Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sžf/51/2010

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu

JUDr. Evy Babiakovej, CSc. a členiek senátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Aleny

Adamcovej v právnej veci žalobcu P. S., bytom H. X., zastúpeného Advokátskou

kanceláriou A. &. P., s.r.o., so sídlom P. X., T., proti žalovanému Daňovému riaditeľstvu

Slovenskej republiky, so sídlom Nová ulica 13, Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie

zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. I/226/8478-72682/2010/994159-r zo dňa 17. júna 2010,

na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, č. k. -32 zo dňa

6. októbra 2010, jednohlasne, takto

rozhodol:

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne,

č. k. -32 zo dňa 6. októbra 2010, p o t v r d z u j e .

Žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

O d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trenčíne podľa § 250j ods. 1 Občianskeho

súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal

preskúmania a zrušenia rozhodnutia žalovaného č. I/226/8478-72682/2010/994159-r zo dňa

17. júna 2010, ktorým podľa o správe daní a poplatkov

a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len

„“) potvrdil dodatočný platobný výmer Daňového úradu N. M.. N. V.

č. /Sko zo dňa 11. marca 2010. Týmto dodatočným platobným výmerom

Daňový úrad Nové Mesto nad Váhom vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty

(ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie I. štvrťrok 2007 v sume 1175,49 €.

Krajský súd v rozsudku uviedol, že žalobou bola napadnutá len časť vyrubenej DPH

zodpovedajúca neuznaniu odpočítania DPH z 3 faktúr od dodávateľa M., s.r.o. V danom

prípade mal krajský súd za preukázané, že k dodaniu, resp. k uskutočneniu zdaniteľných

plnení zo strany dodávateľov spoločností M., s.r.o. nedošlo. Poukázal na skutočnosť, že

žalobca o obchode nič konkrétne nevedel, keďže celý obchod realizoval jeho syn P. S. ml.

Preto správca dane vypočul P. S. ml. ako svedka, ktorý vo svojej výpovedi uviedol, že

predmetný tovar objednával u konateľa dodávateľa – spoločnosti M., s.r.o., M. H. a tento

tovar osobne žalobcovi doviezol. Bližší opis, akým spôsobom a kedy bol tovar dovezený

a ako tento prebral, uviesť nevedel, za tovar platil H. v hotovosti. Svedok M. H. potvrdil

dodávku tovaru, ktorý objednal P. S. ml., podľa jeho výpovede nešlo o výrobky vlastnej

produkcie, avšak subdodávateľov si nepamätal, nepamätal si ani prepravcov, hoci dopravu

zabezpečoval. M. H. prisľúbil správcovi dane dodanie dôkazov – účtovných dokladov, ktoré

by potvrdili správnosť jeho tvrdení, avšak tieto do dnešného dňa nepredložil. Na základe

dožiadania miestne príslušného daňového úradu správca dane zistil, že spoločnosť M. s.r.o. sa

na adrese sídla od mája 2007 nenachádza, súčasný konateľ J. M. poštu nepreberá, spoločnosť

podávala len daňové priznania na DPH do mája 2007 a v inom konaní už v roku 2006 bolo

zistené, že uvádzaná spoločnosť má len virtuálne sídlo, nemala zamestnancov, sklady, ani

pracovné priestory. Ďalej uviedol, že pochybnosť u správcu dane vyvolala napr. faktúra

o dodaní 1 skrine v cene 1242,32 € (37 426 Sk) v porovnaní s inou faktúrou od spoločnosti J.,

s.r.o., kde boli dodané 4 identické skrine á 807,79 € (24 335,50 Sk), keď v oboch

spoločnostiach bol vtedy konateľom M. H..

Vyslovil, že pri odpočítaní dane musí daňový subjekt preukázať toto právo nielen

vecnou súvislosťou dodávok tovaru s jeho následným použitím, ale aj to, že tovar skutočne

dodal dodávateľ, ktorý je platiteľom DPH a túto si uplatnil. Následné dodanie tovaru

žalobcom inému odberateľovi na splnenie zákonnej podmienky na uplatnenie práva na

odpočítanie DPH nepostačuje.

