Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 504/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. októbra 2012

predbežne prerokoval sťažnosť P. S., H., zastúpeného Advokátskou kanceláriou JUDr. A. s.

r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. D. A., ktorou namieta

porušenie svojich základných práv podľa , a

Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. decembra 2011, a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. S. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

27. februára 2012 doručená sťažnosť P. S., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného

Advokátskou kanceláriou JUDr. A. s. r. o., T., konajúcou prostredníctvom konateľa a

advokáta JUDr. D., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1,

a (ďalej len „“), ako aj práva

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 8. decembra 2011 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

V sťažnosti sa okrem iného uvádza, že „Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom vydal

Dodatočný platobný výmer číslo: ... zo dňa 11. 03. 2010, ktorým bol vyrubený sťažovateľovi

rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2007 v sume 1 175,49 €.

Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol nadriadený orgán

a to Daňové riaditeľstvo SR rozhodnutím číslo: ... zo dňa 17. 6. 2010, ktorým potvrdil

rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ

žalobu v správnom súdnictve o ktorej rozhodol Krajský súd v Trenčíne rozsudkom

sp. zn. -32 zo dňa 6. 10. 2010, ktorým žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku

podal sťažovateľ odvolanie o ktorom rozhodol Najvyšší súd SR rozsudkom

sp. zn. zo dňa 8. 12. 2011 tak, že potvrdil rozsudok prvostupňového súdu...“.

Podľa sťažovateľa z odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. decembra 2011 vyplýva, že tento „sa stotožnil so závermi krajského súdu, že žalobca

v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli

dodané spoločnosťou M. s. r. o. ako dodávateľom. Podľa odvolacieho súdu boli tvrdenia

sťažovateľa spochybnené viacerými skutočnosťami, ktoré v priebehu daňového konania

vyšli najavo (napr. absolútna nevedomosť sťažovateľa o predmetných obchodoch,

neexistujúca účtovná evidencia spol. M. s. r. o., nepodanie daňových priznaní k DPH)

a ktoré sa mu nepodarilo žiadnymi dôkazmi vyvrátiť. K tvrdeniu sťažovateľa, že ten istý

tovar, ktorý mu dodala spol. J. s. r. o. dodal ďalšiemu odberateľovi spol. C. s. r. o. a práve

táto dodávka potvrdzuje uskutočnenie odberu tohto tovaru od spol. M. s. r. o., odvolací súd

poukázal na to, že takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť.“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľ „považuje vyššie uvedené požiadavky

vznesené v priebehu daňovej kontroly za šikanózne a odôvodnenie rozhodnutí súdov oboch

stupňov za nedostatočné, nepresvedčivé a pre nedostatok dôvodov nepreskúmateľné.

Sťažovateľ vykonal všetko čo reálne mohol a čo bolo rozumné od neho požadovať na

preukázanie svojich tvrdení a uskutočniteľných plnení s cieľom odstrániť vyššie uvedené

pochybnosti. Nie je pravdou, že sťažovateľ nepredložil žiadny dôkaz na preukázanie

skutočného prevzatia profilov montovaných u spoločnosti C. s. r. o. od spoločnosti M. s. r.

o. Sťažovateľ toto preukázal listinnými dôkazmi, svedeckými výpoveďami syna sťažovateľa

a vtedajšieho konateľa spol. M. s. r. o. a túto skutočnosť potvrdzuje aj samotné dodanie

týchto profilov sťažovateľom odberateľovi C. s. r. o., ktoré sťažovateľovi dodala spol. M.

