Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 454/2011

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. novembra

2011 predbežne prerokoval sťažnosť H. B., B., zastúpeného advokátom JUDr. P. V., B., vo

veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. zo 14. júna 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť H. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. augusta

2011 doručená sťažnosť H. B. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietalo porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“, v citáciách aj „porušovateľ“) sp. zn. 5

MCdo 10/2010 zo 14. júna 2011.

2. Z obsahu sťažnosti a k nej pripojených písomností vyplýva, že „Okresný súd

Bratislava I. v právnej veci navrhovateľa N., spol. s r. o. proti odporcovi H. B. o zaplatenie

14.060.634,60 € z titulu náhrady škody alebo z titulu bezdôvodného obohatenia rozhodol o

zamietnutí žaloby a náhrade trov konania, ku ktorej zaviazal neúspešného navrhovateľa. Na

odvolanie navrhovateľa proti rozsudku prvostupňového súdu vydal Krajský súd v Bratislave

rozhodnutie, ktorým rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil a navrhovateľa zaviazal na

náhradu trov odvolacieho konania. Proti týmto rozsudkom, ako okresného, tak i krajského

súdu podal na podnet navrhovateľa generálny prokurátor na Najvyšší súd SR mimoriadne

dovolanie, v ktorom sa domáhal, aby rozsudky obidvoch súdov boli zrušené a vec vrátená

prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd SR v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora

rozhodol, že rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 13. júna 2007, č. k.

-250 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 7. mája 2009, sp. zn.

zrušuje a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.“.

3. Sťažovateľ ďalej uviedol, že „Z obsahu mimoriadneho dovolania vyplýva, že ho

generálny prokurátor podal z týchto dvoch dôvodov:

1/ Obidva súdy zaťažili konanie procesnou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci samej ( ) tým, že v odôvodnení rozsudkov

opomenuli vyhodnotiť tie sporné skutkové tvrdenia účastníkov, ktoré boli relevantné pre

právne posúdenie, či je zodpovednosť odporcu ( čo do právneho základu ) daná. Naopak,

zaoberali sa hodnotením pravdivosti takých sporných tvrdení účastníkov, ktoré nemajú pre

právne posúdenie veci žiadny význam.

2/ Konanie na odvolacom súde je zaťažené procesnou vadou podľa § 237 písm. f)

z dôvodu, že odvolací súd odmietol vykonať navrhovateľom navrhnutý dôkaz, svojim

významom zásadný pre správne skutkové zistenia, a na odmietnutie vykonania dôkazu

v odvolacom konaní neboli splnené zákonné dôvody.

Sťažovateľ vo svojom vyjadrení k mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora

zo dňa 02. 09. 2010 namietal jeho nedôvodnosť, pričom k obidvom uplatneným dovolacím

dôvodom podal podrobné vysvetlenia.“.

4. Podľa názoru sťažovateľa „Tým, že porušovateľ (t. j. najvyšší súd, pozn.) sa

zaoberal otázkami, na ktoré nie je zo zákona oprávnený, a na základe toho svojím postupom

nekonali podľa relevantných zákonných ustanovení, porušili ust. článku 2 ods. 2 SR

a súčasne právo sťažovateľa podľa článku 46 ods. 1 SR.

Porušovateľ v tomto konaní prekročil svoje oprávnenie, pri rozhodovaní išiel zjavne

nad rámec procesných dôvodov uvedených v mimoriadnom dovolaní, dokonca zasiahol do

hmotnoprávnej podstaty sporu a svojim spôsobom prejudikoval a naznačil ako by spor

vrátený na úroveň súdu prvého stupňa mohol dopadnúť, pričom na takéto závery nebol

oprávnený.“.

5. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Základné právo navrhovateľa vo veci namietaného porušenia základného práva na

súdnu a inú právnu ochranu podľa ... a práva na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru... uznesením Najvyššieho súdu..., č. k.

zo dňa 14. 06. 2011 porušené bolo.

Zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu... č. k. zo dňa 14. 06. 2011

a vec mu vracia na ďalšie konanie.