Krajský súd po preskúmaní administratívneho spisu skonštatoval, že námietky žalobcu

uvádzané v žalobe nie sú takého charakteru, aby zvrátili závery daňových orgánov

a v skutočnosti viac než polovica žaloby obsahuje len údaje z napadnutého rozhodnutia

a závery žalovaného. Žalobca síce popieral závery daňových orgánov, avšak bez konkrétnych

námietok.

Súd prvého stupňa poukázal na to, že žalobca už počas daňovej kontroly má významné

daňovo-procesné práva, ktoré vytvárajú rovnosť zbraní v daňovom konaní. Vzhľadom na

zistenie správcu dane o dodávateľovi žalobcu vznikli u neho dôvodné pochybnosti

o skutočnej realizácii predmetných obchodov a od tohto okamihu je povinnosťou žalobcu

preukazovať dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, pričom mal dostatočný priestor na

preukázanie svojich tvrdení.

Vecné dôvody napadnutého rozhodnutia podľa názoru krajského súdu zodpovedajú

adekvátnej aplikácii o dani z pridanej hodnoty

(ďalej len „zákon o DPH“), poukazujúce na tzv. osobný charakter zdaniteľných plnení pri

DPH, pri ktorom identifikácia osoby, ktorá uskutočnila zdaniteľné plnenie v prospech iného

platiteľa, musí zodpovedať skutočnému stavu. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1, 2 a § 51

zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich splnenie sa nárok na odpočet viaže.

Zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ uplatňujúci odpočet preukázal,

že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený práve osobou uvedenou na faktúre.

Krajský súd zdôraznil, že zákonnú ochranu požíva len poctivý obchodný styk, ktorý

vyžaduje, aby štatutárny orgán mal vedomosti nielen o obsahu a rozsahu činnosti, ktorými

napĺňa znaky pojmu podnikanie, ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí (§ 264

). V danom prípade však podľa názoru krajského súdu žalobca nemal

tieto vedomosti, neuniesol dôkazné bremeno a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného

je v súlade so zákonom.

O náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia

tak, že žalobcovi pre jeho neúspech v konaní náhradu trov konania nepriznal.

Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca žiadajúc,

aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil

na ďalšie konanie. Namietal, že v prípade zistenia skutočností, následkom ktorých dôjde

k úprave daňovej povinnosti oproti daňovému priznaniu (tak ako je to v prejednávanej veci)

má správca dane povinnosť preukázať daňovému subjektu, že postupoval nesprávne, poučiť

ho o správnom postupe a o následkoch, ktoré bude znášať za nesprávny výpočet dane

v daňovom priznaní a o zaplatení dane v nesprávnej výške. Žalobca tvrdil, že pri dokazovaní

v daňovom konaní správca dane preukazuje pravdivosť údajov uvedených v daňovom

priznaní a z uvedeného je zrejmé, že neobstojí postup žalovaného a správcu dane, ktorým

nedostatočne objasnili všetky skutočnosti, ktoré v daňovom konaní vyšli najavo a neurčili

správne daňovú povinnosť. Správca dane sa uspokojil len s takým nedostatočným postupom,

že jedenkrát predvolal súčasného konateľa dodávateľa žalobcu, ktorý sľúbil správcovi dane,

že mu dodá požadované doklady, ktoré mu však nedodal. Napriek tomu správca dane tomuto

dodávateľovi neuložil pokutu v zmysle ustanovení

a nezačal u neho s výkonom daňovej kontroly, nepodal trestné oznámenie a uspokojil sa len

s konštatovaním, že dodávateľ žalobcu požadované doklady správcovi dane nedodal.

Z dôvodu, že súčasný konateľ spoločnosti M., s.r.o. sa vyhýba správcovi dane

a nespolupracuje s ním, nemôže byť predsa žalobca postihovaný.

