mala alebo
nemala slúžiť ako oporný múr hradného kopca... Podstatná skutková okolnosť pre
posúdenie zodpovednostných vzťahov je... to, či stavba (hradné schody) mala alebo nemala
technicky správne statické podloženie, a to správne statické podloženie bez ohľadu na to, či
stavba mala alebo nemala slúžiť ako oporný múr celého hradného kopca. Inými slovami,
hradné schody mali byť staticky podložené tak, že žiadnou stavebnou činnosťou v ich okolí,
vykonanou lege artis, nedôjde k ich zosunu... zodpovednosť za škodu spôsobenú statickým
narušením stavby, ku ktorému došlo v dôsledku stavebnej činnosti stavebníka susednej
stavby, môže byť stavebníkovi susednej stavby pričítaná buď vtedy, ak stavebník pri
stavebnej činnosti porušil právnu povinnosť (subjektívna zodpovednosť podľa § 420
Občianskeho zákonníka) alebo ak stavebník pri stavebnej činnosti právnu povinnosť
neporušil, za predpokladu neporušenia kauzálnej právnej povinnosti vlastníkom staticky
narušenej stavby (objektívna zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho zákonníka). Naopak,
za škodu spôsobenú statickým narušením stavby, ku ktorému došlo v dôsledku stavebnej
činnosťou stavebníka susednej stavby, zodpovedá vlastník staticky narušenej stavby, ak
stavebník pri stavebnej činnosti právnu povinnosť neporušil, za predpokladu porušenia
kauzálnej právnej povinnosti vlastníkom staticky narušenej stavby (subjektívna
zodpovednosť podľa § 420 Občianskeho zákonníka).
Mimoriadny dovolateľ poukázal aj na to, že sporné skutkové tvrdenie (či hradné
schody boli alebo neboli správne staticky podložené) konajúce súdy žiadnym spôsobom
v odôvodnení rozsudkov nevyhodnotili... Správne mali však konajúce súdy prijať
jednoznačne formulovaný skutkový záver, či stavba hradné schody bola staticky podložená
tak, že stavebnou činnosť v jej okolí, vykonanou lege artis (bez porušenia právnej
povinnosti pri stavebnej činnosti), nemohlo dôjsť k jej statickému narušeniu. Až po ustálení
skutkového záveru, či hradné schody boli alebo neboli správne staticky podložené tak, že
stavebnou činnosť na susedných pozemkoch vykonanou lege artis k ich poškodeniu dôjsť
nemohlo, mali súdy posúdiť aplikáciu ustanovenia § 420 a § 451 Občianskeho zákonníka na
skutkový stav, t. j. v prípade zápornej odpovede vyvodiť zodpovednosť odporcu za škodu a
za bezdôvodné obohatenie (náklady vynaložené na opravu schodov), v prípade kladnej
odpovede návrh zamietnuť. Ak konajúce súdy nevyhodnotili podstatný skutkový záver, ktorý
bol medzi stranami sporný a ktorý bol pre rozhodnutie veci zásadný, zaťažili konanie
vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci. Mimoriadny dovolateľ namietal
aj to, že konanie na odvolacom súde je zaťažené procesnou vadou podľa § 237 písm. f/ OSP
z dôvodu, že odvolací súd odmietol vykonať navrhovateľom navrhnutý dôkaz, svojím
významom zásadný pre správne skutkové zistenia, a na odmietnutie vykonania dôkazu v
odvolacom konaní neboli splnené zákonné dôvody. Navrhovateľ až v priebehu odvolacieho
konania získal projektovú dokumentáciu stavby hradné schody (technická správa
-architektúra Hradný vrch z roku 1985). Tento dôkaz navrhovateľ v priebehu
prvostupňového konania predložiť alebo navrhnúť nemohol, nakoľko odporca vo svojich
vyjadreniach na pojednávaní existenciu takejto listiny poprel. Prípustnosť takého dôkazu v
odvolacom konaní je preto v zmysle § 205a OSP daná. Význam uvedeného dôkazu je
značný, nakoľko v projektovej dokumentácii sa nachádza informácia o spôsobe
plánovaného podloženia stavby hradné schody, ktorá nekorešponduje s výsledkami
znaleckého dokazovania o skutočnom podložení stavby (číslo listu 284 - technická správa
odkazuje na geologický posudok a upozorňuje na nutnosť založenia stavby do skalnatého
podlažia).“
b) Následne najvyšší súd oboznámil stanoviská účastníkov konania k mimoriadnemu
dovolaniu: „Navrhovateľ sa v celom rozsahu stotožnil a argumentáciou mimoriadneho
dovolateľa.