Najvyšší súd... je povinný nahradiť trovy právneho zastúpenia v sume 261,82 €...“

6. Ako dôkazový materiál sťažovateľ k sťažnosti pripojil namietané uznesenie

najvyššieho súdu, mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora Slovenskej republiky

(ďalej len „generálny prokurátor“) z 22. júna 2010, rozsudok Krajského súdu v Bratislave

sp. zn. zo 7. mája 2009 a rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn.

z 13. júna 2007.

7. Ústavný súd je podľa oprávnený konať o sťažnostiach

fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Ústavný súd každý návrh

na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých prerokovanie nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietaným

postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho

základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok

vzájomnej príčinnej súvislosti medzi namietaným rozhodnutím alebo iným označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto

považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. , , ,

).

9. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. júna 2011, ku ktorému (porušeniu) malo dôjsť tým, že najvyšší súd sa stotožnil

s dovolacími dôvodmi a právnymi názormi prezentovanými generálnym prokurátorom

v mimoriadnom dovolaní z 22. júna 2010.

10. Ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ v sťažnosti vychádza v zásade

z dôvodov, ktoré uviedol vo svojom stanovisku k mimoriadnemu dovolaniu a ktorými sa

najvyšší súd zaoberal v odôvodnení svojho rozhodnutia.

11. Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť

základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa , ak koná vo veci

v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní.

Takýmto predpisom je v znení neskorších

predpisov (ďalej aj „OSP“).

12. Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len

vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd

môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred

občianskoprávnym súdom vrátane dovolacích konaní, t. j. aj konania o mimoriadnom

dovolaní, ktorého procesné podmienky upravujú ustanovenia a nasl. (štvrtá hlava

štvrtej časti). V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti mimoriadneho dovolania proti

každému právoplatnému rozhodnutiu súdu z ustanovenia výslovne vyplýva, že

takéto dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v odseku 1 písm. a) až c)

tohto zákonného ustanovenia. Podľa v konaní o mimoriadnom dovolaní

platia primerané ustanovenia o konaní na dovolacom súde (§ 242 – § 243c).

13. V tejto súvislosti ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje

za potrebné uviesť, že otázka posúdenia, či sú alebo nie sú splnené podmienky na

uskutočnenie dovolacieho konania, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu, t. j.

najvyššieho súdu, a nie do právomoci ústavného súdu. Z rozdelenia súdnej moci v ústave

medzi ústavný súd a všeobecné súdy (čl. 124 a čl. 142 ods. 1) vyplýva, že ústavný súd nie je

alternatívou ani mimoriadnou opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci

všeobecných súdov, ktorých sústavu završuje najvyšší súd (mutatis mutandis ,

, ). Zo subsidiárnej štruktúry systému ochrany ústavnosti ďalej

vyplýva, že práve všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov,

ale aj za dodržiavanie práv a slobôd vyplývajúcich z alebo dohovoru (),

preto právomoc ústavného súdu pri ochrane práva každého účastníka konania nastupuje až

vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. ), alebo všeobecné

súdy neposkytnú ochranu označenému základnému právu sťažovateľa v súlade

s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

14. Ústavný súd, ako to vyplýva z jeho konštantnej judikatúry, nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ). Z tohto

postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných

súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím došlo k porušeniu

základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu

byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (, mutatis mutandis

, , , ).

15. Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

zo 14. júna 2011, ktorým v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho

prokurátora rozhodol tak, že zrušil prvostupňový rozsudok sp. zn. z 13. júna

2007 a odvolací rozsudok sp. zn. zo 7. mája 2009. Nezistil pritom žiadnu

skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu, ktorý by nemal oporu

v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd sa

zaoberal a vysporiadal s dovolacími dôvodmi (a tiež argumentáciou generálneho

prokurátora), a pretože sa s nimi stotožnil, zrušil mimoriadnym dovolaním rozpadnuté

rozhodnutia všeobecných súdov. Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia najprv

oboznámil podstatné časti konania pred súdmi prvého a druhého stupňa a obsah podaného

mimoriadneho dovolania, v rámci ktorého uviedol: a) „Proti týmto rozsudkom, ako

okresného, tak aj krajského súdu, s poukazom na ustanovenie

v spojení s , podal na základe podnetu navrhovateľa

mimoriadne dovolanie generálny prokurátor Slovenskej republiky, ktorý navrhol uvedené

rozsudky súdov zrušiť a vec vrátiť prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Poukazoval na

to, že konajúce súdy zaťažili konanie procesnou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie veci tým, že v odôvodnení rozsudkov opomenuli vyhodnotiť tie sporné skutkové

tvrdenia účastníkov, ktoré boli relevantné pre právne posúdenie, či je zodpovednosť

odporcu (čo do právneho základu) daná. Naopak zaoberali sa hodnotením pravdivosti

takých sporných tvrdení účastníkov, ktoré nemajú pre právne posúdenie veci žiadny

význam. Bol toho právneho názoru, že ak súd vôbec nevyhodnotí takú skutočnosť, ktorá je

