Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 69/2012

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2012

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď. a Bc. K. Ď., obaja bytom B., vo veci namietaného

porušenia ich základného práva na súdnu ochranu podľa Slovenskej

republiky v spojení s právom na spravodlivé súdne konanie a rešpektovanie súkromného a

rodinného života podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 15. novembra 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline

sp. zn. z 15. decembra 2009 a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica

č. k. -205 z 10. júna 2009, ako aj postupom Slovenskej republiky v zastúpení

Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. P. Ď. a Bc. K. Ď. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd”) bola

16. januára 2012 doručená sťažnosť Ing. P. Ď. a Bc. K. Ď. (ďalej len „sťažovateľka“, spolu

len „sťažovatelia“) vo veci namietaného porušenia ich základného práva na súdnu ochranu

podľa (ďalej len „“) v spojení s právom na

spravodlivé súdne konanie a rešpektovanie súkromného a rodinného života podľa čl. 6

ods. 1 a čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)

sp. zn. z 15. novembra 2011 (ďalej aj „rozhodnutie najvyššieho súdu“)

v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 15. decembra 2009 (ďalej aj „rozhodnutie krajského súdu“) a rozsudkom

Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. -205 z

10. júna 2009 (ďalej aj „rozhodnutie okresného súdu“), ako aj postupom Slovenskej

republiky v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „štát“).

2. Z obsahu sťažovateľmi podanej sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka sa žalobným

návrhom domáhala proti štátu náhrady škody z titulu nesprávneho úradného postupu

krajského súdu v zmenkovom konaní, ktorý na vydanom zmenkovom platobnom rozkaze

č. k. 3 ZM 53/03-Va-54 z 24. apríla 2003 nevyznačil doložku právoplatnosti

a vykonateľnosti, v dôsledku čoho „... bola sťažovateľke spôsobená škoda, spočívajúca

vo výraznom sťažení vymožiteľnosti jej oprávnenej pohľadávky zo zmenky, na základe ktorej

bol vydaný zmenkový platobný rozkaz“. Okresný súd rozhodnutím č. k. -205

z 10. júna 2009 rozhodol tak, že návrh zamietol. Krajský súd na odvolanie sťažovateľky

rozhodnutím sp. zn. z 15. decembra 2009 potvrdil prvostupňové

rozhodnutie, poukazujúc na jeho vecnú správnosť. Najvyšší súd na dovolanie sťažovateľov

rozhodol rozhodnutím sp. zn. z 15. novembra 2011 o odmietnutí podaného

dovolania. V ostatnom podali sťažovatelia sťažnosť ústavnému súdu (pozri bod 1).

3. Sťažovatelia namietali porušenie svojich práv podľa a podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru v dôsledku postupu a rozhodovacej činnosti súdov na všetkých troch

stupňoch, keď inter alia uviedli, že „V dôsledku... upätého, nezákonného a neodôvodneného

postupu... súdov, predpokladajúceho, že v konaní bolo potrebné najskôr nariadiť

pojednávanie na prejednanie námietok, a až následne rozhodnúť o tom, či námietky boli

podané oprávnenou osobou, bola sťažovateľke spôsobená škoda, spočívajúca vo výraznom

sťažení vymožiteľnosti jej oprávnenej pohľadávky zo zmenky... Je zrejmé, že konaním

žalovaného, Slovenskej republiky, a to buď nesprávnou legislatívnou úpravou, alebo

nesprávnym úradným postupom súdu, došlo k poškodeniu sťažovateľov. Konajúce súdy však

v dôsledku porušenia práva na spravodlivé súdne konanie absenciou riadnej, zákonnej

a na spravodlivosť ašpirujúcej právnej úvahy, nespravodlivo a nezákonne rozhodli

o zamietnutí žaloby sťažovateľov.“. Okrem právneho posúdenia merita veci konajúcimi

súdmi, ktoré sa pri svojej rozhodovacej činnosti „... relevantným spôsobom nevysporiadali

s... právnymi úvahami sťažovateľky“, sťažovatelia namietali pred ústavným súdom aj

porušenie práva na rešpektovanie rodinného a súkromného života podľa čl. 8 ods. 1

dohovoru, ktorého porušenie videli vo zverejnení svojich mien a ich pohľadávok

v masovokomunikačných prostriedkoch a v postupe súdov v pôvodnom, teda zmenkovom

konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 3 ZM 53/03-Va-54 („Dĺžka konania bola

neprimerane dlhá obzvlášť v súvislosti s tým, že šlo o zmenkové konanie, pričom zmenka je

v odbornej literatúre charakterizovaná ako nástroj rýchleho platobného styku a tomu je

prispôsobený aj zmenkový proces, žiaľ nie však konkrétna prax konkrétneho súdu.“).

Uplatnenie primeraného finančného zadosťučinenia pred ústavným súdom sťažovatelia

odôvodňovali ako dôsledok právnych úvah a z nich odvodeného postupu konajúcich súdov

(«Rutinný spôsob akceptácie podaných námietok a z toho prameniace nevyznačenie

právoplatnosti na zmenkovom platobnom rozkaze je porušením povinnosti zakotvenej

v , zhmotňujúcej... starorímsky právny princíp „nikomu neškodiť“. V zmysle tohto

ustanovenia je každý, a teda aj súd, si počínať tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví,

na majetku, na prírode a životnom prostredí. Rutinným postupom, zanedbaním priemernej

starostlivosti, došlo k porušeniu tejto právnej povinnosti, v priamom dôsledku ktorej prišlo

k vzniku uplatňovanej škody.»).

