Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 504/2012
PDF · 233.57 KB
No categories available
IV. ÚS 504/2012
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012
predbežne prerokoval sťažnosť P. S., H., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. A. s.
r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., ktorou namieta
porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf 51/2010
z 8. decembra 2011, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
27. februára 2012 doručená sťažnosť P. S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného
Advokátskou kanceláriou JUDr. A. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a
advokáta JUDr. D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,
čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)
sp. zn. 8 Sžf 51/2010 z 8. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).
V sťažnosti sa okrem iného uvádza, že „Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom vydal
Dodatočný platobný výmer číslo: ... zo dňa 11. 03. 2010, ktorým bol vyrubený sťažovateľovi
rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2007 v sume 1 175,49 €.
Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol nadriadený orgán
a to Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím číslo: ... zo dňa 17. 6. 2010, ktorým potvrdil
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ
žalobu v správnom súdnictve o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne rozsudkom
sp. zn. 11 S/73/2010-32 zo dňa 6. 10. 2010, ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku
podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom
sp. zn. 8 Sžf/51/2010 zo dňa 8. 12. 2011 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu...“.
Podľa sťažovateľa z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf/51/2010
z 8. decembra 2011 vyplýva, že tento „sa stotožnil so závermi krajského súdu, že žalobca
v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli
dodané spoločnosťou M. s. r. o. ako dodávateľom. Podľa odvolacieho súdu boli tvrdenia
sťažovateľa spochybnené viacerými skutočnosťami, ktoré v priebehu daňového konania
vyšli najavo (napr. absolútna nevedomosť sťažovateľa o predmetných obchodoch,
neexistujúca účtovná evidencia spol. M. s. r. o., nepodanie daňových priznaní k DPH)
a ktoré sa mu nepodarilo žiadnymi dôkazmi vyvrátiť. K tvrdeniu sťažovateľa, že ten istý
tovar, ktorý mu dodala spol. J. s. r. o. dodal ďalšiemu odberateľovi spol. C. s. r. o. a práve
táto dodávka potvrdzuje uskutočnenie odberu tohto tovaru od spol. M. s. r. o., odvolací súd
poukázal na to, že takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť.“.
Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ „považuje vyššie uvedené požiadavky
vznesené v priebehu daňovej kontroly za šikanózne a odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch
stupňov za nedostatočné, nepresvedčivé a pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.
Sťažovateľ vykonal všetko čo reálne mohol a čo bolo rozumné od neho požadovať na
preukázanie svojich tvrdení a uskutočniteľných plnení s cieľom odstrániť vyššie uvedené
pochybnosti. Nie je pravdou, že sťažovateľ nepredložil žiadny dôkaz na preukázanie
skutočného prevzatia profilov montovaných u spoločnosti C. s. r. o. od spoločnosti M. s. r.
o. Sťažovateľ toto preukázal listinnými dôkazmi, svedeckými výpoveďami syna sťažovateľa
a vtedajšieho konateľa spol. M. s. r. o. a túto skutočnosť potvrdzuje aj samotné dodanie
týchto profilov sťažovateľom odberateľovi C. s. r. o., ktoré sťažovateľovi dodala spol. M.
