Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 19/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. S., H., zastúpeného A., s. r. o., T., konajúcou

prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., vo veci namietaného porušenia jeho

základných práv podľa , , a

Slovenskej republiky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 21. septembra 2011 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola 2. decembra

2011 doručená sťažnosť P. S. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva vlastniť majetok podľa (ďalej

len „ústava“), na súdnu a inú právnu ochranu podľa a 2 , a

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) sp. zn. z 21. septembra 2011 (ďalej aj „rozsudok najvyššieho súdu“

alebo „predmetné rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Daňový úrad N. vydal Dodatočný platobný

výmer číslo: /Sko zo dňa 11. 03. 2010, ktorým bol vyrubený sťažovateľovi

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2007 v sume 7 081,22 €.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol nadriadený orgán

a to Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím číslo:1/226/8480-72685/2010/994159-r zo dňa 17.

6. 2010, ktorým potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Proti tomuto

rozhodnutiu podal sťažovateľ žalobu v správnom súdnictve o ktorej rozhodol Krajský súd v

Trenčíne rozsudkom sp. zn. -33 zo dňa 13.10.2010, ktorým žalobu zamietol.

Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR

rozsudkom sp.zn.2 Sžf/52/2010 zo dňa 21. 9. 2011 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového

súdu...“.

Z odôvodnenia rozsudku NS SR sp.zn.2 zo dňa 21. 9. 2011 vyplýva, že

tento sa stotožnil so závermi krajského súdu v tom, že „žalobca nepredložil jediný dôkaz,

ktorý by preukazoval skutočné prevzatie profilov montovaných u spoločností C. s. r. o. od

spoločnosti J. s. r. o.

Naopak, podľa odvolacieho súdu boli tvrdenia sťažovateľa spochybnené viacerými

skutočnosťami, ktoré v priebehu daňového konania vyšli najavo (napr. fiktívna adresa sídla

spol. J. s. r. o. kde sa mali uzatvárať obchody medzi synom sťažovateľa a konateľom J. s. r.

o., absolútna nevedomosť sťažovateľa o predmetných obchodoch, neexistujúca účtovná

evidencia spol. J. s. r. o., nepodanie daňových priznaní k DPH) a ktoré sa mu nepodarilo

žiadnymi dôkazmi vyvrátiť...

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ten istý tovar, ktorý mu dodala spol. J. s. r. o. dodal

ďalšiemu odberateľovi spol. C. s. r. o., a práve táto dodávka potvrdzuje uskutočnenie

odberu tohto tovaru od spol. J. s. r. o., odvolací súd poukázal na to, že takémuto tvrdeniu

chýba vnútorná logika a skutková súvislosť.“

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že „Sťažovateľ považuje vyššie uvedené požiadavky

vznesené v priebehu daňovej kontroly za šikanózne a odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch

stupňov za nedostatočné, nepresvedčivé a pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

Sťažovateľ vykonal všetko čo reálne mohol a čo bolo rozumné od neho požadovať na

preukázanie svojich tvrdení a uskutočniteľných plnení s cieľom odstrániť vyššie uvedené

pochybnosti. Nie je pravdou, že sťažovateľ nepredložil žiadny dôkaz na preukázanie

skutočného prevzatia profilov montovaných u spoločnosti C. s. r. o. od spoločnosti J. s. r. o.

Sťažovateľ toto preukázal listinnými dôkazmi, svedeckými výpoveďami syna sťažovateľa a

vtedajšieho konateľa spol. J. s. r. o. a túto skutočnosť potvrdzuje aj samotné dodanie týchto

profilov sťažovateľom odberateľovi C. s. r. o., ktoré sťažovateľovi dodala spol. J. s. r. o.

Sťažovateľ namieta závery odvolacieho súdu v tom smere, že tomuto tvrdeniu chýba

vnútorná logika a skutková súvislosť. Práve naopak, profily, ktoré sťažovateľ dodal

odberateľovi C. s. r. o., pričom ich dodanie je nesporné, tieto reálne existujú (čo

nerozporuje ani správca dane a ich existenciu sťažovateľ doložil správcovi dane rozsiahlou

fotodokumentáciou) a logicky ich preto musel sťažovateľ aj fyzicky nadobudnúť, aby ich

mohol následne dodať odberateľovi C. s. r. o. Listinnými účtovnými dokladmi a svedeckými

výpoveďami bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že tieto profily dodala sťažovateľovi

spol. J. s. r. o.