4. Na základe uvedeného sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti

na ďalšie konanie vydal toto „rozhodnutie“:

„1. Okresný súd Banská Bystrica porušil práva Bc. K. Ď. a Ing. P. Ď. podľa čl. 46 a

nasl. ... a podľa , Dohovoru...

2. Krajský súd v Banskej Bystrici porušil práva Bc. K. Ď. a Ing. P. Ď. podľa čl. 46 a

nasl. ... a podľa , Dohovoru....

3. Najvyšší súd... porušil práva Bc. K. Ď. a Ing. P. Ď. podľa a nasl. ... a

podľa čl. 6 ods. 1, čl. 8 ods. 1 Dohovoru...

4. Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti... porušila práva

Bc. K. Ď. a Ing. P. Ď. podľa a nasl. ... a podľa ,

Dohovoru...

5. Ústavný súd... ruší rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica z 10. 6. 2009,

sp. zn. .

6. Ústavný súd... ruší rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici z 15. 12. 2009,

sp. zn. .

7. Ústavný súd... ruší uznesenie Najvyššieho súdu... z 15. 11. 2011,

sp. zn. .

8. Okresný súd... je povinný uhradiť sťažovateľom primerané finančné

zadosťučinenia vo výške 100.000,-EUR.

9. Krajský súd... je povinný uhradiť... primerané finančné zadosťučinenie vo výške

100.000,- EUR.

10. Najvyšší súd... je povinný uhradiť ... primerané finančné zadosťučinenie vo výške

100.000,- EUR.

11. Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej

republiky je povinná uhradiť sťažovateľom ... zadosťučinenie vo výške 100.000,- EUR.“

II.

5. Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

6. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá

právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné sťažnosti,

alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene

môže ústavný súd odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Rovnako môže ústavný

súd odmietnuť sťažnosť aj vtedy, ak je zjavne neopodstatnená.

7. Sťažovatelia namietali porušenie v petite označených práv tak rozhodnutím

najvyššieho súdu, krajského súdu, ako aj rozhodnutím okresného súdu vrátane postupu štátu

koncentrujúc svoje námietky predovšetkým ku skutočnosti, že «Oba konajúce súdy porušili

právo sťažovateľky 1/ na spravodlivé súdne konanie, že sa právne relevantným spôsobom

nevysporiadali s... právnymi úvahami sťažovateľky. Dovolací súd síce pripustil, že „právo

na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého

súdneho procesu“, avšak... taktiež opomenul vyjadriť svoj právny názor k závažným

odvolacím a dovolacím námietkam popísaným vyššie.».

II.A

K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv rozsudkom okresného súdu

č. k. -205 z 10. júna 2009

8. V je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že

ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať

sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred

všeobecným súdom. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda

automaticky nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že

ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie.

9. Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie okresného súdu, ústavný súd vzhľadom na už

uvedené poukazuje na skutočnosť, že proti tomuto rozhodnutiu bolo možné podať odvolanie

(čo strana sťažovateľov aj využila), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné odmietnuť

pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa .

II.B

K namietanému porušeniu sťažovateľmi označených práv rozsudkom krajského súdu

sp. zn. z 15. decembra 2009 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn.

z 15. novembra 2011

10. O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom orgánu verejnej moci (súdu) nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného

práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej

súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne

neopodstatnenú preto možno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej

ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (napr. rozhodnutia

sp. zn. , , , , ,

).

11. Podľa judikatúry ústavného súdu základné právo na súdnu ochranu a právo

na spravodlivé súdne konanie zaručuje každému právo na prístup k súdu, ako aj konkrétne

procesné garancie v konaní pred ním (). Základného práva na inú právnu

ochranu podľa (resp. práva podľa dohovoru) sa možno

domáhať v medziach a za podmienok ustanovených vykonávacími zákonmi (napr.

). zaručené základné právo na súdnu ochranu vyplývajúce z

ods. 1 a taktiež aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom a nemožno ho účelovo

chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v súdnom spore (,

).

12. Najvyšší súd v uznesení sp. zn. z 15. novembra 2011

v podstatnom uviedol:

«Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudkom z 15. decembra 2009,

sp. zn. rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Žalovanému náhradu trov

odvolacieho konania nepriznal. Dospel k záveru, že súd prvého stupňa v dostatočnom

rozsahu vykonal dokazovanie a svoje rozhodnutie aj náležité odôvodnil. S poukazom na

ustanovenie a sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa a odkázal

na ne. O trovách odvolacieho konania rozhodol v zmysle ustanovenia

v spojení s

Proti tomuto uzneseniu odvolacieho súdu podal dovolanie Ing. P. Ď... a žalobkyňa.

Obaja dovolatelia prípustnosť dovolania odôvodnili ustanovením , t. j.

že im postupom súdu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Namietali, že napriek tomu,

že po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod

alebo prechod práv alebo povinností v zmysle ustanovenia , konajúce

súdy tomto návrhu na zmenu účastníka nerozhodli. Taktiež namietali aj nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu z dôvodu, že sa tento nevysporiadal s námietkami žalobkyne

uvedenými v odvolaní, nepodložil rozhodnutie citáciou zákonných ustanovení a neuviedol

právne úvahy, na základe ktorých rozhodol. Ďalej namietali, že rozhodnutie odvolacieho

súdu, ako aj súdu prvého stupňa, spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle

Žalobkyňa v dovolaní uviedla, že nebola v konaní riadne

zastúpená a bola jej odňatá možnosť dať sa riadne zastupovať. Zhodne navrhli, aby

dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu, ako aj súdu prvého

stupňa, zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Za účelom posúdenia subjektívnej prípustnosti dovolania (nakoľko dovolanie podal

Ing. P. Ď. a žalobkyňa) dovolací súd v prvom rade poukazuje na podstatu

procesnoprávneho inštitútu zakotveného v ustanovení a , umožňujúceho

zmenu účastníctva v priebehu konania.