Odporca (t. j. sťažovateľ, pozn.) vo svojom vyjadrení navrhol mimoriadne dovolanie
generálneho prokurátora podľa § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 243b ods. 1 O. s. p. ako
nedôvodné zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Bol toho názoru, že
nie sú dané dôvody na podanie mimoriadneho dovolania, nakoľko ako prvostupňový, tak aj
odvolací súd rozhodli v danej veci v súlade so zákonom. Poukazoval na to, že žalobca
netvrdil, že hradné schody boli nesprávne vystavané bez ohľadu na to, či mali slúžiť ako
oporný múr celého hradného kopca, ale práve naopak, že navrhovateľ v priebehu sporu
tvrdil, že hradné schody mali byť postavené ako oporný múr celého hradného kopca a ako
oporný múr neboli správne vystavané. V konaní neboli predložené také listinné dôkazy,
resp. vo svedeckých výpovediach neboli uvedené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali
záver, že stavba hradných schodov nemajúca charakter oporného múru hradného svahu,
nemala správne statické podloženie, resp. že by nebola správne udržiavaná. Na stavbu
hradné schody bolo riadne vydané kolaudačné rozhodnutie a odporca neporušil žiadnu
povinnosť ako základ hmotnoprávnej podmienky pre priznanie náhrady škody. Bol toho
názor, že v konaní nedošlo ani k vade konania uvedenej v ustanovení § 237 písm. f/ O. s. p.
Nebolo totiž vôbec preukázané, kedy boli navrhovateľovi predmetné technické správy, ktoré
chcel použiť ako dôkaz v odvolacom konaní, doručené a tieto boli predložené len
vo fotokópii. Tieto existovali už od roku 1985 a aplikácia ustanovenia § 205a ods. 1 písm. d/
O. s. p. preto neprichádzala do úvahy. Okrem toho ani obsah uvedených listín nemohol mať
vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.
Vedľajší účastník na strane navrhovateľa sa k mimoriadnemu dovolaniu
generálneho prokurátora nevyjadril.“
c) Najvyšší súd svoje skutkové zistenia a právne názory odôvodnil takto: «Najvyšší
súd... na základe mimoriadneho dovolania podaného včas generálnym prokurátorom
(§ 243g O. s. p.) na podnet účastníka konania, preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho
pojednávania (§ 243a ods. 1 O. s. p. a § 243i ods. 2 O. s. p.) a dospel k záveru, že
napadnuté rozhodnutia treba zrušiť.
Podľa § 243f ods. 1 O. s. p. mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné
rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v § 243e O. s. p., ak a/ v konaní došlo k vadám
uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.
Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v § 237 O. s. p. a tiež tzv. iných
procesných vád konania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada
najvyšší súd nielen v konaní o dovolaní (viď § 242 ods. 1 O. s. p.), ale aj v konaní
o mimoriadnom dovolaní (viď § 243i ods. 2 O. s. p. v spojení s § 242 ods. 1 O. s. p.) bez
zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku uplatnené.
Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie
odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád
uvedených v § 237 O. s. p., zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v
tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a/ až g/ O. s. p. (t. j.
či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti
účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého
účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad
nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,
prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania
vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Osobitne sa pritom sústredil na
námietku mimoriadneho dovolateľa spočívajúcu v tom, že navrhovateľovi bola postupom
súdu odňatá možnosť konať tým, že tento nevykonal dôkaz, ktorý bol ním navrhnutý až v
odvolacom konaní.
Odňatím možnosti konať sa v zmysle ustanovenia § 237 f/ O. s. p. sa rozumie taký
závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho
procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva za účelom ochrany jeho
práv a právom chránených záujmov.
Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti
konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,
3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že
zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom
nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti
rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných
práv a právom chránených záujmov, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom na
zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.
O vadu, ktorá je z hľadiska § 237 písm. f/ O. s. p. významná, ide najmä vtedy, ak súd
v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými
právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,
ktoré mu právnym poriadok priznáva.