účastníkom tvrdená a medzi účastníkmi sporná, a ktorá je podstatná pre právne posúdenie,

či je základ nároku uplatneného v žalobe daný, ide o inú vadu konania majúcu za následok

nesprávne rozhodnutie veci. V tejto súvislosti poukázal na to, že konajúce súdy sa zamerali

(a to nesprávne) na hodnotenie sporného tvrdenia, či stavba hradné schody mala alebo

nemala slúžiť ako oporný múr hradného kopca... Podstatná skutková okolnosť pre

posúdenie zodpovednostných vzťahov je... to, či stavba (hradné schody) mala alebo nemala

technicky správne statické podloženie, a to správne statické podloženie bez ohľadu na to, či

stavba mala alebo nemala slúžiť ako oporný múr celého hradného kopca. Inými slovami,

hradné schody mali byť staticky podložené tak, že žiadnou stavebnou činnosťou v ich okolí,

vykonanou lege artis, nedôjde k ich zosunu... zodpovednosť za škodu spôsobenú statickým

narušením stavby, ku ktorému došlo v dôsledku stavebnej činnosti stavebníka susednej

stavby, môže byť stavebníkovi susednej stavby pričítaná buď vtedy, ak stavebník pri

stavebnej činnosti porušil právnu povinnosť (subjektívna zodpovednosť podľa § 420

) alebo ak stavebník pri stavebnej činnosti právnu povinnosť

neporušil, za predpokladu neporušenia kauzálnej právnej povinnosti vlastníkom staticky

narušenej stavby (objektívna zodpovednosť podľa ). Naopak,

za škodu spôsobenú statickým narušením stavby, ku ktorému došlo v dôsledku stavebnej

činnosťou stavebníka susednej stavby, zodpovedá vlastník staticky narušenej stavby, ak

stavebník pri stavebnej činnosti právnu povinnosť neporušil, za predpokladu porušenia

kauzálnej právnej povinnosti vlastníkom staticky narušenej stavby (subjektívna

zodpovednosť podľa ).

Mimoriadny dovolateľ poukázal aj na to, že sporné skutkové tvrdenie (či hradné

schody boli alebo neboli správne staticky podložené) konajúce súdy žiadnym spôsobom

v odôvodnení rozsudkov nevyhodnotili... Správne mali však konajúce súdy prijať

jednoznačne formulovaný skutkový záver, či stavba hradné schody bola staticky podložená

tak, že stavebnou činnosť v jej okolí, vykonanou lege artis (bez porušenia právnej

povinnosti pri stavebnej činnosti), nemohlo dôjsť k jej statickému narušeniu. Až po ustálení

skutkového záveru, či hradné schody boli alebo neboli správne staticky podložené tak, že

stavebnou činnosť na susedných pozemkoch vykonanou lege artis k ich poškodeniu dôjsť

nemohlo, mali súdy posúdiť aplikáciu ustanovenia a na

skutkový stav, t. j. v prípade zápornej odpovede vyvodiť zodpovednosť odporcu za škodu a

za bezdôvodné obohatenie (náklady vynaložené na opravu schodov), v prípade kladnej

odpovede návrh zamietnuť. Ak konajúce súdy nevyhodnotili podstatný skutkový záver, ktorý

bol medzi stranami sporný a ktorý bol pre rozhodnutie veci zásadný, zaťažili konanie

vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie veci. Mimoriadny dovolateľ namietal

aj to, že konanie na odvolacom súde je zaťažené procesnou vadou podľa

z dôvodu, že odvolací súd odmietol vykonať navrhovateľom navrhnutý dôkaz, svojím

významom zásadný pre správne skutkové zistenia, a na odmietnutie vykonania dôkazu v