Nesúhlasil ani s tvrdením krajského súdu, podľa ktorého v prípade absencie vedomostí

štatutárneho orgánu o spolupráci s obchodnými partnermi, ide o výkon práva na podnikanie,

ktoré nepožíva právnu ochranu. Namietal, že v prejednávanej veci nejde o absenciu

vedomostí, ale o fakt, že si vtedajší konateľ dodávateľa žalobcu nepamätal na podrobnosti

jedného z viacerých uskutočnených obchodov. Pokladal za pravdepodobné, že tieto

podrobnosti by vtedajší konateľ mohol vybaviť nahliadnutím do účtovných dokladov firmy

M., s.r.o., avšak toto účtovníctvo už nemá k dispozícii, keďže sa nachádza u súčasného

konateľa, ktorý to správcovi dane nepoprel.

Žalovanému a správcovi dane žalobca vyčítal, že pri vydávaní rozhodnutí sa dôsledne

neriadili , , , a , keďže mal zato,

že dostatočne preukázal dodanie tovaru dodávateľom M., s.r.o. a následne ďalej konečnému

dodávateľovi C., s.r.o. (do 19. marca 2008 C.-C. B. S., S.) vystavenými faktúrami č. X., č. X.,

č. X., ktoré účtovné doklady sú riadne zaúčtované v účtovníctve žalobcu a odberateľa C.,

s.r.o. a vznikol mu nárok na odpočet dane, nakoľko splnil všetky podmienky upravené v § 46

ods. 1, 2 zákona o DPH.

V súvislosti s uvedeným žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie R 107/2003

a na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. .

Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalobca v odvolaní nepoukázal

na konkrétne právne predpisy, ktoré žalovaný aj správca dane mal porušiť, pričom správca

dane uviedol zistenia z daňovej kontroly v protokole, v ktorom zachytil nielen výsledok

zisťovania (zistený skutkový stav), ale aj s tým súvisiacu interpretáciu daňových predpisov.

Zdôraznil, že v priebehu kontroly umožnil správca dane žalobcovi využiť jeho procesné práva

stanovené v § 15 ods. 5 zákona č. 511/1922 Zb., preukázať jeho tvrdenia, vyjadriť sa ku

skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole a prerokovať protokol. Súčasne pripomenul

právo žalobcu využiť kvalifikované daňové poradenstvo ( o daňových

poradcoch a Slovenskej komore daňových poradcov v znení neskorších predpisov). Dodal, že

rozhodnutie správcu dane aj žalovaného obsahuje náležitosti rozhodnutia stanovené v § 30

Ďalej uviedol, že správca dane postupuje v daňovom konaní podľa § 2 ods. 2 zákona

v spojení s , vykonáva dokazovanie tým spôsobom, že

sa zameriava na preukázanie skutočností pre správne určenie daňovej povinnosti, pričom

daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom. V daňovom konaní (pri dôkaznej

povinnosti daňovníka) platí prejednávacia zásada, nie vyhľadávacia (vyšetrovacia).

Povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené platiteľom, je tieto prejednať,

umožniť platiteľovi ich existenciu z právne významných hľadísk preukázať, pričom sám má

zabezpečiť len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá povinnosť predložiť platiteľ. V okamihu,

kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový

subjekt v daňovom konaní preukázať, že k zdaniteľnému obchodu skutočne došlo tak, ako

ho deklaruje predloženými daňovými dokladmi. S ohľadom na § 29 ods. 8 cit. zákona

si nemôže túto povinnosť vysvetľovať ako svoje právo požadovať od správcu dane, aby tento

prevzal jeho aktívnu úlohu pri preukazovaní uskutočnenia zdaniteľného obchodu. Zdôraznil,

že správca dane vyzval žalobcu, aby uviedol bližšie podrobnosti uskutočnenia dodávok tovaru

deklarovaných spornými faktúrami od M., s.r.o. dňa 25. júna 2009 a následne aj výzvou zo

dňa 23. septembra 2009 požadoval predloženie dôkazov o reálnom uskutočnení zdaniteľných

obchodov od M., s.r.o. avšak žalobca do zápisnice o ústnom pojednávaní č.