s. r. o. Sťažovateľ namieta závery odvolacieho súdu v tom smere, že tomuto tvrdeniu chýba
vnútorná logika a skutková súvislosť. Práve naopak, profily, ktoré sťažovateľ dodal
odberateľovi C. s. r. o., pričom ich dodanie je nesporné, tieto reálne existujú (čo
nerozporuje ani správca dane a ich existenciu sťažovateľ doložil správcovi dane rozsiahlou
fotodokumentáciou) a logicky ich preto musel sťažovateľ aj fyzicky nadobudnúť, aby ich
mohol následne dodať odberateľovi C. s. r. o.. Listinnými účtovnými dokladmi a svedeckými
výpoveďami bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že tieto profily dodala sťažovateľovi
spol. M. s. r. o.. Skutočnosti uvádzané odvolacím súdom v odôvodnení rozhodnutia, ktoré si
osvojil od súdu prvého stupňa a správcu dane, nemôžu byť dôvodom na neuznanie týchto
dodávok a zvýšenie daňovej povinnosti na úkor sťažovateľa. Virtuálne sídlo neznamená
fiktívne a toto dnes ponúkajú mnohé spoločnosti, keďže to znižuje náklady na prevádzku
kancelárie a stačí letmý pohľad na ponuku zriadenia virtuálnych sídiel na internete a
zistíme, že je to čoraz častejšie využívaným spôsobom zriadenia sídla a kancelárie pre
mnohé spoločnosti, rovnako tak dôvodom nie je skutočnosť, že o týchto dodávkach nemal
priamu vedomosť sťažovateľ, keďže tento v minulosti a tak je tomu doposiaľ poveril svojho
syna na zabezpečovanie celého chodu jeho živnosti vrátane nákupov materiálu a samotný
sťažovateľ sa venuje iba fyzickej montáži zariadení odberateľovi C. s. r. o.. Skutočnosť, že
sa správcovi nepodarilo zabezpečiť od spol. M. s. r. o. jej účtovnú evidenciu a že táto
spoločnosť nepodal daňové priznanie za DPH nie je možné v žiadnom prípade pričítať na
vrub sťažovateľa a z toho dôvodu mu nepriznať nárok na odpočet DPH z uskutočnených
plnení. Sťažovateľ nemôže niesť zodpovednosť za plnenie si zákonných povinností iného
podnikateľského subjektu od ktorého len odobral tovar. Takýto postup bezdôvodne
poškodzuje sťažovateľa, porušuje jeho právo na rovnosť, spravodlivé súdne konanie a
proces a právo na súdnu a inú právnu ochranu.“.
Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že „sťažnosťou napadnutým rozhodnutím boli
porušené základné zásady daňového konania a tiež právo na rovnosť, právo na súdnu
ochranu a právo na spravodlivý proces, pretože v napadnutej veci ani neprebehlo
prvostupňové daňové konanie, keďže daňová kontrola nie je daňovým konaním...“.
Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný
súd nálezom takto rozhodol:
„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 8 Sžf/51/2010 z 8. 12. 2011
porušil základné právo sťažovateľa P. S., bytom H., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47
ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžf/51/2010
z 8. 12. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.
3. Sťažovateľovi P. S., bytom H., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo
výške určenej Ústavným súdom SR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný
vyplatiť na účet jej právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému
všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany
ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní
o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým
predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách
(napr. I. ÚS 19/02, I. ÚS 27/04, I. ÚS 74/05). Právomoc ústavného súdu konať
a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavou alebo
príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná princípom
subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,
ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto
právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo
úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.
Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený
skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.
Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany
ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali
za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02,
III. ÚS 180/02). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným
súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia
príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam
(napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu
a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj
konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (I. ÚS 26/94). Ochrany základného práva
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) sa možno domáhať
v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. III. ÚS 124/04).
Ústavou zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1
ústavy a tiež aj právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní
pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len
víťazstvo v takomto spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05).
Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa považoval za
potrebné najprv zdôrazniť, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je viazaný
návrhom sťažovateľa, ktorý je vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite). Vychádzajúc
zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym
zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného
porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j.
v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy (čl. 46 ods. 2), ktoré
sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou
ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa
(III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07, IV. ÚS 279/07).
Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47
ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom najvyššieho
súdu sp. zn. 8 Sžf 51/2010 z 8. decembra 2011. Jeho kľúčová argumentácia sa týka tvrdenia
o nedostatočne zistenom skutkovom stave v posudzovanej veci a jeho nesúhlasu
so skutkovými a právnymi závermi orgánov daňovej správy [Daňového úradu Nové Mesto
nad Váhom a Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)], ktoré
nenapravili ani všeobecné súdy pri svojej prieskumnej činnosti v rámci správneho
súdnictva, v ostatnom stupni najvyšší súd v napadnutom rozsudku.
Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. ... zo 17. júna 2010 rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku
Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 11 S 73/2010 zo 6. októbra
2010 tak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.
Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom
prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu
sp. zn. 8 Sžf 51/2010 z 8. decembra 2011 a zistil, že najvyšší súd vychádzal pri svojom
rozhodovaní jednak z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn. 11 S 73/2010
zo 6. októbra 2010, ktorý zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia daňových
orgánov, z námietok sťažovateľa uvedených v odvolaní proti tomuto rozsudku, ako aj
z vyjadrenia žalovaného k odvolaniu.