V zmysle ustanovenia ak po začatí konania nastala právna

skutočnosť, s ktorou právne predpisy spájajú prevod alebo prechod práv alebo povinností,

o ktorých sa koná, môže navrhovateľ alebo ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti

prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho

účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho

prešli.

V zmysle ustanovenia súd vyhovie návrhu, ak sa preukáže, že po

začatí konania nastala právna skutočnosť uvedená v odseku 2, a ak s tým súhlasí ten, kto

má vstúpiť na miesto navrhovateľa; súhlas odporcu alebo toho, kto má vstúpiť na jeho

miesto, sa nevyžaduje. Právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania

zostávajú zachované.

Ustanovenie a umožňuje zmenu účastníkov konania, a to

v závislosti od hmotnoprávnych zmien, ku ktorým, ako je to aj v prejednávanej veci, došlo

po začatí súdneho konania. Zmena účastníkov je prípustná aj v odvolacom konaní [pozn.:

z ustanovenia vyplýva iba to, že v odvolacom konaní nie je použiteľné

ustanovenia a (teda nie aj a )].

K procesnému nástupníctvu dôjde vtedy, ak právna skutočnosť, z ktorej je možné

vyvodiť prechod práva alebo povinnosti, o ktoré v konaní ide, nastala po rozhodnutí súdu

prvého stupňa a súčasne žalobca alebo ten, na koho práva alebo povinnosti prešli, navrhol

zmenu účastníctva pred skončením odvolacieho konania (predtým, ako odvolací súd

rozhodol). Návrh na zmenu účastníka konania je treba považovať za návrh v zmysle § 42

ods. 1 , ktorého doručenie súdu má za následok začatie konania o takomto návrhu.

Podľa konanie je začaté dňom, keď došiel súdu návrh na jeho

začatie alebo keď bolo vydané uznesenie, podľa ktorého sa konanie začína bez návrhu.

Z obsahu spisu vyplýva, že Ing. P. Ď. písomným podaním z 15. decembra 2009 (č. l.

234), oznámil súdu prvého stupňa, že „dňa 14. decembra 2009 bola medzi doterajším

žalobcom ako postupcom a predkladateľom tohto návrhu ako postupníkom uzatvorená

zmluva o postúpení pohľadávky, ktorej predmetom je náhrada škody, ktorá je predmetom

tohto konania“ a zároveň navrhol, aby v zmysle ustanovenia súd o tomto

jeho návrhu rozhodol. Návrh bol podaný na poštovú prepravu prostredníctvom Pošty

Košice 15. decembra 2009, adresovaný Okresnému súdu Banská Bystrica. Z podacej

pečiatky Okresného súdu Banská Bystrica vyplýva, že tento súdu došiel 17. decembra 2009

a bol postúpený odvolaciemu súdu 22. decembra 2009 (č. l. 233). Zároveň podaním

zo 16. decembra 2009 (č. l. 231), došlým na Krajský súd v Banskej Bystrici 21. decembra

2009, Ing. P. Ď. oznámil Krajskému súdu v Banskej Bystrici postúpenie pohľadávky

a požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Predtým však, ako vôbec mohlo byť začaté

konanie v zmysle a , Krajský súd v Banskej Bystrici na pojednávaní

15. decembra 2009 už vyhlásil svoje potvrdzujúce rozhodnutie.

Je zrejmé, že konanie o návrhu na pripustenie zmeny účastníka do konania v zmysle

mohlo začať až 22. decembra 2009 (kedy bol návrh postúpený

Krajskému súdu v Banskej Bystrici), predtým však už Krajský súd v Banskej Bystrici o veci

samej rozhodol 15. decembra 2009. V zmysle v spojení s je

pre rozhodnutie súdu (či už má povahu rozsudku alebo uznesenia) rozhodujúci stav,

existujúci v čase jeho vydania. Vzhľadom na uvedenú časovú postupnosť vydania

rozhodnutia vo veci samej a doručenia návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania,

dospel dovolací súd jednak k záveru o 1/ subjektívnej neprípustnosti dovolania Ing. P. Ď. s

poukazom na ustanovenie a k záveru o 2/ neopodstatnenosti dovolacej

námietky žalobkyne, že nerozhodnutím o návrhu na zmenu účastníkov konaní v zmysle § 92

ods. 2 a 3 jej bola odňatá možnosť konať pred súdom v zmysle

1/ Pokiaľ ide o dovolanie Ing. P. Ď., z ustanovenia vyplýva, že

dovolanie môže podať účastník konania do jedného mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia

odvolacieho súdu na súde, ktorý rozhodoval v prvom stupni. Ak odvolací súd vydal opravné

uznesenie, plynie táto lehota od doručenia opravného uznesenia.

Zákon v ustanovuje, že na podanie dovolania je v prvom rade

legitimovaný subjekt, ktorý bol účastníkom konania, ktoré právoplatne skončilo

rozhodnutím odvolacieho súdu. Dovolanie môže podať pôvodný účastník konania, resp.

jeho právny nástupca (univerzálny alebo singulárny).