/Bod uviedol, že objednávku dodávok tovaru zabezpečoval jeho syn,

ktorý bol aj pri preberaní tovaru a zabezpečoval aj úhradu v hotovosti. Žalobca sa do

zápisnice vyjadril, že on o týchto dodávkach nič nevie, nakoľko sám zabezpečoval až ich

montáž v C., s.r.o., teda nepotvrdil, že tovar mu reálne dodal dotknutý dodávateľ, resp. že

spoločnosť M., s.r.o. bola v kontrolovanom zdaňovacom období reálne fungujúci obchodný

partner. Zároveň poukázal na skutočnosť, že syn žalobcu aj bývalý konateľ dodávateľa (M.

H.) pri pojednávaniach potvrdzovali len skutočnosti zrejmé z predložených dokladov, pričom

bývalý konateľ si nepamätal od koho deklarovaný tovar nakúpil, spôsob prepravy, prepravcu,

i keď podľa vyjadrení oboch svedkov prepravu zabezpečoval.

Ohľadom námietky žalobcu týkajúcej sa oprávnenia správcu dane uložiť pokutu podľa

sa vyjadril, že uvedené oprávnenie v zmysle

cit. ustanovenia žalovaný ani správca dane nepreveroval, pretože predmetnú sankciu môže

uložiť len miestne príslušný správca dane a toto zistenie by nemalo vplyv na záver z daňovej

kontroly u žalobcu. Miestne príslušný správca dane (Daňový úrad Bratislava I) podľa

odpovede na dožiadanie č. /Horá využil v plnom rozsahu § 27 zákona č.

, ale predvedenie terajšieho konateľa orgánmi Policajného zboru Slovenskej

republiky nebolo úspešné. Podstatu potvrdenia rozhodnutia správcu dane videl v skutočnosti,

že žalobca nevedel preukázať, že tovar deklarovaný faktúrami od M., s.r.o. mu skutočne

dodala táto spoločnosť, keď nevedel o tomto obchode žiadne podrobnosti.

Ku námietke žalobcu, spočívajúcej v tvrdení, že žalovaný aj správca dane

nedostatočne zistili skutkový stav, nakoľko je preukázané, že tovar nakúpený od sporného

dodávateľa ďalej dodal odberateľovi C., s.r.o. uviedol, že žalovaný naďalej trvá na dôvodoch

dodatočného vyrubenia dane z pridanej hodnoty uvedených v napadnutom rozhodnutí

žalovaného, keď žalobca nevyvrátil pochybnosti správcu dane o tom, že tovar, ktorý ďalej

dodal svojmu odberateľovi, mu skutočne dodala spoločnosť M., s.r.o. ako reálne fungujúci

obchodný partner. Doplnil, že žalobcom uvádzané rozsudky nemožno použiť v tomto

posudzovanom prípade, pretože správca dane preveroval uskutočnenie zdaniteľných

obchodov formou dožiadania na miestne príslušného správcu dane dodávateľa, vypočúval

žalobcom označených svedkov a vyzval žalobcu na preukázanie reálneho uskutočnenia

zdaniteľných obchodov.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) preskúmal

rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru,

že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho

pojednávania podľa ustanovenia s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol

zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho

súdu SR www.nsud.sk. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 8. decembra 2011 (§ 156 ods. 1

a 3 ).

V správnom súdnictve prejednávajú súdy na základe žalôb prípady, v ktorých fyzická

alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom

správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu

( ).