Skutočnosti uvádzané odvolacím súdom v odôvodnení rozhodnutia, ktoré si osvojil od

súdu prvého stupňa a správcu dane, nemôžu byť dôvodom na neuznanie týchto dodávok a

zvýšenie daňovej povinnosti na úkor sťažovateľa. Spol. J. s. r. o, nemala žiadne fiktívne

sídlo ako to uviedol odvolací súd (virtuálne sídlo neznamená fiktívne a toto dnes ponúkajú

mnohé spoločnosti, keďže to znižuje náklady na prevádzku kancelárie a stačí letmý pohľad

na ponuku zriadenia virtuálnych sídiel na internete a zistíme, že je to čoraz častejšie

využívaným spôsobom zriadenia sídla a kancelárie pre mnohé spoločnosti), rovnako tak

dôvodom nie je skutočnosť, že o týchto dodávkach nemal priamu vedomosť sťažovateľ,

keďže tento v minulosti a tak je tomu doposiaľ poveril svojho syna na zabezpečovanie

celého chodu jeho živnosti vrátane nákupov materiálu a samotný sťažovateľ sa venuje iba

fyzickej montáži zariadení odberateľovi C. s. r. o. Skutočnosť, že sa správcovi nepodarilo

zabezpečiť od spol. J. s. r. o. jej účtovnú evidenciu a že táto spoločnosť nepodal daňové

priznanie za DPH nie je možné v žiadnom prípade pričítať na vrub sťažovateľa a z toho

dôvodu mu nepriznať nárok na odpočet DPH z uskutočnených plnení. Sťažovateľ nemôže

niesť zodpovednosť za plnenie si zákonných povinností iného podnikateľského subjektu od

ktorého len odobral tovar. Takýto postup bezdôvodne poškodzuje sťažovateľa, porušuje

jeho právo vlastniť majetok a je v rozpore s právom sťažovateľa na súdnu a inú právnu

ochranu.

Podľa ust. § 46 zákona o správnom konaní rozhodnutie musí vychádzať zo

spoľahlivo zisteného skutkového stavu, čo však v tomto prípade splnené rozhodne nebolo.

Správca dane sa pri vydaní rozhodnutí dôsledne neriadil ust. § 2 ods. 1 až 3, § 15 ods. 1 a §

29 ods. 2 Podľa ust. má správca dane

povinnosť prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd rozhodol nálezom,

„v ktorom vysloví, že bolo porušené základné právo sťažovateľa vlastniť majetok

vyplývajúce z SR a právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu

vyplývajúce z , 2 a a SR a to rozsudkom

Najvyššieho súdu SR spis. zn. zo dňa 21. 9. 2011 a aby toto rozhodnutie

zrušil“.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

, , ).

Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná

princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje

len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky

výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to nie je

ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného

súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z

ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím

orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto

rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené

preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa podľa

stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd nemôže porušiť, ak koná vo veci v

súlade s procesno-právnymi predpismi upravujúcimi postupy v občianskoprávnom konaní

(), čo principiálne platí aj v prípade základného práva podľa čl. 46 ods. 2

uplatňovaného v podstate ako lex specialis vo veciach, o ktorých rozhodol orgán

verejnej správy (obdobne napr. ).

Sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv podľa a 2

a svojho základného práva vlastniť majetok podľa rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. z 21. septembra 2011. Jeho podstatná argumentácia

sa koncentrovala k námietke nedostatočne zisteného skutkového stavu veci a k jeho

nesúhlasu s vytýkanými pochybeniami a nedostatkami v skutkových a právnych zisteniach

orgánov daňovej správy (Daňový úrad N. a Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky),

ktoré nereflektovali ani všeobecné súdy svojou prieskumnou činnosťou v správnom

súdnictve, v ostatnom najvyšší súd svojím rozsudkom.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a jej príloh pri predbežnom prerokovaní nezistil

žiadne signály, ktoré by ho mohli pri predbežnom prerokovaní sťažnosti viesť k záveru

o porušení základného práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu.