Vzhľadom na skôr uvedené závery o oneskorenom dôjdení návrhu na pripustenie

zmeny návrhu je zrejmé, že Ing. P. Ď. sa nemohol stať účastníkom konania v posudzovanej

veci, nebol oprávnený podať dovolanie, a preto bolo ním podané dovolanie odmietnuté ako

dovolanie podané neoprávnenou osobou (§ 243b ods. 5 v spojení s § 218 ods. 1 písm. b/ O.

s. p.).

2/ Podmienku subjektívnej prípustnosti dovolania u žalobkyne považoval Najvyšší

súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) za splnenú; zistil, že

dovolanie bolo podané včas ( ), dovolateľka je zastúpená advokátom

( ) a bez nariadenia pojednávania ( ), skúmal

najskôr, či jej opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré ním možno napadnúť.

V zmysle dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci je dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu. Podľa

je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol

zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle je

dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho

názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa je dovolanie

prípustné tiež vtedy, ak smeruje proti potvrdzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu, vo

výroku ktorého odvolací súd vyslovil, že dovolanie je prípustné, pretože ide o rozhodnutie

po právnej stránke zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého

stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej podmienky podľa

§ 153 ods. 3 a 4.

V danom prípade dovolaním žalobkyne nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok

odvolacieho súdu, ale taký potvrdzujúci rozsudok odvolacieho súdu, vo výroku ktorého

odvolací súd nevyslovil, že dovolanie proti nemu je prípustné. Dovolací súd v prejednávanej

veci dosiaľ nerozhodoval, preto ani nevyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané.

Z týchto dôvodov dospel Najvyšší súd Slovenskej republiky k záveru, že dovolanie žalobkyne

nie je podľa až 3 procesné prípustné.

S prihliadnutím na zákonnú povinnosť ( ) skúmať vždy,

či dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní postihnutom

niektorou zo závažných procesných vád vedúcich k vydaniu tzv. zmätočného rozhodnutia,

ktoré zistenie by viedlo k záveru, že dovolanie je prípustné bez ohľadu na procesnú formu

rozhodnutia odvolacieho súdu a spôsob jeho rozhodnutia, neobmedzil sa dovolací súd len

na skúmanie prípustnosti dovolania podľa , ale sa zaoberal aj otázkou,

či konanie a rozhodnutie odvolacieho súdu nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných

v až g/ (t. j. či v danej veci nejde o prípad nedostatku právomoci

súdu, nedostatku spôsobilosti účastníka, nedostatku riadneho zastúpenia procesne

nespôsobilého účastníka, o prekážku veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého

konania, o prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať, o prípad nedostatku

návrhu na začatie konania vo veciach, ktoré možno začať len na návrh, či o prípad

rozhodovania vylúčeným sudcom alebo súdom nesprávne obsadeným).

Čo sa týka dovolania žalobkyne a v ňom uvedeného dôvodu prípustnosti dovolania,

Najvyšší súd Slovenskej republiky sa osobitne zameral na otázku opodstatnenosti tvrdenia,

že v prejednávanej veci jej súdom bola odňatá možnosť pred ním konať (§ 237 písm. f/

).

Odňatím možnosti konať sa v zmysle uvedeného ustanovenia rozumie taký závadný

procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia tých jeho procesných

práv, ktoré mu priznáva za účelom ochrany jeho práv a právom

chránených záujmov.

Predmetnému dôvodu dovolania sú vlastné tri pojmové znaky: 1/ odňatie možnosti

konať pred súdom, 2/ to, že k odňatiu možnosti konať došlo v dôsledku postupu súdu,

3/ možnosť konať pred súdom sa odňala účastníkovi konania. Vzhľadom k tej skutočnosti, že

zákon bližšie v žiadnom zo svojich ustanovení pojem odňatie možnosti konať pred súdom

nešpecifikuje, pod odňatím možnosti konať pred súdom je potrebné vo všeobecnosti

rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožňuje účastníkovi konania realizáciu procesných

práv a právom chránených záujmov, priznaných mu

na zabezpečenie svojich práv a oprávnených záujmov.

K odňatiu možnosti konať pred súdom malo podľa názoru žalobkyne dôjsť tým, že

odvolací súd nerozhodol o návrhu Ing. P. Ď. na zmenu účastníka v konaní v zmysle § 92

ods. 2 a 3 Pri tejto dovolacej námietke dovolací súd poukazuje na skôr uvedený

záver o oneskorenom podaní návrhu na pripustenie zmeny účastníka konania, z ktorého je

zrejmý dôsledok, že nerozhodnutím o ňom nemohlo dôjsť ani k odňatiu možnosti žalobkyne

konať pred súdom v zmysle

Dovolací súd ďalej dospel k záveru, že nie je dôvodná ani námietka dovolateľky

týkajúca sa nepreskúmateľnosti, resp. nedostatočnej odôvodnenosti písomného vyhotovenia

rozhodnutia odvolacieho súdu.

Podľa v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ

(žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne

iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za

preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá

na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné

zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP.

Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je

pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide

o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve

na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,

§ 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c.

Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

Rovnako sa Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril k povinnosti súdov riadne

odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze -30. Ústavný súd už vyslovil, že

súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania

na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j.

s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu ().