s. r. o. Sťažovateľ namieta závery odvolacieho súdu v tom smere, že tomuto tvrdeniu chýba

vnútorná logika a skutková súvislosť. Práve naopak, profily, ktoré sťažovateľ dodal

odberateľovi C. s. r. o., pričom ich dodanie je nesporné, tieto reálne existujú (čo

nerozporuje ani správca dane a ich existenciu sťažovateľ doložil správcovi dane rozsiahlou

fotodokumentáciou) a logicky ich preto musel sťažovateľ aj fyzicky nadobudnúť, aby ich

mohol následne dodať odberateľovi C. s. r. o.. Listinnými účtovnými dokladmi a svedeckými

výpoveďami bola dostatočne preukázaná skutočnosť, že tieto profily dodala sťažovateľovi

spol. M. s. r. o.. Skutočnosti uvádzané odvolacím súdom v odôvodnení rozhodnutia, ktoré si

osvojil od súdu prvého stupňa a správcu dane, nemôžu byť dôvodom na neuznanie týchto

dodávok a zvýšenie daňovej povinnosti na úkor sťažovateľa. Virtuálne sídlo neznamená

fiktívne a toto dnes ponúkajú mnohé spoločnosti, keďže to znižuje náklady na prevádzku

kancelárie a stačí letmý pohľad na ponuku zriadenia virtuálnych sídiel na internete a

zistíme, že je to čoraz častejšie využívaným spôsobom zriadenia sídla a kancelárie pre

mnohé spoločnosti, rovnako tak dôvodom nie je skutočnosť, že o týchto dodávkach nemal

priamu vedomosť sťažovateľ, keďže tento v minulosti a tak je tomu doposiaľ poveril svojho

syna na zabezpečovanie celého chodu jeho živnosti vrátane nákupov materiálu a samotný

sťažovateľ sa venuje iba fyzickej montáži zariadení odberateľovi C. s. r. o.. Skutočnosť, že

sa správcovi nepodarilo zabezpečiť od spol. M. s. r. o. jej účtovnú evidenciu a že táto

spoločnosť nepodal daňové priznanie za DPH nie je možné v žiadnom prípade pričítať na

vrub sťažovateľa a z toho dôvodu mu nepriznať nárok na odpočet DPH z uskutočnených

plnení. Sťažovateľ nemôže niesť zodpovednosť za plnenie si zákonných povinností iného

podnikateľského subjektu od ktorého len odobral tovar. Takýto postup bezdôvodne

poškodzuje sťažovateľa, porušuje jeho právo na rovnosť, spravodlivé súdne konanie a

proces a právo na súdnu a inú právnu ochranu.“.

Sťažovateľ v tejto súvislosti tvrdí, že „sťažnosťou napadnutým rozhodnutím boli

porušené základné zásady daňového konania a tiež právo na rovnosť, právo na súdnu

ochranu a právo na spravodlivý proces, pretože v napadnutej veci ani neprebehlo

prvostupňové daňové konanie, keďže daňová kontrola nie je daňovým konaním...“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný

súd nálezom takto rozhodol:

„1. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. z 8. 12. 2011

porušil základné právo sťažovateľa P. S., bytom H., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

, základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa

ods. 3 , právo na spravodlivé súdne konanie podľa

a právo na spravodlivý proces podľa Dohovoru o

ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 8. 12. 2011 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi P. S., bytom H., priznáva náhradu trov právneho zastúpenia vo

výške určenej Ústavným súdom SR, ktoré je Najvyšší súd Slovenskej republiky povinný

vyplatiť na účet jej právneho zástupcu, do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri

predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Ústavný súd vo svojej konštantnej judikatúre zdôrazňuje, že nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Z ústavného postavenia ústavného súdu vyplýva, že jeho úlohou pri rozhodovaní

o sťažnostiach podľa nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým

predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa

obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách

(napr. , , ). Právomoc ústavného súdu konať

a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach alebo

príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je limitovaná princípom

subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch rozhoduje len v prípade,

ak je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto

právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo

úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve.

Z toho vyplýva, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený

skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil.

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali

za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právneho predpisu všeobecným

súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia

príslušných ustanovení tohto právneho predpisu, že by zásadne poprel ich účel a význam

(napr. , ).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu

a právo na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj

konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (). Ochrany základného práva

podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno domáhať

v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr. ).

zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

a tiež aj právo podľa dohovoru neznamenajú právo na úspech v konaní

pred všeobecným súdom a nemožno ich účelovo chápať tak, že ich naplnením je len

víťazstvo v takomto spore (, ).