Z ustanovenia § 205a ods. 1 O. s. p. vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo
uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej
viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní uvedenej námietky mimoriadneho
dovolateľa dospel k záveru, že tento dôvodne namieta odňatie možnosti navrhovateľovi
konať pred odvolacím súdom v súvislosti s nevykonaním vykonania nových dôkazov
v odvolacom konaní v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z právneho názoru, že listinné
dôkazy založené navrhovateľom k odvolaniu (technická správa - architektúra Hradný vrch
z roku 1985), nie sú dôkazmi v zmysle § 205a ods. 1 písm. d/ O. s. p., keď tieto dôkazy
objektívne existujú od roku 1985 a právny zástupca navrhovateľa žiadnym hodnoverným
spôsobom nepreukázal, že ich nemohol predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pre posúdenie dôvodnosti uplatnenia skutočností
alebo dôkazov, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa v prejednávanej veci je
právne irelevantné, či tieto dôkazy objektívne existovali od roku 1985 alebo vznikli neskôr.
Podstatná je skutočnosť, či ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo
predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorou sa odvolací súd (ktorý rozhodoval
bez nariadenia pojednávania) vysporiada] len tak, že právny zástupca navrhovateľa
žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že ich nemohol predložiť do rozhodnutia
súdu prvého stupňa. Odvolací súd nechal bez povšimnutia a ani nereagoval na tvrdenia
navrhovateľa, ktorý poukazoval na postoj odporcu v konaní, ktorý existenciu takýchto
listinných dôkazov popieral a nezaoberal sa ani časom a spôsobom, akým sa tieto dostali
do dispozičnej sféry navrhovateľa, hoci tento okolnosti ich nadobudnutia podrobne opísal.
Bez zistenia a následného vyhodnotenia týchto podstatných skutkových okolností nie je totiž
možné právne posúdiť, či navrhovateľ tieto dôkazy nemohol označiť alebo predložiť bez
svojej viny do rozhodnutia súdu prvého stupňa.
Dôvodná je preto námietka mimoriadneho dovolateľa, že postupom odvolacieho
súdu bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.
Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu
dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných
v § 237 O. s. p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných
procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Medzi také
vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného
skutkového stavu veci z dôvodu, že súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade
s príslušnými procesnými ustanoveniami. Za vadu konania, ktorá mohla mať za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci, je potrebné považovať prípad, kedy zistenie skutkového
stavu veci je v rozpore s § 120 ods. 1 vetou treťou O. s. p.; ak súdom neboli vôbec zisťované
rozhodné (právne relevantné) skutočnosti potrebné pre správne posúdenie veci a to
i v prípade, ak ich účastníci nenamietali (netvrdili), avšak súd bol povinný sa nimi zaoberať
z úradnej povinnosti (ex officio). K výskytu tzv. inej vady konania v prejednávanej veci
došlo.
Z ustanovenia § 122 ods. 1 O. s. p. vyplýva, že súd vykonáva dokazovanie na
pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho
pojednávania.
Podľa § 123 O. s. p. účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy
a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.
Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak, že
predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi,
aby sa k nemu vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje
za významné. Procesnú možnosť účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napríklad
z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravosti a správnosti
listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri
vykonávaní ohliadky a pod.) musí súd vytvoriť účastníkovi už v rámci dokazovania (t.j. pred
jeho skončením).
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, že konanie o mimoriadnom
dovolaní (rovnako ako konanie o dovolaní) má prieskumnú povahu. Najvyšší súd v konaní
o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku dokazovanie nevykonáva (viď § 243a ods. 2
veta druhá O. s. p. a § 243i ods. 2 O. s. p.). O tom, ako v určitej veci prebiehalo konanie, si
môže urobiť obraz len zo spisu; konkrétne o priebehu pojednávania môže usudzovať
zo zápisnice o pojednávaní (§ 40 O. s. p.).
Z obsahu zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa zo dňa 5. februára 2007
(č. l. 182 spisu), zo dňa 30. apríla 2007 (č. l. 210 spisu) a zo dňa 13. júna 2007 (č. l. 240
spisu) nevyplýva, že by súd na pojednávaní okrem prednesov právnych zástupcov
účastníkov konania a vykonaní dôkazu výsluchom svedkov Ing. E. T., Ing. P. T. a Ing. D. M.
vykonal vo veci ďalšie dokazovanie v súlade s ustanovením § 122 ods. 1 O. s. p., hoci v
odôvodnení písomného vyhotovenia svojho rozhodnutia uvádza viacero listinných dôkazov,
z ktorých pri vyhodnotení skutkového a následne aj právneho stavu vychádzal.
Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že vykonávanie dôkazov na
pojednávaní, je vyjadrením zásady priamosti občianskeho súdneho procesu, keď výnimky
sú možné len za splnenia zákonných predpokladom pre vydanie rozhodnutia bez ústneho
pojednávania.
V prípade, ak nebol v konaní vykonaný dôkaz listinou zákonom upraveným spôsobom
(§ 120 O. s. p.) , ide o tzv. inú vadu konania v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p.
Povinnosť vykonať dôkaz v súlade s procesným predpisom nenahrádza ani ustanovenie
§ 118 ods. 1 O. s. p. Na tejto skutočnosti nemení nič ani prípadne splnenie si povinnosti,
vyplývajúcej pre súd z ustanovenia § 119 ods. 2 O. s. p. z dôvodu, že nie je možné na
začiatku nového pojednávania oznámiť obsah vykonaných dôkazov, keď tieto neboli
zákonom predpísaným spôsobom vykonané. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa
zaťažil konanie vadou uvedenou v ustanovení § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p., ktorú vadu
neodstránil ani odvolací súd, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 214
ods. 2 O. s. p.).
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil aj s námietkami mimoriadneho
dovolateľa o výskyte ďalšej tzv. inej vady, ktorá mala za následok nesprávne právne
rozhodnutie vo veci v zmysle § 243f ods. 1 písm. b/ O. s. p. Za podstatnú skutkovú okolnosť
pre posúdenie zodpovednostných vzťahov medzi účastníkmi konania aj dovolací súd
považoval to, či stavba (hradné schody) mala alebo nemala technicky správne statické
podloženie, a to správne statické podloženie bez ohľadu na to, či stavba mala alebo nemala
slúžiť ako oporný múr celého hradného kopca. Zo skutkových záverov súdu prvého stupňa
vyplýva, že k porušeniu hradných schodov došlo stavebnou činnosťou navrhovateľa, avšak
nebol učinený žiadny skutkový záver súdov o tom, že by navrhovateľ staval v rozpore so
stavebným povolením, v rozpore s právnymi predpismi, inak ako lege artis, alebo, že by
stavebné povolenie bolo vydané po technickej stránke nesprávne. Preto mimoriadny
dovolateľ dôvodne namietal, že pri uvedených skutkových záveroch mal súd vyhodnotiť, či
stavba hradné schody bola alebo nebola správne staticky podložená (navrhovateľ tvrdil, že
nebola, odporca tvrdil, že bola), pretože ak hradné schody boli správne staticky podložené,
potom navrhovateľ, hoci žiadnu právnu povinnosť pri stavebnej činnosti neporušil, má
objektívnu zodpovednosť podľa § 420a Občianskeho zákonníka. Ak hradné schody neboli
správne staticky podložené, potom je navrhovateľ deliberovaný z objektívnej zodpovednosti
za škodu spôsobenú stavebnou činnosťou. V prípade, že hradné schody neboli správne
staticky podložené (a v spôsobilom stave udržiavané), potom odporca zodpovedá
navrhovateľovi za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti (§ 420 Občianskeho
zákonníka). Odporca je zároveň povinný uhradiť navrhovateľovi náklady, ktoré navrhovateľ
vynaložil na opravu hradného múra, ktorá oprava bola vykonaná so súhlasom odporcu
(súhlas daný primátorom J. M.). Dôvodná je aj námietka, že sporné skutkové tvrdenie (či
hradné schody boli alebo neboli správne staticky podložené) konajúce súdy žiadnym
spôsobom v odôvodnení rozsudkov nevyhodnotili. V odôvodnení rozsudku súdu prvého
stupňa sa síce stručne spomína, že navrhovateľ nepreukázal, že odporca porušil pri
výstavbe hradných schodov svoju povinnosť, avšak v tom zmysle, že hradné schody
nepodložil tak, aby slúžili „na podporu hradného masívu“. Správne mali však konajúce
súdy prijať jednoznačne formulovaný skutkový záver, či stavba hradné schody bola staticky
podložená tak, že stavebnou činnosťou v jej okolí, vykonanou lege artis (bez porušenia
právnej povinnosti pri stavebnej činnosti), nemohlo dôjsť k jej statickému narušeniu. Až po
ustálení skutkového záveru, či hradné schody boli alebo neboli správne staticky podložené
tak, že stavebnou činnosťou na susedných pozemkoch vykonanou lege artis k ich poškodeniu
dôjsť nemohlo, mali súdy posúdiť aplikáciu ustanovenia § 420, § 420a a § 451 Občianskeho
zákonníka na skutkový stav, t. j. v prípade zápornej odpovede vyvodiť zodpovednosť
odporcu za škodu a za bezdôvodné obohatenie (náklady vynaložené na opravu schodov), v
prípade kladnej odpovede návrh zamietnuť.