Podľa , ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje

s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len

na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť

na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Ustanovením je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania

tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je

podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu

prvého stupňa, a to po skutkovej, ako aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len

čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do úvahy vypracovanie skráteného

odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu prvého stupňa, toto

doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvého stupňa, môže ho iba dopĺňať

v tom zmysle, že ďalšie závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvého

stupňa. Odvolací súd prirodzene musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody

odvolania a nemôže sa obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého

rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie

dôvody. Inak sa dostane mimo limitov práva na spravodlivý proces, ktoré je chránené

nielen , ale aj Dohovoru.

Preskúmaním veci dovolací súd dospel k záveru, že rozhodnutia súdov nižších

stupňov zodpovedajú vyššie uvedeným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí.

Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav,

primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán

k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré

aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne

závery primerane vysvetlil. Súd prvého stupňa uviedol, že žalobu zamieta z dôvodu, že

v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup krajského súdu, ktorý je nevyhnutnou

podmienkou vzniku žalovaného za škodu. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvého stupňa sa

stotožnil aj odvolací súd.

Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu

prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1

, a preto aj odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku

odvolacieho súdu ako celok s poukazom na ustanovenia spĺňa

parametre zákonného odôvodnenia ( ). Za porušenie základného práva

zaručeného v v žiadnom prípade nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalobkyne. Ako

vyplýva aj z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že dovolateľ sa s právnym názorom

všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo

arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu (napr. ).

Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že je bola odňatá možnosť konať pred súdom tým,

že nebola v konaní riadne zastúpená, táto námietka nie je dôvodná. Žalobkyňa udelila plnú

moc na zastupovanie v konaní JUDr. J. K., advokátovi Advokátskej kancelárie K.., B. (č. l.

10), s ktorým aj súdy nižších stupňov konali. Na to, aby súd konal s Ing. P. Ď. ako

zástupcom žalobkyne na základe plnej moci nachádzajúcej sa na č. l. 237, neboli splnené

procesné podmienky. Nakoľko Ing. P. Ď. nie je advokátom, nemohol s ním súd konať popri

už skôr ustanovenému advokátovi JUDr. J. K. v zmysle , a na to, aby

konal výlučne s ním, nebola splnená procesná podmienku stanovená ustanovením § 28 ods.

3 Zo spisu nevyplýva, že by žalobkyňa odvolala plnomocenstvo advokátovi JUDr. J.

K. a súčasne túto skutočnosť včas oznámila súdu, ako to vyžaduje ustanovenie § 28 ods. 3

Preto postup súdov nižších stupňov, keď konal len s JUDr. J. K. bol správny.

Žalobkyňa ďalej namietala aj skutočnosť, že napadnutý rozsudok odvolacieho súdu

spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci ( ).

Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje

právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym

právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny

predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval

alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Nesprávne

právne posúdenie veci je síce relevantným dovolacím dôvodom, samo o sebe ale prípustnosť

dovolania nezakladá (nemá základ vo vade konania v zmysle a nespôsobuje

zmätočnosť rozhodnutia). I keby teda tvrdenia žalobkyne boli opodstatnené (dovolací súd

ich z uvedeného aspektu neposudzoval), žalobkyňou vytýkaná skutočnosť by mala za

následok vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku, nezakladala by ale prípustnosť

dovolania v zmysle V dôsledku toho by posúdenie, či odvolací súd (ne)použil

správny právny predpis a či ho (ne)správne interpretoval alebo či zo správnych skutkových

záverov vyvodil (ne)správne právne závery, prichádzalo do úvahy až vtedy, keby dovolanie

bolo procesne prípustné (o taký prípad ale v prejednávanej veci nešlo).

Vzhľadom na to, že prípustnosť dovolania žalobkyne nemožno vyvodiť zo žiadneho

ustanovenia , Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie

odmietol podľa v spojení s ako

smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je dovolanie prípustné. So zreteľom na

odmietnutie dovolania sa nezaoberal napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu z hľadiska

jeho vecnej správnosti.»

13. Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 15. decembra 2009

v podstatnom argumentoval:

«Krajský súd preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu danom ustanovením

bez nariadenia pojednávania podľa a tento

v zmysle , potvrdil.

V zmysle odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania

viazaný. Je tiež viazaný skutkovým stavom, tak ako ho zistil súd prvého stupňa s výnimkami

ustanovenými v odsekoch 2 až 7

Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že nebolo potrebné opakovať

dokazovanie a toto ani doplniť v zmysle , , krajský súd preto vec

prejednal bez nariadenia pojednávania podľa

Podľa , odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov

napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého

rozhodnutia ďalšie dôvody.

Po preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že okresný súd v dostatočnom

rozsahu vykonal dokazovanie, vykonané dôkazy zhodnotil v súlade s a svoje

rozhodnutie aj náležite odôvodnil podľa

Krajský súd sa s dôvodmi rozsudku okresného súdu stotožňuje a na tieto odkazuje.

Z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou domáhala náhrady škody proti

žalovanému titulom nesprávneho úradného postupu krajského súdu ku ktorému malo dôjsť

tým, že krajský súd nevyznačil doložku právoplatnosti na zmenkovom platobnom rozkaze,

čím mu bola spôsobená škoda. Okresný súd uplatnený nárok správne posudzoval podľa §

18 ods. 1 zákona z ohľadom na prechodné ustanovenie zákona

o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene

niektorých zákonov.

Pojem úradného postupu zákon nevymedzuje a ponecháva praxi, aby sama rozhodla,

kedy došlo k úradnému postupu a kedy k inému postupu. Náležitosťou úradného postupu

predovšetkým je, aby k nemu došlo v rámci plnenia úloh štátnych orgánov.