Ústavný súd v rámci predbežného prerokovania sťažnosti sťažovateľa považoval za

potrebné najprv zdôrazniť, že podľa je viazaný

návrhom sťažovateľa, ktorý je vyjadrený v návrhu na rozhodnutie (petite). Vychádzajúc

zo skutočnosti, že sťažovateľ je v tomto prípade zastúpený kvalifikovaným právnym

zástupcom, ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť len v rozsahu namietaného

porušenia tých práv, ktorých vyslovenia sa sťažovateľ domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j.

v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení iných ustanovení (), ktoré

sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou

ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľa

(, , ).

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47

ods. 3 a a práva podľa dohovoru rozsudkom najvyššieho

súdu sp. zn. z 8. decembra 2011. Jeho kľúčová argumentácia sa týka tvrdenia

o nedostatočne zistenom skutkovom stave v posudzovanej veci a jeho nesúhlasu

so skutkovými a právnymi závermi orgánov daňovej správy [Daňového úradu Nové Mesto

nad Váhom a Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „žalovaný“)], ktoré

nenapravili ani všeobecné súdy pri svojej prieskumnej činnosti v rámci správneho

súdnictva, v ostatnom stupni najvyšší súd v napadnutom rozsudku.

Najvyšší súd ako súd odvolací v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

žalovaného č. ... zo 17. júna 2010 rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku

Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. zo 6. októbra

2010 tak, že tento rozsudok ako vecne správny potvrdil.

Pre účely posúdenia opodstatnenosti sťažnosti ústavný súd pri predbežnom

prerokovaní preskúmal k sťažnosti pripojený rozsudok najvyššieho súdu

sp. zn. z 8. decembra 2011 a zistil, že najvyšší súd vychádzal pri svojom

rozhodovaní jednak z odôvodnenia rozsudku krajského súdu sp. zn.

zo 6. októbra 2010, ktorý zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia daňových

orgánov, z námietok sťažovateľa uvedených v odvolaní proti tomuto rozsudku, ako aj

z vyjadrenia žalovaného k odvolaniu.

V relevantnej časti odôvodnenia napadnutého rozsudku sa najvyšší súd sústredil

najmä na podstatné námietky sťažovateľa, ktoré sa týkali jeho nesúhlasu so závermi

krajského súdu v tom, že „v prípade zistenia skutočností, následkom ktorých dôjde k úprave

daňovej povinnosti oproti daňovému priznaniu (tak ako je to v prejednávanej veci) má

správca dane povinnosť preukázať daňovému subjektu, že postupoval nesprávne, poučiť ho

o správnom postupe a o následkoch, ktoré bude znášať za nesprávny výpočet dane

v daňovom priznaní a o zaplatení dane v nesprávnej výške... že pri dokazovaní v daňovom

konaní správca dane preukazuje pravdivosť údajov uvedených v daňovom priznaní

a z uvedeného je zrejmé, že neobstojí postup žalovaného a správcu dane, ktorým

nedostatočne objasnili všetky skutočnosti, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo a neurčili

správne daňovú povinnosť. Správca dane sa uspokojil len s takým nedostatočným

postupom, že jedenkrát predvolal súčasného konateľa dodávateľa žalobcu, ktorý sľúbil

správcovi dane, že mu dodá požadované doklady, ktoré mu však nedodal. Napriek tomu

správca dane tomuto dodávateľovi neuložil pokutu v zmysle ustanovení § 35 ods. 15 zákona

č. a nezačal u neho s výkonom daňovej kontroly, nepodal trestné oznámenie

a uspokojil sa len s konštatovaním, že dodávateľ žalobcu požadované doklady správcovi

dane nedodal. Z dôvodu, že súčasný konateľ spoločnosti M. s. r. o. sa vyhýba správcovi

dane a nespolupracuje s ním, nemôže byť predsa žalobca postihovaný...“.

K týmto námietkam najvyšší súd v napadnutom rozsudku okrem iného uviedol:

„Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si

žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu

naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní

opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových

dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje

materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa

žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové

zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný

spoločnosťou M. s. r. o.

Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu

dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na

nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia

týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle

zákona o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich

nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ si

platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou

na faktúre.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ten istý tovar, ktorý mu dodala spoločnosť M. s. r.

o. dodal ďalšiemu odberateľovi spoločnosti C., s. r. o., a práve táto dodávka má potvrdiť

uskutočnenie odberu tohto tovaru od spoločnosti M. s. r. o., odvolací súd poukazuje na to,

že takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť. Krajský súd, žalovaný a

napokon ani správca dane nespochybňovali, že žalobca uskutočnil dodávku a jej montáž v

spoločnosti C., s. r. o. Táto skutočnosť však sama o sebe nepreukazuje, že žalobcovi tento

tovar dodala práve spoločnosť M. s. r. o., že tejto spoločnosti ako platiteľovi zaplatil

žalobca DPH z ceny uvedeného tovaru a že mu na základe toho vzniklo právo odpočítať si

DPH.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z takto ustáleného skutkového stavu mal za

preukázané, že žalobca v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že tovar

fakturovaný označenými faktúrami bol dodaný spoločnosťou M. s. r. o. ako dodávateľom,

čím nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a

tiež nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH

nebola uplatnená platiteľom za dodaný tovar).

Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného, že

žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami

boli dodané spoločnosťou M. s. r. o. ako dodávateľom. Žalobca v konaní okrem vyššie

označených faktúr nepredložil žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach.

Naopak, jeho tvrdenia boli spochybnené viacerými skutočnosťami, ktoré v priebehu

daňového konania vyšli najavo (napr. absolútna nevedomosť žalobcu o predmetných

obchodoch, neexistujúca účtovná evidencia spoločnosti M. s. r. o., nepodanie daňových

priznaní k DPH), a ktoré sa mu nepodarilo žiadnymi dôkazmi vyvrátiť.

Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona

č. “

K námietke sťažovateľa, v zmysle ktorej bol ním tvrdený skutkový stav

v posudzovanej veci z jeho strany dostatočne preukázaný, najvyšší súd uviedol:

„V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie

dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať, že

zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne

dodala tovar odberateľovi. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia

nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym.

K tejto námietke najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle zhora citovaného

ustanovenia je dôkazné bremeno na strane daňového

subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené

skutočnosti, pričom správca dane resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Správca dane

nie je povinný dokazovať pôvod tovaru, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať

uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si

uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto

zmysle dôkazné bremeno nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. Preto

bolo povinnosťou žalobcu preukázať, že predmetný tovar bol skutočne dodaný spoločnosťou

M. s. r. o.

Odvolací súd pokladá za potrebné zdôrazniť, že znakom jednej zo zásad obchodného

práva, t. j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej

spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má

presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu

podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti

správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady

obsiahnutej v oprávnené.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu teda nezistil ani takú vadu,

ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia (§ 250j ods. 3

), v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu

alebo jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu

zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne ako vecne správny podľa veta druhá a

potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení

s veta prvá ), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.“

Vychádzajúc z citovaného ústavný súd považoval za potrebné poukázať

na skutočnosť, že v súvislosti s namietaným porušením sťažovateľom označených práv

podľa a dohovoru rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn.

z 8. decembra 2011, ktorý bol vydaný podľa V. časti druhej hlavy Občianskeho súdneho

poriadku (ďalej len „OSP“), treba zohľadniť špecifiká správneho súdnictva. V rámci

správneho súdnictva súdy preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej

správy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov ( ).