Najvyšší súd vychádzal pri svojom rozhodovaní jednak z odôvodnenia rozhodnutia

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 13. októbra

2010, ktorý zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia daňových orgánov

(s. 1 až 3), z námietok sťažovateľa uvedených v odvolaní proti tomuto rozhodnutiu a

vyjadrenia žalovaného k odvolaniu. V podstatnom na s. 4 až 6 uviedol, že preskúmal

napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, citoval príslušné ustanovenia

právnych predpisov vzťahujúcich sa danú vec („zákon o dani z pridanej hodnoty a zákon

o správe daní“), a napokon sa sústredil najmä na podstatné námietky sťažovateľa, ktoré sa

týkali jeho nesúhlasu so závermi krajského súdu „o tom, že žalobca nepreukázal dodanie

tovaru, nakoľko podľa jeho názoru následné dodanie toho istého tovaru žalobcom

odberateľovi - spol. C. spol. s r.o. potvrdzuje, že tento tovar žalobca odobral od spol. J., s.

r. o... správca dane nevyužil dostatočne svoje oprávnenia podľa zákona o správe daní, keď

si nepreveril, či účtovné doklady o zdaniteľných plneniach boli alebo nebolí zaúčtované u

dodávateľa žalobcu, spol. J., s. r. o., neuložil mu pokutu podľa § 35 ods. 15 zákona o správe

daní ani nezačal u neho výkon daňovej kontroly a nepodal naňho trestné oznámenie... o

neaplikovateľnosti rozsudkov SD EU...“.

K týmto námietkam najvyšší súd uviedol: „Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ten istý

tovar, ktorý mu dodala spol. J., s. r. o. dodal ďalšiemu odberateľovi spol. C. s r.o, a práve

táto dodávka má potvrdiť uskutočnenie odberu tohto tovaru od spoločnosti J., spol. s r.o.,

odvolací súd poukazuje na to, že takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková

súvislosť. Krajský súd, žalovaný a napokon ani správca dane nespochybňovali, že žalobca

uskutočnil dodávku a montáž profilov spol. C. s r.o.. Táto skutočnosť však sama o sebe

nepreukazuje, že žalobcovi tieto profily dodala práve spol. J., s. r. o., že tejto spoločnosti

ako platiteľovi zaplatil žalobca DPH z ceny uvedeného tovaru a že mu na základe toho

vzniklo právo odpočítať si DPH.

Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si

žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu

naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní

opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových

dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje

materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa

žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové

zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spol. J., s. r.

o..

Odvolací súd sa stotožnil so závermi krajského súdu, že žalobca nepredložil jediný

dôkaz, ktorý by preukazoval skutočné prevzatie profilov montovaných u spoločnosti C. s r.o.

od spoločnosti J., s. r. o..

Naopak, jeho tvrdenia boli spochybnené viacerými skutočnosťami, ktoré v priebehu

daňového konania vyšli najavo (napr. fiktívna adresa sídla spol. J., s. r. o., kde sa mali

uzatvárať obchody medzi P. S. ml. a konateľom spol. J., s. r. o., absolútna nevedomosť

žalobcu o predmetných obchodoch, neexistujúca účtovná evidencia spol. J., s. r. o.,

nepodanie daňových priznaní k DPH), a ktoré sa mu nepodarilo žiadnymi dôkazmi vyvrátiť.

Pokiaľ žalobca namietal aplikáciu rozsudkov SD EU spis. zn. C-354/03 a C-484/03 z

12. januára 2006 a spis. zn. C439/04, C-440/04 zo 6. júla 2006, odvolací súd poukazuje na

to, že skutkový stav v týchto rozsudkoch sa líšil od prejednávanej veci predovšetkým tým, že

išlo o obchodné vzťahy medzi podnikateľmi so sídlom v rôznych členských štátoch EU.

Avšak aj napriek tejto skutočnosti, tvrdenie žalobcu, že z uvedených rozsudkov

vyplýva záver SD EU, že nie je možné pričítať na ťarchu daňového subjektu, že si jeho

obchodný partner (dodávateľ alebo odberateľ) neplní svoje daňové povinnosti, alebo sa

dopustí podvodu na DPH, nie je podložené, nakoľko takéto konštatovanie sa v predmetných

rozsudkoch nenachádza.

Z rozsudku z 12. januára 2006, spojené veci C-354/03, C-355/03 a C-484/03,

ktorého kópiu žalobca priložil k odvolaniu vyplýva, že právo platiteľa dane, ktorý

uskutočňuje zdaniteľné plnenia, na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, nemôže byť

ovplyvnené tým, že v reťazi dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré

predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ

vedel, alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Avšak, tento prípad sa

týka plnení, ktoré samé osebe nie sú poznačené podvodom.

V danom prípade jadrom problému je, že podvodom je poznačené priamo plnenie,

ktoré malo byť uskutočnené pre žalobcu, t. j. nie plnenie, ktoré tomuto plneniu

predchádzalo v reťazi dodávok. A preto okrem vyššie uvedeného aj z tohto dôvodu nie je

možné použiť tieto rozsudky na daný prípad...