Žalobkyňa v danej veci namieta postup krajského súdu v tom, že nevyznačil

právoplatnosť na zmenkovom platobnom rozkaze ktorý vydal dňa 24. 04. 2003 Krajský súd

v Banskej Bystrici pod č. k. 3 ZM 53/03-Va-54. V tejto súvislosti treba uviesť, že Krajský

súd v Banskej Bystrici uznesením zo dňa 15. 03. 2004 č. k. -98 zamietol návrh

žalobkyne na vyznačenie právoplatnosti a vykonateľnosti zmenkového platobného rozkazu

z 24. 04. 2003 č. k. 3 Zm -54. Na základe podaného odvolania rozhodoval vo veci

Najvyšší súd Slovenskej republiky, ktorý uznesením zo dňa 28. októbra 2004

č. k. -109 potvrdil uznesenie okresného súdu. V dôvodoch svojho rozhodnutia

najvyšší súd uviedol, že proti zmenkovému platobnému rozkazu boli podané námietky, preto

na ich prejednanie je potrebné nariadiť pojednávanie. Keďže však na majetok spoločnosti

D. a. s. B. bol vyhlásený konkurz a o podaných námietkach nebolo rozhodnuté do

vyhlásenia konkurzu, nebolo možné ich prejednať - skúmať ich opodstatnenosť, teda aj to či

boli podané oprávnenou osobou vzhľadom k tomu, že vyhlásením konkurzu došlo k

prerušeniu konania podľa § 14 ods. 1 písm. d) zák. 328/91 Zb.

Najvyšší súd svojim rozhodnutím tak potvrdil správnosť postupu krajského súdu

v tom, že nevyznačil právoplatnosť zmenkového platobného rozkazu, čím považoval jeho

postup podľa v znení účinnom v čase jeho postupu za správny.

Pokiaľ z uvedených okolností vychádzal aj okresný súd a dospel k záveru, že

zo strany krajského súdu pri rozhodovaní nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu,

považuje aj krajský súd jeho záver za správny a preto rozsudok okresného súdu potvrdil.»

14. Z dôvodu obsahovej spojitosti napadnutého rozhodnutia krajského súdu

s rozhodnutím okresného súdu č. k. -205 z 10. júna 2009 „Krajský súd sa

s dôvodmi rozsudku okresného súdu stotožňuje a na tieto odkazuje“, považoval ústavný súd

za potrebné uviesť podstatnú časť odôvodnenia rozhodnutia prvostupňového súdu:

«V zmysle predmetných ustanovení, v prípade, že odporca nepodal proti

zmenkovému platobnému rozkazu námietky alebo ich vzal späť, nadobudol zmenkový

platobný rozkaz účinky právoplatného rozsudku - teda právoplatnosť a vykonateľnosť.

V prípade, že námietky odporca síce podal ale podal ich oneskorene alebo neobsahujúc

odôvodnenie, súd ich uznesením musel zamietnuť. Z toho vyplýva, že ak odporca podal včas

a odôvodnené námietky, musel predseda senátu na ich prejednanie nariadiť pojednávanie,

v tomto smere súd po správnosti nemohol postupovať inak.

Citované ustanovenia však neupravovali prípad, kedy by námietky podala

neoprávnená osoba, teda osoba, ktorá nie je nositeľom procesnej legitimácie na ich

podanie − osoba, ktorá vôbec nie je účastníkom zmenkového konania (objektívna

neprípustnosť námietok, osoba vôbec nemôže byť dotknutá vo svojom právnom postavení,

keďže predmetom konania nie sú jej práva alebo povinnosti) alebo osoba, ktorá je síce

účastníkom konania (žalobca) ale zmenkový platobný rozkaz nie je v jej neprospech

(subjektívna prípustnosť).

Rovnako nebola upravená ani situácia, kedy odôvodnené námietky podali za odporcu

osoby, ktoré nemali oprávnenie za neho konať. V tomto prípade však nebolo možné

postupovať inak, než podľa prvej vety a na prejednanie takýchto námietok

nariadiť pojednávanie. Až na takto nariadenom pojednávaní by bolo možné vykonať dôkazy

ohľadne skutočnosti, či námietky podali osoby oprávnené konať v mene odporcu alebo či

námietky podali osoby neoprávnené.

V tomto smere postupoval aj krajský súd po podaní námietok s tým, že však návrh

žalobkyne na vyznačenie právoplatnosti a vykonateľnosti zmenkového platobného rozkazu

uznesením zo dňa 15. 03. 2004 zamietol. Predmetné uznesenie potvrdil Najvyšší súd

uznesením zo dňa 28. 10. 2004, v ktorého odôvodnení zároveň konštatoval, že odporca

podal námietky a na ich prejednanie je potrebné nariadiť pojednávanie. Pojednávanie však

už následne nariadené nemohlo byť vzhľadom na vyhlásenie konkurzu na majetok D. a jeho

zákonný účinok na zmenkové konanie v podobe jeho prerušenia.