Z uvedeného vyplýva, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať

činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda

to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-

právne a procesno-právne predpisy. Treba teda vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom

skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo

rozhodnutia orgánu verejnej správy. Vychádzajúc z týchto špecifických čŕt správneho

súdnictva ústavný súd posudzoval aj dôvodnosť námietok sťažovateľa proti napadnutému

rozsudku najvyššieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd o otázkach, ktoré boli dôvodom

na podanie žaloby sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu

(o ktorej v prvom stupni rozhodoval krajský súd), nerozhodol svojvoľne. Naopak, podľa

názoru ústavného súdu je napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ústavne akceptovateľným

a udržateľným spôsobom odôvodnený. Najvyšší súd v odôvodnení rozsudku zhrnul

skutkové zistenia a právne závery krajského súdu, a to v rozsahu zodpovedajúcom

odvolacím námietkam sťažovateľa, pričom právne názory krajského súdu rozvinul a doplnil

vlastnými úvahami a závermi, ktoré podľa názoru ústavného súdu zodpovedajú právnym

normám, ktoré mali byť v danom prípade aplikované. Z citovaných častí odôvodnenia

napadnutého rozsudku najvyššieho súdu zjavne vyplýva, akými právnymi úvahami sa

spravoval pri rozhodovaní, a aj to, ako právne posúdil kľúčové sťažovateľove námietky

(týkajúce sa predovšetkým ním namietaného nedostatočného objasnenia všetkých

skutočností vo veci dodania resp. uskutočnenia zdaniteľného plnenia zo strany dodávateľa −

obchodnej spoločnosti M. s. r. o., a nesprávneho určenia daňovej povinnosti). Za daných

okolností ústavný súd nemôže súhlasiť s tvrdením sťažovateľa, že napadnutý rozsudok

najvyššieho súdu je z hľadiska ním uplatnených námietok nepreskúmateľný.

Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvého aj druhého stupňa), ktoré

stručne a jasne objasní skutkový stav a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu,

resp. spravodlivý súdny proces (m. m. , ). Odôvodnenie súdneho

rozhodnutia v opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument

v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam na rozhodnutie

o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového

rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (napr. ).

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa nenahrádza

postupy a rozhodnutia všeobecných súdov, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou

vo vzťahu k všeobecným súdom. Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť

najmä to, či prípadné pochybenia všeobecného súdu v posudzovanom prípade dosahujú takú

intenzitu, ktorá už naznačuje, že nimi mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do

alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných základných práv alebo

slobôd, t. j. musí ísť o zistenie, že v okolnostiach daného prípadu došlo k takému zásahu do

právom chránenej sféry sťažovateľa, ktorý predstavuje neprípustné obmedzenie, resp.

odopretie základných práv alebo slobôd (m. m. , , IV. ÚS

238/07).

O takýto zásah však podľa názoru ústavného súdu v danej veci nešlo. Citované časti

odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyššieho súdu naopak potvrdzujú, že rozsudok

najvyššieho súdu sp. zn. z 8. decembra 2011 obsahuje ústavne

akceptovateľné a udržateľné odôvodnenie, ktoré vychádza z právnych názorov krajského

súdu (ako prvostupňového súdu), ktoré sú navyše vhodným spôsobom rozvinuté a doplnené.

Za daných okolností sťažovateľom v sťažnosti uplatnené námietky nie sú podľa názoru

ústavného súdu spôsobilé spochybniť ústavnú akceptovateľnosť právnych záverov

všeobecných súdov. Svedčí o tom v okolnostiach prípadu najmä to, že s ním všeobecné

súdy (ako aj správne orgány) konali ako s účastníkom daňového konania, jeho návrhmi sa

zaoberali a v rámci týchto konaní sa mal možnosť k veci vyjadriť [správca dane opakovane

vyzýval (25. júna 2009 a 23. septembra 2009) sťažovateľa na predloženie dôkazov

o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov od M. s. r. o., do zápisnice na ústnom

pojednávaní č. ... sťažovateľ uviedol, že o sporných dodávkach tovaru nič nevie].

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru,

že medzi rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. z 8. decembra 2011

a sťažovateľom označenými základnými právami podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48

ods. 2 a právom podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá

by signalizovala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie, a preto ju podľa odmietol ako

zjavne neopodstatnenú.

Nad rámec odôvodnenia tohto rozhodnutia ústavný súd pripomína, že rovnako ako

v tomto prípade už rozhodol aj o inej porovnateľnej veci (pozri uznesenie

sp. zn. zo 17. januára 2012).

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. októbra 2012