odvolacom konaní neboli splnené zákonné dôvody. Navrhovateľ až v priebehu odvolacieho

konania získal projektovú dokumentáciu stavby hradné schody (technická správa

-architektúra Hradný vrch z roku 1985). Tento dôkaz navrhovateľ v priebehu

prvostupňového konania predložiť alebo navrhnúť nemohol, nakoľko odporca vo svojich

vyjadreniach na pojednávaní existenciu takejto listiny poprel. Prípustnosť takého dôkazu v

odvolacom konaní je preto v zmysle daná. Význam uvedeného dôkazu je

značný, nakoľko v projektovej dokumentácii sa nachádza informácia o spôsobe

plánovaného podloženia stavby hradné schody, ktorá nekorešponduje s výsledkami

znaleckého dokazovania o skutočnom podložení stavby (číslo listu 284 - technická správa

odkazuje na geologický posudok a upozorňuje na nutnosť založenia stavby do skalnatého

podlažia).“

b) Následne najvyšší súd oboznámil stanoviská účastníkov konania k mimoriadnemu

dovolaniu: „Navrhovateľ sa v celom rozsahu stotožnil a argumentáciou mimoriadneho

dovolateľa.

Odporca (t. j. sťažovateľ, pozn.) vo svojom vyjadrení navrhol mimoriadne dovolanie

generálneho prokurátora podľa v spojení s ako

nedôvodné zamietnuť a priznať mu náhradu trov dovolacieho konania. Bol toho názoru, že

nie sú dané dôvody na podanie mimoriadneho dovolania, nakoľko ako prvostupňový, tak aj

odvolací súd rozhodli v danej veci v súlade so zákonom. Poukazoval na to, že žalobca

netvrdil, že hradné schody boli nesprávne vystavané bez ohľadu na to, či mali slúžiť ako

oporný múr celého hradného kopca, ale práve naopak, že navrhovateľ v priebehu sporu

tvrdil, že hradné schody mali byť postavené ako oporný múr celého hradného kopca a ako

oporný múr neboli správne vystavané. V konaní neboli predložené také listinné dôkazy,

resp. vo svedeckých výpovediach neboli uvedené také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali

záver, že stavba hradných schodov nemajúca charakter oporného múru hradného svahu,

nemala správne statické podloženie, resp. že by nebola správne udržiavaná. Na stavbu

hradné schody bolo riadne vydané kolaudačné rozhodnutie a odporca neporušil žiadnu

povinnosť ako základ hmotnoprávnej podmienky pre priznanie náhrady škody. Bol toho

názor, že v konaní nedošlo ani k vade konania uvedenej v ustanovení

Nebolo totiž vôbec preukázané, kedy boli navrhovateľovi predmetné technické správy, ktoré

chcel použiť ako dôkaz v odvolacom konaní, doručené a tieto boli predložené len

vo fotokópii. Tieto existovali už od roku 1985 a aplikácia ustanovenia § 205a ods. 1 písm. d/

preto neprichádzala do úvahy. Okrem toho ani obsah uvedených listín nemohol mať

vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.

Vedľajší účastník na strane navrhovateľa sa k mimoriadnemu dovolaniu

generálneho prokurátora nevyjadril.“

c) Najvyšší súd svoje skutkové zistenia a právne názory odôvodnil takto: «Najvyšší

súd... na základe mimoriadneho dovolania podaného včas generálnym prokurátorom

( ) na podnet účastníka konania, preskúmal vec bez nariadenia dovolacieho

pojednávania ( a ) a dospel k záveru, že

napadnuté rozhodnutia treba zrušiť.

Podľa mimoriadnym dovolaním možno napadnúť právoplatné

rozhodnutie súdu za podmienok uvedených v , ak a/ v konaní došlo k vadám

uvedeným v § 237, b/ konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci, c/ rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

Na výskyt procesných vád konania vymenovaných v a tiež tzv. iných

procesných vád konania majúcich za následok nesprávne rozhodnutie vo veci prihliada

najvyšší súd nielen v konaní o dovolaní (viď ), ale aj v konaní

o mimoriadnom dovolaní (viď v spojení s ) bez

zreteľa na to, či boli alebo neboli v tomto mimoriadnom opravnom prostriedku uplatnené.