Za týchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie žalovaného je i podľa názoru

odvolacieho súdu vydané na základe riadne a dostatočne zisteného skutočného stavu.

Preto ak krajský súd dospel k právnemu záveru totožnému so záverom správnych

orgánov oboch stupňov a rozhodol, že preskúmavanými rozhodnutiami žalovaného

správneho orgánu nedošlo k porušeniu zákona a chránených záujmov žalobcu, tento jeho

názor považoval aj odvolací súd, z dôvodov uvedených vyššie, za správny.

Po preskúmaní predloženého spisového materiálu a postupu a rozhodnutia krajského

súdu odvolací súd dospel k záveru, že krajský súd dostatočne podrobne a presne zistil

skutkový stav a vysporiadal sa so všetkými relevantnými námietkami žalobcu.

Skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňuje predmetné rozhodnutie

krajského súdu, neboli zistené v odvolacom konaní. Tieto boli z veľkej časti totožné s

námietkami, ktoré žalobca namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd

náležité vysporiadal.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky odvolaniu žalobcu

nevyhovel a s prihliadnutím na všetky individuálne okolnosti daného prípadu rozsudok

Krajského súdu v Trenčíne ako vecne správny podľa a potvrdil.“.

Predmetné rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. z 21. septembra 2011

obsahuje podľa názoru ústavného súdu dostatok skutkových a právnych záverov, pričom

ústavný súd nezistil, že by jeho výklad a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené

a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných

právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že

sťažovateľ sa so závermi najvyššieho súdu nestotožňuje, nepostačuje sama osebe na prijatie

záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti predmetného rozhodnutia. Ústavný

súd v nadväznosti na uvedené a s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu

ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho

konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne napr. , , I. ÚS

265/07) a všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom

účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok, preto sťažnosť v časti namietaného

porušenia základného práva sťažovateľa podľa a 2 rozsudkom

najvyššieho súdu odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 rozsudkom najvyššieho súdu, ústavný súd predovšetkým konštatuje, že

v danej veci nebola vylúčená právomoc všeobecných súdov. V právomoci ústavného súdu

zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu právomoci najvyššieho súdu v súvislosti

s jeho rozsudkom sú zlučiteľné s označeným článkom .

Ústavný súd k sťažovateľom namietanému porušeniu jeho práva vlastniť majetok

podľa pripomína svoju stabilizovanú judikatúru (napr.

, , , ), ktorej súčasťou je aj právny

názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv

a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo podľa ,

ak toto porušenie nevyplývalo z toho, že všeobecný súd súčasne porušil ústavnoprocesné

princípy vyplývajúce z až (napr. , ).

Ústavný súd je toho názoru, že niet ani žiadnej spojitosti medzi posudzovaným

rozsudkom najvyššieho súdu a namietaným porušením základného práva sťažovateľa

vlastniť majetok podľa . Ústavný súd preto jeho sťažnosť odmietol

podľa z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Čo sa týka namietaného porušenia základného práva podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 , ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol pre nesplnenie zákonom

predpísaných náležitostí podľa .

Podľa o advokácii a o zmene a doplnení zákona

č. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších

predpisov advokát je povinný pri výkone advokácie dôsledne využívať všetky právne

prostriedky, a takto chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Tieto povinnosti

advokáta vylučujú, aby ústavný súd nahradzoval úkony právnej služby, ktoré je povinný

vykonať advokát tak, aby také úkony boli objektívne spôsobilé vyvolať nielen začatie

konania, ale aj prijatie sťažnosti na ďalšie konanie, ak sú na to splnené zákonom ustanovené

predpoklady.

Ústavný súd pripomína, že nedostatky zákonom predpísaných náležitostí vyplývajúce

z podania sťažovateľa nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži

inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom a publikovaná

judikatúra, z ktorej jednoznačne vyplýva, ako ústavný súd posudzuje nedostatok zákonom

predpísaných náležitostí podaní účastníkov konania (, ).

Vychádzajúc z obsahu podania a jeho príloh ústavný súd konštatuje, že v časti táto

sťažnosť napriek tomu, že sťažovateľ je riadne zastúpený právnym zástupcom, nespĺňa

náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom ustanovené

v . Aj keď sťažovateľ v zdôvodnení a petite svojej

sťažnosti namieta porušenie základných práv podľa a , tieto

vecne a riadne bližšie neodôvodnil. Uvedené nedostatky v náležitostiach sťažnosti preto

odôvodňujú odmietnutie tejto časti sťažnosti podľa pre

nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2012