V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku sa najvyšší súd sústredil
najmä na podstatné námietky sťažovateľa, ktoré sa týkali jeho nesúhlasu so závermi
krajského súdu v tom, že „v prípade zistenia skutočností, následkom ktorých dôjde k úprave
daňovej povinnosti oproti daňovému priznaniu (tak ako je to v prejednávanej veci) má
správca dane povinnosť preukázať daňovému subjektu, že postupoval nesprávne, poučiť ho
o správnom postupe a o následkoch, ktoré bude znášať za nesprávny výpočet dane
v daňovom priznaní a o zaplatení dane v nesprávnej výške... že pri dokazovaní v daňovom
konaní správca dane preukazuje pravdivosť údajov uvedených v daňovom priznaní
a z uvedeného je zrejmé, že neobstojí postup žalovaného a správcu dane, ktorým
nedostatočne objasnili všetky skutočnosti, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo a neurčili
správne daňovú povinnosť. Správca dane sa uspokojil len s takým nedostatočným
postupom, že jedenkrát predvolal súčasného konateľa dodávateľa žalobcu, ktorý sľúbil
správcovi dane, že mu dodá požadované doklady, ktoré mu však nedodal. Napriek tomu
správca dane tomuto dodávateľovi neuložil pokutu v zmysle ustanovení § 35 ods. 15 zákona
č. 511/1992 Zb. a nezačal u neho s výkonom daňovej kontroly, nepodal trestné oznámenie
a uspokojil sa len s konštatovaním, že dodávateľ žalobcu požadované doklady správcovi
dane nedodal. Z dôvodu, že súčasný konateľ spoločnosti M. s. r. o. sa vyhýba správcovi
dane a nespolupracuje s ním, nemôže byť predsa žalobca postihovaný...“.
K týmto námietkam najvyšší súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol:
„Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si
žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu
naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní
opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových
dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje
materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa
žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové
zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný
spoločnosťou M. s. r. o.
Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu
dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na
nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia
týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle
zákona o DPH.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH
sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich
nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku
zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,
zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet
uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si
platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný
preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou
na faktúre.
Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ten istý tovar, ktorý mu dodala spoločnosť M. s. r.
o. dodal ďalšiemu odberateľovi spoločnosti C., s. r. o., a práve táto dodávka má potvrdiť
uskutočnenie odberu tohto tovaru od spoločnosti M. s. r. o., odvolací súd poukazuje na to,
že takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť. Krajský súd, žalovaný a
napokon ani správca dane nespochybňovali, že žalobca uskutočnil dodávku a jej montáž v
spoločnosti C., s. r. o. Táto skutočnosť však sama o sebe nepreukazuje, že žalobcovi tento
tovar dodala práve spoločnosť M. s. r. o., že tejto spoločnosti ako platiteľovi zaplatil
žalobca DPH z ceny uvedeného tovaru a že mu na základe toho vzniklo právo odpočítať si
DPH.
Najvyšší súd Slovenskej republiky z takto ustáleného skutkového stavu mal za
preukázané, že žalobca v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že tovar
fakturovaný označenými faktúrami bol dodaný spoločnosťou M. s. r. o. ako dodávateľom,
čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a
tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH
nebola uplatnená platiteľom za dodaný tovar).
Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného, že
žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami
boli dodané spoločnosťou M. s. r. o. ako dodávateľom. Žalobca v konaní okrem vyššie
označených faktúr nepredložil žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach.
Naopak, jeho tvrdenia boli spochybnené viacerými skutočnosťami, ktoré v priebehu
daňového konania vyšli najavo (napr. absolútna nevedomosť žalobcu o predmetných
obchodoch, neexistujúca účtovná evidencia spoločnosti M. s. r. o., nepodanie daňových
priznaní k DPH), a ktoré sa mu nepodarilo žiadnymi dôkazmi vyvrátiť.
Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona
č. 511/1992 Zb.“
K námietke sťažovateľa, v zmysle ktorej bol ním tvrdený skutkový stav
v posudzovanej veci z jeho strany dostatočne preukázaný, najvyšší súd uviedol:
„V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie
dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že
zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.
Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne
dodala tovar odberateľovi. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia
nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym.