Vzhľadom na túto zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie

odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom niektorou z procesných vád

uvedených v , zaoberal sa dovolací súd predovšetkým otázkou, či konanie v

tejto veci nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v až g/ (t. j.

či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci súdu, nedostatku spôsobilosti

účastníka byť účastníkom konania, nedostatku riadneho zastúpenia procesne nespôsobilého

účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad

nedostatku návrhu na začatie konania tam, kde konanie sa mohlo začať len na takýto návrh,

prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, alebo prípad rozhodovania

vylúčeným sudcom či súdom nesprávne obsadeným). Osobitne sa pritom sústredil na

námietku mimoriadneho dovolateľa spočívajúcu v tom, že navrhovateľovi bola postupom

súdu odňatá možnosť konať tým, že tento nevykonal dôkaz, ktorý bol ním navrhnutý až v

odvolacom konaní.

Odňatím možnosti konať sa v zmysle ustanovenia f/ sa rozumie taký

závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho

procesných práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho

práv a právom chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu na

zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

O vadu, ktorá je z hľadiska významná, ide najmä vtedy, ak súd

v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne s ďalšími všeobecne záväznými

právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva,

ktoré mu právnym poriadok priznáva.

Z ustanovenia vyplýva, že skutočnosti alebo dôkazy, ktoré

neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa, sú pri odvolaní proti rozsudku alebo

uzneseniu vo veci samej odvolacím dôvodom len vtedy, ak ich účastník konania bez svojej

viny nemohol označiť alebo predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Najvyšší súd Slovenskej republiky po preskúmaní uvedenej námietky mimoriadneho

dovolateľa dospel k záveru, že tento dôvodne namieta odňatie možnosti navrhovateľovi

konať pred odvolacím súdom v súvislosti s nevykonaním vykonania nových dôkazov

v odvolacom konaní v zmysle

Odvolací súd pri svojom rozhodovaní vychádzal z právneho názoru, že listinné

dôkazy založené navrhovateľom k odvolaniu (technická správa - architektúra Hradný vrch

z roku 1985), nie sú dôkazmi v zmysle , keď tieto dôkazy

objektívne existujú od roku 1985 a právny zástupca navrhovateľa žiadnym hodnoverným

spôsobom nepreukázal, že ich nemohol predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pre posúdenie dôvodnosti uplatnenia skutočností

alebo dôkazov, ktoré neboli uplatnené pred súdom prvého stupňa v prejednávanej veci je

právne irelevantné, či tieto dôkazy objektívne existovali od roku 1985 alebo vznikli neskôr.

Podstatná je skutočnosť, či ich účastník konania bez svojej viny nemohol označiť alebo

predložiť do rozhodnutia súdu prvého stupňa, s ktorou sa odvolací súd (ktorý rozhodoval

bez nariadenia pojednávania) vysporiada] len tak, že právny zástupca navrhovateľa

žiadnym hodnoverným spôsobom nepreukázal, že ich nemohol predložiť do rozhodnutia

súdu prvého stupňa. Odvolací súd nechal bez povšimnutia a ani nereagoval na tvrdenia

navrhovateľa, ktorý poukazoval na postoj odporcu v konaní, ktorý existenciu takýchto

listinných dôkazov popieral a nezaoberal sa ani časom a spôsobom, akým sa tieto dostali

do dispozičnej sféry navrhovateľa, hoci tento okolnosti ich nadobudnutia podrobne opísal.

Bez zistenia a následného vyhodnotenia týchto podstatných skutkových okolností nie je totiž

možné právne posúdiť, či navrhovateľ tieto dôkazy nemohol označiť alebo predložiť bez

svojej viny do rozhodnutia súdu prvého stupňa.