Tým, že bolo potrebné v zmenkovej veci najprv nariadiť pojednávanie na prejednanie

námietok, nemohla byť do času rozhodnutia o námietkach ani vyznačená právoplatnosť

a vykonateľnosť zmenkového platobného rozkazu, v zmysle vtedy účinného ust. § 23

vyhlášky č. o spravovacom poriadku pre okresné a krajské súdy podľa ktorého,

len čo sudca alebo pracovník poverený úkonom podľa § 6 zistí, že rozhodnutie nadobudlo

právoplatnosť, zaznamená to na vyhotovenom rozhodnutí založenom v spise s uvedením

dňa, keď nastala právoplatnosť, a pripojí svoj čitateľný podpis a dátum vyznačenia. V tomto

prípade až od rozhodnutia o námietkach odporcu záviselo zistenie, či zmenkový platobný

rozkaz nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť a do toho času nemohla byť doložka

právoplatnosti vyznačená. Podľa názoru súdu práve opačný postup, keď by krajský súd

napriek tomu, že o námietkach odporcu nebolo právoplatne rozhodnuté, vyznačil

právoplatnosť a vykonateľnosť platobného rozkazu, postupoval by nesprávne, z ktorého

jeho postupu by následne mohla vzniknúť škoda ak by sa následne pri prejednaní námietok

zistilo, že tieto sú podané oprávnenými osobami a ak by takéto rozhodnutie bolo vykonané.

Súd preto uzavrel, že nebol v konaní preukázaný nesprávny úradný postup krajského

súdu, ktorý je nevyhnutnou podmienkou vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu. Preto

žalobu zamietol.

Okrem uvedeného, súd sa zaoberal aj skutočnosťou, ktoré osoby podali za odporcu

námietky. Súd mal za preukázané, tak ako to tvrdila žalobkyňa, že skutočne dňom

31. 12. 2003 funkčné obdobie I. M. ako členky dozornej rady D. uplynulo. V čase, keď dňa

31. 03. 2003 na mimoriadnom zasadnutí dozornej rady D. u boli zvolení členmi dozornej

rady vrátane I. M., ktorej funkcia už zanikla, noví členovia predstavenstva Š. J., Z. Z. a J.

N., bolo jej uznesenie prijaté počtom hlasov tri.

Podľa čl. XII bod 5 stanov dozorná rada má 3 členov a podľa čl. XII bod 14 dozorná

rada volí a odvoláva členov predstavenstva. Podľa čl. XII bod 10 stanov dozorná rada je

uznášaniaschopná ak sú prítomní najmenej dvaja jej členovia a rozhodnutie je prijaté ak

zaň hlasovali aspoň dvaja jej členovia.

V danom prípade to znamená, že aj keď za prijatie uznesenia o zvolení nových členov

predstavenstva hlasovala aj I. M., ktorá v tom čase už členkou dozornej rady nebola, nijak

to nemalo vplyv na výsledok hlasovania. Okrem toho na takéto uznesenie dozornej rady o

voľbe členov predstavenstva treba hľadieť ako na platné aj z toho dôvodu, že ak dozorná

rada v tomto prípade vykonávala stanovami na ňu prenesenú pôsobnosť valného

zhromaždenia akciovej spoločnosti, možno sa analogicky domáhať neplatnosti takéhoto

uznesenia dozornej rady za splnenia podmienok § 183 ObchZ v nadväznosti na § 131

ObchZ. Podľa týchto ustanovení sa neplatnosti uznesenia orgánu môže domáhať iba

legitimovaný subjekt (ktorým nie je žalobca v tomto konaní) a iba do uplynutia určenej

lehoty. Súd nemal za preukázané, že konanie o určenie neplatnosti uznesenia dozornej rady

o voľbe vyššie uvedených členov predstavenstva bolo vôbec vedené, pretože predmetnú

otázku platnosti uznesenia orgánu obchodnej spoločnosti nemožno riešiť ako otázku

predbežnú, tak ako to požadovala žalobkyňa. Z týchto dôvodov je potom aj takéto uznesenie

platné.»

15. Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému

všeobecných súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany

ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci nie je úlohou ústavného súdu zastupovať

všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

a aplikácie s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach

a základných slobodách (napr. , , ). Právomoc ústavného

súdu konať a rozhodovať podľa o namietaných porušeniach

alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je kvalifikovaná už

spomínaným princípom subsidiarity, v zmysle ktorého ústavný súd o namietaných zásahoch

rozhoduje len v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, že

účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou

úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve. V nadväznosti na to ústavný súd

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Skutkové a právne

závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len

vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak

z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok

porušenie základného práva alebo slobody (m. m. , ,

).

16. Argumentácia sťažovateľov sa koncentrovala (bod 3 a 7) k tvrdeniam o tom, že

„... konajúce súdy... sa právne relevantným spôsobom nevysporiadali s... právnymi úvahami

sťažovateľky. Dovolací súd... taktiež opomenul vyjadriť svoj právny názor k závažným

odvolacím a dovolacím námietkam...“. V tejto súvislosti ústavný súd predovšetkým

konštatuje, že nie je v poradí ďalším súdom rozhodujúcim o opravnom prostriedku

sťažovateľov a argumentácia sťažovateľov nedisponuje ústavnoprávnym aspektom.

Ústavný súd ani nezistil, že by napádané rozhodnutia najvyššieho súdu a krajského súdu

boli svojvoľné a že by tak zasahovali do základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru. Podľa názoru ústavného súdu základné právo

na súdnu ochranu v zmysle a právo podľa dohovoru nemôže

byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch

s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu

nemožno skutkové a právne závery ani najvyššieho súdu a ani krajského súdu považovať za

arbitrárne alebo zjavne neopodstatnené.