Z uvedených dôvodov vyplýva, že generálny prokurátor Slovenskej republiky
dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa § 243e O. s. p. v spojení s § 243f ods. 1 písm.
a/, b/ O. s. p., keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka
konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.
Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 243b ods. 2 O. s. p.
a § 243b ods. 3 O. s. p. v spojení s 243i ods. 2 O. s. p. napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na
ďalšie konanie.»
16. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti (resp. neprípustnosti)
opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom (v danom prípade vo vyjadrení
k mimoriadnemu dovolaniu), v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno
bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by
totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti
podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu
Občiansky súdny poriadok výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade
nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní
o mimoriadnych opravných prostriedkoch.
17. Jadrom sťažovateľovej argumentácie je celkom zjavný nesúhlas so skutočnosťou,
že generálny prokurátor našiel v postupe a rozhodnutiach všeobecných súdov
(prvostupňového a odvolacieho) dôvody na podanie mimoriadneho dovolania a že najvyšší
súd dospel k záveru o dôvodnosti tohto opravného prostriedku. Súčasťou práva na
spravodlivý proces však nie je právo sťažovateľa na konkrétny výsledok konania orgánov
aplikácie práva a bez označenia presvedčivých argumentov o zjavne svojvoľnom výklade
alebo aplikácii procesných či hmotnoprávnych noriem zo strany najvyššieho súdu jeho
sťažnosti zjavne chýba ústavná opodstatnenosť.
18. Právne relevantné námietky, ktorých prípadná opodstatnenosť by mohla založiť
preskúmavaciu pôsobnosť ústavného súdu, koncentruje sťažovateľ do tézy o nedôvodnosti
mimoriadneho dovolania a neexistencii právne relevantnej vady konania [pozri body 15 b)
v nadväznosti na body 3 a 4]; pričom sťažovateľ neuvádza také významné, právne
a skutkovo relevantné okolnosti, ktorými by sa najvyšší súd opomenul zaoberať.
19. Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia namietaného uznesenia konštatuje, že
najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne podrobne rozoberá dôvody, na základe
ktorých dospel k záveru o potrebe kasácie prvostupňového, ako aj odvolacieho rozhodnutia
napadnutých generálnym prokurátorom, a ku každému z týchto dôvodov uvádza príslušný
zákonný základ. Skutočnosť, že sťažovateľ má na dané okolnosti iný názor, nijako
neindikuje porušenie jeho práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.
20. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje
s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť
právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii
zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa
tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel
a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu takýmto nie je.
21. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom najvyššieho súdu
a sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na
spravodlivý proces, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
22. Ústavný súd považuje v tejto veci za nie bezvýznamné, že napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu nie je rozhodnutím v merite veci, ktoré by túto definitívne uzatvorilo aj
z hľadiska dokazovania, aj z hľadiska výkladu relevantnej hmotnoprávnej úpravy, ale je
uznesením, v dôsledku ktorého sa vec vracia na konanie prvostupňovému súdu. Všetky
argumenty, ktorými sťažovateľ podporuje svoj nárok, bude môcť v plnom rozsahu uplatniť
v konaní, v ktorom sa o jeho nároku meritórne rozhodne. Na základe uvedeného,
rešpektujúc princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd môže konať
o porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa
sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich
práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to
poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá
automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie
(napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05, IV. ÚS 243/05,
II. ÚS 90/06). Na základe uvedeného v danej veci (po jej zrušení dovolacím súdom a vrátení
okresnému súdu na ďalšie konanie) nie je navyše daná ani právomoc ústavného súdu
na prerokovanie veci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
23. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný
súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. novembra 2011