K tejto námietke najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle zhora citovaného
ustanovenia § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. je dôkazné bremeno na strane daňového
subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené
skutočnosti, pričom správca dane resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Správca dane
nie je povinný dokazovať pôvod tovaru, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať
uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si
uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto
zmysle dôkazné bremeno nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. Preto
bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že predmetný tovar bol skutočne dodaný spoločnosťou
M. s. r. o.
Odvolací súd pokladá za potrebné zdôrazniť, že znakom jednej zo zásad obchodného
práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej
spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má
presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu
podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti
správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady
obsiahnutej v § 2 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. oprávnené.
Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu teda nezistil ani takú vadu,
ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3
OSP), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu
alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu
zamietol.
Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval
námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré
nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu
v Trenčíne ako vecne správny podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP a § 219 ods. 1 OSP
potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia (§ 219 ods. 2 OSP v spojení
s § 246c ods. 1 veta prvá OSP), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej
povinnosti.“
Vychádzajúc z citovaného ústavný súd považoval za potrebné poukázať
na skutočnosť, že v súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv
podľa ústavy a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 51/2010
z 8. decembra 2011, ktorý bol vydaný podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho
poriadku (ďalej len „OSP“), treba zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci
správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej
správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov (§ 244 ods. 1 OSP).
Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať
činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda
to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-
právne a procesno-právne predpisy. Treba teda vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom
skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo
rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádzajúc z týchto špecifických čŕt správneho
súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému
rozsudku najvyššieho súdu.
Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom
na podanie žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu
(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa
názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným
a udržateľným spôsobom odôvodnený. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul
skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom
odvolacím námietkam sťažovateľa, pričom právne názory krajského súdu rozvinul a doplnil
vlastnými úvahami a závermi, ktoré podľa názoru ústavného súdu zodpovedajú právnym
normám, ktoré mali byť v danom prípade aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia
napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zjavne vyplýva, akými právnymi úvahami sa
spravoval pri rozhodovaní, a aj to, ako právne posúdil kľúčové sťažovateľove námietky
(týkajúce sa predovšetkým ním namietaného nedostatočného objasnenia všetkých
skutočností vo veci dodania resp. uskutočnenia zdaniteľného plnenia zo strany dodávateľa −
obchodnej spoločnosti M. s. r. o., a nesprávneho určenia daňovej povinnosti). Za daných
okolností ústavný súd nemôže súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že napadnutý rozsudok
najvyššieho súdu je z hľadiska ním uplatnených námietok nepreskúmateľný.
Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré
stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,
resp. spravodlivý súdny proces (m. m. III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Odôvodnenie súdneho
rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument
v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam na rozhodnutie
o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového
rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (napr. IV. ÚS 358/08).
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nenahrádza
postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou
vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť
najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú
intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do ústavou
alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo
slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do
právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp.
odopretie základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06, II. ÚS 210/06, IV. ÚS
238/07).
O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti
odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že rozsudok
najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 51/2010 z 8. decembra 2011 obsahuje ústavne
akceptovateľné a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského
súdu (ako prvostupňového súdu), ktoré sú navyše vhodným spôsobom rozvinuté a doplnené.
Za daných okolností sťažovateľom v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru
ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov
všeobecných súdov. Svedčí o tom v okolnostiach prípadu najmä to, že s ním všeobecné
súdy (ako aj správne orgány) konali ako s účastníkom daňového konania, jeho návrhmi sa
zaoberali a v rámci týchto konaní sa mal možnosť k veci vyjadriť [správca dane opakovane
vyzýval (25. júna 2009 a 23. septembra 2009) sťažovateľa na predloženie dôkazov
o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov od M. s. r. o., do zápisnice na ústnom
pojednávaní č. ... sťažovateľ uviedol, že o sporných dodávkach tovaru nič nevie].
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,
že medzi rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 8 Sžf 51/2010 z 8. decembra 2011
a sťažovateľom označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48
ods. 2 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá
by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti
na ďalšie konanie, a preto ju podľa čl. 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako
zjavne neopodstatnenú.
Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd pripomína, že rovnako ako
v tomto prípade už rozhodol aj o inej porovnateľnej veci (pozri uznesenie
sp. zn. III. ÚS 19/2012 zo 17. januára 2012).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 9. októbra 2012