17. Po oboznámení sa s obsahom napadnutých rozhodnutí najvyššieho súdu

a krajského súdu ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd a krajský súd konali v medziach

svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia podstatné pre posúdenie veci interpretovali

a aplikovali, a ich úvahy vychádzajú z konkrétnych faktov, sú logické, a preto aj celkom

legitímne, právne akceptovateľné a ústavne konformné. Vzhľadom na aplikáciu príslušných

na vec sa vzťahujúcich hmotnoprávnych a procesnoprávnych zákonných ustanovení sú

obidva napadnuté rozhodnutia aj náležite odôvodnené. Obidva súdy vo svojich napadnutých

rozhodnutiach pre rozhodnutie v merite právnej veci sťažovateľov právne vyčerpávajúcim

a ústavne súladným spôsobom reflektovali na ich vznesené námietky, návrhy, na nimi

ponúknutý právny výklad merita ich právnej veci, ako aj návrhy na navrhnutý spôsob

rozhodnutia o ňom.

18. V súvislosti so sťažovateľmi deklarovaným prejavom nespokojnosti

s rozhodnutím najvyššieho súdu a s rozhodnutím krajského súdu ústavný súd konštatuje, že

obsahom základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať

očakávania a predstavy účastníka konania. Podstatou je, aby postup súdu bol v súlade

so zákonom, aby bol ústavne akceptovateľný a aby jeho rozhodnutie bolo možné

kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný

súd dôvod zasahovať do postupu a rozhodnutí súdov, a tak vyslovovať porušenia

základných práv (obdobne napr. , ). Ústavný súd nezistil príčinnú

súvislosť medzi napadnutými rozhodnutiami ani najvyššieho súdu a ani krajského súdu

a namietaným porušením označených práv ( a dohovoru),

a preto bolo potrebné sťažnosť sťažovateľov odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

19. Sťažovatelia v podanej sťažnosti označili za jedného z porušovateľov aj štát.

Úvahy sťažovateľov vo vzťahu k tomuto označenému porušovateľovi ich práv vychádzajú

zo skutočnosti, že štát bol účastníkom konania v konaní o náhradu škody z titulu

nesprávneho úradného postupu krajského súdu v zmysle podmienok

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom v nadväznosti na prechodné ustanovenie § 27 ods. 2 v súčasnom období

účinného o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej

moci a o zmene niektorých zákonov v platnom znení. V zmysle podmienok vyplývajúcich

z už citovanej právnej úpravy štát predstavuje účastníka súdneho sporu na strane

žalovaného, a nie orgán verejnej moci, ktorý rozhodoval o právach a povinnostiach

sťažovateľov v ich právnej veci. V tomto procesnoprávnom garde napokon rozhodovali

všetky zainteresované súdy (okresný, krajský a najvyšší). a

pripúšťajú možnosť ústavného prieskumu rozhodovacej činnosti orgánov verejnej moci

(teda aj súdov), u ktorých je ústavnou sťažnosťou napádané rozhodnutie, ktorým zasiahli do

práv alebo základných slobôd sťažovateľa, pričom štát v okolnostiach danej veci nebol

určeným decíznym orgánom, teda nerozhodoval o právach sťažovateľov, ale

vystupoval ako účastník súdneho sporu. Taktiež z obsahu sťažovateľmi podanej sťažnosti

vo vzťahu k štátu nevyplýva žiadna taká ich argumentácia, ktorá by mohla byť

východiskom pre ďalší možný postup ústavného súdu pri preskúmaní možného porušenia

nimi označených práv. Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd odmietol

sťažovateľmi podanú sťažnosť v časti označujúcej štát za porušovateľa ich práv z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

20. Sťažovatelia v podanej sťažnosti taktiež argumentovali nečinnosťou označených

porušovateľov pri rozhodovaní o ich nárokoch ako v pôvodnom zmenkovom konaní, tak aj

v súdnom konaní následnom („Sťažovatelia sa domnievajú, že predmetná vec nebola

prejednaná v primeranej lehote. Nesprávneho úradného postupu sa dopustili konajúce súdy

aj porušením základného ľudského práva žalobkyne na súdne konanie bez prieťahov tiež

v konaniach, ktoré predchádzali podaniu žaloby o náhradu škody. ... prieťahy v konaní

o vydanie zmenkového platobného rozkazu pred krajským súdom..., ako aj pred Najvyšším

súdom SR, mali priamy negatívny vplyv na to, že prvostupňový súd nielenže nevyznačil

právoplatnosť a vykonateľnosť zmenkového platobného rozkazu, ale ani v primeranej lehote

nenariadil pojednávanie o podaných námietkach.“).

21. Odhliadnuc od skutočnosti, že sťažovatelia nepreukázali podanie sťažnosti

na prieťahy v konaní adresované predsedom súdov všetkých zainteresovaných súdnych

konaní (čo je zákonnou podmienkou prípustnosti podanej sťažnosti na ústavný súd, pozn.),

sťažovatelia ani v petite sťažnosti nenamietali porušenie práv, obsahom ktorých sú prieťahy

v súdnom konaní, resp. nečinnosť súdov. Navyše, všetky do úvahy prichádzajúce súdne

konania, v rámci ktorých potencionálne mohlo dôjsť k prieťahom (pozri bod 20), boli k času

podania ústavnej sťažnosti právoplatne skončené, a teda k prieťahom v tom čase už

nemohlo dochádzať.

22. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd nemohol zaoberať

ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti (zrušenie predmetných rozhodnutí

najvyššieho súdu a krajského súdu), keďže rozhodovanie o nich je viazané na vyslovenie

porušenia práva alebo slobody ( prvej vety ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2012