Dôvodná je preto námietka mimoriadneho dovolateľa, že postupom odvolacieho

súdu bola navrhovateľovi odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

Inou vadou konania, na ktorú musí dovolací súd prihliadnuť aj vtedy, ak na ňu

dovolanie nepoukazuje, je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných

v nezakladá zmätočnosť rozhodnutia. Jej základom je porušenie iných

procesných ustanovení upravujúcich postup súdu v občianskom súdnom konaní. Medzi také

vady patrí skutočnosť, že rozhodnutie súdu vychádza z neúplného alebo nesprávne zisteného

skutkového stavu veci z dôvodu, že súd pri vykonávaní dokazovania nepostupoval v súlade

s príslušnými procesnými ustanoveniami. Za vadu konania, ktorá mohla mať za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci, je potrebné považovať prípad, kedy zistenie skutkového

stavu veci je v rozpore s vetou treťou ; ak súdom neboli vôbec zisťované

rozhodné (právne relevantné) skutočnosti potrebné pre správne posúdenie veci a to

i v prípade, ak ich účastníci nenamietali (netvrdili), avšak súd bol povinný sa nimi zaoberať

z úradnej povinnosti (ex officio). K výskytu tzv. inej vady konania v prejednávanej veci

došlo.

Z ustanovenia vyplýva, že súd vykonáva dokazovanie na

pojednávaní, ak neboli splnené podmienky na vydanie rozhodnutia bez ústneho

pojednávania.

Podľa účastníci majú právo vyjadriť sa k návrhom na dôkazy

a k všetkým dôkazom, ktoré sa vykonali.

Právo účastníkov vyjadriť sa k vykonanému dokazovaniu sa v konaní realizuje tak, že

predseda senátu spravidla bezprostredne po vykonaní každého dôkazu umožní účastníkovi,

aby sa k nemu vyjadril a aby uviedol všetko, čo pri hodnotení vykonaného dôkazu považuje

za významné. Procesnú možnosť účastníka vyjadriť sa k vykonanému dôkazu (napríklad

z hľadiska vierohodnosti svedka a jeho vzťahu k prejednávanej veci, pravosti a správnosti

listiny, osoby a odbornej spôsobilosti znalca, vecnej správnosti postupu súdu pri

vykonávaní ohliadky a pod.) musí súd vytvoriť účastníkovi už v rámci dokazovania (t.j. pred

jeho skončením).

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje aj na to, že konanie o mimoriadnom

dovolaní (rovnako ako konanie o dovolaní) má prieskumnú povahu. Najvyšší súd v konaní

o tomto mimoriadnom opravnom prostriedku dokazovanie nevykonáva (viď § 243a ods. 2

veta druhá a ). O tom, ako v určitej veci prebiehalo konanie, si

môže urobiť obraz len zo spisu; konkrétne o priebehu pojednávania môže usudzovať

zo zápisnice o pojednávaní ( ).

Z obsahu zápisníc o pojednávaní pred súdom prvého stupňa zo dňa 5. februára 2007

(č. l. 182 spisu), zo dňa 30. apríla 2007 (č. l. 210 spisu) a zo dňa 13. júna 2007 (č. l. 240

spisu) nevyplýva, že by súd na pojednávaní okrem prednesov právnych zástupcov

účastníkov konania a vykonaní dôkazu výsluchom svedkov Ing. E. T., Ing. P. T. a Ing. D. M.

vykonal vo veci ďalšie dokazovanie v súlade s ustanovením , hoci v

odôvodnení písomného vyhotovenia svojho rozhodnutia uvádza viacero listinných dôkazov,

z ktorých pri vyhodnotení skutkového a následne aj právneho stavu vychádzal.

Najvyšší súd Slovenskej republiky poukazuje na to, že vykonávanie dôkazov na

pojednávaní, je vyjadrením zásady priamosti občianskeho súdneho procesu, keď výnimky

sú možné len za splnenia zákonných predpokladom pre vydanie rozhodnutia bez ústneho

pojednávania.

V prípade, ak nebol v konaní vykonaný dôkaz listinou zákonom upraveným spôsobom

( ) , ide o tzv. inú vadu konania v zmysle

Povinnosť vykonať dôkaz v súlade s procesným predpisom nenahrádza ani ustanovenie

Na tejto skutočnosti nemení nič ani prípadne splnenie si povinnosti,

vyplývajúcej pre súd z ustanovenia z dôvodu, že nie je možné na

začiatku nového pojednávania oznámiť obsah vykonaných dôkazov, keď tieto neboli

zákonom predpísaným spôsobom vykonané. Z uvedeného vyplýva, že súd prvého stupňa

zaťažil konanie vadou uvedenou v ustanovení , ktorú vadu

neodstránil ani odvolací súd, ktorý vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 214

ods. 2 ).

