Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
III. ÚS 19/2012
PDF · 191.37 KB
No categories available
III. ÚS 19/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. S., H., zastúpeného A., s. r. o., T., konajúcou
prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., vo veci namietaného porušenia jeho
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
2 Sžf/52/2010 z 21. septembra 2011 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 2. decembra
2011 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho
základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej
len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy, čl. 47 ods. 2 a
čl. 48 ods. 2 ústavy rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) sp. zn. 2 Sžf/52/2010 z 21. septembra 2011 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“
alebo „predmetné rozhodnutie“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Daňový úrad N. vydal Dodatočný platobný
výmer číslo: 643/230/8665/10/Sko zo dňa 11. 03. 2010, ktorým bol vyrubený sťažovateľovi
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007 v sume 7 081,22 €.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol nadriadený orgán
a to Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím číslo:1/226/8480-72685/2010/994159-r zo dňa 17.
6. 2010, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Proti tomuto
rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu v správnom súdnictve o ktorej rozhodol Krajský súd v
Trenčíne rozsudkom sp. zn. 11S/74/2010-33 zo dňa 13.10.2010, ktorým žalobu zamietol.
Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR
rozsudkom sp.zn.2 Sžf/52/2010 zo dňa 21. 9. 2011 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového
súdu...“.
Z odôvodnenia rozsudku NS SR sp.zn.2 Sžf/52/2010 zo dňa 21. 9. 2011 vyplýva, že
tento sa stotožnil so závermi krajského súdu v tom, že „žalobca nepredložil jediný dôkaz,
ktorý by preukazoval skutočné prevzatie profilov montovaných u spoločností C. s. r. o. od
spoločnosti J. s. r. o.
Naopak, podľa odvolacieho súdu boli tvrdenia sťažovateľa spochybnené viacerými
skutočnosťami, ktoré v priebehu daňového konania vyšli najavo (napr. fiktívna adresa sídla
spol. J. s. r. o. kde sa mali uzatvárať obchody medzi synom sťažovateľa a konateľom J. s. r.
o., absolútna nevedomosť sťažovateľa o predmetných obchodoch, neexistujúca účtovná
evidencia spol. J. s. r. o., nepodanie daňových priznaní k DPH) a ktoré sa mu nepodarilo
žiadnymi dôkazmi vyvrátiť...
Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ten istý tovar, ktorý mu dodala spol. J. s. r. o. dodal
ďalšiemu odberateľovi spol. C. s. r. o., a práve táto dodávka potvrdzuje uskutočnenie
odberu tohto tovaru od spol. J. s. r. o., odvolací súd poukázal na to, že takémuto tvrdeniu
chýba vnútorná logika a skutková súvislosť.“
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Sťažovateľ považuje vyššie uvedené požiadavky
vznesené v priebehu daňovej kontroly za šikanózne a odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch
stupňov za nedostatočné, nepresvedčivé a pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
Sťažovateľ vykonal všetko čo reálne mohol a čo bolo rozumné od neho požadovať na
preukázanie svojich tvrdení a uskutočniteľných plnení s cieľom odstrániť vyššie uvedené
pochybnosti. Nie je pravdou, že sťažovateľ nepredložil žiadny dôkaz na preukázanie
skutočného prevzatia profilov montovaných u spoločnosti C. s. r. o. od spoločnosti J. s. r. o.
Sťažovateľ toto preukázal listinnými dôkazmi, svedeckými výpoveďami syna sťažovateľa a
vtedajšieho konateľa spol. J. s. r. o. a túto skutočnosť potvrdzuje aj samotné dodanie týchto
profilov sťažovateľom odberateľovi C. s. r. o., ktoré sťažovateľovi dodala spol. J. s. r. o.