Jednou zo základných zásad daňového konania je v zmysle

zásada zákonnosti, ktorá ustanovuje povinnosť pre správcu dane v daňovom konaní

postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 2 ods. 1 zákona

č. ). V zmysle zásady súčinnosti ( ) správca

dane postupuje v daňovom konaní v úzkej súčinnosti s daňovými subjektmi. Pre daňovú

kontrolu a daňové konanie je jednou z najvýznamnejších zásad tzv. zásada voľného

hodnotenia dôkazov ( ), podľa ktorej správca dane hodnotí

dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Zásada rovnosti

( ), podľa ktorej všetky daňové subjekty majú v daňovom

konaní rovnaké práva a povinnosti, vo svojej podstate vychádza z ústavnej zásady rovnosti

účastníkov ( ).

Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade

s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Zákon

č. preto zakotvuje oprávnenia daňových orgánov, aby mohli zisťovať, či daňové

subjekty si splnili svoje povinnosti stanovené príslušnými hmotnoprávnymi predpismi. Keďže

ide o fiskálne záujmy štátu, obsahuje osobitnú úpravu zisťovania

preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane

alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Podľa dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý

vedie daňové konanie.

Podľa správca dane dbá, aby skutočnosti

rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom

viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

Podľa ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky,

ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej

povinnosti, a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy

správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly

o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy

vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa daňový subjekt preukazuje skutočnosti,

ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,

hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu

daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo

záznamov vedených daňovým subjektom.

Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká

platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú

je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na účely svojho podnikania

ako platiteľ, s výnimkou podľa odsekov 3 a 6. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči

nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť

platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže

platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa

vyhotovenú podľa § 71.

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej

hlavy piatej časti preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia

žalovaného správneho orgánu č. I/226/8478-72682/2010/994159-r zo dňa 17. júna 2010,

ktorým podľa potvrdil dodatočný platobný výmer

Daňového úradu Nové Mesto nad Váhom č. /Sko zo dňa 11. marca 2010,

ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie I.

štvrťrok 2007 vo výške 1175,49 €.

Pochybnosti o oprávnenosti uplatneného odpočtu dane vo výške 996,17 € (30 010,60

Sk) nadobudol správca dane pri kontrole dokladov – faktúr od spoločnosti M., s.r.o., a to:

- fa č. X. zo dňa 10. januára 2007 na celkovú sumu 1242,32 € (37 426 Sk) z toho daň

198,35 € (5975,60 Sk) za dodanie boxu pre havarijnú súpravu,

- fa č. X. zo dňa 15. februára 2007 na celkovú sumu 3021,81 € (91 035 Sk) z toho daň

482,47 € (14 535 Sk) za dodávku stojky s klzkým mechanizmom a konzol,

- fa č. X. zo dňa 22. marca 2007 na celkovú sumu 1975,04 € (59 500 Sk) z toho daň

315,34 € (9500 Sk) za dodanie podlahového plechu.

Správne orgány odôvodnili svoje rozhodnutia tým, že žalobca nepreukázal, že

k uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom M., s.r.o. skutočne došlo. Svoj právny

názor zdôvodnili tým, že označená obchodná spoločnosť so správcom dane nekomunikovala,

na adrese uvedenej ako sídlo spoločnosti sa nenachádza a nájomnú zmluvu na prenajaté

priestory na tejto adrese spoločnosť zrušila v máji 2007, kedy bolo odstránené aj firemné

označenie umiestnené na budove. Súčasný konateľ spoločnosti J. M. (podľa aktuálneho

výpisu z obchodného registra bytom B., H. X.) poštu správcu dane určenú do vlastných rúk na

tejto adrese nepreberá, pričom rovnako neúspešný bol aj pokus o jeho predvedenie orgánmi

Policajného zboru Slovenskej republiky. Spoločnosť M., s.r.o. daňové priznanie na daň

z príjmov právnických osôb nepodala žiadne, posledné daňové priznanie na DPH podala za

zdaňovacie obdobie máj 2007 a neuhradené daňové nedoplatky Daňový úrad Bratislava

I začal od daňového subjektu vymáhať v exekučnom konaní. Ďalej poukázali na skutočnosť,