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa stotožnil aj s námietkami mimoriadneho

dovolateľa o výskyte ďalšej tzv. inej vady, ktorá mala za následok nesprávne právne

rozhodnutie vo veci v zmysle Za podstatnú skutkovú okolnosť

pre posúdenie zodpovednostných vzťahov medzi účastníkmi konania aj dovolací súd

považoval to, či stavba (hradné schody) mala alebo nemala technicky správne statické

podloženie, a to správne statické podloženie bez ohľadu na to, či stavba mala alebo nemala

slúžiť ako oporný múr celého hradného kopca. Zo skutkových záverov súdu prvého stupňa

vyplýva, že k porušeniu hradných schodov došlo stavebnou činnosťou navrhovateľa, avšak

nebol učinený žiadny skutkový záver súdov o tom, že by navrhovateľ staval v rozpore so

stavebným povolením, v rozpore s právnymi predpismi, inak ako lege artis, alebo, že by

stavebné povolenie bolo vydané po technickej stránke nesprávne. Preto mimoriadny

dovolateľ dôvodne namietal, že pri uvedených skutkových záveroch mal súd vyhodnotiť, či

stavba hradné schody bola alebo nebola správne staticky podložená (navrhovateľ tvrdil, že

nebola, odporca tvrdil, že bola), pretože ak hradné schody boli správne staticky podložené,

potom navrhovateľ, hoci žiadnu právnu povinnosť pri stavebnej činnosti neporušil, má

objektívnu zodpovednosť podľa . Ak hradné schody neboli

správne staticky podložené, potom je navrhovateľ deliberovaný z objektívnej zodpovednosti

za škodu spôsobenú stavebnou činnosťou. V prípade, že hradné schody neboli správne

staticky podložené (a v spôsobilom stave udržiavané), potom odporca zodpovedá

navrhovateľovi za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti (§ 420 Občianskeho

zákonníka). Odporca je zároveň povinný uhradiť navrhovateľovi náklady, ktoré navrhovateľ

vynaložil na opravu hradného múra, ktorá oprava bola vykonaná so súhlasom odporcu

(súhlas daný primátorom J. M.). Dôvodná je aj námietka, že sporné skutkové tvrdenie (či

hradné schody boli alebo neboli správne staticky podložené) konajúce súdy žiadnym

spôsobom v odôvodnení rozsudkov nevyhodnotili. V odôvodnení rozsudku súdu prvého

stupňa sa síce stručne spomína, že navrhovateľ nepreukázal, že odporca porušil pri

výstavbe hradných schodov svoju povinnosť, avšak v tom zmysle, že hradné schody

nepodložil tak, aby slúžili „na podporu hradného masívu“. Správne mali však konajúce

súdy prijať jednoznačne formulovaný skutkový záver, či stavba hradné schody bola staticky

podložená tak, že stavebnou činnosťou v jej okolí, vykonanou lege artis (bez porušenia

právnej povinnosti pri stavebnej činnosti), nemohlo dôjsť k jej statickému narušeniu. Až po

ustálení skutkového záveru, či hradné schody boli alebo neboli správne staticky podložené

tak, že stavebnou činnosťou na susedných pozemkoch vykonanou lege artis k ich poškodeniu

dôjsť nemohlo, mali súdy posúdiť aplikáciu ustanovenia § 420, § 420a a § 451 Občianskeho

zákonníka na skutkový stav, t. j. v prípade zápornej odpovede vyvodiť zodpovednosť

odporcu za škodu a za bezdôvodné obohatenie (náklady vynaložené na opravu schodov), v

prípade kladnej odpovede návrh zamietnuť.

Z uvedených dôvodov vyplýva, že generálny prokurátor Slovenskej republiky

dôvodne podal mimoriadne dovolanie podľa v spojení s písm.

a/, b/ , keďže to vyžadovala ochrana práv a zákonom chránených záujmov účastníka

konania a túto ochranu nebolo možné dosiahnuť inými právnymi prostriedkami.

Preto Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia

a v spojení s 243i ods. 2 napadnuté rozhodnutie odvolacieho

súdu, ako aj rozhodnutie súdu prvého stupňa, zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na

ďalšie konanie.»

16. Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , ako aj práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru nie je povinnosť súdu akceptovať dôvody prípustnosti (resp. neprípustnosti)

opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom (v danom prípade vo vyjadrení

k mimoriadnemu dovolaniu), v dôsledku čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno

bez ďalšieho považovať za porušenie označeného základného práva. V inom prípade by

totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti

podaného dovolania vôbec boli naplnené. Takýto postup a rozhodnutie dovolacieho súdu

výslovne umožňuje, preto použitý spôsob v konkrétnom prípade

nemohol znamenať odoprenie prístupu sťažovateľa k súdnej ochrane v konaní

o mimoriadnych opravných prostriedkoch.

17. Jadrom sťažovateľovej argumentácie je celkom zjavný nesúhlas so skutočnosťou,

že generálny prokurátor našiel v postupe a rozhodnutiach všeobecných súdov

(prvostupňového a odvolacieho) dôvody na podanie mimoriadneho dovolania a že najvyšší

súd dospel k záveru o dôvodnosti tohto opravného prostriedku. Súčasťou práva na

spravodlivý proces však nie je právo sťažovateľa na konkrétny výsledok konania orgánov

aplikácie práva a bez označenia presvedčivých argumentov o zjavne svojvoľnom výklade

alebo aplikácii procesných či hmotnoprávnych noriem zo strany najvyššieho súdu jeho

sťažnosti zjavne chýba ústavná opodstatnenosť.

18. Právne relevantné námietky, ktorých prípadná opodstatnenosť by mohla založiť

preskúmavaciu pôsobnosť ústavného súdu, koncentruje sťažovateľ do tézy o nedôvodnosti

mimoriadneho dovolania a neexistencii právne relevantnej vady konania [pozri body 15 b)

v nadväznosti na body 3 a 4]; pričom sťažovateľ neuvádza také významné, právne

a skutkovo relevantné okolnosti, ktorými by sa najvyšší súd opomenul zaoberať.

19. Ústavný súd vychádzajúc z odôvodnenia namietaného uznesenia konštatuje, že

najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí dostatočne podrobne rozoberá dôvody, na základe

ktorých dospel k záveru o potrebe kasácie prvostupňového, ako aj odvolacieho rozhodnutia

napadnutých generálnym prokurátorom, a ku každému z týchto dôvodov uvádza príslušný

zákonný základ. Skutočnosť, že sťažovateľ má na dané okolnosti iný názor, nijako

neindikuje porušenie jeho práva na súdnu ochranu, resp. práva na spravodlivý proces.

20. Podľa názoru ústavného súdu skutočnosť, že sťažovateľ sa nestotožňuje

s právnym názorom najvyššieho súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti

alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť

právny názor všeobecných súdov svojím vlastným. O svojvôli pri výklade a aplikácii

zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa

tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel

a význam. Podľa názoru ústavného súdu rozsudok najvyššieho súdu takýmto nie je.

21. Keďže ústavný súd nezistil príčinnú súvislosť medzi postupom najvyššieho súdu

a sťažovateľom namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu, resp. práva na

spravodlivý proces, sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

22. Ústavný súd považuje v tejto veci za nie bezvýznamné, že napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu nie je rozhodnutím v merite veci, ktoré by túto definitívne uzatvorilo aj

z hľadiska dokazovania, aj z hľadiska výkladu relevantnej hmotnoprávnej úpravy, ale je

uznesením, v dôsledku ktorého sa vec vracia na konanie prvostupňovému súdu. Všetky

argumenty, ktorými sťažovateľ podporuje svoj nárok, bude môcť v plnom rozsahu uplatniť

v konaní, v ktorom sa o jeho nároku meritórne rozhodne. Na základe uvedeného,

rešpektujúc princíp subsidiarity zakotvený v , ústavný súd môže konať

o porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa

sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich

práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to

poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá

automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany

toho základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže

domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne

iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,

musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie

(napr. m. m. , , , , ,

). Na základe uvedeného v danej veci (po jej zrušení dovolacím súdom a vrátení

okresnému súdu na ďalšie konanie) nie je navyše daná ani právomoc ústavného súdu

na prerokovanie veci podľa .

23. Vzhľadom na to, že sťažovateľova sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný

súd sa už jeho ďalšími návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. novembra 2011