Sťažovateľ namieta závery odvolacieho súdu v tom smere, že tomuto tvrdeniu chýba
vnútorná logika a skutková súvislosť. Práve naopak, profily, ktoré sťažovateľ dodal
odberateľovi C. s. r. o., pričom ich dodanie je nesporné, tieto reálne existujú (čo
nerozporuje ani správca dane a ich existenciu sťažovateľ doložil správcovi dane rozsiahlou
fotodokumentáciou) a logicky ich preto musel sťažovateľ aj fyzicky nadobudnúť, aby ich
mohol následne dodať odberateľovi C. s. r. o. Listinnými účtovnými dokladmi a svedeckými
výpoveďami bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že tieto profily dodala sťažovateľovi
spol. J. s. r. o.
Skutočnosti uvádzané odvolacím súdom v odôvodnení rozhodnutia, ktoré si osvojil od
súdu prvého stupňa a správcu dane, nemôžu byť dôvodom na neuznanie týchto dodávok a
zvýšenie daňovej povinnosti na úkor sťažovateľa. Spol. J. s. r. o, nemala žiadne fiktívne
sídlo ako to uviedol odvolací súd (virtuálne sídlo neznamená fiktívne a toto dnes ponúkajú
mnohé spoločnosti, keďže to znižuje náklady na prevádzku kancelárie a stačí letmý pohľad
na ponuku zriadenia virtuálnych sídiel na internete a zistíme, že je to čoraz častejšie
využívaným spôsobom zriadenia sídla a kancelárie pre mnohé spoločnosti), rovnako tak
dôvodom nie je skutočnosť, že o týchto dodávkach nemal priamu vedomosť sťažovateľ,
keďže tento v minulosti a tak je tomu doposiaľ poveril svojho syna na zabezpečovanie
celého chodu jeho živnosti vrátane nákupov materiálu a samotný sťažovateľ sa venuje iba
fyzickej montáži zariadení odberateľovi C. s. r. o. Skutočnosť, že sa správcovi nepodarilo
zabezpečiť od spol. J. s. r. o. jej účtovnú evidenciu a že táto spoločnosť nepodal daňové
priznanie za DPH nie je možné v žiadnom prípade pričítať na vrub sťažovateľa a z toho
dôvodu mu nepriznať nárok na odpočet DPH z uskutočnených plnení. Sťažovateľ nemôže
niesť zodpovednosť za plnenie si zákonných povinností iného podnikateľského subjektu od
ktorého len odobral tovar. Takýto postup bezdôvodne poškodzuje sťažovateľa, porušuje
jeho právo vlastniť majetok a je v rozpore s právom sťažovateľa na súdnu a inú právnu
ochranu.
Podľa ust. § 46 zákona o správnom konaní rozhodnutie musí vychádzať zo
spoľahlivo zisteného skutkového stavu, čo však v tomto prípade splnené rozhodne nebolo.
Správca dane sa pri vydaní rozhodnutí dôsledne neriadil ust. § 2 ods. 1 až 3, § 15 ods. 1 a §
29 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. Podľa ust. § 2 ods.3 zák. č.511/1992 Zb. má správca dane
povinnosť prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.“.
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom,
„v ktorom vysloví, že bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok
vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 Ústavy SR a právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu
vyplývajúce z čl. 46 ods. 1, 2 a čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a to rozsudkom
Najvyššieho súdu SR spis. zn. 2 Sžf/52/2010 zo dňa 21. 9. 2011 a aby toto rozhodnutie
zrušil“.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá
právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti
alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene
môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný
súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného
práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej
súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne
neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej
ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia
IV. ÚS 166/04, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 168/05).
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať
všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach
a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného
súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou
alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná
princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje
len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky
výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou
úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je
ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného
súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne
závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len
vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z
ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok
porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím
orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto
rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené
preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy podľa
stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v
súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní
(II. ÚS 122/05), čo principiálne platí aj v prípade základného práva podľa čl. 46 ods. 2
ústavy uplatňovaného v podstate ako lex specialis vo veciach, o ktorých rozhodol orgán
verejnej správy (obdobne napr. III. ÚS 401/09).
Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy
a svojho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy rozsudkom
najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf/52/2010 z 21. septembra 2011. Jeho podstatná argumentácia
sa koncentrovala k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a k jeho
nesúhlasu s vytýkanými pochybeniami a nedostatkami v skutkových a právnych zisteniach
orgánov daňovej správy (Daňový úrad N. a Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky),
ktoré nereflektovali ani všeobecné súdy svojou prieskumnou činnosťou v správnom
súdnictve, v ostatnom najvyšší súd svojím rozsudkom.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh pri predbežnom prerokovaní nezistil
žiadne signály, ktoré by ho mohli pri predbežnom prerokovaní sťažnosti viesť k záveru
o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu.
Najvyšší súd vychádzal pri svojom rozhodovaní jednak z odôvodnenia rozhodnutia
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 74/2010 z 13. októbra
2010, ktorý zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia daňových orgánov
(s. 1 až 3), z námietok sťažovateľa uvedených v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu a
vyjadrenia žalovaného k odvolaniu. V podstatnom na s. 4 až 6 uviedol, že preskúmal
napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, citoval príslušné ustanovenia
právnych predpisov vzťahujúcich sa danú vec („zákon o dani z pridanej hodnoty a zákon
o správe daní“), a napokon sa sústredil najmä na podstatné námietky sťažovateľa, ktoré sa
týkali jeho nesúhlasu so závermi krajského súdu „o tom, že žalobca nepreukázal dodanie
tovaru, nakoľko podľa jeho názoru následné dodanie toho istého tovaru žalobcom
odberateľovi - spol. C. spol. s r.o. potvrdzuje, že tento tovar žalobca odobral od spol. J., s.
r. o... správca dane nevyužil dostatočne svoje oprávnenia podľa zákona o správe daní, keď
si nepreveril, či účtovné doklady o zdaniteľných plneniach boli alebo nebolí zaúčtované u
dodávateľa žalobcu, spol. J., s. r. o., neuložil mu pokutu podľa § 35 ods. 15 zákona o správe
daní ani nezačal u neho výkon daňovej kontroly a nepodal naňho trestné oznámenie... o
neaplikovateľnosti rozsudkov SD EU...“.
K týmto námietkam najvyšší súd uviedol: „Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ten istý
tovar, ktorý mu dodala spol. J., s. r. o. dodal ďalšiemu odberateľovi spol. C. s r.o, a práve
táto dodávka má potvrdiť uskutočnenie odberu tohto tovaru od spoločnosti J., spol. s r.o.,
odvolací súd poukazuje na to, že takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková
súvislosť. Krajský súd, žalovaný a napokon ani správca dane nespochybňovali, že žalobca
uskutočnil dodávku a montáž profilov spol. C. s r.o.. Táto skutočnosť však sama o sebe
nepreukazuje, že žalobcovi tieto profily dodala práve spol. J., s. r. o., že tejto spoločnosti
ako platiteľovi zaplatil žalobca DPH z ceny uvedeného tovaru a že mu na základe toho
vzniklo právo odpočítať si DPH.
Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si
žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu
naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní
opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových
dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje
materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa
žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové
zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s. r.
o..
Odvolací súd sa stotožnil so závermi krajského súdu, že žalobca nepredložil jediný
dôkaz, ktorý by preukazoval skutočné prevzatie profilov montovaných u spoločnosti C. s r.o.
od spoločnosti J., s. r. o..
Naopak, jeho tvrdenia boli spochybnené viacerými skutočnosťami, ktoré v priebehu
daňového konania vyšli najavo (napr. fiktívna adresa sídla spol. J., s. r. o., kde sa mali
uzatvárať obchody medzi P. S. ml. a konateľom spol. J., s. r. o., absolútna nevedomosť
žalobcu o predmetných obchodoch, neexistujúca účtovná evidencia spol. J., s. r. o.,
nepodanie daňových priznaní k DPH), a ktoré sa mu nepodarilo žiadnymi dôkazmi vyvrátiť.