že v inom konaní bolo zistené, že na adrese spoločnosti M., s.r.o., V. X., B. sa nachádza iba

jej virtuálne sídlo. Z odpovede na dožiadanie č. /Pas zo dňa 2. októbra 2006

vyplynulo, že vtedajší konateľ M. H. komunikoval s Daňovým úradom Bratislava I len

písomne. Miestne príslušný správca dane bývalého ani súčasného konateľa spoločnosti vo

virtuálnej kancelárii v období rokov 2006-2009 nezastihol. Daňové doklady ani účtovná

evidencia spoločnosti M., s.r.o. nebola správcovi dane vôbec predložená. Žalobca vo

výpovedi dňa 25. júna 2009 uviedol, že o obchode nič konkrétne nevedel, pričom objednávky

tovaru zabezpečoval jeho syn P. S. ml., ktorý vypovedal, že objednával tovar u konateľa

dodávateľa M. H., bol prítomný pri preberaní tovaru a zabezpečoval aj úhradu faktúr

v hotovosti. Žalobca sám zabezpečoval až montáž týchto dodávok v C., s.r.o. Svedok M. H.

vo svojej výpovedi dodávku tovaru potvrdil a uviedol, že nešlo o výrobky vlastnej produkcie,

ale spoločnosť M., s.r.o. ich získala nákupom od iného dodávateľa, ktorého si však nepamätá.

Rovnako svedok potvrdil, že tovar objednal P. S. ml., ako aj to, že prepravu zabezpečoval on

osobne, ale prepravcu ani meno šoféra si nepamätal. Súčasne uviedol, že predloží okrem

faktúr aj ďalšie dôkazy, preukazujúce dodávky tovarov spoločnosťou M., s.r.o. v prípade, ak

si ich zapožičia od súčasného konateľa spoločnosti. Avšak žiadne ďalšie listinné ani iné

dôkazy správcovi dane nepredložil. Pochybnosť, že skutočným dodávateľom tovaru pre

platiteľa je spoločnosť M., s.r.o. u správcu dane vyvolala napr. faktúra č. X. zo dňa 10.

januára 2007 o dodaní 1 skrine v cene 1242,32 € (37 426 Sk) v porovnaní s inou faktúrou od

spoločnosti J., s.r.o. č. X. zo dňa 29. novembra 2007, kde boli dodané 4 identické skrine á

807,79 € (24 335,50 Sk), pričom v oboch spoločnostiach bol vtedy konateľom M. H..

Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých

si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu

naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní

opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových

dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje

materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa

žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové

zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spoločnosťou

M., s.r.o.

Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu

dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej

uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto

súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona

o DPH.

Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH

sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet.

Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje) ani pri vzniku

zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak,

zákonodarca požaduje (pre ľahkú zneužiteľnosť), aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet

uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil. Pokiaľ

si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný

preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou

na faktúre.

Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ten istý tovar, ktorý mu dodala spoločnosť M., s.r.o.

dodal ďalšiemu odberateľovi spoločnosti C., s.r.o., a práve táto dodávka má potvrdiť

uskutočnenie odberu tohto tovaru od spoločnosti M., s.r.o., odvolací súd poukazuje na to, že

takémuto tvrdeniu chýba vnútorná logika a skutková súvislosť. Krajský súd, žalovaný

a napokon ani správca dane nespochybňovali, že žalobca uskutočnil dodávku a jej montáž

v spoločnosti C., s.r.o. Táto skutočnosť však sama o sebe nepreukazuje, že žalobcovi tento

tovar dodala práve spoločnosť M., s.r.o., že tejto spoločnosti ako platiteľovi zaplatil žalobca

DPH z ceny uvedeného tovaru a že mu na základe toho vzniklo právo odpočítať si DPH.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z takto ustáleného skutkového stavu mal za

preukázané, že žalobca v konaní nepredložil žiaden relevantný dôkaz o tom, že tovar

fakturovaný označenými faktúrami bol dodaný spoločnosťou M., s.r.o. ako dodávateľom, čím

nebola splnená podmienka pre odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH a tiež

nebola splnená podmienka podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH (fakturovaná DPH

nebola uplatnená platiteľom za dodaný tovar).