Pokiaľ žalobca namietal aplikáciu rozsudkov SD EU spis. zn. C-354/03 a C-484/03 z
12. januára 2006 a spis. zn. C439/04, C-440/04 zo 6. júla 2006, odvolací súd poukazuje na
to, že skutkový stav v týchto rozsudkoch sa líšil od prejednávanej veci predovšetkým tým, že
išlo o obchodné vzťahy medzi podnikateľmi so sídlom v rôznych členských štátoch EU.
Avšak aj napriek tejto skutočnosti, tvrdenie žalobcu, že z uvedených rozsudkov
vyplýva záver SD EU, že nie je možné pričítať na ťarchu daňového subjektu, že si jeho
obchodný partner (dodávateľ alebo odberateľ) neplní svoje daňové povinnosti, alebo sa
dopustí podvodu na DPH, nie je podložené, nakoľko takéto konštatovanie sa v predmetných
rozsudkoch nenachádza.
Z rozsudku z 12. januára 2006, spojené veci C-354/03, C-355/03 a C-484/03,
ktorého kópiu žalobca priložil k odvolaniu vyplýva, že právo platiteľa dane, ktorý
uskutočňuje zdaniteľné plnenia, na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, nemôže byť
ovplyvnené tým, že v reťazi dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré
predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ
vedel, alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Avšak, tento prípad sa
týka plnení, ktoré samé osebe nie sú poznačené podvodom.
V danom prípade jadrom problému je, že podvodom je poznačené priamo plnenie,
ktoré malo byť uskutočnené pre žalobcu, t. j. nie plnenie, ktoré tomuto plneniu
predchádzalo v reťazi dodávok. A preto okrem vyššie uvedeného aj z tohto dôvodu nie je
možné použiť tieto rozsudky na daný prípad...
Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru
odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu.
Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych
orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavanými rozhodnutiami žalovaného
správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho
názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.
Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského
súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil
skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.
Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie
krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli z veľkej časti totožné s
námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd
náležité vysporiadal.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu
nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok
Krajského súdu v Trenčíne ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.“.
Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf 52/2010 z 21. septembra 2011
obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom
ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené
a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných
právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že
sťažovateľ sa so závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie
záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Ústavný
súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu
ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho
konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07, I. ÚS
265/07) a všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom
účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok, preto sťažnosť v časti namietaného
porušenia základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom
najvyššieho súdu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej
neopodstatnenosti.
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že
v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu
zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti
s jeho rozsudkom sú zlučiteľné s označeným článkom ústavy.
Ústavný súd k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva vlastniť majetok
podľa čl. 20 ods. 1 ústavy pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr.
II. ÚS 78/05, IV. ÚS 301/07, III. ÚS 218/07, III. ÚS 70/08), ktorej súčasťou je aj právny
názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv
a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa čl. 20 ods. 1 ústavy,
ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné
princípy vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy (napr. II. ÚS 78/05, I. ÚS 177/08).
Ústavný súd je toho názoru, že niet ani žiadnej spojitosti medzi posudzovaným
rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto jeho sťažnosť odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Čo sa týka namietaného porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy, ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre nesplnenie zákonom
predpísaných náležitostí podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Podľa § 18 ods. 2 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona
č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších
predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne
prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti
advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný
vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie
konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené
predpoklady.
Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce
z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži
inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná
judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom
predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (IV. ÚS 409/04, IV. ÚS 168/05).
Vychádzajúc z obsahu podania a jeho príloh ústavný súd konštatuje, že v časti táto
sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľ je riadne zastúpený právnym zástupcom, nespĺňa
náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené
v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde. Aj keď sťažovateľ v zdôvodnení a petite svojej
sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, tieto
vecne a riadne bližšie neodôvodnil. Uvedené nedostatky v náležitostiach sťažnosti preto
odôvodňujú odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre
nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2012