Odvolací súd sa preto stotožnil s názorom krajského súdu ako aj žalovaného,

že žalobca v konaní nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami

boli dodané spoločnosťou M., s.r.o. ako dodávateľom. Žalobca v konaní okrem vyššie

označených faktúr nepredložil žiadne iné dôkazy o tvrdených skutočnostiach.

Naopak, jeho tvrdenia boli spochybnené viacerými skutočnosťami, ktoré v priebehu

daňového konania vyšli najavo (napr. absolútna nevedomosť žalobcu o predmetných

obchodoch, neexistujúca účtovná evidencia spoločnosti M., s.r.o., nepodanie daňových

priznaní k DPH), a ktoré sa mu nepodarilo žiadnymi dôkazmi vyvrátiť.

Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona

č.

Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal že z jeho strany skutkový stav bol preukázaný

dostatočne, najvyšší súd sa s touto námietkou zhodne s názorom súdu prvého stupňa

nestotožňuje. V danom prípade nepostačuje, pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie

dane z dodávateľskej faktúry, iba predloženie faktúry, musí byť schopný preukázať,

že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.

Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ vo faktúre musí byť identická s osobou, ktorá reálne

dodala tovar odberateľovi. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia

nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym.

K tejto námietke najvyšší súd dáva žalobcovi do pozornosti, že v zmysle zhora citovaného

ustanovenia je dôkazné bremeno na strane daňového

subjektu. V daňovom konaní je povinnosťou daňového subjektu preukázať všetky tvrdené

skutočnosti, pričom správca dane resp. žalovaný tieto dôkazy len vykonáva. Správca dane nie

je povinný dokazovať pôvod tovaru, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie

zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predkladaných faktúrach, pokiaľ si uplatňuje nárok

na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Ak daňovník neunesie v tomto zmysle dôkazné

bremeno nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočet DPH. Preto bolo povinnosťou

žalobcu preukázať, že predmetný tovar bol skutočne dodaný spoločnosťou M., s.r.o.

Odvolací súd pokladá za potrebné zdôrazniť, že znakom jednej zo zásad obchodného

práva, t.j. poctivého obchodného styku, je predpoklad riadneho fungovania obchodnej

spoločnosti. Z toho plynie očakávanie, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má presnú

vedomosť o obsahu a rozsahu činností, ktorými spoločnosť napĺňa definíciu pojmu

podnikania. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu chýbajú, pochybnosti

správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady

obsiahnutej v oprávnené.

Najvyšší súd v konaní žalovaného správneho orgánu teda nezistil ani takú vadu, ktorá

mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého správneho rozhodnutia ( ),

v dôsledku čoho nemožno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie správneho orgánu alebo

jeho postup nie je v súlade so zákonom. Nepochybil preto krajský súd, ak žalobu zamietol.

Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval

námietky žalobcu uvedené v odvolaní proti rozsudku krajského súdu za nedôvodné, ktoré

nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci, a preto napadnutý rozsudok Krajského súdu

v Trenčíne ako vecne správny podľa veta druhá a

potvrdil stotožniac sa v zásade aj s dôvodmi jeho rozhodnutia ( v spojení

s veta prvá ), nakoľko pri nedostatku žalobných dôvodov pre zrušenie

napadnutého rozhodnutia nezistil ani okolnosti, ku ktorým by musel prihliadať z úradnej

povinnosti.

O náhrade trov odvolacieho konania najvyšší súd rozhodol podľa

v spojení s veta prvá a OSP, nakoľko žalobca v odvolacom

konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov konania zo zákona neprislúcha.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

V Bratislave 8. decembra 2011

JUDr. Eva Babiaková, CSc., v. r.

predsedníčka senátu

Za správnosť vyhotovenia :

Dagmar Bartalská